Jadrová energia – Bieloruská jadrová elektráreň Ostrovec - elektráreň plná paradoxov.

Autor: Marian Nanias | 3.11.2020 o 18:22 | Karma článku: 5,12 | Prečítané:  1776x

Prvý paradox je, že v Bielorusku, po Ukrajine najviac postihnutom Černobyľskou katastrofou práve prifázovali do siete prvý reaktorový blok.

Jadrová energia – Bieloruská jadrová elektráreň Ostrovec - elektráreň plná paradoxov.

Prvý paradox je, že v Bielorusku, po Ukrajine najviac postihnutom Černobyľskou katastrofou práve prifázovali do siete prvý reaktorový blok jadrovej elektrárne Orstovec.

Na začiatku si čitateľov dovoľujem upozorniť, že nemám v úmysle nijako komentovať súčasné politické dianie a napätú situáciu po prezidentských voľbách v Bielorusku. To a výstavba tamojšej jadrovej elektrárne Ostrovec sú dve rozdielne veci, a ja sa budem teraz zaoberať tou druhou.

Je to paradox.

Po Černobyľskej katastrofe v roku 1986 boli vystavené najväčšiemu množstvu ožiarenia Ukrajina, Bielorusko a niektoré časti Ruska. Podľa údajov Organizácie Spojených národov – OSN, paradoxne až 70 percent celkového rádioaktívneho spádu po katastrofe v Černobyľskej JE padlo na teritórium Bieloruska a kontaminovalo asi 20 percent jeho poľnohospodárskej pôdy ako aj 23 percent jeho lesov rádionuklidmi. Na začiatku 90. rokov (po rozpade ZSSR a získaní nezávislosti) boli bieloruské štátne orgány nútené vyčleniť približne 20 percent vládnych výdavkov na zmiernenie následkov Černobyľu, pretože niektoré časti Bieloruska boli na tom dokonca horšie ako Ukrajina. Paradoxne tam dnes spúšťajú novú jadrovú elektráreň.

Okolité Baltické štáty proti tomu protestujú (najviac Litva), a snažia sa to (aj keď nie úspešne) zvrátiť, a aspoň ekonomicky blokovať odmietaním kúpy elektrickej energie. Spolu s domácou protijadrovou opozíciou sa paradoxne snažia spochybniť aj jej úroveň bezpečnosti.

Poďme sa spoločne pozrieť ako je to teda v skutočnosti? 

Druhý paradox - Jadrová energia v Baltickom regióne:

Možno to mnohých prekvapí, ale aj mimo Ruskej federácii, ktorej časť (enkláva Kaliningrad) je tiež pri Baltickom mori aj tri ďalšie pobaltské štáty - Estónsko, Lotyšsko a Litva majú v skutočnosti stále záujem o rozvoj, výrobu a využitie jadrovej energie.

Tretí paradox – Aj keď to asi mnoho čitateľov ani netuší - Na teritórií Baltických štátov aj v minulosti existovali rôzne jadrové zariadenia. Historicky to siaha do sovietskych čias, keď tam bola napríklad práve v Litve bývalá základňa balistických rakiet Dvina (pri meste Plokština). Bola to jedna z najtajnejších raketových základní v Sovietskom zväze, kde boli v pohotovosti jadrové rakety R-12, každá s hmotnosťou asi 42 ton. Dnes je tam múzeum studenej vojny.

V Lotyšsku mala sovietska „verchuška“ zase postavený (pre prípad jadrovej vojny) super tajný bunker. Bolo to neďaleko mestečka Ligatne, (asi 70 km od Rigy), a na maskovanie bunkra bol nad ním vybudovaný penzión „Gauja“ určený iba pre vysokých funkcionárov KSSZ (niečo ako slovenská Papiernička) , na územie ktorého ich vpustili len so špeciálnymi preukazmi.

V Estónii zase ťažili materiál pre jadrové palivo. Miesto „Sillamäe“ sa po objavení uránu v miestnej bridlici stalo neviditeľným a vyparilo sa z mapy. Dedina nebola nikde označená, a na jej označenie sa používali rôzne krycie názvy, ktoré sa tiež z času na čas menili, napríklad „Moskva-400“, potom - „Leningrad-1“, potom - „Narva-1“. Tajný objekt niesol názvy „Továreň na farby“ (chcelo by sa ironicky dodať – „rádioaktívnych“) a „Závod N22“. Ale pracovala tam vtedy špička odborníkov -  každý druhý mal vyššie alebo dokonca akademické vzdelanie. Kuriozitou je, že štatút mesta pre Sillamäe bol udelený 29. júna 1957 tajne!

V Estónskom meste Paldiski bolo taktiež najväčšie výcvikové a tréningové stredisko pre posádky jadrovej ponorkovej flotily námorníctva ZSSR, ktoré malo dokonca dva svoje vlastné jadrové reaktory, prezývané (vďaka rozsiahlemu územiu) ako „Pentagón“. Paldiski bolo v tom čase uzavretým osobitne chráneným územím, jedným z dvoch uzavretých správnych celkov na území estónskej SSR.

Jadrové zbrane

Počas obdobia studenej vojny boli jadrové zbrane nielen v Bielorusku, ktoré ich pri rozpade ZSSR aj „zdedilo“, ale aj v iných Baltických štátoch. Litva nimi bola doslova „prešpikovaná“ - najväčšie skladisko jadrových zbraní v Litve sa nachádzalo v Radviliskis. Podzemný sklad, kde sa nachádzala časť jadrového potenciálu baltského vojenského okruhu bol tak utajovaný, že prístup mali iba veliteľ okruhu, člen vojenskej rady a náčelník štábu. A z civilistov mal právo iba „na návštevu“ jeden človek - prvý tajomník ÚV Litovskej komunistickej strany. Okrem tohto centrálneho skladu boli taktické jadrové zbrane (batérie) rozmiestnené v litovských mestách Lentvaris, Mitskunai, Raudondvaris, Ukmerge a Molėtai. A už naozaj málokto vedel (či dodnes vie), že na území sovietskej Litvy sa až dvanásť vojenských stavebných práporov aktívne podieľalo na výstavbe podzemných síl pre strely schopné niesť jadrové zbrane. Niektoré odpaľovacie zariadenia diaľkového, stredného a krátkeho dosahu boli aj nasadené do bojovej hotovosti, ale úplnému dokončeniu plánov nakoniec kvôli politickej „perestrojke“ nedošlo.

Ďalším paradoxom, ktorý je však všeobecne známy, je že práve v Litve bola  jadrová elektráreň Ignalina, ktorá mala v tom čase dva najväčšie jadrové reaktory na svete (2 x 1500 MW, RBMK). Ďalší rozvoj jadrovej energetiky v tomto regióne bol načas zastavený v procese prijatia týchto štátov do EÚ.

Môžeme si zadať otázku z histórie: Prečo bola postavená jadrová elektráreň Ignalina práve v Litve? V skutočnosti vtedy (v ZSSR) nikto na nejakú príslušnosť k republike nemyslel a keď sa pozriete na mapu, zistíte, že Ignalina sa nachádza doslova na hranici troch štátov: Litvy, Lotyšska a Bieloruska. To znamená, že to mohlo vtedy veľmi ľahko byť na území inej krajiny. A v skutočnosti ju aj tak pôvodne chceli postaviť, a to na bieloruskom brehu jazera Drysvjaty, ale boli tam k určité problémy s podzemnými „gruntami“, a tak bolo stavenisko  jednoducho presunuté na západ.

Všeobecne by asi bolo rozumnejšie formulovať otázku inak: Prečo sa práve v tomto konkrétnom regióne objavila jadrová elektráreň?

Odpoveď je zrejmá: Pretože v tomto regióne (pre pobaltské štáty a Bielorusko) nebol dostatok energie! A tento nedostatok brzdil rozvoj priemyslu a ďalších priemyselných odvetví. A aj keď sa to kritikom komunizmu možno dnes nepáči, ZSSR mal záujem o ekonomický rast aj v pobaltských krajinách. Takže je to vlastne jednoduché - Vzhľadom na to, že JE Ignalina mala pokrývať potreby niekoľkých sovietskych republík naraz, postavili ju na ich priecestí a to v tom čase s najväčšími jadrovými reaktormi nielen v ZSSR, ale (v tom čase) na celom svete.

Piatim paradoxom je, že Pobaltské krajiny vlastne jadrovú energiu ako takú neodmietajú. V prípade Litvy, Lotyšska a Estónska ide hlavne o úsilie energetickej nezávislosti od Ruska - hlavného dodávateľa energetických nosičov do týchto krajín, a preto už dlhší čas ohlasujú svoju jednomyseľnosť v tejto oblasti. Základným kameňom na dosiahnutie spoločných cieľov bola myšlienka výstavby novej JE na mieste odstavenej JE Ignalina pod názvom projektu „Jadrová elektráreň Visaginas“. Visaginas je názov mestečka, v ktorom bývali pracovníci jadrovej elektrárne Ignalina. Lenže sa ukazuje, že spoločná výstavba novej JE je dosť otázna, aj keď politicky je každý z týchto troch pobaltských štátov pripravený postaviť svoju vlastnú JE.

Šiestim Paradoxom je, že v súčasnosti v pri-Baltiku (na území Ruska) dnes funguje Leningradská jadrová elektráreň, ktorá je na brehu Fínskeho zálivu, asi 70 kilometrov západne Petrohradu. Prvá generácia reaktorových blokov sú štyri jadrové reaktory typu RBMK-1000, z ktorých bol prvý blok odstavený v decembri 2018.

Druhá generácia reaktorových blokov sú štyri reaktory typu VVER-1200 s označením „Leningradská JE II“. Tie začali stavať v októbri 2008, a o desať rokov – v októbri 2018 začala komerčná prevádzka prvého bloku (Leningrad II-1) a komerčná prevádzka druhého bloku (Leningradu II-2) je naplánovaná už na tento rok 2020 a už 23. októbra bol už pripojený do siete! Ďalšie dva bloky (Leningrad II-3 a II-4) sú plánované, ale výstavba sa ešte nezačala. Sú to vlastne také bloky, ako budú (sú) aj na Bieloruskej jadrovej elektrárni Ostrovec.

Ďalší plánovaný jadrový projekt v pri-Baltiku je Kaliningradská jadrová elektráreň (tiež označovaná ako Baltiiskaja jadrová elektráreň), je čiastočne rozostavaná jadrová elektráreň asi 13 kilometrov juhovýchodne od Nemanu v Kaliningradskej oblasti Ruska. Oficiálnym dôvodom návrhu boli obavy, že odstavenie JE Ignalina v kombinácii s poľskými plánmi zrušiť výrobu elektriny z uhlia v súlade s environmentálnymi predpismi by znamenalo, že pobaltský región bude čeliť energetickej kríze. Okrem toho aj fakt, že ak sa pobaltské štáty odpoja z ruskej elektrickej siete a pripoja sa k synchrónnej sieti kontinentálnej Európy (sieť ENTSO-E), tak bude Kaliningradská oblasť (ktorá je tam ako ostrov) izolovaná od dodávok elektriny z Ruska. Bolo to taktiež opatrenie, vychádzajúce z predošlých technických komplikáciách a nespoľahlivosti pri prenose elektriny cez Bielorusko a Litvu zo Smolenskej jadrovej elektrárne, ktorá je hlavným dodávateľom Kaliningradskej oblasti. Ale zároveň je tento projekt (Paradoxne asi aj celkom oprávnene) považovaný ako proti-projekt plánu Baltských republík na výstavbu jadrovej elektrárne Visaginas v Litve a považuje sa preto nielen za čisto energeticko-ekonomický, ale aj za geo-politický projekt.

Paradoxne Rusko dokonca oficiálne pozvalo Litvu na spolu-účasť na projekte namiesto výstavby jadrovej elektrárne Visaginas v Litve. Pôvodný návrh predpokladal dva tlakovodné reaktory VVER-1200/491 v štandardnej konfigurácii AES-2006. V júni 2013 však bola stavba Kaliningradskej JE dočasne zastavená (údajne z dôvodu prepracovania projektu), a v prepracovanom projekte sa uvažuje o dvoch reaktorov s výkonom 640 MW (VVER-640) a 40 MW (KLT-40S), resp. dokonca aj s alternatívou ôsmich reaktorov s výkonom po 40 MW.

No a nakoniec je tu Bieloruská jadrová elektráreň Ostrovec.

Prečo Ostrovec? Ostrovec je najbližšie okresné mesto, 18 km od výstavby bieloruskej JE v regióne Grodno, 3 km od železničnej stanice Gudogai (na trati Minsk - Vilnius) na rieke Loša. V roku 2018 tam žilo niečo cez 10 tisíc obyvateľov, a ku koncu tohto roku sa už očakáva raz toľko, pretože sa na JE by malo pracovať asi 7 000 ľudí, väčšinou pozvaných odborníkov v oblasti jadrovej energie (hlavne z Ruska). Z dôvodu prílivu nových pracovných síl a personálu potrebného na prevádzku a údržbu JE ide búrlivý rozvoj nielen priamo na stavbe JE ale aj normálnej infraštruktúry v meste.

Strach a nervozita susedov....

Dedičstvo černobyľskej katastrofy v roku 1986 spôsobilo vo svete, ale hlavne v susedných krajinách Ruska citlivosť na ruskú jadrovú technológiu, ktorú je potrebné vnímať opatrne.

Ďalší paradox je, na ktorý má susedná Litva najhlasnejšie výhrady, že JE je budovaná  iba 45 km od ich hlavného mesta Vilniusu. Litovský prezident Gitanas Nauseda vyzval na prijatie opatrení na „zabránenie krajinám s nebezpečnými jadrovými elektrárňami“ vo vývoze elektriny do Litvy, a to spôsobom, ktorý bol jasne proti-bieloruský. Ale aj to je paradox, pretože ešte pred ich vstupom do EÚ, ich vlastná (teda presnejšie pôvodne sovietska) JE Ignalina prevádzkovala dva technologicky analogické jadrové reaktory ako v Černobyle (RBMK), ale ešte o polovicu silnejšie (!) každý s výkonom 1500 MW! Je síce pravda, že tieto predsa len neboli tak blízko ich hlavného mesta ako budú tie v Ostroveci, ale je tiež pravda, že tie v Ostroveci sú ďaleko, ďaleko bezpečnejšie (!).

Bývalý litovský minister energetiky Arvydas Sekmokas uviedol pre Euronews, že „Elektráreň je postavená v rozpore s bezpečnostnými normami vrátane dohovorov OSN z Espoo a Aarhusu“, a že „Minsk nerešpektoval odporúčania Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu (IAEA) vydané po katastrofe vo Fukušime, o tom, že by sa elektrárne nemali stavať do 100 kilometrov od hlavných populačných centier“. V dohovore z Espoo sa uvádza, že všetky „krajiny sa majú poradiť so svojimi susedmi o možnom cezhraničnom dopade jadrového projektu na životné prostredie“. Ale, to je iba návrh textu hodnotenia z Espoo a pred tým, ako vstúpi do platnosti, je potrebné ho prijať ako konečnú verziu. Navyše návrh vôbec nespomína situáciu, že by sa JE budovala v rozpore s dohovorom. V návrhu hodnotenia sa uvádza, že „Dokumentácia Bieloruska o posudzovaní vplyvov na životné prostredie [EIA] v jadrovej elektrárni Ostrovec obsahuje informácie, ktoré dostatočne riešia problémy uvedené v technických a vedeckých otázkach týkajúcich sa konkrétne lokality Ostrovec,“ a ďalej sa tam píše, že vyhovela všetkým požiadavkám na informácie, ktoré Espoo požaduje, ale v závere ešte spomína, „že je ešte potrebné urobiť veľa práce, aby bolo možné prijať konečné rozhodnutie“.

A aj keď paradoxne hodnotenie nezistilo nič zlé na umiestnení lokality Ostrovec, uvádza sa v ňom, že „Bielorusko neposkytlo dostatok informácií o (iných) alternatívnych lokalitách, čo je v rozpore s Dohovorom“. Treba si tu však uvedomiť, že okrem toho, že hodnotenie z Espoo nie je vlastne stále dokončené. Navyše, aj keď by potom dokonca došlo k záveru, že Bielorusko porušuje dohovor, akékoľvek závery, ktoré vyvodí, nie sú pre Bielorusko záväzné (jednoducho paradoxne preto, lebo medzi Bieloruskom a Litvou neexistuje žiadna bilaterálna dohoda upravujúca vykonávanie dohovoru z Espoo)!

Predmetom konfliktov a polemík však stále zostáva najháklivejšia otázka sporu – a to je lokalita JE. Lenže opať paradoxne „Dohovor IAEA o jadrovej bezpečnosti (CNS) z roku 1994“, ktorý je aktuálnym právne záväzným súborom predpisov v tejto oblasti, nešpecifikuje žiadne podrobné a presné požiadavky týkajúce sa vzdialeností medzi jadrovými elektrárňami a mestami!

To však tiež paradoxne Vilniusu nebráni v rozohrávaní proti-bieloruskej aktivity.

A začala svojom obyvateľstvom. Nakúpili pol milióna jódových tabliet a počas jesene minulého roku uskutočnili nácviky na prípravu jadrovej havarijnej situácie, ktorá v prípade veľkého kolapsu zahŕňala falošnú evakuáciu pol milióna ľudí z hlavného mesta.

Základné údaje JE Ostrovec:

Bieloruská jadrová elektráreň JE Ostrovec, je prvou JE v Bielorusku. Celkový výkon 2,4 GW bude produkovať na dvoch reaktorových blokov ruského projektu tlakovodného reaktora VVER-1200 s kapacitou 1,2 GW. Projekt realizuje Riaditeľstvo pre výstavbu jadrových elektrární, ktoré bolo v súlade s výnosom prezidenta Bieloruskej republiky reorganizované na Republikový spoločný podnik „Bieloruská jadrová elektráreň“ (štátny podnik „Bieloruská JE“) v decembri 2013. Výstavbu prvého bloku bieloruskej JE začali v novembri 2013, jadrové palivo dodali v auguste 2020 a začiatok komerčnej prevádzky sa pôvodne očakával do konca roku 2020. A 3. novembra 2020 bol prvý reaktorový blok prifázovaný do energetickej siete!

Paralelne v súčasnosti prebieha aj výstavba druhého bloku, a kolaudácia sa predpokladá v roku 2022. Bieloruská JE zaberá plochu cca 450 ha.

Financovanie

JE by mala stáť 11 miliárd US dolárov, a stavaná je na základe medzivládnej dohody podpísanej medzi bieloruskou vládou a Ruskou federáciou v roku 2011. Rusko súhlasilo s poskytnutím štátneho úveru na pokrytie 90% celkových nákladov na projekt. Ruská inštitúcia pre ekonomický rozvoj VEB na tento projekt vyčlenila približne 500 mil. USD.

Vyvedenie výkonu z JE

Očakáva sa, že vyrobená elektrina v jadrovej elektrárni Ostrovec 2,4 GW pokryje približne 25% celkových energetických potrieb Bieloruska. Vyvedenie výkonu je plánované siedmimi prenosovými vedeniami 330 kV.

Zúčastnení dodávatelia:

Hlavným dodávateľom projektu bieloruskej jadrovej elektrárne je Atomstrojexport (ASE), dcérska spoločnosť spoločnosti Rosatom.

Ďalšia dcérska spoločnosť Rosatomu - Atomenergomaš, , bola zmluvne dohodnutá na dodávku dvoch reaktorov spolu pre oba bloky.

Spoločnosť AEM Technologies získala pre tento projekt zadanie na výrobu reaktorových nádob reaktora, a ostatných reaktorových technológií a súvisiaceho vybavenia.

Spoločnosť OJSC Power Machines získala zmluvu na návrh, výrobu a dodávku parných turbín spolu s turbogenerátormi, zatiaľ čo spoločnosť MTU Friedrichshafen, dcérska spoločnosť Rolls Royce, získala pre tento projekt zákazku na dodávku desiatich núdzových naftových agregátov (EDG).

Spoločnosť KPA Unicon získala pre elektráreň kontrakt na dodávku svojich parogenerátorov Unicon SF-40.

Spoločnosť Ganz Engineering and Energy Production Machinery dostala objednávku na dodávku cirkulačných čerpadiel typu BPC-1800, zatiaľ čo spoločnosť IŽorskije Zavody zo skupiny OMZ bola poverená dodávkou poistných ventilov a hlavných cirkulačných potrubí.

AGAT Control Systems, dcérska spoločnosť spoločnosti Geoinformation Control Systems, je hlavným dodávateľom automatizácie projektu.

Medzi ďalších dodávateľov zapojených do projektu patria OAO NIKIET, Atomenergoproject, OMZ-Special Steels a Bieloruský spoločný inštitút pre energetický a jadrový výskum, Sosny.

Je (či bude) teda JE Ostrovec naozaj bezpečná?

Minsk má o vybudovanie a prevádzkovanie jadrovej elektrárne veľký záujem, pretože radikálne zmení energetický profil tejto relatívne malej republiky. Po väčšinu posledných dvoch rokov boli medzi Moskvou a Minskom energetické naťahovačky, a Rusko v skutočnosti (ešte pred politickými demonštráciami proti prezidentovi Lukašenko) odrezalo Bielorusko od dotácií v stovkách miliónov dolárov. Moskva dnes hrá nie celkom jasnú rolu, a spustenie JE Ostrovec (Rusi hovoria „Astravec“) pomôže bieloruskej vláde hrať aspoň na oko rolu viac  nezávislej krajiny, k čomu určite pomôže (zase naopak ako predtým) masívna finančná pôžička, ktorú na osobnú prosbu Lukašenka Putin uvoľnil. Takže Rusko tomu nebráni, naopak Bielorusom ešte pomohlo a pomáha pri realizácii projektu. A ani nemá žiadny dôvod konať ináč, veď projekt ako aj technológia pochádza od štátnej spoločnosti pre atómovú energiu Rosatom, ktorá v posledných niekoľkých rokoch výrazne zvýšila vývoz svojej jadrovej technológie. Práve preto môže Rosatom poskytovať (cez štátnu pomoc) aj financovanie prevádzky v hodnote asi 10 miliárd dolárov. V súčasnosti má spoločnosť Rosatom podľa spoločnosti dokončených alebo vo výstavbe asi 40 medzinárodných projektov, čo z nej robí lídra na trhu v oblasti medzinárodnej technológie jadrovej energie.

Litva tvrdí že Bielorusi nie sú schopní ani postaviť a už vôbec nie prevádzkovať takú zložitú techniku....

Kritický pohľad samozrejme nikdy nie je na škodu, a Bielorusi mohli svojim Litovským susedom dokázať, že sa mýlia.... Paradoxne urobili presný opak, čím im dali do roky nepríjemný argument! Prečo? Nuž preto, že neboli dostatočne opatrní a obozretní.

Pri dovezení reaktorovej nádoby pre prvý blok ju nechali zavesenú tak dlho a v takej pozícii, že im (samozrejme prázdna) tlaková nádoba jadrového reaktora pomaly z jedného závesu vykĺzla a asi z 5 metrovej výšky buchla jednou (svojim oblým dnišťom) stranou na betónovú podlahu. Taký obrovský  330 tonový kolos to zrejme prežil bez väčšej ujmy, ale hlavne pre upokojenie verejnosti reaktor po dohode s Ruskou stranou vymenili za nový kus. Ale tam to paradoxne neskončilo. Keď privážali nový reaktor, ktorý zamieňal ten čo spadol, tak s ním počas vlakového transportu narazili do stožiara pri železnici. Samozrejme, že to „odniesol“ iba stožiar, ale viete si predstaviť tú pošramotenú pozíciu v širokej verejnosti, o susednej Litve už ani nehovoriac....        

Litva však paradoxne kriticky tvrdí, že JE Ostrovec dokonca nespĺňa ani bezpečnostné normy a ani regulačné normy EÚ. Ako to teda naozaj je?

Nie, nie je to pravda!

Reaktorové bloky JE Ostrovec sú založené na technológii tlakovodného reaktora (PWR-VVER), ktorá sa využíva v dvoch tretinách všetkých jadrových elektrární na svete. Za 65 rokov, čo sa reaktory PWR používajú, patria aj podľa hodnotenia MAAE-IAEA medzi najbezpečnejšie. Jadrové reaktory PWR-VVER už prešli v prevádzkovaní niekoľkými generáciami vývoja. A konkrétne tie jadrové reaktory, ktoré sú na JE Ostrovec inštalované = VVER projekt V-491 , s výkonom 1 200 MW sú špičkové, vlajkové jadrové reaktoryhlavný najnovší produkt tzv. integrovaného riešenia spoločnosti ROSATOM.

VVER-1200 má o 20% vyššiu energetickú kapacitu a má porovnateľnú veľkosť ako predchádzajúci vynikajúci a praxou už preverený projekt VVER-1000. Má tiež predĺženú 60-ročnú životnosť, schopnosť sledovať zaťaženie, veľké využitie kapacity (90%) a 18-mesačný cyklus výmeny paliva. Očakáva sa, že reaktorový blok VVER 1200 vyrobí 9,1 bilióna kWh ročne v porovnaní so 7,5 bilióna kWh modelu VVER-1000 ročne. Vďaka automatizácii a centralizácii funkcií a procesov bol znížený aj počet pracovníkov  o 30% až 40% (vo vzťahu k MW). Na zníženie nákladov boli použité ďalšie inovatívne dizajnérske aspekty, ako napríklad využívanie iba jednej chladiacej veže namiesto dvoch. V skutočnosti VVER-1200 patrí k najnovšej generácii reaktorov, ktoré spĺňajú najprísnejšie požiadavky po Fukušime, a v súčasnosti je to projekt ktorý vyhral v medzinárodných tendroch a už na 36 takýchto reaktorových blokov existujú zmluvy. Stavajú ich už v 12 krajinách vrátane Fínska, Maďarska, Číny, Indie a Turecka. Reaktor VVER-1200 je plne certifikovaný požiadavkami „European Utility Requirements (EUR)“ a akceptovaný nezávislou odbornou poradnou skupinou vytvorenou Európskou komisiou v rámci jadrových dozorov EÚ (ENSREG),  pričom aj MAAE-IAEA uznal bezpečnostné prvky reaktorov série VVER-1200, že plne vyhovujú aj ich bezpečnostným požiadavkám. Základná koncepcia konštrukcie a najmodernejších bezpečnostných systémov, vrátane pokročilej spoľahlivosti chladenia a zabudovaných systémov pasívnej bezpečnosti so 72-hodinovou dobou, počas ktorej po odstavení reaktora nie je vyžadovaný žiadny zásah obsluhy ho umožňuje zaradiť do tzv. reaktorov 3. generácie (plus) a jeho návrh presne kopíruje poznatky získané po katastrofe vo Fukušime.

Paradoxne - pod prísnou kontrolu hneď od samého začiatku..

Výstavba JE Ostrovec bola od samého začiatku pod prísnou medzinárodnou kontrolou, a medzinárodní inšpektori tak chodili a chodia „ako na klavír...“

Je to aj preto, lebo nielen Litovčania dbajú na čo najbezpečnejšie možnosti v tejto oblasti, ale aj samotní Bielorusi sú rovnako horliví. Veď majú v pamäti, že južné oblasti Bieloruska, ktoré boli v ceste smrtiacemu rádioaktívnemu mraku z Černobyľu utrpeli najväčšiu škodu.  

Projekt JE bol dôkladne skontrolovaný medzinárodnými inšpektormi a v roku 2016 vtedajší generálny riaditeľ IAEA Jukija Amano označil Bielorusko za jednu z najvyspelejších „nových jadrových krajín“ na svete! Amano vtedy počas svojej  inšpekčnej cesty priamo na jadrovej elektrárni v Bielorusku povedal, že „IAEA úzko spolupracovala s Bieloruskom na všetkých aspektoch tohto veľkého projektu a bude naďalej ponúkať všetku pomoc“.

V rokoch 2012 a 2016 uskutočnila IAEA rôzne hodnotenia bezpečnosti projektu, ako aj hodnotenie nebezpečenstva katastrofických povodní a zemetrasení (štúdia návrhu lokality a externých udalostí) v roku 2017. Navyše sa Bielorusko dobrovoľne dohodlo aj na vykonaní záťažových testov jadrovej bezpečnosti EÚ, a v rokoch 2017 a 2018 umožnili partnerské preskúmanie výsledkov (prostredníctvom ENSREG), ktoré potvrdili, že elektráreň odolá najextrémnejším prírodným katastrofám. Počas celej výstavby závodu bol projekt podrobený inšpekcii a od umožnenia návštev v decembri 2015 navštívili JE (hlavne počas každoročného Atomexpo-Bielorusk v Minsku) stovky novinárov a odborníkov.

Paradoxne boli medzi nimi napríklad aj niektorí moji bývalí kolegovia. Tí mi osobne hovorili, že JE Ostrovec môže byť žiarivým príkladom poriadku, organizovania a čistoty! Nemám dôvod im neveriť, aj vo väzbe na tamojšiu politickú situáciu, pretože čím je režim prísnejší, tým ľahšie sa dá poriadok a disciplína dodržať.... a čisto z rýdzeho pohľadu na výstavbu JE to nemôže uškodiť, skôr naopak.

Na kontrolu a inšpekciu JE pozvali paradoxne dokonca aj samotných Litovcov. Litovská delegácia navštívila závod 9. júla 2018 v rámci delegácie odborníkov z EÚ a krajín mimo EÚ, ktorá dospela k záveru, že bieloruská jadrová elektráreň „všeobecne“ spĺňa požiadavky „záťažových testov“ Európskej únie zameraného na odvrátenie opakovania o katastrofe vo Fukušime z roku 2011, čo potvrdili dokonca aj novinárom z Euronews.

V auguste 2019, MAAE-IAEA vyslala na tri týždne 18-členný tím tzv. misie pred-prevádzkovej bezpečnosti tzv. „Pre-Operational Safety Review Team (Pre-OSART)“ , zložený z expertov IAEA a expertov-odborníkov z Arménska, Belgicka, Brazílie, Francúzska, Holandska, Ruska, Slovenska a USA. Misia bola zameraná na pomoc pri posilňovaní prevádzkovej bezpečnosti elektrárne, keď sa stavba už dostala do záverečných fáz. Výsledok misie je so súhlasom Bieloruska úplne voľne verejne dostupný (aj na internete), a nie sú v ňom žiadne bezpečnostné výhrady. Obsahuje niekoľko odporúčaní čo by sa ešte mohlo zlepšiť, a zároveň poukazuje aj na niekoľko „dobrých skúseností“ v JE Ostrovec, ktoré môžu byť vzorom pre iné jadrové elektrárne. Záujemci si ho môžu prečítať napríklad tu:

Záver?

Bieloruskej jadrovej elektrárne Ostrovec ktorej prvý reaktorový blok už bol prifázovaný do energetickej siete 3. novembra 2020 sa zrejme (paradoxne) nemusíme obávať.

Stručne a zjednodušene sa dá povedať, že je to ruský najnovší a zatiaľ najlepší projekt, paradoxne rusmi financovaný a aj vybudovaný a nakoniec bude paradoxne aj rusmi prevádzkovaný. Akurát, že je na susednom teritóriu, pre ochranu ktorého (včítane JE) už teraz tam Rusko postavilo dve raketové batérie s tzv. krátkym dosahom (ale minimálne do polovici Poľska)....

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Haščák strávil noc za mrežami. Môže tam pobudnúť dlhšie

Po zásahu sa vzdal výkonných funkcií v Pente. Ostáva spolumajiteľom.


Už ste čítali?