reklama

Jadrová energia – Atómové bomby (jadrové zbrane) v kozme.

Nápady na rozmiestnenie rôznych zbraní vo vesmíre, vrátane jadrových sa už objavili mnoho krát. A ľudstvo si ich tam už aj odskúšalo.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Jadrová energia – Atómové bomby (jadrové zbrane) v kozme. 

Nápady na rozmiestnenie rôznych zbraní vo vesmíre, vrátane jadrových sa už objavili mnoho krát. A ľudstvo si ich tam už aj odskúšalo. 

Vzhľadom k ľudským vlastnostiam je (bohužiaľ) úplne prirodzené, že od samého začiatku prieskumu vesmíru a vzniku vesmírnych technológií armáda ihneď začala uvažovať o tom, ako čo najlepšie využiť pre svoje „potreby“ aj vesmír. Nie raz sa už objavili nápady na rozmiestnenie rôznych zbraní vo vesmíre, vrátane jadrových. V súčasnosti je vesmír síce už dosť militarizovaný, ale priamo na obežnej dráhe nie sú žiadne zbrane (teda pokiaľ neberieme do úvahy unikátnu konštrukciu pištolí ruských kozmonautov, pre prípad pristátia v tajge), nehovoriac o jadrových zbraniach, resp. sa o tom, minimálne oficiálne, nevie!

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

28. mája 1962 bola zo sovietskeho raketového polygónu Kapustin Jar vypustená raketa, ktorá vyniesla satelit Kosmos-5 na vysoko eliptickú obežnú dráhu. Oficiálne mal študovať polárnu žiaru, ale v skutočnosti bolo jeho hlavnou úlohou posúdiť dôsledky najmocnejšej ľudskej explózie, ktorú ľudstvo vyprodukovalo vo vesmíre.

Jadrová explózia na Mesiaci?

Zvládnutie energie štiepenia atómového jadra, konštruovanie atómových bômb a jadrových reaktorov otvorili dizajnérom nevídané príležitosti. To, o čom snívali autori sci-fi, sa stalo realitou. Motory na atómovú energiu mali zásobovať automobily a tanky, lode a lietadlá, nosné rakety a medziplanetárne lode. Takmer okamžite sa zrodila myšlienka otestovať atómové zbrane aj vo vesmíre: odborníci sa domnievali, že takéto výbuchy poskytnú nielen jedinečné vedecké informácie, ale poslúžia aj ako druh demonštrácie sily, ktorá celému svetu ukáže, čoho všetkého je jadrová energia schopná.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Na začiatku dvadsiateho storočia zakladatelia teoretickej kozmonautiky napísali, že v prvej fáze prieskumu mimozemského vesmíru je potrebné vyskúšať znateľnú explóziu na Mesiaci. Pozemskí astronómovia by zaznamenali výslednú erupciu a potvrdili historickú prioritu štátu pri dosahovaní povrchu najbližšieho nebeského telesa. O tejto myšlienke už hovoril Američan Robert Goddard vo svojom ranom článku „Pohyb vo vesmíre“ (The Navigation of Space, 1901) – kde analyzoval možnosť vystreliť projektil na Mesiac pomocou obrovského dela a mal sa predpokladať užitočný náklad vo forme vrecúška magnéziového prášku, ktorého záblesk by bolo možné dostatočne silným teleskopom vidieť v zatienenej časti Mesiaca.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Aj na toto si spomenuli sovietski zakladatelia kozmonautiky, keď začali formovať sovietske plány na prieskum Mesiaca. Na začiatku roku 1958 hlavný dizajnér kancelárie špeciálnych projektov č. 1 (OKB-1) Sergej Korolev pripravil správu, na základe ktorej bol zostavený celý balík projektov. Diskutovalo sa okrem iného o aparáte „Luna-G“, ktorý neskôr dostal v pracovnej dokumentácii označenie „E-4“. Korolev písal: „Štvrtý objekt je Luna-G s výbušnou náplňou. Potrebujeme inštalovať: kompletnú sadu vybavenia pre prvý objekt; špeciálne zariadenie (s automatickým riadením, vysokoúčinným expanzným zariadením a kontaktnými výbušnými zariadeniami), ktoré je určené na uskutočnenie explózie na povrchu Mesiaca alebo v určitej výške, ktorá zaznamená skutočnosť, že raketa zasiahla Mesiac a prípadne určí aj zloženie lunárnych hornín pomocou spektrálnej analýzy plynov vznikajúcich počas výbuchu.“ Iniciatívu hlavného konštruktéra podporil aj Mstislav Keldyš, ktorý v tom čase viedol Výskumný ústav číslo 1 (NII-1) ministerstva leteckého priemyslu. 28. januára 1958 Korolev a Keldyš zaslali Ústrednému Výboru KSSZ list, v ktorom načrtli svoju víziu možností na štúdium Mesiaca. Projekt E-4 bol prepracovaný do detailov a OKB-1 dokonca vyrobil model stanice. Jeho rozmery určili fyzici, ktorí vychádzali z parametrov jadrových hlavíc, ktoré v tom čase existovali. Kontajner s náplňou s hmotnosťou 400 kg bol ako námorná mína posiaty poistkovými kolíkmi, aby bol zaručený výbuch v akejkoľvek orientácii stanice v čase pristátia na Mesiaci. Ale ďalej ako k modelu sa už nedostali. V štádiu riešenia sa totiž vyskytli seriózne obavy týkajúce sa bezpečnosti pri štarte. Ak by v prvom alebo druhom stupni došlo k nehode nosnej rakety, kontajner s jadrovým nábojom by spadol na územie Sovietskeho zväzu. Keby sa to stalo pri treťom stupni, potom by mohlo dôjsť k pádu na území susedných krajín, čo by spôsobilo medzinárodný škandál. Nakoniec projekt E-4 zanechali. Jedným z dôvodov bol fakt, že výsledok výpočtov presvedčivo ukázal že jas a trvanie jadrovej explózie v kozmickom prázdne vo vzdialenosti Mesiaca zjavne nebude stačiť na jeho spoľahlivé fotografovanie zo Zeme.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Podobný projekt s kódovým označením A-119 vypracovali americkí vedci. Bolo to od konca roku 1958 do polovice roku 1959, bol vysoko utajovaný a v dokumentoch bol pod neutrálnym názvom - „Štúdia výskumných lunárnych letov“ (A Study of Lunar Research Flights). Pod strechou Illinoisského technologického inštitútu v Chicagu pracovala na tejto otázke skupina desiatich odborníkov pod vedením jadrového fyzika Leonarda Reiffela; súčasťou skupiny boli tak slávni astronómovia ako Gerard Kuiper a Carl Sagan. Konštruktéri plánovali pôvodne použiť termonukleárnu bombu, ale v tom čase neexistovali rakety schopné dopraviť takýto náklad na Mesiac. Preto bolo rozhodnuté použiť ľahkú hlavicu W25 – s nízkym výťažkom energie (1,7 kt). 

Obrázok blogu

Letecká raketa AIR-2A Genie s jadrovou hlavicou W25 s nízkym výkonom. Info: nuclearweaponarchive.org

Automatická lunárna stanica s hlavicou W25 mala byť nasmerovaná na neosvetlenú stranu Mesiaca v blízkosti hraničnej čiary (svetla a tmy). Predpokladali, že prachový mrak vytvorený explóziou vystúpi do významných výšok a padne pod lúče slnka, aby ho zo Zeme bolo možné vidieť. Ale projekt bol bez vysvetlenia zastavený. Existuje názor, že rozhodnutie o tom bolo spôsobené náhodným únikom utajovaných skutočností. Carl Sagan, ktorý sa zaoberal vytvorením virtuálneho modelu hypotetického atómového hríbu s nízkou gravitáciou, ho predstavil svojim kolegom z univerzity a možná publicita a spoločensko-politická rezonancia, ktorú by to mohlo spôsobiť, prinútila armádu ďalší vývoj A-119 opustiť.

Operácia Argus

Obrázok blogu

Vyhliadka na využitie priestoru blízko Zeme ako odrazového mostíka na rozmiestnenie úderných zbraní prinútila ľudí premýšľať o spôsoboch boja proti umelým satelitom ešte skôr, ako sa samotné satelity objavili. Najradikálnejším prostriedkom bolo zničenie kozmických lodí výbuchom jadrového náboja vyneseného raketou z atmosféry.

Američania začali experimentovať týmto smerom: v lete 1958 sa v prostredí zvýšeného utajenia začalo s prípravami operácie Argus. Organizátori mali v úmysle študovať vplyv škodlivých faktorov vesmírneho jadrového výbuchu na zemské radary, komunikačné systémy, elektronické vybavenie satelitov a balistické rakety. Vedcov okrem toho zaujímala interakcia rádioaktívnych izotopov plutónia uvoľnených počas výbuchu s magnetickým poľom Zeme: grécko-americký fyzik Nicholas Christofilos vyslovil hypotézu, že práve najvýznamnejší vojenský efekt jadrových výbuchov vo vesmíre je možné dosiahnuť v dôsledku tvorby pásov umelého žiarenia podobných prírodným. Ako nosič hlavice W25 vybranej na testovanie sa použila upravená balistická raketa X-17A odpálená z vojnovej lode Norton Sound (AVM-1), ktorá bola súčasťou jednotky Task Force 88.

Obrázok blogu

Vojnová loď Norton Sound (AVM-1), ktorá sa zúčastnila operácie Argus. Info: navsource.org

Obrázok blogu

Prvá kozmická jadrová explózia bola uskutočnená 27. augusta 1958 vo výške 161 km nad južným Atlantickým oceánom (1 800 km juhozápadne od Kapského Mesta). O tri dni neskôr, 30. augusta, došlo k druhej vo výške 292 km. A tretia a posledná explózia (v rámci operácie Argus) bola uskutočnená 6. septembra vo výške 750 km. Explózie v operácii Argus boli samozrejme iba časťou uskutočňovaných experimentov.

Obrázok blogu

Sprevádzalo ich početné vypúšťanie ďalších geofyzikálnych rakiet s meracím zariadením, ktoré Američania robili v rôznych oblastiach planéty bezprostredne pred explóziami a nejaký čas aj po nich. Pozorovania ionosféry sa navyše uskutočňovali pomocou meteorologických sond. Experiment plne potvrdil Christofilosovu hypotézu: - Pásy umelého žiarenia po jadrových explóziách skutočne vznikli.

Sovieti samozrejme nespali a o prvej vesmírnej jadrovej explózii sa im podarilo aj získať podrobné informácie. 27. augusta boli z raketovej odpaľovacej základne Kapustin Jar vypustené tri geofyzikálne rakety: jedna R-2A a dve R-5A. Meracie zariadenie nainštalované na nich zaznamenávalo anomálie v magnetickom poli Zeme. Príprava a priebeh operácie Argus boli obklopené hustým rúškom tajomstva, ktoré sa však dlho nezachovalo. Už o šesť mesiacov neskôr, 19. marca 1959, uverejnil New York Times článok, v ktorom sa podrobne uvádza, čo presne americká armáda v južnom Atlantiku robila.

Operácia „K“

Akousi reakciou na operáciu Argus bola séria sovietskych jadrových výbuchov s názvom Operácia K. Hlavnou úlohou experimentov bolo skontrolovať vplyv vysoko položených jadrových explózií na činnosť rádio-elektronických prostriedkov systémov detekcie raketových útokov a protiraketovej obrany (systém „A“). Operáciu K viedla štátna komisia pod vedením generálplukovníka Alexandra Gerasimova. Prvé dva experimenty sa uskutočnili 27. októbra 1961 (K-1 a K-2), ďalšie tri - 22. októbra, 28. októbra a 1. novembra 1962 (K-3, K-4 a K-5). V každej z nich boli postupne vystrelené dve balistické rakety R-12 zo základne Kapustin Jar a ich hlavice leteli po rovnakej trajektórii v určitej vzdialenosti od seba. Prvá raketa bola vybavená jadrovým nábojom, ktorý bol v danej výške odpálený a do hlavy druhej boli umiestnené početné snímače určené na meranie parametrov ničivého účinku výslednej explózie.

Obrázok blogu

Inštalácia balistickej rakety R-12 na odpaľovaciu rampu. Info: kap-yar.ru

Výška detonácie náloží v experimentoch K-1 a K-2 bola 300 a 150 km s výkonom bojovej hlavice 1,2 kt. Výška detonácie náloží v experimentoch K-3, K-4 a K-5 bola 300, 150 a 80 km pri výkone 300 kt. Informácie o experimentoch v rámci operácie K sú stále fragmentárne a bolo by ich potrebné doplniť. Sú to hlavne spomienky priamych účastníkov udalostí. Napríklad ako spomínal bývalý vedecký pracovník Julij Cukov, ktorý slúžil na cvičisku Sary-Šagan: "Nepredpokladali sme, že priamo na nás zhodia atómovú bombu, ale pre čistotu experimentu bolo podľa názoru nadriadených jednoducho nevyhnutné odpáliť špeciálny náboj priamo nad zariadeniami polygónu." Naša pozícia sa ukázala byť najbližšie k „tomu pravému“ miestu. Manželky, deti a rovnako všetci, ktorý mohli odísť, boli poslaní do hotelov a kasární v Priozersku. Na mieste bolo postavených niekoľko prístreškov na bomby, nainštalované seizmické snímače. Dostali sme hrubý čierny papier na zalepenie okien na staniciach a špeciálne plynové masky. Okná mojej pracovnej miestnosti boli na strane oproti výbuchu a bolo riziko, že cez čierny papier kde sa mi urobila trhlina, nás úzky lúč odrazeného svetla ťažko oslepí. Po niekoľkých skúškach sme sa „dostali do obrazu“, našli cieľ, a vzali ho na automatické sledovanie. V reproduktore sa ozval hlas hlavného operátora: „Do bodu detonácie zostáva 10 sekúnd ... 5 sekúnd ... detonácia!“ Oslnivý blesk zasiahol štrbinu okna, ktorú som zanechal a oči sa mi ani nestihli zavrieť. Indikačné obrazovky sa rozsvietili rušením, ale po niekoľkých sekundách sa obnovila pracovná kapacita stanice, anténa bola nastavená na miesto čakania a my sme sa pripravili na prácu na ďalšej balistickej rakete. Sekundy sa bolestivo naťahovali. Odhadovaný čas detekcie cieľa uplynul. A konečne, sa ozval hlas hlavného operátora našej stanice, poručíka Čekaškina: - Cieľ bol zachytený! Cieľ je na automatickom sledovaní! Súradnice cieľa sú vydané centrálnej výpočtovej stanici! V predpokladanom čase bola vystrelená protiraketová strela a ako sa neskôr ukázalo z registračných materiálov a natáčania, cieľ bol aj zasiahnutý. Po dokončení práce sme opustili stanicu a pozreli sme sa hore. Na severozápade sme na pozadí modrej oblohy videli obrovský jedovatý zelený chumáčovitý mrak. Všetci sa cítili nesvoji. Doma som zapol rádio: na všetkých pásmach bolo počuť iba praskanie. Podľa všetkého sme boli pod výkonnou elektronickou kupolou jadrovej explózie. Po skromnej oslave sme zaspali nepokojným spánkom. Ráno bola obloha opäť jasná, a začali sa prípravy na ďalšie práce. Testy boli veľmi úspešné. Iba neskôr, po niekoľkých mesiacov sme však v stepi začali niekedy stretávať slepé sajgy (Saiga tatarica tatarica).“

Obrázok blogu

Vojenský polygón Sary-Šagan. Info: nevskii-bastion.ru

"Pokiaľ si dobre pamätám, nikto sa nikdy nepýtal, či bude mať výbuch na nás škodlivý vplyv." Vopred sme počítali, že rádioaktívne produkty sa na Zem nedostanú a budú atmosférickým tlakom vytlačené do vesmírneho priestoru. Navyše, od miesta výbuchu nás delilo stovky kilometrov. Niektorí z vtedajších kolegov však boli priamo pod epicentrom: boli tu aj meracie prístroje, teodolity, zameriavače ... Pracovníci testovacieho miesta boli samozrejme upozornení, aby sa nedívali z okien, ale uisťujem vás, že neexistovali žiadne špeciálne vizuálne efekty. Po prvé, Sovietsky zväz uskutočnil všetky explózie počas dňa a po druhé, ich sila nebola taká veľká ako u Američanov. Niektorí si však pre istotu utesnili okná krížmi, ako sa to robí pred bombardovaním ... A v okamihu výbuchu bolo počuť iba cvaknutie v technologických zariadeniach, ako pri výboji blesku. Možno to je jediná vec, ktorá jednoznačne „padla do oka“. Zvyšok odchýlok, ktoré sa vyskytli, je pravdepodobne pochopiteľný iba pre odborníkov. Radary včasného varovania pracujúce v dosahu metrov boli po jadrovom výbuchu zaslepené interferenciou ionizovaných formácií a stali sa skutočne bezmocnými. Dosahový protiraketový systém napriek tomu splnil svoju úlohu: boli detekované hlavice a „telemetricky“ zničené. Stalo sa tak preto, lebo jadrové výbuchy vo veľkých výškach nespôsobovali významné poruchy vo fungovaní presných navádzacích radarov a protiraketových navádzacích systémov. “

Spomienku na posledný test v rámci operácie K zanechal aj raketový konštruktér Boris Čertok, ktorý sa v ten deň nachádzal na kozmodróme Bajkonur a podieľal sa na príprave vypustenia automatickej stanice na Mars. „1. november bol jasný chladný deň so silným severným vetrom. Na štarte prebiehali prípravy na večerné spustenie. Po obede som vbehol do domu, zapol slúchadlo a uistil som sa, že funguje vo všetkých rozsahoch. O 14 hodín 10 minút som vyšiel z domu a čakal na podmienečný čas. O 14 hodín 15 minút s jasným slnkom na severovýchode zasvietilo druhé slnko. Išlo o jadrový výbuch v stratosfére - skúška jadrových zbraní pod kódom K-5. Blesk trval zlomok sekundy. Výbuch jadrového náboja rakety R-12 vo výške 60 kilometrov sa uskutočnil s cieľom otestovať možnosť ukončenia všetkých druhov rádiovej komunikácie. Vzdialenosť k miestu výbuchu bola 500 kilometrov. Keď som sa rýchlo vrátil k prijímaču, presvedčil som sa o účinnosti jadrového experimentu. Na všetkých frekvenciách bolo úplné ticho. Komunikácia sa obnovila až po niečo vyše hodine. “

Jadrové explózie operácie K sprevádzali aj problémy. Faktom je, že okrem dvoch tradičných rakiet R-12 a protiraketových striel Sary-Šagan mali experimenty K-3 a K-4 využívať medzikontinentálnu balistickú raketu R-9, ktorá mala byť vypustená zo 75. testovacieho postu Tyura-Tam (Bajkonur). Hlavná časť tejto rakety mala prechádzať čo najbližšie k epicentru výbuchu - zatiaľ čo jej tvorcovia plánovali skontrolovať spoľahlivosť zariadenia rádiového riadiaceho systému. Ale štart rakety 22. októbra 1962 sa skončil neúspechom. Jeho spaľovacia komora prvého stupňa sa zrútila a raketa spadla na štartovaciu plošinu, čo vážne poškodilo jej konštrukciu. 28. októbra sa nepodaril ani druhý pokus, P-9 odštartovala, ale podarilo sa jej vystúpiť do výšky iba 20 m, keď spaľovacia komora opäť zlyhala - raketa sadla a narazila na štartovacie miesto. Keďže ani nie za týždeň boli dve odpaľovacie zariadenia R-9 vážne poškodené, v ďalších testoch ich už nepoužili.

"Morská Hviezdica"

Americké jadrové testy vo vesmíre sa tiež neobmedzovali iba na operáciu Argus. Jeden z nich sa uskutočnil v lete 1962. V rámci operácie Fishbowl (Akvárium) sa plánovalo explodovať jadrovú nálož 1,4 Mt W49 vo výške asi 400 km - experiment dostal názov Starfish (Hviezdica). Aj ich prvý pokus o rekordnú jadrovú explóziu sa skončil neúspechom. 20. júna 1962 bola z miesta na atole Johnston v Tichom oceáne vystrelená balistická raketa Thor, ale v 59. sekunde došlo k náhlemu vypnutiu motora. Neskôr sa ukázalo, že dôstojník zodpovedný za bezpečnosť letu vyslal na palubu príkaz, ktorý inicioval samo deštrukčný mechanizmus – následkom čoho bola vo výške 10 km raketa zničená konvenčnými výbušninami. Niektoré zvyšky spadli späť na atol Johnston, ďalšie na susednú pláž. Pokus zopakovali 9. júla. Opäť bola použitá raketa Thor a test bol tentokrát úspešný. Očití svedkovia hovoria, že výbuch W49 vo vesmírnej nadmorskej výške vyzeral neuveriteľne a veľmi farebne. Jadrovú žiaru bolo možné vidieť dokonca aj na Novom Zélande, teda 7000 km južne od Johnstonu.

Obrázok blogu

Záblesk kozmického jadrovej explózie z 9. júla 1962 v rámci experimentu Starfish, zachytený zo vzdialenosti 1445 km od Honolulu.

Na rozdiel od pokusov z roku 1958 si experiment Hviezdice rýchlo získal publicitu. Jadrovú explóziu sledovali vesmírne satelity USA a ZSSR. Napríklad sovietsky satelit „Kosmos-5“, ktorý sa nachádzal 1200 km pod horizontom výbuchu, zaznamenal okamžité zvýšenie intenzity gama žiarenia o niekoľko rádov, po ktorom za 100 sekúnd nasledovalo zníženie o dva rády. Po výbuchu vznikol v magnetosfére Zeme obrovský a silný radiačný pás. Tri satelity, ktoré sa do nej dostali, boli poškodené v podobe rýchlej degradácie solárnych panelov. Pri plánovaní letov sovietskych kozmických lodí s posádkou Vostok-3 a Vostok-4 v auguste 1962 a amerického Merkury-8 (Mercury MA-8) v októbri toho istého roku sa už táto prítomnosť umelého pásu Zeme musela zohľadniť. Znečistenie magnetosféry bolo zaznamenané po niekoľko rokov a samotný výbuch bol zaradený do Guinnessovej knihy rekordov ako „najsilnejší jadrový výbuch vo vesmíre“.

Posledná vesmírna jadrová skúška sa uskutočnila 20. októbra 1962. V dokumentoch amerického ministerstva obrany (DoD) sa nachádzal pod krycím menom „Checkmate“. K jadrovej explózii došlo v nadmorskej výške 147 km nad zemským povrchom, 69 km od atolu Johnston. Jadrová hlavica XW-50 × 1 bola dodaná na miesto detonácie raketou lietadla XM-33 (Strypi) vystrelenou z bombardéra B-52. Údaje o sile výbuchu sa líšia: niektoré zdroje uvádzajú asi 20 kt, iné - asi 60 kt.

V júni 1963 USA navrhli dohodu zakazujúcu jadrové výbuchy v troch prostrediach: - atmosfére, - vesmíre a aj - pod vodou. Sovieti reagovali na túto iniciatívu pozitívne a zodpovedajúcu dohodu podpísali v Moskve 5. augusta 1963 ministri zahraničných vecí ZSSR, USA a Veľkej Británie.

Ale kto môže s istotou povedať, že bude trvať večne?

A niekto by si mohol povedať aj, - no dobre, nech sa tí najmocnejší medzi sebou tlčú, a prečo by sme sa my museli s tým trápiť....?

No nie je to tak, trápiť by nás to malo, a nielen z čisto humanitných pohnútok, ale aj pragmatických kvôli prežitiu. Použitie jadrových zbraní vo vesmíre môže pre vojenské vesmírne operácie s posádkou predstavovať vážny problém. Ukazuje sa, že práve človek ako taký sa stáva zjavne tou najzraniteľnejšou zložkou systému vesmírnych zbraní keď sú účinky jadrových zbraní vo vesmíre v kontraste s účinkami, ktoré sa vyskytujú v zemskej atmosfére. Ak je jadrová zbraň odpálená blízko zemského povrchu, hustota vzduchu je dostatočná na to, aby relatívne utlmila jadrové žiarenie (neutróny a gama lúče) do tej miery, že účinky týchto žiarení sú všeobecne menej dôležité ako účinky výbuchu a tepelného žiarenia. Vysoký pretlak zničí väčšinu štruktúr. Tepelná intenzita spôsobí vystaveným osobám ťažké popáleniny. Na vyvolanie smrti alebo rýchleho zneschopnenia človeka sú potrebné dávky jadrového žiarenia v rozmedzí 500 až 5 000 röntgenov.

Ale ak dôjde k výbuchu jadrovej zbrane vo vákuu (teda napríklad vo Vesmíre) - efekt jadrových zbraní sa komplexne zmení: 

  • Po prvé, pri absencii atmosféry výbuch úplne zmizne. 

  • Po druhé, tepelné žiarenie, ako je zvyčajne definované, tiež zmizne. 

Tam totiž neexistuje žiadny vzduch na zahriatie tlakovej vlny a zo samotnej zbrane sú vyžarované oveľa vyššie frekvencie žiarenia.

  • A po tretie, v neprítomnosti atmosféry nebude na jadrové žiarenie pôsobiť žiadny fyzický útlm a jediná degradácia intenzity bude spôsobená zmenšením so vzdialenosťou. 

V dôsledku toho bude rozsah významných dávok mnohonásobne väčší, ako je to napríklad v prípade jadrovej explózie na úrovni hladiny mora.

Na priložených obrázkoch (grafoch) ako príklad na preukázanie dominancie účinkov jadrového žiarenia vo vesmíre bola použitá jadrová nalož o výťažku 20 kiloton; Ale skôr ako 20-kilotonové hlavice budú v skutočnosti pre aplikácie vesmírnej obrany skôr použité omnoho väčšie (multimegatonské) hlavice. A s takými zbraňami môžu byť smrteľné polomery (z jadrového žiarenia) vo vesmíre rádovo stovky kilometrov. Význam takýchto obrovských smrteľných polomerov v možnej budúcej vesmírnej vojne je v súčasnosti prakticky ešte nemožné vyhodnotiť. Ale je napríklad jasné, že vesmírne bojové lode s posádkou, pokiaľ nebudú mať ťažké tienenie, budú voči zbraniam jadrovej obrany podstatne zraniteľnejšie ako ich bezpilotné náprotivky.

Obrázok blogu

Na obrázku č. 1 môžeme vidieť (pre referenčnú jadrovú zbraň 20 kiloton) relatívne veľkosti účinkov výbuchu, tepelného a jadrového žiarenia.

Obrázok blogu

Na obrázku č. 2 vidíme vzťah medzi dávkou a vzdialenosťou pri 20-kilotonovom výbuchu, keď dôjde k explózii na úrovni hladiny mora a ak k explózii dôjde vo Vesmíre. Môžeme vidieť, že v rozmedzí 500 až 5 000 röntgenov sú vesmírne polomery rádovo 8 až 17-krát väčšie ako polomery na úrovni hladiny mora. A pri nižších dávkach sa rozdiel medzi týmito dvoma prípadmi dokonca ešte zväčšuje. Pri skúškach sprevádzali bizarné vizuálne obrazy zároveň rušivé účinky na rádiovú komunikáciu. Väčšina komerčných komunikačných systémov v Tichomorí, pracujúcich vo vysokofrekvenčných pásmach zaznamenala značné poruchy. Väčšina spojení v okruhu niekoľkých stoviek míľ od ostrova Johnston Island zaznamenala „výpadky“ až na niekoľko hodín, v rôznych časových obdobiach, približne po dobu jedného dňa. Účinky na vysokofrekvenčné komunikačné spojenia boli dosť podobné účinkom vyvolaným obrovskými slnečnými erupciami. Všeobecne majú jadrové vizuálne efekty vo vesmíre (alebo vo veľmi vysokých nadmorských výškach) kvalitatívne odlišné zobrazenie. Zatiaľ čo atmosférický jadrový výbuch má charakteristický hríbový oblak, explózie vo vysokých nadmorských výškach a vesmírne explózie majú tendenciu prejavovať sférický „oblak“, ktorý pripomína vesmírne explózie, až kým ich neskreslí magnetické pole Zeme a nabité častice vznikajúce pri výbuchu môžu prekonať hemisféry a vytvoriť polárnu žiaru, ktoré sú známe aj ako tzv. „dúhové bomby“. Aj časový priebeh vizuálnych efektov výbuchu vo vysokej nadmorskej výške alebo vo vesmíre môže trvať dlhšie ako atmosférické testy, niekedy aj viac ako 30 minút. Napríklad tepelný šok z detonácie „Bluegill Triple Prime“, vo výške 50 kilometrov, pocítili pracovníci na zemi na atole Johnston a dokonca dvom zamestnancom to spôsobilo popáleniny sietnice (nemali nasadené ochranné okuliare).

Samozrejme že to prináša aj problémy:

Obrázok blogu

Prakticky je pri takejto situácii takmer nemožné zabrániť neúmyselnému poškodeniu iných satelitov, vrátane tých vlastných. Jadrový test Starfish Prime vyrobil vo vesmíre umelý radiačný pás, ktorý čoskoro zničil tri satelity Ariel, TRAAC a Transit 4B, ktoré všetky po prechode radiačným pásom zlyhali, zatiaľ čo Cosmos V, Injun I a Telstar 1 utrpeli miernu degradáciu v dôsledku poškodenia radiáciou. Intenzita dávky žiarenia pre dobre tienený satelit alebo kapsulu s posádkou na polárnej obežnej dráhe Zeme bola najmenej 0,6 Gy / deň ešte aj štyri mesiace po Starfish, čo vyvolalo obavy NASA, pokiaľ ide o jej programy vesmírneho prieskumu s posádkou.

Sovieti odpálili štyri výškové testy v roku 1961 a tri v roku 1962. Počas kubánskej raketovej krízy v októbri 1962 odpálili USA aj ZSSR ako formu vzájomného strašenia niekoľko jadrových výbuchov vo vysokých polohách atmosféry. 

Ako sme už spomenuli, problémom je, že takéto jadrové testy vytvárajú mimoriadne silný elektromagnetický impulz (EMP). A tento výsledný silný elektromagnetický impulz má niekoľko zložiek. Za prvých pár desatín nano-sekundy sa asi desatina percenta výnosu zbrane javí ako silné gama lúče s energiou jedného až troch MeV. Gama lúče prenikajú do atmosféry a kolidujú s molekulami vzduchu a ukladajú svoju energiu na produkciu obrovského množstva pozitívnych iónov a spätných elektrónov (tiež známych ako Comptonove elektróny). Nárazy vytvárajú Comptonove elektróny s energiou MeV, ktoré sa potom zrýchľujú a špirálovito prechádzajú okolo siločiar magnetického poľa Zeme. Výsledné prechodné elektrické polia a prúdy, ktoré vznikajú, generujú elektromagnetické emisie v rádiofrekvenčnom rozsahu od 15 do 250 MHz. Tento vysoko položený elektromagnetický impulz (EMP) sa vyskytuje medzi 30 a 50 kilometrami nad zemským povrchom. Potenciál anti-satelitnej zbrane sa ukázal v auguste 1958 počas hry Hardtack Teak. EMP, ktorý bol pozorovaný na observatóriu Apia na Samoe bol až štyrikrát silnejší ako ktorýkoľvek dovtedy známy vyvolaný slnečnými búrkami, zatiaľ čo v júli 1962 test Starfish Prime EMP poškodil elektroniku v Honolulu a na Novom Zélande (asi 1300 kilometrov) a spojil 300 pouličných osvetlení na Oahu (Havaj), spustil asi 100 poplašných zariadení proti vlámaniu a spôsobil poruchu telefónnej stanice na Kauai, ktorá následne odpojila robustný telefónny systém od ostatných havajských ostrovov. Polomer efektívneho zabitia satelitu pre rôzne Comptonove žiarenie produkovaný takouto jadrovou zbraňou vo vesmíre bol stanovený na zhruba 80 km. Kvôli tomu špeciálne urobili ďalšie skúšky, zakomponované do programu amerického ministerstva obrany (DoD), tzv. „programu 437“.

Celkove Rusi a Američania vykonali 21 jadrových explózií vo vysokých nadmorských výškach. Najvyššia bola americká Argus III. vo výške 540 km (ruská č. 128 vo výške 300 km). Najväčšia bola americká Starfish Prime s výťažkom 1.4 Mt.

Najhoršie účinky u Sovietov pri jadrových testoch vo vysokej nadmorskej výške sa vyskytli 22. októbra 1962 v rámci ich projektu K (testovacie systémy ABM systému A), čo sme spomenuli v spomienkach účastníka, keď v blízkosti Džezkazganu vo výške 290 km vybuchla raketová hlavica 300 kt. Jadrový elektromagnetický impulz skratoval 570 km nadzemného telefónneho vedenia s nameraným prúdom 2 500 A, založil požiar, ktorý spálil karagandskú elektráreň, a odstavil 1 000 km plytko zakopaných elektrických káblov medzi mestami Celinograd a Alma-Ata.

Takže záver je – Neťahajme tigra (kým spokojne spí) za chvost.

Pokračovanie článku bude o pojednaní medzinárodných vzťahov k tejto tematike. 

Marian Nanias

Marian Nanias

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  236
  •  | 
  • Páči sa:  482x

Jadrovy inzinier ktory prezil cely svoj profesionalny zivot v jadrovej energetike na roznych pracovnych postoch, od prevadzkovania jadrovej elektrarne az po ovplyvnovanie energetickej politiky na urovni EU. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu