reklama

Jadrová energia – Človek, ktorý prežil svoju istú smrť.

Je to o kultúre bezpečnosti. Tam kde je neporiadok, tam môžeme čakať aj nehody, či haváriu. Kto je zvyknutý na dvojtvárnosť v živote, môže na to doplatiť.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)

Jadrová energia – Človek, ktorý prežil svoju istú smrť. 

Je to o kultúre bezpečnosti. Tam kde je neporiadok, tam môžeme čakať aj nehody, či haváriu. Kto je zvyknutý na dvojtvárnosť v živote, môže na to doplatiť. 

Organizácie s pozitívnou kultúrou bezpečnosti sa vyznačujú komunikáciou založenou na dôvere, spoločným vnímaním dôležitosti bezpečnosti a dôverou v účinnosť preventívnych opatrení. Zvyčajne je efektívna kultúra bezpečnosti budovaná na štyroch základných oblastiach:

  • Ukazovatele napredovania, 

  • Konkrétna zodpovednosť a jasné vedenie,

  • Dobré a jasné vzájomné vzťahy medzi pracovníkmi, pričom je vidieť u lídrov snaha ísť vlastným príkladom,

  • a Diskrétne úsilie k progresu. 

Zmena kultúry bezpečnosti nie je jednoduchý proces v organizácii akejkoľvek veľkosti.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Naopak, medzi ukazovateľmi, že v danej organizácii je nefunkčná kultúra bezpečnosti napríklad patria:

  • Zlé hlásenie nehôd, vyšetrovanie a analýza - Mnoho nehôd nie je vôbec hlásených. Vyšetrovanie prebieha až po naozaj vážnej nehode. Analýza nezohľadňuje ľudské faktory ani nepresahuje zákonné požiadavky. Chrániť spoločnosť a jej zisky je tam pre šéfov mantra.

  • Vedenie viní z nehôd jednotlivcov – Obviňovaní sú iba jednotlivci a predpokladá sa, že nehody a úrazy sú súčasťou práce. Zodpovednosť za nehody sa považuje za zodpovednosť voči osobám, ktoré sa ich priamo zúčastnili.

  • Žiadna rovnováha medzi bezpečnosťou a ziskovosťou - ziskovosť je jediným záujmom v organizácii. Zdravie a bezpečnosť sa považujú za náklady a jedinou prioritou je vyhnúť sa dodatočným nákladom.

  • Po nehode sa slučka spätnej väzby neuzavrie - Po nehode sa pozornosť sústredí na zamestnanca a tí sú často trestaní. Prioritou organizácie je čo najviac obmedziť škodu a čím skôr sa vrátiť k výrobe.

  • Slabá komunikácia bezpečnostných otázok s pracovníkmi - vedenie nemá skutočne iný záujem, iba povedať svojim pracovníkom, aby sa „zbytočne“ nesťažovali alebo nespôsobovali problémy.

Takto to bolo aj v prípade osudu nášho hrdinu.

Každá spoločnosť má svoje špecifiká. Dnes vidíme silnú individuálnosť ako aj neuveriteľné nároky v práci. 

V bývalom ZSSR to bolo vtedy inak. Tam existoval tzv. „Sovietsky spôsob života“ čo bolo ideologické klišé vtedy rozšírené v ZSSR, ktoré označovalo tam zavedenú, typickú pre spoločenské vzťahy formu individuálneho, ale hlavne skupinového života a aktivít občanov ZSSR, charakterizujúcu zvláštnosť ich komunikácie, správania a mentality v rôznych sférach. Jednou z tých sfér bola dvojtvárnosť. Inak sa ľudia správali doma v súkromí a inak v práci. Nakoniec naši starší čitatelia to poznajú, aj u nás sme podobné klišé (aj keď ďaleko slabšie) zažívali. Prečo to spomínam? Nuž preto, lebo sa to potom prenáša aj do iných oblastí života. Prakticky všade. A preto tam (a žiaľ vtedy aj u nás) nebolo výnimkou nájsť niečo nefunkčné, čo malo byť funkčné. Veď, ako sa hovorí, oportunizmus začína neporiadkom na vlastnom pracovnom stole.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Stalo sa to v Protvine.

Obrázok blogu

Názov Protvino je odvodený od názvu rieky Protva a mestečko založili ho 19. apríla 1960, kedy tam začali stavať protónový urýchľovača U-70 (tento vedecký komplex bol do roku 1972 najväčší na svete). Ako vtedy skoro všetko, bolo to tajné, a nová osada bola známa iba podľa poštového smerovacieho čísla - Serpuchov-7 a bola tajným objektom (nebol vyznačený na geografických mapách a dopravných značkách), ku ktorému bol možný prístup iba so špeciálnym preukazom. 22. januára 1965 dostal osada štatút fungujúceho „pasjolka- gorodka“ (osada mestského typu) a konečne aj oficiálny názov: Protvino. Je to okolo 100 km južne od Moskvy a 15 km západne od Serpuchova. Žije tam okolo 38 000 obyvateľov. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

V roku 1963 tam založili Ústav pre fyziku vysokých energií (IHEP) vedený teoretickým fyzikom A.A. Logunovom, ktorý uskutočňoval výskum v oblasti fyziky elementárnych častíc. Tento inštitút je aj dnes jedným z najväčších centier výskumu fyziky v Rusku. IHEP bol na základe dekrétu (z roku 1963) Štátneho výboru pre použitie atómovej energie ZSSR založený na výskum základných vlastností hmoty a zákonov mikrosveta. Protónový urýchľovač elektrónov (U-70) bol uvedený do prevádzky v roku 1967 a po dobu piatich rokov zostal najväčším urýchľovačom na svete. 

Akademik Logunov
Akademik Logunov 
Obrázok blogu

Na urýchľovači IHEP bolo urobených niekoľko zásadných objavov a boli získané vynikajúce vedecké výsledky, ktoré obohatili svetovú vedu. Inštitút pre fyziku vysokých energií bol založený ako medzinárodné vedecké centrum. Výskumu na U-70 sa zúčastnilo veľa vedeckých organizácií ZSSR a Ruska, medzinárodné vedecké organizácie JINR a CERN, laboratóriá a univerzity v Európe, USA a Japonsku. Vytvorenie a uvedenie do činnosti urýchľovača 70 GeV IHEP, vykonávanie fyzikálnych experimentov na ňom hralo dôležitú úlohu pri vývoji svetovej fyziky vysokých energií, viedlo k objaveniu nových fyzikálnych javov spojených s dosiahnutím novej úrovne štruktúry záležitosti, k revízii množstva teoretických konceptov. Na urýchľovači IHEP bolo vykonaných viac ako 200 cenných vedeckých experimentov vo výskumných oblastiach ako : spektroskopia mezónov a baryónov, zriedkavé rozpady K-mezónov, polarizačné účinky, tvrdé procesy, vlastnosti baryonickej hmoty, multi-bosonické systémy. A keďže komplex urýchľovača U-70 starol a doba si žiadala vyššie výkony, nakoniec ho zrušili a zariadenie demontovali.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

V inštitúte však vybudovali nový jedinečný kanál oddelených K-mezónov a s novým experimentálnym usporiadaním OKA (2010) pre štúdie s K-mezónmi. Navyše v rokoch 2010-2013. urobili modernizáciu a dnes budujú novú jednotku „SPASČARM“.

Asi skoro každý vie, že rádioaktívne žiarenie môže byť pre človeka nielen užitočné, ale pri istých okolnostiach dokonca aj smrteľné. To si asi ľudia pamätajú dokonca viac. 

A preto majú všetky zariadenia zaoberajúce sa týmto fyzikálnym javom početné bezpečnostné systémy. Niekedy sa ale stane reťaz spájajúca nedôslednosť, lajdáctvo, technická chyba ako aj ľudská neopatrnosť, či dokonca až hlúposť, spojené náhodou a dôsledkom je katastrofa. Aj keď ja moc na "náhody" neverím. A môj švagor zvykne žartom hovoriť, že "náhoda je priesečníkom dvoch nevyhnutností...".

Tak to bolo aj v prípade nášho hrdinu príbehu - vedca Anatolija Bugorského.

