Jadrová energia – Jadrové kufríky prezidentov – ako sa odovzdáva moc jadrovej veľmoci. (2)

Autor: Marian Nanias | 19.5.2021 o 5:54 | (upravené 19.5.2021 o 7:18) Karma článku: 3,31 | Prečítané:  382x

Ale ako je to vtedy, keď sú odchádzajúci a novozvolený prezident nepriatelia? Nie je vždy všetko tak ako sa plánuje a vždy do toho môže vstúpiť ľudský faktor.   

Jadrová energia – Jadrové kufríky prezidentov – ako sa odovzdáva moc jadrovej veľmoci. 

Pravdepodobne ste už všetci počuli slovné spojenie „jadrový kufrík“. Ale ako je to vtedy, keď sú odchádzajúci a novozvolený prezident nepriatelia?

Oficiálne odovzdávanie a preberanie „jadrových kufríkov“

V USA je táto procedúra popísaná legislatívne do najmenších podrobností.

Vo vopred dohodnutých, oficiálnych situáciách, keď sa deje odovzdávanie a preberanie politickej moci (starý prezident odstupuje a vládu preberá novozvolený prezident), tak „nový“ zvolený prezident USA dostane skutočnú kartu jadrového kódu až po tzv. „jadrovom brífingu“, keď sa normálne stretne s odchádzajúcim prezidentom v Bielom dome tesne pred samotnou slávnostnou inauguráciou.  Kódová karta nového prezidenta s tajnými jadrovými kódmi je aktivovaná elektronicky hneď potom, ako novo zvolený prezident zložil prísahu (je to zvyčajne práve na pravé poludnie). 

Odovzdávanie prezidentského „jadrového kufríka“ v Rusku:

  • 25. decembra 1991 o 19:38 odovzdal prezident ZSSR Michail Gorbačov po tom, ako v televízii ohlásil svoju rezignáciu na prezidenta, odovzdal „jadrový kufrík“ ruskému prezidentovi Borisovi Jeľcinovi, a po tom ktorom ako bola zmenená vlajka nad Kremľom zo sovietskej na ruskú.

V skutočnosti to bolo trošku komplikovanejšie:

Takto na to spomína Gorbačovov osobný tlmočník Pavel Palazčenko vo svojej knihe „Moje roky s Gorbačovom a Ševarnadze“. Odovzdávanie „jadrového tlačítka“ -  Gorbačov veľa premýšľal o tomto probléme. Po Minsku boli počiatočné vyhlásenia týchto troch vodcov (pozn. Teda Jeľcina, Kravčuka a Šuškeviča), najmä niektoré poznámky Kravčuka, týkajúce sa spoločnej kontroly „jadrového tlačítka“ ozbrojenými silami tých republík, ktoré mali jadrové zbrane  neuveriteľné - boli politicky hlúpe aj technicky nemožné. Gorbačov na to poukázal, ale verím, že zastúpenie Bakera a ďalších západných vodcov zohralo väčšiu úlohu pri rozhodovaní o tejto otázke. Čokoľvek si Gorbačov myslel a vedel o Jeľcinovi, rozhodol sa, že jediný spôsob, ako tento problém vyriešiť, je preniesť „tlačítko“ na neho. Akékoľvek iné rozhodnutie by spôsobilo obrovské politické alebo technické problémy. Vzhľadom na dobre známe Jeľcinove osobné povahové vlastnosti bol prenos gombíka na neho počas tých dní predmetom mnohých diskusií, a to v Kremli aj kdekoľvek inde. Pamätám si, ako mi jeden americký reportér hovoril, že svet Gorbačovovi dôveroval ako mužovi, ktorý nebol vydaný za unáhlené rozhodnutia alebo neuvážené činy, a preto si s „jadrovým tlačítkom“ nerobil starosti. V tejto poznámke bol jasný náznak.  Sám som tiež premýšľal o tom, ako sa problém bude riešiť, a dospel som t komu, že existuje iba jeden spôsob, ako to vyriešiť. „No,“ povedal som mu (Gorbačovovi), „je nevyhnutné, aby existovala jediná kontrola nad „tlačítkom“, ktoré zostane v Moskve a musia zostať všetky existujúce viacnásobné vrstvy ochrany a jadrovej bezpečnosti. To znamená, že „jadrové tlačítko“ bude mať Jeľcin. „

Gorbačov vo svojich posledných telefonických rozhovoroch so západnými vodcami trval na tom, že by si s „jadrovým tlačítkom“ nemali robiť starosti. Povedal však, že ho Jeľcinovi odovzdá až po rozhovore s Bushom, dve alebo tri hodiny pred jeho rezignačným prejavom. Bush toto uistenie bez prílišného entuziazmu privítal.

Gorbačov a Jeľcin rokovali o postupe odovzdania kontroly nad jadrovými zbraňami a dohodli sa, že sa uskutoční v Gorbačovovej kancelárii hneď po Gorbačovovom televíznom príhovore k národu, v ktorom oznámi, že odstupuje. 

Jeľcin bol však obsahom Gorbačovovho prejavu popudený a odmietol prísť. Gorbačov zase odmietol požiadavku, aby prišiel na „neutrálnu pôdu“.

Takže hneď po Gorbačovovom prejave a následnom rozhovore pre CNN, (ktoré som prekladal), som videl, ako vchádzal do Gorbačovovej kancelárie maršal Šapošnikov. Gorbačov mu „jadrové tlačítko“ zrejme odovzdal. O pár minút neskôr Šapošnikov odišiel z kancelárie aj s dvoma mužmi v civile - operátormi kódov, ktorých tváre mi boli veľmi dobre známe. Sprevádzali Gorbačova na všetkých jeho zahraničných cestách a zrejme mali dar byť nenápadní. Pamätám si, ako sedávali v prednej časti prezidentského lietadla, vždy takmer tichí a s podivne nevýrazným ale dôstojným pohľadom. Je úžasné, že som sa nikdy nezamyslel nad tým, kto vlastne sú. Že či sú členmi posádky lietadla, alebo patria k ochranke? Neviem na to odpovedať. Taká otázka ma nikdy nenapadla a treba im za to pripísať zásluh.

A ako na to spomína skôr z pozície Jeľcina vo svojich dvoch knihách „Generálny štáb bez tajomstiev“ iný autor - Viktor Nikolajevič Baranec, sovietsky a ruský vojenský novinár, publicista, plukovník vo výslužbe.....

... 25. decembra 1991. Práve v televízii Gorbačov abdikoval na kremeľský trón. Jeľcin vopred varoval Šapošnikova pred týmto prejavom Michaila Sergejeviča o jeho vlastnom politickom pohrebe. Potom sa B.N. (Jeľcin) dohodol s Jevgenijom Ivanovičom (Šapošnikovom), že s operátormi pôjdu spolu spoločne do Kremľa, aby si prevzali „jadrový kufrík“ od Gorbačova.  

Okamžik nadchádzajúceho prevodu „jadrového žezla“ z Gorbačova na Jeľcina znamenal v skutočnosti apoteózu dlho očakávaného víťazstva ruského prezidenta Jeľcina, ktorý sa do Kremľa doslova rútil, nad jeho zaprisahaným politickým nepriateľom. Jeľcin sa tak horlivo ponáhľal zasadnúť na drahocenný kremeľský trón, že na rozdiel od elementárnej logiky, podpísal dokumenty, v ktorých údajne už prevzal „technické zložky“ riadenia strategických jadrových síl už pár dní pred Gorbačovovým rozlúčkovým prejavom. Keď Gorbačovovi v Kremli tieto dokumenty priniesli a uvidel na nich Jeľcinov netrpezlivý podpis, Michail Sergejevič (Gorbačov) iba sucho poznamenal veliteľovi generálneho štábu, že vôbec nemá v úmysle „predbiehať čerta do horúceho pekla“, a že to podpíše až keď to oficiálne oznámi ľuďom. Len čo Gorbačov ukončil svoj smútočný televízny prejav, Jeľcin telefonicky kontaktoval Šapošnikova a maršála omráčil svojim prehlásením: - Jevgenij Ivanovič, ja ku Gorbačovovi nemôžem ísť, choď sám. Prečo nemôže (alebo nechce), prezident nevysvetlil. Zbaviť sa potešenia z prijatia kapitulácie od porazeného nepriateľa nebolo Jeľcinovi podobné. On si také slasti neodopieral. Veď aké to bolo kruté, čo Jeľcin v auguste urobil pred Gorbačovom, keď pred päťdesiatimi televíznymi kamerami, pri úplnom prenose do celého sveta, s jedovatým úsmevom otrčil palec (ako figu) pred zmäteným nosom Michaila Sergejeviča pri návrhu dekrétu zakazujúceho KSSS a požadoval jeho okamžité podpísanie.  V tých minútach Gorbačova ľutovali aj tí, ktorí ho nemali radi. A mnohí z tých, ktorí obdivovali Jeľcina, sa určite museli hanbiť za svoju modlu ako netaktne si robil srandu z prezidenta Únie. Jeľcin prekročil akékoľvek normy, „kopal do svojho protivníka, ktorý už nežal na zemi“. Také veci nezvykli robiť ani bitkári v najodľahlejších dedinách. Počujúc o neochote Jeľcina ísť do Kremľa, Šapošnikov sa ho snažil ešte predsa len presvedčiť: - „Boris Nikolajevič, je to veľmi chúlostivá záležitosť a je stále žiaduce, aby sme išli spolu. Navyše neviem, či mi bude bez Vás Gorbačov ochotný odovzdať“. V Jeľcinovom hlase sa objavila dravosť: - „Čože?! Ak budú nejaké komplikácie, zavolajte mi“. Maršal trápený zmätkom odišiel do Kremľa. Chvejúc sa uvedomením si veľkosti historickej misie, ktorú mu Jeľcin tak ľahko a tak neočakávane zveril, bol vo svojom vnútri zmiešaný s pochybnosťami:  - Nežartuje? Ale nebol to žiadny vtip, ruský prezident nechcel osobne prijať hlavné „jadrové tlačidlo“ krajiny!  Keď Šapošnikov vchádzal cez Borovickú bránu zo Kremľovskej Znamienky  slúžiaci „vševediaci dôstojníci“ na ústrednom veliteľskom stanovisku generálneho štábu už medzi sebou búrlivo diskutovali o tejto senzačnej správe. Niekto poznamenal – „naši ľudia v ÚV KSSZ boli ostrí“ -, ale „za demokratov budú maršáli pracovať aj ako nosiči“.   Postup prechodu strategických jadrových kódov od Gorbačova k Jeľcinovi sa zapísal ako historický okamih.

Bol to okamih keď bol ZSSR vyhlásený za „zosnulého“ – a keď únia práve „zavrela oči“ ...  Veď spolu s „jadrovým kufríkom“ porazený vlastne odovzdal víťazovi aj kľúče od Kremľa.  Pravdepodobne iba jeden človek v Rusku by to mohol urobiť takto - inštruovať iného človeka, aby ich vzal namiesto seba. Bol to Jeľcin.

Veľa ľudí z generálneho štábu si toho večera lámalo hlavu nad hádankou: - bola to typická Jeľcinova šou, v ktorej sa počítalo s ešte väčším ponížením Gorbačova?, alebo Boris Nikolajevič ešte nevyšiel z hlbokej kocoviny po tom, čo šťastne Únii podpísal rozsudok smrti v Bieloruskom lese a okamžite sa zmenil na „Panovníka“, nad ktorým v Rusku teraz namiesto Gorbačova bol iba Boh.

A k tomuto skóre mali dôstojníci generálneho štábu žeravé, nechutné poznámky: - Možno, že keby Gorbačov Jeľcinovi spolu s „jadrovým kufríkom“ odovzdal aj sud s nakladanými uhorkami, tak by sa Boris Nikolajevič dostavil ak osobne.

Poznámka: V Rusku je totiž typický zvyk, že po vypití pohára vodky si dotyčný odhryzne z nakladanej uhorky.

Ďalšie odovzdávania „jadrového kufríka“...

  • Oficiálne sa uvádza, že v roku 1996 odovzdal Boris Jeľcin počas operácie srdca „jadrový kufrík“ premiérovi Černomyrdinovi, ale podľa bývalého zástupcu šéfa prezidentskej bezpečnostnej služby Gennadija Zacharova, Jeľcin Černomyrdinovi v skutočnosti „jadrový kufrík“ neodovzdal, a jeho strážcovia (teda dôstojníci, ktorí mali kufrík na starosti) jednoducho sedeli vo vestibule pred Jeľcinovou v nemocnici a hneď ako sa Boris Nikolajevič spamätal, už sedel dôstojník aj s kufríkom v kúte izby. 
  • 31. decembra 1999 v televízii oznámil Boris Jeľcin svoju rezignáciu na post prezidenta Ruskej federácie, a zároveň menoval predsedu ruskej vlády Vladimíra Putina za úradujúceho prezidenta Ruskej federácie a odovzdal mu aj „jadrový kufrík“.
  • 7. mája 2008 „jadrový kufrík“ odovzdal vtedajší súčasný ruský prezident Vladimír Putin nasledujúcemu ruskému prezidentovi Dmitrijovi Medvedevovi v deň jeho inaugurácie.
  • A o štyri roky na to - 7. mája 2012 sa stala bizarná vec - ten istý „jadrový kufrík“ odovzdal vtedajší súčasný ruský prezident Dmitrij Medvedev „vlastne naspať“ práve vtedy novo-zvolenému ruskému prezidentovi Vladimírovi Putinovi v deň jeho inaugurácie.

Ale osobné animozity nie sú iba doménou ruských politikov, ale keďže je to veľmi „osobné“, existujú prakticky všade vo svete – napríklad aj v Amerike.

Ako je to teda pri konfliktných prezidentoch v USA?

Celý svet bol svedkom toho , keď odchádzajúci značne konfliktný prezident USA Donald Trump prehlásil, že sa nezúčastní a vynecháva inauguráciu novo zvoleného prezidenta Joea Bidena. 

Ako to vtedy teda prebiehalo v USA?  Čo sa stane s „jadrovým futbalom“, ak tam nie je starý prezident, ktorý ho má ešte funkčný?  Bezpochyby to môže prevod práv komandovania nad jadrovými zbraňami skomplikovať.

Keď sa na to žurnalisti pýtali predstaviteľov Pentagónu, tí ich ubezpečili, že  existuje aj takýto scenár, ktorý s tým počíta, ale odmietli im poskytnúť podrobnosti.  Ale odborníci na jadrové zbrane ako aj jeden z bývalých vojenských pobočníkov, ktorý taký jadrový kufrík kedysi nosil, boli schopní poskytnúť nejaký prehľad.

Skúsme to teda zjednodušene zrekapitulovať:

Dôležitou, ale diskrétnou súčasťou inaugurácie nového prezidenta USA je prechod velenia a kontroly nad americkým jadrovým arzenálom. Prezident Donald Trump sa však neplánoval zúčastniť na inaugurácii zvoleného prezidenta Joe Bidena, čo by mohlo veci skomplikovať. Trump vtedy doslova uviedol, že „sa nezúčastní inaugurácie 20. januára“. Nepovedal ani to, že kde bude. Čo sa teda stalo s „jadrovým futbalom“, ktoré sprevádza platného prezidenta USA, keď sa tam Trump neukázal? Ako sa jadrový kufrík dostal k  Bidenovi?

„To je dobrá otázka,“ povedal pre novinárov Hans Kristensen, expert na jadrové zbrane vo Federácii amerických vedcov. „A je to zároveň aj bezprecedentná situácia.“ V novodobej jadrovej ére ešte žiadny prezident USA nevynechal inauguráciu svojho zvoleného nástupcu. Prezident má jedinú právomoc dať príkaz na jadrový útok (úder) a práve preto ho všade, kam príde, sprevádza vojenský pobočník, ktorý nosí kufrík s názvom „prezidentova pohotovostná taška“, všeobecnejšie známy ako „jadrový futbal“. Každého prezidenta USA počnúc od Kennedyho sprevádzal pobočník nesúci daný kufrík, ktorý dáva vrchnému veliteľovi možnosť veliť jadrovým silám USA, pokiaľ sa fyzicky zdržiavajú mimo veliacich a riadiacich centier.

Nastupujúci prezidenti sú pred zložením svojho prezidentského sľubu zvyčajne informovaní o svojich jadrových povinnostiach. Potom sa počas inaugurácie aktivujú kódy, ktoré už dostali ráno alebo niekedy aj deň predtým, a veliteľská moc – teda ovládanie „jadrového futbalu“ sa tichým a bezproblémovým spôsobom odovzdáva novému prezidentovi.

Keď sa to stalo minulému prezidentovi USA, tak vtedy Trump tento okamih označil (pre ABC News v roku 2017) za „kruté vytriezvenie“ ako aj za „veľmi desivý“ okamžik, a doslova uviedol, že „keď Vám vysvetlia, čo to všetko predstavuje, aký to môže byť druh skazy, o ktorom hovoria, je to veľmi vytriezviťelný okamih“.

K prenosu ovládania a kontroly nad „jadrovým futbalom“ došlo na pravé poludnie, keďže vtedy už tradične nový prezident USA skladá (a aj zložil) svoju prísahu prezidenta. 

Tradične doteraz to bývalo tak (ako uviedol bývalý viceprezident Dick Cheney), že vojenský pomocník od „ešte starého prezidenta“, ktorý kufrík nesie, ho práve vtedy aj odovzdal novo určenému vojenskému asistentovi už od „nového prezidenta“. Uskutočňuje sa to v prítomnosti prezidenta, tradične trochu bokom a nie je to v žiadnom prípade súčasťou tej šou.

Keďže však teraz odchádzajúci prezident Trump nebol na inaugurácii, potom musel byť postup odovzdania iný. 

Dôležitou skutočnosťou však je, že obaja prezidenti musia mať kufrík k svojmu použitiu neustále, teda starý do úplného konca svojho mandátu, a nový zase od okamžitej minúty svojho nového mandátu ako prezident!

Ako uviedol podplukovník letectva vo výslužbe Buzz Patterson, ktorý nosil „jadrový futbal“ pre bývalého prezidenta Billa Clintona - prevod teda musel byť vlastne okamžitý“.  Pre novinárov povedal - „Aby tento proces fungoval, musí byť jasné odovzdanie povinností, jednoducho to tak musí byť“. 

Záujmy štátu sú prvoradé – Pentagón slúži vrchnému veliteľovi, nie človeku! Inými slovami nie Trumpovi, či Bidenovi, ale prezidentovi USA.

Patterson zároveň potvrdil, že „sú to veľmi vážne veci, ktoré nie sú brané na ľahkú váhu“. „Zaoberáme sa týmito vecami už celé roky a roky to aj praktizujeme. Existujú systémy, ktoré zabezpečujú, aby sa to stalo okamžite. Nie je v tom žiadna pochybnosť o tom, kto to má, a kto je v tom čase zodpovedný.“ „Bude to urobené bez problémov, bez toho, aby si to vôbec niekto všimol, že sa niečo udialo.“

Kristensen, expert na jadrové zbrane z FAS, hovorí, že sa tieto plány podobajú plánom pre situácie, v ktorých je prezident USA náhle zabitý alebo práceneschopný, v situáciách, keď je nevyhnutné okamžite odovzdať jadrové velenie a kontrolu a všetko sprievodné vybavenie vice-prezidentovi USA, alebo inému vo veliteľskom rade, pokiaľ sa stane niečo týmto dvom.

Stephen Schwartz, vedecký spolupracovník z Bulletinu atómových vedcov, tiež diskutoval v Centre pre kontrolu a nešírenie zbraní o tom, čo sa stane s „jadrovým futbalom“, ak sa Trump nezúčastní  na inaugurácii. Uviedol, že existuje viac ako jeden jadrový kufrík. Vysvetlil, že existujú minimálne tri - pre prezidenta, viceprezidenta a ďalšieho určeného pre havarijný prípad.  Povedal, že ak by ešte nebol pripravený ďalší jadrový futbal, pravdepodobne by bol už pred inauguráciou vybraný vojenský pomocník, ktorý by bol neustále pri Bidenovi, a bol by ihneď k jeho dispozícii, akonáhle zloží prísahu. A zároveň by v tom istom čase skončila platnosť Trumpovho jadrového velenia a kontroly.

Patterson však dodal, že nie je potrebné mať žiadne obavy, že „nejde o nič strašné a príliš komplikované“, pretože armáda zabezpečí, aby k prevodu došlo hladko a podľa potreby!

Tak ako to teda bolo?

Bolo to takto – že aj keď sa Donald Trump nezúčastnil na inaugurácii Joea Bidena, (a zostal na Floride, aj so svojim jadrovým kufríkom, ktorý zostal pre neho aktívny až do 11:59:59 AM v deň inaugurácie), bol po tomto časovom okamžiku bývalému prezidentovi (Trumpovi) už operačný prístup k „jadrovému futbalu“ zamietnutý a kódy bývalého prezidenta USA Donalda Trumpa boli automaticky deaktivané. 

Jeho asistent nesúci tento futbal sa aj s kufríkom vrátil do Washingtonu DC. Nastupujúci prezident USA Joe Biden medzitým dostal jeden z náhradných „jadrových futbalov“ už na pred-iniciačnom jadrovom brífingu a tiež svoju osobnú „sušienku“ s kódmi, ktoré však bolo automaticky aktivované až po jeho prezidentskej prísahe o 12:00:00.

Ako je teda vidieť nie je vždy tak ako sa plánuje a vždy do toho môže vstúpiť ľudský faktor. A že sme ľudia omylní a chybujúci to každý vie.   

Ale teraz musia odborníci (ale aj politici) v týchto súvislostiach vnímať ešte ďalšieho mimoriadne silného hráča (ktorý je navyše bezcitný) – a to je umelá inteligencia. 

Umelá inteligencia. 

Vývoj systémov jadrových zbraní naďalej riadi potreba rozvíjať a udržiavať dôveryhodné odvetné schopnosti. Jadrové veľmoci odôvodnili vytvorenie jadrových triád strategických bombardérov, pozemných ICBM a námorných SLBM ako aj diverzifikácie odpaľovacích platforiem s cieľom zlepšiť prežiteľnosť odvetných síl. 

Štáty vyzbrojené jadrovými zbraňami musia mať prepracované a silné komunikačné, kontrolné a reakčné systémy - varovné systémy a systémy velenia a riadenia, ktoré by strategickému veleniu umožnili identifikovať hrozbu a adekvátne reagovať v obmedzenom čase - do niekoľkých minút. 

Je síce pravdou, že najnovší pokrok v oblasti umelej inteligencie, strojového učenia a autonómie sa do skutočných vojenských schopností nebude pretavovať tak skoro. 

Ale skutočnosť, že tieto technológie sú už tu, však neznamená, že by nemohli mať už aj krátkodobý dopad na vojenské strategické myslenie a vzťahy. Vedomie alebo presvedčenie, že jeden alebo niekoľko štátov vyzbrojených jadrovými zbraňami už plánuje urobiť z technológie umelej inteligencie kľúčový komponent svojich budúcich konvenčných a jadrových schopností, by mohlo stačiť na to, aby motivovalo aj ďalšie štáty – a to či už s jadrovými zbraňami, alebo nie - k reakcii na opatrenia, ktoré by mohli podkopať strategické vzťahy jadrovo ozbrojených štátov.  Prijatie umelej inteligencie a uplatnenie jej autonómie v systémoch jadrových zbraní môže nielen súčasný stav strategických vecí v konkrétnych situáciách destabilizovať, ale môže tiež zvýšiť pravdepodobnosť jadrového konfliktu.

Riziká spojené s dohľadom človeka nad pokročilou automatizáciou sú dobre známe. Najčastejšie sa spomínajú tri z nich:

- 1. tzv. „Zaľúbenosť do automatizácie“, je jav, pri ktorom sa ľudia príliš spoliehajú na systém a predpokladajú, že informácie poskytované systémom sú nespochybniteľne úplne správne.

- 2. Nedostatok dôvery. Je presne opačný jav, pri ktorom sa ľudskí operátori nedostatočne spoliehajú na systém, podceňujú ho, čím ignorujú príslušné informácie alebo dávajú prednosť činnosťami systému založenými na nesprávnych predpokladoch. Týmto spôsobom bolo napríklad spôsobených niekoľko incidentov týkajúcich sa automatizovaných systémov protivzdušnej obrany. Príkladom bolo zničenie (3. júla 1988) komerčného lietadla Iran Air Flight-655 bojovým systémom Aegis z americkej vojnovej lodi USS Vincennes.

- 3. Problém riadenia keď systém „vyjde spod kontroly“. To sa stane, keď dôjde k núdzovej alebo kritickej situácii a ľudský operátor nie je schopný znovu získať dostatočné situačné povedomie, aby mohol vhodne a včas reagovať. Je to žiaľ bežný (ale seriózny) problém spojený so systémami leteckej a raketovej obrany. Napríklad počas invázie do Iraku v roku 2003 bol americký raketový systém Patriot vtiahnutý bol dvoch bratovražedných incidentov kvôli problémom s kontrolou systému. 

O to viac to platí už v dnes bežných „hybridných vojnách“. 

Oblasti stratégie sú totiž skutočne „vysoko psychologické“ a vnímanie schopností nepriateľa je rovnako dôležité ako jeho skutočné schopnosti. A to je miesto, kde sa inherentná povaha technológie umelej inteligencie stáva hlavným problémom. 

Skutočnosť, že je založená na softvéri, sťažuje konkrétne hodnotenie vojenských schopností. Rovnako ako sa dá napríklad elektrina aj okrem základných funkcií použiť mnohými rôznymi spôsobmi, analogicky aj umelá inteligencia môže byť použitá na zvýšenie schopnosti štátu v oblasti jadrového odstrašenia. 

Štát s jadrovými zbraňami by preto mohol ľahko zneužiť schopnosti a zámery svojich protivníkov v oblasti umelej inteligencie. 

Mohlo by to spustiť destabilizačné opatrenia založené iba na viere, že jeho odvetnú schopnosť možno v súčasnosti alebo v blízkej budúcnosti poraziť pokrokom iného štátu v oblasti umelej inteligencie.

Ale v dynamike pretekov v oblasti schopností umelej inteligencie, existuje totiž aj vážna obava, že by to mohlo naopak viesť niektoré štáty, či už s jadrovými zbraňami, alebo bez, aj k predčasnému alebo nezodpovednému prijatiu najnovšieho vývoja v oblasti umelej inteligencie.  Strach zo zaostávania, či oneskorenia môže viesť štát, najmä technologicky menej vyspelý, k zníženiu svojich bezpečnostných a spoľahlivých štandardov, aby mohol technológiu rýchlejšie prijať a zaradiť do praxe.  V súvislosti so systémami jadrových zbraní je tento trend obzvlášť dôležitý, pretože vtedy jednoduchá porucha alebo chyba v periférnom systéme môžu mať doslova a do písmena dramatické a snáď aj globálne následky.

Veď útok hackerov, ktorý urobili pred pár dňami na americký systém Colonial Pipeline je napríklad jasná ukážka presne o tom.....

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Aké vedľajšie účinky hrozia deťom po očkovaní? (otázky a odpovede)

Na očkovanie proti covidu-19 prihlásili zatiaľ 10-tisíc detí od 12 do 16 rokov.

AUTORSKÁ STRANA PETRA SCHUTZA

Milionárska daň, televízor pre Szabóa a blázniví zaľudia

Ani ruská vakcína nezvráti smutný pochod Slovenska k zatváraniu štátu v septembri.


Už ste čítali?