Jadrová energia – Použitie jadrových zbraní v modernej hybridnej vojne.

Autor: Marian Nanias | 14.4.2021 o 14:30 | Karma článku: 4,15 | Prečítané:  331x

Pri krajine na východ od nás sa „zbíjajú mraky“ a na hranici sa hromadia vojská. Hovorí sa síce o cvičení, ale nedávna história nás núti byť opatrnými. 

Jadrová energia – Použitie jadrových zbraní v modernej hybridnej vojne.

Pri krajine na východ od nás sa „zbíjajú mraky“ a na hranici sa hromadia vojská. Hovorí sa síce o cvičení, ale nedávna história nás núti byť opatrnými. 

Je to vlastne paradox. Odkedy ľudia odskúšali a neskôr aj použili jadrové zbrane sa svet navždy a nenávratne zmenil. Ľudstvo si tým do svojich ľudských rúk uzurpovalo možnosť konečného samo-zničenia z ríše bohov. Zmenilo to pohľad spoločnosti na vojnu, ale napriek tomuto hroznému potenciálu zničenia alebo možno práve z tohto dôvodu sú zatiaľ jadrové zbrane jedným z najlepších nástrojov na udržanie mieru, aké kedy ľudstvo dosiahlo.

Žiaľ už sme to vo svojom živote asi všetci počuli a aj zažili – „My nikdy neútočíme, ale iba sa bránime“... A vôbec, my sme predsa za „fair play“ bitku....

Vyrástol som na dedine, v regióne, kde sa bitky a podobné šarvátky občas pritrafili. A počul som túto frázu mnoho krát, a tiež videl ako sa uplatňuje v skutočnosti. Áno, nechajú dvoch nasrdených (jedného „nášho“ a „toho druhého“, nech sa zrazia a prípadne nech si to medzi sebou férovo vybavia akože „fair-play“. Je to však iba dovtedy, kým ten „náš“ nezačne prehrávať. Potom sa vrhnú na „toho druhého“ aj ostatní a výsledok je jasný. Samozrejme v duchu solidarity, !veď nemôžme dopustiť aby „ten náš“ predsa prehral....

Ale čo keď sa tam niekde nájde nejaký príliš aktívny generál, alebo plukovník?

Skôr je tam očakávaná hybridná vojna.

Čo to je? Hybridná vojna je vojenská stratégia, ktorá využíva politický vplyv a kombinuje „klasickú konvenčnú vojnu“, s neregulárnymi akciami, s kybernetickými útokmi, s inými ovplyvňujúcimi metódami, ako sú napríklad falošné správy a doslova klamlivé informácie, diplomaciu, zákonodarstvo ale aj nátlak pomocou zahraničných vplyvov. 

Kombináciou klasických bojových operácií s podvratným úsilím má v hybridnej vojne agresor v úmysle vyhnúť sa priamemu priznaniu útoku ale skôr to označuje ako nevyhnutnú obranu alebo pomoc trpiacim skupinám. Hybridná  vojna vyžaduje veľmi flexibilnú a komplexnú dynamiku bojového priestoru a nevyhnutne predpokladá vysoko prispôsobivé a odolne reakcie. 

Treba si uvedomiť, že hybridná vojna sa simultánne odohráva na troch odlišných bojiskách. Sú to konvenčné bojiská, medzi domorodým obyvateľstvom zóny konfliktu a v neposlednej rade v medzinárodnom spoločenstve.  Hybridná vojna má oproti skutočnej tú výhodu, že nemôže byť nikdy prehraná. Prehraná hybridná vojna proste neexistuje.

Áno jadrové zastrašovanie bolo historickým kľúčovým faktorom pri zabezpečovaní a udržaní mieru medzi hlavnými super-mocnosťami.

Úspešnosť stratégií odradenia je však ťažko merateľná, pretože zjavne zrejmé sú iba ich prípadné zlyhania, ale aj tak sa jadrové odstrašovanie zdá byť zatiaľ stále účinné, pretože od 2. svetovej vojny nedošlo k útočnému použitiu jadrových zbraní. 

Svet však nestagnuje a bezpečnostná situácia sa neustále vyvíja. Toto nemôžu zmeniť ani zbrane hromadného ničenia. 

Čo je však taktiež pravdou, je, že nové, súčasné využívanie hybridných vojen spôsobuje že sa jadrové odstrašenie stáva menej účinným.

Hybridná vojna nielenže nahlodáva jadrové odstrašovanie, pretože veľká časť z nich podkopáva neprekonateľné hranice pôvodne jadrovým odstrašovaním stanovené, ale aj preto, že aspekty hybridnej vojny priamo ohrozujú kľúčové koncepty, ktoré robia z jadrového zastrašovania životaschopnú stratégiu – teda koncepty stability, jasnosti a racionality. Všetky tri sú potrebné na to, aby jadrové odstrašovanie fungovalo spôsobom, ktorý úspešne odradí agresiu a súčasne zabezpečí, aby bola možnosť skutočného použitia jadrových zbraní čo najnižšie. To zaisťuje, že štáty spoliehajúce sa na tieto (jadrové) zbrane, by mali mať možnosť ich použiť skutočne iba ako krajnú poslednú možnosť, pretože ich použitie by nenávratne zmenilo globálnu situáciu. 

Žiaľ, hybridná vojna umožňuje, aby sa jadrové zbrane stali použiteľnými v možnom konflikte, ktorý by však najpravdepodobnejšie mohol podnietiť aj nepredvídanú globálnu katastrofu.

Vychádza z toho, že hybridná vojna a jadrové zastrašovanie sa javia ako dva polárne protiklady rebríčka eskalácie.

Hybridná vojna zvyšuje pravdepodobnosť použitia jadrových zbraní tým, že je jednoducho použiteľnou formou agresie. To sa dosiahne demonštráciou scenára, kde by hybridná vojna mohla prerásť do skutočnej vojny, a vytvoriť tak úrodnú pôdu (politické akceptovanie) pre použitie jadrových zbraní.

Pri porovnávacom pohľade na jadrové zastrašovanie aj na hybridnú vojnu vidno, že každá spočíva na metaforickom rebríčku eskalácie, ale sú na rôznych koncoch. 

Jadrová vojna má jasný neobmedzený potenciál zničenia, zatiaľ čo hybridnej vojne často chýba akákoľvek otvorená agresia. Hybridná vojna sa pri získavaní výhod spolieha na skryté a podvratné prostriedky. Aj keď sa o týchto dvoch druhoch vojny zvyčajne uvažuje v samostatných akademických sférach, hybridnú vojnu by mal pozorne preštudovať každý, kto skúma vojenskú jadrovú stratégiu a teóriu, pretože nárast eskalácie nie je lineárnou štruktúrou, v ktorej má každá akcia predvídateľný krok (hore alebo dole, vpravo alebo vľavo). Preto je úplne možné, že hybridné akcie môžu nepriaznivo ovplyvniť jadrové zastrašovanie. A výsledok tejto kombinácie by bol prinajlepšom nepredvídateľný a prinajhoršom by bol neviditeľný, ktorému už bolo neskoro zabrániť.

A čo keď?

Ale čo keď sa tam nájde nejaký príliš aktívny generál, alebo plukovník?

Najdôležitejšou myšlienkou, ktorú je potrebné pochopiť je , že vždy existuje takmer istá možnosť, že dôjde k chybám alebo k prekvapeniam.

Napriek veľkému obmedzeniu zásob jadrových zbraní od roku 1991 je súčasný počet jadrových zbraní veľmi zhruba približne 15 000, a ak by došlo k nejakej chybe (v použití jadrových zbraní) , bude následkom toho ohrozený celý svet. Dokonca aj „nejaká drobná“ jadrová vojna medzi novými jadrovými štátmi, napríklad Indiou a Pakistanom, ktorá využíva oveľa menej ako 1% súčasného globálneho arzenálu, by vyprodukovala také klimatické zmeny (toľko dymu), že by mohla spôsobiť globálne zmeny životného prostredia, aké v zaznamenanej histórii ľudstva nemá obdoby.  

Preto by malo byť jadrové zastrašovanie akceptované a obhájiteľné oveľa viac než len jednoduché predchádzanie vojne. Musí vždy zabezpečiť najnižšiu možnú šancu na použitie jadrových zbraní.

A toto hybridná vojna narúša. 

Hybridná vojna nielen umožňuje podniknúť agresívne kroky, ale navyše krízovú nestabilitu aj urýchľuje. Hybridný boj by sa dal opísať ako protiklad k istote. Hybridná vojna je zo svojej podstaty navrhnutá tak, aby bola neprehľadná a ťažko identifikovateľná. To je zároveň jej najväčšia sila a aj najväčšie nebezpečenstvo. Namiesto novej formy konfliktu je hybridná vojna stratégiou, ktorú bojovník používa na presadenie svojich politických cieľov pomocou podvratnej sily namiesto tupej brutálnej sily konvenčnej agresie.

Pred tisícročiami staroveký filozof Sun Tzu písal o mentálnych aspektoch bojov a tvrdil: „Získať sto víťazstiev v sto bitkách nie je vrcholom (vojenskej) zručnosti. Vrchol zručnosti je podmaniť si nepriateľa bez bojov.“

V modernom svete sa veľa z toho, čo sa nazýva hybridná vojna, točí okolo najnovších technológií, ako je kybernetická vojna, a využitie týchto technológií v posledných rokoch vzrástlo. Tieto stratégie sú spájané aj s jadrovým odstrašovaním a to tak, že fungujú ako jeho obálka.

Hybridnú vojnu používajú tí aktéri, ktorí uznávajú efektívnu neschopnosť zmeniť „status quo“ pomocou sily zbraní. Radšej uskutočňujú stratégie krátkej vojny, v nepriznaných akciách a umelo znižujú aj predtým dohodnuté časové hranice, ktoré fungovali založené na jadrovom odstrašovaní.

Ruský generál Valerij Gerasimov, súčasný náčelník Generálneho štábu ozbrojených síl Ruska a prvý námestník ministra obrany, ich kľúčový ruský mysliteľ o hybridnej vojne, tvrdí, že „rozdiely medzi mierom a vojnou miznú - vojna nie je nikdy vyhlásená a vojenské akcie uskutočňované uniformovaným personálom a tajnými aktivitami sa budú navzájom podporovať“. Práve v tejto jeho myšlienke neustáleho konfliktu alebo trvalej nevyhlásenej vojny je vidieť skutočné nebezpečenstvo hybridnej vojny pre tradičné jadrové odstrašovanie.

Ako sme už uviedli v predchádzajúcich častiach, jadrové odstrašovanie sa spolieha na istotu. Tá istota je, že sa agresívna akcia stretne s takou odozvou, že by to vyvrátilo akýkoľvek zisk.  Hybridná vojna však čelí tejto stratégii, pretože skrýva líniu toho, čo si vyžaduje reakciu pri tradičnom jadrovom odstrašovaní. Samozrejme že to neznamená, že jadrové odstrašovanie nezabráni aj iným zjavným formám boja, ale je tu otázka istoty odstrašenia na odvrátenie všetkých foriem agresie. A práve táto trhlina následne vyvoláva z agresívnych opatrení ešte viac obáv. Okrem toho je faktom, že hybridná vojna umožňuje potenciálnu nekontrolovanú agresiu aj tam, kde predtým neexistovala, s čím je potrebné seriózne počítať.

V krízovom scenári zahrnujúcom jadrové zbrane je stabilita prvoradá, a je pravdepodobné, že v stave hybridnou vojny bude stabilita podkopaná.

Následne môže strach zo skutočnej agresie viesť k zvýšenému počtu chýb, aj tam kde by si napadnutý štát mohol overiť, že bude napadnutý, a môže uveriť niečomu, čo nie je pravda. Hybridná vojna otvára možnosť konkrétnej agresie medzi superveľmocami a ich spojencami takým spôsobom, ktorý predtým v jadrovom odstrašovaní v modernom svete neexistoval. Nejde len o to, že umožňuje štátom konať agresívne, ale skôr vytvára krízovú nestabilitu a zvyšuje šance na použitie jadrových zbraní a to napríklad priamo prostredníctvom kybernetickej vojny.

Aby sa zabránilo katastrofe, štáty by mali mať čo najlepšie informácie o stave svojich vlastných jadrových a kybernetických síl a veliacich systémov, o ozbrojených silách a snahách možných útočníkov a o ich pravdepodobných zámeroch. To vyžaduje spoľahlivé informácie, racionalitu a jasné myslenie, čo sú však presné ciele hybridnej vojny. Takže je ťažké dosiahnuť v prípade útoku víťazstvo. Kyber-priestor ako doména boja silne uprednostňuje útočníka, čo je v ostrom kontraste s naším historickým chápaním vojny, v ktorej obranca tradične využíval výhodu domáceho poľa. Kybernetický útok umožňuje útočníkovi zostať v relatívnom bezpečí domova a súčasne spôsobiť systémové škody protivníkom bez najmenšieho varovania. Formy, ktoré môže počítačová vojna mať, sú neuveriteľne rozmanité a preto sú systémy tzv. „C4ISR“ (Command, Control, Communications, Computers, Intelligence, Surveillance and Reconnaissance), teda - Velenie, riadenie, komunikácia, počítače, spravodajstvo, sledovanie a prieskum vždy pod mimoriadnym drobnohľadom. 

Základná myšlienka správneho jadrového odstrašovania sa do veľkej miery spolieha na psychologické koncepty stability, jasnosti a racionality. Kybernetický aspekt hybridnej vojny na tieto myšlienky útočí buď narušením spoľahlivých spravodajských informácií, alebo priamym ohrozením samotných jadrových systémov. Jadrová kríza medzi dvoma protivníkmi sa nebude podobať napätej diskusii s argumentami, v ktorom bude jasná komunikácia kľúčom k jej mierovému vyriešeniu. Je to preto, lebo počítačová vojna (kybernetický útok) túto komunikáciu často skresľuje. Kybernetické útoky na systémy C4ISR by teda mohli predstavovať vážnu hrozbu pre jadrové zastrašovanie.

Prerušenie komunikácie, alebo jej falšovanie prostredníctvom hybridnej vojny spôsobí nestabilitu, krízu a vyvolaná zmätok. A netýka sa to iba politických lídrov, či najvyšších vojenských veliteľov, ale aj veliteľov na mieste „v poli“. Pokiaľ ide o použitie jadrových zbraní, veliteľom sa často dáva určitý stupeň autonómie. Cieľom je vytvorenie určitej duplikácie a odolnosti v možnosti zlyhania. 

Ale keď sú jadrové zbrane nasadené na frontové línie, vždy existuje šanca, že v prípade invázie a útoku protivníka budú použité, čo znamená, že žiadny štát si nikdy nemôže byť úplne istý, že konvenčný útok nebude eskalovať až k jadrovej vojne. 

Velitelia v poli, zodpovední za jadrové zbrane majú často rozkaz použiť ich, ak by boli napadnutí. Aj keď sú tieto presné podmienky vysoko utajené, je opodstatnené predpokladať, že kybernetické narušenie by mohlo spustiť tento druh spustenia. Kybernetické útoky na jadrové zbrane môžu mať podobný účinok ako bojový útok na ne a mohli by sa javiť, aspoň pokiaľ ide o velenie, ako prvý znak celkového útoku, teda teoreticky by bolo možné aj použiť jadrové zbrane. Aj NATO tiež uznalo (NATO, Last  Updated–2017, Section 70) kyber-priestor ako oblasť operácií, v ktorých sa NATO musí brániť rovnako efektívne ako vo vzduchu, na zemi a na mori.

Ak by štáty použili na potlačenie agresie jadrové zbrane, skutočne hrozí ľudstvu genocída. Aj v jadrovom zastrašovaní by mal existovať rozumný limit. 

Pre bezpečnosť jedného štátu by nemal byť nikdy ohrozený celý svet. Cena by bola neúnosná. Hybridná vojna narúša hranice odradenia a aj hlavné zásady, ktoré udržujú konflikt pod kontrolou, a tak žiaľ koriguje jadrové odstrašovanie zvyšovaním pravdepodobnosti, že jadrové zbrane budú nakoniec použité. Preto nikdy nemožno ignorovať ani zdanlivo krátke vojny, nakoľko zvyšujú krízovú nestabilitu. V istom zmysle fungujú podobne ako malá dýka, použitá na odstrašenie množstvom malých (plytkých) rán. Ale taká dýka zvyčajne mätie protivníka nesprávnym vnímaním a v dôsledku pôsobí zmätok. Ale aj na plytké rany, na akúkoľvek zbraň, ktorá nám spôsobuje bolesť, alebo potenciálne zranenie sa treba dívať s najvyššou opatrnosťou. Ľudstvo má iba jednu planétu a je našou zodpovednosťou chrániť ju pred akýmikoľvek hrozbami.

Je to hra s ohňom, ktorá otvára dvere do nepredpokladateľných oblastí. A stará múdra rada nám našepkáva – „Neotváraj dvere, ktoré nebudeš vládať zavrieť!“

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

OĽaNO nebude hlasovať s opozíciou za odvolanie Kolíkovej

Ministerka má podporu SaS aj Sme rodina.


Už ste čítali?