Jadrová energia – Jadrové kufríky prezidentov – ako sa odovzdáva moc.

Autor: Marian Nanias | 17.5.2021 o 6:31 | (upravené 17.5.2021 o 7:04) Karma článku: 3,81 | Prečítané:  617x

Zrejme každý už počul slovné spojenie „jadrový kufrík“, avšak väčšina z nás asi ani vôbec netuší čo sa za týmto výrazom skrýva. Je to skutočne kufrík, alebo iba symbolický výraz v reči, alebo naozajstné tlačítko?

Jadrová energia – Jadrové kufríky prezidentov – ako sa odovzdáva moc jadrovej veľmoci. 

Pravdepodobne ste už všetci počuli slovné spojenie "jadrové tlačítko", či „jadrový kufrík“. 

Symbol vojenskej sily dvoch superveľmocí a možno jediná vec, ktorá prežila od „studenej vojny“, vec, ktorá je neustále strážená a prísne tajná.  Avšak väčšina z nás asi ani vôbec netuší čo sa za týmto výrazom skrýva, o čom v skutočnosti hovoríme – či je to skutočne nejaký kufrík, alebo iba symbolický výraz v reči, a keď, tak potom aká je to veľkosť, čo je vo vnútri, ako nakoniec ako to notoricky známe tlačidlo na naštartovanie jadrových zbraní vôbec funguje.

Dalo by sa povedať, že je to najbližší súčasný ekvivalent stredovekej koruny a kráľovského, či cisárskeho žezla – teda symbol najvyššej autority.  

V skutočnosti je to nijako zvlášť príťažlivo, až neprítomne vyzerajúci kufrík, ktorý sprevádza prezidenta (hlavného veliteľa), nech už ide kamkoľvek.   Vo filmoch a špionážnych románoch uvádzaný ako vrcholný doplnok moci, mašinka,  ktorá s pomocou ktorej by mohol zničiť celý svet. Niečo, čo demonštruje neuveriteľnú vojenskú moc a zodpovednosť prezidenta, úplne až doslova ikonický objekt. 

Paradoxom je, že na rozdiel od všeobecného presvedčenia, „jadrový futbal“ v skutočnosti žiadne „veľké červené tlačidlo“ na začatie jadrovej vojny neobsahuje.  „Jadrové tlačidlo“ ako také neexistuje, je to vlastne symbolický názov. V skutočnosti ide o špeciálne softvérové ​​zariadenie, ktoré umožňuje prostredníctvom satelitu dostať spojenie na veliteľské stanovište kontroly a riadenia jadrových síl v generálnom štábe a aktivovať svoj prístup k rozhodovaniu. Jeho primárnym účelom je potvrdiť prezidentovu identitu a umožňuje mu komunikovať s Národným vojenským veliteľským strediskom v Pentagóne, ktoré monitoruje celosvetové jadrové hrozby a môže nariadiť okamžitú odpoveď. 

Jadrový kufrík poskytuje hlavnému veliteľovi zjednodušené menu možností atómového úderu - umožňuje mu napríklad rozhodnúť sa, či jedným zásahom zničí všetkých amerických nepriateľov alebo sa obmedzí na vyhladenie iba Moskvy, Pjongčangu či Pekingu. A z centra potom prichádza rozkaz vystreliť rakety.  Samotná jadrová aktovka je špeciálne upravená aktovka, ktorá sa teda používa „na povolenie“ použitia jadrových zbraní a pochopiteľne sa spravidla sa vždy drží v blízkosti vodcu štátu, ktorý vlastní jadrové zbrane.

Americký Jadrový Futbal.

Tiež známy ako „atómový futbal“, americká prezidentská pohotovostná brašna, „gombík“, alebo „čierna skrinka“, alebo jednoducho slangovo iba „futbalová lopta“. Je to aktovka, pre použitie prezidenta USA na súhlas k jadrovému úderu vtedy, keď je mimo stálych veliacich centier, ako je napríklad „Situačná miestnosť“ v Bielom dome. Funguje ako mobilný spojovací uzol v strategickom obrannom systéme USA. Ak by sa prezident (ktorý je hlavným veliteľom ozbrojených síl) rozhodol nariadiť použitie jadrových zbraní, potom „pobočník“, ktorý nesie kufrík ho otvorí veliteľovi štábu je potom vydaný príkazový signál alebo výstraha „pozor“.  Potom prezident spolu s ministrom obrany a predsedom zboru náčelníkov štábov preskúma možnosti úderu a rozhodne o použití – tj. buď vypustenie jednej riadenej strely, alebo viacnásobné vypustenie rakiet ICBM. Scenáre sú vopred vypracované v rámci OPLAN 8010 (predtým Jednotný integrovaný operačný plán). Následne cez spojenie s vojenským veliteľským strediskom a NORAD, určia rozsah preventívneho jadrového úderu a dajú príkaz na druhý úder, kde vyšlú platný jadrový spúšťací kód do všetkých operatívnych systémov jadrových zbraní. 

Predtým, ako armáda splní príkaz, však musí byť prezident jednoznačne kladne identifikovaný pomocou špeciálneho kódu vydaného na plastovej karte, ktorý má prezývku „biscuit“ teda v preklade „sušienka“. 

V USA je v tejto súvislosti platné pravidlo dvoch mužov, a teda zatiaľ čo iba prezident môže nariadiť použitie jadrových zbraní, tento príkaz musí byť ešte overený ministrom obrany, ak ide o autentický príkaz vydaný prezidentom (v prípade, že prezident je pri útoku usmrtený, existuje tam hierarchia postupnosti).  Minister obrany však nemá právo veta a musí konať v súlade s prezidentovým príkazom.  Po overení všetkých kódov armáda vydá rozkazy na útok príslušným jednotkám. Keď sú rozkazy zadané, opakovane sa znova overuje ich pravosť. Ale, aj keď sa to zdá príliš komplikované, v skutočnosti to ide veľmi rýchlo.

V USA existujú celkovo tri „jadrové futbalové lopty“; dve sú pridelené prezidentovi a viceprezidentovi, a tretia je uložená v Bielom dome. 

Aj keď je jeho pôvod veľmi utajený, a jedni tvrdia, že jadrový kufrík začali poskytovať prezidentovi a viceprezidentovi, (na ktorého by sa v prípade zdravotného postihnutia prezidenta preniesla veliteľská právomoc) počas doby keď bol prezidentom USA James Carter, zdá sa že to bolo v USA už skôr. „Jadrový futbal“ sa totiž podľa historických dokumentov dá vysledovať až do kubánskej raketovej krízy v roku 1962.

Vtedajší prezident John F. Kennedy v súkromí veril, že jadrové zbrane sú, ako sám uviedol, „iba na odstrašenie“. Ale zároveň cítil, že je „šialené, že dvaja muži, ktorí sedia na opačných stranách sveta, by mohli byť schopní svojimi rozhodnutiami skoncovať s civilizáciou“. A predo JFK zdesený doktrínou MAD (vzájomne zaručené zničenie) nariadil „na jadrové zbrane umiestniť zámky“ a požadoval alternatívy k plánu jadrovej vojny „všetko alebo nič“.  Dnes už odtajnené Kennedyho poznámky dokumentujú jeho obavy, ktoré nakoniec priviedli k vynálezu „jadrového futbalu“ ako systému overovania totožnosti hlavného veliteľa. 

Prezident si vtedy kládol nasledujúce mrazivé, ale rozumné otázky: 

  • "Čo by som povedal medzi vojenskými veliteľmi v americkom Joint War Room na okamžitý jadrový úder?" 
  • „Ako by ich overil človek, ktorý dostal moje pokyny?“

Poznámka: Podľa bývalého ministra obrany Roberta S. McNamaru získal jadrový kufrík svoje divné pomenovanie „jadrový futbal“ podľa plánu pre počiatočnú jadrovú vojnu, ktorý mal krycí názov „Dropkick“. (Preklad z americkej angličtiny pre slovo „dropkick“ znamená kop do futbalovej lopty uskutočnený po jej dopadnutí, po jej dotyku so zemou. A aktivovanie „Dropkick“ vyžadovalo akýsi  „futbalový kopanec“, aby mohla byť uvedená do platnosti.)  

Že to bolo už vtedy, potvrdzuje aj najstaršia známa fotografia vojenského pomocníka spoločne s prezidentom a čiernou aktovkou (upravená verzia štandardného modelu aktovky firmy Zero-Halliburton), z mája 1963, v rodinnom dome Kennedyovcov v Hyannis Port v Massachusetts. Takže od roku 1963 sa stal „jadrový futbal“ neoddeliteľnou súčasťou amerických prezidentských výletov a v máji 1988 ho dokonca vyfotografovali na Červenom námestí v Moskve, ktorý sprevádzal prezidenta Ronalda Reagana na štátnej návšteve Sovietskeho zväzu. 

A aj Reaganovho  sovietskeho kolegu - Michaila Gorbačova tam vtedy sprevádzal jeho vojenský asistent, ktorý zvieral veľmi podobné zariadenie, po rusky „jadernij čemodančik“.

Ruský „Čeget“.

Ruský „jadrový kufrík“ má krycie meno „Čeget“. Čeget zabezpečuje spojenie  medzi vyššími vládnymi úradníkmi pri rozhodovaní o použití jadrových zbraní a je zaradený do špeciálneho komunikačného systému „Kazbek“, ktorý zahŕňa všetkých jednotlivcov a agentúry zapojené do riadenia a kontroly strategických jadrových síl. 

V bývalom ZSSR začali uvažovať o vývoji takéhoto mobilného ovládacieho panela pre jadrové zbrane v 70. rokoch. V tom čase sa sovietski lídri vážne obávali náhleho jadrového úderu zo strany USA. Dovtedy (v 70. rokoch) mohlo vedenie ZSSR vydať príkaz na vypustenie strategických jadrových rakiet až po príchode na veliteľské stanovište strategických raketových síl.

 

 

Ale zároveň trvalo iba 7 minút, kým by na nich prileteli americké balistické rakety Pershing-2, ktoré boli  umiestnené v Európe a mali viac ako 400 jadrových hlavíc.  

