reklama

Jadrová energia – Dlhý „polčas rozpadu“ v živote atómového špióna Pontecorvo.

Angličania zvyknú hovoriť, že „Ten kto má dvadsať a nie je ľavičiar, nemá srdce; ale ak má už štyridsať a je stále tam, nemá rozum!“

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Jadrová energia – Dlhý „polčas rozpadu“ v živote atómového špióna, alebo rozčarovanie Bruna Pontecorvo.

Angličania zvyknú hovoriť, že „Ten kto má dvadsať a nie je ľavičiar, nemá srdce; ale ak má už štyridsať a je stále tam, nemá rozum!“

Po generáciách vidíme to isté. Tisíce mladých ľudí preferujú sociálnu spravodlivosť a myšlienky pomoci slabším a tým, ktorí sú v núdzi. Aj z nás starších mnohí tvrdia, že sa im táto myšlienka teoreticky páči, ale .... Iní poukazujú, že názory na socializmus sa (u tých mladých) budú časom vyvíjať, pretože po začatí svojej vlastnej kariéry získajú viac životných skúseností.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Sú snáď tie tisíce mladých ľudí v rôznych krajinách sveta, ktorí opakovane a opakovane prepadajú preferovaniu socialistických myšlienok hlupáci, alebo blázniví rojkovia? No to zrejme určite nie! Veď podobné myšlienky môžeme nájsť aj mnohých kresťanských hodnotách, ktoré sú fundamentálnymi kameňmi západnej a zvlášť európskej civilizácie.

Ale keďže princíp socializmu je čiastočne založený aj na tom že sa tí bohatší (resp. štát), a šikovnejší a úspešnejší „podelia“ o zisk s tými chudobnejšími, slabšími a neúspešnejšími, tvrdá logika žiada, že najprv musíme ten zisk nejako vytvoriť aby sme ho následne mohli aj podeliť medzi inými... 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Keď sa napríklad pýtali v USA o vysvetlenie chápania pojmu „socializmus“, 17% opýtaných ho definovalo ako vládne vlastníctvo výrobných prostriedkov, čo je ale už iba polovica z tých, ktorí ho takto definovali v roku 1949, keď sa Gallupov inštitút po prvý krát pýtal na názory Američanov na tento pojem.

V dnešnej dobe je s najväčšou pravdepodobnosťou definícia socializmu vnímaná ako konotujúca rovnosť pre všetkých, zatiaľ čo iní tento pojem chápu ako poskytovanie dávok a sociálnych služieb, upravenú formu komunizmu alebo koncepciu socializmu ako toho, že ľudia sú spoločenskí a navzájom si vychádzajú. Ale asi štvrtina Američanov nebola na to vôbec schopná odpovedať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

A zaujímavé je, že medzi mládežou ktorá vidí myšlienky socializmu ako nádej pre ľudstvo môžeme často prekvapujúco nájsť deti aj z bohatých a veľmi dobre zaopatrených rodín.

Tak to bolo aj s našim hrdinom Bruno Pontecorvo, ktorý (okrem úteku pre Nemcami) nikdy nepoznal núdzu! Narodil sa v bohatej rodine úspešného podnikateľa. Mal veľa bratov a sestier, a všetci boli krásni a nadaní.

Ale bol Bruno Pontecorvo skutočne špión?

Ťažko na to odpovedať jednoznačne. Je nesporné, že Sovietom odovzdal značné vedomosti a neskôr pre nich aj dobrovoľne pracoval. Bol to mimoriadne nadaný a aj z pohľadu jeho pozoruhodných výsledkov prvotriedny fyzik, ktorý keby nebol ušiel za „železnú oponu“, ktorá vtedy rozdeľovala Európu, bol by sa s najväčšou pravdepodobnosťou stal nositeľom Nobelovej ceny. Veď za práce uskutočnené s využitím jeho myšlienok bola už trikrát udelená Nobelova cena, ale všetky tri boli dané „západným“ fyzikom.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Chlapec z bohatej vydarenej taliansko-židovskej rodiny.

