Jadrová energia – Sovietske jadrové zbrane v čase politickej nestability - časť č. 5

Autor: Marian Nanias | 24.7.2020 o 5:52 | (upravené 24.7.2020 o 12:27) Karma článku: 4,35 | Prečítané:  1432x

Od horúcej zápalky až k požiaru: Kontrola jadrových materiálov a jadrového zariadenia po rozpade Sovietskeho zvazu - dokončenie série článkov. 

Jadrová energia – Sovietske jadrové zbrane v čase politickej nestability - časť č. 5 - koniec série.

Od horúcej zápalky až k požiaru.

KONTROLA JADROVÝCH MATERIÁLOV PO ROZPADE SOVIETSKEHO ZVAZU.

Kontrola jadrových zbraní bývalého ZSSR bola do konca roku 1992 plne obnovená. Fyzická kontrola bola posilnená v rukách ruských politických vodcov a ruskej armády; presun zostávajúcich jadrových hlavíc z Ukrajiny už nebol pod žiadnymi vážnymi pochybnosťami. Veliteľské a kontrolné systémy boli pevne v rukách ruského vedenia.

Čas problémov však ešte neskončil; V roku 1992 sa objavil iný problém, ktorý následne Rusko a krajiny bývalého Sovietskeho zväzu dlhé roky prenasledoval – a to kontrola jadrových štiepnych materiálov a materiálov pre dvojaké použitie.

Kontrola vývozu z bývalého Sovietskeho zväzu.

Niet pochýb o tom, že po rozpade ZSSR sa vzťahy medzi Ruskom a zvyškom sveta dotýkali obáv zo šírenia jadrových zbraní aj počas ďalších rokov. Jadrový hardvér a „softvér“, tj materiály a vedomosti nahromadené v rozsiahlom jadrovom systéme bývalého ZSSR museli (presnejšie povedané mali byť) dostatočne monitorované, aby nedošlo k zneužitiu nežiaducim programom inde na svete.

Zodpovednosť a konečné odstránenie jadrových hlavíc a ich štiepnych materiálov boli iba časťou, hoci veľmi dôležitou, problému s jadrovým hardvérom. Rad ďalších technológií užitočných v programoch súvisiacich s jadrovou technikou (techniky obohacovania a prepracovania, navrhovanie hlavíc, vyzbrojovanie a tavenie, aby sme vymenovali aspoň niektoré z nich), ako aj presun mechanizmov na ich „dodanie“ (najmä rakiet a bojových lietadiel) ale aj iné technológie, ktorých budovanie by malo byť pod kontrolou.

Rusko je depozitárnym štátom NPT a je aj členom tzv. „Skupiny jadrových dodávateľov (NSG - Nuclear Suppliers Group)“.

V novembri 1993 podpísali s USA "Dohodu o dodržiavaní noriem režimu kontroly raketových technológií" - (MTCR - The Missile Technology Control Regime), ktorý obmedzuje presun balistických rakiet s doletom viac ako 300 km a súvisiace komponenty a technológie.

 

Kontrolné zoznamy vývozu vyhovujúce zoznamom NSG a MTCR boli schválené v roku 1992-93 prostredníctvom prezidentských nariadení, vládnych nariadení a vyhlášok.

Ukrajina, aj keď nie je členom NSG, tiež podpísala NPT. V máji 1994 Ukrajina, ktorá mala (a asi stále aj má) značnú kapacitu na výrobu rakiet, podpísala s USA memorandum o porozumení, v ktorom súhlasila s tým, že bude spĺňať kritériá a normy MTCR, a pripravila príslušný zoznam na kontrolu vývozu. Právny základ vývozu jadrových zbraní tvorili tri dekréty vydané v rokoch 1992 – 1993.

Bielorusko a Kazachstan sú tiež členmi NPT, ale ani jeden z nich formálne alebo neformálne nedodržiaval obmedzenia NSG alebo MTCR. Zatiaľ čo Bielorusko vydalo v roku 1991-93 niekoľko vyhlášok týkajúcich sa kontroly vývozu jadrového materiálu a zároveň pripravilo aj všeobecnú kontrolu vývozu, tak v  právnych predpisoch vtedy Kazachstan mal štruktúru kontroly vývozu stále iba vo svojich plánoch.

Bielorusko, Kazachstan a Rusko, ale nie Ukrajina, sú zmluvnými stranami Minskej dohody z 26. júna 1992 o koordinácii kontroly vývozu CIS (CIS je skratka pre The Commonwealth of Independent States, teda po slovensky SNŠ - Spoločenstvo Nezávislých Štátov). 9. februára 1993 tiež dosiahli dohodu s ďalšími piatimi štátmi SNŠ o spolupráci pri kontrole vývozu, ktorá mohla byť použitá aj na zbrane hromadného ničenia. Bol to dôležitý prvý krok, keďže niekoľko ďalších štátov bývalého ZSSR malo potenciál zapojiť sa do jadrového obchodu a takto mohli byť koordinované v jednom režime.

Predtým, ako sa štáty, ktoré sú zmluvnými stranami „Koordinačného výboru pre mnohostranné kontroly vývozu – CoCom“ (všetci členovia NATO, s výnimkou Islandu, plus Austrália a Japonsko), rozhodli ukončiť činnosť CoCom 31. marca 1994, zriadili 1. júna 1992 v COCOM „Fórum pre spoluprácu v oblasti kontroly vývozu“, do ktorého pozvali aj bývalé sovietske republiky.

CoCom bol vlastne medzinárodný výbor založený mocnosťami západného bloku počas studenej vojny s cieľom uvaliť zbrojné embargo na krajiny COMECON (RVHP).

Medzitým západné krajiny urobili kontrolu vývozu ako jednu z prioritných oblastí pre pomoc jadrovému odzbrojeniu bývalého Sovietskeho zväzu. Ale je treba tiež povedať, že robenie aj tých najdôkladnejších vývozných kontrol a  dokonca aj s najlepším súborom platných zákonov a reálna prax je často žiaľ  úplne iná záležitosť.....

Dôvody zlyhania systému riadenia a účtovníctva štiepnych materiálov boli odlišné od dôvodov, ktoré spôsobili problémy s kontrolou jadrových zbraní.

Sovietsky systém kontroly materiálov na jadrové zbrane bol určený predovšetkým na obranu proti činnostiam nepriateľských štátov, ako je špionáž, vrátane verbovania personálu, prenikania tajných služieb v čase konfliktov atď. Bývalý politický a ekonomický systém poskytoval dostatočnú ochranu aj z inej oblasti. Aj keby sa im (zločincom) jadrový materiál zbraňovej kvality a čistoty podarilo ukradnúť, v konečnej fáze ho ani nemohli použiť. V bývalom Sovietskom zväze totiž na to neboli žiadni potenciálni zákazníci a materiál nebolo prakticky možné dostať mimo krajinu, pretože cestovanie bolo nielen kontrolované ale aj obmedzené a vláda celý zahraničný obchod kontrolovala. V dôsledku toho jadrové zbraňové štiepne materiály mali síce vysokú vojenskú hodnotu, ale ich finančná hodnota sa blížila k nule.

Zavedenie nového tržného systému v roku 1992, s novou možnosťou takmer neobmedzeným právom cestovať do zahraničia a slabá schopnosť vlády monitorovať príjmy radikálne zmenili štruktúru stimulov. Po prvýkrát v sovietskej histórii sa pre svoju potenciálnu peňažnú hodnotu jadrové štiepne materiály stali atraktívnymi a systém kontroly a účtovníctva nebol ešte riešený  tak, aby umožnil odvrátiť prípadné ohrozenia. Riziká sa ešte zhoršili extrémnou depriváciou spôsobenou sociálno-ekonomickým prechodom, ktorý doslova vynulovali platy a úspory aj predtým privilegovaných zamestnancov obranných podnikov. Táto situácia nastala na pozadí všeobecného oslabenia vlády a mechanizmov na presadzovanie práva. Jednoducho povedané, vládne agentúry - vrátane orgánov zodpovedných za jadrový priemysel, armádu, bezpečnostné služby všetkých druhov, orgány dohľadu a všetci ostatní - fungovali iba s veľkými ťažkosťami, pretože ich riadiaci personál bol ešte menej oddaný svojej práci, a medziregionálna koordinácia takmer neexistovala atď. Takže tento existujúci systém mal problémy zvládnuť aj normálne, štandardné úlohy, nehovoriac o nových, nekonvenčných výzvach.

Prvý známy prípad straty jadrového materiálu zbraňovej kvality sa odohral v roku 1992. Páchateľ bol zatknutý v októbri, ale kradnúť materiál začal už 5 mesiacov predtým, na jar 1992 - len pár mesiacov po začatí radikálnej hospodárskej reformy, keď padol Sovietsky zväz. Leonid Smirnov, zamestnanec vedeckej inštitúcie NPO-Lúč (Nauchno-Proizvodstvennoe Objededenie resp. Združenie vedy a výroby) v Podolsku, v mestečku juhozápadne od Moskvy, bol zadržaný s 1,5 kg vysoko-obohateného uránu (HEU) na zbrane. Smirnovova posledná pozícia v tomto zariadení na výrobu paliva mu vlastne poskytla priamy prístup k HEU. V novinách sa dočítal, že materiály na zbrane sa dajú predať za značné množstvo peňazí, a keď inflácia premenila jeho plat na „skoro nič“, rozhodol sa využiť svoj prístup k takémuto materiálu na rýchle zbohatnutie. Smirnov využil svoje detailné vedomosti o výrobnom procese a možnostiach odchýliek v účtovnom systéme, ako aj o nedostatočných bezpečnostných predpisoch. Vždy odobral iba malé množstvá materiálu (naraz iba 50 až 70 gramov). Krádeže zostali nepovšimnuté, pretože vždy to bolo na hranici „prirodzenej“ straty v procese výroby povolenej účtovným systémom. Často bol pri manipulácii s materiálom úplne sám, zatiaľ čo jeho kolegovia mali prestávku na fajčenie. Keď materiál z podniku vynášal, dozor na vrátnici to nikdy nezistil, pretože vtedy ešte nemali radiačné kontrolné brány, a taktiež nemali predpisy na prípadné prehliadky zamestnancov. Ukradnutý materiál držal doma v nádobe na balkóne svojho bytu. Po 5 mesiacoch sa Smirnov rozhodol, že už má asi dostatok materiálu na to, aby sa ho pokúsil predať, a začal hľadať zákazníka. V novinách našiel nejasný nápad, kto by asi mohol byť taký zákazník. Keď cestoval z Podolska do Moskvy, aby ho začal hľadať, úplnou  náhodou sa stretol s tromi priateľmi na železničnej stanici v Podolsku. Zhodou okolností boli práve v tom okamihu jeho priatelia zadržaní políciou z úplne iného dôvodu. Pri ich osobnej preventívnej prehliadke, ktorej sa musel podrobiť aj on (iba preto, že bol pri zadržaní s nimi) mu objavili na veľké prekvapenie polície aj ním ukradnutý urán.

Prípad z Podolska predstavuje úplne typický obraz z 90-tich rokov. Krádež jadrových materiálov bola vykonaná zasväteným pracovníkom (z vnútra) s prístupom k jadrovému materiálu a dostatočnými znalosťami bezpečnostných a účtovných predpisov, aby bolo zabránené odhaleniu.

Páchateľ však mal iba nejasnú predstavu o peňažnej hodnote materiálu a nezískal ho pre konkrétneho zákazníka. Namiesto toho jednoducho využili príležitosť na krádež a až potom začali hľadať zákazníka.

Ale ani tento posledný aspekt však nie je dôvodom k spokojnosti: Existuje totiž dôvod sa domnievať, že materiál, ktorý sa objavil v roku 2006 (minimálne v jednom prípade v Gruzínsku), bol vzorkou z oveľa väčšej šarže, ktorá bola zrejme ukradnutá už dávnejšie, niekoľko rokov predtým a bola ukrytá a „čakala na zákazníka“.

Boli aj iné prípady, napríklad krádeže, či strata štiepnych jadrových materiálov v závode v Elektrostale (v moskovskom regióne), či chemickom závode v Novosibirsku, kde vyrábajú jadrové palivo. Ďalšie prípady boli spomínané z Volgodonska, kde údajne ukradli nielen plutónium, ale aj iný rádioaktívny materiál - cézium, stroncium a nízko obohatený urán, čo by mohlo predstavovať vážne nebezpečenstvo v prípade ich použitia na tzv. „špinavú bombu“.

Kuriózny prípad je z roku 1992, keď bolo v Murmanskej oblasti ukradnutých 15 kilogramov vysoko obohateného uránu, až zarážajúci svojou jednoduchosťou: - neznámy zlodej ho ukradol tak, že vylomil otvor v plote obklopujúcom lodenicu a rozbitím visiaceho zámku na nestráženom kontajneri na jadrové palivo pre ponorky.

O pár rokov neskôr (14. novembra 2002), na tlačovej konferencii predseda ruského štátneho jadrového dozoru (Gosatomnadzor – GAN) Jurij Višnevskij, ktorá bola vysielaná aj televíziou oficiálne priznal, že „Prípady únikov a strát jadrových materiálov boli skutočne zaznamenané“. Uviedol tiež, že „presný počet zostáva spochybnený,“ a že „V tých prípadoch, o ktorých môžeme s dôverou hovoriť, zmizlo buď niekoľko gramov zbraňového uránu, alebo niekoľko kilogramov obyčajného nízko obohateného uránu použitého v jadrových elektrárňach.“ Višnevskij neposkytol žiadne podrobnosti o tom, kedy presne došlo ku krádežiam, neponúkol žiadne verzie, ako mohli byť ukradnuté. Presné údaje v týchto súvislostiach sú obyčajne z pochopiteľných dôvodov „zahmlené“, a oficiálni predstavitelia sa ich zvyčajne stránia komentovať.

ZÁVER

Prepracované systémy, ktoré majú jadrové veľmoci vytvorené na kontrolu svojich jadrových zbraní, majú jednu hlavnú zraniteľnosť – vnútropolitické zmeny, ktorý podkopávajú kľúčové stavebné prvky politického systému.

V období iba dva a pol roka sa bývalý Sovietsky zväz stretol s takmer všetkými možnými situáciami, ktoré mohli viesť k strate fyzickej kontroly nad jadrovými zbraňami, straty kontroly ich použitia alebo oboch.

Zdá sa, že žiadny jadrový štát nie je imúnny voči podobným výzvam v časoch politickej krízy.

Sovietsky prípad jasne naznačuje niekoľko dôvodov, prečo sa to stalo:

• Keď rýchlo narastá politická nestabilita, štátna mašinéria a „starý“ politický systém sú zvyčajne príliš pomalé na to, aby adekvátne rýchlo a efektívne reagovali. Obzvlášť nebezpečné je krátke obdobie, keď sa už politická opozícia inštitucionalizovala aj do pozície polovojenských síl, zatiaľ čo vláda je stále presvedčená o mierovom riešení krízy.

• Separatistické sily sa zvyknú organizovať veľmi rýchlo a zvyčajne sú aj pro-aktívnejšie a náchylnejšie k násiliu ako ústredná vláda. A aj keď jadrové zbrane nemusia byť najvyššou prioritou separatistov v počiatočnom štádiu, strata politickej kontroly nad niektorými regiónmi krajiny môže okrem iného viesť k čiastočnej strate kontroly nad jadrovými zbraňami.

• A keď sa krajina nakoniec rozpadne, novo vzniknuté štáty nevyhnutne začnú súťažiť o kontrolu nad časťami ich jadrového dedičstva. To, či nové vlády prijmú osobitné opatrenia na riadny prechod jadrového dedičstva, alebo či vstúpia do tejto konkurencie, je úplne nepodstatné. Takmer nevyhnutne budú chcieť získať štatút jadrového štátu, alebo budú o tom vážne uvažovať. Prevencia rozdelenia jadrového arzenálu je náročná a môže uspieť iba pri určitých typoch medzinárodných systémov, ktoré umožňujú aj kontrolu zvonku! (napríklad uni-polárny, bi-polárny alebo akýkoľvek typ hegemonického systému); takže nakoniec v rámci multi-polárneho medzinárodného systému sa šance, že sa namiesto jedného objaví niekoľko jadrových štátov, zdajú byť veľmi vysoké.

• Paradoxne, najsilnejšou obranou proti strate kontroly nad jadrovými zbraňami v období politických otrasov je motivácia vojenského personálu. Títo sú zvyčajne najmenej náchylní na politické presuny a majú snahu chrániť jadrové zbrane, až kým sa situácia dostatočne nestabilizuje. V tejto súvislosti je pochopiteľne najväčším nebezpečenstvom zánik pôvodného štátu, ktorému boli zaviazaní. Pretože potom je už armáda či chce, alebo nie postavená pred voľbou pri udržaní kontroly nad jadrovými zbraňami tomu, koho si ona sama vyberie; a v zásade ho môže dokonca poskytnúť aj neštátnym subjektom alebo ho prevziať do vlastných rúk, čím si vytvorí základ silnej vojenskej diktatúry.

Kontrola štiepnych materiálov na zbraňovej úrovni kvality je paradoxne podstatne menej náchylná na kolaps, alebo skôr je pravdepodobné, že sa zrúti iba v niektorom zo štátov.

V Rusku tento kolaps nevyplýval z politických nepokojov, ale z hospodárskej transformácie. Boli vytvorené podmienky, na ktoré nebol starý systém dostatočne dobre prispôsobený. A nové kontrolné systémy boli napokon vybudované s významnou finančnou a technickou pomocou od iných štátov, ale dokončenie tejto úlohy trvalo mnoho rokov a počas tohto obdobia zostali materiály pre jadrové zbrane voči krádeži zraniteľné.

Jedným štátom, ktorý nám v tejto súvislosti zrejme okamžite príde na myseľ, pokiaľ ide o podobné budúce hrozby, je Severná Kórea.

V prípade zrútenia ich politického systému a tamojšieho prechodu na trhové hospodárstvo bude pravdepodobne existovať celý rad podobných tlakov a rizík, ktoré sme videli v Sovietskom zväze; všetky ostatné jadrových štátov budú zraniteľné v dôsledku politického otrasu stratou kontroly nad jadrovými zbraňami, ale nie nevyhnutne zraniteľnosti jadrových materiálov.

Keď sa teda pozeráme do budúcnosti, politické otrasy v jednom alebo viacerých jadrových štátoch sa nezdajú byť nemožné. Veď si spomeňme, že (okrem fráz vo filmových komédiách typu: „kolik dávám boľševikovi“, v skutočnosti nikto nemohol predpovedať hĺbku a rýchlosť krízy v Sovietskom zväze, a oveľa menej jeho rozpad.

Záver, ktorý by sme mohli vyvodiť zo sovietskeho prípadu, je dosť pesimistický: Nielen teoreticky môže dôjsť k zrúteniu jadrového štátu aj neočakávane a medzinárodný systém, prinajmenšom z krátkodobého hľadiska nie je   dostatočne vybavený na efektívne reagovanie na jeho dôsledky.

Sovietsky zväz sa rozpadal v systéme, ktorý by sa mohol na všetky účely a účely definovať ako uni-polárny: USA a ich spojenci vykonávali významnú (ak nie takmer úplnú) kontrolu nad výsledkami. Odchádzajúca sovietska vláda a prichádzajúce vlády nových štátov jasne cítili tlak na prispôsobenie sa preferenciám (a požiadavkám) USA. To vtedy výrazne obmedzilo ich slobodu konania. Aj preto sa vtedajšia konkurencia v súvislosti s jadrovým dedičstvom obmedzila na opatrné manévre a skúšky prípadného možného amerického súhlasu so vznikom viac ako jedného jadrového štátu namiesto Sovietskeho zväzu; aj na tomto základe potom v neskoršej fáze novo vznikajúce nezávislé štáty vyjednali výhodnejšie podmienky za svoje odovzdanie jadrových zbraní. USA vtedy vlastnili tiež takmer neobmedzené finančné zdroje (prinajmenšom v porovnaní s rokom 2006) pre potreby nových štátov a mohli by slobodne ponúkať ekonomické a ale aj iné formy pomoci. Táto pomoc sa ukázala ako kritická v prípade Ukrajiny a tiež pomohla uľahčiť bezpečnejšie, rýchlejšie a systematickejšie stiahnutie jadrových zbraní na územie Ruska.

Ale svet sa zmenil! Tieto podmienky dnes už tu nie sú, a aj USA sú dnes na medzinárodnom fóre v inej pozícii. Ale možno sa v blízkej budúcnosti podobné podmienky znovu objavia.

Ak sa objaví situácia vzdialene podobná situácii, ktorú sme videli v Sovietskom zväze, bude pravdepodobne viac ako jeden medzinárodný hráč v hre. Ale v dôsledku toho by opozičné a / alebo separatistické sily v rámci jadrového štátu, ktorý prechádza politickým otrasom, mohli získať vonkajšiu podporu aj z iných zdrojov, ako sú USA, a vôbec nie je úplne zrejmé, že záujmy a rozhodnutia týchto alternatívnych medzinárodných hráčov by boli rovnaké ako boli vtedy záujmy a rozhodnutia USA.

Situácia si môže prinajmenšom vyžadovať koordináciu, ktorá by bola časovo náročná a mohla by zahŕňať zjednávanie a ústupky zo strany viacerých štátov.

Podobne, v dohľadnej budúcnosti, bude pre USA a ich spojencov asi ťažké nájsť adekvátnu finančnú a hospodársku pomoc na potrebnej úrovni pre podporu nimi preferovaného výsledku.

Medzinárodná pomoc si zrejme bude vyžadovať spojenie zdrojov viacerých účastníkov a rovnako ako pri politických rozhodnutiach nielen dostatočný čas ale aj ústupky.

Nakoniec, nie všetci aktéri budú reprezentovať štát, ale niektorí z týchto neštátnych aktérov môžu mať dostatok nielen ideologických a ľudských zdrojov, ale aj finančných, aby sa stali atraktívnymi patrónmi jednej alebo viacerých opozičných skupín v problémových jadrových štátoch. Neštátne subjekty sú obzvlášť ťažko kontrolovateľné a pri vyjednávaní s nimi existuje vysoká pravdepodobnosť, že môžu mať úplne iné (dokonca aj opačné) ciele ako tie, ktoré presadzujú ciele medzinárodného spoločenstva.

Skrátka, situácia môže byť nepredvídateľná.

Keď sa poučíme zo sovietskeho prípadu a akceptujeme pre zabezpečenie hladkého a bezpečného prechodu kontroly nad jadrovými zbraňami pohotovostné plánovanie, ak (alebo skôr keď) jadrový štát postihne obdobie politického otrasu, musíme si tiež byť vedomí časového obmedzenia.

Aj posledná celosvetová situácia s COVIG-19 nás veľmi silne varuje!

Pretože bez funkčného havarijného pohotovostného plánovania na riešenie (daného) scenára, keď prechod kontroly nad jadrovými zbraňami, či materiálom nie je usporiadaný môžu jadrové zbrane padnúť do nesprávnych rúk!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Minúta po minúte: Rekordy pokračujú, okres Námestovo opäť predbehol Bratislavu

Pribudlo takmer 800 prípadov, vyliečilo sa 225 pacientov.

Bratislavská kriminálka zadržala starostu mestskej časti Kusého

Obvinený je zo spáchania trestného činu proti poriadku vo veciach verejných.


Už ste čítali?