Jadrový kufrík bol teda v Sovietskom zväze bol vytváraný pre Leonida Brežneva. Z dôvodu jeho veku a už v tom čase jeho mentálneho stavu, bolo jeho „ovládanie“ čo najviac zjednodušené, aby starší generálny tajomník niečo nechtiac nepoplietol. Ale Brežnev nakoniec Čegeta nedostal, pretože v čase jeho smrti už síce existoval, ale ešte nebol systém odladený.

A ani jeho nástupca Andropov sa ho ešte nedočkal, pretože za jeho vlády sa iba začala  skúšobná prevádzka „Čegeta“ (1983), a ako prví ich dostali náčelník generálneho štábu Nikolaj Ogarkov a minister obrany krajiny Dmitrij Ustinov.

Konštantín Černenko bol prvým sovietskym vodcom, ktorý „jadrový kufrík Čeget“ dostal (až o rok neskôr 1984) pretože ešte stále prebiehali rozsiahle testy systému v rôznych režimoch.

Takže nakoniec skutočne prvým sovietskym vodcom, ktorý dostal prvý už plne funkčný „jadernyj čemodančik Čeget“ bol Michail Gorbačov, teda presnejšie povedané, ktorého už sprevádzali dôstojníci s „jadrovým kufríkom“.

Systém bol vytvorený vedeckým inštitútom pod akademikom Vladimírom Semeničinom. Hlavný konštruktér bol N. A. Devjanin. Čeget zabezpečuje neustále spojenie pri cestovaní pešo, v aute, alebo v lietadle. Spôsob použitia bol vytvorený pod vedením konštruktéra, laureáta štátnej ceny Valentina Golubkova.  

Sovietske (dnes Ruské) „Jadrové kufríky“ (plus rezervné) majú ešte tiež najvyšší vrchný veliteľ, minister obrany a náčelník generálneho štábu. Kľúč od kufríka je u operátora-dôstojníka. Systém je aktivovaný, iba ak dostane od kódované potvrdenia dvoch zdrojov. Samotný „jadrový kufrík“ vyzerá ako obyčajný diplomatický kufrík.

Poznámka: Správna výslovnosť je „Čegét“, a  je to neoficiálny, ale ustálený názov pohoria Kaukaz s vrcholmi Donguz-Orunbaši (nadmorská výška 3769 m) a Azau-Gitče - Čeget-Karabaši (výška 3461 m), v regióne južne od Elbrusu.  Čegét v preklade z miestneho jazyka doslova znamená „v tieni“, ale niektorí tento pojem z dôvodu miesta prekladajú aj ako „severný“. Čegét sa nachádza v Kabardinsko-balkánskej republike Ruskej federácie a tamojšie obľúbené turistické centrum a stredisko pre lyžovanie je známe pre svoje „čierne“, teda veľmi nebezpečné svahy.

História nám ukazuje, že boli situácie, keď obidva prvky systému občas zlyhali. 

Podľa spomienok bývalého predsedu zboru náčelníkov štábov generála Hugha Sheltona (v jeho autobiografii z roku 2010) si prezident USA Clinton v roku 2000 na „niekoľko mesiacov“ nechtiac odložil svoju kartu s laminovaným kódom, svoju „sušienku“ niekde „len tak“. 

K ešte väčšej potenciálnej katastrofe mohlo dôjsť počas pokusu o atentát na prezidenta Reagana v marci 1981. Počas chaosu, ktorý nasledoval po streľbe, bol jeho vojenský pobočník (ktorý mal jadrový kufrík) oddelený od prezidenta a nesprevádzal ho do nemocnice George Washington University. A navyše vo chvíli, keď Reagana viezli na kolesovom vozíku do operačného sálu, a bol úplne vyzlečený, tak mu jeho „sušienka“ niekam vypadla. Našli ju až neskôr pohodenú v kúte, a upratovačka ju odhodila bez okolkov do nemocničného plastového vreca s odpadkami. 

Keď to porovnáme s tou symbolickou stredovekou kráľovskou korunou alebo cisárskym žezlom, nezdá sa že by boli vtedy (v porovnaní s touto modernou dobou) zaobchádzali s korunou alebo žezlom takto „gavaliersky“.

Ale ako to bolo s Gorbačovom počas prevratu v 1991? Mal čeget, alebo nie?

V tejto súvislosti sa vynára aj dodnes nie úplne vyjasnená situácia okolo M.S. Gorbačova počas jeho pobytu na krymskom zámočku Foros počas prevratu, ktorý bol proti nemu zorganizovaný pred 30 rokmi (v roku 1991).  Mimochodom, je to vlastne popletené, pretože o žiadny „prevrat“ ako taký nešlo. Pretože „prevrat“ znamená zmenu existujúceho systému, a tam vtedy išlo o jeho udržanie. Veď hlavným cieľom vtedajšieho výboru ktorý akože prevrat (puč) zorganizoval bolo zabrániť rozpadu ZSSR a podpísaniu novej zväzovej zmluvy, ktorá namiesto ZSSR vytvárala konfederáciu. Dokonca je paradoxom, že mimoriadny výbor (ktorý potom prevrat uskutočnil) bol vytvorený tri roky predtým – a práve na príkaz Gorbačova. 

O týchto udalostiach už bolo napísaných veľa prác, odtajnené boli hromady štátnych dokumentov.  Ale dodnes nie je úplne jasne – priezračne objasnená logika konania vtedajšieho prezidenta ZSSR Gorbačova (a zároveň generálneho tajomníka ÚV KSSZ), v politickej situácii, ktorá bola pre celú krajinu je životne dôležitá. 

Hlavným dôvodom vtedajšej nečinnosti bol M.S.Gorbačova ako on o tom sám hovorí bol údajne nedostatok komunikácie a strata spojenia.  Tejto verzii bolo uverené, a dlhé desaťročia bola braná ako pravdivá. V skutočnosti sa však ukazuje, že to celkom tak nebolo. 

Gorbačov tvrdí že jeho vládne spojenie vo Forose bolo prerušené nariadením predsedu KGB ZSSR V.A. Krjučkova. Ale podľa spomienok Anatolija Klepova, špecialistu v informačnej bezpečnosti a človeka, ktorý sa osobne podieľal na vytváraní systému spojení bývalého prezidenta ZSSR počas jeho zahraničných návštev, sa takéto vysvetlenie javilo od začiatku zvláštne a nelogické. Logicky sa preto vynára hlavná otázka, na ktorú zatiaľ nebola poskytnutá seriózna odpoveď.

O čo ide?

Nuž o to, že pri informácii prerušenia osobitnej komunikácie prezidenta Gorbačov nepovedal ani jediné slovo o inej ďalšej, doplňujúcej zvláštnej komunikácii Ústredného Výboru KSSS, ktorý mal stále k dispozícii.  Pretože aj počas puču v auguste 1991 vtedajší prezident ZSSR skutočne stále pôsobil aj ako generálny tajomník ÚV KSSZ a v súlade so svojím postom mohol tento systém využívať. 

Faktom je, že pod všeobecné oddelenie ÚV KSSZ patril aj tzv. 4. sektor, ktorý prijímal, zaznamenával, rozposielal šifrované telegramy prijaté ÚV KSSZ a kontroloval ich návrat, šifrovanú a diaľnopisnú komunikáciu s miestnymi výbormi strán. Teda pre pracovníkov ÚV vykonávajúcich síce tieto funkcie v teréne, t.j. v skutočnosti v rámci ústredného výboru KSSZ fungovala vlastná šifrovaná komunikácia, ktorú obsluhovali výlučne zamestnanci aparátu ústredného výboru KSSZ. A do roku 1991 malo toto odvetvie aj šifrovaný ďalekopis a šifrovanú telefónnu komunikáciu, čo umožňovalo komunikáciu prostredníctvom vládnych brán nielen s najvyššími straníckymi úradníkmi, ale aj s akýmikoľvek vysokým štátnym, hospodárskym či vojenským úradníkom alebo veliteľom v ZSSR. 

Navyše tam bola mimoriadne zaujímavá situácia (detail) – a to, do 4. sektoru všeobecného oddelenia ÚV KSSZ bolo striktne zakázané prijímať ľudí, ktorí predtým pracovali v KGB ZSSR (!). Toto pravidlo existovalo v ZSSR od konca 30. rokov po tom, čo sa Stalin dozvedel, že šéf NKVD Jagoda mu odpočúval všetky telefóny vrátane vysokofrekvenčného. A práve vtedy, na tento popud v rámci aparátu ÚV KSSZ následne vybudovali svoju špeciálnu komunikáciu.

A po vojne, keď sa Stalin dozvedel o prudkom boji o moc medzi svojimi najbližšími spolupracovníkmi, tak v roku 1949 rozšíril toto oddelenie a vytvoril Hlavný direktoriát špeciálnej služby pod ÚV Komunistickej strany boľševikov vo všetkých zväzových republikách. V ZSSR v tom čase z hľadiska efektívnosti ochrany kryptografických informácií (šifrovanie a dešifrovanie) nemala táto jednotka obdobu. Hlava štátu mohla kedykoľvek prostredníctvom uzavretej komunikácie kontaktovať najvzdialenejší kút krajiny a pozvať ktorúkoľvek osobu na rozhovor v priebehu niekoľkých minút. 

Stalin tak isto ako Lenin chápali, že ak chcú prežiť pri moci, musia iných vopred odpočúvať a teda, že je potrebné „to pevne držať“ v jeho rukách, teda šifrovanú komunikáciu najvyššieho straníckeho a štátneho aparátu krajiny neustále monitorovať. 

Po smrti Stalina bola špeciálna komunikácia strany na žiadosť Beriju okamžite presunutá na 8. oddelenie ministerstva vnútra ZSSR, ale jej dôležitá časť (pre najvyšších straníckych vodcov) však stále zostala na všeobecnom oddelení ústredného Výboru KSSZ.  V marci 1954 sa síce 8. oddelenie ministerstva vnútra ZSSR dostalo pod Radu ministrov ZSSR a teda pod kontrolu 8. hlavného direktoriátu KGB, ale aj potom štruktúra osobitnej komunikácie ústredného výboru KSSZ zostala od KGB ZSSR úplne nezávislá.

