Jadrová energia – „Otcovia“ atómových bômb – Barón William PENNEY.

Autor: Marian Nanias | 26.12.2020 o 12:13 | (upravené 26.12.2020 o 13:04) Karma článku: 4,09 | Prečítané:  557x

Barón Penney bol britský matematik a fyzik, ktorý zohral vedúcu úlohu pri vývoji britského tajného jadrového programu, ktorého výsledkom bola v roku 1952 prvá britská atómová bomba.

Jadrová energia – „Otcovia“ atómových bômb – Barón William PENNEY.

Barón William Penney (1909-1991) William George "Bill" Penney bol britský matematik a fyzik. Mal vedúcu úlohu pri vývoji britského tajného jadrového programu, ktorý sa začal v roku 1942 počas druhej svetovej vojny a ktorého výsledkom bola v roku 1952 prvá samostatná bomba.

William George Penney, ktorého zvyčajne všetci volali Bill, (alebo Billy), sa narodil v britskej kolónii Gibraltár na pobreží Stredozemného mora 24. júna 1909 ale vyrastal už na britských ostrovoch v anglickom Sheerness v Kente. Jeho otec, W.A. Penney, ktorý bol seržantom kráľovskej armády v Ordnance Corps, (teda skupina špecializovaná na výbušniny) bol známy ako vynikajúci strelec. Možno od neho chlapec zdedil svoju špecifickú celoživotnú dráhu k výbušninám. Mladý William chodil do chlapčenskej technickej škole v Sheerness, kde sa už vtedy prejavil jeho talent pre vedu. Bol extra nadaným dieťaťom a v matematike bol lepší ako niektorí jeho učitelia. Pri jednej príležitosti učiteľka písala na veľkú tabuľu v triede zadaný problém. Mladý Bill to vyriešil ešte skôr ako stihla napísať celé zadanie, a vykríkol hneď na plné ústa odpoveď. Učiteľka sa už nezmohla na nič iné ako zlostné odseknutie „Len nebuď až taký rýchly!“ Bill bol aj dobrý a všestranný športovec, jeho obľúbeným športom bol futbal, ale bol dobrý aj v krikete. V Sheemess dokonca raz vyhral aj školské preteky na 100 yardov. Ale nemal to ľahké. Vzhľadom na rodinné príjmy sa napriek svojmu talentu musel počas štúdií spoliehať na štipendiá a prípadné výhry v súťažiach. Bol však veľmi pracovitý. Neskôr sa o ňom hovorievalo, že si sám pre seba zvykol šomrať: „Keby som bol vedel to, čo už viem teraz, dokázal by som to s oveľa menšou námahou!“ Billov otec vo svojej jednoduchosti spočiatku nerozoznával synovu brilantnosť, a skôr bol presvedčený, že sa fláka. Niekedy to medzi nimi viedlo k napätiu, ale Billova mama medzi nimi udržiavala mier. Až neskôr jeho otec (ktorý žil do roku 1953), keď uvidel synove úspechy, bol na neho nesmierne hrdý.

Jeho vášeň pre vedu ho priviedla aj do miestneho vedeckého laboratória, kde pomáhal ako asistent, čo mu neskôr pomohlo získať štipendium na Imperial College. Podal si prihlášku a prijali ho  na Fakultu prírodných vied, kde študoval predovšetkým matematiku. Mal také pozoruhodné výsledky, že mu udelili Cenu guvernéra. Aj keď v študentskom univerzitnom živote nehral žiadnu významnú úlohu, jeho spolužiaci si ho obľúbili. Veľmi tvrdo na sebe pracoval a na internáte býval v jeden izbe spolu s ďalšími štyrmi študentmi. Ako 20-ročný ukončil bakalárske štúdium s vyznamenaním, a ihneď ho prijali na postgraduálne štúdium, ktoré v roku 1931 ukončil získaním titulu MSc v odbore matematika. Mimochodom Imperial College je jedna z najlepších anglických univerzít, kde aj dnes majú svoj vlastný jadrový reaktor.

Talent sa nestratí

Potom mu bola ponúknutá výskumná pozícia na Londýnskej Univerzite, kde po predložení dizertačnej práce obsahujúcej prácu na optimalizácii a priereze fyzikálnych vlastností kryštálov v pevnom stave získal aj doktorát (1932). Penney dostal štipendium Commonwealth Fund a odcestoval do USA, kde vedecky spolupracoval na univerzite vo Wisconsine – Madison. Na University of Wisconsin spolupracoval s J. R. Van Vleckom a získal aj titul MA. Van Vleck neskôr na neho spomína: „Má neobvyklý dar veľmi rýchlo absorbovať nový vývoj v teoretickej fyzike a zároveň je tvrdým a vytrvalým spolupracovníkom“. Penney bol vo Wisconsine šťastný a našiel si tam veľa dobrých amerických priateľov, pretože od začiatku vychádzal s Američanmi veľmi dobre. Nemal absolútne nijaké predsudky ani zvláštnosti či „nedotknuteľnosti“ Európanov, čo tam predtým niekedy Američania zažili a pre jeho prostý, jednoduchý prístup k životu si ich získal.

Od matematiky k fyzike.

Po návrate späť do Anglicka mu udelili štipendium na Trinity College v Cambridge. Svoju pôvodnú matematickú dráhu zmenil na fyziku a zameral sa na základný výskum a teoretické skúmanie štruktúry kovov a magnetických vlastností kryštálov. Medzitým bol jeden semester v Holandsku na univerzite v Groningene, kde pomáhal aj na čiastočný úväzok ako demonštrátor. Približne v tomto čase sa za pár mesiacov (skoro sám, bez väčšej pomoci iných) naučil aj francúzštinu. Neskôr o tom svojim synom povedal, že „Ako mladý muž som mal fenomenálnu pamäť.“ V roku 1935 Penney predložil na University of Cambridge záverečnú prácu a získal titul D.Sc. v odbore matematická fyzika; jeho dizertačná práca obsahovala základné práce v aplikáciách kvantovej mechaniky na fyziku kryštálov.

V tomto roku (1935) sa Bill tiež oženil s Adele Minnie Elms, veľmi peknou a očarujúcou univerzitnou študentkou z Kentu. V roku 1936 sa vrátil do Londýna a na Imperial College prednášal matematiku. Tento post zastával 9 rokov (1936 až 1945) a stal sa uznávaným vedcom Imperial College, kde sa pred ním otvárala vynikajúca akademická dráha. Počiatočná vedecká práca Penneyho v 30. rokoch sa zaoberala aplikáciou kvantovej mechaniky na základné problémy v teórii pevných látok a v teórii chemickej väzby. Jeho prvá vedecká publikácia s R. de L. Kronigom je možno jeho najznámejšia. Kronigov a Penneyov model je presne rozpustný jednorozmerný model pre kvantové stavy elektrónu v kryštáli. Poskytoval výslovný výpočet väzieb elektronickej energie oddelených energetickými medzerami a často používané varianty modelu, najmä v súvislosti so štruktúrami kvantových prvkov používaných v polovodičových zariadeniach. Penneyho druhá vedecká publikácia bola venovaná fotoelektrickému efektu vo filme a vodivosti povrchov. Tretia Penneyho  vedecká práca (1932) bola o polarizácii svetla emitovaného z atómu excitovaného elektrónovou zrážkou, a bola opäť pozoruhodne podrobnou a presnou aplikáciou kvantovej mechanickej teórie, ktorá bola vtedy stará iba niekoľko rokov. Penney tam ukázal na predbežných prácach Oppenheimera, že je potrebné zohľadniť nielen elektrón a jemnú štruktúru atómových stavov, ale aj jadrovú spinovú a hyperjemnú štruktúru. Bolo to tak dobré, že táto teória Oppenheimer-Penny nebola nijako zmenená až do roku 1958 (Percival a Seaton). Ale z toho času je nepochybne najdôležitejšou Penneyho prácou vo fyzike pevných látok skupina prác (1932-4), publikovaná spolu s Schlappom a Van Vleckom, o magnetickej susceptibilite paramagnetických iónov v kryštáloch. Van Vleck vo svojej slávnej knihe z roku 1932 kvalitatívne diskutoval o účinku kryštalického elektrického poľa, ale v tom istom roku už Schlapp a Penney poskytli aj prvú kvantitatívnu diskusiu s aplikáciou na soli Praseodýmu a Neodýmu.

A potom do toho prišla druhá svetová vojna.

Nové povinnosti počas vojny ho prinútili zmeniť miesto pôsobenia. Williama Penneyho v čase vojny povolali na miesto vo výskume kráľovského námorníctva pre štúdium kolízií, výbuchov a rázových vĺn a hľadanie spôsobov, ako pomôcť hydrodynamike na pomoc britskému námorníctvu. Pre Britskú Admiralitu a Ministerstvo vnútra vyšetroval problémy spojené s vlastnosťami tlakových vĺn pod vodou pri výbuchoch, ktoré majú veľký význam pri navrhovaní lodí a torpéd. Spolu s inžiniermi kráľovského námorníctva navrhol a dohliadal na vývoj plošín „Mulberry“, ktoré pripravovali na inváziu v „Deň D“ umiestniť pred pláže V Normandii. Tieto pohyblivé vlnolamy chránili vyloďovacie plavidlá a vojská pred vlnami Atlantiku. Keď sa v roku 1943 jeho práca pre Kráľovské námorníctvo skončila, vrátil sa na svoju Alma Mater na fakultu fyziky Imperial College v Londýne.

Práca na atómových bombách v USA

Potom bol preradený do projektu „Tube Alloys“, čo bol tajný britský a kanadský projekt nadväzujúci na americký Projekt Manhattan – teda vývoj jadrových zbraní. Krátko pred vylodením spojencov (tzv. Deň D) sa v roku 1944 stal Penney stal vedúcim britskej delegácie v rámci Projektu Manhattan, a spolu s tímom britských vedcov odišiel pracovať do laboratória v Los Alamos.

Los Alamos.

V Los Alamos Penney pracoval na efektívnom využití atómovej bomby, najmä na výškovej úrovni, na ktorej by mala byť odpálená. Pre svoje vedecké vlohy, ako aj pre svoje vodcovské kvality a schopnosť pracovať v harmonickom súlade s ostatnými si rýchlo získal uznanie kolegov a nadriadených. Už za niekoľkých týždňov od svojho príchodu bol zaradený do najužšej skupiny vedcov, ktorí prijímajú kľúčové rozhodnutia v rámci smerovania programu. Medzi ďalších členov tohto tímu okrem neho patrili J. Robert Oppenheimer, John von Neumann, Norman F. Ramsey a kapitán amerického námorníctva William Parsons (z USN). Vzhľadom na jeho skúsenosti s rázovými vlnami bolo jeho hlavnou úlohou predpovedať aj škodlivé účinky tlakovej vlny atómovej bomby. Penney bol osobným účastníkom prvej jadrovej skúšky na svete Trinity a bol súčasťou tímu vedeného Luis Alvarezom, ktorý vyvinul technológiu na meranie sily tlakovej vlny pri skúškach. Americký generál Leslie Groves, ktorý riadil Projekt Manhattan považoval Penneyho za nepostrádateľného! Penney bol tiež jedným z tých, čo odporučili Hirošimu a Nagasaki ako ciele bombardovania a poradil aká presná úroveň detonácie je potrebná na dosiahnutie maximálnej devastácie. Práve on dal cenné rady týkajúce sa aj výšky na odpálenie bomby tak, aby zabezpečila optimálne ničivé účinky ale zároveň zaistila, aby sa ohnivá guľa výbuchu nedotkla zeme, čím sa zabránilo trvalej kontaminácii žiarením na zem. Ako špeciálny konzultant a oficiálny britský zástupca odišiel Penney spoločne s tímom Projektu Alberta na ostrov Tinian a následne bol priamym svedkom detonácie nad Nagasaki z pozorovacieho lietadla Big Stink. Aj neskôr ako popredný expert na účinky jadrových zbraní bol Penney členom tímu vedcov a vojenských analytikov, ktorí po japonskej kapitulácii 15. augusta 1945 vstúpili na teritórium Hirošimy a Nagasaki s cieľom odborného posúdenia účinkov jadrových zbraní.

Americký jadrový tím sa opakovane pokúšal regrutovať Penneyho ako svojho stáleho člena, ale bez úspechu.

Počas projektu Manhattan prežil Penney aj osobnú tragédiu: smrť jeho manželky Adele v Anglicku. Podľa dostupných informácií to bolo z dôvodu, že dom Penneyovcov zasiahla v roku 1944 nemecká raketa V-1 z čoho mala vážnu traumu a následná depresia po narodení ich druhého dieťaťa prispeli k Adelinej smrti.

Po vojne.

Na konci vojny britská vláda, pod vedením labouristického predsedu vlády Clementa Attleeho, verila, že Amerika bude s nimi zdieľať technológiu, ktorú britskí vodcovia považovali za spoločný objav na základe podmienok dohody z Quebecu z roku 1943. V decembri 1945 premiér Attlee nariadil výstavbu jadrového reaktora na výrobu plutónia a požiadal o správu s podrobnými požiadavkami na budúce britské atómové bomby. Po vojne sa Penney znovu oženil a pôvodne mal v úmysle pokračovať v akademickej kariére, avšak britská vláda ho požiadala ho o prevzatie pozície vrchného dozorcu v inštitúcii pre výskum zbrojenia (CSAR). V CSAR sa od Penneyho očakávalo, že bude nielen robiť výskum konvenčných zbraní, ale že bude tiež Británii pomáhať pri hľadaní vlastnej cesty na zostrojenie atómovej bomby.

V roku 1946 bol Penney požiadaný generálom Grovesom o návrat do USA, aby pomohol americkým vedcom vyvinúť ešte silnejšie jadrové zbrane. Penney bol opäť priamym svedkom testov na atole Bikini, kde zisťovali deštruktívne sily bômb. Tam sa jeho odborná reputácia sa ešte zvýšila, keď po zlyhaní sofistikovaných testovacích meradiel dokázal určiť úroveň explózií pomocou pozorovaní z jednoduchých zariadení (prázdnych sudov od benzínu a oleja). Z USA sa Penney vrátil do Anglicka až potom, ako Američania odmietli zdieľať väčšinu svojho atómového výskumu spoločne s britským atómovým programom.

Britský program jadrových zbraní.

Prijatie McMahonovho zákona (zákon o atómovej energii) americkou Trumanovou administratívou v auguste 1946 jasne ukázalo, že Británii už nebude povolený prístup k americkému atómovému výskumu. Penney opustil USA a vrátil sa do Spojeného kráľovstva, kde inicioval svoje plány týkajúce sa atómových zbraní a predložil ich na posúdeniu Lordovi Portalovi (maršalovi kráľovských vzdušných síl) v novembri 1946.

Počas zimy 1946–1947 sa Penney ešte znova vrátil do USA, kde pôsobil ako vedecký poradca britského zástupcu v Americkej komisii pre atómovú energiu. Bolo to kvôli tomu, že keďže takmer všetky ostatné aspekty atómovej spolupráce medzi krajinami skončili, Penneyho pobyt v USA ako Američanmi obľúbeného a nimi aj vysoko uznávaného využívali ako špecifickú spojku na udržiavanie kontaktu medzi USA a UK.

Britská Attleeho vláda však rozhodla, že v záujme udržania svojej pozície vo svetovej politike je nevyhnutné, aby UK mala svoje vlastné atómové bomby! Oficiálne bolo rozhodnutie pokračovať v projekte britskej atómovej bomby prijaté v januári 1947 – ale v skutočnosti opatrenia k tomu už dávno prebiehali. Zabezpečiť potrebné plutónium bolo ukryté pod objednávkou výskumu výzbroje britského ministerstva zásobovania, kde vytvorili tajnú sekciu atómových zbraní.

Projekt mal centrum v Royal Arsenal vo Woolwich a fungoval pod krycím menom „High Explosive Research“ (alebo v skratke „HER“). V máji 1947 bol Penney oficiálne menovaný do čela projektu HER. Penney začal dávať dokopy tímy vedcov a inžinierov, aby pracovali na nových technológiách, ktoré bolo treba vyvinúť. Ako neskôr spomínal, sľúbili mu vysokú prioritu, on samozrejme navyše požiadal o personál, materiál ako aj o bezpečnostnú zónu, teda „plot“ vo Woolwichi; neskôr povedal, že dostal iba ten „plot“! Ale už v júni 1947 už mal v knižnici v Royal Arsenal pre svojich nových spolupracovníkov dvojhodinovú prednášku o princípoch a zásadách konštruovania atómovej bomby. Penney si svoj tím nakoniec vytvoril, a práce prebiehali hlavne v pevnosti Fort Halstead a zatiaľ prebiehali podľa plánu. V roku 1950 očakávali, že by mohla byť prvá bomba hotová do dvoch rokov a že si samozrejme bude vyžadovať testy.

Faktom však je, že Penney vtedy nemal žiadne skúsenosti s vedením veľkého projektu a o nejakú byrokraciu, či administráciu sa moc nestaral. Raz sa ho niekto pýtal na organizáciu v Aldermastone. „Och, v Aldermastone?“, znela odpoveď: „Billovi Penneymu tam pomáha 5 000 ľudí!“. V skutočnosti však Penney vedel v praxi veľmi dobre delegovať, vyžadovať aby veci boli urobené,  a dodržiavať termíny!

Po administratívnej stránke mu pomáhal admirál P. Brooking, tvrdý a schopný vysoký námorný dôstojník vo výslužbe; a vo Fort Halstead v roku 1949 navyše prijali do služby aj leuana Maddocka (neskôr Sir Ieuan Maddock, F.R.S.), ktorý sa stal zodpovedným za technické a prístrojové vybavenie. 

Penney stál na čele vývoja prvého samostatného britského jadrového zariadenia a bol opätovne priamym svedkom aj testu v roku 1952, ktorý mal kódové označenie „Operácia hurikán“.

Testovanie bômb v Austrálii.

Od samého začiatku predpokladal Penney, že budú britské jadrové zbrane skúšať buď na amerických polygónoch v Nevade, alebo v Tichomorí, alebo na nejakom inom vzdialenom mieste. Briti požiadali o to vládu USA (1949), ale Američania ich odmietli z dôvodu McMahonovho zákona. Skúšali sa dohodnúť s Kanaďanmi (teritórium spoločenstva Commonwealth), ale bez jasného výsledku. Nakoniec našli jediné vhodné miesto na ostrovoch Monte Bello pri severozápadnom pobreží svojej bývalej kolónie – Austrálie (aj to teritórium spoločenstva Commonwealth). Bolo to vtedy jediné miesto, ktoré by bolo k dispozícii do požadovaného dátumu ich plánovaných jadrových skúšok.

Američania sa potom zbadali, a prišli s ponukou polygónu v Nevade, ale za veľmi obmedzených podmienok. Penney by to bol najradšej prijal, pretože si bol istý, že dokáže so svojimi americkými kolegami uspokojivo spolupracovať, ale vedenie UK (v tom čase už Churchill, ktorému radil Cherwell), sa rozhodli, že hlavne z politických a prestížnych dôvodov pôjdu do toho sami!

Austrálska vláda Roberta Menziesa s tým okamžite súhlasila a na podporu skúšky bola vytvorili námornú pracovnú skupinu vedenú kontraadmirálom. Samotný predseda vlády boľ veľmi nadšený. Ale už prvý pokus s kódovým označením Huricane nebol veľmi úspešný; námorníci a vedci nenastúpili včas, ukázalo sa veľa technických a logistických ťažkostí a aj pracovná morálka ako taká bola nízka. Te nebolo akceptovateľné. Penney odletel do Austrálie a na mieste prevzal velenie. Jeho schopnosti lídera a výborná koordinácia s ostatnými nakoniec spôsobili, že to skončilo úplným úspechom. Ministerský predseda bol veľmi potešený, a osobne mu poslal dva telegramy, z ktorých jeden začínal slovami „Ďakujem, Dr Penney“ a druhý „Výborne, Sir William“....Čoskoro však boli potrebné ďalšie testy, ktoré si už však vyžadovali pozemné skúšky. Vybrala si miesto na Emu Field v južnej Austrálii. Niekoľko skúšok tam aj uskutočnili (TOTEM), ale odľahlosť miesta spôsobovala veľa ťažkostí a Penney si nakoniec vybral prístupnejšie miesto v Maralinge.

Ale ešte predtým, ako bolo možné pripraviť Maralinge, prišlo rozhodnutie a príkaz vyvinúť britskú fúznu jadrovú zbraň, čo vyžadovalo urgentne určité doplňujúce vedecké informácie a v máji 1956 boli na tento účel opäť v Monte Bello uskutočnené dva testy na tento účel (MOSAIC). Maralingu pripravili do septembra na ďalšiu sériu testov (BUFFALO). Sériu TOTEM a BUFFALO osobne viedol Penney. Neskôr o tom napísal: „Po prvom ruskom výbuchu v roku 1949. . . bolo nevyhnutné vybaviť naše (britské) sily na jadrovú vojnu ... to viedlo k požiadavke na fyzicky menšie zbrane a nižší výťažok. Série TOTEM a BUFFALO ukázali, že túto schopnosť máme, výťažky týchto šiestich testov sa pohybovali od 1,5 KT do 15 KT. “(KT = kiloton). Poslednými významnými pokusmi v Maralinge bola séria ANTLER z roku 1957, ktorú plánoval Penney ale priamo viedol už C.A. Adams. V Maralinge potom ešte aj v rokoch 1956 až 1965 prebehli ďalšie menšie jadrové skúšky. Využitie Maralingy bolo dohodnuté až po dlhých a náročných rokovaniach s austrálskou vládou. Na začiatku boli Menzies a Howard Beale (jeho minister zásobovania), pripravení vyhovieť britským požiadavkám bez toho, aby kládli príliš veľa otázok, ale od roku 1956 začali byť Austrálčania veľmi citliví na využívanie ich územia a trvali na ďalších prísnych podmienkach. Podobne sa v tom čase aj verejná mienka otáčala proti jadrovým skúškam. To viedlo k nepríjemným obavám, že tamojšie skúšky sa môžu skončiť skôr, ako bude možné vyvinúť britskú vodíkovú bombu. To na pracovníkov v Aldermaston ako aj Penneyho prinášalo nielen urýchlené väčšie požiadavky, ale aj fakt že ich aj proti ich vôli čoraz viac vťahovali do politickej arény. V boji proti tomuto narastajúcemu austrálskemu postoju bola najväčšou britskou výhodou práve osobnosť a prestíž Penneyho. Ten sa snažil robiť všetko pre to, aby Austrálčanov informoval naplno. V súvislosti so sériou BUFFALO zorganizoval program pre približne 200 austrálskych úradníkov a vojenského personálu počas ktorého im dal plnú informáciu a zodpovedal na všetky ich otázky. Takže na pracovnej úrovni zostali anglo-austrálske vzťahy vynikajúce. Vtedajší vysoký komisár Spojeného kráľovstva v Canberre Lord Carrington, napísal v máji 1956 pre britskú vládu list, kde Penneyho vychválil „až do neba“.  </p><p>Na konci tejto anglo-austrálskej spolupráce v testovaní jadrových zbraní vydal „Austrálsky výbor pre bezpečnostné skúšky zbraní“ správu pre austrálsku vládu o výsledkoch programov MOSAIC, BUFFALO a ANTLER, v ktorej <strong>poskytli úplné bezpečnostné zhodnotenie všetkých troch sérií, pričom kategoricky uviedli, že počas žiadnej z nich nehrozilo žiadne riziko pre žiadnu osobu, hospodárske zvieratá alebo majetok!</strong> To bola veľká pocta Penneyovej práce, ktorý niesol priamu zodpovednosť za niektoré z nich, a nepriamu zodpovednosť za všetky. „Austrálska kráľovská komisia“ napadla závery v tejto správe až oveľa neskôr! Neskôr už po obnovení anglo-americkej spolupráce (v roku 1958) rutinne testovali britské jadrové zbrane v Nevade bez akýchkoľvek politických alebo environmentálnych komplikácií, ale tam už Penney nebol do toho priamo zapojený.

Britská vodíková bomba.

Penney hneď od začiatku chcel, aby sa začalo hneď pracovať na najnovších zbraniach, ale britská vláda na základe odporúčania Cherwella rozhodla, že na to nevedia nájsť finančné zdroje. Až rok 1952 keď pochopili vývoj a testovanie termonukleárnych zariadení ZSSR a USA viedlo k obratu v tejto politike. Rozhodnutie pokračovať v rozvoji bolo prijaté až na konci roku 1954 a bolo oficiálne oznámené vo februári 1955. Uložilo Penneymu tímu ďalšiu zložitú úlohu v Aldermaston. Určitá úľava prišla v roku 1954. V septembri sa k Penneymu pripojil Bill Cook (neskôr Sir William Cook), ako zástupca riaditeľa, ktorý bol skúsený bývalý vysoký úradník z ministerstva. Vo funkcii zástupcu riaditeľa a zároveň správcu s ostrým okom pre detail sa výborne osvedčil. Veľmi dobre spolu vychádzali dobre a mali medzi sebou rozdelenú prácu. Podľa slov Penneyho: „Cook prevzal každodennú kontrolu nad programom, zatiaľ čo ja som udržoval silný a nepretržitý dôraz o jeho správne smerovanie.“ Prvou úlohou bola príprava prvej jadrovej štiepnej bomby na testovanie; druhou úlohou  vývoj menšej a efektívnejšej jadrovej štiepnej bomby; a treťou úlohou (po príchode Cooka), bol vývoj a testovanie fúznej bomby, za ktorú Bill Cook aj prevzal hlavnú zodpovednosť.

V roku 1952 bolo Penneymu ponúknuté dôležité miesto v Oxforde. Chcel to vziať, ale vyššie štátne záujmy nedovolili aby sa to stalo.

Penney si však už dovtedy osvojil (najskôr vo Fort Halstead a potom od roku 1951 v Aldermastone) vynikajúce vodcovské kvality. Inšpiroval dôverou a náklonnosťou. Nie vždy sto percentne upravený ale vždy prístupný - mal vo zvyku sa neformálne zapojiť do rôznych skupín a sekcií podniku a diskutovať o aktuálnych problémoch. Mal sklon sústrediť sa na tú prácu - priamo súvisiacu s jeho hlavnými záujmami a niektoré skupiny by ho boli radi videli aj častejšie. Stal sa z neho obľúbený šéf a väčšina jeho personálu by bola pre neho urobila takmer všetko. O Penneyových metódach práce na rôznych úrovniach je známych viac príbehov. Jedného rána, netrpezlivý do práce, si Penney požičal manželkin bicykel a usilovne šliapal do podniku. A strážnik na bráne na neho zavolal: „Hej, kto si myslíš, že si tu? Nejaký majster? ‘‘ „Áno, ja som tu foter“, bola odpoveď. (Tu v tom je aj slovná hračka, pretože pre použité slovo v angličtine „gaffer“ sú správne oba výrazy, dokonca sa to dá preložiť aj ako „šéf“).

Keď uvažovali o dizajne fúznej bomby, Penney si zavolal Billa Cooka a povedal mu:  „Američania tvrdia, že vyrobili fúznu bombu, a ja im verím. Ale na základe mojich súčasných vedomostí to nedokážem navrhnúť. Tam je niekde nejaká chyba“. „Prines mi dokumentáciu o účinných prierezoch ľahkých prvkov“. Cook to priniesol a ukázalo sa účinné prierezy lítia boli uvedené nesprávne. Penney sa ukľudnil....a napokon povedal „Tak teraz to dokážeme.“

The Royal Society.

Za člena Britskej Kráľovskej spoločnosti bol Penney zvolený v roku 1946 vo veku 37 rokov. V rokoch 1956-1960 tam pôsobil ako pokladník a v rokoch 1958-1969 ako viceprezident. Zaviedol niekoľko reforiem a urobil veľa pre posilnenie finančnej situácie spoločnosti. Zodpovedal za financovanie príprav osláv stého výročia v roku 1960 a osobne pomohol zabezpečiť aj ich úspech.</p><p>Potom sa stal členom predstavenstva novovytvoreného Spojeného kráľovského inštitútu pre atómovú energiu (UKAEA). Ako predseda UKAEA sa rokoval medzinárodných rokovaniach o kontrole jadrových skúšok a aj sa osobne úspešne podieľal na prijatí „Zmluvy o čiastočnom zákaze jadrových skúšok“. Keď vo februári 1964 Penney prevzal predsedníctvo AEA, už bol ako člen predstavenstva takmer desať rokov. V rokoch 1954—59 sa zaoberal vývojom zbraní. Od roku 1959, a najmä potom, čo sa v roku 1961 stal podpredsedom AEA, bol priamo zapojený aj do všetkých hlavných rozhodnutí a významným hráčom v zamotanej histórii tejto jadrovej inštitúcie. Penney dôrazne podporil rozhodnutie voľby pre jadrové reaktory typu AGR (1966), čo bolo prijaté počas jeho predsedníctva. Rozhodnutie vyvinúť popri AGR aj ťažký vodný reaktor na výrobu pary bolo prijaté krátko pred ním, bol však zodpovedný aj za jeho úspešný vývoj a bol by rád, keby sa do vývoja tlako-vodných reaktorov vložilo viac finančných zdrojov. Pri ňom (v roku 1966) boli prijaté ďalšie dve dôležité rozhodnutia, - pokračovať v použití prototypu rýchleho množivého reaktora v Dounreay, a - modernizovať separačný závod v Capenhurste. Počas celého svojho predsedníctva sa prejavoval ako solídny partner so stabilným úsudkom a predvídavosťou v organizačných aj technických záležitostiach. Osobne bol pre jednu stavebnú spoločnosť (pre jadrovú energetiku) už dávno predtým, ako bola konečne vytvorená, a jeho technické hodnotenie pravdepodobného výkonu AGR sa ukázalo ako správne. Ak by sa boli dodržali jeho rady, mohlo byť v budúcnosti omnoho menej smútku. Žiaľ nestalo sa tak....

Opäť doma na Alma Mater v Imperial College.

Po svojom odchode do funkcie predsedu AEA v roku 1967 Penney ľahko prijal ponuku, aby sa stal rektorom Imperial College. Ale aj keď tam už bol zástupcom Kráľovskej spoločnosti vo vedení šesť rokov, zdá sa, že si celkom neuvedomil, aké ťažké a zložitejšie bolo miesto rektora po 15 rokov, odkedy tam bol. Nepredpokladal ani to, že nebude mať príležitosť venovať sa vlastným výskumným záujmom. Prišiel v polovici päť ročného obdobia, v ktorom prebehla druhá fáza povojnovej expanzie akadémie. Akadémia už získala právo na priamy prístup ku kapitálovým fondom a v tomto ohľade už nebola závislá od University of London. Finančná situácia však nebola „najružovejšia“ a všeobecne 60. roky boli pre britské univerzity ťažkými rokmi. Expanzia bola príliš rýchla, nielen z finančného, ​​ale aj z ľudského hľadiska. Bolo to obdobie agitácie medzi zamestnancami a nepokojmi medzi študentami. Ani Imperial College sa týmto problémom nevyhol, ale vďaka Penneyovmu zdravému úsudku a šikovnému zaobchádzaniu so zamestnancami a študentmi sa vyhol takým zlým situáciám a konfrontáciám, ktoré sa vyskytli inde. Po šiestich rokoch na funkciu rektora v septembri 1973 Bill Penney rezignoval, aby „dokončil svoju vedeckú prácu a sledoval ďalšie záujmy“....

Snemovňa lordov.

Penney bol povýšený do šľachtického stavu (ako Life Peer) v roku 1967 a do Snemovne lordov ho uviedli lordi Todd a Florey v novembri toho roku. Po svojom úvodnom príhovore sa však do diskusie snemovne zapojil iba desaťkrát v období rokov 1967-73 (z toho sedem v roku 1970). Nikdy nepoložil nijakú otázku, a hlasoval trikrát: - prvý krát za Ródézske sankcie v roku 1968; - za pozmeňujúci a doplňujúci návrh k prerozdeleniu sedadiel v roku 1969; - a za vstup do Európskeho spoločenstva v roku 1970. Po roku 1973 už nikdy do snemovne neprišiel. Bola to veľká škoda, pretože bol uznávanou osobnosťou a toľko prispel do vedeckej práce. Ale politická aréna nebola pre neho, aj keď politika sotva vstúpila do práce vedeckých a technologických výborov. Jeho rozhodnutie zdržať sa hlasovania odrážalo v podstate jeho utiahnutú stránku jeho osobnosti a utiahnutie sa do ústrania po vykonanej práci.</p><p><u>Na dôchodku</u></p><p>Počas rektorátu na Imperial College získal Penney niektoré pozície v priemysle. Bol menovaný do  vedenia niekoľkých spoločností, ale dlho v nich nezostal.</p><p>V East Hendred v Berkshire si kúpil dom a ponechal si aj malú kanceláriu v Aldermastone, kde pokračoval vo výskume, hlavne účinkov výbuchu. Po odchode z priemyselných pozícií viedol čoraz pokojnejší život. V podstate sa nezúčastňoval na miestnych záležitostiach, ale bol prezidentom športového klubu a správcom dedinskej haly. Venoval sa golfu a rybárčeniu - bol šikovným rybárom a vplyvným členom Rybárskej Spoločnosti (Piscatorial Society), ale ako sa zdá pre neho príznačné – najradšej rybárčil sám. V domácnosti bol celkom energickým záhradníkom, ktorý sa sústredil skôr na zeleninu ako na kvety.

Neskoršie vedecké výsledky.

Penneyho pozoruhodné vedecké príspevky zahŕňali matematiku pre komplexnú vlnovú dynamiku, ako v rázových, tak gravitačných vlnách, s návrhom optimalizačných problémov a riešení v hydrodynamike (ktorá hrá hlavnú rolu v materiálovej vede a metalurgii.

Nepríjemné spomienky a smutný koniec.

V roku 1985 austrálska vláda (pod vedením Hawkeho) zriadila Kráľovskú komisiu pre britské jadrové testovanie v Austrálii. Predtým s tým nemali žiadne problémy, ale vtedy sa zrazu austrálsky politický postoj k testovaniu otočil o 180 stupňov (od plnej predošlej spolupráce k úplnej nevraživosti). Komisia, aj keď bola kvázi legálne vytvorená, bola jednoznačne politicky motivovaná a usilovala sa o ochranu anglofilnej Menziesovej vlády. Táto politická a proti-britská zaujatosť je dokonca jasne uvedená aj v úvode správy, ktorá obsahuje neobmedzenú chválu na Menziesa a Howarda Bealeho, a kritiku na Penneyho a veľmi neúctivý komentár k profesorovi Tittertonovi. Komisia prišla do Anglicka, aby vykonala dôkazy, a Penney bol hlavným svedkom ktorému nikto nepomohol a ani ho neobraňoval. Komisia v komunikovaní s ním zaobchádzala veľmi hrubo (až sa dá povedať surovo).

To čím Penney musel prejsť ako aj závery Komisie, ktoré bolo pre neho tak hlboko zraňujúce a depresívne, a malo podľa jeho rodiny a priateľov taký dopad, že sa z toho už nikdy úplne nezotavil. Jeho neskoršie roky to určite smutne ovplyvnilo.

V januári 1991 mu bola nečakane diagnostikovaná smrteľná rakovina a smrť si pre neho prišla v priebehu niekoľkých týždňov vo veku 81 rokov.

Retrospektíva? 

Takto sa zamýšľal nad ním jeden z jeho osobných priateľov (Lord Sherfield): Keď sa obzrieme späť za kariérou Penneyho, je evidentné, že uspel vo všetkom, čoho sa chytil. Počas svojho dlhoročného pôsobenia vo vývoji jadrových zbraní dodržiaval všetky termíny a nikdy nezlyhal. UKAEA počas jeho predsedníctva si počínala dobre a bol aj vynikajúcim rektorom Imperial College, aj keď sám považoval túto pozíciu skôr za príťaž. Aké bolo tajomstvo tohto úspechu?  Začínal samozrejme s prvotriednou vedeckou inteligenciou v kombinácii s vyrovnaným temperamentom a praktickým zdravým rozumom. Nohy mal pevne položené na zemi a na rozdiel od niektorých kolegov dobrý politický úsudok. Bol transparentne čestný, priamy a oddaný. Veril tomu, čo robí, a bol presvedčený, že rozvoj jadrových schopností je najistejším spôsobom, ako zabrániť veľkým konfliktom. Netrpel komplexom viny, ktorý následne zasiahol mnohých jadrových vedcov. Bol dobrým lídrom kolegom a vo svojich podriadených inšpiroval lojalitu a náklonnosť. Všeobecne vychádzal dobre s ľuďmi, najmä s ozbrojenými silami, ale aj s Američanmi či s Austrálčanmi. Bol úplne bez pretvárky. Bol šťastný v rodinnom živote a spokojný so spoločnosťou svojej ženy Joan a jeho dvoch synov a ich detí.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Komentár šéfredaktorky ´´

Čo nám ostáva, keď Fico slintá po moci a vláda sa háda?

Čoraz ťažšie sa rozlišuje, ktoré rozhodnutie smeruje k ochrane životov a ktoré je len zneužívaním dôvery občanov.

NADÁCIA ZASTAVME KORUPCIU

Holý sa opäť zatajuje. V Británii buď porušil pravidlá, alebo zavádzal

Na Slovensku pravidlá neporušil, v Anglicku to isté nie je.

CYNICKÁ OBLUDA

O príjem menej

Blaha a Chmelár nebudú dostávať príjem a pozornosť na Akadémii Policajného zboru. Očakávame Eduardovu analýzu.


Už ste čítali?