Anatolij Petrovič Bugorsky

Obrázok blogu

Jadrový fyzik Anatolij Bugorskij pracoval na Ústave fyziky vysokých energií v Protvine neďaleko Serpuchova a to presne na v tom čase najväčšom sovietskom urýchľovači elementárnych častíc U-70. 

13. júla 1978 došlo k poruche systému a bolo potrebné do akcelerátora priamo vstúpiť a z bezprostrednej blízkosti skontrolovať detektory. A tento štandardný postup mal vykonať Anatolij Petrovič Bugorsky.

Všetko, čo sa stalo, sa potom ukázalo presne tak, ako sme to opísali predtým – reťazec nedôslednosti, lajdáctvo, technická chyba ako aj ľudská neopatrnosť a ešte možno teda aj tá náhoda. 

Predtým ako Bugorsky vopchal svoju hlavu do urýchľovača uskutočnili experiment s nízkou intenzitou lúča a podľa potreby sa blokovanie dverí vedúcich k akcelerátoru vyplo. Lenže po dokončení prác to zabudli opäť zapnúť a kvôli tomu bol k pracovnému zariadeniu prakticky možný voľný prístup.

Ďaľšiu rolu zohrala obyčajná žiarovka v značke nad dverami, ktorá mala signalizovať nebezpečenstvo, - signalizácia jednoducho nefungovala kvôli tomu, že žiarovka bola vyhoretá.

Ale v ústave, kde na zamestnancov číha nebezpečenstvo na každom kroku, by mal každý poznať veľmi dobre bezpečnostný postup a nespoliehať sa iba na „možno“. Preto aj Bugorsky pred vstupom do nebezpečnej zóny zavolal ešte operátorovi na riadiacom centre, kde bol ovládací panel a požiadal ho, aby po piatich minútach prístroj vypol.

A navyše k tomu všetkému, s najväčšou pravdepodobnosťou vstúpil fyzik do akcelerátora ešte trochu skôr, ako bol dohodnutý čas, keď ho chýbajúca indikácia a odomknuté dvere uviedli do omylu. 

K nešťastnej náhode mohla prispieť aj skutočnosť, že urýchľovač je síce chránený pred „cudzími“ blokádou, ktorá chráni osobu pred vstupom do pracovnej oblasti, ale v skutočnosti je urýchľovač (na rozdiel od iných typov jadrových zariadení) „nebezpečný“ iba vtedy, keď je zapnutý v prevádzke.

Tak to bolo aj v ten deň, nemali tam byť žiadne ťažkosti, a ešte v tom zohrala svoju rolu aj technická špecifikácia - že dráha lúča častíc extrahovaných z urýchľovača ide (letí) proste vzduchom, a nie je v nejakej vákuovej trubici.

Skrátka Bugorskij strčil svoju hlavu do kanála urýchľovača, cez ktorý v tom čase prechádzal mimoriadne silný zväzok protónov.

Ako si neskôr spomínal, hovoril, že okamžite ako sa jeho hlava dostala do cesty neviditeľnému prúdu častíc, uvidel záblesk, ktorý sa mu zdal „jasnejší ako tisíc sĺnk“.

Zaujímavé, že v tom okamžiku Anatolij Bugorsky nepocítil absolútne žiadnu bolesť a ani žiadne iné pocity. 

Fyzik opustil nebezpečnú zónu, ale o mimoriadnej udalosti nikomu nič nepovedal.

Ináč aj nás samotných niekedy z vesmíru „prešijú“ častice vyšších energií, ale vždy je len a „len pár“. A aj to veľmi, veľmi zriedka. 

Ale bol tu grandiózny „balíček“, a to všetko naraz! 

To čo sa Bugorskému zazdalo, bolo v jeho očiach pravdepodobne sekundárne Čerenkovovo žiarenie, ale to hlavné bolo v mozgu Bugorského, kde niečo na chvíľu preblesklo a potom zhaslo a zanechalo nejasný závoj.

Počas toho okamžiku prešlo pravdepodobne Anatolijovou hlavou od 200 000 do 300 000 radov a je dobre známe, že pre ľudí sa smrteľná dávka žiarenia považuje od 400 do 1 000 radov. 

