Jadrová energia – „Otcovia“ atómových bômb - Homi J. BHABHA.

Autor: Marian Nanias | 13.1.2021 o 9:09 | Karma článku: 4,03 | Prečítané:  232x

India má jadrové zbrane a aj rozsiahly mierový jadrový program. Naďalej je však mimo Zmluvy o nešírení jadrových zbraní (NPT) a Zmluvy o všeobecnom zákaze jadrových skúšok (CTBT). 

Jadrová energia – „Otcovia“ atómových bômb - Homi J. BHABHA.

India disponuje jadrovými zbraňami aj rozsiahlymi kapacitami jadrového palivového cyklu. Svoje prvé jadrové zariadenie India otestovala v máji 1974 a naďalej zostáva v rozpore s pozíciou zo Zmluvy o nešírení jadrových zbraní (NPT) a Zmluvou o všeobecnom zákaze jadrových skúšok (CTBT). India však má uzavretú dohodu o bezpečnostných zárukách pre konkrétne zariadenia s Medzinárodnou agentúrou pre atómovú energiu (IAEA) a vzdáva sa výnimky od Skupiny jadrových dodávateľov (NSG), ktorá jej zase umožňuje zúčastňovať sa na globálnom obchode s civilnými jadrovými technológiami. India má značný a rastúci jadrový arzenál, najmä kvôli desaťročiam konfliktov s jej susedom s Pakistanom vyzbrojeným jadrovými zbraňami.

Načo sú Indii jadrové zbrane a prečo si ich vyrobila?

Už krátko po II. Svetovej vojne (26. júna 1946) Jawaharlal Nehru, vtedy čoskoro prvý indický predseda vlády, oficiálne prehlásil: „Pokiaľ bude svet konštituovaný taký, aký je, každá krajina bude musieť navrhnúť a používať na svoju ochranu najnovšie zariadenia. Nepochybujem o tom, že (aj) India bude rozvíjať svoje vedecké výskumy a dúfam, že indickí vedci použijú silu atómu na konštruktívne účely. Ak však bude India ohrozená, bude sa nevyhnutne snažiť brániť všetkými prostriedkami, ktoré má resp. bude mať k dispozícii.“

Potupná prehra v krátkej himalájskej pohraničnej vojne (v októbri 1962) medzi Indiou a Čínou poskytla vláde v Naí Dillí legitímny argument a podnet na vývoj jadrových zbraní ako prostriedok na zabránenie potenciálnej čínskej agresii. Už o dva roky (v roku 1964) bola India v stave vyvíjať jadrové zbrane!

India je krajina plná paradoxov, ktoré sú pre nás asi aj ťažko predstaviteľné. Je to druhá najľudnatejšia krajina na svete, podľa rozlohy siedma najväčšia a V súčasnosti tam žije cca jeden a pol miliardy ľudí (!), ktorí tam majú spoločne v jednom federálnom štáte 447 oficiálne priznaných jazykov (!). Mnoho z nich žije v neuveriteľne strašných podmienkach, ale zároveň viacerí obyvatelia tejto krajiny  patria medzi najbohatších ľudí na svete. Taktiež ľudský progres, najnovšie technologické vymoženosti a aplikácie ktoré aj my sami denno-denne využívame sú späté s nadanými ľuďmi, ktorí buď sú v Indii, alebo odtiaľ pochádzajú. Nie je preto vôbec prekvapujúce, že India bola schopná a úspešná aj v aplikovaní využívania jadrovej energie a to nielen na mierové účely ale aj v rámci jadrových zbraní.

Začiatky

V auguste 1947 sa rozdelením Britskej Indie vytvorila samostatná Indická republika a Pakistan. Krátko nato skupina indických vedcov vedená fyzikom Homim Bhabhom - niekedy nazývaným ako „indický Oppenheimer“ - presvedčila predsedu vlády Jawaharlal Nehrua, aby vláda investovala do rozvoja jadrovej energie. Následný zákon o atómovej energii z roku 1948 už vytvoril Indickú Komisiu pre atómovú energiu „s cieľom zabezpečiť rozvoj a kontrolu nad atómovou energiou a s tým súvisiacich účelov“.

V počiatočných fázach sa indický jadrový program primárne zaoberal skôr vývojom jadrovej energie pre mierové využite ako pre jadrové zbrane. Nehru, ktorý vtedy atómovú bombu označil za „symbol zla“, tvrdil, že indický jadrový program sleduje iba mierové aplikácie. Napriek tomu však (Nehru) nechal pootvorené dvere aj vývoju jadrových zbraní, keď poznamenal, že: „Samozrejme, ak sme ako národ prinútení používať to na iné účely, tak ako žiadne zbožné nálady nikoho z nás nezabránia (nášmu) národu, aby ich takto používal.“ India bola na medzinárodnej úrovni tiež proti americkému Baruchovmu plánu, ktorý (vlastne pôvodne presadzoval v tejto oblasti monopol USA) navrhol medzinárodnú kontrolu jadrovej energie, z dôvodu, že „sa snažila zakázať národný výskum a vývoj v oblasti výroby atómovej energie“.

K zvratu vo vývoji aplikácií pre jadrovú energiu v Indii došlo až v roku 1954, keď sa začali stavať Centrum pre atómový výskum Bhabha (BARC) v Trombay. BARC bola v podstate niečo ako indická obdoba Los Alamos, a slúžila primárne ako  výskumné zariadenie pre indický jadrový (zbraňový) program. V tomto období tiež došlo k masívnemu zvýšeniu vládnych výdavkov na atómový výskum a zvýšenému úsiliu o medzinárodnú vedeckú spoluprácu. V roku 1955 Kanada súhlasila, že poskytne Indii výskumný experimentálny jadrový reaktor (NRX). Aj  USA súhlasili s poskytnutím ťažkej vody pre reaktor (pod záštitou programu „Atómy za mier“). Výskumné experimentálne zariadenie „The Canada India Reactor Utility Services“ - známejšie pod skratkou CIRUS – dosiahlo svoju prvú „kritiku“ v júli 1960. A hoci bol CIRUS označovaný za mierový, v skutočnosti následne produkoval väčšinu plutónia zbraňového stupňa použitého pri prvom jadrovom teste v Indii!

Aj keď napätie v Pakistane bolo neskôr dôležitým faktorom prispievajúcim k indickému programu jadrových zbraní, ako som už spomenul, v skutočnosti to bol práve konflikt s Čínou, ktorý ako prvý podnietil Indiu k zostrojeniu atómovej bomby. V októbri 1962 medzi oboma krajinami vypukla vojna kvôli nezhodám ohľadom himalájskych hraníc. India vtedy požiadala o pomoc Sovietsky zväz aj USA, ale obe superveľmoci boli v tom čase príliš vtiahnuté do prebiehajúcej kubánskej raketovej krízy. Krátka, jedno mesačná čínsko-indická vojna sa skončila víťazstvom Číny a trpkým ponížením Indie.

Aj Čína otestovala svoju prvú atómovú bombu v októbri 1964, čo v očiach niektorých indických predstaviteľov iba zvýšilo potrebu jadrového odstrašenia. Homi Bhabha napríklad vtedy vyzval indickú vládu, aby schválila program atómových bômb, pričom v jednom prejave argumentoval tým, že „atómové zbrane dávajú štátu, ktorý ich vlastní, v dostatočnom množstve odstrašujúcu moc proti útoku aj oveľa silnejšieho štátu!“ Vtedajší Indický premiér Lal Bahadur Šastri bol proti bombe, ale Bhabha ho presvedčil, že vojenský jadrový program bude mať vplyv (čo je pravda) aj na mierové účely, napríklad na vývoj strojárstva. Podľa Bhabhu India nevyvíjala v jadrovom programe primárne zbrane, ale jadrové zariadenia na „mierové jadrové explózie“.

Počas tohto obdobia Bhabha často apeloval aj na USA, aby podporili indický jadrový program prostredníctvom programu „Project Plowshare“. Vo februári 1965 navštívil Bhabha Washington, DC, aby predniesol myšlienku jadrovej spolupráce. Stretol sa s námestníkom ministra zahraničných vecí Georgom Ballom, ktorý neskôr spomínal, že: „Dr. Bhabha vysvetlil, že ak by India išla vo svojom programe naplno, mohla by vyrobiť (jadrové) zariadenie za 18 mesiacov; ale s plánom USA by to mohlo byť už za šesť mesiacov!“. Aj keď presnosť tohto tvrdenia je diskutabilná, bolo zrejmé, že Bhabha bombu veľmi chcel. Nakoniec sa však USA rozhodli proti jadrovej spolupráci s Indiou.

V roku 1966 došlo v indickom jadrovom programe k významným zmenám. V januári zomrel predseda vlády Šastri na infarkt a na jeho miesto nastúpila Indira Gándhí - dcéra bývalého predsedu vlády Jawaharlal Nehru, ktorá bola silná podporovateľka jadrových zbraní. Lenže iba o necelé dva týždne neskôr zahynul pri leteckej katastrofe aj Homi Bhabha. Fyzik Raja Ramanna, ktorý od roku 1964pracoval pod Bhabhou, bol vymenovaný za nového šéfa BARC a stal sa nakoniec hlavným konštruktérom prvého indického jadrového zariadenia.

Usmievavý Budha

Rozhodnutie konečne otestovať bombu bolo do veľkej miery motivované túžbou Indie byť nezávislou od zasahovania Západu. Napríklad v roku 1968 vyvolala medzinárodný spor India, keď odmietla podpísať Zmluvu o nešírení jadrových zbraní (NPT). NPT ustanovovala USA, Sovietsky zväz a Spojené kráľovstvo za uznané štáty vlastniace jadrové zbrane, zatiaľ čo nejadroví signatári NPT sa museli zaviazať, že nebudú vyvíjať programy jadrových zbraní. India obvinila jadrové mocnosti z akejsi kartelovej „atómovej tajnej dohody“ a zvlášť zdôrazňovala,  že NPT nerozlišuje medzi vojenskými a mierovými jadrovými explóziami. V auguste 1971 urobila India ďalší krok na odpútanie sa od Západu, keď podpísala Zmluvu o mieri, priateľstve a spolupráci so ZSSR. V decembri 1971 vypukla medzi Indiou a Pakistanom vojna o separatistické hnutie vo východnom Pakistane (moderný Bangladéš). Vtedy sa Čína a USA sa postavili na stranu Pakistanu a prezident Richard Nixon dokonca poslal siedmu flotilu amerického námorníctva do Bengálskeho zálivu. Napriek tomu sa vojna skončila ohromným indickým víťazstvom ale aj zároveň narušenými vzťahmi medzi Indiou a Západom.

V septembri 1972 predsedníčka vlády Gándhí po absolvovaní turné v atómovom výskumnom stredisku Bhabha oficiálne schválila jadrový test.

Ako neskôr spomenul Raja Ramanna, "Čo bolo dôležité, nikdy medzi nami nebola diskusia o tom, či by sme bombu nemali vyrobiť ". " Pre nás to bola otázka prestíže, ktorá by ospravedlňovala našu dávnu minulosť. Otázka odstrašenia prišla oveľa neskôr. Ako indickí vedci sme chceli ukázať našim západným kolegom, ktorí si v tých dňoch o nás mysleli len málo, že to dokážeme aj my. “

Ramanna viedol tím BARC pozostávajúci z približne 75 vedcov, ktorí navrhli a vyrobili implozívny typ plutóniovej bomby. Samozrejme, že všetko okolo toho bolo podľa možnosti utajené. Indická armáda vykopala podzemnú testovaciu šachtu na mieste Pochran, približne 450 km juhozápadne od Naí Dillí.

Atómová bomba (jadrové zariadenie) explodovala 18. mája 1974 so silou ekvivalentnou 8 kiloton TNT. Ramanna údajne informoval Gándhí o úspešnom teste prostredníctvom kódovanej správy: „Budha sa usmieva.“ Aj keď je test z roku 1974 oficiálne známy ako „Pochran I.“, neformálne ho volajú „Usmievavý Budha“. Usmievavý Budha bol označovaný ako mierová jadrová explózia, ale Ramanna neskôr pripustil, že „Pochranský test bol v skutočnosti bombou“ a „nebol až taký mierový“. Krátko potom Kanada podporila indický jadrový program. Ale USA považovali test za porušenie „Programu Atómy za mier“ a reagovali proti Indii sankciami. Henry Kissinger, vtedajší americký minister zahraničia prehlásil, že: „Indický jadrový výbuch ... znovu vyvoláva prízrak éry mnohých jadrových zbraní, pri ktorých hrozí, že akýkoľvek miestny konflikt môže prepuknúť v jadrový holokaust“.

Po testovaní svojej prvej bomby v roku 1974 Indii trvalo dve desaťročia, kým vybudovala svoj jadrový arzenál a systém schopný vojenského nasadenia. V tých rokoch po Usmievavom Budhovi mala India značné ťažkosti so získavaním jadrových materiálov z vtedy proti Indii nepriateľského medzinárodného trhu. Napriek tomu sa vedeniu BARC podarilo postaviť v tom čase jadrový reaktor Dhruva - v Trombay v roku 1977. Tam produkovali potom väčšinu plutónia pre indický program jadrových zbraní. V roku 1983 indická vláda tiež schválila program balistických rakiet a v priebehu nasledujúceho desaťročia v Laboratóriu obranného výskumu a vývoja (DRDL) skonštruovali nielen rakety krátkeho doletu Prithvi ale aj  veľké rakety Agni. Oba typy boli nakoniec vybavení jadrovými hlavicami.

A kto bol „otec“ Indického jadrového programu?

Homi Jehangir Bhabha bol indický jadrový fyzik, zakladajúci riaditeľ a profesor fyziky na Tata Institute of Fundamental Research (TIFR). Hovorovo známy ako „otec indického jadrového programu“, bol Bhabha zakladajúcim riaditeľom v Atomic Energy Establishment, Trombay (AEET), ktorý je teraz na jeho počesť pomenovaný Bhabha Atomic Research Center. TIFR a AEET boli základným kameňom indického vývoja jadrových zbraní, na ktoré Bhabha dohliadal aj ako riaditeľ. Bhabha získal Adamsovu cenu (1942) a Padmu Bhushan (1954) a bol tiež v rokoch 1951 a 1953–1956 nominovaný na Nobelovu cenu za fyziku.

Bhabha sa narodil 30. októbra 1909 v prominentnej bohatej rodine Parsi, cez ktorú mal príbuzných podnikateľov Dinshaw Maneckji Petit a Dorabji Tata.

Jeho otec Jehangir Hormusji Bhabha, bol známy parsijský právnik. Po tom keď ako 15-ročný absolvoval skúšku Senior Cambridge s vyznamenaním študoval  v „Bombay's Cathedral and John Connon School“ a neskôr na „Elphinstone College“. Potom pred nástupom na Caius College v Cambridge Univerzity ešte  navštevoval Kráľovský vedecký inštitút. Bolo to kvôli naliehaniu jeho otca a strýka Dorabjiho, ktorí plánovali, že Bhabha získa titul z strojárstva z Cambridge a potom sa vráti do Indie, kde by ako hutník nastúpil do gigantickej železiarskej spoločnosti Tata Steel alebo Tata Steel Mills v Jamshedpure.

Ale Bhabhov otec chápal mimoriadne schopnosti a nadanie svojho syna a spolu s manželkou súhlasili s financovaním jeho štúdia matematiky. Bolo to opadstatnené, mladý Bhabha v júni 1930 urobil skúšku Mechanical Sciences Tripos s najvyšším možným dosiahnuteľným prospechom. Potom pokračoval a exceloval vo svojich matematických štúdiách u Paula Diraca, aby dokončil matematické kurzy. Medzitým navyše pracoval v Cavendishovom laboratóriu a pracoval na získaní doktorátu z teoretickej fyziky. V tom čase bolo toto laboratórium centrom množstva vedeckých prelomov, veď James Chadwick objavil neutrón, John Cockcroft a Ernest Walton transmutovali lítium vysokoenergetickými protónmi a Patrick Blackett a Giuseppe Occhialini využili hmlové komory na demonštráciu produkcie elektrónových párov.

Počas akademického roku 1931–1932 bolo Bhabhovi udelené štipendium v oblasti strojárenského inžinierstva. V roku 1932 získal na svojich matematických kurzoch prvotriedne výsledky a získal štipendium v Rouse Ball. Počas tejto doby ho čoraz viac priťahovala jadrová fyzika (ktorá bola vtedy jedna z najvýznamnejších rozvíjajúcich sa oblastí v porovnaní s teoretickou fyzikou). Obzvlášť sa mu páčil fakt, že oproti teoretickej fyzike je v jadrovej fyzike možné dokázať prírodný jav experimentmi. Bhabha mal celoživotnú vášeň vykonávať experimenty na časticiach, ktoré tiež uvoľňovali obrovské množstvo žiarenia, a jeho špičkové výskumy a experimenty neskôr aj priniesli veľké vavríny indickým fyzikom, ktorí predovšetkým zmenili názory na jadrovú fyziku, jeden z najpozoruhodnejších bol napríklad vedec Piara Singh Gill.

Práce v jadrovej fyzike

V januári 1933 po publikovaní svojej prvej vedeckej práce „Absorpcia kozmického žiarenia“ získal Bhabha doktorát z jadrovej fyziky. V publikácii Bhabha ponúkol vysvetlenie absorpčných vlastností vo vzťahu k elektrónom vo vesmírnych lúčoch. Dokument mu dokonca opäť v roku 1934 pomohol získať štipendium Isaaca Newtona ktoré využil nasledujúce tri roky. V nasledujúcom roku ukončil doktorandské štúdium teoretickej fyziky u Ralpha H. Fowlera. Počas štúdia si rozdelil čas prácou v Cambridge a u Nielsa Bohra v Kodani. V roku 1935 Bhabha publikoval prácu v časopise „Proceedings of the Royal Society, Series A“, v ktorej vykonal prvý výpočet na určenie prierezu rozptylu elektrón-pozitrón. Rozptyl elektrón-pozitrónu bol neskôr aj po ňom a na počesť jeho prínosov v tejto oblasti pomenovaný ako „Bhabha rozptyl“.

V roku 1936 bol spolu s Walterom Heitlerom spoluautorom príspevku „The Passage of Fast Electrons and the Theory of Cosmic Showers“ v časopise „Proceedings of the Royal Society, Series A“, v ktorom pomocou svojej teórie popísali, ako primárne kozmické lúče z vesmíru interagujú s hornou atmosférou a vytvárajú častice pozorované na úrovni zeme. Bhabha a Heitler potom vykonali numerické odhady počtu elektrónov v kaskádovom procese v rôznych výškach pre rôzne iniciačné energie elektrónov. Výpočty boli vo výbornej korelácii s experimentálnymi pozorovaniami spŕšok kozmického žiarenia, ktoré uskutočnili Bruno Rossi a Pierre Victor Auger pred niekoľkými rokmi. Bhabha neskôr dospel k záveru, že pozorovanie vlastností takýchto častíc by mohlo viesť k priamemu experimentálnemu overeniu teórie relativity Alberta Einsteina. V roku 1937 Bhabha získal ocenenie „Senior Studentship of the 1851 exhibition“, čo mu pomohlo pokračovať v jeho práci v Cambridge až do vypuknutia druhej svetovej vojny v roku 1939.

Návrat domov do Indie

V septembri 1939 keď sa začala druhá svetová vojna, bol Bhabha na krátkej dovolenke v Indii, a rozhodol sa, že sa zatiaľ do Anglicka nevráti. Prijal ponuku prednášať na katedre fyziky Indického vedeckého ústavu, vtedy vedeným renomovaným fyzikom C. V. Ramanom. Získal špeciálny výskumný grant od Trustu Sira Doraba Tata, ktorý Bhabha použil na založenie výskumného odboru kozmického žiarenia v inštitúte. Vybral si k sebe niekoľko študentov, aby s ním spolupracovali (vrátane neskôr známeho Harish-Chandru).

20. marca 1941, bol zvolený za člena Kráľovskej spoločnosti a s pomocou J. R. D. Tata (vlastne svojho vzdialenejšieho rodinného príslušníka) zohral dôležitú inštitucionálnu úlohu pri založení Tata Institute of Fundamental Research v Bombaji.

Od roku v roku 1948 pôsobil ako prvý predseda Indickej Komisie pre atómovú energiu a zároveň bol v tom istom roku vymenovaný predsedom vlády Nehru za riaditeľa jadrového programu a krátko potom aj poverený vývojom jadrových zbraní.

V 50. rokoch Bhabha zastupoval Indiu na konferenciách MAAE a v roku 1955 pôsobil ako predseda konferencie OSN o mierovom využívaní atómovej energie vo švajčiarskej Ženeve. Počas tejto doby zintenzívnil lobovanie za vývoj jadrových zbraní. Krátko po čínsko-indickej vojne začal Bhabha viac intenzívne a verejne požadovať možné (využitie) použitie jadrových zbraní.

Ako jadrový vedec Bhabha získal medzinárodné uznanie po odvodení správneho výrazu pre pravdepodobnosť rozptýlenia pozitrónov elektrónmi, čo je proces teraz známy ako Bhabha rozptyl. Jeho hlavným prínosom bola práca na Comptónovom rozptyle, R-procese a ďalej na pokroku v jadrovej fyzike. Indická vláda mu v roku 1954 udelila ocenenie Padmu Bhushan.

Neskôr pôsobil ako člen vedeckého poradného výboru indického kabinetu a poskytol kľúčovú úlohu Vikramovi Sarabhaimu pri založení Indického národného výboru pre vesmírny výskum.

V januári 1966 Bhabha zahynul pri leteckej katastrofe neďaleko Mont Blancu keď leteli do rakúskej Viedne, aby sa zúčastnil stretnutia Vedeckého poradného výboru Agentúry pre atómovú energiu.

Bhabha a Indický Program jadrovej energie

Bhabha je všeobecne uznávaný ako otec indického programu jadrovej energie. Okrem toho sa mu pripisuje zásluha na formulovaní stratégie zameranej na ťažbu energie z rozsiahlych zásob tória v krajine ako aj z jej skromných zásob uránu. Táto stratégia zameraná na tórium bola v ostrom kontraste so všetkými ostatnými krajinami sveta. Prístup, ktorý Bhabha navrhol na dosiahnutie tohto strategického cieľa, sa stal trojfázovým programom jadrovej energie v Indii.

Celkové zásoby tória v Indii dosahujú viac ako 500 000 ton v ľahko extrahovateľnej forme, zatiaľ čo bežne známe iné zásoby uránu tvoria menej ako desatinu tohto množstva. Cieľom programu atómovej energie v Indii bolo podľa Bhabhu založiť výrobu jadrovej energie čo najskôr na tóriu a nie na uráne. Prvú generáciu atómových elektrární na báze prírodného uránu plánoval ako možný cieľ na spustenie programu atómovej energie. Potom plánoval plutónium vyrobené z elektrární prvej generácie použiť v druhej generácii jadrových elektrární určených na výrobu elektrickej energie a na premenu tória na U-233 alebo z ochudobneného uránu na viac plutónia množením v množivých jadrových reaktoroch. A druhá generácia jadrových elektrární by podľa neho mohla byť považovaná za medzistupeň pre množiteľské elektrárne tretej generácie, z ktorých by všetky produkovali viac U-238, ako spália v priebehu výroby energie....

Smrť...

Homi J. Bhabha zahynul, keď sa 24. januára 1966 zrútil let Air India Flight 101 neďaleko Mont Blancu. Oficiálnym dôvodom havárie bolo nedorozumenie medzi ženevským letiskom a pilotom, pokiaľ ide o polohu lietadla v blízkosti hory.

Teórie atentátu

Okolo tohto leteckého nešťastia bolo pochopiteľne vyvinutých mnoho možných teórií, vrátane tvrdenia, že to bolo dielo americkej CIA s cieľom paralyzovať indický jadrový program. Bhabhova diplomatická taška obsahujúca kalendáre a osobný list bola nájdená v blízkosti miesta nešťastia v roku 2012.

Americký novinár Gregory Douglas, ktorý štyri roky nahrával svoje rozhovory s bývalým predstaviteľom CIA Robertom Crowleym, publikoval ich prepisy v knihe s názvom „Rozhovory s vranou“. Crowley tam píše, že CIA bola zodpovedná aj za atentát na Homiho Bhabhu. Novinár tiež tvrdil, že USA si boli vedomé indického jadrového pokroku a uvádza tam, že bomba v nákladnej časti lietadla explodovala vo vzduchu a spôsobila deštrukciu komerčného dopravného lietadla Boeing 707 v Alpách, po ktorom zostali len malé stopy.

Dedičstvo

Po jeho smrti bolo zariadenie pre atómovú energiu v Bombaji na jeho počesť premenované na Bhabha Atomic Research Center. Okrem toho, že bol Bhabha schopným vedcom, administrátorom, a úspešným lídrom, bol okrem toho aj amatérsky botanik a maliarom a nadšenec klasickej hudby a opery. Bhabha tiež podporoval výskum v elektronike, vesmírnej vede, rádio astronómii a mikrobiológii.

Jeho iniciatívou bol postavený slávny rádioteleskop v Ooty v Indii (1970). V jeho mene od roku 1967 existuje udeľovanie štipendií Homi Bhabha. Ďalšími známymi inštitúciami v jeho mene sú Národný inštitút Homi Bhabha, a Centrum prírodovedného vzdelávania Homi Bhabha v Bombaji v Indii.

Homi J. Bhabha  je jedným z najvýznamnejších vedcov, akých kedy India mala.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?