Jadrová energia – Prečo ľudia neveria odborníkom?

Autor: Marian Nanias | 29.10.2020 o 7:38 | (upravené 29.10.2020 o 8:13) Karma článku: 2,25 | Prečítané:  405x

Tento problém je v súvislosti s koronavírusom Covid-19 mimoriadne aktuálny, ale my v jadrovej energetike sa s ním stretávame dlhodobo. Prečo je to tak?

Jadrová energia – Prečo ľudia neveria odborníkom?

Tento problém je v súvislosti s koronavírusom Covid-19 mimoriadne aktuálny, ale my v jadrovej energetike sa s ním stretávame dlhodobo. Prečo je to tak?

Súčasnosť je poznačená hlbokou krízou sociálnej nedôvery, alebo to tak aspoň každý deň čítame, či počúvame v novinách, sociálnych sieťach a v prehlásení populistických politikov. Drvivej väčšine politikov neveríme aj keď niekedy konajú v dobrej viere, pretože zvyčajne opakovane nedodržiavajú svoje sľuby.

Sme presvedčovaní (a aj sami si to často myslíme), že masmédiá nedávajú čestné a nezaujaté správy a pokiaľ ide o odborníkov, neveríme im, pretože sú vraj na strane elít a sú motivovaní svojimi separátnymi odbornými záujmami. A aj keď vo všetkých týchto prípadoch nejde vždy o rovnakú úroveň alebo rôznorodosť dôvery, ich spoločným menovateľom je skúsenosť, že tí, ktorí by mali očakávať dôveru od verejnosti, nekonajú v jej záujme (verejnosti), a preto si našu dôveru nezasluhujú. Narastajúca úroveň nedôvery verejnosti v odborníkov, aj keď nie je v takej miere ako dôvera v masmédiá alebo v politikov, bola a je vážnym dôvodom na znepokojenie vo viacerých oblastiach verejnej politiky, ale najvýraznejšie sa prejavuje práve teraz – v testovaní a ešte väčšia bude pri očkovaní.

Kedysi, keď lekári alebo učitelia otvorili ústa, ľudia počúvali.

Dnes ľudia, ktorí si polhodinu „robili prieskum“ na internete, tvrdia, že toho vedia rovnako. A každý odborník, ktorý sebavedome bude tvrdiť, že predsa „X“ je podložené desaťročiami štúdií a skúšok v praxi, môže byť v okamžiku na Twitteri alebo Facebooku kritizovaný doslova tisícmi ľudí, ktorí budú tvrdiť, že „podľa ich skúseností“, alebo že niekto iný potvrdil že práve naopak, teda „Y“ je správne!

Ale prečo principiálne reagujeme odmietavo?

Vedci zaoberajúci sa behaviorálnym vývojom už dlho skúmajú princíp ľudského  odmietania tzv. „reactance“, s ktorou prišiel Jack Brehm v roku 1966. Podľa neho psychologické odmietanie u ľudí nastáva, keď vnímajú, že ich individuálne slobody „sú redukované alebo im hrozí zníženie“, a ľudia pociťujú tendenciu „motiváciu opätovne znovu získať “tieto slobody.

Inými slovami to znamená, že keď mi hovoríš, čo mám robiť, tak cítim že časť môjho vnútra sa búri, a chce aby som robil pravý opak.

V mnohých prípadoch je odmietavé konanie jednoducho výstrednosťou ľudského správania, ktorá je jednoducho reakciou na frustrujúce, nepríjemné a niekedy dokonca zábavné situácie.

V dnešnej celosvetovej pandémii Covid-19 je však takéto odmietanie smrteľné!

Rady, od odborníkov na verejné zdravie, že si máme často umývať ruky, zostať v interiéroch, pokiaľ možno zrušiť rodinné a spoločenské udalosti, a ak sa stretať tak len v malých skupinách a dodržiavať odstup ďalej od ostatných (najmä tých, ktorí sú chorí), sú založené na kombinácii vedy a množstva opatrnosti o smrteľnom vírusu, o ktorom stále veľa nevieme. Takže naša podvedomá túžba „postaviť sa proti“ a „nebyť ako ovce“ proti tomuto zdravému vedeniu nás dovedie k správaniu, ktoré iba posilní vlnu tsunami rozširovania koronavírusu, a môže nás to stáť najvyššiu cenu niekoho v rodine, či nás samotných.

Politici prihrievajú pod kotlom

Odborníkov a technokratické elity je možné veľmi ľahko znenávidieť. Často totiž hovoria vo svojom žargóne také vety, ktorým nikto z bežných ľudí nerozumie. A keď to podporia poprední politici (to je jedno z akého politického tábora) verejnosť ich bude ignorovať. Tak to urobila napríklad kandidátka na prezidenta Hillary Clintonová, keď označila voličov Trumpa za „odpadový kôš poľutovaniahodných“. A jej rival, ktorý voľby vyhral, politik s mimoriadnym svetovým dosahom - terajší prezident USA Donald Trump v roku 2016 pred jeho nasledovníkmi povedal: „Vždy som to chcel povedať ... Odborníci sú hrozní“! A nemenej bola aj slávna odpoveď britského politika - ministra Michaela Govea reportérovi v súvislosti s BREXITom, že „ľudia v tejto krajine (už) majú dosť odborníkov“, boli očividnými pokusmi zužitkovať už rodiacu sa náladu skepsy o úlohe odborníkov v politických rozhodnutiach. Aj z domácej slovenskej pôdy poznáme rozličné výrazy, niektoré dokonca hraničiace s tak primitívnym vulgarizmom a slovnými novotvarmi nadávok, že si ani nezaslúžia to aby sme ich tu citovali.

Psychickú reakciu v tomto jedinečnom čase zhoršuje aj množstvo ďalších faktorov.

Po prvé, v posledných rokoch môžeme vidieť vo viacerých krajinách rastúcu antipatiu voči odbornosti a intelektualizmu. Odborníci sú čoraz viac vnímaní ako značky kultúrnych elít, ktoré sa snobsky pozerajú zvrchu na obyčajného človeka. Vďaka tomu je odpor voči nim pohodlný spôsob, ako ju prilepiť k elitám, ktoré sa „snažia potlačiť našu slobodu diktovaním masám“.

Po druhé, podstata tejto dnešnej krízy s Covid-19 je zásadne odlišná od mnohých, ktoré tu už boli - teda, pretože katastrofa prichádza, ale ešte úplne „neprišla“. A odborníci naznačujú, že (ďalší) vrchol pandemickej vlny je ešte pred nami..... A teda, keď to tu nie je, je veľmi ľahké odmietavo mávnuť rukou aj nad dobre mienenou radou v zmysle: "Veď okolo mňa sa nikto nezdá chorý - toto je zrejme podvod!"

O čo je viac znepokojujúce, že aj kríza zmeny podnebia je krízou podobného charakteru. A práve v tejto súvislosti (psychológie popierania zmeny podnebia), došli vedci k záveru, že je to tzv. „problém vzdialenosti“. Teda je to (Zmena podnebia) niečo, čo sa deje predovšetkým vo fyzicky vzdialených lokalitách a zasiahne nás to až budúcnosti (časová vzdialenosť), takže to necítime ani  bezprostredne a ani reálne. A tak to pre niektorých uľahčí označením ako podvrh alebo ako mediálny ošiaľ.

Po tretie, základný problém žiaľ zostáva nezmenený. Málokto si totiž uvedomuje, že veda robí objavy rýchlejšie, než si ich ľudstvo dokáže uvedomiť a uplatniť ich. Aj vďaka nástrojom sociálnych médií, ako je publikovanie výsledkov v reálnom čase na internete na okamžité a bezplatné šírenie, Twitter, LinkedIn atď., zostáva výzva zmysluplného využitia objemu vedeckých objavov stále otvorená! Ďalšou generáciou účinných nástrojov budú tie, ktoré dokážu meritokraciou identifikovať najdôležitejšie výsledky výskumu a urýchliť ich v praxi.

No a po štvrté, v nadväznosti s predchádzajúcim, koronavírus je sprevádzaný ďalším „sociálnym vírusom“, ktorý sa vďaka technickým vymoženostiam v posledných rokoch tak v našej spoločnosti udomácnil, a to dezinformáciami.

Vďaka sociálnym médiám, ktoré podporujú takmer akýkoľvek pohľad na čokoľvek a nielen na prebiehajúcu krízu, sú ľudia čoraz viac schopní nájsť nekonečné množstvo informácií podľa svojich preferovaných chúťok, ktorým sú aj nakoniec náchylní uveriť. Je to smutné, pretože množstvo z nich často vychádza z výmyslov alebo je politicky motivovaná, čo ešte viac sťažuje výber aj tej naozaj správnej rady.

Oprávnené rozhorčenie, ktoré mnohí z nás už zažili pri takom očividnom používaní populistickej „anti-elitnej“ rétoriky, nás však môže odviesť od rozumného vyváženého hodnotenia úlohy odborníkov (expertov) v moderných demokraciách a ich dôveryhodnosti.

Demagóg by sa mohol opýtať: „ A kto vlastne potrebuje nejakých odborníkov?„ Je na to veľmi jednoduchá a logická odpoveď: „ Všetci ich potrebujeme!

Skúsme sa nad tým spoločne zamyslieť.. Zakaždým sa na nich spoliehame, keď vstúpime do nemocnice, keď letíme v lietadle, alebo keď si vezmeme notebooky na opravu. Tzv. „Epistemická dôvera“, teda druh dôvery pri učení sa od ostatných, je totiž všadeprítomná a nevyhnutná pre hladké fungovanie zložitých komunít, ktoré sa nevyhnutne spoliehajú na deľbu kognitívnej práce. Veď je nad slnko jasnejšie, že nemôžeme byť všetci rovnako informovaní o danom predmete, ani vedieť rovnaké veci. Rozdelenie kognitívnej práce s jej sprievodnou špecializáciou vytvára odborné znalosti, ale tiež zaisťuje bohatú rozmanitosť a zložitosť spoločností a kultúr. Takéto rozdelenie závisí od epistemickej dôvery, to znamená od našej ochoty prijať ostatných ako zdroj autority v záležitostiach, o ktorých sa predpokladá, že vedia viac ako my.

O pokračuje to ďalej – až po kľúčové politické rozhodnutia, od bezpečnosti potravín po zmenu podnebia, od vzorcov spotreby po zdravotnú starostlivosť, od hospodárskeho plánovania po vzdelávanie, čoraz viac riadia údajmi a radami od „odborníkov“. V demokratických vládnych systémoch, kde je súhlas občana požiadavkou dobrej správy vecí verejných, je dôvera v odborníkov a ich politické poradenstvo jednoducho nevyhnutná!

U dôveryhodných odborníkov veríme ich informáciám, ktoré poskytujú, a spoliehame sa na ich rady, a často sa na nich odvolávame, napríklad aj pri záznamom o kompetentných výkonoch a školeniach.

Odborníkom (expertom) však dôverujeme nielen preto, že od nich očakávame presnú a dôkladnú znalosť danej problematiky, ale aj preto, že si myslíme, že sú čestní, otvorení a bezúhonní, že majú svoju vlastnú plnohodnotnú integritu.

Charakteristickým znakom tejto bezúhonnosti a vnútornej integrity je vôľa konať v našom záujme alebo prejaviť dobrú vôľu, inými slovami, očakávame skutočných čestných odborníkov.

Práve tento (zdalo by sa povedať nie úplne jasný, skôr hmlistý), ale veľmi podstatný prvok, ktorý zmierňuje riziko, je to - kvôli ktorému podstupujeme riziko a prejavujeme dôveru, lebo to nám oprávnene poskytuje nádej v tých, ktorým dôverujeme, že nás nesklamú!

A naopak – Prestávame dôverovať, ak sa ukáže, že odborníci, jednotlivo alebo ako skupina, urobili závažné chyby, alebo ešte horšie, keď sa ukázalo, že sú nepoctiví alebo ideologicky zaujatí; taktiež menej prejavujeme svoju dôveru v prípadoch, ak sa odborníci medzi sebou hádajú, spochybňujú, navzájom nesúhlasia, a my sa nemôžeme (pretože nevieme) rozhodnúť, kto z nich má vlastne pravdu.

Dôvody skepsy smerom k odborníkom sa často iba nepriamo týkajú vedeckých dôkazov ktoré poskytujú, ale častejšie vychádzajú z ideologických a najčastejšie z psychologických úvah založených na očakávaní že odborníci nebudú príliš protestovať. Potom je tu ešte fakt, ktorý si musíme uvedomiť (a aj akceptovať) že veda (ktorá je základom odborného poradenstva) ako taká je taktiež omylná!

To je pozitívna skutočnosť pre najlepšie dostupné vysvetlenie v danom okamihu a platforma na čo najväčšiu konvergenciu názorov, a určite môže povzbudiť tých, ktorí sa na odborníkov spoliehajú, ale nepochybne negatívna skutočnosť pre tých, ktorí skôr hľadajú tvrdý dôkaz a istotu bez akýchkoľvek pochybností!

Toto všetko sú vplyvy, ktoré hrajú svoju rolu a pre zvýšenie dôveryhodnosti odborníkov sú často najlepšie kvázi. občianske fóra, na ktorých odborníci a občania spoločne zastupujúci bežnú populáciu vedú dialógy o konkrétnych odborných oblastiach a ich dopadoch na politiku. Tu existuje šanca vzájomného pochopenia sa, čo verejnosť od odborníkov očakáva a kde by si odborníci pri uplatnení určitej pokory (pred neodborníkmi) mohli svoju dôveryhodnosť zvýšiť.

Problémom na strane odborníkov je totiž aj nechuť diskutovať s verejnosťou niekedy hraničiaca s prístupom „s blbcami sa nebavím, pretože to aj tak nepochopia“. Nech mi to odborníci láskavo prepáčia, ale je nutné sa pozrieť kriticky aj do ich strán, a to aj napriek tomu, že ja sám sa skôr rátam k odborníkom.

Ale technické schopnosti nie sú jediným alebo dokonca hlavným problémom. Konfliktné motivácie sú pravdepodobne dôležitejším dôvodom, prečo občania čoraz viac nedôverujú odborníkom. V praxi panuje mylná predstava, kde sa vládni politici považujú za nezaujatých dodávateľov vysokokvalitného poradenstva založeného na dôkazoch. 

Ale informovaní občania sa dôvodne obávajú, že to môže byť v zajatí konkrétnej ideológie alebo metodológie; že poradenstvo môže byť politicky motivované; alebo že poradcovia môžu prispôsobiť svoje rady svojim vlastným záujmom o kariéru (resp. naopak, čo budú robiť politici po odchode z vlády). Ekonómovia majú na toto aj špecifické pomenovanie: tzv. „the principal-agent problem“ Nastáva vtedy, keď si akcionári spoločnosti (riaditelia) najímajú manažéra (agenta), ktorého záujmy nemusia byť úplne v súlade s ich záujmami. A v ekonomike existuje celý labyrint - od teórie zmlúv venovanej navrhovaniu zmluvných dojednaní, cez pravidá a predpisy, ktoré tento motivačný problém prekonávajú. Je paradoxom, že spoločnosť zatiaľ venovala relatívne málo času riešeniu problému, ktorý sa nás všetkých priamo dotýka: ako zabezpečiť, aby politici a voliči mohli dôverovať radám, ktoré poskytujú odborníci.

Žijeme v iných svetoch

Pre zvýšenie dôveryhodnosti odborníkov by určite napríklad pomohla znalosť, kto financuje ich výskum. Ide o rovnakú záležitosť, ktorý politici dobre poznajú: a to - presvedčiť občanov, že (odborníci) majú rovnaké hodnoty a obavy, a preto sa zasadzujú za tú politiku, ktorú by (občania) zvolili, keby mali dostatočné informácie potrebné na to, aby si mohli vybrať.

V ideálnom svete odborníci predstavujú ponuku politických možností, z ktorých si občania múdro vyberajú! V skutočnom svete však občania nemajú ani čas a ani vôľu prehrabávať sa cez zložité a zdĺhavé politické alternatívy. Bohužiaľ to nerobí ani väčšina politikov.

Poradcovia (odborníci) politikov sú zriedkavo pýtaní na väčšiu ponuku možností; častejšie sa ich pýtajú jednoduchú otázku: čo máme robiť? A pri odpovedi na túto otázku si nevyhnutne (niekedy možno podvedome) uplatňujú aj svoje vlastné hodnoty a preferencie.

Takže v dnešnej dobe, v mnohých politických otázkach, ide aj o otázku identity: Môžu sa voliči stotožniť s odborníkom alebo politikom, ktorému daný odborník radí?

Môžu voliči vycítiť, že presadzuje ich priority, a dodržiava rovnaké hodnoty? Odpoveď je zvyčajne nie.

A tu je základ problému. Politickí lídri trávia totiž príliš veľa času s takými, alebo veľmi podobnými ako sú oni sami - špičkovými štátnymi úradníkmi, špičkovými novinármi, úspešnými podnikateľmi - a príliš málo času s obyčajnými voličmi. A to nepochybne formuje ich svetonázor a zvyklosti. A ako hovorí španielske (ale aj slovenské) príslovie: „Dime con quién andas y te dire quién eres“: „Povedz mi, kto sú tvoji priatelia, a ja Ti poviem, kto si.“

Ako teda môžu odborníci znovu získať väčšiu dôveru občanov?

Odpoveď na úspech je žiaľ paradoxná: Tým, že sa intelektuálne odborníci stanú skromnejšími, keď budú menej prepojení na „akademickú vežu zo slonoviny“, keď budú viac previazaní s praxou a menej s prednáškovou sálou a budú radšej počúvať ľudí, ktorí nemajú titul PhD. Ako to spomenul John Maynard Keynes,  „...voliči sa potom stotožnia s tými hlúpymi špicatými hlavami a nájdu ich dôveryhodných, keď sa z nich stanú pokorní a kompetentní ľudia na úrovni zubných lekárov“, lebo tí sú denno-denne prepojení s bežnými ľuďmi.  Ale je to vôbec možné?

Rozhodnutie politikov alebo odborníkov?

Existuje však ešte ďalšia širšia otázka dôvery v odborníkov, ktorej sa nie vždy venovala taká pozornosť akú si zaslúži, a možno v nej vysvetliť aj znepokojenie nad odbornosťou práve v období, keď je demokracia sama v kríze. A práve toto vidíme dnes aj u nás dalo by sa povedať „v priamom prenose...“

Stručne povedané, otázkou nie je len to, či by sme mali dôverovať radám, ktoré dávajú odborníci, ale skôr to, či by sme mali akceptovať, a v tomto zmysle tiež dôverovať  úlohe, ktorú majú mať odborníci v politických rozhodnutiach.

Principiálne obavy sa týkajú napätia medzi ideálmi demokracie, a spoliehania sa na odborné poradenstvo pri politických rozhodnutiach.

Nie je to nič nové, alebo prevratné. Už začiatkom 20. storočia o tomto probléme diskutoval americký pragmatický filozof John Dewey vo svojom „Bureau of Experts“ teda „Kancelária odborníkov“, keď kritizoval novinára Waltera Lippmanna, ktorý bol pre technokraciu nadšený. Ešte viac to kritizovala Hannah Arendtová, ktorá v 60. rokoch dokonca prehlásila, že existuje len niekoľko strašidelnejších vecí ako neustále sa zvyšujúca prestíž „vedecky zameraných lámačov mozgu“ vo vládnych radách!

Problém, na ktorý upozorňovali Dewey a Arendtová, je ten, že dôvera v odborníkov spočíva v úcte k ich názorom, zatiaľ čo demokracia sa rozvíja v diskusiách a prípadných nezhodách.

S tým súvisia aj obavy, že odborníci nám môžu povedať iba holé fakty, ďalej možno aj čo máme robiť, ale bez potrebných rád ako myslieť na etiku, morálku  a hodnotu toho čo urobíme.

Stojíme teda pred dilemou

Spoliehanie sa na odborníkov, a skutočne im dôverujme, pretože je to úplne  nevyhnutnou životnou požiadavkou v zložitých technologických spoločnostiach, ale následná úcta k tým istým odborníkom, ich častá neschopnosť podrobiť sa normám debaty ako rovnocenným občanov je hlboko nedemokratická. Ako máme prekonať toto napätie?

Jedným z riešení je skúmať normatívne a etické dimenzie odbornosti a uviesť ich do súladu s hodnotami, ktoré sú základom ideálu demokracie. Ale to určite nie je práca na jeden deň. Lenže úloha je naliehavá, pretože svet potrebuje dôveryhodných odborníkov! Musíme sa zbaviť myšlienky, že v tejto situácii máme úplnú slobodu.

Vírus nie je sociálna bytosť, je to biologická entita!

Nemôžeme to napraviť tým, že budeme „tvrdí“, alebo „šikovní“, a ani sa nemôžeme sto percentne spoľahnúť na to, že ak budeme chorí, budeme mať k dispozícii lekársku starostlivosť. Ako práve odborníci poznamenávajú, zdravotnícke zariadenia budú pravdepodobne čoskoro ochromené a môže nastať situácia, že bude potrebné venovať starostlivosť tým, ktorí to najviac potrebujú, alebo tým, ktorí s najväčšou pravdepodobnosťou prežijú vážny prípad COVID-19. Je síce ťažké to počúvať, že ak si chceme počas tejto pandémie zachrániť životy, je potrebné, aby sa naša osobná sloboda a ilúzia si robiť čo chcem dostali „na druhú koľaj“.

Počúvajme hlas odborníkov, teraz je to zvlášť nutné

Je veľmi dôležité, aby nám politici hovorili pravdu. Na ich slovách záleží, a keď bagatelizujú závažnosť situácie alebo sa snažia odvrátiť vinu za prebiehajúcu krízu, robia verejnosti iba medvediu službu. Teraz je čas na čestnosť, bez ohľadu na to, aké ťažké to môže byť počuť. Aj preto, lebo reakcia na neúprimnosť iba vyvolá medzi ľuďmi náladu, že „prečo počúvať úrady, keď vám aj tak všetci klamú?“

Je čas, aby sme si dnes vypočuli najmä odborníkov na verejné zdravie; Koniec koncov, sú dôvodom toho, že v minulosti v našej krajine (Československu) sa predišlo mnohým chorobám , ktoré v minulosti „kosili generácie“.... A chápem aj to, že áno, pre krajinu, ktorá iba relatívne (pred 30 rokmi) získala opäť konečne slobodu, je to ťažká zmena, hlavne pre mladšie ročníky. Ale práve teraz by sa tí, ktorí sú zvyknutí robiť si čo chcú, mali vyrovnať s tým, že dajú na prvé miesto ostatných, a (aspoň do istej miery) urobia to, čo im je povedané.

A parafrázujme si na záver ešte na chvíľu Johna Maynarda Keynesa:

Ak nás zub naozaj bolí, nehľadáme si najpríjemnejšieho a kamarátskeho priateľa, ale sa spoliehame na desivé vŕtačky a injekcie toho najkompetentnejšieho zubára, ktorého nájdeme.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Haščák strávil noc za mrežami. Môže tam pobudnúť dlhšie

Po zásahu sa vzdal výkonných funkcií v Pente. Ostáva spolumajiteľom.


Už ste čítali?