Bruno Pontecorvo sa narodil 22. augusta 1913 v Marina di Pisa, ako štvrté z ôsmich detí Massimovi Pontecorvo a jeho manželky Márie rodenej Maroni. Bola to úspešná rodina. Jeden z jeho bratov Guido, sa stal genetikom, a druhý Paolo, bol inžinierom, ktorý pracoval počas druhej svetovej vojny na radare. Jeho mladší brat Gillo bol zase známy ako filmový režisér. Bola to skrátka bohatá a úspešná rodina, otec vlastnil tri textilné továrne zamestnávajúce viac ako 1 000 ľudí a jeho starý otec (z matkinej strany), Arrigo Maroni bol riaditeľom nemocnice Fatebenefratelli v Miláne; Navyše jeho sesternica Elisa Gurrieri-Norsa bola významná zoologička.

Úspešný študent profesora Fermiho – jeden z „chlapcov z Via Panisperna“

Bruno chcel pôvodne študovať inžinierstvo, ale po dvoch rokoch (1931) sa rozhodol pre fyziku. Na radu svojho brata Guida sa rozhodol študovať na rímskej univerzite La Sapienza, kde profesor Enrico Fermi dal dokopy skupinu budúcich nádejných mladých vedcov známych ako „chlapci z Via Panisperna“ podľa názvu ulice, na ktorej sa vtedy nachádzal Fyzikálny ústav Rímskej univerzity. Bol mimoriadne talentovaný a už ako 18-ročný bol prijatý do tretieho ročníka fyziky. Fermi neskôr povedal o Pontecorvovi ako o „vedecky jedného z najbystrejších mužov, s ktorým som počas svojej vedeckej kariéry prišiel do styku“. V skupine ho ako najmladšieho medzi sebou volali „Cucciolo“, čo v preklade znamená „šteniatko“.

Geniálny Cucciolo

V roku 1934 prispel Pontecorvo (ako 21 ročný!) k slávnemu Fermiho experimentu, ktorý ukázal vlastnosti pomalých neutrónov, ktoré nakoniec viedli k objavu štiepenia jadra atómu. Meno Pontecorva bolo uvedené v patente chlapcov z Via Panisperna, ako „Zvýšiť produkciu umelej rádioaktivity bombardovaním neutrónmi“.

Mladučký asistent na univerzite

Od 1. novembra 1934 (ako 22 ročný) sa stal dočasným asistentom na talianskom Kráľovskom fyzikálnom ústave a na Rímskej univerzite. 7. novembra bol spolu s Fermi a Rasettim uvedený ako spoluautor medzníkového referátu o pomalých neutrónoch, ktorý uvádzal že vodík spomalil neutróny viac ako ťažké prvky a že pomalé neutróny boli ľahšie absorbované. V októbri 1935 bol na tento proces udelený taliansky patent na meno Fermi, Pontecorvo, Edoardo Amaldi, Franco Rasetti a Emilio Segrè. Americký patent im bol udelený 2. júla 1940.

Francúzsko - spolupráca s Irène a Frédéric Joliot-Curie

 

Vo februári 1936 sa Pontecorvo presťahoval do Paríža na jednoročné študijné štipendium a pracoval v laboratóriu Irène a Frédéric Joliot-Curie na Collège de France na účinkoch zrážok neutrónov s protónmi a na elektromagnetických prechodoch medzi izomérmi.

Zaujali ho ideály komunizmu

Počas obdobia na Collège de France, ovplyvnený svojim bratrancom Emiliom Serenim (z ktorého sa po vojne stane význačný politik talianskej komunistickej strany a taliansky minister verejných prác), sa Bruno vnútorne stotožnil s ideálmi komunizmu, ktorým ako sa ukáže neskôr, zostal verný po celý svoj život.

Za všetkým hľadaj ženu

V Paríži sa stretol s mladučkou Švédkou Helene Marianne Nordblom, ktorá pracovala ako opatrovateľka, ale bola zároveň aktívna v komunistickom hnutí. Pod vplyvom svojho bratranca Emilia Sereniho vstúpil do Francúzskej komunistickej strany, rovnako ako jeho sestry Giuliana a Laura a brat Gillo. Toto všetko (vzťah s Marianne, zaujímavá práca o izoméroch a taktiež zhoršujúca sa politická situácia v Taliansku spôsobilo, že v roku 1937 odmietol príležitosť uchádzať sa o ponúkané miesto na univerzite v Ríme. A nokoniec nové rasové zákony talianskeho fašistického režimu proti Židom z roku 1938 spôsobili, že mnohí jeho rodinní príslušníci odišli z Talianska do Británie, Francúzska a Spojených štátov. V roku 1938 sa Bruno Pontecorvo s Marianne narodil prvý syn Gil. V júni 1939 Pontecorvo požiadal o švédske vízum, ale jeho žiadosť bola zamietnutá.

Medzinárodné napatie sa stupňuje

23. augusta boli zverejnené správy o podpísaní paktu Molotov – Ribbentrop (Pakt Molotov – Ribbentrop je paktom o neútočení medzi nacistickým Nemeckom a Sovietskym zväzom, ktorý umožnil týmto dvom mocnostiam rozdeliť si medzi sebou Poľsko). Reakcia Pontecorvo bola, že ihneď na druhý deň vstúpil do francúzskej komunistickej strany (ako potvrdenie jeho osobnej viery v Sovietsky zväz). Marianne sa k nemu pripojila 6. septembra 1939 v Paríži, (tri dni po britskom a francúzskom vyhlásení vojny Nemecku v reakcii na nemeckú inváziu do Poľska, ktorá začala druhú svetovú vojnu v Európe). 9. januára 1940 Bruno a Marianne uzavreli manželstvo.

Z Európy do Ameriky

Keď sa nemecká armáda počas druhej svetovej vojny priblížila k Parížu (1940), Bruno, jeho brat Gillo, bratranec Emilio Sereni a Salvador Luria, utiekli z mesta na bicykloch. Marianne na ceste do USA potratila a cestu znášala veľmi ťažko.

Obrázok blogu

Po strastiplnom putovaní sa nakoniec aj Bruno Pontecorvo dostal do americkej Tulsy v Oklahome, kde svoje vedomosti z jadrovej fyziky uplatnil vo firme ktorá hľadala ropu a minerály, a to experimentovaním pri vrtoch metódou analýzy horninových útvarov, ktoré prenikli pri ťažbe ropy pomocou neutrónového žiariča. Pracoval pre dvoch európskych židovských emigrantov, Jakova „Jake“ Neufelda a Sergeja Alexandroviča Sčerbatskoja, ktorí založili spoločnosť s názvom „Well Surveys“ z prostriedkov poskytnutých spoločnosťou Standard Oil. Pontecorvo si vytvoril zdroj neutrónov pomocou Rádia a Berýlia, (podobne ako to urobili pri výskumoch ešte v Ríme), s parafínovým voskom ako moderátorom neutrónov, a pomocou metód (ktoré vyvinuli Fermi a Amaldi) zmeral absorpciu rôznych minerálov. V júni 1941 už mal také zariadenie, ktoré dokázalo rozlíšiť bridlicu, vápenec a pieskovec a zmapovať prechody medzi nimi. Táto technika môže byť považovaná za prvú praktickú aplikáciu objavu pomalých neutrónov

bola stále používaná aj dlhé desaťročia neskôr

(hlavne pri ťažbe studní). Pontecorvo si v USA prihlásil štyri patenty týkajúce sa jeho prístrojového vybavenia! Neufeld a Sčerbatskoj boli z neho nadšení.

Problémy s rádiovými zdrojmi

Ale koncom roku 1941 už začal mať Pontecorvo ťažkosti so zabezpečením potrebných rádioizotopov. O projekte Manhattan nevedel, a toto vojnové úsilie (výroba atómových bômb), prakticky zlikvidovalo trh.

Opätovné stretnutie so svojim profesorom Fermim

Pri pokuse o ich získanie sa stretol so svojim profesorom Fermim, (za účasti von Halbana a Juraja Plačeka). Fermi síce prejavil neočakávaný veľký záujem o jeho prácu vo Wells Surveys, ale pomôcť so zabezpečím potrebných zásoby mu nevedel.

Nakoniec, aj keď stretnutie s Fermim mu neprinieslo pomoc v oblasti ktorú hľadal, prinieslo mu niečo iné.

Pontecorvo dostal ponuku od von Halbana a Plačka, aby sa pripojil k tímu Tube Alloys v Montrealskom laboratóriu v Kanade. Ich šéf Sir Edward Appleton síce mal určité obavy z jeho vymenovania, ale ani nie kvôli jeho politickému presvedčeniu, ale kvôli skutočnosti, že nebol britským občanom, a na projekte Tube Alloys už pracovalo veľké množstvo zahraničných vedcov. Nakoniec ale zavážila jeho reputácia ako aj fakt, že dobrých fyzikov bol nedostatok.

Jadrový vojenský výskum

Obrázok blogu

V auguste 1943 sa Churchill a Roosevelt v tzv. Québeckej dohode, dali USA a Veľkú Britániu dokopy, a Pontecorvo začal pracovať v anglo-kanadskom tíme pre projekt „British Tube Alloys“ v Montrealskom laboratóriu v Kanade. Tube Alloys bolo súčasťou projektu Manhattan zameranom na vývoj prvých atómových bômb. Pontecorvo vo výskumnom inštitúte Chalk River Laboratories pracoval na konštrukcii jadrového reaktora ZEEP, prvého jadrového reaktora postaveného mimo USA, ktorý bol taktiež prvým jadrovým reaktorom na svete, ktorý ako moderátor neutrónov používal ťažkú vodu. Jadrový reaktor ZEEP „dosiahol kritiku“ 5. septembra 1945, a po ňom nasledoval ďalší jadrový reaktor NRX v roku 1947. Ale Pontecorvo to nestačilo, jeho vedecké ambície zahrňovali kozmické žiarenie, rozpad miónov, a hlavne neutrína, ktorými bol doslova posadnutý.

V tomto čase Pontecorvo a jeho kolega Allan Nunn May sa fakticky čiastočne „oboznamovali“ aj s vedeckými výsledkami z projektu Manhattan, povedané surovo - v skutočnosti získavali dôležité informácie pre Veľkú Britániu. Ale ako sa ukáže neskôr aj Nunn May bol tiež sovietskym špiónom. Pontecorvo usilovne pracoval, napísal 25 prác týkajúcich sa konštrukcie jadrových reaktorov, hoci iba dve boli publikované. Nezabúdal ani na prieskumy so svojou starou firmou a hľadal ložiská uránu blízko Port Radium na Severozápadných územiach Kanady. Ale vo svojom vnútri zostával presvedčený komunista. Ich druhý syn sa narodil 20. marca 1944 a dostal meno po juhoslovanskom komunistickom vodcovi „Tito“. V júli 1945 sa im narodil tretí syn „Antonio“.

Po skončení vojny boli fyzici veľmi žiadaní a Pontecorvo dostal atraktívne a lukratívne ponuky od niekoľkých univerzít v USA. Namiesto toho však 21. februára 1946 prijal ponuku riaditeľa Cockcrofta na prácu v Britskom ústave pre výskum atómovej energie (AERE). V tom istom roku (1946) Pontecorvo publikoval prácu, ktorá je dnes považovaná za klasiku: zaoberal sa otázkou experimentálnej detekcie neutrín a navrhol spôsob jej detekcie pomocou reakcie premeny jadier chlóru na jadrá rádioaktívneho argónu. Túto metódu neskôr implementoval Raymond Davis, Jr. na detekciu slnečných neutrín, čo znamenalo začiatok neutrínovej astronómie.

Ctihodný britský občan

V roku 1948 sa stal britským občanom a nasledujúci rok prešiel do výskumného „Úradu pre atómovú energiu“ v Harwell v Berkshire v Anglicku, kde pokračoval vo svojich výskumoch. V Harwell sa Pontecorvo naďalej zúčastňoval na projektoch projektovania reaktorov. Ako člen riadiaceho výboru (PSC) sa zúčastňoval diskusií o výrobe a použití štiepnych materiálov a o materiáloch používaných pri stavbe reaktorov.

Chamtivosť kazí aj dobrých ľudí

V roku 1949 začal hlavne Emilio Segrè, ale aj ďalší (chlapci z Via Panisperna), z talianskeho tímu presadzovať v USA svoje finančné nároky týkajúce sa patentov týkajúcich využitia pomalých neutrónov, ktoré boli podstatou konštrukcií jadrových reaktorov a jadrových zbraní. Americký Federálny úrad pre vyšetrovanie (FBI) preto začal skúmať ich pozadie. Lenže malo to háčik, vo svojich záznamoch z projektu Manhattan našli, že Pontecorvo čestne z roku 1943 uviedol, že jeho súrodenci Giuliana, Laura a Gillo boli komunisti. Taktiež tam našli informácie o podozrení, že aj samotný Pontecorvo a jeho žena Marianne boli pravdepodobne tiež komunisti. FBI o tom okamžite informoval sesterskú britskú agentúru MI5 a Kim Philbyho z MI6 (paradoxne sovietskeho špióna), ktorý bol spojovacím dôstojníkom vyslaným vo Washingtone DC.

Zmráka sa

Obrázok blogu

Vo februári 1950 bol zatknutý pre špionáž Pontecorvov kolega z Harwellu Klaus Fuchs

a v AERE začali brať bezpečnosť serióznejšie. Pontecorvo bol vypočúvaný bezpečnostným dôstojníkom AERE, a aj keď ten nemal dôkazy o tom, že by bol sovietskym špiónom, mal pocit, že Pontecorvo predstavuje bezpečnostné riziko, a odporučil aby bol preradený na miesto, kde nemal prístup k prísne tajným materiálom. Pontecorvo dostal ponuku profesora na univerzite v Liverpoole.

Útek za „železnú oponu“

Uprostred rodinnej dovolenky v jeho rodnom Taliansku Pontecorvo náhle odletel (1. septembra 1950), s manželkou a tromi synmi (bez toho, aby o tom informoval priateľov alebo príbuzných) do Štokholmu (rodnej krajiny manželky, kde navyše v Štokholme žili Marianne rodičia), čo sa nezdalo nijako a nikomu podozrivé.......

Potom odišli do Helsínk a bolo o nich počuť až po piatich rokoch (1955), keď sa Pontecorvo znenazdajky objavil na tlačovej konferencii v Moskve na podporu mierového využívania jadrovej energie.

Jeho náhle zmiznutie spôsobilo veľké znepokojenie mnohým západným spravodajským službám, najmä britským, kanadským a americkým, ktoré sa pochopiteľne obávali úniku atómových tajomstiev do Sovietskeho zväzu, ale aj Fínskej a Švédskej službe, cez ktorých krajiny sa Pontecorvo a Marianne dostali do ZSSR prakticky bez platných pasov a víz.

Pozadie

Obrázok blogu

V skutočnosti im agenti ZSSR už 2. septembra 1950 pomohli prekročiť hranicu z Fínska do Sovietskeho zväzu. Podľa Olega Gordievského, dôstojníka KGB, ktorý ušiel na „Západ“, a Pavla Sudoplatova, bývalého zástupcu riaditeľa Zahraničných spravodajských služieb Sovietskeho zväzu bol Pontecorvo sovietskym špiónom. K zmiznutiu rodiny Pontecorvo došlo tri mesiace po verdikte jedného zo sovietskych „atómových špiónov“ - Klausa Fuchsa. Sudoplatov výslovne uvádza, že „Pontecorvov útek bol organizovaný sovietskymi spravodajcami, aby sa zabránilo jeho odhaleniu. "Táto operácia našich spravodajských služieb úspešne zablokovala všetko úsilie FBI a britskej kontrarozviedky okrem Fuchsa zverejniť aj ďalšie zdroje informácií o atómovom projekte. Po príchode do ZSSR začal Pontecorvo vedecky pracovať v jadrovom centre neďaleko Moskvy".

Samotný Pontecorvo však o svojej spolupráci s sovietskou rozviedkou nikdy nepovedal ani slovo. Nikdy nebolo proti nemu vznesené obvinenie.

Aj podľa spomienok manželky profesora Fermiho - Laury Fermi, spomína, že pokiaľ ona vie, tak Pontecorvo nemal nikdy dostup k žiadnym dôležitým utajovaným materiálom (týkajúcim sa jadrových zbraní) a v Harwelle sa zaoberal výskumom kozmického žiarenia a nezúčastňoval sa žiadnych tajných prác (pre jadrové zbrane). A taktiež (Laura Fermi) zadáva rétorickú otázku: „Ak bol Pontecorvo spájaný s prípadom Fuchsa, tak prečo tak dlho odkladal svoj útek - od marca, keď už bol Fuchs odsúdený, do septembra?“ Podľa jej spomienok boli spolu s profesorom Fermi a ich príbuznými prekvapení, keď zistili, že vlastne nevedia nič o Pontecorvových politických názoroch. "Poznali sme politické presvedčenie všetkých našich ďalších priateľov a mohli sme s istotou povedať, ako sa budú správať za určitých okolností. Ale o Pontecorve sme nevedeli nič." „Vnímali sme ho ako školáka v našom športovom tíme, bolo to stále naše šteniatko“.

Okolo samotného úteku Pontecorva existuje množstvo legiend, kde sa objavujú lode, ponorky, a kde cestujú v kufri diplomatického automobilu. Ale skutočnosť bola ďaleko prozaickejšia. Ako píše v spomienkach fyzik Benedikt Dželepov, ktorý pracoval spolu s Pontecorvo v Dubne, mu Brunov najstarší syn Gil, (ktorý mal v čase príchodu do ZSSR 12 rokov), povedal, že „najprv celá rodina letela lietadlom z Ríma cez Štokholm do Helsínk a potom dvoma autami k hraniciam s Ruskom, a nakoniec vlakom do Leningradu “.

Život Pontecorvo v ZSSR

Obrázok blogu

V ZSSR sa Pontecorvo stal členom privilegovanej skupiny sovietskych fyzikov a nechýbalo mu ani uznanie. Už v roku 1954 mu bola za prácu v oblasti fyziky piónov

udelená Stalinova cena, v roku 1958 sa stal akademikom, neskôr mu boli udelené dva Leninove rády, tri vyznamenania Radu Červenej zástavy práce a Leninova cena.

Väčšinu svojho „sovietskeho života“ strávil Pontecorvo v Dubna pri Moskve, kde sa stal jedným zo zakladateľov Spoločného ústavu pre jadrový výskum. Niektorí fyzici sa dokonca domnievajú, že práve, alebo presnejšie perspektíva práce na najnovšom vybavení, sú skutočné dôvody Pontecorvovho úteku. Faktom je, že vtedy v Dubna v prísne tajnom „hydrotechnickom laboratóriu“ (budúcom JINR) budovali v tom čase najväčší urýchľovač na svete – synchro-cyklotrón s energiou častíc alfa 560 MeV. Tu (v Spoločnom ústave pre jadrový výskum -JINR, v Dubna pod Moskvou) Pontecorvo významným spôsobom prispieval k výskumu neutrín. Najmä on a fyzik Vladimir Gribov boli medzi prvými (1969), ktorí naznačili, že neutrína generované jadrovými reakciami v jadre Slnka „oscilujú“ a pred dosiahnutím Zeme sa menia.

Pontecorvo dostal množstvo ocenení od sovietskeho štátu, vrátane Leninovej ceny (1963) a Leninovho rádu (1983), a tiež učil časticovú fyziku na Moskovskej štátnej univerzite. Po jeho smrti SÚJV založil výročnú cenu Bruna Pontecorva na počesť práce vykonanej v časticovej fyzike.

"Bol som kretén"

Obrázok blogu

Do roku 1978 bol Pontecorvo „zatvorený“ v Sovietskom zväze, hoci jeho mladší kolegovia už vtedy mohli cestovať do mnohých krajín. Zrejme sa nedokázal „odtrhnúť “ od svojich koreňov a niekedy veľmi citeľne prežíval odlúčenie od rodnej vlasti. Jeho neskorší kolega Oganesjan spomína na slzy v očiach Pontecorvo, keď mu on hovoril o svojej ceste do Talianska - na tie miesta, ktoré si pamätal z detstva.

Ku koncu svojho života Pontecorvo opisuje sám seba, že v čase svojej mladosti bol „fanatický“, ba dokonca až „religiózny“ komunista. Pontecorvo doslova píše, že „V období ... od polovice tridsiatych do sedemdesiatych rokov možno moje nápady definovať ako kategóriu nelogických, ktoré dnes nazývam„ náboženstvom “, akási„ fanatická viera “(ktorá tam už nie je), oveľa hlbšia ako kult akejkoľvek osoby. "

Napriek svojmu „fanatizmu“ však odmietol podpísať list akademikov proti Sacharovovi a po invázii Sovietov do Česko-Slovenska (198) sa jeho názory začali meniť. V neskoršom rozhovore doslova povedal, že "Potom, po niekoľkých rokoch, som si uvedomil, aký som (bol) idiot"!

V roku 1978, keď sa u Pontecorvo začala rozvíjať Parkinsonova choroba, mohol na pár dní po prvý raz (od roku 1950) prísť do Talianska - v súvislosti so 70. narodeninami Edoarda Amaldiho. Potom už takmer každý rok prichádzal do Talianska, aby sa liečil sa a odpočíval. A od začiatku „perestrojky“ v ZSSR mohol Pontecorvo cestovať ešte viac, ale zároveň bol už úplne rozčarovaný z komunistickej ideológie.

Interview pre britský „The Independent“

Obrázok blogu

V rozhovore pre Independent v auguste 1992 zodpovedal Bruno Pontecorvo na otázku britského novinára, ako sa mohlo stať, že celý svoj život zasvätil komunistickej ideológii. „Na to je jednoduché vysvetlenie: Bol som hlupák. To je jediné objasnenie na fakte, že som mohol byť taký hlúpy a (tiež) veľa ľudí v mojom okolí mohlo byt tak hlúpych ...“ "Komunizmus bol pre mňa ako náboženstvo ... s mýtmi a rituálmi. Bol to absolútny nedostatok logiky. K Sacharovovi som sa vždy správal ako k veľkému vedcovi, ale myslel som si, že je to všetko o jeho naivite. A pritom som ja sám bol naivný"......

Naposledy sa Bruno Pontecorvo vrátil z Talianska do Ruska 20. júla 1993, a potom sa jeho zdravotný stav začal prudko zhoršovať. 24. septembra 1993 vo veku 81 rokov zomrel. Podľa Pontecorvovej poslednej vôle boli jeho pozostatky rozdelené medzi dva hroby - v Ríme a v Dubne.

Či sa však sám Pontecorvo považoval za sovietskeho agenta, nie je jasné. Mnoho vedcov zapojených do projektu Manhattan považovalo za potrebné podeliť sa o pokrok so svojimi rovesníkmi, vrátane tých na ľavej strane. Je známe, že aj Albert Einstein navrhol, aby prezident Roosevelt spojil sily so sovietskymi vedcami s cieľom predbehnúť Nemecko pri výrobe jadrových zbraní. Nikto nenaverboval Pontecorvo ani peniazmi ani vydieraním.

Nakoniec zaujímavé úsmevné spomenutie:

Obrázok blogu

Jeden z najväčších matematikov 20. storočia - Vladimír Igorevič Arnold, spomína na príhodu Pontecorvo ktorá sa mu stala pred mnohými rokmi pri jeho prechádzke okolo Dubna:

Pontecorvo sa stratil, ale večer našiel traktor a poprosil traktoristu, či by ho neodviezol. Ten súhlasil a keď Pontecorvo nasadol, tak chcel byť traktorista láskavý a pýtal sa, čo presne Bruno robí v ústave. A Pontecorvo mu úprimne odpovedal že „neutrínovú fyziku“. (Veď Pontecorvo sa stal už v 30. rokoch jedným z jej zakladateľov). A traktorista mu zdvorilo odpovedal: „Hovoríte dobre po rusky, ale stále máte ešte určitý prízvuk. Fyzika nie je neutrínová, ale neutrónová!“ Keď neskôr Bruno o tom hovoril v Taliansku, tak dodal: „Dúfam, že sa dožijem doby, keď si nikto nebude mýliť neutróny s neutrínami!“ A Vladimír Arnold k tomu trefne dodáva, že: „Teraz, aj keď sa toho Bruno už nedožil, sa jeho predpoveď možno splnila“: „Dnes ľudia nevedia nič nielen o neutríne, ale aj ani o neutróne!“

Marian Nanias

Marian Nanias

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  236
  •  | 
  • Páči sa:  481x

Jadrovy inzinier ktory prezil cely svoj profesionalny zivot v jadrovej energetike na roznych pracovnych postoch, od prevadzkovania jadrovej elektrarne az po ovplyvnovanie energetickej politiky na urovni EU. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

19 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu