Jadrová energia – „Otcovia“ atómových bômb – Do Sang-rok zo Severnej Kórei.

Autor: Marian Nanias | 20.2.2021 o 15:47 | Karma článku: 4,01 | Prečítané:  352x

Severná Kórea je jediná krajina, ktorá odstúpila od Zmluvy o nešírení jadrových zbraní s cieľom ich získať, vlastní sofistikovaný jadrový arzenál, a nepodlieha Zmluve o všeobecnom zákaze jadrových skúšok (CTBT).

Jadrová energia – „Otcovia“ atómových bômb – Do Sang-rok zo Severnej Kórei.

Oficiálne názvy realizovaných jadrových programov a štruktúra vedeckých projektov Kórejskej ľudovodemokratickej republiky nie sú zverejňované, a preto sa výskum tejto témy sa vykonáva hlavne na základe externých pozorovaní KĽDR a oficiálnych správ štátnych orgánov Severnej Kórey. Napríklad raketové testy majú podľa oficiálnej verzie mierový charakter a sú vykonávané iba s cieľom preskúmať vesmír. 10. februára 2005 však Severná Kórea po prvý raz otvorene oznámila že má svoje jadrové zbrane. 9. októbra 2006 uskutočnili prvú jadrovú explóziu a v apríli 2012 bola zmenená ústava KĽDR o jadrovom štatúte krajiny.

Jadrový program KĽDR a vypúšťanie rakiet pochopiteľne spôsobujú znepokojenie a to hlavne v USA a Japonsku – ktorí opakovane uvalili na KĽDR tvrdé sankcie. Ale napríklad Čína napriek formálnemu odsúdeniu zostáva KĽDR zároveň vojenským spojencom a hospodárskym partnerom.

Severná Kórea (alias Kórejská ľudovodemokratická republika alebo KĽDR) je jedinou krajinou, ktorá odstúpila od Zmluvy o nešírení jadrových zbraní (NPT) s cieľom pokračovať v programe jadrových zbraní, a vlastní čoraz sofistikovanejší jadrový arzenál. KĽDR naďalej nepodlieha Zmluve o všeobecnom zákaze jadrových skúšok (CTBT) a opakovane porušila medzinárodnú normu proti jadrovým skúškam vykonaním jadrových skúšok v rokoch 2006, 2009, 2013, dvoma skúškami v roku 2016 a skúškou v roku 2017. Severná Kórea tiež tvrdila, že šiesty jadrový test, ktorý sa uskutočnil v septembri 2017, obsahoval už termonukleárne zariadenie. Rada bezpečnosti OSN prijala množstvo rezolúcií odsudzujúcich severokórejské jadrové aktivity a uvalila na severokórejskú armádu a hospodárstvo čoraz prísnejšie sankcie. Je to vlastne paradox, pretože zakladateľ Kórejskej ľudovodemokratickej republiky Kim Ir-sen sa veľmi silne zasadzoval za všeobecné celosvetové jadrové odzbrojenie!

Pre bežných čitateľov pravdepodobne zostáva jadrový program Severnej Kórei v určitom polo-tieni skôr neznámych ako známych informácií. Skúsme teda trošku odhaliť jeho pozadie a históriu....

Svoj jadrový program začala Severná Kórea začiatkom 50. rokov. V decembri 1952 vláda založila Výskumný ústav pre atómovú energiu a Akadémiu vied, jadrové práce však začali napredovať, až keď Severná Kórea uzavrela dohody o spolupráci so Sovietskym zväzom. Vo februári 1956 podpísal Pchjongjang zakladajúcu listinu Spoločného ústavu pre jadrový výskum Sovietskeho zväzu a krátko nato začal do ZSSR vysielať svojich vedcov a technikov. V roku 1959 podpísali Severná Kórea a Sovietsky zväz dohodu o mierovom využívaní jadrovej energie, ktorá obsahovala aj ustanovenie o sovietskej pomoci pri založení komplexu jadrového výskumu v Yongbyone v provincii Severný Pchjonggan, kde bol v roku 1965 nainštalovaný sovietsky reaktor IRT-2000 s výkonom 2 MW. Reaktor IRT-2000 je bazénový výskumný ľahkovodný reaktor s neutrónovým reflektorom voda-berýlium. Reaktor používa ako palivo relatívne vysoko obohatený urán. V roku 1993 zástupcovia KĽDR oznámili inšpektorom IAEA, že už v roku 1975 bolo v IRT-2000 izolovaných z ožiarených palivových článkov asi 300 mg plutónia.

Od roku 1985 sa v Yongbyone začala výstavba ďalšieho jadrového reaktora s kapacitou 50 megawattov. Stavba 200 MW reaktora bola zahájená aj v oblasti Tongcheon. Všetky tieto reaktory majú podľa odborníkov dvojaký účel: vyrábať elektrinu a získavať plutónium zbraní.

Práce na výrobe jadrových zbraní sa začali v 70. rokoch. V roku 1974 sa KĽDR pripojila k IAEA. Ale v tom istom roku sa Pchjongjang obrátil aj na Čínu so žiadosťou o pomoc pri vývoji jadrových zbraní; čoho dôsledkom bolo, že na Čínske jadrové testovacie miesta boli akceptovaní aj severokórejskí špecialisti.

Koncom 50. rokov bola odtajnená konštrukcia britských jadrových reaktorov použitých na JE Calder Hall typu Magnox (jadrové reaktory tohto typu sa v Anglicku používali na výrobu plutónia a zároveň aj elektriny) a táto bolo následne pre členov IAEA verejne prístupná; takže keď sa Severná Kórea stala členom IAEA, automaticky získali aj plány týchto reaktorov. KĽDR to využila a na rozmedzí rokov 1979-80 začala s výstavbou svojho prvého plynovo-grafitového jadrového reaktora. 14. augusta 1985 dosiahol tento reaktor prvý  kritický stav a naplno začal pracovať v roku 1986. V KĽDR ho nazývajú „experimentálny jadrový energetický reaktor“. Elektrický výkon prvého severokórejského jadrového reaktora je 5 MWe, tepelný - od 20 do 30 MWt.  

V apríli 1985 pod tlakom ZSSR a v očakávaní pomocou ZSSR výstavby jadrovej elektrárne KĽDR nakoniec podpísala aj Zmluvu o nešírení jadrových zbraní (NPT). Medzi ZSSR a KĽDR podpísali dohodu o výstavbe jadrovej elektrárne so štyrmi ľahko vodnými reaktormi typu VVER-440. V roku 1990 túto dohodu upresnili a namiesto štyroch ľahkovodných reaktorov bolo rozhodnuté o dodávke troch, ale výkonnejších reaktorov typu VVER-640. Taktiež podpísali vzájomnú zmluvu aj na dodávku (zo ZSSR) palivových článkov vo výške asi 185-tisíc US dolárov. Ale potom, čo USA oznámili stiahnutie svojich taktických jadrových zbraní z Južnej Kórey sa začali v júni toho istého roku inšpekcie MAAE v jadrových zariadeniach KĽDR. V období rokov 1992-1994 bolo uskutočnených šesť inšpekcií, ktorých výsledky však vyvolali zo strany MAAE určité pochybnosti voči Severnej Kórei.

Severokórejská jadrová kríza

11. februára 1993 generálny riaditeľ IAEA Hans Blix navrhol, aby bola v KĽDR vykonaná „špeciálna kontrola“. O desať dní nato minister pre atómovú energiu KĽDR informoval IAEA že Severná Kórea s tým nesúhlasí a inšpekciu odmieta. A o krátky čas nato (12. marca 1993) informoval aj o tom, že KĽDR odstupuje aj od Zmluvy o nešírení jadrových zbraní (NPT). V júni toho istého roku Severná Kórea výmenou za prísľub USA, že táto nebude zasahovať do ich (Severokórejských) záležitostí, síce pozastavila vystúpenie zo zmluvy, ale o rok neskôr, 13. júna 1994, však vystúpila z IAEA. Podľa neskôr odtajnených údajov vtedy americký prezident Bill Clinton v roku 1994 spolu s ministrom obrany Williamom Perrym zvažovali možnosť zahájenia raketového útoku na jadrový reaktor v Yongbyone, avšak po vyžiadaní analytických údajov od predsedu vlády zboru náčelníkov štábov ozbrojených síl USA generála Johna Shalikashvili bolo zrejmé, že takýto úder by mohol viesť k vojne v plnom rozsahu a aj s veľkým počtom amerických a juhokórejských obetí, a taktiež aj obrovským stratám civilného obyvateľstva. Preto boli Američania pod Clintonom vynútení súhlasiť iba s (z jej pohľadu nepriaznivými) „rámcovými dohodami“ so Severnou Kóreou.

Fakticky skutočnú prípravu USA na vojenské akcie proti KĽDR „pozastavila“ až návšteva bývalého amerického prezidenta Jimmyho Cartera u vodcu KĽDR Kim Ir-sena v Pchjongjangu v roku 1994, na ktorej bola dosiahnutá dohoda o zmrazení Severokórejského jadrového programu. Toto bol zlomový okamih, ktorý zastavil nebezpečenstvo a naopak poskytol jeho diplomatické riešenie. V októbri 1994 po dlhých konzultáciách KĽDR podpísala s USA „rámcovú dohodu“, podľa ktorej Severná Kórea prevzala určité povinnosti, napríklad:

  • zastavenie výstavby a používania reaktorov a zariadení na obohacovanie uránu;
  • zastavenie extrakcie plutónia z palivových kaziet reaktora;
  • stiahnutie vyhoretého jadrového paliva mimo krajiny;
  • prijímanie opatrení na demontovanie všetkých zariadení, ktorých účel tým či oným spôsobom naznačuje šírenie jadrových zbraní.

A naopak Američania sa zase zaviazali, že:

  • Budú dodávať do KĽDR vykurovací olej;
  • Že namiesto reaktora v Yongbyone s výkonom 5 MW, ktorý bude odstavený, postavia dva oveľa modernejšie ľahkovodné reaktory (každý s výkonom 1 000 MW), ktoré by navyše nebude možné použiť na výrobu plutónia pre jadrové zbrane.

Ale následný príchod nového Amerického prezidenta (Busha) k moci viedol k zhoršeniu vzťahov medzi oboma krajinami. Američanmi sľúbené ľahkovodné reaktory neboli nikdy postavené, čo však nebránilo USA v kladení na KĽDR čoraz väčších požiadaviek. Bush zaradil Severnú Kóreu do zoznamu tzv. „darebáckych štátov“ a v októbri 2002 americký námestník ministra zahraničných vecí James Kelly oficiálne obvinil KĽDR že opäť obohacuje urán. Po nejakom čase USA pozastavili dodávky paliva pre severokórejské elektrárne načo 12. decembra 2002 KĽDR oficiálne oznámila obnovenie svojho jadrového programu a vylúčenie inšpektorov IAEA k dostupu na ich jadrové zariadenia. Podľa údajov americkej CIA do konca roku 2002 už KĽDR vyrobila pre svoje potreby od 7 do 24 kg plutónia v zbrojnej kvalite. 10. januára 2003 oficiálne KĽDR vystúpila z NPT.

Šesťstranné rozhovory

V roku 2003 sa začali rokovania o jadrovom programe KĽDR za účasti ČĽR, USA, Ruska, Južnej Kórey a Japonska. Prvé tri kolá (august 2003, február a jún 2004) neboli príliš úspešné. A z dôvodu ďalšieho zhoršenia americko-kórejských a japonsko-kórejských vzťahov sa Pchjongjang účasti na štvrtej, ktorá bola naplánovaná na september vyhol.

V prvom kole rokovaní (august 2003) sa Spojené štáty začali usilovať nielen o obmedzenie severokórejského jadrového programu, ale aj o odstránenie jadrovej infraštruktúry, ktorá už bola v KĽDR vytvorená. USA sa na oplátku dohodli, že poskytnú KĽDR bezpečnostné záruky a poskytnú Pchjongjangu ekonomickú pomoc, pričom jej dodajú najmä dva ľahkovodné reaktory. USA a Japonsko však požadovali oklieštenie jadrového programu KĽDR pod kontrolou IAEA alebo komisiou piatich mocností. KĽDR však s takýmito podmienkami nesúhlasila.

V druhom kole (február 2004) KĽDR súhlasila so zmrazením jadrového programu pod kontrolou IAEA a výmenou za dodávky vykurovacieho oleja. Teraz však USA s podporou Japonska nepožadovali zmrazenie, ale úplné odstránenie severokórejských jadrových zariadení pod kontrolou IAEA. KĽDR aj takéto návrhy odmietla.

Nádej na úspešné riešenie jadrovej krízy na Kórejskom polostrove sa prvýkrát objavila v treťom kole šesťstranných rozhovorov, ktoré sa konali od 23. do 26. júna 2004, keď USA súhlasili s „odmenou za zmrazenie“. Severná Kórea v reakcii na to oznámila, že je pripravená zdržať sa výroby, testovania a prevodu jadrových zbraní a zmraziť všetky zariadenia súvisiace so ZHN (Zbrane Hromadného Ničenia). USA predložili projekt prevodu jadrových zariadení KĽDR pod dočasné medzinárodné vedenie Komisie piatich mocností alebo IAEA. V budúcnosti sa navrhovalo vyradenie severokórejských jadrových zariadení pod medzinárodnú kontrolu. Severná Kórea ale nesúhlasila ani s touto možnosťou a Ministerstvo zahraničných vecí KĽDR vyjadrilo veľkú  nespokojnosť s výsledkami rokovaní.

Odmietnutie ďalších rokovaní

16. septembra 2004 KĽDR oznámila, že kým sa nevyjasní situácia s vývojom údajného tajného jadrového programu v Južnej Kórei sa už nezúčastní na žiadnych rozhovoroch šiestich strán o severokórejskej jadrovej otázke,. A začiatkom septembra už Južná Kórea pripustila, že v roku 2000 vyrobila malé množstvo obohateného uránu. Ale podľa ich hodnotenia boli všetky tieto experimenty čisto vedeckého charakteru a čoskoro boli úplne ukončené.

Neidentifikovaný výbuch

9. septembra 2004 zaznamenal juhokórejský prieskumný satelit silnú explóziu v odľahlej oblasti KĽDR (provincia Yangando) blízko hraníc s Čínou. Na mieste explózie zostal z vesmíru viditeľný kráter a na mieste incidentu vyrástol obrovský hubový mrak s priemerom asi štyri kilometre. 13. septembra úrady KĽDR vysvetlili výskyt mraku podobného jadrovým hubám výbušnými prácami pri stavbe vodnej elektrárne Samsu (spájanie dvoch najväčších riek tohto regiónu, Amnokkan a Tumangang, tečiace z Yanganda).

Juhokórejskí odborníci pochybovali, že išlo o jadrový výbuch. Podľa ich názoru nemuselo dokonca asi ani vôbec dôjsť k výbuchu a emisia dymu do atmosféry mohla byť dôsledkom veľkého požiaru. Podľa niektorých správ sa v tejto oblasti môže nachádzať závod na výrobu raketových komponentov a výbuch mohol byť spôsobený vznietením raketového paliva alebo odpálením hlavíc. Podľa ďalších informácií sa v tejto oblasti sústreďujú strategické vojenské zariadenia, najmä nedávno postavená raketová základňa Yonjori, kde je aj podzemná raketová fabrika, a kde sú v hlbokých tuneloch testované a testované balistické rakety schopné zasiahnuť až japonské územie. Aj oficiálne americké zdroje sa domnievajú, že nedošlo k jadrovému výbuchu. Americké spravodajské služby však v tejto súvislosti zároveň zaznamenali zvláštnu aktivitu v oblasti jadrových zariadení krajiny.

Sme jadrová veľmoc

28. septembra 2004 na Valnom zhromaždení OSN oznámil námestník ministra zahraničných vecí KĽDR, že Severná Kórea sa už zmenila na jadrovú veľmoc pomocou jadrovej zbrane na obohatený urán získaný z 8 000 prepracovaných palivových tyčí z ich jadrového reaktora. Zdôraznil, že pri vytváraní jadrového odstrašujúceho prostriedku KĽDR nemala inú možnosť v takých podmienkach, keď USA vyhlásili za cieľ zničenie KĽDR a hrozia im preventívnymi jadrovými útokmi. Diplomat zároveň odmietol ako „neoverené fámy“ správy o prípravách KĽDR na obnovenie raketových testov. Jednostranné moratórium KĽDR na testovanie balistických rakiet bolo zavedené v roku 1999 a v roku 2001 bolo predĺžené do roku 2003 (V roku 1998 KĽDR otestovala balistickú raketu, ktorá preletela nad Japonskom a padla až do Tichého oceánu).

21. októbra 2004 potom americký minister zahraničia Colin Powell uviedol, že ich „spravodajské služby nemôžu potvrdiť, či má KĽDR jadrové zbrane“.

Severokórejské Ministerstvo zahraničných vecí KĽDR prvýkrát otvorene oznámilo vytvorenie svojich jadrových zbraní 10. februára 2005. Bolo to v atmosfére, ktorá predbežne dáva nádej na výsledky dialógu. Tvrdili, že rokovací proces sa zastavil iba kvôli proti-kórejskej nepriateľskej politike USA. Zástupca ministerstva povedal že „pokiaľ sa Amerika oháňa jadrovým klubom a chce za každú cenu eliminovať náš systém, rozšírime zásoby (našich) jadrových zbraní, aby sme ochránili historický výber našich ľudí, slobodu a socializmus.“

5. februára 2018 sa v Soule uskutočnili rokovania o jadrovom programe KĽDR medzi osobitným zástupcom Kórejskej republiky Lee Du Hoonom a zástupcom USA pre denuklearizáciu Kórejského polostrova Josephom Yunom, počas ktorých strany „vzali na vedomie vysokú úroveň spolupráce“.... Lenže medzitým americké médiá 28. februára 2018 s odvolaním sa na nepublikovanú správu skupiny expertov OSN obvinili KĽDR z dodávok komponentov na výrobu balistických rakiet a chemických zbraní sýrskej vláde. A následne aj Juho-kórejský televízny kanál „Yutyen“ s odvolaním sa na údaje z analýzy komerčných satelitných snímok (zo 17. a 25. februára 2018), ktoré predložil 6. marca 2018 americko-juhokórejský inštitút Johna Hopkinsa „38 North“, oznámil že KĽDR zrejme spustili do prevádzky (experimentálny ľahkovodný) jadrový reaktora v ich jadrovom centre Yongbyon v provincii Pyonganbuk-do.

15. apríla 2019 tlačová služba amerického ministerstva zahraničia oznámila, že americký minister zahraničia Michael Pompeo chce usporiadať nové stretnutie medzi americkým prezidentom a severokórejským vodcom.

30. júna 2019 sa uskutočnilo (už tretie) stretnutie amerického prezidenta Donalda Trumpa a prezidenta KĽDR Kim Čong-una. Stretnutie sa uskutočnilo v demilitarizovanej zóne, čím sa Donald Trump tak stal prvým prezidentom USA, ktorý navštívil KĽDR. A nakoniec v súvislosti s rastúcou hrozbou zo strany KĽDR oznámil 3. septembra 2020 americký minister obrany pre jadrový a raketový systém Deterrence Robert Sufer, že USA vyvíjajú novú modifikáciu protiraketovej rakety SM-3 Block IIA.  

A kto im to postavil? - Do Sang-rok - otec severokórejského programu jadrových zbraní.

Archívy naznačujú, že Pchjongjang získal vedcov pre vývoj svojho jadrového programu už desaťročia predtým, ako to verejne priznal.

Rovnako ako veľká časť režimu Kim Čong-una, aj genéza Pchjongjangského jadrového programu je zahalená rúškom tajomstva, zatiaľ iba čiastočne pootvorené archívy nám však naznačujú, že už pri jeho začiatkoch bol nápomocný bývalý juhokórejský vedec menom Do Sang-rok.

Aj keď sa oficiálne predpokladá, že jadrové aktivity v Severnej Kórei sa začali v 50. rokoch, v skutočnosti niektoré čiastkové programy - napríklad honba za jadrovými materiálmi z čias druhej svetovej vojny vtedajšími kórejskými vládcami Japonska a neskôr Sovietskym zväzom počas okupácie severnej Kórey – sa v skutočnosti začala najmenej o desať rokov skôr!

Veď prvý známy odkaz na činnosť súvisiacu s jadrovou energiou v Severnej Kórei sa datuje už do roku 1946 – keď začiatkom roku kórejskí utečenci utekali na juh zo Sovietmi okupovaného severného Hungnamu. Americká spravodajská služba v Soule potom začala počúvať neustále zvesti o jadrových činnostiach v tamojších chemických závodoch, ktoré viedli k vyšetrovaniu. Bolo to po invázii Sovietov do severnej Kórey a podľa spravodajskej správy americkej armády z mája 1946 sa síce skutočné experimenty s atómovou energiou počas druhej svetovej vojny uskutočňovali v Japonsku, ale „praktická aplikácia atómovej energie na bombu alebo iné vojenské použitie“ sa uskutočnila v Kórejskom meste Hungnam, kde bola najväčší chemický komplex na Ďalekom východe na výrobu hnojiva. Vtedy počas rozhovoru s profesorom Ahnom na Technickej univerzite v Soule (v júli 1946) profesor vymenoval päť najvýznamnejších vedcov z celej Kórey, medzi ktorými bol práve Do Sang-rok, ktorý pred dvoma mesiacmi utiekol presne opačne z juhu na sever.

Druhý odkaz je z roku 1947, keď Sovietsky zväz s pomocou Chao Yanga prehľadal monazitské bane v Severnej Kórei. Monazit je ruda, hlavný zdroj tória, ktorá obsahuje aj určité množstvo uránu (potrebného na výrobu atómovej bomby).

Teraz je však zrejmé, že severokórejský jadrový program možno vysledovať späť na Soulskú národnú univerzitu krátko po oslobodení Kórey. Do Sang-Rok, študent teoretickej kvantovej fyziky a absolvent Kjótskej cisárskej univerzity, utiekol v Pchjongjangu v máji 1946 po tom, čo sa dostal do sporu s predstaviteľom dočasnej vlády USA (niekedy medzi národným oslobodením a vznikom juhokórejského štátu). Na Severe do konca roka pomohol založiť univerzitu Kim Ir-sena, kde postavil vlastný urýchľovač častíc a uskutočnil prvé severokórejské experimenty s jadrovou fyzikou.

Z tohto dôvodu sa Do Sang-rok javí ako najpravdepodobnejší kandidát na titul „otca severokórejského programu jadrových zbraní“.

Predpokladá sa, že ranný severokórejský jadrový výskum viedli hlavne traja ich poprední vedci a to Do Sang-rok, Lee Seung-gi a Han In-seok, ktorí sa do severnej časti Kórey presťahovali z juhu hneď po nezávislosti Kórey od Japonska.

Do Sang-rok, ktorý sa špecializoval na teoretickú fyziku na japonskej Kjótskej univerzite, bol profesorom na Soulskej národnej univerzite predtým, ako sa v máji 1946 vydal na sever. Profesorom fyziky sa stal na severnej Kim Ir-senovej univerzite. V roku 1990 zomrel. Bol to skutočný líder a osvietenec v severokórejskom jadrovom vývoji; jadrový urýchľovač vyrobený pod jeho vedením je stále vystavený na univerzite Kim Ir-sena.

Han In-seok, bol profesor univerzity Yonsei, si to tiež nasmeroval po oslobodení Kórey z Japonska na sever.

A Lee Seung-gi bol tiež profesorom, ale na Seoul National University.

Po nich už prišla ďalšia generácia.

To boli tí, ktorí študovali už v Sovietskom zväze, a vytvorili druhú generáciu severokórejských jadrových fyzikov, ako Jeong Geun, Choi Hak-geun a Seo Sang-guk. Choi dokonca v rokoch 1975 až 1979 pracoval aj v Medzinárodnej Agentúre pre Atómovú Energiu (IAEA). Práve že počas jeho pôsobenia v agentúre sa predpokladá, že počas svojej činnosti okopíroval návrh jadrových reaktorov každého štátu a preniesol ich do Severnej Kórey.

A už starý pán Seo Sang-guk, o ktorom sa predpokladá, že viedol prvý jadrový test, bol od roku 1966 profesorom na univerzite Kim Ir-sena.

Špičková inteligencia

Dôvera v jadrových vedcov Severnej Kórey umožnila, že je medzi nimi plno špičkových talentov. V súčasnosti pracuje pre jadrový sektor asi 3 000 vedcov. Kľúčovými vzdelávacími centrami pre jadrovú fyziku sú Univerzita Kim Ir-sen, Technická univerzita Kim Chaek a Pyeongseong Science College.

V roku 1962 Severná Kórea založila centrum pre jadrový výskum v Youngbyeone v provincii Severný Pyeongan. V roku 1965 postavila Severná Kórea na mieste jadrový reaktor IRT-2000 na výskumné účely, za pomoci Sovietskeho zväzu. Severná Kórea začala s vývojom jadrových zbraní v roku 1969 a s výstavbou jadrového reaktora s využitím vlastnej technológie v roku 1979. Tento reaktor začal svoju činnosť v roku 1986. Od roku 1983 do roku 1993 sa odhaduje, že Severná Kórea vykonala viac ako 70 testov potrebných na vývoj jadrových zbraní. Okrem toho v roku 1985 začala Severná Kórea stavať v Yongbyeone laboratórium na extrakciu plutónia, avšak v roku 1994 pozastavila výstavbu kvôli dohodnutému rámcu dosiahnutému medzi Severnou Kóreou a USA.

V Pyeongseongu každoročne prijímajú na šesťročný univerzitný vysokoškolský kurz 25 mimoriadne nadaných talentovaných študentov. Napríklad známy  vedecký dokument o teoretickom dosiahnutí jadrovej fúzie pri izbovej teplote (z mája 1989), od Kim Chaeka, prekvapil celý svet vďaka vysokému stupňu výskumu a know-how.

Do Sang-rok sa narodil v Hamhungu v Severnej Kórei v rokoch 1903 alebo 1904 a Do Sang-rok už v roku 1930 začal publikovať svoje výskumné práce o kvantovej mechanike ktoré mu vychádzali v Japonsku a USA. Podľa juhokórejského experta na Severnú Kóreu (Lee Jae Sunga) bol Do Vedec číslo 1, ktorý v čase svojej smrti v roku 1990 pracoval na jadrovom programe v Pchjongjangu už plných 16 rokov predtým, ako Severná Kórea uskutočnila prvé zo svojich podzemných jadrových testov. V máji 1946 Do Sang-rok upadol do konfliktu s vojenskou vládou armády USA v Kórei (USAMGIK), keď protestoval proti ich návrhu na násilné zlúčenie 10 vysokých škôl a technických škôl v Soule. Preto dobrovoľne prešiel do Sovietmi okupovanej severnej Kórey, kde zostal po celý svoj zvyšok života. Neskôr v lete sa Kim Ir-sen stretol s Do Sang-rokom a ďalšími vedcami ktorí utiekli na Sever. V septembri 1946 sa Do Sang-rok stal vedúcim katedier fyziky a matematiky, ako aj vedúcim výskumu na neskoršej univerzite Kim Ir-sen v Pchjongjangu. Písal a prekladal aj japonské učebnice do kórejčiny. Historik Kang Ho-je vo svojom vyhlásení o „Otcovi severokórejskej jadrovej fyziky“, ktorý dostal aj označenie „People's Scientist “, uviedol, že Do Sang-rok pravdepodobne začal s výskumom jadrových technológií vybavených zbraňami už koncom 60. alebo začiatkom 70. rokov, zjavne kvôli súhrnu viacerých faktorov, vrátane medzinárodného vývoja, severokórejskej vnútornej politiky ako aj stavu severokórejskej vedy.

A aj keď Do Sang-rok možno experimentoval s jadrovými zbraňami už koncom šesťdesiatych rokov, Kim Čong Il až v októbri 2002 (po konfrontácii so spravodajskými službami USA) prvýkrát verejne priznal, čoho sa Japonsko, Soul a Spojené štáty USA obávali už takmer desať rokov: - Pchjongjang mal tajný program jadrových zbraní.

Japonský predseda vlády Junichiro Koizumi potom počas svojho stretnutia s Kim Čong-ilom o mesiac skôr uviedol, že je ochotný Severnej Kórei ponúknuť odškodné - 1 miliardu dolárov ročne za desať rokov - za škody spôsobené Japonskom počas jeho kolonizácie Kóreou v rokoch 1910-1945 v nádeji, že by Severná Kórea opustila svoj sen stať sa jadrovou veľmocou. Teraz je už zrejmé aj to, že pred vyhlásením Pchjongjangu medzi Japonskom a Severnou Kóreou zo septembra 2002 americký prezident George W. Bush úzko spolupracoval s Koizumi, pokiaľ ide o kroky, ktoré je potrebné podniknúť predtým, ako Japonsko zváži normalizáciu vzťahov so Severnou Kóreou. Bush tiež Koizumiho informoval o tom, čo USA vedia o programe jadrových zbraní v Pchjongjangu, čo bolo prísne tajné tajomstvo režimu, o ktorom sa vtedy vedelo len málo.

V centre pozornosti miniaturizácia jadrových hlavíc

Predpokladá sa že v 90. rokoch sa, že Severná Kórea dosiahla prelom vo vývoji svojich jadrových technológií, pretože po rozpade Sovietskeho zväzu v roku 1989 boli do Severnej Kórey pozvané desiatky sovietskych jadrových vedcov, aby im pomohli (za dobrých životných podmienok, ktoré v bývalom ZSSR práve stratili) vyvinúť jadrovú technológiu. Okrem toho aj čierny trh s jadrovými technológiami (viď prípad pakistanského Abdula Chána) pomohol Severnej Kórei v 90. rokoch nakupovať jadrové materiály a zariadenia od krajín strednej Ázie. Pakistanský prezident Parvíz Mušarraf vo svojich pamätiach (podľa informácií v čínskych oficiálnych štátnych médiách) uviedol, že A.Q. Khan, „krstný otec“ pakistanského jadrového programu, predal do Severnej Kórey v 90. rokoch 20. storočia asi 20 uránových centrifúg na obohacovanie uránu.

V súčasnosti sa diskutuje o tom, či je Severná Kórea schopná naložiť svoje jadrové zbrane aj do rakiet. Juhokórejská vláda vyhlásila, že Severná Kórea by mohla prepraviť jadrovú hlavicu lietadlom, ale že jej použitie ako raketovej hlavice ja asi doteraz nemožné. Čínske médiá však informovali, že A.Q. Chán osobne videl severokórejskú jadrovú hlavicu naloženú do rakety.

A ako to skončí?

Vznik a existencia severokórejského jadrového programu bol a je ťažká rana pre medzinárodné úsilie o nešírenie jadrových zbraní a predstavuje vážne výzvy v oblasti národnej bezpečnosti nielen pre USA a ich spojencov v severovýchodnej Ázii, ale pre celý svet, pretože môže byť príkladom. V žiadnom prípade však nie je zrejmé, že tento precedens v Severnej Kórei musí automaticky narušiť režim nerozširovania jadrových zbraní.

Na druhej strane to však nesmie byť zľahčované! Severná Kórea je jasne v rozpore s opatreniami proti šíreniu zbraní hromadného ničenia. Táto imunita však môže byť jedinečná. Izolácia Pchjongjangu od globálneho politického diskurzu a medzinárodného finančného systému sťažuje opatrenia, ktoré by mohli vytvoriť účinné vonkajšie tlaky na jadrové obmedzenia. A skutočnosť, že Rada bezpečnosti OSN bola prinútená sa „de facto“ postaviť do polohy prosenia, iba zdôrazňuje, ako málo pák existuje, ktoré by Severnú Kóreu odpútali od jej jadrových ambícií, a tie, ktoré sú k dispozícii, sa sotva zdajú byť efektívne. V tejto súvislosti, ako aj s novým prezidentom USA nadobúda osobitný význam možnosť opakovaného rokovania medzi P5 + 1 (Čína, Francúzsko, Rusko, Spojené kráľovstvo a USA a Nemecko) a Iránom o obmedzení jeho jadrového programu.

Skrátka, možno už dozrel čas na zmenu spôsobov riešenia medzinárodných konfliktov z globálneho pohľadu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?