Jadrová energia – Hrozba jadrových zbraní je opäť aktuálna.

Autor: Marian Nanias | 5.5.2021 o 7:37 | Karma článku: 3,53 | Prečítané:  239x

Paradoxne, je to už trištvrte storočia, čo americkí vedci ktorí jadrové zbrane vyvinuli, sa zároveň aj snažia odstrániť, alebo aspoň znížiť jadrovú hrozbu z jadrových zbraní. 

Jadrová energia – Hrozba jadrových zbraní je opäť aktuálna. 

Je to už trištvrte storočia, čo sa americkí vedci snažia odstrániť, alebo aspoň znížiť jadrovú hrozbu z jadrových zbraní. 

Takto v máji, pred 75 rokmi v Princetone Albert Einstein oznámil vznik Výboru pre atómových vedcov, ktorý mal pomáhať vzdelávať a mobilizovať ďalších vedcov ako aj verejnosť o nebezpečenstvách jadrových zbraní, ktoré boli vtedy vyvinuté USA a ktoré zničili dve japonské mestá. 

Výbor významných vedcov, z ktorých takmer všetci boli predtým súčasťou programu vývoja a skonštruovania jadrových zbraní, vtedy vyhlásil:  „My, vedci, uznávame našu nevyhnutnú zodpovednosť ponúknuť spoluobčanom pochopenie jednoduchých faktov atómovej energie a jej dôsledkov pre spoločnosť. V tom spočíva naša jediná bezpečnosť a naša jediná nádej. Veríme, že informovaní občania budú konať v mene života a nie za smrť.“

Albert Einstein, centrum a ďalší členovia Pohotovostného výboru atómových vedcov sa stretli 18. novembra 1946 v Princetone v štáte New Jersey, kde vydali výzvu na 1 milión dolárov na financovanie celonárodnej vzdelávacej kampane o sociálnych dôsledkoch atómovej energie . (Photo via Oregon State University Library)

Vtedy sa vedci veľmi obávali o budúcnosť. Tvárou v tvár jadrovej hrozbe výbor vyhlásil: „Neexistuje žiadna iná možnosť kontroly, iba na základe prebudeného porozumenia a naliehania národov sveta.“ Začali zbierať finančné prostriedky s cieľom 1 milión dolárov (asi 10 miliónov dolárov dnešných USD), publikovali letáky, prednášali a osobne dávali rozhovoryv rozhlase a podporovali niektoré z prvých dokumentárnych filmov o otázkach jadrových zbraní. V roku 1951 sa však žiaľ skupina rozpadla a Einstein v apríli 1955 zomrel. Jedným z dedičstiev toho obdobia je, že fyzici zdedili u obyvateľstva osobitnú dôveryhodnosť a zodpovednosť za jadrové problémy, možno dokonca aj viac, ako si zaslúžia.

Dnes bohužiaľ opäť vidíme rastúce politické, finančné, inštitucionálne a technické záväzky týkajúce sa nových generácií jadrových zbraní. 

Ak sa to podarí, modernizované jadrové zbrane sa opäť zakorenia ako súčasť národnej a medzinárodnej politiky aj po zvyšok tohto nového storočia. 

V snahe zmeny, proti tejto budúcnosti, sa minulý rok ďalší viacerí vedci (Zia Mian, Stewart Prager, a Frank N. von Hippel) tiež pripojili k ďalším svojim kolegom pri zakladaní tzv. „Koalície fyzikov pre znižovanie jadrovej hrozby“ (the Physicists Coalition for Nuclear Threat Reduction) s cieľom vzdelávať a organizovať fyzikov pre obhajobu kontroly jadrových zbraní a tiež zapojením amerického Kongresu ale aj svetovej verejnosti do súvislosti s pokračujúcim nebezpečenstvom jadrových zbraní.

Predošlé počiatočné úsilia

Vedci vrátane Einsteina aktívne pôsobili v oblasti jadrovej politiky už pred druhou svetovou vojnou. V auguste 1939 Einstein podpísal dnes už dostatočne „slávny“ list prezidentovi Franklinovi Rooseveltovi, v ktorom ho varoval, „že v dostatočne veľkom množstve uránubude možné uskutočniť jadrovú reťazovú reakciu... a je mysliteľné ... že budú môcť byť skonštruované mimoriadne silné bomby nového typu.“ Počas vojny sa dánskemu fyzikovi Niels Bohrovi, (ktorý bol lídrom vo formovaní nášho moderného chápania atómu), podarilo stretnúť s Rooseveltom a predsedom vlády Spojeného kráľovstva Winstonom Churchilloma vyzval ich, aby o tajnom programe vývoja atómových bômb hovorili aj so Sovietskym zväzom, vtedajším ich vojnovým spojencom, v nádeji, že sa zabráni v povojnových pretekoch jadrových zbraní.  Ale Churchill sa na to iba rozhorčil, a poznamenal, že: „Zdá sa mi, že by sa Bohr mal obmedzovať, alebo aspoň vidieť, že je na pokraji smrteľných hriechov.“

Na jar 1945 skupina vedcov z Chicagskej univerzity pracujúcich na programe pre atómové bomby pod vedením Jamesa Francka, uviedla rovnaký argument v tzv. „Franckovej správe“ a naliehali, aby USA na Japonsko jadrové zbrane nepoužili, alebo aspoň nie bez predchádzajúcej konzultácie so svojimi spojencami vrátane Sovietskeho zväzu. 

Franckova správa z júna 1945 bola dokumentom podpísaným niekoľkými významnými jadrovými fyzikmi, v ktorom odporúčali, aby USA nepoužili atómovú bombu ako zbraň na urýchlenie kapitulácie Japonska v druhej svetovej vojne. Správa odporučila ešte jadrovú bombu nepoužiť ívať a navrhuje, aby sa pred očami predstaviteľov celej OSN uskutočnila demonštrácia „novej zbrane“ niekde na pustom ostrove alebo púšti, alebo aby sa pokúsila udržať existencia tajomstva jadrovej bomby čo najdlhšie. V prvom prípade by medzinárodné spoločenstvo bolo varované pred nebezpečenstvami a bolo by povzbudené k vytvoreniu účinnej medzinárodnej kontroly týchto zbraní. V druhom prípade by USA získali niekoľko rokov času na ďalší rozvoj svojho jadrového ozbrojenia predtým, ako iné krajiny zahájia vlastnú výrobu. Franckovu správu podpísali James Franck (ako predseda), Donald J. Hughes, J. J. Nickson, Eugene Rabinowitch, Glenn T. Seaborg, J. C. Stearns a Leó Szilárd. Franck vzal 12. júna správu do Washingtonu, kde sa 21. júna stretol Dočasný výbor menovaný prezidentom Trumanom, ktorý mu mal radiť pri použití atómovej bomby, aby prehodnotil svoje predchádzajúce závery. Tento výbor však znovu potvrdil, že neexistuje iná alternatíva k použitiu bomby a 6. a 9. augusta nakoniec Američania na Hirošimu a Nagasaki atómové bomby aj zhodili. Správa bola síce odtajnená a sprístupnená verejnosti už začiatkom roku 1946, ale zodpovední armádni predstavitelia projektu Manhattan napriek tomu požadovali cenzúru niektorých pasáží.

Správa sa začína: „Vedci tohto projektu nepredpokladajú, že budú autoritatívne hovoriť do problémoch národnej a medzinárodnej politiky. Avšak silou udalostí sme sa za posledných päť rokov ocitli v pozícii malej skupiny občanov, ktorá si uvedomuje vážne nebezpečenstvo pre bezpečnosť tejto krajiny i pre budúcnosť všetkých ostatných národov, z ktorých zvyšok ľudstva vôbec nevie. Cítime preto svoju povinnosť naliehať, aby sa politické problémy vyplývajúce z ovládania atómovej moci rozpoznali v celej svojej závažnosti a aby sa podnikli príslušné kroky na ich štúdium a prípravu potrebných rozhodnutí.“

Vojnové snahy fyzikov ovplyvniť americkú jadrovú politiku boli v tieni prísneho  utajovania a prakticky všetky zlyhali. Po Hirošime to však už tajomstvo neexistovalo, a niektorí vedci z projektu Manhattan, ktorí skonštruovali  atómovú bombu, sa ponáhľali informovať verejnosť o nových strašných zbraniach, ktoré sami pomohli vytvoriť, a o ich návrhoch na ich medzinárodnú kontrolu. Bola to ťažká bitka. Anketa, ktorú robili v dňoch po atómovom bombardovaní Hirošimy zistila, že viac ako 80 percent Američanov súhlasilo so zhodením atómovej bomby na Japonsko a takmer toľko z nich aj vítalo vývoj bomby.

Ale popularizácia a vzdelávanie verejnosti ktorú vedci robili nakoniec získala oprávnenú pozornosť. Zvláštnu pozornosť priťahovala priekopnícka žurnalistika Johna Herseyho o Hirošime spojená v spolupráci s viacerými skupinami aktivistov. A keď verejnosť počúvala, aktivistickí vedci začali mať v Kongrese určité úspechy.

Na konci 50. a začiatkom 60. rokov tisíce vedcov vedených Linusom Paulingom, (nositeľom Nobelovej ceny za chémiu), poskytlo technickú podporu túžbe verejnosti ukončiť jadrové skúšky v atmosfére a s tým spojeným globálnym rádioaktívnym spadom. Toto úsilie pomohlo vytvoriť atmosféru že bola podpísaná Zmluva o zákaze zákazu testov z roku 1963, ktorá zakazovala jadrové skúšky všade okrem podzemia, a Pauling nakoniec v tom istom roku ajzískal Nobelovu cenu za mier.

Linus Pauling pred Bielym domom vo Washingtone DC, protestuje proti testovaniu jadrových zbraní, 28. apríla 1962. (Photo courtesy of National Archives and Records Administration, courtesy AIP Emilio Segre Visual Archives.)

O desať rokov neskôr, prebudili verejnosť z letargie návrhy armády umiestniť na predmestiach amerických veľkomiest zariadenia na identifikáciu a zničenie prípadných sovietskych balistických rakiet s jadrovými hlavicami. Kongres vtedy vypočul kritické argumenty vedcov, že túto navrhovanú obranu môžu Sovieti ľahko oslepiť a prekonať. To viedlo nakoniec aj pomohlo doviesť politikov na oboch stranách v roku 1972 k podpisu americko-sovietskej zmluvy. 

Zmluva ABM (Anti-Ballistic Missile Treaty, niekedy označovaná tiež len skratkou ABMT) bola dohoda medzi Spojenými štátmi a Sovietskym zväzom o obmedzeniach systémov antibalistických rakiet použitých proti raketovým nukleárnym zbraniam. 26. mája 1972 ju podpísali prezident Spojených štátov Richard Nixon a generálny tajomník Komunistickej strany Sovietskeho zväzu Leonid Brežnev v rámci rozhovorov o odzbrojení (SALT I). Zmluva bola podpísaná na neobmedzenú dobu a v platnosti bola 30 rokov (1972-2002). Po teroristických útokoch z 11. septembra však od zmluvy Spojené štáty v riadnej šesťmesačnej výpovednej lehote jednostranne odstúpili (13. júna 2002).

V 80. rokoch sa americkí vedci stavali proti programu Strategickej obrannej iniciatívy prezidenta Ronalda Reagana, (ktorý sa bežne nazýva „Hviezdne vojny“), a tisíce vedcov a inžinierov vtedy podpísali dokonca sľub, že nebudú hľadať alebo akceptovať financovanie prác na tomto vesmírnom zbrojnom programe. V 80. rokoch vedci zároveň aktívne podporovali aj hnutie za jadrové odzbrojenie. Tu veľmi aktívne vystupoval Carl Edward Sagan, známy americký astronóm, planetárny vedec, kozmológ, astro-fyzik, astro-biológ, autor a vedecký komunikátor. Spoločne s inými sa snažili varovať svet pred rizikom možných globálnych atmosférických a klimatických následkov rozsiahlej jadrovej vojny, vrátane dlhoročnej tzv. „jadrovej zimy“ vytvorenej v dôsledku jadrovej vojny sadzami blokujúcimi slnečné žiarenie v stratosfére zo spálených miest.

Spoločná snaha amerických a sovietskych vedcov

V polovici 80. rokov sa americkí a sovietski vedci spojili, aby demonštrovali monitorovanie jednostranného moratória sovietskeho generálneho tajomníka Michaila Gorbačova v krajine, čím prinútili oživenie záujmu amerického Kongresu, a nakoniec vyvinuli tlak na prijatieZmluvy o všeobecnom zákaze testov (v roku 1996).

Zmluva o všeobecnom zákaze jadrových skúšok (CTBT) je multilaterálna zmluva, ktorá zakazuje všetky jadrové skúšky vo všetkých prostrediach na civilné aj vojenské účely. Bolaprijatá Valným zhromaždením Organizácie Spojených národov 10. septembra 1996, ale žiaľnenadobudla platnosť, pretože túto dohodu neratifikovalo osem konkrétnych krajín.

S koncom studenej vojny však mnoho aktivistických vedcov odložilo otázku jadrových zbraní stranou, pretože sa zmenšili obavy verejnosti a zdalo sa že nebezpečenstvo, ktoré tieto zbrane majú, časom pominie. Ťažisko sa presunulo z pozícií, politík a rozpočtov jadrových zbraní USA na bezpečnosť jadrových zbraní a materiálov hlavne v bývalom Sovietskom zväze (ktorý sa rozpadol a mnoho strategického jadrového materiálu bolo prakticky nechránené) čím sa tam zvýšilo nebezpečenstvo šírenia jadrových zbraní.  Ale už sa to pomaly menilo. Aj keď niekoľko stúpencov kontroly nad jadrovými zbraňami sa naďalej usilovalo o pokrok, členov Kongresu, ktorých angažovali a vzdelávali aktivisti a vedci v hnutí za zmrazenie jadrových zbraní, už nahradili iní členovia amerického Kongresu, s inými záujmami. Politika jadrových zbraní sa stala predovšetkým provinciou záujmov zakorenenýchv biznise: členovia zastupujúci štáty a okresy s jadrovými základňami, laboratóriá jadrových zbraní a vojensko-priemyselné korporácie a jadroví stratégovia a lobisti.

Obnovená jadrová výzva 

Keď sa pred 30 rokmi skončila „studená vojna“, medzi mnohými vládla nádej, že čoskoro môžu byť zrušené jadrové zbrane. To však bola iba ilúzia, roky plynuly a nedávne vyhliadky na pokrok a líderstvo v odzbrojovaní zo strany USA, ktoré kedysi uviedol prezident Barack Obama vo svojich prejavoch v Prahe a Hirošime, boli potlačené do úzadia. Znížovanie ruského a aj amerického jadrového arzenálu sa zastavilo a vo väčšine zo siedmich ďalších krajín s jadrovými zbraňami sa zásoby operačných jadrových zbraní zvyšujú!

Dnes má svet okolo 10 000 operačných a rezervných jadrových hlavíc a niekoľko tisíc zbraní vyčlenených na demontáž. V priemere sú asi 10-krát silnejšie ako bomby, ktoré zničili Hirošimu a Nagasaki; takmer 2 000 z týchto zbraní je v pohotovosti, pripravených na okamžité použitie. 

A aj keď viaceré krajiny síce tvrdia, že nepoužijú jadrové zbrane ako prví, politika možnostiprvého použitia jadrových zbraní v konflikte je naďalej zachovaná. 

V priebehu nasledujúcich niekoľkých desaťročí sa očakáva, že samotné výdavky na jadrové zbrane iba v USA presiahnu viac ako 1,5 bilióna dolárov.

Prečo by dnešní fyzici mali mať osobitnú zodpovednosť za šírenie posolstva o naliehavej potrebe čeliť pretrvávajúcemu nebezpečenstvu jadrových zbraní? 

Tí dnešní vedci predsa atómovú bombu nevymysleli a okrem troch veľkých laboratórií pre americké jadrové zbrane za niekoľko miliárd dolárov ročne (kde časť z nich pracuje) má dnes už len málo amerických fyzikov veľa spoločného s jadrovými zbraňami. 

Na svojej najzákladnejšej vedeckej úrovni môže katastrofický potenciál tisícov jadrových hlavíc pochopiť dnes ktokoľvek (teda ak ho to zaujíma a ak chce). 

Boj s týmito nebezpečenstvami spočíva v zmesi technických, politických, geopolitických a etických hľadísk, ktoré sa vo fyzike nevyučujú, a nevyučujú sa  ani v iných disciplínach, - tie ich musia popri práci naučiť aktisti a aj vládni úradníci.

Vďaka našim znalostiam fyziky, čítaniu a diskusii sa niektorí fyzici stali odborníkmi v niektorých aspektoch problematiky jadrových zbraní viac ako väčšina našich spoluobčanov, ale veľa z nich chápe ľudské a etické aspekty rovnako (alebo ešte aj lepšie) ako my. Ale, zdá sa bez ohľadu či je to oprávnené alebo nie, že. hlas fyzikov má o tomto probléme, predsa len mimoriadnu váhu. Tvrdia to hlavne politici, ktorí potrebujú svojich „expertov“.

Všetci fyzici si v zásade uvedomujú obrovský výbušný potenciál jadrových procesov. Rovnako ako široká verejnosť po studenej vojne, väčšina z nich však už dnes nepovažuje jadrové zbrane za otázku vysokej priority. Hlavne je to cítiť u mladších fyzikov, ktorí nezažili tú ľahkomyseľnosť, a takmer nemožné pokusy, či politické boje studenej vojny. Ale je nádej, že o túto tému existuje latentný záujem, a to z dôvodu histórie angažovania popredných fyzikov ako vedcov v občianskej spoločnosti v druhej polovici 20. storočia.

The Physicists Coalition for Nuclear Threat Reduction

Americká Koalícia fyzikov (Physicists Coalition for Nuclear Threat Reduction) začala pracovať v septembri 2020. Je sponzorovaná Americkou spoločnosťou fyzikov (APS), národnou vedeckou spoločnosťou s 55 000 fyzikmi ako členmi, a je čiastočne podporená ocenením APS Innovation Fund. Koalícia v súčasnosti spolupracuje s Úradom vlády pre záležitosti APS, ktorý koordinuje advokačné kampane podporované APS.

Koalícia je prichýlená v programe vedy a globálnej bezpečnosti na Princetonskej univerzite. Jej cieľom je vyvinúť novú národnú sieť občanov-fyzikov ako silného občianskeho hlasu pre znižovanie jadrových hrozieb. Na začiatku bola koalícia budovaná komunitné spločenstvo  fyzikov. Koalícia má tím odborníkov na kontrolu zbraní, ktorí už usporiadali virtuálne kolokviá o nebezpečenstve jadrových zbraní na 60 univerzitných katedrách fyziky a štátnom vedeckom laboratóriu na ministerstve energetiky. Univerzity sa väčšinou nachádzajú práve v distriktoch a štátoch, ktorých zástupcovia alebo senátori z USA pôsobia v príslušných výboroch pre ozbrojené služby, a preto nesú aj zodpovednosť za otázky rozpočtu na jadrové zbrane. Členovia koalície dúfajú, že nájdu podporovateľov aj ďalších príslušných výboroch a do všetkých 50 amerických štátov. Robené prezentácie sú rôzne, ale všetky poskytujú prehľad nebezpečenstva, ktoré predstavuje jadrový arzenál na celom svete, o ohrozenom stave režimov kontroly a nešírenia jadrových zbraní ale aj o možných okamžitých krokoch na zníženie hrozby. Po kolokviách zvyčajne nasledujú stretnutia ponúkajúce hlbšiu diskusiu pre tých, ktorí majú záujem dozvedieť sa viac o koalícii alebo o nej vstúpiť. Kolokviá často vedú k rozšíreným diskusiám aj o politických a technických aspektoch so silným vyjadrením podpory opatreniam na zníženie hrozieb. V podmienkach pandémie korona-vírusu robia aj formy webinárov, na ktorých pozývajú aj väčšie množstvo účastníkov aj vo Fóre APS pre fyziku a spoločnosť. Aj keď sa koalícia pôvodne zameriavala na nábor fyzikov, víta aj všetkých zainteresovaných vedcov vrátane tých, ktorí sa zaoberajú aj inými aplikáciami, hlavne vo väzbe na jadrovú energiu a zbrane. Koalícia vynakladá mimoriadne úsilie na odstránenie latentného rasizmu, alebo nerovnomernosti zastúpenia žien a iných minorít doteraz nedostatočne zastúpenými v diskusiách o politike jadrových zbraní. Kvôli tomu dokonca urobili jednoročné štipendium novej generácie zamerané na vedcov v skorej kariére a na málo zastúpené skupiny. Prví štyria spolupracovníci spolupracujú s vyššími mentormi na osvojení si jadrovej politiky v praxi a na školení v politickej komunikácii a advokácii.

Na jeseň roku 2020 sa koalícia ako súčasť väčšej mobilizácie mimovládnych organizácií zasadzovala za kongresovú podporu predĺženia platnosti novej zmluvy o znížení strategických zbraní a zastavenie plánovanej dotácie 10 miliónov dolárov v senátorskej verzii zákona pre prípravy na obnovené testovanie jadrových zbraní v USA. Členovia koalície uskutočnili rádovo 400 samostatných kontaktov s predstaviteľmi Kongresu. Oba legislatívne ciele boli splnené. V súčasnosti koalícia pripravuje podklady, aby USA prijali reštriktívnejšiu jadrovú politiku, a to buď proti práve prvého použitia jadrových zbraní, alebo aby jediným účelom jadrových zbraní bolo odradenie od ich použitia v iných krajinách. Vzhľadom na podporu, ktorú nový prezident USA Joe Biden už vyjadril, existuje opätovná nádej, že toto úsilie môže byť aj úspešné.

Eliminácia jadrovej hrozby bude však zrejme nakoniec vyžadovať oveľa viac ako môže poskytnúť Koalícia fyzikov a bude vyžadovať zásadnejšie politické posuny. Bolo by potrebné, aby aj ďalšie vedecké komunity v USA o to prejavili záujem.

Ako Einstein a spomenutý Výbor v dávnej histórii v mimoriadnej situácii presne pochopili, úspech v znižovaní jadrových hrozieb si bude vyžadovať informovanú verejnosť dôsledne zapojenú do politiky v oblasti jadrových zbraní. Práve preto dnes Koalícia fyzikovspolupracuje s občianskymi skupinami a mimovládnymi organizáciami pracujúcimi na spoločnom cieli vzdelávania verejnosti a informovania predstaviteľov Kongresu o krokoch, ktoré by boli vhodné na odstránenie čiernych oblakov jadrového ohrozenia z našej budúcnosti.

Verejná podpora tohto cieľa, aj keď väčšinou pasívna, už existuje. Prieskum z roku 2020 zistil, že dve tretiny Američanov, vrátane väčšiny demokratov, nezávislých osôb a republikánov, súhlasili s tým, že by žiadnej krajine nemalo byť dovolené mať jadrové zbrane.

Back of the Brink: The Call to Prevent Nuclear War 

Back of the Brink: The Call to Prevent Nuclear War (Ústupiť z pokraja hranice katastrofy - Výzva na prevenciu jadrovej vojny) je celonárodná kampaň na miestnych úrovniach zameraná na zrušenie jadrových zbraní a zásadné zmeny v politike amerických jadrových zbraní. V dôsledku obhajoby tejto kampane „Back From the Brink“ a medzinárodnej kampane zrušiť jadrové zbrane, už 53 amerických miest a obcí a štyri štátne zákonodarné orgány (Kalifornia, Maine, New Jersey a Oregon), mnoho organizácií a niektorí civilní vodcovia vrátane predstaviteľov Kongresu vyjadrili podporu už konkrétnym krokom na zníženie jadrových hrozieb a pre jadrové odzbrojenie.

Lenže nakoľko je jadrový problém globálny, jeho riešenie si vyžaduje medzinárodné úsilie. 

Americká Koalícia fyzikov začína s komunitami fyzikov v iných krajinách skúmať ich záujem vzdelávať svoje vlastné vlády. Už teraz existuje záujem členov Pugwashovej konferencie o vede a svetových záležitostiach, hnutia, ktoré vyplynulo z Manifestu Bertranda Russella-Alberta Einsteina z roku 1955 a v roku 1995 získalo Nobelovu cenu za mier. Angažovanosť aktivistov-fyzikov s ich štátnou - národnou jadrovou politikou je teraz obzvlášť dôležitá v deviatich krajinách, nielen v tých, ktoré majú svoje vlastné jadrové zbrane, ale aj v tých, ktoré majú cudzie jadrové zbrane na svojom území (Belgicko, Nemecko, Taliansko, Holandsko a Turecko), a taktiež aj pre viac ako 25 ďalších krajín, ktorým USA prisľúbili, že použijú jadrové zbrane na ich obranu, ak budú napadnuté. V niektorých z týchto krajín nová „Zmluva OSN o zákaze jadrových zbraní“ (Treaty on the Prohibition of Nuclear Weapons - TPNW), ktorá zakazuje použitie a hrozbu použitia týchto zbraní už získala širokú podporu verejnosti. Zmluva vstúpila do platnosti v januári 2021 a má 86 štátnych signatárov. To môžu byť aj noví spojenci pre dnešných vedcov, ktorí pokračujú v rozhodujúcej úlohe stanovenej Einsteinovým výborom zpred trištvrte storočia.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Ako vyšachovať developera? Na východe sa zrodil kuriózny nápad

Bytovú krízu berú na východe do vlastných rúk.


Už ste čítali?