Šéf 4. sektora bol v skutočnosti podriadený iba generálnemu tajomníkovi ÚV KSSZ (teda Gorbačovovi) a osobne mu podával správy o šifrovacích správach zvláštneho významu, ktoré ÚV KSSZ dostával.

Okrem toho mal na pokyn generálneho tajomníka ÚV KSSZ možnosť kontrolovať rokovania, ktoré sa viedli šifrovanou komunikáciou ÚV KSSZ. KGB ZSSR k týmto informáciám prirodzene nemalo prístup. V dokumentoch ani vyhláseniach bývalých straníckych a sovietskych vodcov a ani v archívoch nie sú žiadne informácie o tom, že by dôstojníci ZSSR KGB vypli špeciálnu šifrovanú komunikáciu aparátu ÚV KSSZ, ktorý slúžil okrem iného aj generálnemu tajomníkovi ústredného výboru KSSZ na Forose. Prečo to teda Gorbačov nevyužil?  Možno sa nakoniec potvrdí, že bývalý minister obrany maršal Dmitrij Jazov mal pravdu, keď v jednom zo svojich rozhovorov povedal: „Gorbačov čakal, kto vyhrá. To že nemal nijaké spojenie je všetko klamstvo, že akože našiel nejaký prijímač a zo struny urobil anténu. To sú rozprávky. A čo zvláštna mobilná komunikácia „Kaukaz“, a jeho „jadrový kufrík“?“ 

V skutočnosti na dovolenke sprevádzalo Gorbačova deväť dôstojníkov generálneho štábu: traja signálni dôstojníci špeciálneho prevádzkovo-technického direktoriátu - major V. Manuilov a S. Solomatin, kapitán V. Mironov a šiesti dôstojníci 9. divízie z generálneho štábu, ktorý umožňuje prezidentovi ZSSR veliť a riadiť strategické jadrové sily v extrémnej situácii prekvapivého masívneho nepriateľského štrajku - plukovníci V. Vasil'jev, L. Alešin, V. Ryndin, plukovníci V. Kirillov a I. Antipov. Veliteľom skupiny bol Vasiľjev. Slúžiace zmeny boli z troch dôstojníkov - dvoch operátorov a jedného signálneho dôstojníka. Slúžili nepretržite 24 hodín. Ubytovaní boli v Alupke [neďaleké letovisko] vo vojenskom rekreačnom zariadení. Keď boli vedľa Gorbačova v „Zaryji“ [krycie meno prezidentskej rezidencie vo Forose] tak mali k dispozícii jednu izbu, zatiaľ čo signálny dôstojník bol v druhej. Prístup do priestorov bol obmedzený, dvere boli vždy zatvorené, jesť chodili „na striedačku“. Mali k dispozícii viaceré komunikačné zariadenia - špeciálne komunikačné zariadenie s krycím menom PM, vysokofrekvenčné, nazývané VCh, zariadenie zabezpečujúce priamu komunikáciu s prezidentom a jeho strážcami, ako aj svoj vlastný intecom - telefón pomocou trojciferných čísel.

Platia iba príkazy prezidenta!

Prezidentovi pomocníci pre jadrový kufrík plnili výhradne iba jeho príkazy. Operatívne neboli podriadení dôstojníkom KGB, jediné čo s nimi koordinovali  [s KGB] boli ich aktivity na vonkajšom území rezidencie a stráž na bráne  [z KGB] prirodzene kontrolovala ich vstup a výstup.

Skôr to teda vyzerá tak, že Gorbačov sníval o odstránení Jeľcina práve pomocou ním kedysi vytvoreného „Štátneho pohotovostného výboru“, ktorý puč urobil. 

Ale, ešte nie je nič stratené, možno sa nakoniec pri príležitosti 30 výročia puču priamo z úst samotného Michaila Sergejeviča Gorbačova čitatelia dozvedia aj pravdu. Uvidíme....

Organizátori „puču“ totiž prišli na Foros za Gorbačovom, pravdepodobne očakávajúc jeho jasné pokyny (veď pred troma rokmi bol ich výbor vytvorený na jeho – Gorbačovov príkaz), alebo že sa vzdá svojho prezidentského postu. 

A Gorbačov im namiesto toho jednoducho povedal: „Robte si čo chcete....“

Ale potom je už tiež pravdou, že ho od komunikačných kanálov na určitý čas odsekli.

18. augusta 1991 mali u Gorbačova službu pri „jadrovom kufríku“ operátori V. Kirillov a I. Antipov a špecialista na signály V. Mironov. Veliteľom bol Vladimír Aleksandrovič Kirillov. O 16:32 dôstojníci-operátori zistili na svojich zariadeniach zvláštne poruchové signály s podozrením, že všetky typy komunikačných zariadení v ich priestoroch boli odpojené. Zhasol im aj samotný monitor. Jediným funkčným komunikačným zariadením ktorý predsa len fungoval bol rádiotelefón spájajúci prezidentský „jadrový kufrík“ so špeciálnou ústredňou pre vládnu komunikáciu v Muchalatke. Kirillov tam zavolal a požiadal o spojenie s ich velením v Moskve, bolo mu však povedané, že s nikým nekomunikujú. O 16:35 dôstojník Mironov informoval Kirillova, že požiadal Muchalatku, aby vysvetlila nedostatok komunikácie, ale dostal iba odpoveď bez akýchkoľvek doplňujúcich komentárov: „porucha“.

Tu je doslovný prepis ich neskoršieho služobného hlásenia: Asi o 16:40 Generalov [generálmajor Vjačeslav Generalov, vedúci divízie špeciálnej prevádzky a údržby KGB, zodpovedný za údržbu vládnych rekreačných; a špecialista na komunikáciu] zaklopal na naše dvere; otvorili sme a (Generalov) povedal, že generál Varennikov [armádny generál Valentin Varennikov, veliteľ pozemných síl, jeden z najaktívnejších účastníkov puču], chce vidieť vyššieho dôstojníka hliadky. Keďže som bol vyšším dôstojníkom, nasledoval som Generalova k Varennikovi ... Varennikov sa ma pýtal na stav nášho komunikačného centra. Odpovedal som, že komunikácia bola prerušená; odpovedal, že to tak má byť a že naše komunikačné centrum by malo byť vypnuté. Spýtal som sa Varennikova, ako dlho bude táto situácia pokračovať, a odpovedal: 24 hodín. A zároveň dodal, že prezident [Gorbačov] si bol toho všetkého vedomý. Po tomto rozhovore vstali a odišli k prezidentovi, zatiaľ čo sme pokračovali v pokusoch o obnovenie komunikácie, pokúsili sme sa opäť spojiť s Moskvou, ale sme neuspeli. Po 17:00 prestala obsluha v Muchalatke vôbec odpovedať. Pristúpil som k strážam a niekoľkokrát som sa pýtal, či majú komunikáciu a čo sa deje, ale povedali mi, že komunikácia bola prerušená a že oni nevedia, čo sa deje.

To nie je tvoja vec – nepleť sa do toho...

Asi o 17:15 som sa prišiel k Plechanovovi [generál Plechanov - šéf 9. direktoriátu KGB, zodpovedný za fyzickú bezpečnosť najvyšších vládnych vodcov], a kládol mu rovnaké otázky, ale on odpovedal: „To nie je tvoja záležitosť, pokračuj v práci.“ Vtedy som skontroloval priamu komunikáciu s prezidentom, ale ani tá už nefungovala. V čase 17: 20–17: 25 všetky osoby, ktoré predtým prišli ku chate kde bol prezident odišli [tj. sprisahanci, ktorí tlačili na Gorbačova, aby rezignoval], a zostal iba Generalov. Okolo 19:00 za mnou prišiel a povedal, že všetky bezpečnostné problémy musia byť riešené s ním. Požiadal som ho, aby mi umožnil stretnutie s vyšším dôstojníkom našej skupiny Vasil'jevom, ale Generalov odpovedal, že je to nemožné, a že ak Vasil'jev do chaty, kde je prezident vojde, už mu nebude dovolené odísť .. . [Koniec Kirillovho hlásenia.]

Medzitým v Moskve... - [Čo sa zároveň dialo v Moskve? - dôkazy poskytnuté plukovníkom Viktorom Ivanovičom Boldyrevom, veliteľom divízie generálneho štábu, ktorý umožňoval prezidentovi veliť jadrovým silám.] Výťah z neskoršieho hlásenia: „... 18. augusta 1991, po 17:00 (neviem byť presnejší), mi hlavné spojovacie centrum systému oznámilo, že od 16:32 komunikácia s pracovníkmi služby s prezidentom ZSSR „padla“. Bolo mi povedané, že príčina poruchy „nie je známa a je predmetom šetrenia“. Nasledujúci deň, teda 19. augusta, o 7:45 hod. Dôstojník Potapov alebo možno Peregudov (presne si to nepamätám) oznámil, že prerušenie komunikácie bolo spôsobené „zosuvom kameňov vzdialeným asi 1,5 km od Forosu“. Pred tým, ako som toho dňa prišiel do práce, som sa v rozhlase dopočul o aktivizácii mimoriadneho výboru [orgánu tvorcov puču aby vládli nad ZSSR bez Gorbačova]; predtým som o jeho príprave nič nevedel. Vtedy som pochopil, že „aký druh skaly poškodil komunikačný kábel...“ .. Systém C3 strategických jadrových síl prideľuje užívateľské terminály prezidentovi ZSSR, ministrovi obrany ZSSR a náčelníkovi generálneho štábu ZSSR; tieto terminály sú spojené cez [centrálne] veliteľské stanovište. ... Ak je terminál prezidenta ZSSR odpojený od [centrálneho] veliteľského stanovišťa, deaktivuje sa celý systém velenia a riadenia SNF, pretože bez prezidentského terminálu nie je možné vykonávať velenie a riadenie. “

Pravda sa vynára na povrch...

[O ôsmej hodine 19. augusta 1991 sa plk. Boldyrev konečne pokúsi zistiť, o čo konkrétne ide.] "Po pochopení toho, čo sa stalo, som sa pokúsil spojiť s pracovnou posádkou na Forose, ale telefonicky som sa mohol dostať iba na oddelenie vládnej komunikácie v Jalte. Odmietli ma prepojiť ďalej k mojim služobným podriadením s tým, že linka bola mimo prevádzky. Preto som sa nedozvedel, čo sa deje okolo prezidenta ZSSR. A o 8:30 ma predvolal náčelník Hlavného prevádzkového direktoriátu Generálneho štábu VG Denisov, ktorý mi nariadil evakuovať späť do Moskvy prezidentský terminál spolu so skupinou dôstojníkov, ktorí s ním pracovali. Odpovedal som Denisovovi, že so skupinou nekomunikujem ... “

[Ráno 19. augusta 1991 plukovník Vasiľjev, vyšší dôstojník „jadrovej posádky“, prišiel do Gorbačovovej chaty absolútne nevediac o udalostiach z posledných 24 hodín; O ničom nevedel, pretože aby neboli počas služby ničím rušení a prípadne ovplyvňovaní – v ich vojenskom stredisku na Alupke nemali telefóny, televízory a ani rádiá. Pri vstupe do Gorbačovovho komplexu ho zastavil dôstojník v uniforme Pohraničnej stráže KGB, ktorý Vasiljevovi oznámil, že jeho a jeho kolegov preukazy už nie sú platné a všetky záležitosti má vyriešiť Generalov.  Vasiljev v neskoršom hlásení pokračuje: Zrejme si [ten plukovník pohraničnej stráže] uvedomil, že si vôbec neuvedomujeme politickú situáciu, a dal nám tranzistorové rádio. Vypočuli sme si prehlásenie mimoriadneho výboru na sovietsky ľud a uvedomili sme si, že sa stalo niečo ťažko pochopiteľné: v rozhlase hovorili, že Gorbačov je chorý a nemôže pokračovať v práci ako prezident. My sme však vedeli, že Gorbačov je zdravotne v poriadku, pretože mal v ten deň odísť do Moskvy a let nebol zrušený. Viac ako hodinu sme čakali sme na odpoveď, alebo presnejšie na rozhodnutie Generalova, a dozvedeli sme sa ju od toho istého [pohraničného] plukovníka. Povedal nám, že k zmene služobnej posádky nedôjde, že nikoho z nás nepustia dnu a že by sme sa mali vrátiť späť do Alupky. Vrátili sme sa teda naspať kde sme boli ubytovaní.“

V tom okamihu v Moskve... - Keď sa náčelník hlavného prevádzkového direktoriátu generálneho štábu Denisov dozvedel od šéfa deviatej divízie Boldyreva, že telefonicky nekomunikuje s prezidentovou „jadrovou posádkou“, dal Boldyrevovi telefónne číslo, prostredníctvom ktorého bude mať povolenie spojiť sa s jeho posádkou. Povolenie dal zástupca Krjučkova [predsedu KGB] [Genij] Agejev. Na jeho príkaz zrazu „magické“ telefóny KGB začali bez problémov pracovať. Boldyrev sa cez vládne komunikácie v Jalte spojil s Vasil'jevom a odovzdal mu príkaz Denisova: „Zhromaždite všetkých svojich dôstojníkov v Jalte a buďte pripravení na odlet na vojenské letisko Belbek, kde by na vás malo čakať lietadlo.“ Vasiľev odpovedal, že nemôže evakuovať služobnú posádku z prezidentovej chaty. Boldyrev znova zavolal Denisovi. Denisov ho ubezpečil, že bude všetko v poriadku, a nariadil mu, aby vedúcemu štábu protivzdušnej obrany poskytol zoznam dôstojníkov, ktorí majú odísť z Forosu do Moskvy. “

[A skutočne, do 14:00 opustila služobná posádka Gorbačovovu daču spolu s výstrojom a výzbrojou; vyzdvihli aj svojich signálnych špecialistov pracujúcich na ústredni Muchalatka a odišli na vojenské letisko Bel'bek.] O 19:40 odleteli všetci členovia prezidentovej „jadrovej posádky“ prezidentovým lietadlom do Moskvy a so sebou mali aj svoj terminál Čeget, ktorý však už bol zmazaním magnetickej pamäte nepoužiteľný. Na letisku Vnukovo-2 sa s nimi stretli zástupcovia generálneho štábu, ktorým odovzdali svoje technické vybavenie a osobné zbrane.

Čo z toho teda nakoniec vychádza?

Prevrat proti prezidentovi ZSSR vyústil do straty civilnej kontroly nad sovietskym jadrovým arzenálom symbolizovaným zmiznutím „jadrového kufríka“. 

Podľa zdokumentovanej a publikovanej štúdie (Bruce Blair) sovietske pravidlá dedenia stanovili, že v prípade smrti Gorbačova alebo odvolania z funkcie by mal byť aktivovaný záložný terminál Čeget, ktorý by mal byť  pridelený prezidentovmu právnemu nástupcovi, - teda vice-prezidentovi Gennadijovi Janajevovi. Lenže to sa však s najväčšou pravdepodobnosťou nikdy nestalo. 

Prečo?

Nuž preto, že túto aktiváciu mohla vykonať iba armáda. A tam bola vtedy úplne bezprecedentná situácia: - prezident Gorbačov bol (dočasne) zbavený moci nie rutinným fungovaním straníckeho aparátu (ako sa to stalo u Chruščova v roku 1964), ale v dôsledku štátneho prevratu, ktorý zaviedol do úradu nový orgán - pohotovostný mimoriadny výbor. 

A krajina sa nachádzala v stave, keď si po dlhých rokoch konečne užívala eufóriu s myšlienkami demokracie, férových volieb, zákonnosti ako aj antikomunizmu. Legitimita viceprezidenta Janajeva (ako nástupcu Gorbačova) však závisela od vtedy nepredvídateľného Kongresu ľudových poslancov a Najvyššieho sovietu. Aj predseda Najvyššieho sovietu (predseda parlamentu) Anatolij Lukjanov, hoci sa zúčastnil rokovaní sprisahancov, tvrdo odmietol vstúpiť do mimoriadneho výboru pod zámienkou, že zastupuje zákonodarnú moc. 

A práve nové centrum moci – Ruská vláda Borisa Jeľcina a zvolený parlament Ruskej federácie - zároveň rázne odolávalo puču a získalo medzinárodnú legitimitu na úkor mimoriadneho výboru. 

Janajev, ktorému sa na verejnosti a aj pred kamerami doslova triasli ruky (ako opilcovi po preflákanej noci) určite nebol inšpiratívnou postavou.

Moc výboru sa javila ako neistá, a najvyšší vojenskí dôstojníci zodpovední za strategické jadrové zbrane sa neponáhľali preniesť najvyšší symbol štátnej moci na opitého klauna a potom čeliť možnosti Gorbačovovej pomsty alebo Jeľcinovho hnevu alebo oboch. 

V skutočnosti dôkazy o tom, že by Janajevovi bol vydaný „jadrový kufrík“ neexistujú.

Minister obrany maršal Dmitrij Jazov aj náčelník armády generálneho štábu generál Michail Mojsejev mali svoje vlastné „jadrové kufríky“ a obaja boli stúpencami puču. Podľa Brucea Blaira mal však sovietsky systém jadrového velenia a riadenia zabudované silné prekážky, ktoré bránili v politicko-vojenskom vedení „len tak ľahko“ vystreliť rakety. 

Po prvé - velenia strategických raketových síl, námorníctva a aj letectva - tri služby, ktoré mali strategické jadrové zbrane - boli ohľadom vyhliadok prevratu skeptické.

Po druhé - Dobre informované zdroje naznačujú, že toto trio súhlasilo s tým, že zabráni sprisahancom vydávať príkazy strategickým jadrovým silám a prepínať strategický systém C3 do manuálneho režimu. Akonáhle Gorbačovov „jadrový kufrík“ zmizol, operátori v Moskve deaktivovali aj dva zvyšné Čegety, vydané ministrovi obrany Jazovovi a šéfovi generálneho štábu Mojsejevovi. 

Janajevovi bol navyše odopretý prístup k spomínanému špeciálnemu komunikačnému systému Kazbek, ktorý ho vylučoval z akejkoľvek účasti na rozhodovaní o použití jadrových zbraní. 

Ale sovietsky jadrový arzenál nebol znefunkčnený: - podľa nie menšej autority ako Jurija Masljukova, šéfa sovietskej vojensko-priemyselnej komisie (orgán, ktorý dohliadal na sovietsky obranný priemysel), mohol generálny štáb hravo podniknúť odvetné jadrové útoky aj bez prezidentského povolenia.

Technické prekážky prakticky znemožnili jednej frakcii politicko-vojenského vedenia zmocniť sa velenia a kontroly nad strategickými jadrovými zbraňami superveľmoci. 

Čo sa ukázalo – bola slabosť – ale bola to slabosť politická, nie technická. 

Áno vtedy KGB ľahko prerušila komunikáciu prezidenta Gorbačova (ktorú kontrolovali), zatiaľ čo strážcovia „jadrového kufríka“ a ich nadriadení v generálnom štábe síce akceptovali arogantné porušenie reťaze velenia tajnou políciou s obvyklou pokorou, ktorá sa rodila z desaťročí takmer poverčivého strachu z KGB a jej ešte zlovestnejších predchodcov, ale nedali im šancu jadrové zbrane zneužiť.

Pokračovanie v ďalšom článku....

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Aké vedľajšie účinky hrozia deťom po očkovaní? (otázky a odpovede)

Na očkovanie proti covidu-19 prihlásili zatiaľ 10-tisíc detí od 12 do 16 rokov.

AUTORSKÁ STRANA PETRA SCHUTZA

Milionárska daň, televízor pre Szabóa a blázniví zaľudia

Ani ruská vakcína nezvráti smutný pochod Slovenska k zatváraniu štátu v septembri.


Už ste čítali?