Jadrová energia – James Bond v Himalájach?

Autor: Marian Nanias | 24.6.2021 o 17:13 | Karma článku: 3,09 | Prečítané:  369x

Prívrženci konšpirácií tvrdia že tragické februárové záplavy v Indii spôsobila pred viac ako pol storočím stratená jadrová plutóniová náplň. Ale asi to tak nie je.

Jadrová energia – James Bond v Himalájach?

Prívrženci konšpirácií tvrdia že tragické februárové záplavy v Indii spôsobila pred viac ako pol storočím stratená jadrová plutóniová náplň. 

Povodeň sa stala 7. februára 2021 v národnom parku Nanda Devi, (ktorý je na zozname UNESCO),  vo vonkajších Himalájach Garhwal v štáte Uttarachand v Indii. Spôsobila ju veľká skalná a ľadová lavína z materiálu uvoľneného z vrcholu Ronti. Uvoľnená voda stiekla do riek Riši-Ganga, Dhauli-Ganga a Alaknanda, ktoré tvoria hlavný prúd indickej posvätnej rieky Gangy. 

Bolo potvrdené, že najmenej 72 ľudí bolo zabitých.

Drvivá väčšina domov v zasiahnutom okolí bola zničená, a nepoškodených zostalo skutočneiba pár. Celá zaplavená dolina a trasa lavíny bola pokrytá kašou až do výšky šesť metrov!  

Poškodený bol projekt elektrárne na rieke Riši-Ganga. 35 robotníkov, ktorí tam pracovali vôbec nenašli. Priehrada Dhauli-Ganga na sútoku riek Riši-Ganga a Dhauli-Ganga bola povodňovými vodami úplne odplavená.

Hlavný minister Uttarachandu Trivendra Singh Rawat uviedol, že prívalové povodne zasiahli aj ďalší - oveľa väčší vodný projekt elektrárne vo vlastníctve NTPC, kde približne 176 robotníkov pracovalo na projekte, ktorý mal dva tunely, v ktorých boli títo pracovníci uväznení.

 

Polícia tiež pre médiá potvrdila, že v lavínou bol odplavený most v oblasti Tapovan, ktorý spájal 13 dedín. 

Podľa prvých správ sa špekulovalo, že povodeň bola spôsobená časťou ľadovca Nanda Devi, ktorý 7. februára praskol, a uvoľnil vodu uväznenú za ľadom, čo asi spôsobilo prudký nátok a povodeň v ľadovcovom jazere.  Už 8. februára 2021 londýnske noviny The Times informovali, že povodeň bola spôsobená odtrhnutím časti ľadovca a zosuvom pôdy. Podľa ich informácií je na satelitných snímkach na svahoch Nandy Ghunti zreteľne viditeľná 0,80 km „jazva“, v stene hôr obklopujúcich masív Nanda Devi (vrchol 6 300 m) na juhozápadnom okraji indickej svätyne rovnakého mena. 

Ale neskoršie správy naznačujú, čo potvrdzujú satelitné snímky, že udalosti mohol spôsobiť zosuv pôdy. Podľa článku v časopise Scientific American z 12. februára 2021 kde interpretoval údaje z Planet Labs geomorfológ z univerzity v Calgary Dan Šugar. Tento upresnil, že od hory sa odtrhol visutý ľadovec o rozmeroch cca „15 x 5 futbalových ihrísk“ a prepadol sa do doliny a rieky Ronti Gad, prítoku Riši-Ganga (koordináty 3, 30 ° 28 's. š., 79 ° 45' ), čo je najnižší prítok na ľavom brehu. Miesto bolo preskúmané štyrmi vedcami z Inštitútu himalájskej geológie Wadia v indickom Dehradune, ktorí pomocou vrtuľníku, sfotografovali a zhromaždili ďalšie údaje. Títo aj potvrdili, že visiaci ľadovec skutočne praskol a prakticky sa ponoril do povodia Riši-Ganga. Ale podľa Dr. Kalachanda Saina, riaditeľa inštitútu Wadia, sú hlavným faktorom rýchleho zmrazenia a rozmrazenia ľadu, ktoré spôsobuje zlomeniny ľadovcov súčasné celosvetové klimatické zmeny. 

Aj následná analýza (publikácia Carbon Brief) zdôraznila, že hoci zmena podnebia pravdepodobne nespôsobila túto povodeň úplne priamo - namiesto toho ho spôsobil zosuv pôdy alebo podobné geologické zmeny – a zmeny životného prostredia spôsobené zmenou podnebia však zrejme prispeli k geografickým podmienkam, ktoré umožnili aby sa táto katastrofa rozvinula.

Nakoniec tento mesiac v júni 2021 zverejnila Medzinárodná charta „Vesmír a veľké katastrofy“ štúdiu, ktorá potvrdila túto katastrofu ako kamennú a ľadovú lavínu.

Výsledok bol založený na údajoch zo satelitov na pozorovanie Zeme (Landsat, Sentinel-2 a ďalších), ako aj na seizmických záznamoch, výsledkoch numerických modelov a videách, či očitých svedkov. Autori odhadujú lavínu na asi 27 miliónov kubických metrov, ktorá pozostávala z 80% zo skál a z 20% ľadu z pôvodného ľadovca. Ľadovec sa v priebehu zosunu a intenzívnym trením počas výškového rozdielu 3,2 km od vrcholu zmenil na vodu, čo ešte zhoršilo dopad spôsobením následnej povodňovej vlny s troskami.

Prečo teda špekulácie o súvislosti s jadrovým zariadením?

V dedine v indických Himalájach generácie obyvateľov verili, pod snehom a skalami v týčiacich sa v horách nad nimi ležia zasypané nejaké stratené jadrové zariadenia. A keď ich začiatkom februára zasiahla táto obrovská povodeň, dedinčania spanikárili a lietali fámy, že prístroje „explodovali“ a spustili povodeň. 

Ako už vieme, vedci majú iný názor.  

Ale povedzte to obyvateľom Raini - farmárskej horskej dediny s 250 domácnosťami - a asi nikto z nich Vám neuverí. Richtár (starosta) dedinky Raini Sangram Singh Rawat hovorí, že „Myslíme si, že tieto zariadenia mohli hrať určitú úlohu. Ako sa môže ľadovec jednoducho odlomiť v zime? Vláda by mala tieto zariadenia nájsť a preskúmať".

Ako to teda je ? – o čo tu vlastne ide?

V podstate ich obáv sa skrýva zaujímavý prísne tajný príbeh o vysokohorskej špionáži, ktorý v sebe zahŕňa niektorých svetoznámych špičkových horolezcov, a rádioaktívny materiál na umožnenie prevádzkovania elektronických špionážnych systémov a špionáže ako takej.

Trošku do histórie:

Tri roky po porážke Indie vo vojne s Čínou, na vrchole Studenej vojny medzi západným a východným blokom, bolo považované za nevyhnutné udržiavať prehľad o rastúcej vojenskej sile Číny.  Veď v roku 1964 Čína uskutočnila svoje prvé jadrové testy v provincii Sin-ťiang, čo všetkých dobre vydesilo. Diaľkové monitorovanie z niektorého vrcholu Himalají by mohlo pomôcť v sledovaní akýkoľvek ďalších testov a situáciu.

Z tohto dôvodu sa v októbri 1965 americká ústredná spravodajská agentúra (CIA) a indický spravodajský úrad (IB) dohodli na spoločnej prísne tajnej operácii ktorej cieľom bolo nainštalovať na vrchol druhého najvyššieho indického vrcholu monitorovacie špionážne zariadenie s jadrovým pohonom. Ako miesto bol vytipovaný práve vrchol v uttarachandských Himalájach Garhwal - 7815 m vysoký Nanda Devi (druhý najvyšší vrch v Indii).

Inštalácia zariadenia však nebola taký úplne ľahký oriešok - znamenala vynesenie zariadenia s hmotnosťou okolo 56 kg vrátane antény vysokej okolo 3 metre, dvoch súprav vysielačiek ako aj najdôležitejšej súčasti, napájacieho systému jadrového generátora (SNAP). Jadrové palivo generátora pozostávajúce zo siedmich kapsúl plutónia bolo umiestnené v špeciálnej nádobe.

Kapitán Manmohan Singh Kohli 

Vedúci tímu tajnej operácie za indickú stranu bol kapitán indickej polície - Manmohan Singh Kohli.

Nič Vám nepreblesko hlavou? Tak to asi znamená, že nie ste horolezec a asi ani zanietený vysokohorský turista. 

Kapitán Manmohan Singh Kohli je totiž legenda!

Kapitán Mohan Singh Kohli je medzinárodne celosvetovo uznávaný indický horolezec. Kohli je pôvodne indický armádny námorný dôstojník, ktorý sa pripojil k indicko-tibetskej pohraničnej polícii, a viedol indickú výpravu z roku 1965, ktorá na vrchol Everestu dostala deväť mužov, čo bol svetový rekord, ktorý trval ďalších 17 rokov.

V rokoch 1989 až 1993 bol Mohan Singh Kohli prezidentom indickej nadácie pre horolezectvo. V roku 1989 spoluzakladal himalájsky environmentálny trust a presadil dnes mimoriadne populárny himalájsky šport -  Trekking v Himalájach. Podľa Kohliho, ktorý sám vyliezol na mnoho himalájskych vrcholov bolo dôležité dať ľuďom z celého sveta možnosť precítiť Himaláje pomocou trekkingu, pretože len málo ľudí na svete dokáže vystúpiť na himalájske štíty, ale veľa z nich môže ísť do základných táborov himalájskych hôr.

Úspech epochálnej indickej expedície na Everest z roku 1965 pod jeho vedením doslova elektrifikoval indický národ. Verejná eufória dosiahla vrchol a bežní ľudia tancovali na uliciach. Po návrate horolezeckého tímu z Nepálu do Indie, predseda indickej vlády porušil všetok protokol a zorganizoval recepciu n a ich počesť priamo na letisku. Ďalším bezprecedentným krokom bolo okamžite vyhlásenie ceny Arjuna pre celý tím a Padma Bhushan / Padma Shree pre všetkých jedenásť členov tímu. Najvyššia pocta pre Kohliho prišla od bývalej predsedníčky vlády Indiry Gándhíovej: „Záznamy o expedícii veliteľa Kohliho budú špeciálna časť našej histórie. Bolo to majstrovské dielo plánovania, organizácie, tímovej práce, individuálneho úsilia a vedenia “. Gándhíová označila tento úspech z roku 1965 za jeden zo šiestich hlavných úspechov Indie po získaní nezávislosti. Celovečerný film o expedícii s hudbou Šankara Jaikišana vyšiel po celej Indii i v zahraničí. Príbeh o pozoruhodnom úspechu bol publikovaný skoro vo všetkých národných novinách a časopisoch. Kohli, s niektorými členmi, bol ocenený v Bruseli, Paríži, Ženeve a Ríme. Aj samotný legendárny šerpa Tenzing Norgay sprevádzal kapitána Kohliho do niekoľkých krajín. Kohli začal najzyššie vrcholové lezenie na Saser Kangri (7672 m) v roku 1956, a potom bol na 20 veľkých himalájskych expedíciách, ktoré zahŕňali prvý výstup Indie na Nandu Kot ale aj prvý výstup na Annapurnu III. Kohli patrí do exkluzívnej skupiny troch horolezcov na svete, ktorí na Evereste (8849 m) v zúriacich snehových búrkach v roku 1962 strávili tri po sebe idúce noci, z toho dve úplne bez kyslíka.

Prísne tajná expedícia na Nanda Devi.

Tím (ktorý vykonával túto tajnú operáciu) pod vedením Kohliho sa 18. októbra 1965 dostal až do „tábora IV“, vo výške viac ako 7300 metrov. Následná hrozná snehová víchrica a mimoriadne ťažké chladné podmienky ich však prinútila prehodnotiť situáciu a ďalší postup.  Vedúci tímu, si v podstate musel vybrať medzi svojimi chlapmi, alebo technickým zariadením: Ako neskôr Kohli spomínal, vybral si záchranu životov svojich mužov; „Pretože inak by mnohí z nich boli už dnes dávno mŕtvi“.

Ale keď sa tam vrátili v máji 1966 zistili, že všetko technické vybavenie - vrátane smrtiacej zásoby plutónia, ktorá bola „približne o polovicu menšia ako atómová bomba spadnutá na Hirošimu“ zmizlo! 

Hľadali všade ako sa len dalo, ale nič nenašli ani dodnes. Zdá sa, že v skutočnosti naozaj nikto nevie, čo sa stalo.

Kapsuly plutónia, ktoré majú podľa Kohliho a ďalších expertov životnosť viac ako sto rokov, by mohli byť stále zasypané niekde v snehu. Jedným z predpokladov je tiež, že sa stratili v lavíne. 

Táto oblasť bola následne po celé desaťročia prakticky uzavretá. Okrem niekoľkých výnimiek, ako sú expedície sponzorované indickou armádou alebo IMF, nesmie nikto na Nanda Devi vystúpiť a ani tam niečo ísť skúmať, údajne „z ekologických dôvodov“.

„Vzhľadom na to, že bolo zapojených viac ako 200 ľudí, a trvalo to tri roky, bola to zrejme najväčšia operácia horolezectva-špionáže 20. storočia. Kohli tvrdil, že to „dosahovalo až hranice ľudskej výdrže". Veď v snahe nainštalovať a následne sprevádzkovať takéto monitorovacie zariadenie sa v rokoch 1965 - 68 uskutočnilo takmer tucet výstupov na Nandu Devi, ktoré aj svetoznámy horolezec Tenzing Norgay označil za najťažšie Himalájske výstupy.

Kohliho 8. indicko-tibetský hraničný policajný prápor bol neskôr presunutý do Tapovanu blízko brehov Riši Ganga, aby nepretržite monitoroval rádioaktivitu vôd. Kohli hovoril, že sa prakticky sa stal práporom Nanda Devi, a že hora ako aj celá okolitá svätyňa Nanda Devi boli pre výpravy potom už uzavreté.

Druhý úspešný pokus.

Nakoniec v roku 1967 Američania s pomocou Kohliho a ďalších indických horolezcov ako Sonam Wangyal, H.C.S. Rawat a G.S. Bhangu úspešne nainštalovali druhé odpočúvacie zariadenie s jadrovým pohonom na susednom vrchole Nanda Kot (6861 m). 

Tam to skoro celý rok úspešne fungovalo, ale potom sa to pokazilo. Kohli vo neskoršej svojej knihe „Ešte jeden krok - One More Step“ z roku 2005 podrobne popisuje svoj strach, keď viedol svoj tím pod vedením Američana Rawata v lete 1968 opäť na vrchol Nandy Kot aby ho odtiaľ zniesli.

Katedrála v ľade.

"Keď sa náš tím dostal na úplný vrchol (vrchol Nanda Kot, kde bolo zariadenie nainštalované), boli sme šokovaní, lebo sme nevideli vôbec žiadne stopy po celom vybavení. Báli sme sa, že sa situácia zopakovala – že zariadenie opäť zmizlo!" 

Vykopali sme pár skúšobných štôlní a uvideli sme úžasný pohľad. Bola tam dokonale vytvorená ľadová okrúhla jaskyňa vytvorená horúcim generátorom v strede. Vďaka nepretržitému teplu emitovanému z generátora sa sneh topil až dva a pol metra vo všetkých smeroch a vytvoril tak ideálnu guľovú sférickú jaskyňu! “Túto kapitolu v knihe som potom nazval „Katedrála v ľade“.

Správy o prísne tajnej operácii CIA-IB a chýbajúcom plutóniu sa v médiách (v americkom časopise Outside) objavili až o desať rokov neskôr, v roku 1977.

Politické blablabla.

Domáce (v Indii) ako aj medzinárodné pobúrenie bolo okamžité, a premiér Morarji Desai to potom musel vysvetľovať v indickom parlamente. Indický premiér vtedy potvrdil, že chybné technické zariadenie z Nanda Kot bolo v roku 1968 Američanmi odvezené vrtuľníkom, a zároveň v parlamente diplomaticky vyhlásil politické prehlásenie, že: „Chcel by som tiež uistiť snemovňu, že podľa našich vedomostí na indickej pôde žiadne iné zariadenie tohto druhu neexistuje.“

Bolo to však iba politické prehlásenie na ukľudnenie verejnosti, a v skutočnosti to samozrejme vôbec nebola pravda, pretože to prvé zariadenie, ktoré bolo plánované na vrchol Nanda Devi a zmizlo, nebolo zatiaľ dodnes nájdené.  

Poškodený ochranný obal.

V roku 1993 bolo tímu povolené vykonať environmentálnu štúdiu v Sanctuary Nanda Devi. Kohli, ktorému ukázali vzorky odobraté z náleziska, zistil, že išlo o „okrúhle oceľové púzdro, ktoré mu bolo veľmi povedomé.“ Bolo to púzdro resp. pozostatky z neho, v akom bolo prepravovaných sedem rádioaktívnych plutóniových kapsúl. Predpokladal teda, že drsnosť prírodných podmienok zničila oceľovú ochranu.

Poplach okolo Nanda Devi prišiel bleskovo. Miestny dedinčan Diwan Singh Butalia, ktorý pomáhal ako pomocný nosič počas misie v roku 1965, hovoril neskôr, že si neboli vedomí nebezpečenstva. Aj Kohli hovoril, že v tom čase, ešte „nevedel“ o širších dôsledkoch straty generátora s jadrovým pohonom. „Až potom, čo sa stratil a počuli sme, že môžu zomrieť milióny Indov, nám došlo o závažnosti situácie na nás“.

Zabudnite na oslavy a ceny!

Kniha „Spies In The Himalayas“, v epizóde o Nanda Devi, ktorej je spoluautorom s Kennethom Conboyom, má v sebe zakomponovaný aj anekdotický príbeh, ktorý zhŕňa napätú náladu v spravodajských kruhoch po zmiznutí plutóniových náplní. 

Po sláve Indie na Evereste bol 8. júl 1966 zvolený za deň, kedy bude tím Everestu vedený Kohlim ocenený cenou Arjuna. Bolo aj prečo – veď v roku 1965 súčasťou tretej indickej výpravy (fakticky indickej armády), ktorú viedol kapitán M. S. Kohli, bolo dokopy 21 hlavných členov výpravy a 50 horolezeckých šerpov. Prvý pokus bol koncom apríla ale pre nepriaznivé počasie sa vrátili späť do základného tábora a čakali ďalšie 2 týždne na lepšie počasie. Do konca mája uspeli traverzovaním a výstupmi hory v štyroch po sebe nasledujúcich pokusoch. Paradoxne zástupcom vedúceho tímu kapitána (M.S. Kohliho) bol dôstojník na vyššom rebríčku Narendra "Bull" Kumar, ktorý bol plukovník. Nakoniec po úspechu sa stala India štvrtou krajinou, ktorá dobyla Mount Everest. Počas tejto expedície získali sedem mimoriadnych úpechov:

  1. Prvý indický tím, ktorý úspešne vystúpil na Everest.
  2. Prvý indický vodca, ktorý úspešne viedol výpravu na Everest kapitán M. Kohli.
  3. Prvýkrát na vrchole stáli traja horolezci.
  4. Prvýkrát sa na vrchol dostalo deväť horolezcov, ktorí vytvorili svetový rekord, ktorý India držala 17 rokov
  5. Prvý človek na svete, ktorý dvakrát vystúpil na Everest - Nawang Gombu
  6. Prvýkrát súrodenci spolu vystúpili na Everest.
  7. Prvý Nepálčan, ktorý vystúpil na Everest – Šerpa Phu Dorjee

Ale nakoniec z osláv nebolo nič - B.N. Mullik (ktorý bol spolu s R.N. Kao, kľúčovým spravodajským agentom misie na Nanda Devi) prikázal, aby Kohli okamžite odišiel na Nandou Devi, pomôcť pri „operácii Obnova“. „India čelí mimoriadnej národnej katastrofe. Zabudnite na vyznamenanie a cenu Arjunu!“ vyhlásil Mullik.

Mimochodom kapitán Kohli už počas rokov pôsobenia v indickom námorníctve presadil v rámci výcviku prvky dobrodružstva spojené s tvrdým fyzickým tréningom. A počas 15 rokov v indicko-tibetskej pohraničnej polície od svojho vzniku premenil sily na impozantnú horolezeckú organizáciu. Kohli spolu s horolezcami a vedcami z USA a pod vedením legendárnych indických policajtov B.N. Mullicka a R.N. Kao viedol aj ďalších sedem nebezpečných, náročných a vysoko citlivých misií veľkého národného významu (o ktorých sa však moc nepíše).

To že stratené plutóniové kapsule nebrali naľahko aj ďaleko neskôr samotní Američania si môžete dnes už prečítať aj sami v odtajnených depešiach medzi Americkou ambasádou v Indii a Ministerstvom, či CIA priamo v USA o monitorovaní, resp. aj priamo o obavách z možného úniku rádioaktivity do vody. Nájdete to tu:https://wikileaks.org/plusd/cables/1978STATE094511_d.html

Takže ako to je? – názory spisovateľov, ktorí nie sú jadroví odborníci:

Pred pár rokmi pri príležitosti 53. výročia ITBP Kohli v spomienkach napísal, že kapsuly plutónia môžu stále „niekde tikať na hore“. Takže záhada stále rezonuje.

V nedávnej knihe „Becoming A Mountain: Himalayan Journeys In Search Of The Sacred And The Sublime“ Stephen Alter, autor 15 kníh, z ktorých niekoľko je aj o Himalájach, popisuje túto špionážnu epizódu ako „Znesvätenie“. Údajne podľa niektorých správ vraj niekoľko šerpov, ktorí prenášali plutónium, zomrelo na rakovinu spôsobenú ožiarením “. Na priamo otázku a poskytnutia seriózneho zdroja informácií však Alter v odpovede v e-maile však už hovorí: „O týchto udalostiach sa špekuluje a povráva sa to, ale je ťažké presne povedať, čo sa stalo.“

Iný americký autor a horolezec Pete Takeda, ktorý je autorom knihy „Oko na vrchole sveta: Desivé dedičstvo najodvážnejšej operácie CIA počas studenej vojny“, hovorí, že ide o „záludnú“ otázku. „Niektorí odborníci tvrdia, že plutónium predstavuje veľké zdravotné ohrozenie. Iní odmietajú toto nebezpečenstvo ako nebezpečnejšie ako röntgenový kontrolný prístroj na letisku. Zrejme pravda leží niekde medzi tým“ píše Takeda v správach na Facebooku.

A názory odborníkov?

Čo sú to teda tie jadrové batérie? V tomto prípade ide o zdroj ako taký - Plutónium.  Plutónium je tu zdrojom energie pre jadrové batérie, ktoré poskytujú teplo a elektrickú energiu. Špecificky tu ide o izotop Plutónia Pu-238. Plutónium-238 má polčas rozpadu 87,7 rokov, hustotu výkonu 0,57 wattu na gram a obrovskú výhodu vo výnimočne nízkej hladinu gama a neutrónového žiarenia. Plutónium-238 je veľmi silný alfa žiarič; ale nakoľko sa častice alfa ľahko blokujú, izotop plutónia 238 je vhodný na použitie v rádioizotopových termoelektrických generátoroch (RTG) a rádioizotopových ohrievacích jednotkách. Pu-238 má prakticky z možných variant najnižšie požiadavky na tienenie. Kritérium spĺňajú iba tri kandidátske izotopy a na blokovanie žiarenia je zvyčajne potrebných niečo menej ako 25 mm tienenia olova. Pu-238 (je z týchto kandidátov najlepší) a potrebuje desať krát menej, teda cca 2,5 mm a v mnohých prípadoch nie je v prípade Pu-238 u RTG potrebné žiadne tienenie, pretože je postačujúce samotné puzdro.  Pu-238 sa stal najbežnejšie používaným palivom pre RTG vo forme oxidu plutónia (PuO2). Oxid Plutónia (IV) má však aj nedostatok, a to že obsahujúc prirodzené množstvo kyslíka emituje neutróny rýchlosťou ~ 23x10 na tretiu n / s / g Plutónia-238. Táto miera emisií je v porovnaní s rýchlosťou neutrónov emisie v kovovej forme Plutónia-238 relatívne vysoká. Kov plutónia, ak neobsahuje žiadne nečistoty z ľahkých prvkov emituje iba ~ 2,8 x 10 na tretiu n / s / g plutónia-238. Tieto neutróny sú produkované spontánnym štiepením Pu-238. Rozdiel v emisných rýchlostiach kovu a oxidu je spôsobený hlavne alfa, neutrónovou reakciou s kyslíkom-18 a kyslíkom-17 prítomným v oxide. Normálne množstvo kyslíka-18 prítomného v prírodnej forme je totiž 0,204%, zatiaľ čo kyslíka-17 je iba 0,037%. Redukcia kyslíka-17 a kyslíka-18 prítomných v plutónium-dioxidu bude mať preto následok oveľa nižšiu rýchlosť emisie neutrónov pre oxid. Pu-238 musí byť špeciálne syntetizovaný a je to v podstate vzácny materiál. Termoelektrické zariadenie dokáže prevádzať teplo na elektrinu a na výrobu využiteľného množstva elektrickej energie stačí niekoľko stoviek gramov Plutónia-238. 

Pu-238 sa rozpadá emisiou alfa a generuje teplo pri interakcii častíc alfa s okolitým materiálom. Alfa častice emitované rozpadom Pu-238 môžu byť blokované jednoduchými bariérami, ako je tenký list papiera. Keď sa plutónium rozpadá emisiou alfa-častíc, tieto alfa-častice stratia väčšinu svojich 5 miliónov elektrón-voltov energie na elektróny v mriežke plutónia. Vďaka tomu sa vytvára teplo. 

Historicky sa spočiatku uvažovalo o viacerých aplikáciách pre jadrové batérie, vrátane napájania kardiostimulátorov a vzdialených pozemských elektrární. 

Prvá rádioizotopová (nepárna) baterka (elektráreň) bola úspešne spustená v júni 1961, keď bola na navigačnom satelite amerického námorníctva navedená na obežnú dráhu SNAP-3, jednoduchá jednotka generujúca 2,7 wattu zo zdroja, ktoré bolo PIutónium-238 (^ ^ ^ Pu). Potom Američania vypustili ešte ďalšie tri. 

Problémy s plutóniom v komerčných aplikáciách sú však také veľké, že dnes sa jadrové batérie používajú väčšinou iba na misie v hlbokom vesmíre. Napríklad pozoruhodné fotografie a vedecké údaje zaslané späť zo satelitov Pioneer a Voyager boli umožnené práve vďaka mimoriadne spoľahlivému výkonu zdrojov energie Plutónia-238. 

Nie je Plutónium ako Plutónium.

Treba rozlišovať medzi izotopom plutónia PU-239, ktorý ako obohatený je vhodný pre výskum kritikality a pre jadrové zbraňové systémy (ľudovo povedané atómové bomby) a izotopom plutónia – Plutóniom 238! Plutónium Pu-238 sa používal v ranných lekárskych experimentoch, a nie použiteľný ako palivo pre atómové zbrane!

Avšak z pohľadu bezprostredného ohrozenia ľudského zdravia (z pohľadu manipulácie a kontaktu s ním) je Pu-238 je oveľa nebezpečnejší ako Pu-239, a to kvôli krátkemu polčasu rozpadu a silnému alfa žiariču. Ako sa historicky zistilo, Pu-238 sa z ľudského tela vylučuje veľmi pomaly, a keď v minulosti robili nevyhnutné testy aj na ľuďoch, aby poznali jeho vplyv, mala táto prax pre zúčastnených pacientov zničujúce účinky.

Môžete sa teda plutónia dotknúť?

V podstate áno. Dotknutím sa plutónia nám nehrozí žiadne zdravotné riziko. Potom si stačí umyť ruky, aby sa do nich náhodou nedostali akékoľvek stopy. Mimo tela predstavuje prakticky nulové riziko. Plutónium je nebezpečné iba vtedy, ak sa do vás dostane vo veľkých množstvách a to: - vdýchnuté, - požité alebo – absorbované!

Pre porovnanie - 5 gramov plutónia by pre nás znamenalo asi okamžitú smrť, v porovnaní s približne 5. 1 gramami kyanidu. Vdýchnutie asi 20 miligramov plutónia by nás pravdepodobne zabilo v priebehu niekoľkých mesiacov. Ešte raz - vonkajšie vystavenie neprináša takmer žiadne riziko.

Dlhodobá životnosť.

„Plutóniová batéria“ vydrží dlho aby mohla po mnoho rokov generovať dostatočné množstvo tepla na transformáciu na elektrinu, pretože má vo svojom zdroji dostatočne dlhý polčas rozpadu (najmenej 15 až 100 rokov). Má veľmi vysokú hustotu výkonu, takže aj ich malé množstvo môže generovať značné množstvo tepla. Kvôli ochrane pred prípadným kontaktom s ľudským telom sú v nepravdepodobných prípadoch havárií robené opatrenia. Je to preto, aby nedošlo k uvoľneniu a rozptýleniu plutóniového paliva do životného prostredia a následnej expozícii ľudí. Existuje niekoľko vrstiev bezpečnostných prvkov zakomponovaných do RPS, čo pomáha tento problém minimalizovať. Napríklad plutóniové palivo je zámerne formované a použité v keramickej forme, podobnej ako materiál v hrnčeku na kávu. V tejto forme sa v prípade nehody primárne rozpadá na veľké kúsky, aby sa neodparila na jemné častice, čo by mohlo pri vdýchnutí predstavovať zdravotné riziko. Keramická forma tiež zabraňuje absorpcii materiálu do tela dokonca aj pri požití.

Problémová výroba.

Plutónium z vyhoretého jadrového paliva z reaktorov obsahuje rôzne izotopy plutónia. Pu-238 tam tvorí iba jedno alebo dve percentá, ale vnáša veľký prínos za väčšinu krátkodobého rozpadového tepla kvôli svojmu krátkemu polčasu rozpadu v porovnaní s inými izotopmi plutónia. Takéto plutónium (reaktorovej kvality) nie je vhodné na výrobu Pu-238 pre RTG, pretože by bola potrebná náročná izotopová separácia. Čisté plutónium 238 sa pripravuje neutrónovým ožarovaním neutrónom Neptúnia-237, jedného z menších aktínidiov, ktoré sa dajú získať z použitého jadrového paliva počas opätovného spracovania, alebo neutrónovým ožarovaním amerícia v jadrovom reaktore. Potom sa musia chemicky vyčistiť, vrátane rozpustenia v kyseline dusičnej, aby Pu-238 mohol byť extrahovaný. Je to zložitý a náročný proces. Čisté Pu-238 by sa dalo vyrobiť aj v tóriovom palivovom cykle. 

Plutóniové batérie sú už dávno skutočnosťou a sú taktiež jednoznačne aj cestou do budúcnosti. Ale tú stratenú v Himalájach by asi predsa len bolo dobré nájsť.  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Bratislava rúška nezloží. Očkovanie z nej však počas delty spraví ostrov slobody

V hlavnom meste je úplne zaočkovaných 70 percent ľudí nad 50 rokov.

Komentár Nataše Holinovej

Tretiu vlnu zvládneme tak, ako sme zvládli blokádu Bratislavy (komentár)

Vďaku za celý chaos môžeme vzdať všetkým, čo sledovali vlastný prospech.

Grigar udržal sériu vodných slalomárov. Získal striebro

Slovenský reprezentant skončil druhý v K1 mužov.


Už ste čítali?