Jadrová energia – Neznáma historická súvislosť s Fukušimou.

Autor: Marian Nanias | 8.6.2021 o 12:34 | (upravené 8.6.2021 o 20:04) Karma článku: 3,37 | Prečítané:  258x

Utajená apokalypsa z roku 1952 - Ako oceán doslova a do písmena zmyl jedno celé sovietske mesto. Pri cunami má mnoho ľudí mylné predstavy - nie je to iba vysoká vlna - je to nezastaviteľné gigantické množstvo vody. 

Jadrová energia – Neznáma historická súvislosť s Fukušimou.

Utajená apokalypsa z roku 1952 - Ako oceán doslova a do písmena zmyl jedno celé sovietske mesto.

Pri spomínaní havárie z 11. marca 2011 na japonskej jadrovej elektrárni Fukušima Dai-iči sa často prehliada, že nehodu vyvolalo zemetrasenie v Tóhoku a už skoro vôbec sa nespomína, že najväčšie devastujúce účinky spôsobila následná vlna cunami. Podobná katastrofa sa udiala už cca 60 rokov predtým na Kurilských ostrovoch, ale vtedy ju oficiálne úrady pred verejnosťou utajili. 

Kurilské ostrovy, je vulkanické súostrovie, ktoré je súčasťou Ďalekého východu Sachalinskej oblasti patriace pod Ruskú federáciu. Rozprestiera sa približne 1 300 km severovýchodne od japonského Hokkaida po ruský polostrov Kamčatka oddeľujúci Ochotské more od severného Tichého oceánu. Je tam 56 ostrovov a veľa menších skál trčiacich z mora. Ostrovy sa rozprestierajú sa na ploche vyše 10 000 kilometrov štvorcových s populáciou zhruba 20 000 obyvateľov. Aj keď všetky ostrovy spadajú pod ruskú správu, Japonsko si stále nárokuje štyri najjužnejšie ostrovy vrátane dvoch z troch najväčších (Iturup a Kunašir) ako súčasť svojho územia, ako aj ostrovov Šikotan a Habomai, o ktoré stále vedú spory. Japonci sporné ostrovy volajú ako „severné územia“ svojej krajiny. Pôvodní obyvatelia na Kurilách však neboli Rusi. Názov Kuríl pochádza z jazyka pôvodných obyvateľov ostrovov - domorodcov Ainu, v ktorom „kur“, čo znamená „človek“. Súvisí to aj s názvami ďalších ostrovov, ktoré tradične obývali obyvatelia Ainu, napríklad „Kuyi“ alebo „Kuye“ pre Sachalin a „Kai“ pre Hokkaido. V japončine sú Kurilské ostrovy známe ako ostrovy „Čišima Rettō“ čo je v preklade doslova „Súostrovie Tisíc Ostrovov“. Ale akonáhle sa Rusi dostali na ostrovy v 18. storočí, našli si pre seba vysvetlenie iné - pseudo-etymológiu z ruského „kuriť“ - „fajčiť“, kvôli neustálym výparom a pare nad ostrovmi zo sopiek.

Ale ako uvidíme ďalej, práve to že Rusi neboli pôvodní obyvatelia zohralo v tejto súvislosti dôležitý dopad.

Na Severných Kurilách možno použiť výraz „žiť ako na sopke“ úplne bez úvodzoviek. Na ostrove Paramušir je sa až 23 sopiek, z ktorých je päť aktívnych. Sopka Ebeko, ktorá je iba sedem kilometrov od mesta, z času na čas ožije a uvoľní sopečné plyny. Aj za pokojného počasiam keď fúka západný vietor v meste Severokurilsk - je nemožné necítiť zápach sírovodíka a chlóru. V takýchto prípadoch Sachalinské hydrometeorologické centrum zvyčajne vysiela varovanie pred búrkou a o znečistení ovzdušia: toxické plyny sú zradné. Erupcie na Paramušire v rokoch 1859 a 1934 spôsobili masívnu otravu ľudí a smrť domácich zvierat. Preto v takýchto prípadoch vulkanológovia vyzývajú obyvateľov mesta, aby používali masky na ochranu dýchania a filtre na čistenie vody.

Keď Sovieti vyberali miesto na výstavbu mestečka Severo-Kurilsk, žiadny  vulkanologický prieskum nerobili. Budovali ho v 50. rokoch, bolo to treba urobiť čím skôr a hlavná podmienka bola postaviť mesto aspoň 30 metrov nad morom. V tragédii v roku 1952 sa však voda z oceánu ukázala hroznejšia ako oheň zo sopky.

Utajené cunami.

Na jeseň 1952 žil ZSSR ako krajina svojim bežným životom. Práve oslavovali VOSR (keď pripadá október na november) a vo vtedajšej oficiálnej sovietskej tlači, v novinách „Pravda“ a „Izvestija“, sa o tom čo sa tam v Severokurilsku stalo neobjavil ani jeden jediný riadok: ani o vlne cunami na Kurilských ostrovoch, ani o tisícoch mŕtvych ľudí. Naopak, môžete tam nájsť dva stručné článočky o Kurilských ostrovoch, ktoré popisovali úspechy socialistickej výstavby. Predstavu toho, čo sa stalo, je teda možné obnoviť iba zo spomienok očitých svedkov a zopár zachovaných vzácnych fotografií.

Stalo sa to 5. novembra 1952 asi o piatej ráno miestneho času (ľudia buď esťe spali, alebo sa chystali do práce) a spôsobila zničenie niekoľkých osád oblastí Sachalin a Kamčatka s najväčšími škodami a ľudskými obeťami v meste Severo-Kurilsk.

A na jeseň roku 1952 sa východné pobrežie Kamčatky, ostrovy Paramušir a Šumšu, ukázali v prvej línii katastrofy. Severo Kurilská vlna cunami z roku 1952 sa stala jednou z piatich najväčších v celej histórii dvadsiateho storočia.

Vlnu cunami spôsobilo silné zemetrasenie, ku ktorému došlo 4. novembra 16:58:20 UTC (03:58:20 – podľa Rusov - 5. novembra Petropavlovsk - Kamčatského času) v Tichom oceáne blízko južného cípu polostrova Kamčatka. Súradnice jeho epicentra boli určené ako 52 ° 18 ′ s. š. 161 ° 00 ′ východne s presnosťou na 50 km. Hĺbka zaostrenia nebola väčšia ako 20–30 km. Zemetrasenie bolo 8,3 stupňa Richterovej stupnice. Škody spôsobené zemetrasením boli zaznamenané na celom 700 kilometroch dlhom pobreží, od Kronotského polostrova na Kamčatke až po Severné Kurily, škody však neboli až tak podstatné, pretože sila následných otrasov nepresiahla 7 bodov. Vyskytlo sa však veľa opakovaných trasení s postupným znižovaním frekvencie a sily.

Vlna cunami sa vytvorila asi 130 kilometrov od pobrežia Kamčatky a zasiahla Severo-Kurilsk s tromi po sebe idúcimi vlnami vysokými asi 15 - 18 metrov. Po zemetrasení časť obyvateľov Severo-Kurilska utiekla na okolité kopce, kde unikli prvej vlne. Väčšina z nich sa však do mesta vrátila a druhá vlna ich zabila. Podľa oficiálnych informácií z 6 000 obyvateľov zahynulo 2 336 osôb. Preživší boli evakuovaní do kontinentálneho Ruska. Mesto bolo prakticky úplne zničené – zmyté do oceána a museli ho potom vybudovať (ale na inom mieste) opäť. Okrem zničeného mesta Severo-Kurilsk, boli zničené aj mnohé ďalšie obce: Utesnij, Levashovo, Rifovij, Kamenistij, Pribrežnij, Galkino, Okeanskij, Podgornij, Major Van, Šelechovo, Savuškino, Kozyrevskij, Babuškino, Bajkovovo.

Mimochodom v tejto oblasti sa vyskytujú zemetrasenia aj naďalej, napríklad vrátane udalosti M7.5, ku ktorej došlo 25. marca 2020 v hĺbke ~ 56 km.

Jedným z tých, kto aktívne pomáhal odstraňovať následky cunami bol neskôr známy a veľmi obľúbený (spolu so svojim bratom Borisom) spisovateľ románov na tématiku sci-fi Arkadij Strugacki, ktorý v tých rokoch na Kurilských ostrovoch slúžil ako vojenský prekladateľ. 

Poznámka: Arkadij Strugacki bol pôvodným povolaním profesionálny prekladateľ z japončiny a jeho brat Boris bol astrofyzik. 

V liste svojmu bratovi do Leningradu vtedy napísal: „... Bol som na ostrove Šumšu - pozri na južný cíp Kamčatky. Zatiaľ Ti  nemôžem napísať čo som tam videl, urobil a zažil. Môžem iba povedať len to, že som bol v oblasti, kde bola katastrofa, o ktorej som ti spomínal, tá katastrofa nám to dala zvlášť silno pocítiť.“

V tých rokoch registrácia obyvateľov v Severo-Kurilsku ešte v skutočnosti poriadne nefungovala. Väčšinou tam boli sezónni pracovníci, ktorých tam pritiahli na práce prilákaním na dobrú výplatu cez urýchlený nábor, a prísne utajované vojenské jednotky, ktorých zloženie nebolo zverejnené. Podľa oficiálnej správy žilo v roku 1952 v Severo-Kurilsku asi šesťtisíc ľudí.

Neskoršie spomínanie o tých časoch: Konstantin Ponedelnikov, (82-ročný obyvateľ Južného Sachalinu), prišiel so svojimi kamarátmi na Kurilské ostrovy v roku 1951, aby si zarobil peniaze navyše. Stavali domy, omietali steny, osádzali železobetónové soliace kade v závode na spracovanie rýb. V tých rokoch bolo na Ďalekom východe veľa takých: prišli na nábor, robili na termín podľa zmluvy. „Všetko sa stalo v noci zo 4. na 5. novembra. Bol som slobodný, mladý, prišiel som z ulice neskoro, možno o druhej alebo tretej hodine. Žil som v prenajatej izbe od krajana, tiež od Kujbyševa.“ Len čo som si ľahol – už ma budili - dom sa triasol, čo to je? Majiteľ kričí: „Vstávajte, oblečte sa – bežte na ulicu“. „On tam už žil niekoľko rokov, vedel, čo je to“.... Konstantin vybehol z domu a zapálil si cigaretu. Zem sa pod nohami citeľne triasla. A zrazu zo strany pobrežia bolo počuť streľbu, a výkriky, hluk. Vo svetle reflektorov lode utekali ľudia zo zátoky. Kričali "Vojna!", teda aspoň sa mu tak zdalo. Až neskôr som si uvedomil že nekričali „Vojna“, ale „Volna!“ (v preklade vlna), alebo „Voda“, už si ani presne nepamätám. Samohybné delá išli smerom od mora na kopce, kde stála pohraničná jednotka. A tak som spolu so všetkými ostatnými bežal hore do kopcov aj ja“.

Z archívnej správy nadporučíka štátnej bezpečnosti P. Derjabina: "... Nestihli sme doraziť k regionálnemu oddeleniu, keď sme začuli veľký hluk, a potom praskanie od mora. Po obzeraní sa dookola sme videli veľkú výšku vodnej vlny postupujúcej z mora na ostrov ... Dal som rozkaz spustiť paľbu zo zbraní a kričať: „Je tam voda!“, aby sme upozornili obyvateľstvo, zatiaľ čo som dal príkaz na stiahnutie jednotky do kopcov. Počujúc hluk a výkriky, ľudia začali vybiehať z bytov v tom, v čom boli oblečení (najviac v spodnom prádle, bosí) a utekali do kopcov na sopky.“

Konstantin Ponedelnikov pokračuje v spomienkach: „ – utekajúc cestou do kopcov sme museli prejsť cez priekopu širokú asi tri metre, kde boli položené drevené hranoly na prechod. Vedľa mňa lapajúc po dychu prebehla žena s päťročným chlapcom. Chytil som dieťa do náruče - a spolu s ním preskočil priekopu, ako som len vládal. A matka už tiež prebehla cez hranoly, - Na druhej strane na polianke boli armádne zemľanky, kde sa konali cvičenia. Práve tam sa ľudia usadili, aby sa zahriali - bol november. Tieto zemľanky sa na niekoľko nasledujúcich dní stali ich útočiskom.“

Tri po sebe idúce vlny Cunami.

Po ústupe prvej vlny cunami mnohí ľudia zišli dole, aby mohli nájsť svojich nezvestných príbuzných, a tiež aby vypustili zo stodôl a chlievov dobytok. Keďže neboli pôvodní usadlíci v tomto kraji, nepoznali dostatočne súvislosti, a to, že cunami má veľkú vlnovú dĺžku a medzi prvou a druhou vlnou prejdú často aj desiatky minút.

Zo správy nadporučíka P. Derjabina: „... Približne 15–20 minút po ústupe prvej vlny sa opäť prirútila vlna vody ešte väčšej sily a veľkosti ako bola tá prvá. Ľudia si mysleli, že už je všetko preč. (mnohí, z obavy či zlomení nad stratou svojich blízkych, detí a majetku), zostúpili z kopcov a začali sa opäť usadzovať v domoch, ktoré prvú vlnu prežili, aby sa zahriali a obliekli. Lenže obrovská. Masa vody, ktorá sa na svojej ceste nestretla so žiadnym odporom ... sa vyliala na pobrežie, čím boli úplne zničené aj zvyšné domy a budovy. Táto vlna zničila celé mesto a väčšina obyvateľstva zahynula. “

Výška druhej, najstrašnejšej vlny, dosiahla úroveň až 18 metrov. 

Podľa oficiálnych údajov iba v samotnom Severo-Kurilsku zahynulo 2 336 ľudí.

A takmer okamžite prišla tretia vlna, ktorá odniesla do mora takmer všetko, čo mohla vziať so sebou. Úžinu oddeľujúcu ostrovy Paramušir a Šumšu zaplnili plávajúce domy, strechy a trosky. Hovorí sa mnohých tragických prípadov. Napríklad dvaja námorníci v šortkách a vestách boli vo vode a od 5. do 17. hodiny držiac sa vraku domu. Keď boli zachránení, jeden z nich, ktorý vystúpil na breh, padol mŕtvy, zatiaľ čo druhý zostal nažive. Alebo otec, ktorý vyliezol na strechu, ale už nedokázal zachrániť svoju dcéru, ktorá zostala na povale pod strechou, ktorá najskôr kričala, a prosila svojho otca, aby ju zachránil, ale potom stíchla. More ešte dlho potom vyhadzovalo z vody mŕtvoly na brehy.

Konstantin Ponedelnikov spomínal, že priamo samotné vlny nevidel. Najskôr pomáhal utečencom dostať sa na kopec utečencov, a potom s niekoľkými dobrovoľníkmi zišli dole a na dlhé hodiny zachraňovali ľudí, vyťahovali ich z vody a pomáhali znášať zo striech. Skutočný rozsah tragédie sa ukázal až neskôr. A pokračuje: - „Zišiel som do mesta ... Mali sme tam hodinára, dobrý chlap to bol, invalid, bez nôh. Pozerám sa: jeho „koľjaska“, teda akýsi kočík na ktorom sa pohyboval. A on sám leží vedľa neho, mŕtvy. Vojaci nosili mŕtvoly na hromady a potom ich vyvážali na kopce, tam zrejme buď do hromadného hrobu, alebo bohvie ako inak pochovali. A pozdĺž pobrežia boli kasárne, dokonca aj ženská vojenská jednotka. Jeden poddôstojník v noci ušiel z kasární domov k žene, to mu zachránilo život – inak celá jeho rota zahynula. Vlna cunami ich všetkých pohltila a odniesla do mora. Samozrejme že tam bola aj strážna posádka s bojovými postami, zrejme aj tam boli ľudia. Bola tam pôrodnica, nemocnica ... Všetci zomreli....“

Z listu Arkadija Strugatského jeho bratovi: „Budovy boli zničené, celé pobrežie bolo posiate brvnami, fragmentmi preglejky, kusmi živých plotov, bránami a dverami. Na prístavnom móle stáli pôvodne dve staré veže lodného delostrelectva, postavené ešte Japoncami. Boli tam ešte od konca rusko-japonskej vojny. Cunami ich odhodilo do vnútrozemia na niekoľko sto metrov ako hračky. Za úsvitu zostupovali z hôr tí, ktorým sa podarilo uniknúť,  - muži a ženy v spodnom prádle, trasúci sa zimou a hrôzou. Väčšina obyvateľov bola utopená a ležala na brehu popretkávanom brvnami, guľatinou a troskami. ““

Evakuáciu obyvateľstva uskutočnili pohotovo a operatívne. Po stručnom a krátkom telefonáte priamo Stalina na Oblastný výbor v Sachaline boli do oblasti katastrofy vyslané všetky blízke lietadlá a lode. 

Konstantin, spoločne asi s tristo ďalšími obeťami, odplával na parníku Amderma, pričom sa tam aj s ostatnými skoro úplne udusili medzi rybami. Pre ľudí polovicu uhoľného priestoru vyložili, a prekryli plachtou. Cez Korsakov boli odvezení loďou do Primorija, kde prežili istý čas „vo veľmi zložitých podmienkach“. 

Potom však „najvyšší“ (teda Stalin) rozhodol, že je potrebné vypracovať nové náborové zmluvy, a všetkých poslal späť na Sachalin. 

O nejakej materiálnej kompenzácii nemohlo byť ani reči, boli šťastní, ak sa im podarilo aspoň potvrdiť dĺžku odpracovanej služby. 

Konstantin mal však šťastie: jeho vedúci v práci prežil a potvrdil mu aj pracovnú knižku a aj pas...

Prístavné mesto Severo-Kurilsk vlastne nebolo na takúto situáciu dovtedy pripravené, a mnohí vtedajší ruskí obyvatelia, ktorí tam prišli z vnútrozemia, nemali ani len najmenšiu predstavu o možných hrozbách, a o tom čo majú vtedy robiť ani nehovoriac. Napríklad vôbec nevedeli, prečo boli starými Japoncami stavané drevené schody do neďalekých lesov, po ktorých sa obyvatelia mohli relatívne ľahko dostať na kopce. 

Mnoho zo zničených dedín nebolo nikdy obnovených. Počet obyvateľov ostrovov dramaticky poklesol. Prístavné mesto Severo-Kurilsk bolo prestavané na nové miesto, ale inde - vyššie. A opať bez vykonania potrebného vulkanologického prieskumu, takže sa mesto nakoniec ocitlo na ešte nebezpečnejšom mieste – presne na trase bahnitých tokov vytekajúcich z času na čas zo sopky Ebeko, jednej z najaktívnejších na Kurilských ostrovoch.

Práve po tejto katastrofe sa najvyššie vedenie ZSSR rozhodlo vytvoriť v krajine varovný systém pred vlnou cunami.

Od roku 1956 seizmickú časť prác začala vykonávať stanica „Južno-Sachalinsk“, a v roku 1959 jej začala „pomáhať“ stanica „Petropavlovsk“ a potom k nej pribudli ďalšie štyri stanice na Kurilských ostrovoch. V rokoch 1958-1959 boli v regióne uvedené do prevádzky tri indikátory cunami a dva merače prílivu a odlivu. Od roku 1961 sa na pozorovaní vĺn cunami podieľajú všetky meteorologické stanice na Kurilských ostrovoch; sú vybavené vysokohorskými orientačnými bodmi na vizuálne stanovenie výšky vĺn. V šesťdesiatych rokoch boli pozorovacie miesta pred vlnou cunami a merače prílivu a odlivu naďalej vylepšené a boli vytvorené aj nepretržité pozorovacie skupiny. Do roku 1980 vydali 80 varovaní, ale 70% z nich sa ukázalo ako nepravdivých a 20%  varovaní pred cunami bolo zmeškaných. V roku 1980 sa vláda ZSSR rozhodla do desiatich rokov vytvoriť jednotný automatizovaný varovný systém pred vlnou cunami, ktorý mal fungovať lepšie. Ale v nejasných politických situáciách v rokoch 1991-2005 bol systém ustavične poddimenzovaný. Až v roku 2003 získala Ruská varovná služba pred vlnou cunami štatút funkčného subsystému FP RSChS-Cunami. A nakoniec od roku 2006 začali jeho obnovu a vylepšovanie.

Bohužiaľ tento systém sa v prípadoch, keď je epicentrum zemetrasenia príliš blízko pobrežia ukazuje ak neefektívny, až zbytočný,. Napríklad v roku 1993 počas zemetrasenia Hokkaido obyvateľov japonského ostrova Okuširi, ktorý bol najviac zasiahnutý, už jednoducho nebolo dosť času varovať, a nakoniec tam zahynulo 230 ľudí.

Keď sa spomína zemetrasenie, či cunami, tak má v skutočnosti drvivá väčšina mylné predstavy. 

Každý si totiž predstavuje hlavne to, že cunami je veľká, vysoká vlna.  To je síce pravda, ale nie celá pravda.  Cunami totiž neznamená iba veľkú, vysokú vlnu.  V skutočnosti to znamená obrovské – doslova a do písmena gigantické množstvo vody, ktoré prichádza z mora či oceánu na súš a nie je nič čo by ho mohlo zastaviť. 

A ako hovorí staré Slovenské porekadlo: „Oheň aj voda sú dobrými sluhami, ale veľmi zlými pánmi“. Mali by sme na to pamätať....

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Aké vedľajšie účinky hrozia deťom po očkovaní? (otázky a odpovede)

Na očkovanie proti covidu-19 prihlásili zatiaľ 10-tisíc detí od 12 do 16 rokov.

AUTORSKÁ STRANA PETRA SCHUTZA

Milionárska daň, televízor pre Szabóa a blázniví zaľudia

Ani ruská vakcína nezvráti smutný pochod Slovenska k zatváraniu štátu v septembri.


Už ste čítali?