Obrázok blogu

Zdá sa akoby sa zrejme na poslednú chvíľu samotná prozreteľnosť rozhodla ušetriť ho a „viedla“ lúč pozdĺž jedinej možnej línie, ktorá neprechádzala cez životne dôležité mozgové centrá a cievy. 

Takýto prípad (pokiaľ nám je známe) je absolútne unikátny, nikto iný okrem neho, ani jeden človek na svete to nezažil.

Bugorsky si uvedomil, že má problémy a bol takmer istý, že už dlho žiť nemusí.

Ale mechanicky dokončil svoju prácu, zapísal si skutočnosť, že navštívil kanál do denníka (poriadok je poriadok) tak ako to vyžadovali predpisy, a potom začal očakávať výskyt príznakov radiačnej choroby. 

Nenechali na seba dlho čakať - v noci mal svoju ľavú stranu tváre silne opuchnutú a preto hneď ráno išiel Anatolij do nemocnice. 

Unikátny pacient.

Po alarmujúcej noci sa Anatolij objavil pred lekármi a dozimetristami. 

Keď im rozpovedal čo sa mu stalo, spočiatku jeho príbehu nechceli uveriť ale potom sa všetci zhrozili.

Ale na bežnej klinike kam prišiel samozrejme nemohli pomôcť ožiarenej osobe, takže bol pacient urgentne prevezený do špecializovanej rádiologickej nemocnice č. 6 (teraz je to Nemocnica A.I. Burnazjana). Ale aj tam lekári nikdy predtým takéto prípady neriešili, a nechali so ho tam nielen aby ho liečili, ale aj aby ho intenzívne pozorovali, pretože chceli vedecky zachytiť celý priebeh jeho takmer istej smrti o ktorej nemali ani pochybnosti. 

Fragment z oficiálnej „histórie udalostí“ a liečenia:

Obrázok blogu

„po dráhe prechádzal intenzívny lúč vysoko energetických protónov s priečnou veľkosťou 2mmx3mm: okcipitálna oblasť hlavy – medio-bazálne oblasti ľavej spánkovej oblasti - pyramída ľavej spánkovej kosti - kostný labyrint stredného ucha - bubienok dutina - čeľusťová fossa - tkanivá ľavého krídla nosa. 200 000 rentgenov, na výstupe - viac, v dôsledku rozptylu na materiáli - 300 000 rentgenov. “

Za maximálnu dávku pre osobu sa považuje celková dávka ožarovania 300-krát menšia ako dávka, ktorá Bugorsky dostal (hoci len lokálne).

Ale Bugorsky to napriek všetkému prežil.

Podľa ich neskoršieho záveru po analýzach anamnézy predpokladajú že vedec nezomrel v dôsledku skutočnosti, že tok protónov bol relatívne tenký lúč 2 × 3 mm.

V prípadoch ako sa stali v Hirošime a Nagasaki a neskôr v Černobyle, boli niektorí ľudia vystavení vysoko energetickým gama žiarením, ktoré ale zasiahlo celé telo. 

Prípad Bugorského bol úplne iný - lúč vstúpil do zadnej časti jeho hlavy s minimálnym rozptylom a vyšiel mu von z hlavy cez nos.

Môžeme povedať, že lúč fakticky v Anatolijovej hlave vypálil dieru a poškodil tak mozog. 

Polovica tváre vedca bola paralyzovaná, ale jeho kostná dreň a ani žiadne vnútorné orgány, obzvlášť citlivé na ožarovanie, však nijako zranené neboli.

Postupom času sa rany na hlave a tvári zahojili, ale ochrnutie tváre pretrvávalo. Fyzik navyše stratil sluch v ľavom uchu. 

Bugorsky tiež začal z času na čas mávať epileptické záchvaty a silné bolesti hlavy, ale intelekt muža tým vôbec neutrpel.

Po jeden a pol roku (18 mesiacoch) nakoniec museli lekári s prekvapením usúdiť, že Bugorského možno považovať za zdravého a vedec sa vrátil k svojim povinnostiam v ústave. 

Obrázok blogu

Dokonca potom úspešne obhájil v roku 1980 aj svoju dizertačnú prácu a získal pozíciu koordinátora fyzikálnych experimentov, presne na to istom protónovom synchrotróne U-70, ktorý ho takmer zabil.

Po rokoch pri opakovaných lekárskych vyšetreniach však lekári zaregistrovali u Bugorského mimoriadne zaujímavý úkaz z akým sa dovtedy nikdy nestretli – tá strana tváre, cez ktorú dostal zásah protónovým lúčom mu na rozdiel od tej „normálnej“ nestarla, resp. starla síce tiež, ale s omnoho menším kozmetickým efektom.

Prísne tajné!

No a tak ako to v tých rokoch fungovalo, Anatolij Bugorsky musel podpísať dohodu o mlčanlivosti a jeho príbeh viac ako 10 rokov bol známy len úzkemu okruhu kolegov a lekárov. 

Fyzik prvýkrát hovoril o svojom zranení až po Černobyľskej katastrofe, keď bolo čiastočne zrušené štátne tabu o mimoriadnych udalostiach ožarovaním.

Vedec, ktorý zažil jedno z najsilnejších ožiarení na planéte, stále žije, a je už samozrejme na dôchodku. 

Ale jeho zabiják - protónový urýchľovač, ktorý ho ochromil, reštrukturalizáciu ZSSR neprežil - v polovici 80. rokov bol projekt zrušený pre nedostatočné financovanie a zariadenie bolo demontované.

Obrázok blogu

Bugorsky žije v Protvine a takmer celý svoj dôchodok vydáva na boj proti epilepsii, ktorej záchvaty sa v priebehu rokov stupňovali a zhoršovali. 

V roku 1996 dôchodca požiadal o zvýšenie skupiny zdravotne postihnutých, ale jeho požiadavka však nebola splnená.

V rozhovore s novinárkou Mášou Gessenovou v roku 1997 sa Bugorsky priznal, že by sa rád stal predmetom výskumu západných vedcov, ale nemá dostatok finančných prostriedkov na to, aby opustil Protvino a vydal sa na západ. Bol presvedčený, že by bol vynikajúcim študijným objektom. 

Keď po Černobyľskej havárii zakladali najvyšší predstavitelia jadrovo energetických spoločnosti celo-Svetovú asociáciu jadrových prevádzkovateľov WANO (World Association of Nuclear Operators), veľmi jasne definovali vo svojich predstavách, že ich partnermi (na mieste), teda v jadrových elektrárňach nebude nikto iný a nikto nižšie ako práve riaditelia jadrových elektrární. Intuitívne cítili podstatu slovenského porekadla (aj keď ho vôbec nepoznali), že „Ryba smrdí od hlavy!“

Darmo bude niekto chcieť v organizácii presadzovať „Kultúru bezpečnosti“, ak nebude mať priamu podporu vedenia (riaditeľa), tak sa mu to nikdy nepodarí.

Obrázok blogu

Počas svojej profesionálnej kariéry v jadrovej energetike som mal tú česť navštíviť (a aj hodnotiť) mnoho jadrových elektrární v rôznych krajinách. Okrem domácej úlohy (keď sme vopred študovali danú JE ešte „doma“ z dokumentácie) sme vždy začínali hodnotiť tú ktorú jadrovú elektráreň už „na bráne“ – priamo na vrátnici.

Obrázok blogu

Na každej vrátnici, ako aj na blokovej dozorni (velíne) sú totiž hodiny. A ak tie hodiny na vrátnici JE a na velíne reaktorového bloku ukazovali vzájomne iný čas, bol to hneď prvý ale veľmi jasný dôkaz, že na danej jadrovej elektrárni niečo nie je tak ako by malo byť!

Každý veľký budúci problém či havária, totiž začína zo zdanlivých maličkostí, ktoré sú tolerované.... 

Marian Nanias

Marian Nanias

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  236
  •  | 
  • Páči sa:  481x

Jadrovy inzinier ktory prezil cely svoj profesionalny zivot v jadrovej energetike na roznych pracovnych postoch, od prevadzkovania jadrovej elektrarne az po ovplyvnovanie energetickej politiky na urovni EU. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

19 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu