Jadrová energia – Jadrové explózie na Ukrajine (ešte pred Černobyľom).

Autor: Marian Nanias | 6.4.2021 o 7:39 | (upravené 6.4.2021 o 9:01) Karma článku: 11,07 | Prečítané:  5896x

Väčšina čitateľov asi nevie že ešte pred Černobyľskou katastrofou boli na území Ukrajiny uskutočnené dve jadrové explózie, z ktorých ani jedna nevyšla podľa plánu.

Jadrová energia – Jadrové explózie na Ukrajine (ešte pred Černobyľom).

Väčšina čitateľov asi nevie že ešte pred Černobyľskou katastrofou boli na území Ukrajiny uskutočnené dve jadrové explózie, z ktorých ani jedna nevyšla podľa plánu.

Jadrová energia je nielen zdrojom pre jadrové zbrane, či výrobu tepelnej (elektrickej) energie, ale poskytuje aj iné mierové možnosti využitia. Tak to bolo aj v týchto prípadoch.

Prvá z nich bola riadená jadrová explózia pod kódovým názvom „Fakeľ“, čo v preklade z ruského jazyka znamená „fakľa“, resp. „pochodeň“. 

Ale najprv trochu histórie...

V posledných rokoch by sa čitateľom mohla všeobecná situácia na trhu s plynom v Európe zdať takto: Rusko má plyn, Európa má peniaze, Ukrajina nemá ani jedno, ani druhé, ale existuje potrubie, ktoré umožňuje zmeniť druhé na prvé. Zvyknú to  nazývať aj „tranzitný potenciál“. A potenciál je to, čo dáva príležitosti, ktoré človek musí byť schopný využiť. A s tým sú niekedy problémy. 

Ale nie vždy v minulosti to tak bolo....

V skutočnosti to bolo práve naopak! Ukrajina bola prvou z republík ZSSR, ktorá mala plyn a práve Ukrajina predtým plyn do Ruska dodávala!

Dobýjanie a dodávky zemného plynu začali v Dašave (Ľvovská oblasť) ešte v 20. rokoch 20. storočia. Tento rok sa aj považuje za rok založenia ukrajinského plynárenského priemyslu. Už 18. apríla 1921 bol v Dašave spustený prvý plynový vrt. A už o rok na to (v roku 1922) bol postavený plynovod Dašava-Stryj s dĺžkou 14 km. V roku 1929 bol do Ľvova položený 68 km plynovod. Potom počas druhej svetovej vojny začali Nemci stavať plynovod z Dašavy cez Poľsko do Berlína, ale keďže vojnu prehrali, bol po vojne tento plynovod demontovaný a naopak v rokoch 1946 -1948 položený plynovod Dašava – Kyjev, ktorý bol v tom čase najvýkonnejší plynovod v Európe s kapacitou asi 2 miliardy metrov kubických. V roku 1948 dostával z tohto potrubia zemný plyn aj Ternopyľ.

Ukrajina (ZSSR) vytvorila podnik prevádzky plynovodu Dašava-Kyjev, ktorý zahŕňal 5 regionálnych oddelení v mestách Ternopyľ, Krasilov, Berdičev, Kyjev a Gnezdyčev. Po uvedení tohto jedinečného hlavného plynovodu do prevádzky sa začalo s rozsiahlou plynofikáciou povojnových miest na Ukrajine a to aj napriek nedostatku výkonného vybavenia a kvalifikovaného personálu. 

A v  roku 1951 bol plynovod „Dašava-Kyjev“ rozšírený o Moskvu – teda magistrála (Dašava-Moskva)!

Ešte neskôr bol dokonca položený plynovod cez Minsk aj do Leningradu! Dašava bola v skutočnosti jedným z najväčších plynových polí v Sovietskom zväze a v 50. - 70. rokoch boli postavené plynovody Dašava-Minsk-Vilnius-Riga a ďalšie. 

A potom bolo objavené silné podzemné plynové pole Šebelinka (Charkovská oblasť)!

A v roku 1967, po uvedení plynovodu Dolina - Užhorod - západná hranica do praxe (plynovod Bratstvo), sa začal dodávať ukrajinský plyn do krajín strednej a západnej Európy. V roku 1973 dosiahla ukrajinská produkcia plynu maximum 68 miliárd kubických metrov. 

A v 70. - 80. rokoch sa začala výstavba transkontinentálnych plynovodov „Sojuz“, Urengoj -Užhorod, „Progress“ a mnohých ďalších.

A potom začala výroba (dobýjanie plynu) na Ukrajine klesať ....... Na západnej Sibíri boli objavené obrovské náleziská ropy a plynu. A potom už nezávislej Ukrajine zmenili politický kurz na dovoz plynu.....

A tu je náš príbeh – operácia „FAKEĽ“.

Začalo to ešte počas ZSSR, v roku 1966, keď boli v tom čase na Ukrajine objavené najväčšie (po Šebelinskom zdroji) podzemné zásoby plynu neďaleko obce Krestišče, po ktorom toto plynové pole aj nazvali ako „Krestiščenskoje“ (v Krasnogradskom okrese v Charkovskej oblasti). 

Z hľadiska zásob plynu to bolo jedno z piatich najväčších polí v Európe. Objem ložísk energetického nosiča v tejto oblasti bol odhadovaný od tristo miliárd až do 700 miliárd metrov kubických zemného plynu.  Tieto zásoby boli také obrovské, že z neho vyťažený plyn (vzhľadom na vtedajšiu úroveň industrializácie regiónu) by stačil na ekonomickú činnosť celého tamojšieho regiónu na 400 rokov (!), alebo dokonca aj celej Ukrajiny asi na 20 rokov (!). Do konca roku 1971 na tomto území urobili 17 prieskumných vrtov.

V júli 1971 sa pri vŕtaní nového vrtu z neho plynný kondenzát náhle uvoľnil. Tlak plynu bol abnormálne silný a dosahoval asi 400 atmosfér. Výbuch plynu zhodil dvoch inžinierov z hornej plošiny vrtného žeriavu na zem, ktorí pád z výšky viac ako 30 m nemohli prežiť a boli na mieste mŕtvi. Počas nasledujúcich dní sa im unikanie plynu nepodarilo nijako zastaviť. Plyn sa spolu s kondenzátom začal šíriť do najbližšieho okolia. Takže aby zabránili otrave okolia plynom a plynovým kondenzátom, nenapadlo ich nič múdrejšie ako to  organizovane podpáliť, čím sa snažili zabrániť náhodnému výbuchu. Pochodeň plameňa (po ktorej potom celú akciu nazvali „FAKEĽ“) vystúpila však až do výšky niekoľkých desiatok metrov a nepodarila sa im uhasiť ani v priebehu celého jedného roku! V priebehu roka sa snažili situáciu niekoľkokrát zvládnuť pomocou osvedčenej metódy - hodiť do vrtu niekoľkotonové betónové platne. Neprinieslo to však vôbec žiadny výsledok – niekoľkotonové betónové platne odtiaľ lietali ako triesky.

Samozrejme, že sa to (ich rozhodnutie) dá dnes z diaľky (a z histórie) ľahko kritizovať, ale vtedy v skutočnosti ani nemali iný variant na výber. Zemný plyn spolu s jeho kondenzátom je ťažší ako vzduch, za pokojného počasia vypĺňa terénne záhyby a čo sa z toho môže stať, ukázala napríklad neskoršia katastrofa dvoch vlakov pri Ufe (v roku 1989), keď za podobnej situácie zomrelo okolo 600 ľudí!  

Lenže obrovská žiara, ktorá sálala z horiaceho vrtu a vystupovala do okolia postupne pohlcovala celý vrtný komplex, a celé sa to prevracalo do jedného obrovského závrtu, postupne sa prepadávajúceho do podzemia. 

Okrem toho ohnivý stĺp, ktorý vystreľoval (podľa výšky vetra) až do výšky 100 až 200 metrov vydával neskutočný rev. Tento hukot neustále pociťovali obyvatelia okolitých dedín, najmä dediny Peršotravnevoj, ktorá sa nachádzala vo vzdialenosti iba jeden a pol kilometra od miesta vŕtania. Dospelo to k tomu, že obyvatelia sa medzi sebou nedokázali rozprávať, a museli si navzájom kričať do ucha. Plyn horel nepretržite a noci v okolí boli jasné ako deň. Okrem toho boli okolití obyvatelia vystavení nielen zvukovým vibráciám z unikajúceho vrtu, ale aj infra-zvukovým vlnám (teda akustickým vlnám s nižšou frekvenciou, ako je bežne vnímaná ľudským uchom), ktoré boli z tohto zdroja generované. 

Zodpovední pracovníci preto museli prijať riešenie. 

A spomenuli si na podobný prípad spred piatich rokov, ktorý sa stal v Uzbeckej SSR (1966), na teritóriu Urta-Bulak kde horel podobný únik dokonca až tri roky!

Tam vtedy na uhasenie použili riadenú jadrovú explóziu, a preto analogicky navrhli také isté použitie aj pre Krestišče. Tu je dôležité poznamenať, že keďže mali vtedy pozitívny výsledok a skúsenosť, vedci a inžinieri nepochybovali o tom, že aj analogický proces v oblasti Charkova sa ukončí úspešne.

Samozrejme že použitie jadrovej nálože na explóziu, aj keď je to pre mierové účely, nie je len tak! A preto to muselo byť rozhodnuté (na odporúčanie vedcov) na najvyššej úrovni. Dekrét o použití priemyselného jadrového výbuchu na zastavenie tejto plynovej fakle osobne podpísali vtedajší najvyšší šéfovia ZSSR - generálny tajomník ÚV KSSS Leonid Brežnev a predseda Rady ministrov ZSSR Alexej Kosygin!

Vykonaním explózie bolo poverené ministerstvo, ktoré bolo vtedy za jadrové zbrane a energetiku zodpovedné (tzv. StreďMaš), pričom je zaujímavé, že sa nezúčastňovala na vykonaní osobitného pridelenia pre túto akciu žiadna z vojenských jednotiek umiestnených v Ukrajinskej SSR. Naopak, prísnu ochranu oblasti okolo fakle uskutočňovali špeciálne iba jednotky KGB a jednotky ministerstva vnútra z Moskvy. Všetci účastníci experimentu boli povinní podpísať písomné prehlásenie o mlčanlivosti na 15 rokov.

Prípravy na explóziu trvali štyri mesiace a prebiehali v najprísnejšej tajnosti. Do polovice leta 1972 boli ukončené prípravné práce v oblasti horiaceho vrtu. Na strane núdzového stĺpa bola smerom k horiacemu vrtu vyvŕtaná šikmá štôlňa dlhá skoro až 2,5 km a do nej bola umiestnená valcová špeciálna nálož - jadrové výbušné zariadenie. Oblasť susediaca s budúcou predpokladanou erupciou bola rozdelená na tri prstencové zóny s polomerom 3, 5 a 8 km. Vnútorný prstenec s polomerom 400 m od epicentra budúcej explózie bol ohradený ako špeciálna zóna a pokrytý vrstvou riečneho piesku s hrúbkou 20 cm. Na hranicu každej zóny boli umiestnené pokusné zvieratá - kurčatá, kozy a úle so včelami. 

Ale iba 400 - 500 metrov od vstupu do vyhĺbenej šikmej šachty už začínala dedina Peršotravnevoje, kde v tom čase žilo asi 400 ľudí. Domáci samozrejme veľmi dobre vedeli, že zvýšený ruch okolo horiacej fakle znamená prípravy na jej zahasenie, či odstavenie, ale že to bude s jadrovou explóziou, nemali ani potuchy. Všetci obyvatelia boli hodinu pred výbuchom dočasne evakuovaní do dediny Krestišče, ktorá sa nachádza 2 km od epicentra. A neďaleko od plánovanej explózie (cca 8 km) viedla aj diaľnica Moskva – Simferopol, kde bola tiež dočasne odstavená premávka. Pred explóziou boli preventívne odstavené a vypnuté aj všetky systémy zásobovania vodou a prerušené energetické siete.

Jadrová explózia.

Tá prebehla 9. júla 1972, presne o 10.00 h miestneho času, a výbuch bol v hĺbke 2483 m o jadrovej kapacite a 3,8 kiloton.

A v prvých okamihoch nešťastná pochodeň skutočne aj zhasla, čo vyvolalo búrku radostných emócii a potlesku. Po 20 sekundách vystrelila z krátera okolo štôlni silná plynová fontána zmiešaná so skalami až do výšky asi 1 km, o minútu neskôr sa vytvoril typicky hríbový mrak ako pri skúškach atómovej bomby.

Takže plná radosť bola predčasná, plyn takmer okamžite vybuchol s obnovenou silou. A tentoraz boli zvyšky rádioaktívnej látky vyhodené do atmosféry (v množstve - od 0,1 do 1%). Ale aj to stačilo aby bol tento menší rádioaktívny oblak zachytený horúcim vzduchom do výšky až 5 km, a potom pod vplyvom vetra, ktorý fúkal z východu na západ, rozplývaný smerom na Kyjev, Ľvov a krajiny Európy. Výška rádioaktívneho stĺpca po výbuchu dosiahla viac ako kilometer.

Ale explózia jadrovej nálože sa od porúch v jadrovej elektrárni rapídne líši!

Nehody v jadrových elektrárňach sa výrazne líšia od (klasických) jadrových explózií. Závisí to hlavne od veľkosti a konfigurácia infikovanej zóny. Jadrová explózia zbrane trvá veľmi krátko. Ďalej k rádioaktívnej kontaminácii oblasti dochádza v relatívne úzkom smere, v závislosti od sily v čase výbuchu vetra. Veľkosť zamorenej zóny je daná silou výbuchu a hlavne rýchlosťou vetra a jej veľkosť (takejto zóny) sa dá predpokladať.

Jadrová nehoda v jadrovej elektrárni sa vyznačuje dlhším trvaním emisií (v závislosti od času likvidácie nehody). Počas tejto doby sa môže zmeniť smer vetra a preto je veľkosť a konfigurácia zóny prakticky nemožné predvídať alebo vypočítať (počas černobyľskej havárie hlavné emisie trvali 10 dní, emisie nižšej intenzity - ďalších 22 dní). Okrem toho sa pri nehodách v jadrových elektrárňach objavujú jemné aerosóly s veľkosťou 0,5 - 3 mikrónov, zatiaľ čo pri jadrovej explózii zbrane sú jemné aerosóly s veľkosťou viac ako 60 mikrónov.

V prípade (jadrového) výbuchu v jadrovej elektrárni (zvyčajne iniciovaným prvotným výbuchom vodíka) sa jadrové prvky rozpadajú veľmi dlho. Obdobie rozpadu niektorých prvkov dosahuje 20 miliónov rokov. Pri jadrovom výbuchu zbrane je to našťastie inak – uvoľnené prvky majú zvyčajne polčas rozpadu 7-10 dní. 

A preto aj keď táto príhoda nebola príjemná, väčšina rádioaktívnych látok sa rozpadla pomerne rýchlo. A aj keď sa obyvatelia vrátili do dediny už asi po pol hodine po výbuchu, našťastie obyvateľstvu veľa škody nepriniesli. 

Nakoniec bol požiar uhasený až po niekoľkých mesiacoch štandardnými metódami – a to odkopávaním a zahadzovaním – zasypávaním vrtnej šachty. V priebehu niekoľkých mesiacov bola vykopaná kruhová jama s priemerom až 400 metrov a hlboká 20 metrov. Plameň sa konečne podarilo uhasiť a uzavrieť vrt až v júli 1973.

O dopade jadrovej explózie „Fakeľ“ na zdravie ľudí – teda pracovníkov vrtnej plošiny, či obyvateľov okolitých dedín nie sú k dispozícii žiadne oficiálne údaje, pretože aj po žiadostiach a opakovaných odvolaniach obyvateľov pred úradmi a na vládu nebol nikto uznaný za zraneného, alebo oficiálne postihnutého.

Neskôr sa ich zdravotnou situáciou zaoberali aj niektorí vedci opätovne, a ich názor bol skôr v prospech argumentov – že choroby a zvýšenie úmrtnosti miestnych obyvateľov vôbec nesúvisia s ožiarením, ale naopak - s dlhodobým vystavením infrazvukom. Veď plynová pochodeň horela ešte aj potom celý rok a bola uhasená až na jeseň 1973 „staromódnymi“ metódami. Lekári nepotvrdzujú presvedčenie miestnych obyvateľov, že rakovina je spôsobená údajne rádioaktívnym žiarením.

Neistota a politické narážky.

Vyvstáva otázka: Bolo naozaj potrebné pokúsiť sa uhasiť túto pochodeň jadrovou explóziou?

Vedci zdôrazňujú, že je neodškriepiteľným faktom už aj to, že samotné horenie gigantickej plynovej fakle viedlo k veľmi vážnym následkom pre životné prostredie.

Najskôr sa vytvorí obrovské množstvo sadzí, dymu, oxidu uhličitého, oxidu uhoľnatého. Produkty spaľovania reagujú s atmosférickou vlhkosťou za vzniku kyselín. Na veľké plochy (vo vzdialenosti desiatok a stoviek kilometrov od fakle) začali padať kyslé dažde, ktoré ničili úrodu. A intenzita infrazvuku sa vtedy zvýšila o stovky percent v porovnaní s intenzitou, ktorá bola (je) pozorovaná na Ukrajine v bežných prírodných podmienkach. Ale najprekvapujúcejšou vecou je, že frekvenčné zloženie tohto infrazvuku bolo oveľa škodlivejšie ako spektrálne zloženie technogénneho infrazvuku produkovaného inými priemyselnými zariadeniami. Boli presne identifikované tie spektrálne zložky infrazvuku, ktoré silno ovplyvňujú kardiovaskulárny systém a mozgovú činnosť.

A takto to trvalo celkovo dva roky. Ukázalo sa, že živel bol taký nespútaný, že mu ľudský intelekt nemohol nijako a v ničom odporovať.

Vedci na opakované (všeobecné a aj politické) argumenty preverovali archívy na bývalom 12. hlavnom direktoriáte ministerstva ZSSR prípravne práce špecialistov. Viac krát porovnali a prekontrolovali výsledky výpočtov fyzikov zo spomínaného ústavu: či správne určili hĺbku uloženia a silu samotného náboja.

Potvrdilo sa, že odborníci na jadrové zbrane vypočítali všetko správne! K omylu nedošlo. Ďalšia vec je, že nebolo možné presne určiť úplne všetky parametre, napríklad vlhkosť pôdy v hĺbke 2,5 km. Ale tam už neexistuje ľudský faktor. Je to faktor neistoty, ktorý je vždy prítomný v takýchto zložitých experimentoch.

Špekulácie na túto tému však pokračujú.

Koncom 90. rokov sa v ukrajinskej tlači začali objavovať články ľudí (samozrejme ďaleko vzdialených od vedy), obviňujúcich vedcov a tvrdiace, že sa tak stalo zámerne. Dokonca natočili aj tzv. „dokumentárny film“ o tejto nehode, v ktorom bolo do filmu zahrnutých iba pár minút "vhodne vystrihnutých" slov z rozhovorov s vedcami, ale čo je najdôležitejšie, do filmu samozrejme pridali politické narážky. 

Podľa vedcov je to považované za čisto ekologickú katastrofu.

Bol to organizovaný,  priemyselný jadrový výbuch na území Ukrajinskej SSR, ktorý sa uskutočnil 9. júla 1972, 3 km od obce Krestišče v Krasnogradskom okrese v Charkovskej oblasti. Cieľom explózie bolo havarijné uzavretie úniku plynu, čo spôsobovalo dlhodobé horenie. Energia uvoľnená z výbuchu bola cca 3,8 kt.

Operácia „KLIVÁŽ“

Druhá a posledná mierová jadrová explózia na území Ukrajiny (Ukrajinskej SSR) bola 16. septembra 1979 v uhoľnej bani „Junij Kommunar (Mladý Komunard)“ - skrátene „Junkom“, na Donbase. 

Účel explózie bol veľmi ušľachtilý -  vedci teda chceli zaistiť vyššiu bezpečnosť práce baníkov. Baňa nepatrila k veľkým (produkovala cca 2 000 ton uhlia za deň), mala však veľmi zlú povesť bane, v ktorej často unikal metán! Za dvadsať rokov, od roku 1959 do roku 1979, sa v bani vyskytlo až 235 únikov emisií plynu a uhoľného prachu. A v 28 prípadoch sa skončili smrťou baníkov! Koncom 70. rokov bola teda baňa „JunKom“ na Donbase považovaná za najnebezpečnejšiu. Pri týchto katastrofách sú v priebehu niekoľkých sekúnd z uhoľnej sloje vyvrhnuté desiatky ton uhlia zmiešaného s metánom a pre tých, ktorí sú práve tam tvárou v tvár, je uniknúť smrti takmer nemožné. 

Dodnes nie je úplne isté, kto prvý prišiel s myšlienkou zmierniť stres v uhoľnom masíve pomocou jadrovej explózie a tak zvýšiť bezpečnosť baníkov. Medzi možnými autormi sú spomínaní hlavne traja ľudia. Slávny laureát Leninovej a štátnej ceny akademik Sadovský, ktorý v mladosti sám pracoval ako baník, a čo mu možno dalo impulz venovať sa ťažobným otázkam. Akademik Michail Alexandrovič Sadovský prišiel s teóriou, že silné otrasy hornín pretrhnú väzby medzi uhlím a metánom a v takom prípade prestanú byť uhoľné sloje výbušné. A najlepším spôsobom na tento účel bol podľa jeho názoru zrejme kontrolovaná - riadená jadrová explózia. Iní menujú akademika Akadémie vied Ukrajinskej SSR Nikolaja Poljakova, a ako tretí je spomínaný bývalý minister uhoľného priemyslu ZSSR Michail Ščadov. Nakoniec, je to vlastne dnes už jedno. 

Obyvateľom v okolitých dedinách a mestečku povedali, že sa konajú cvičenia civilnej obrany. Mnohí tomu neverili a zostali doma v bytoch: veď získali neplánovaný deň voľna navyše, mohli si oddýchnuť! Ale väčšinu ľudí odviezli autobusy k najbližšiemu poľu, kde ich na útraty štátu nakŕmili obedom (a vodkou). Medzitým baňu ohradili vojenskými jednotkami. Okolo rozmiestnili pojazdné vedecké laboratóriá. Pokus viedol istý Nikolaj Kusev, pracovník Skočinského banského ústavu. O 12.00 h došlo k jadrovej explózii nálože umiestnenej medzi uhoľnými ložiskami „Deväť“ a „Mazur“ (ktoré boli vyhodnotené z hľadiska náhlych únikov metánu a možných výbuchov ako  najnebezpečnejšie). Explóziu bolo pochopiteľne cítiť aj ďaleko od bane, ako sa im pod nohami trasie zem. Presné odhady veľkosti náboja a hĺbky jeho umiestnenia zostali utajené, ale medzi kolegami si to povedali. K explózii došlo v hĺbke 800 metrov, a že (atómová bomba) jadrová nálož sa rovnala cca 300 tonám TNT. Nálož bola vyrobená v Arzamase-16. Zariadenie bolo umiestnené v špeciálne vytvorenom tuneli medzi uhoľnými slojmi. Na položenie nálože bol urobený drift z horizontu 710 m na horizont 900 m a bola vytvorená komora s rozmermi asi 2 x 3 m. Organizátori čelili neočakávaným ťažkostiam: do komory neustále prúdila voda , asi tri metre kubické za deň. Spočiatku bolo preto uskutočnenie experimentu vôbec otázne, ale potom na túto okolnosť rezignovali.  Aby sa zabránilo úniku plynných produktov výbuchu von, bola komora zablokovaná železobetónovými mostami s celkovou hrúbkou viac ako 6 metrov. Na druhý deň baňa normálne pokračovala v práci, ráno išli baníci do práce a robili neďaleko centra včerajšej jadrovej explózie. Výsledky experimentu boli utajené. Na mieste explózie sa objavilo niečo podobné ako vajce so sklenenou škrupinou – horúčava roztopila skaly - s priemerom 10-16 metrov a hmotnosťou asi 100 ton. Vonku o 2 - 3 metre bolo „vajíčko“ výsledkom rázovej vlny obklopené takzvanou zónou drvenia, a vo vnútri bol  sklovitý sediment a asi 500 metrov kubických extrémne znečistenej vody.

Žiaľ ani tento experiment sa nepodaril úplne. Ukázalo sa že nálož bola primalá, a po niekoľkých mesiacoch vytryskol metán opäť a to iba niekoľko sto metrov od miesta jadrovej explózie.  Po jadrovej explózii baňa pokračovala v ťažbe uhlia ešte ďalších 23 rokov. 

Asi od roku 1989 v Junokommunarovsku (a tiež v Jenakijeve) obyvateľstvo začalo vyvíjať tlak na úrady a uhoľný podnik „Ukruglegeologija“ (Doneck) dostal pokyn, aby skontrolovali rádiologickú situáciu v mieste explózie. V rokoch 1990-1991 vyvŕtali dve sondy. Jednu priamo do epicentra - do sklovca, a druhú asi 8 m vedľa, v zóne radiálnych trhlín. Vedci zo štruktúr ministerstva pre atómovú energiu priamo v sklovci odhadli vysokú zvyškovú rádioaktívnu kontamináciu (kvôli Pu-239 a Am-241). Ale v zóne radiálnych trhlín, 15 m od epicentra výbuchu potvrdili, že v porovnaní s úrovňou pozadia nedošlo k zvýšeniu radiácie!

Nakoniec bola baňa až v rokoch 2001-2 ako už neperspektívna odstavená, a spočiatku bolo odporúčané a aj rozhodnuté vykonať nákladnú tzv. „suchú“ konzerváciu bane. Následne až do udalostí v roku 2014 (vojenský konflikt a odtrhnutie juhovýchodných teritórií) bola odstavená baňa „JunKom“ monitorovaná baníckou spoločnosťou, ktorá za hodinu čerpala z bane až 500 metrov kubických vody. Bolo to bezpečné, ale drahé riešenie - náklady na údržbu bane odhadovali na 5 miliónov dolárov ročne. Navyše aj niektorí vedci tvrdili, že aj „suchá“ konzervácia bane „JunKom“ predstavovala vážny environmentálny problém, pretože pri čerpaní vody z bane sa teoreticky prípadné rádioaktívne látky dostávali do usadzovacích nádrží, odkiaľ sa môžu šíriť prúdmi alebo vetrom a presakovať do zeme.

Vo februári 2018 rozhodla tzv. Ľudová rada Doneckej ľudovej republiky o zatopení bane. Úrady neuznanej republiky ani netajili, že na drahé odčerpávanie nemajú peniaze. Ale rozhodnutie bolo oficiálne prijaté údajne aj po konzultáciách s viacerými zainteresovanými inštitúciami. A v apríli bol „JunKom“ skutočne zaplavený. Odvtedy Ukrajina pravidelne varuje Rusko a zvyšok sveta pred hrozbou radiačnej kontaminácie a ekologickej situácii na juhovýchode krajiny. Ruské orgány na tieto vyhlásenia Ukrajiny oficiálne nereagujú. V októbri usporiadal ukrajinský podpredseda vlády pre znovu-začlenenie dočasne okupovaných území krajiny Oleksij Reznikov videokonferenciu s generálnym riaditeľom IAEA Rafaelom Grossim a požiadal o prešetrenie a vyslanie monitorovacej misie odbornej skupiny IAEA na Donbass.

Donecká republika Reznikovo vyhlásenie nazvala „ďalšou provokačnou informáciou“ a zdá sa, že orgány samozvanej republiky sa špecialistov IAEA tam nechystajú pustiť. Naopak tvrdia slovami Natalii Nikonorovej,„ ministerky zahraničných vecí DPR “, a „ splnomocnenej zástupkyne republiky “ v reakcii na kyjevský návrh: - „Ešte raz zdôrazňujeme: situácia v bani Junij Kommunar je stabilná a je pod neustálou kontrolou špecialistov. Nič neskrývame a sme pripravení zaslať priamo IAEA všetky materiály, správy a odborné stanoviská, ktoré máme, “

Ale ako v skutočnosti funguje kontrola nad týmito objektmi na území, ktoré Kyjev neovláda, zatiaľ nikto nevie....

Samozrejme že ani pri tejto „operácii KLIVÁŽ“ sa to nezaobišlo bez špekulácií a rôznych konšpiračných teórií.

Tak ako sme už spomenuli, napriek dlhému času od explózie sú ochrancovia životného prostredia znepokojení nebezpečenstvom úniku vody z bane, čo by vraj mohlo viesť k rádioaktívnej kontaminácii podzemných vôd. Je to samozrejme technicky otázne, pretože aj keď tam produkty rozpadu po výbuchu samozrejme zostali, ich aktivita (okrem tých čo sú v sklovci) za toľké roky už dávno musela klesnúť na pôvodné hodnoty prirodzeného pozadia. Ako príklad môže poslúžiť Hirošima alebo jadrový polygón v Ruskom Totsku. Aj v Hirošime ako aj na vojenskom cvičisku Totsk, kde sa uskutočňovali rozsiahle vojenské cvičenia s jadrovými explóziami je dnešné pozadie normálne, a úroveň gama pozadia nepresahuje prirodzenú úroveň. 

Iní zase vidia úplne prvopočiatočný dôvod na explóziu tajné skúšky Moskvy. Podľa nich to bolo vraj v dôsledku medzinárodného napätia, keď v tých rokoch USA hrozili ZSSR sériou jadrových útokov proti podzemným zariadeniam v zóne Moskvy a ďalších veľkých miest, kde sa nachádzali veliteľské a komunikačné bunkre. Vtedy Američania vraj plánovali zničiť podzemné mesto (bunker) pre elitu komunistickej strany v moskovskom regióne. Na začiatku 80. rokov sa preto v ZSSR skutočne aj začalo s posilňovaním štruktúr existujúcich bunkrov, a kvôli tomu údajne boli potrebné počiatočné údaje na výpočet škodlivého účinku jadrovej explózie v hĺbke 800 - 1 000 m. A práve toto bol podľa nich údajne ten pravý dôvod na uskutočnenie experimentu v Doneckej bani.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Mikas: Stojím za ústavom na kontrolu liečiv. Ani ja by som Sputnik zatiaľ nepovolil

Hlavný hygienik zažíva aj útoky od ľudí. Tvrdí, že frustráciu z pandémie chápe.

Minúta po minúte: Konzílium je znepokojené výrokmi Matoviča

Covidu na Slovensku podľahlo 10 565 ľudí.

Cynická obluda

Rok s Matovičom

Matovič, toho času najnedôryhodnejší politik, by sa mohol už konečne zastaviť a obzrieť sa čo za rok dosiahol.


Už ste čítali?