Jadrová energia – „Otcovia“ atómových bômb – Dvaja rôzni Cháni.

Autor: Marian Nanias | 18.2.2021 o 13:56 | Karma článku: 2,20 | Prečítané:  256x

V Pakistane dvaja veľmi rozdielni vedci, ktorí sa obaja volali Chán, veľmi výrazne ale úplne inými smermi formovali ich jadrový program.

Jadrová energia – „Otcovia“ atómových bômb – Dvaja rôzni Cháni.

V Pakistane dvaja veľmi rozdielni vedci, ktorí sa obaja volali Chán, veľmi výrazne ale úplne inými smermi formovali ich jadrový program.

Je to zaujímavé. Táto chudobná krajina (ale raj horolezcov – veď Pakistan má 42 horských vrcholov, ktoré sú nad 7 200 metrov nad morom, včítane povestnej K2) je ale veľmi vyzbrojená (včítane jadrových zbraní). A keby sme sa pozreli na Pakistanský jadrový výskum a jeho programy, tak tam môžeme napočítať minimálne jedenásť vynikajúcich celosvetovo uznávaných jadrových vedcov. Ale poďme od začiatku...

Konflikt India – Pakistan

Vzťahy medzi Indiou a Pakistanom kvôli množstvu historických a politických udalostí boli a stále žiaľ aj sú dodnes zložité a do značnej miery nepriateľské. Je to aj preto, že tieto vzťahy boli už viac-menej predurčené dávnym násilným rozdelením Britskej Indie v roku 1947, ktoré začalo konflikt v Kašmíre, a početnými vojenskými konfliktmi medzi týmito dvoma národmi. V dôsledku toho bol (a stále je) ich vzťah sužovaný nepriateľstvom a podozrievaním. Severná India a Pakistan sa v určitých demografických údajoch a zdieľaných jazykoch (hlavne v pandžábskom, sindhskom a hindustánskom jazyku) dokonca čiastočne prekrývajú.

Krátko po získaní nezávislosti India a Pakistan tak ako sa to patrí aj nadviazali vzájomné diplomatické styky, ale násilné rozdelenie a vzájomné územné nároky prvotný entuziazmus zatienili, a ich vzťahy rýchlo „ochladli“. A od získania nezávislosti viedli tieto dve krajiny tri veľké vojny, ako aj jednu nevyhlásenú, a boli zapojené do mnohých ozbrojených potýčok a vojenských konfliktov. Kašmírsky konflikt je hlavným stredobodom všetkých týchto problémov s výnimkou indicko-pakistanskej vojny z roku 1971 a bangladéšskej oslobodzovacej vojny, ktorá nakoniec vyústila do odtrhnutia východného Pakistanu (dnes Bangladéš).

Pakistanský program jadrových zbraní založil v roku 1972 Zulfiqar Ali Bhutto.

Bolo to v období, keď bol ešte ministrom pre palivo, energiu a prírodné zdroje (neskôr sa stal Pakistanským prezidentom ako aj predsedom vlády). Krátko po vojne s Indiou v roku 1971 po strate východného Pakistanu Bhutto (v januári 1972) inicioval program stretnutím fyzikov a inžinierov v Multane.

Na stretnutí Multane vymenoval Bhutto Munira Ahmada Chána za predsedu PAEC, ktorý do tej doby pracoval okrem iných pozícií aj ako riaditeľ divízie jadrovej energie a reaktorov Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu (IAEA) vo Viedni. V decembri 1972 založil Abdus Salam Skupinu teoretickej fyziky (TPG), kde vedcov pracujúcich v ICTP podriadil Munirovi Ahmadovi Chanovi. To znamenalo začiatok snahy Pakistanu o schopnosť jadrového odstrašenia potenciálnych protivníkov. A po prekvapivom indickom jadrovom teste s kódovým označením „Usmievavý Budha“ v roku 1974, a vlastne prvom aj oficiálne potvrdenom jadrovom teste uskutočnenom štátom mimo stálych piatich členov Rady bezpečnosti OSN, to bol pre Pakistan dôležitý impulz k cieľu vyvinúť svoje vlastné jadrové zbrane.

Pri písaní o jadrovom (špeciálne vojenskom) programe Pakistanu musíme bezpodmienečne spomenúť minimálne troch dôležitých ľudí.

  • Prvý bol priekopník a skutočný vedec svetového formátu (nositeľ Nobelovej ceny) - Mohammad Abdus SALAM.
  • Ďalší dvaja mali rovnaké priezvisko - CHÁN.

Ale jeden z nich bol „poriadny, čestný a vo svete uznávaný“ - Munir Ahmad CHAN, a ten druhý bol síce tiež výborný odborník, ale bol „zlodej, priekupník a organizátor celosvetovej siete s jadrovou technológiou na čiernom trhu“ - Abdul Qadeer CHÁN!

Pre Pakistan to však boli všetci národní hrdinovia!

Prvým je Mohammad Abdus SALAM, ktorého Pakistanci volali „otec vedy“.

Mohammad Abdus  SALAM (sa narodil 29. januára 1926 – a zomrel 21. novembra 1996 v Oxforde, UK), bol pakistanský teoretický fyzik. V roku 1979 sa podelil s Nobelovou cenou za fyziku spolu s Sheldonom Glashowom a Steven Weinbergom za príspevok k teórii tzv. elektroslabej interakcii, ktorá vlastne zjednocuje elektromagnetickú a slabú interakciu elektriny. Bol prvým Pakistancom a moslimom, ktorý získal Nobelovu cenu za vedu a druhým z islamskej krajiny, ktorý dostal Nobelovu cenu (po Egypťanovi Anwarovi Sadatovi). Salam bol v rokoch 1960 až 1974 vedeckým poradcom na ministerstve vedy a techniky v Pakistane, kde zastával významnú a vplyvnú úlohu pri rozvoji vedeckej infraštruktúry krajiny. Salam prispel k mnohým vývojom v teoretickej a časticovej fyzike v Pakistane a bol zakladajúcim riaditeľom Výskumnej komisie pre vesmír a vrchnú sféru atmosféry (SUPARCO) a bol taktiež zodpovedný za založenie Skupiny pre teoretickú fyziku (TPG) v Pakistanskej komisii pre atómovú energiu (PAEC). V roku 1965 Salam riadil založenie ústavu pre jadrový výskum – PINSTECH a v tom istom roku pod jeho vedením dosiahli kritiku na Pakistanskom Atomic Research Reactor (PARR-I). V roku 1973 Salam navrhol Munirovi Chánovi (svojmu bývalému študentovi) v tom čase už predsedovi pakistanskej jadrovej komisie (PAEC) myšlienku založenia každoročného kolégia na podporu vedeckých aktivít v krajine, ktorý túto myšlienku prijal a plne podporil. To viedlo k založeniu Medzinárodnej letnej akadémie fyziky a súčasných potrieb Nathiagali (INSC), kam každý rok od roku 1976 prichádzajú do Pakistanu vedci z celého sveta, aby komunikovali s miestnymi vedcami. Prvý ročník konferencie INSC sa konal o pokrokovej časticovej a jadrovej fyzike. Ako vedecký poradca zohral Salam veľmi dôležitú úlohu v pakistanskom rozvoji jadrovej energie a prostredníctvom „projektu 706“ prispel aj k rozvoju pakistanského projektu atómovej bomby v roku 1972; a je preto považovaný za „vedeckého otca“ tohto programu. V roku 1974 však na protest Abdus Salam odišiel zo svojej krajiny po tom, čo pakistanský parlament jednomyseľne prijal parlamentný návrh zákona, ktorým sa deklarujú členovia moslimskej komunity Ahmadiyya (ku ktorej Salam patril), nemuslimami! V roku 1998, po jadrových testoch krajiny Čagai-I, vydala vláda Pakistanu ako súčasť „vedcov z Pakistanu“ pamätnú známku na počesť Salamových služieb.  

Ďalší dvaja pakistanskí národní hrdinovia (tak si ich tam ctia) mali priezvisko Chán.

Chán je v Ázii veľmi časté priezvisko, a áno predpokladáte správne. Slovo Chán je starodávny turecký a starogongský titul, odkiaľ je priezvisko ako toponymum odvodené. Prapôvod priezviska v Indii a v Pakistane pochádza od Turkov, ktorí tam v stredoveku vládli (Dillí Sultanate, Ghaznavids, Timurids).

Tak teda dvaja Cháni....

Prvý je Munir Ahmad CHAN (to je ten čestný a dobrý) a potom Abdul Qadeer CHAN (ktorý je ten „darebák“, zlodej, podvodník a priekupník). Ale obaja sú Pakistanskí hrdinovia.

Kto bol Munir Ahmad Chán?

Munir Ahmad Chán  bol Pakistanský fyzik, ktorému sa okrem iného pripisuje titul „otec Pakistanskej atómovej bomby“. Narodil sa v Kasure (v Pandžábe) vtedy ešte v Britskom indickom impériu 20. mája 1926 v rodine Kakazai, ktorá v Pandžábe patrila k starousadlíkom. Munir Ahmad Chan  bol mimoriadne talentovaný študent. Po maturite v roku 1942 (v Kasure) sa Chan prihlásil na univerzitu Government College v Lahore a bol študentom Abdusa Salama (už spomenutého laureáta Nobelovej ceny za fyziku v roku 1978). V roku 1946 univerzitu skončil s bakalárskym vzdelaním z matematiky a v roku 1949 sa prihlásil na univerzitu v Pandžábe. Tú skončil v roku 1951 ako bakalár v odbore strojárstvo (BSE) a v elektrotechnike ako jeden z najlepších študentov. Po ukončení štúdia pôsobil Munir Chan na inžinierskej fakulte Vysokej školy inžinierstva a technológie (UET) v Lahore a počas tohto obdobia získal Fulbrightovo štipendium na štúdium inžinierstva v USA. V rámci tohto štipendijného programu študoval Munir Chan na Štátnej Univerzite v Severnej Karolíne, kde pokračoval v postgraduálnom štúdiu elektrotechniky. V roku 1953 ukončil štúdium magisterského štúdia v odbore elektrotechnika. Jeho diplomová práca s názvom „Investigation on Model Surge Generator“ obsahovala základné práce na aplikáciách generátora impulzov.

U mimoriadne nadaných ľudí nie je výnimkou, že sa v priebehu života preprofilujú (niekedy dokonca aj viac krát) a od jednej vednej disciplíny prejdú k druhej. To isté sa stalo aj Munirovi Chanovi v USA.

Počas štúdia v USA sa Munir Chan postupne prestal zaujímať o elektrotechniku a začal sa viac zaujímať o fyziku, zvlášť keď začal absolvovať postgraduálne kurzy o termodynamike a kinetickej teórii plynov na Illinoisskom technologickom inštitúte. V roku 1953 Munir Chan na Illinoisskom technologickom inštitúte postgraduálne štúdium fyziky ukončil, a prijal ponuku spolupracovať v programe americkej politiky „Atoms for Peace“ a začal usilovne študovať v odbore jadrového inžinierstva ponúkaný opäť na „jeho bývalej“  Štátnej Univerzite v Severnej Karolíne, ale už v spolupráci s Argonne National. Laboratórium v Illinois. V roku 1957 Munir Chan školenie v Národnom laboratóriu v Argonne ako aj vysokoškolské kurzy v odbore jadrové inžinierstvo so zameraním na fyziku jadrových reaktorov štúdium na North Carolina State University ukončil.

Začiatky profesionálnej práce

Po ukončení štúdia našiel Munir Chan zamestnanie v spoločnosti Allis-Chalmers vo Wisconsine a neskôr v spoločnosti Commonwealth Edison v Illinois. V obidvoch strojárskych firmách pracoval Munir Chan na zariadeniach na výrobu energie, ako sú generátory a mechanické čerpadlá, ale zároveň sa podieľal sa na federálnej zmluve udelenej spoločnosti Commonwealth Edison na navrhovanie a výrobu experimentálneho reaktora Breeder Reactor I (EBR-I), ktorý posilnil jeho záujmy v praktických aplikáciách fyziky, ktoré ho priviedli k práci v Illinoisskom technologickom inštitúte a k účasti na školiacom programe v odbore jadrového inžinierstva, ktorý ponúkala NCSU. Pôsobil ako výskumný pracovník v divízii jadrového inžinierstva v Národnom laboratóriu v Argonne, kde bol vycvičený ako fyzik jadrových reaktorov a predtým, ako pracoval pre jadrový reaktor, pracoval na konštrukčných úpravách reaktora Chicago Pile-5 (CP-5) a krátky čas do roku 1958aj v spoločnosti American Machine and Foundry ako konzultant.

Práca Munira Chána v MAAE (IAEA)

V roku 1958 prijali Munira Chána pracovať do IAEA (MAAE) kde bol v divízii jadrovej energie na vyššej technickej pozícii, a bol označovaný za prvého ázijského človeka z „nejakej rozvojovej krajiny“, ktorý bol vymenovaný do vedúcej pozície. Počas tejto doby Chána akceptovala Pakistánska komisia pre atómovú energiu (PAEC) ako poradcu pre energetické otázky a zastupoval Pakistan na rôznych konferenciách a seminároch zameraných na energiu z výroby jadrovej energie. V IAEA pôsobil Munir Chán hlavne na technológii reaktorov a pracoval na aplikácii fyziky jadrových reaktorov na zlepšenie ich faktoru využitia, dohliadal na technické aspekty (jadrových reaktorov) ale dokonca robil aj  geologický prieskum pre prípadné výstavby komerčných JE. Jeho práca v oblasti fyziky jadrových reaktorov, (konkrétne transportu neutrónov a interakcie neutrónov v reaktore), bola všeobecne uznávaná a medzi svojimi spolupracovníkmi v divízii jadrovej energie IAEA mal prezývku ako „Reaktor Chán“. Je tiež známe, že Munir Chán získal odborné znalosti aj o získavaní plutónia z civilných reaktoroch na nízko obohatený urán. V MAAE z titulu svojej funkcie usporiadal Munir Chan viac ako 20 medzinárodných technických a vedeckých konferencií a seminárov na témy stavby reaktorov na báze deutéria (ťažkej vody), plynových chladiacich reaktorových systémov, účinnosti a výkonu jadrových elektrární, ťažby uránu v palivách a výroba plutónia. V roku 1961 viedol tím ktorý vypracoval správu o technickej uskutočniteľnosti týkajúcej sa malých projektov jadrových elektrární. V rokoch 1964 a 1971 pôsobil Munir Chán ako vedecký tajomník tretej a štvrtej medzinárodnej ženevskej konferencie OSN o mierovom využívaní atómovej energie. V rokoch 1986–87 pôsobil Munir Chán tiež ako predseda správnej rady MAAE a v rokoch 1972–90 viedol pakistanské delegácie na generálnych konferenciách MAAE. Ako člen Rady guvernérov IAEA pôsobil celých dvanásť rokov.

Medzinárodné centrum pre teoretickú fyziku

Ešte počas svojho štúdia na univerzite Government College University v Lahore v 40. rokoch minulého storočia sa Munir Chán zoznámil s Abdusom Salamom a ako poradca komisie podporoval Salamove úsilie a jeho víziu zamerať svoju krajinu na vedecké vzdelávanie a gramotnosť. V septembri 1960 Salam zveril Chánovi založenie výskumného ústavu zameraného na pokrok v matematických vedách, čo Munir Chán okamžite podporil aj lobovaním v IAEA za finančné financovanie a sponzorstvo - teda založenie Medzinárodného centra pre teoretickú fyziku (ICTP). Táto myšlienka bola podporená väčšinou členských krajín vedeckého výboru OSN, hoci jeden z jej vplyvných členov (Isidor Rabi z USA) sa postavil proti myšlienke založenia ICTP. A bol to práve Munir Chán, ktorý vtedy presvedčil Sigvarda Eklunda, vtedajšieho generálneho riaditeľa MAAE, aby v tejto veci zasiahol, a nakoniec Medzinárodné centrum pre teoretickú fyziku v talianskom Terste bolo aj založené. Ako prejav vďaky k iniciatíve v roku 1967 IAEA poverila osobne Chána dohľadom nad stavbou ICTP, kde potom v roku 1976 (na základe Salamovej rady) zohral aj významnú úlohu pri ustanovovaní výročnej letnej konferencie o vede. V roku 1967 doma (v Pakistane) Munir Chán a Salam pripravili návrh na vybudovanie zariadenia na palivový cyklus a zariadenia na prepracovanie plutónia s cieľom uspokojiť dopyt po spotrebe energie - návrh bol však Ajubovou vládou z ekonomických dôvodov „odložený“.

Dôveryhodný pomocník Zulifikar Ali Bhutta.

Po svojej návšteve Centra pre atómový výskum Bhabha v Trombay v rámci inšpekcie IAEA v roku 1964 a druhej vojny s Indiou v roku 1965 sa Munir Chán čoraz viac zaujímal už aj o politiku a medzinárodné záležitosti. Výsledkom jeho vnímania boli jeho obavy týkajúce sa pakistanskej vlády, o čom sa vo Viedni  zdôveril so Zulfikar Ali Bhuttovi (ktorý v tom čase Pakistanským ministrom zahraničných vecí vo Ajubovej vláde) pri jeho návšteve v MAAE o možnom získaní jadrového odstrašujúceho prostriedku (teda surovo povedané atómovej bomby) na riešenie jadrovej hrozby z Indie. Bhutto potom zorganizoval v londýnskom hoteli Dorchester (11. decembra 1965) stretnutie Munira Chána aj s prezidentom Ajubom na ktorom sa Chan neúspešne pokúsil presvedčiť prezidenta, aby pokračoval v nukleárnom odstrašovaní a prezidentovi poukázal na lacné odhady nákladov na získanie jadrovej kapacity. Prezident Ajub však na stretnutí Chánove varovania bagatelizoval a rýchlo ponuku odmietol, lebo sa vraj domnieval, že Pakistan je „príliš chudobný na to, aby minul“ toľko peňazí, a stretnutie ukončil slovami, že ak to bude potrebné, Pakistan si „to“ „nejako kúpi z regálu“. Po stretnutí sa rozčarovaný Munir Chán opäť stretol s Bhuttom a informoval ho o stretnutí, ktorý ho však chlácholil so slovami „Nebojte sa. Náš rad príde“. A tak sa aj stalo. Počas 70. a nasledujúcich rokov bol Munir Chán veľmi naklonený politickým otázkam vládnucej strany a prezident Bhutto vysoko ocenil jeho služby a zároveň prisľúbil aj zabezpečenie federálneho financovania národných programov jadrových zbraní na inauguračnej slávnosti atómovej elektrárne v Karáčí (28. novembra 1972) – ako prvý míľnik v ceste k cieľu urobiť z Pakistanu jadrovú veľmoc. Mimochodom, Chánova lojalita a oddanosť pokračovala aj po zmetení federálnej vlády pakistanskou armádou v roku 1977, keď Munir Chán mnoho krát navštívil Bhutta vo väznici Adiala, aby ho naďalej informoval o stave (jadrového) programu.

Vojna v roku 1971 a program atómovej bomby.

16. decembra 1971 Pakistan nakoniec požiadal o prímerie a pristúpil k bezpodmienečnej kapitulácie. Následkom bolo odtrhnutie východného Pakistanu (ako nezávislej krajiny Bangladéš) z Pakistanskej federácie. Keď sa to Munir Chán dozvedel, vrátil sa z Rakúska do Pakistanu. Na (už spomínanom) známom „Multanskom stretnutí“, ktoré usporiadal Abdus Salam pre vedcov na stretnutie s prezidentom Bhuttom, ktorý 20. januára 1972 schválil program s cieľom vyvinúť atómovú bombu v záujme „národného prežitia“, prezident Bhutto vyzval Chána, aby prevzal prácu nad programom zbraní - úlohu, do ktorej sa Munir Chán vrhol s plnou vervou. Napriek tomu, že ho mnoho domácich vedcov vtedy ani nepoznalo, Chán sa venoval vývoju programu a pôvodne pomáhal pri komplikovaných neutrónových výpočtoch. Aj keď Chán nebol držiteľom vyšších vedeckých titulov, jeho rozsiahle skúsenosti ako jadrového inžiniera v divízii reaktorovej fyziky v IAEA mu umožnili správne nasmerovať vedúcich vedeckých pracovníkov pracujúcich pod ním na klasifikovaných projektoch. Munir Chán v krátkom čase dokázal presvedčiť aj predtým konzervatívne zosúladené pakistanské ozbrojené sily šírkou svojich vedomostí a pochopením inžinierskych, muničných, metalurgických, chemických a interdisciplinárnych projektov, ktoré boli vzdialené jeho doméne v oblasti fyziky.

Práca v Pakistanskej Komisii pre atómovú energiu (PAEC).

V roku 1972 bol Munir Chán vymenovaný za predsedu Pakistanskej komisie pre atómovú energiu a oficiálne sa vzdal funkcie riaditeľa reaktorovej divízie MAAE. V PAEC nahradil I. H. Usmaniho, ktorý bol vymenovaný za tajomníka ministerstva vedy v Bhuttovej vláde. Do marca 1972 Munir Chán predložil ministerstvu energetiky (MŽP) podrobný plán, ktorý predpokladal prepojenie celej energetickej infraštruktúry v krajine so zdrojmi jadrovej energie ako náhrady za spotrebu energie závislú od vodnej energie. Munir Chán bol ako čestný hosť sprevádzajúci so Salamom prezidenta Bhutta na slávnostnom otvorení atómovej elektrárne v Karáčí (KANUPP) - 28. novembra 1972, čo bol prvý míľnik smerom k využívaniu jadrovej energie v Pakistane. Munir Chán zohral aj rozhodujúcu úlohu pri udržiavaní chodu rozvodnej siete pre jadrovú elektráreň v Karáčí po tom, čo bola vedcovi Wazedovi Miahovi odobratá bezpečnostná previerka a ten bol nútený emigrovať do Bangladéša. Munir Chán potom založil školiace zariadenie v spolupráci s univerzitou v Karáčí, aby vyplnil prázdnotu vytvorenú po bengálskych inžinieroch. No a úspešné otestovanie indického jadrového „zariadenia“ v roku 1974 dalo pakistanskému jadrovému programu nový impulz, pretože už koncom 70. rokov získal pakistanský program citlivú technológiu a odborné znalosti v oblasti obohacovania uránu.

A tu prichádza na scénu druhý Chán – ten horší (z medzinárodného vnímania).

Príchod Dr. Abdula Qadeera Chána v roku 1975 tieto snahy značne posunul.

Abdul Chán bol metalurg, ktorý so sebou priniesol znalosti o technológiách plynových odstrediviek, ktoré získal z prísne stráženého závodu na obohacovanie uránu URENCO v Holandsku. Údajne priniesol so sebou aj ukradnuté technológie a po príchode bol poverený výstavbou, vybavením a prevádzkou pakistanského zariadenia Kahuta, ktoré bolo založené v roku 1976. Pakistan pod Abdulom Chánom vytvoril rozsiahlu tajnú sieť s cieľom získať potrebné materiály a technológie pre svoje schopnosti rozvíjať obohacovanie uránu.

Kto je Abdul Qadeer Chán?

Abdul Qadeer Chán, známy ako AQ Chán, je pakistanský jadrový fyzik a metalurg, ktorý je hovorovo známy ako „otec projektu obohacovania uránu“ pre pakistanský program atómových bômb. Nie je to však úplne správne, pretože on bol v skutočnosti iba súčasťou tímu, ktorý túto technológiu vyvinul. Vo verejných kruhoch je Abdul Chán síce známy aj pre svoje vedecké schopnosti, ale hlavne vnímaný negatívne pre jeho zložité medziľudské vzťahy a ako kontroverzná osobnosť.

Abdul Q Chán sa narodil 1. apríla 1936 v Bhopále, v meste, ktoré bolo v niekdajšom britskom indickom kniežatskom štáte Bhopal a teraz je hlavným mestom Madhjapradéš. Jeho rodina má pôvod v Orakzai (z kmeňa Paštúnov).  Jeho otec Abdul Ghafoor bol učiteľom, ktorý kedysi pracoval na ministerstve školstva, a jeho matka Zulekha bola žena v domácnosti mimoriadne nábožná.  V roku 1947 počas krvavého rozdelenia Indie (oddelenie nezávislého štátu Pakistan) jeho starší súrodenci spolu s ďalšími členmi rodiny emigrovali do Pakistanu, a často písali Chánovým rodičom o novom živote, ktorý našli v Pakistane. Zrejme pod týmto vplyvom po ukončení miestnej školy v Bhopále v roku 1952 aj Abdul Chán emigroval z Indie do Pakistanu. Náboženské násilie, ktoré zažil v Indii počas jeho mladosti zanechalo v ňom nezmazateľné stopy a ovplyvnilo jeho pohľad na svet.

Po usadení sa v Karáčí so svojou rodinou Abdul Chán krátko študoval na D. J. Science College a potom prestúpil na univerzitu v Karáči, kde v roku 1956 ukončil bakalársky diplom z fyziky so zameraním na fyziku pevných látok. V rokoch 1956 až 1959 bol Khan zamestnaný v metropolitnej spoločnosti Karáčí Corporation (patriaca pod miestnu vládu) ako inšpektor váh a mier a požiadal o štipendium, ktoré mu umožnilo študovať v západnom Nemecku. V roku 1961 Abdul Chán odišiel do západného Nemecka študovať vedu o materiáloch na Technickú univerzitu v západnom Berlíne, kde v metalurgických kurzoch exceloval. Z Berlína v roku 1965 prešiel na holandskú technologickú univerzitu v Delfte, kde v roku 1967 získal hodnosť inžiniera v odbore materiálových technológií - ekvivalent magisterského štúdia ponúkaného v anglicky hovoriacich krajinách, ako je Pakistan - a nastúpil na doktorandský program v oblasti metalurgického inžinierstva na Katolíckej Univerzite v Leuven v Belgicku. Pod vedením belgického profesora Martina J. Brabersa, pod ktorým robil svoju dizertačnú prácu v roku 1972 Abdul Chán ktorú úspešne obhájil, a absolvoval štúdium metalurgického inžinierstva. Jeho práca zahŕňala základné práce na martenzite a jeho rozšírených priemyselných aplikáciách v oblasti morfológie grafénu. V tom istom roku sa Abdul Chán (na základe Brabersovho odporúčania) stal členom Laboratória fyziky dynamiky (alebo v holandčine FDO), inžinierskej firmy so sídlom v Amsterdame. A keďže FDO bol subdodávateľom spoločnosti Urenco Group (ktorá má závod na obohacovanie uránu v Almelo metódu plynovej odstredivky) a zabezpečuje dodávky jadrového paliva pre jadrové elektrárne sa dostal k tejto technológii. Stalo sa to tak, že mu v Urenco ponúkli vysoké technické miesto a Chán z FDO odišiel. Spočiatku uskutočňoval štúdie o metalurgii uránu a neskôr sa venoval aj zlepšovaniu účinnosti centrifúg.

Keď sa Abdul Chán dozvedel o prekvapivom indickom jadrovom teste „Usmievajúci sa Buddha“ v máji 1974, chcel aj on osobne prispieť k úsiliu vo výrobe pakistanskej atómovej bomby. Navštívil predstaviteľov pakistanského veľvyslanectva v Haagu, ktorí ho paradoxne ale odrádzali s tvrdením, že bude asi „ťažké nájsť pracovné miesto v PAEC ako nejaký metalurg“. Preto v auguste 1974 napísal Abdul Chán domov list s ponukou, ktorý si ale nikto zo zainteresovaných nevšimol. Po neúspechu napísal ďalší list, ktorý však pre istotu už poslal cez pakistanského veľvyslanca priamo na sekretariát predsedu pakistanskej vlády v septembri 1974. Abdul Chán vtedy nevedel že v Pakistane už od 20. januára 1972 pracovali na uskutočniteľnosti atómovej bomby v rámci tajného programu jadrových zbraní, ktorý riadil Munir Ahmad Chán. Ale jeho druhý list naozaj došiel až k predsedovi vlády. Zulfikar Ali Bhutto dal po jeho prečítaní vykonať bezpečnostnú previerku na v tom čase im úplne neznámeho Abdula Chána a požiadal PAEC, aby niekoho za ním poslali na rozhovor. Malá skupina vedená Bašíruddinom Mahmoodom sa s Abdulom Chánom stretla u neho doma v Almelo a následne odporučila Bhuttovi, aby sa s ním stretol v Islamabade. Po príchode v decembri 1974 si Abdul Chán ihneď vzal taxík priamo na sekretariát predsedu vlády. Za prítomnosti ďalších potrebných odborníkov ho premiér Bhutto aj prijal, a na tomto stretnutí Abdul Chán vysvetlil význam svojej ponuky a aj možností. Skončilo to krátkou poznámkou premiéra Bhutta: „Zdá sa, že to má zmysel“.

Abdulovi Chánovi odporučili aby ešte nejaký čas zostal v Holandsku, „aby sa dozvedel viac“.... Zároveň však poskytoval konzultácie domov. Spoločnosť Urenco Group ho však začala (oprávnene (!) podozrievať, a v decembri 1975 ho preradila „do menej citlivej sekcie“. Chán to pochopil, začal sa v Holandsku obávať o svoju bezpečnosť a trval aby sa mohol vrátiť už domov. V apríli 1976 sa Abdul Chán pripojil k pakistanskému programu atómových bômb a stal sa súčasťou divízie obohacovania. Výpočty, ktoré robil, boli cenným príspevkom ale dostával sa čím ďalej tým viac aj do osobných sporov s ostatnými spolupracovníkmi. Došlo to až tak ďaleko, že sa vzoprel vedúcemu projektu (Mahmoodovi) a napísal opäť premiérovi Bhuttovi, kde ho varoval o tom že „program obohacovania“ nebude úspešný. Bhutto nechcel riskovať neúspech iba pre zvadu medzi odborníkmi a vedcami a nechal Abdula Chána aby divíziu obohacovania viedol. Aby upokojil situáciu dal Bhutto šalamúnsky založiť novú sekciu -  Engineering Research Laboratories (ERL), ktorá fungovala priamo pod Armádnym zborom inžinierov, pričom hlavným vedeckým pracovníkom bol Abdul Chán. A aby znížili obe riziká – roztržky medzi vedcami ako aj prevenciu prípadných nehôd - umiestnili toto národné stredisko ďaleko od všetkých v pustatine v Kahute. Pakistanci nemali dovtedy ohľadom odstrediviek na obohacovanie uránu seriózne skúsenosti a ani vedomosti a nevedeli ako vyriešiť vyváženie rotorov.  Abdul Chán im v tom svojimi vedomosťami (a ukradnutými informáciami z Urenco v Almele) výrazne pomohol a odstránil ťažkosti, za čo si získal uznanie.

Vo vojenských kruhoch ho uznávali a mal prezývku „Centrifúg Chán“. V roku 1983 bolo po ňom aj pomenované Národné laboratórium (pri príležitosti návštevy prezidenta Muhammada Zia-ul-Haqa). V skutočnosti aj napriek svojim zásluhám nemal Abdul Chán nikdy na starosti skutočné návrhy jadrových zbraní, ani ich výpočty a prípadné ich testovanie. Toto naďalej riadili Munir Ahmad Chán a PAEC.

Vo vedeckých kruhoch si ho spolupracovníci PAEC, ktorí s ním a pod ním pracovali, pamätajú ako „egomaniackú ľahkú váhu“, ktorý rád zveličuje svoje  úspechy. Pri jednej príležitosti to ozrejmil Munir Chán keď uviedol, že „väčšina vedcov pracujúcich na vývoji atómových bômb to berú mimoriadne vážne, hlavne vnímanou ťažobou toho, čo nevedia; a Abdul Qadeer Chánn je naopak šoumen.“

Pochopiteľne to nemohlo zostať bez odozvy, a aj keď sa Abdul Chán snažil vpísať do vedeckej komunity -  nedokázal zapôsobiť na svojich kolegov teoretikov v PAEC, a špeciálne nie vo fyzike. V neskorších rokoch sa potom z Abdula Chána stal neochvejný kritik výskumu Munira Chána, a pri mnohých príležitostiach sa opakovane ale neúspešne pokúšal bagatelizovať jeho (Munira chána) úlohu v projektoch atómových bômb. Žiaľ, v priebehu rokov sa ich vedecká rivalita sa stala v krajine verejnou a veľmi populárnou témou na seminároch konaných hlavne v komunite fyzikov.

V roku 1979 holandská vláda nakoniec Chána vyšetrovala pre podozrenie z jadrovej špionáže, nebol však stíhaný pre nedostatok dôkazov, napriek tomu na neho podali trestné oznámenie na miestnom súde v Amsterdame, ktorý ho v roku 1985 v neprítomnosti odsúdil na štyri rokov väzenia!

V roku 1979 pakistanská vláda (premiér Zia), aby zabránila tlaku Reaganovej vlády USA, už stratila s Abdulom Chánom trpezlivosť, keď sa stretol s miestnym novinárom, aby sa zviditeľnil. Počas indického vojenského cvičenia (operácia Brasstacks) v roku 1987 poskytol Abdul Chán ďalší rozhovor miestnej tlači kde osočil USA že o pakistanskom tajnom jadrovom programe vedeli a ticho nielen súhlasili, ale údajne aj súhlasili  s vývozom technológií. V obidvoch prípadoch administratíva Zia ostro poprela Chánovo vyhlásenie a rozzúrený prezident Zia sa osobne s Chánom stretol. Chánovi pohrozil „tvrdým tónom“, dôsledkami ak nestiahne všetky svoje výroky, a neprestane s nevhodným informovaním. V roku 1996 sa však Abdul Chán opäť objavil na spravodajských kanáloch jeho krajiny a tvrdil, že „v žiadnom štádiu sa nikdy nezastavil program výroby 90% obohateného uránu obohateného o zbrane“, a to aj napriek tomu, že vláda Bénazíra Bhutta dosiahla dohodu s americkou Clintonovou administratívou o obmedzení tohto programu už v roku 1990.

Problémy Munira Chána

Keď spoločnosť Canadian General Electric v roku 1976 zastavila dodávky uránu a strojných súčastí pre JE v Karáčí, Munir Chán sa usilovne snažil aby boli schopní vyvinúť pakistanský cyklus jadrového paliva bez zahraničnej pomoci, aby zabezpečili, že JE bude naďalej vyrábať elektrinu pre elektrickú sieť v krajine baz prípadných problémov. V tých rokoch Munir Chán vstúpil do diplomatických rokovaní s francúzskou Komisiou CEA za získanie závodu na prepracovanie výroby plutónia v reaktorovej kvalite a komerčnej jadrovej elektrárne v Čašme, radením federálnej vláde v kľúčových záležitostiach. Rokovania s Francúzskom o prepracovaní boli veľmi kontroverzné, hlavne keď neskôr USA v obave z šírenia jadrových zbraní do záležitosti medzi Pakistanom a Francúzskom zasiahli. Chánove vzťahy s Bhuttovou vládou často narážali aj na problémy, pretože on chcel zapojiť CEA do spolupráce tak dostatočne dlho, kým sa PAEC nenaučí navrhovať a konštruovať samotné závody, zatiaľ čo vládni úradníci chceli tieto závody jednoducho iba kúpiť. V rokoch 1973–77 rokoval s CEA aby pre jadrovú elektráreň Čašma podpísali ochrannú dohodu (medzi IAEA a Francúzskom) s cieľom zabezpečiť aj zahraničné financovanie elektrárne (ktorú navrhla PAEC), ale francúzska CEA projekt nakoniec opustila. A tak PAEC musela prebrať plnú kontrolu nad celým projektom napriek tomu, že Chan francúzsku CEA vyzval, aby si splnila svoje zmluvné záväzky.

Nakoniec bol (Chán o zahraničnom financovaní tohto projektu) v rokoch 1985–86 prinútený rokovať aj s Čínou (aj keď mal Francúzsko stále ešte v rezerve).

Francúzi sa postavili proti projektu a žiadali (cez francúzsku CEA) aby bol dizajn zariadenia na spracovanie tak zmenený, aby z neho bolo finálne vyrábané  zmiešané plutónium s prírodným uránom, čo by vlastne výrobu plutónia vojenského stupňa úplne zastavilo! Chanovi preto nezostalo nič iné ako sa v roku 1977 ostro proti tomu postaviť, a odporučil federálnej vláde odmietnuť plán úprav aj preto, lebo PAEC už samotný závod postavil a bol už schopný vyrábať komponenty z miestneho priemyslu (v súčasnosti je známy ako Chušab Nuclear Complex).

V rokoch 1976–1977 bol celý Pakistanský program atómových bômb z civilného Ministerstva pre vedu urýchlene prevedený a podriadený pod vojenskú kontrolu aj spolu s Chánom (ako hlavným vedcom), ktorý naďalej zostal technickým riaditeľom celého programu jadrových zbraní.

V roku 1982 Munir Chán rozšíril pôsobnosť jadrovej technológie aj na využitie procesu poľnohospodárstva a ožarovania potravín založením Jadrového ústavu pre výživu a poľnohospodárstvo (NIAB) v Péšávare a presunul pôsobnosť PAEC na výskum lekárskej fyziky zabezpečením federálneho financovania rôznych nemocníc na výskum rakoviny v Pakistan v rokoch 1983–91.

V roku 1985 Pakistan prekročil prah získavania a obohacovania uránu na úrovni jadrových zbraní a predpokladá sa, že do roku 1986 vyrobil dostatok štiepneho materiálu pre svoju prvú jadrovú zbraň. Pokračoval vo svojom programe obohacovania uránu a podľa interných pakistanských zdrojov získal štát schopnosť uskutočniť svoj prvý jadrový výbuch v roku 1987.

Dokonca aj neskôr (po odchode z PAEC) sa Munir Chán naďalej zaujímal o výučbu fyziky vo svojej krajine. V roku 1997 spolupracoval s Fakultou Inštitútu inžinierstva a aplikovaných vied, kde v roku 1997 prednášal kurzy fyziky pre nukleárne aplikácie – na univerzite, na ktorej pôsobil v roku 1976 ešte ako akademický pracovník. V roku 1999 bol Munir Chán pozvaný ako čestný rečník na slávnostné otvorenie Národného centra pre fyziku - laboratória, ktoré je v Taliansku v tesnej blízkosti s ICTP.

Odskúšanie Pakistanských jadrových zbraní

Po dohode s inžinierskou divíziou Pakistanskej armády v roku 1975 vybral Munir Chán odľahlé teritórium v pohorí Baločistan čo sľubovalo izoláciu potrebnú na zachovanie bezpečnosti a utajenia. Spoločná práca rôznych skupín na Pakistanskom Ústave jadrových vied a technológií vyústila do prvej tzv. „studenej skúšky“ konštrukcie atómových bômb 11. marca 1983 s kódovým označením Kirana-I. (tzv. „Studená skúška“ je podkritická skúška konštrukcie jadrových zbraní bez vloženého štiepneho materiálu, aby sa zabránilo jadrovej explózii). Prvý ostrý test jadrovej zbrane (s kódovým označením Čagai-I) uskutočnili v skalnatej žulovej hore v máji 1998.

Preteky v zbrojení a jadrová diplomacia Pakistanu s Indiou

Napriek vydávaniu verejných vyhlásení pakistanskými politikmi bol program atómovej bomby pred domácou verejnosťou prísne utajený a Chán sa vlastne stal akýmsi národným hovorcom vedy vo federálnej vláde s novým typom technokratickej úlohy. Loboval za nezávislosť Komisie pre vesmírny výskum od PAEC a rád poskytoval rozhovory o vypustení ich prvého satelitu, ktorý bude konkurovať Indii v kozmických pretekoch v Ázii. Vo vzťahu k Indii sa však zasadzoval za preteky v zbrojení, aby bola zabezpečená rovnováha síl a to aj za cenu zabezpečenia financovania vojenských „čiernych“ projektov a programov národnej bezpečnosti.

Munir Chán bol na rôznych medzinárodných konferenciách veľmi kritický voči indickému jadrovému programu, vnímajúc jeho vojenské ciele a považoval ho za hrozbu pre stabilitu regiónu. Tvrdo obhajoval pakistanskú politiku v oblasti nejadrových zbraní ale aj ich jadrové testy, keď napríklad prehlásil v roku 1999 v súvislosti s „operáciou Šakti“: „V roku 1972 sme (Pakistan) vyhlásili [jadrovú politiku] ... že [Pakistan] chce bezjadrovú zónu v južnej Ázii (aby) bolo možné (ekonomické) zdroje na subkontinente zamerať na riešenie problémov chudoby a depriváciu [jednej] miliardy ľudí v tomto regióne sveta. India nás (Pakistan) však neposlúchla  .... (tak) Teraz, keď sme reagovali na indickú jadrovú agresiu, Pakistan dúfa, že nás bude počúvať ...“

Keď v roku 1981 izraelské lietadlá raketami zničili jadrový reaktor Osirak v Iraku, pakistanská spravodajská služba sa dozvedela aj o indických plánoch útoku na pakistanské jadrové laboratóriá. Munir Chánovi to prezradil diplomat Abdul Sattar. Počas účasti na konferencii o jadrovej bezpečnosti v Rakúsku sa potom Munir Chán stretol s indickým fyzikom Rajom Ramannom (akože pri diskusiách o jadrovej fyzike) a na následnej večeri v hoteli Imperial mu Ramanna potvrdil pravdivosť informácií. Chán na tejto večeri údajne varoval Ramannu pred možným odvetným jadrovým úderom na Trombay, ak by sa indické plány uskutočnili, a naliehal na Ramannu, aby túto správu odovzdal vtedajšej indickej premiérke Indire Gándhíovej. Ramanna správa doručil a výsledkom bola v roku 1987podpísaná vzájomná Indicko-Pakistanská zmluva vylučujúca jadrovú agresiu,  zabraňujúca nielen jadrovým nehodám ale aj náhodným explóziám medzi Indiou a Pakistanom.

Smrť a odkaz

Keď bol Munirov Chánov protektor a mentor Abdus Salam v roku 1974 vyhodený zo svojej pozície, Munir Chan symbolizoval mnohých vedcov, ktorí si mysleli, že môžu mať stále aj politický vplyv, ktorý by mohli s kolegami využiť pre výskum. V priebehu času bol Munir Chán taktiež vnímaný ako symbol morálnej zodpovednosti vedcov a príspevku k rastu pakistanskej vedy a zároveň k zabráneniu prílišnej politizácie projektov. Populárne zobrazenie Munir Chánových názorov na šírenie jadrových zbraní ako konfrontáciu medzi pravicovými militaristami, ktorí bezpečnostné záujmy so západným svetom považovali za nekompatibilné (čo symbolizuje zase naopak Abdul Qadeer Chán), a ľavicovými intelektuálmi, ktorí sa pozerali na udržiavanie aliancií so západným svetom (čo symbolizuje Munir Chán) o morálnej otázke zbraní hromadného ničenia. Munir Chán zomrel 22. apríla 1999 po komplikáciách po operácii srdca vo veku 72 rokov. Zostala po ňom manželka Thera, tri deti a štyri vnúčatá.

Kontroverzné činnosti Abdula Chána

Abdul Chán pôsobil od roku 2001 ako vládny poradca pre vedu a techniku počas obdobia, keď bol pakistanský prezident Mušaraf. Stal sa akousi „celebritou“ - verejnou osobnosťou, ktorá sa tešila veľkej podpore politickej konzervatívnej sféry svojej krajiny. Ale v roku 2003 americká vláda za prezidenta Busha odovzdala Pakistanu dôkazy o sieti šírenia jadrových zbraní, v ktorých bola jasne popísaná aj úloha Abdula Chána! Abdul Chán bol z funkcie vládneho poradcu 31. januára 2004 prepustený. 4. februára 2004 sa objavil v Pakistanskej televízii (PTV) a priznal sa k šíreniu zbraní hromadného ničenia a k prenosu technológií do Iránu v rokoch 1989 až 1991 a do Severnej Kórey a Líbye v rokoch 1991 až 1997. Prezident Mušaraf sa snažil ututlať medzinárodný škandál, Chána uvalili do domáceho väzenia, ale začali bezpečnostnú previerku počas ktorej sa Abdul Chán vojenským vyšetrovateľom aj priznal, že bývalý šéf armádneho štábu generál Mirza Aslam Beg mu udelil povolenie na transfer technológií do Iránu. 5. februára 2004 mu prezident Parvíz Mušaraf udelil milosť, pretože sa obával, že jeho politici budú spolitizovať túto otázku. [58] Napriek udelenej milosti Abdul Chán, ktorý mal silnú konzervatívnu podporu, vážne poškodil politickú dôveryhodnosť Mušarafa ako aj spoluprácu Pakistanu s USA. Toto bolo ešte posilnené v roku 2006 keď medzinárodná komisia pre zbrane hromadného ničenia (WMDC) na čele s Hansom Blixom priznala, že Abdul Chán nemohol konať sám „bez vedomia pakistanskej vlády“. V roku 2007 politici USA a tiež Európska komisia, ako aj predstavitelia MAAE niekoľkokrát dôrazne žiadali, aby bol Abdul Chán vyšetrovaný vyšetrovateľmi MAAE, vzhľadom na pretrvávajúcu skepsu v súvislosti so zverejnením informácií zo strany Pakistanu, ale premiér Šaukat Aziz, ktorý si Abdula Chána vysoko cenil, to dôrazne odmietol s tým, že to označil ako „uzavretý prípad“. V roku 2008 boli bezpečnostné pojednávania spojené s touto tématikou oficiálne v Pakistane ukončené pod vedením Tárika Maďziidu, a závery boli  označené ako „utajované informácie“. Ale abdul Chán chcel byť zase hrdina a v roku 2008 v rozhovore zvalil celú vinu na bývalých politikov - prezidenta Parvíza Mušarafa, ktorého označil ako „veľkého šéfa“ pre dohody o šírení jadrových zbraní. V roku 2012 sa Abdul Chán opäť pretŕčal pred kamerami a vtedy zase do problematiky šírenia zbraní hromadného ničenia poukazoval na bývalého politika (ministra, predsedu vlády prezidenta) Bénazíra Bhuttu, a tvrdil že práve on mu vydal „v tejto súvislosti jasné pokyny“.

Počas svojej práce na programe jadrových zbraní čelil Abdul Chán prudkej a intenzívnej kritike svojich kolegov teoretikov, ktorí spochybňovali jeho vedecké porozumenie v kvantovej fyzike. Okrem toho jeho vlastné (Abdula Chána) falošné tvrdenia, že bol „otcom“ projektu atómovej bomby od jeho vzniku, a jeho osobné útoky na Munira Ahmada Chána spôsobili ešte väčšiu nevraživosť jeho kolegov a to predovšetkým medzi pakistanskými fyzikmi a taktiež v Pakistanskej fyzikálnej spoločnosti. Napriek tomu ako aj napriek svojej nepriateľskej osobnosti je Abdul Chán stále populárnou verejnou osobnosťou a bol symbolom národnej hrdosti u mnohých obyvateľov Pakistanu, ktorí ho považujú za národného hrdinu. Ale on stále nebol spokojný a v roku 2012 sa Abdul Chán Khan rozhodol vstúpiť do politiky. Oznámil založenie novej konzervatívnej politickej advokačnej skupiny „Tehreek-e-Tahaffuz-e-Pakistan“ (v preklade„Hnutie na ochranu Pakistanu“), ktorá však bola pre svoju radikálnosť súdom právne v roku 2013rozpustená. Je to veľmi religiózne konzervatívne zoskupenie, ktoré požaduje, aby sa právo šaría ustanovilo ako základné právo v Pakistane.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?