reklama

Jadrová energia – Sovietske jadrové zbrane v čase politickej nestability - časť č. 4

Generál Lebeď a sága „jadrových kufríkov“ (prenosných miniatúrnych jadrových zbraní), problémy s kontrolu jadrového štiepneho materiálu....

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Jadrová energia – Sovietske jadrové zbrane v čase politickej nestability - časť č. 4.

Sága „jadrových kufríkov“ (prenosných miniatúrnych jadrových zbraní), a problémy s kontrolu jadrového štiepneho materiálu....

„Sága jadrových kufríkov“ sa začala na jeseň roku 1997, keď generál Alexander Alexander Lebeď tvrdil, že počas svojho krátkeho funkčného obdobia šéfa Bezpečnostnej rady dostal v roku 1996 informácie, že separatistická vláda v Čečensku vlastní malé jadrové zariadenia.

Obrázok blogu

Generálporučík Alexander Ivanovič Lebeď 28. apríl 2002) bol sovietskym a ruským vojenským dôstojníkom a politikom, ktorý zastával vysoké posty vo výsadkových jednotkách pred kandidovaním na prezidenta vo ruských prezidentských voľbách v roku 1996. Tie síce nevyhral, ​​ale bol tretí za Jeľcinom a Zjuganovom. Neskôr bol tajomník Bezpečnostnej rady v Jeľcinovej vláde a nakoniec sa stal guvernérom Krasnojarského kraja, druhého najväčšieho ruského regiónu, kde bol 4 roky, až do svojej smrti po havárii vrtuľníka Mi-8.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu

Lebeď sa zúčastnil na väčšine ruských vojenských konfliktov v poslednej dekáde Sovietskeho zväzu vrátane sovietsko-afganskej vojny. Od roku 1988 do roku 1991 pôsobil generál Lebed ako veliteľ 106. gardovej výsadkovej divízie a neskôr sa stal zástupcom veliteľa všetkých ruských výsadkových jednotiek. Generál hral kľúčovú úlohu pri ukončení vojenskej fázy konfliktu v Moldavsku medzi podnesterskými separatistami a moldavskou vládou v roku 1992 ako veliteľ ruskej 14. armády. Bol veľmi populárny. Na rozdiel od iných ruských politikov v 90. rokoch bol Lebeď tiež považovaný za charizmatického vodcu, pričom prieskumy verejnej mienky ukazovali v určitom čase, že bol viac obľúbený ako Jeľcin. Ako tajomník Rady bezpečnosti v prezidentskej správe po voľbách v roku 1996 tiež viedol rokovania, ktoré ukončili prvú čečenskú vojnu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

V snahe objasniť situáciu vytvoril Lebeď špeciálnu komisiu pod vedením svojho asistenta Vladimíra Denisova. Podľa Lebeďa bola komisia schopná lokalizovať iba 48 takýchto jadrových munícií z celkového počtu 132. (Následne Lebeď niekoľkokrát zmenil celkový počet jadrových kufríkov, pričom nakoniec uviedol, že ich počet bol medzi 100 a 500, ale pravdepodobne bližšie k 100.) Lebeď sa konkrétne zmienil o zbraniach, ktoré boli stiahnuté do Ruska po rozpade Sovietskeho zväzu. Podľa Vladimíra Denisova jeho komisia dokázala nájsť všetky prenosné jadrové zariadenia, ktoré boli na ruskom území v roku 1991 alebo skôr, ale nie tie, ktoré sa mali byť prepravované v roku 1992.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pri skúmaní hypotézy o strate niektorých prenosných jadrových zariadení v roku 1992 autori štúdie Centra pre nešírenie zbraní (CNS), ktorá sa uskutočnila v rokoch 2002 a 2004, uviedli, že sovietske jadrové zbrane v Bielorusku a Kazachstane boli pod úplnou kontrolou direktoriátu ministerstva obrany 12. GUMO v Moskve. Ukrajina mohla byť iným prípadom, ale po prerušení transferu jadrových zbraní na konci februára 1992 nasledovalo odstránenie problému špeciálnym postupom kodifikovaným v rusko-ukrajinskej dohode podpísanej v marci 1992. Tento postup zahŕňal dôkladné overenie každej hlavice pri prítomnosti zástupcov oboch strán, vrátane overovania sériových čísel v porovnaní s informáciami uchovávanými na 12. GUMO v Moskve. Napäté vzťahy medzi Ruskom a Ukrajinou na jar 1992 nakoniec paradoxne viedli k spoľahlivejšiemu a overiteľnejšiemu účtovnému postupu, ako tomu bolo v prípade iných novo vznikajúcich nezávislých štátov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V každom prípade osoba, ktorá mala byť najlepšie informovaná, (a zrejme aj bola) bol Igor Valynkin, generálny riaditeľ direktoriátu 12. GUMO. Tento v roku 2001 informoval, že všetky prenosné (kufríkové) jadrové zariadenia boli odstránené. Znie to vierohodne, už aj preto, lebo tieto zbrane majú krátku trvanlivosť a musia byť z času na čas repasované alebo deaktivované. V roku 2004 Vladimír Denisov, vedúci komisie, ktorú založil Lebeď, oznámil, že dokončil súpis a uspel v porovnávaní záznamov so skutočnými zbraňami. Denisov nespomenul, ako sa komisia zaoberala s rozobranými hlavicami. S najväčšou pravdepodobnosťou výsledok bol v súlade so záznamami 12. GUMO v skladovacích a demontážnych zariadeniach, ktoré následne patrili už inej agentúre - v tom čase to bolo Ministerstvo atómovej energie Ruskej federácie (MinAtom); a teraz je to štátna energetická agentúra Rosatom.

Zjavný rozpor medzi skutočným súpisom a záznamami, ktorý bol dôvodom Lebeďovho (predčasného) vyhlásenia, pravdepodobne znamenal, že zbrane stiahnuté z Bieloruska a Kazachstanu, ako aj z Ukrajiny, boli pred rusko-ukrajinskou dohodou presunuté do prvého dostupného skladovacieho zariadenia bez náležitej starostlivosti pri „spočítavaní fazuliek“. Nie je židny dôvod spochybňovať Denisovove vyhlásenie. Napriek mnohým správam sa neobjavili žiadne dôveryhodné dôkazy o tom, že by sa jadrové hlavice stratili.

Prenosné miniatúrne jadrové zariadenia, často označované ako „jadrové kufríky“, pochopiteľne pritiahli zvýšenú pozornosť verejnosti.

Ak by tieto zbrane padli do rúk teroristov, tak by zrejme pravdepodobne predstavovali najväčšiu hrozbu. Je totiž veľmi ťažké zabrániť dovozu „jadrových kufríkov“ cez pozemné hranice a ešte viac cez námorné hranice.

Politické, psychologické a hospodárske následky výbuchu miniatúrneho prenosného jadrového zariadenia by boli oveľa závažnejšie ako napríklad následky výbuchu „špinavej bomby“ (tj obyčajnej nejadrovej bomby naplnenej rádioaktívnymi materiálmi).

Prvá a jediná spoľahlivá obranná línia proti získaniu a použitiu „kufríkových jadrových bômb“ teroristami sa preto jednoznačne nachádza hneď priamo v krajinách, ktoré takéto zariadenia majú alebo sú schopné ich vyrobiť.

Okolo „jadrových kufríkov“, teda miniatúrnych jadrových zbraní existuje (existovala) úplné tichosť a aj informácie ktoré „presiakli“ na verejnosť boli mimoriadne skúpe.

Skôr to navádza na predpoklad, či špekuláciu, či vôbec aj existovali?.....

Okrem vyjadrenia generála Lebeďa, a následne ľudí, ktorí sa zaoberali kontrolou sú okolo roku 1997 zaznamenané iba dva prípady, v ktorých sa jadrové kufríky spomínajú:

  • Prvým prípadom je vyhlásenie riaditeľa environmentálneho centra ruského ministerstva obrany plukovníka Borisa Aleksejeva o jadrových zariadeniach s hmotnosťou 90 kg.

  • Ďalšie vyhlásenie k tejto téme predložil obranný špecialista s nacionalistickými názormi Anton Surikov (syn jedného z vodcov sovietskeho vojensko-priemyselného komplexu), ktorý v rozhovore s estónskymi novinami Postime v roku 1996 uviedol, že ak jednotky NATO pristanú na pobreží Baltského mora v Rusku môžu použiť ich „miniatúrne“ jadrové bomby.

Obidva tieto prípady ako také sú samozrejme veľmi vágne, a nestačia ani samy osebe, pretože nie je jasné, či hovorili o prenosných jadrových zariadeniach alebo o iných podobných zbraniach.

O týchto „jadrových kufríkoch“, teda miniatúrnych jadrových zbraniach chýbajú informácie aj po roku 1998.

Samozrejme že nie je vôbec prekvapujúce, že oficiálne zdroje mlčali, ale k tejto téme mlčali aj mimovládne organizácie.

Napríklad v rukopise dôležitej štúdie ruských taktických jadrových zbraní odborník PIR Ivan Safrančuk používal termín „takzvané jadrové kufríky“, ale konečná verzia jeho výskumnej správy neobsahovala o prenosných jadrových zariadeniach ani zmienku.

Aj ďalší jadrový expert Alexej Arbatov, ktorý sa predtým sťažoval na nedostatok informácií o prenosných jadrových zariadeniach, ich vo svojom článku z roku 1999 pre Brookingský jadrový inštitút, ktorý obsahoval veľké množstvo informácií o ruských nestrategických jadrových zbraniach vôbec nespomína.

Na druhej strane, ruský akademik Alexej Jablokov, známy vodca ruského environmentálneho hnutia, Lebeďove tvrdenia okamžite potvrdil a okrem toho dokonca tvrdil, že v Sovietskom zväze existuje 700 takýchto zariadení, ktoré však on nazval „jadrové míny“. Ako reakciu na obvinenia predstaviteľov ministerstva obrany, že tieto zariadenia neboli uvedené v žiadnych dokumentoch, Jablokov uviedol, že tieto zbrane boli v rukách KGB, a preto ministerstvo obrany prirodzene nemalo príslušnú dokumentáciu.

Ruské oficiálne a polooficiálne informačné zdroje začali okamžite vyvracať tvrdenia Lebeďa a Jablokova, ale ich vyhlásenia (vládnych zdrojov) postupne odhalili určité množstvo fragmentárnych informácií, ktoré vyvolali podozrenie, že prenosné jadrové zariadenia skutočne existujú, a dokonca naznačili niektoré z ich parametrov.

Napríklad hovorca Minatomu Georgij Kaurov poznamenal, že Sovietsky zväz, podobne ako USA, vyrábajú aj „jadrové zbrane veľmi malej veľkosti“ a že „schopnosť vyrábať miniatúrne jadrové zariadenia preukazuje vysokú úroveň technológie a schopnosť vytvárať viacúčelové a dokonca aj esteticky atraktívne jadrové zbrane“. ...

Iný úradník uviedol (v anonymite), že takéto zariadenia neexistujú, ale ak by existovali, ich výroba a údržba by boli veľmi drahé.

Ale predstaviteľ 12. GUMO ruského ministerstva obrany , Igor Valynkin, dokonca v rozhovore potom uviedol, že sériové číslo jedného z "kufríkov", ktoré generál Lebeď uviedol, „RA-115“, označuje jeden z druhov zbraní, ktoré už boli zničené!

Obrázok blogu

Obťažnosť posúdenia situácie spočíva predovšetkým v skutočnosti, že mnohí, ak nie všetci účastníci škandálnych diskusií v rokoch 1997 – 1998 mohli mať k takýmto vyhláseniam aj svoje vedľajšie motívy. Veď Lebeď sa v tej dobe pripravoval na účasť na voľbách za gubernátora Krasnojarského kraja a nevylúčil ani možnosť svojej opätovnej účasti na ruských prezidentských voľbách v roku 2000.

Jablokov, ktorý bol večný oponent Minatomu, bol (a stále zostával) pripravený podporiť akékoľvek vyhlásenia, ktoré by mohli pomôcť jeho záujmomi; z technického hľadiska sú však jeho vyhlásenia osobitne problematické.

Odmietnutia úradníkov ministerstva obrany Ruskej federácie a ministerstva atómovej energie sú jasne pochopiteľné, a nemôžu spôsobovať žiadne prekvapenia bez ohľadu na to, či rôzne vyhlásenia a odhalenia o jadrových kufroch boli pravdivé alebo nie, alebo aj čiastočne alebo úplne.

Niekoľko vyhlásení o arabských publikáciách týkajúcich sa „jadrových kufríkov“ v tých rokoch mohlo zase byť vyvolaných túžbou inzerovať alebo naopak odhaliť teroristickú organizáciu Usámu bin Ládina.

Žiadny z týchto zdrojov však nemožno považovať za úplne spoľahlivý.

„Portrét jadrového kufríka - jadrovej mini-bomby“

Pri pohľade do minulosti z dnešného hľadiska je zrejmé, že vyhlásenia všetkých zainteresovaných strán v rokoch 1997 – 1998 môžu patriť do rôznych tried jadrových zariadení.

Jednou z uvedených tried sú jadrové míny a druhou sú prenosné jadrové zariadenia pre špeciálne sily, o ktorých hovoril Lebeď.

Aj keď by dokonca prenosné zariadenia neexistovali, dá sa predpokladať, že niektoré typy jadrových zbraní boli dostatočne malé na to, aby vyvolali „podozrivé“ vyhlásenia.

Znenia vyhlásení predstaviteľov ministerstva obrany a ministra obrany boli skutočne starostlivo pripravené a popierali existenciu „jadrových kufríkov“, ale nie nevyhnutne iných malých jadrových zariadení!

Mohli by sme teda aj konštatovať, že hovorili pravdu, aj keď dokonale vedeli, že iné malé jadrové zariadenia môžu byť prenosné.

A neistota s klasifikáciou by mohla byť práve dôvodom ticha mimovládnych expertov.

Jadrové míny.

Jadrové míny sú dobre známou triedou jadrových zbraní. Využívali ich inžinierske jednotky pozdĺž hraníc Sovietskeho zväzu, najmä pozdĺž hranice s Čínou. Účelom jadrových mín bolo vytvárať prekážky pre postup nepriateľských síl, meniť krajinu a vytvárať oblasti s vysokou úrovňou rádioaktívnej kontaminácie. Celkový počet týchto zariadení bol 700 - treba poznamenať, že to je presne to číslo, ktoré Jablokov uviedol v diskusii o jadrových kufríkoch (čo je pravdepodobne dôkaz toho, že Jablokov nemá dostatočné technické znalosti o tejto oblasti).

Ruské oficiálne zdroje uviedli, že v súlade s prezidentskými jadrovými iniciatívami (PNI) z roku 1991 boli všetky jadrové míny presunuté do centrálnych skladovacích zariadení a ich zničenie bolo „takmer úplné“. Na základe dostupných informácií vrátane oficiálnych a polooficiálnych ruských zdrojov boli niektoré z týchto zariadení relatívne malé a mohli byť prenosné. Často sa spomínala hmotnosť 90 kg a výbušná sila bola zjavne nízka (od 0,02 do 1 kT).

Obrázok blogu

Na druhej strane je tiež možné, že existovali (existujú?) aj menšie zariadenia špeciálneho dizajnu pre jednotky špeciálnych síl, pravdepodobne podobné americkej malej atómovej demolačnej munícii (SADM).

Generál Lebeď vo svojich výrokoch zjavne mal na mysli iba také zariadenia (niektoré zdroje, vrátane samotného Lebeďa, uvádzali hmotnosť 30 kg).

Obrázok blogu

Vo všeobecnosti by sa pri zohľadnení všetkých dostupných informácií mali správy o existencii prenosných jadrových zariadení brať vážne, s jedinou výhradou, keď je ich existencia už absolútne nespochybniteľnou skutočnosťou!

Parašutista j miniatúrnou jadrovou zbraňou
Parašutista j miniatúrnou jadrovou zbraňou 

Po prvé, skutočnosť, že USA mali (majú?) takéto zbrane, umožňuje ľahko predpokladať že existovali aj v Sovietskom zväze (tendencia vývojárov sovietskych zbraní kopírovať americké systémy alebo používať ich existenciu na odôvodnenie svojich vlastných výskumných smerov je dobre známa).

Okrem toho sú sovietski vedci známi vďaka svojej snahe vyskúšať všetky dostupné možnosti vrátane najsilnejšieho jadrového zariadenia;

Je teda úplne logické predpokladať, že vyskúšali aj miniatúrne verzie.

Obrázok blogu

Delostrelecké náboje pre húfnice 152 mm (ktoré sa v múzeu Čeľabinsk-70 nazývajú najmenšie jadrové náboje na svete) sú príkladom ich schopnosti vytvárať pomerne malé a ľahké jadrové zbrane.

Obrázok blogu

Jeden z ruských expertov sa domnieva, že tieto šrapnely (priemer 15 cm a dĺžka 50 cm) sú najmenšie jadrové zariadenia ovládané sovietskymi vývojármi (130 mm námorné zbrane nemali jadrové šrapnely).

Na základe všetkých dostupných informácií možno dospieť k záveru, že ak existujú prenosné jadrové zariadenia, pravdepodobne mali tieto vlastnosti:

  • Malé rozmery (60 x 40 x 20 cm) a relatívne nízka hmotnosť (pravdepodobne od 30 kg). Tieto parametre sú všeobecne kompatibilné s dostupnými informáciami o sovietskych 152 mm delostreleckých granátoch, ako aj s americkými SADM.

  • Nízka výťažnosť (menej ako 1 kT, možno dokonca len 0,1 kT).

  • Neustále zostali pod kontrolou 12. GUMO (hlavné riaditeľstvo ministerstva obrany zodpovedné za všetky jadrové zbrane), boli skladované na špeciálnych základniach (alebo v ich blízkosti), ako aj v centrálnych skladoch, a boli určené na rýchly presun do špeciálnych síl.

  • Krátka životnosť medzi pravidelnou údržbou. Podľa predstaviteľa 12. GUMO ruského ministerstva obrany, Igora Valynkina bolo potrebné vymeniť časti malých jadrových zariadení každých pár mesiacov (ďalšie zdroje boli uvedené šesť mesiacov). Valynkin tak priamo potvrdil tvrdenia o existencii prenosných jadrových zariadení. Stacionárne jadrové míny s tak krátkou skladovateľnosťou by nemali zmysel, na rozdiel od prenosných zariadení na použitie za nepriateľskými líniami.

  • Pravdepodobne boli vybavené adekvátnymi prepojovacími väzbami (PAL), takže sa pravdepodobne nebudú používať bez povolenia. Okrem toho existujú určité nepotvrdené informácie o tom, že niektoré zariadenia malej veľkosti (šrapnely pre húfnice 152 mm) boli uložené po častiach, tj. rôzne časti sa skladovali osobitne a v prípade vojny sa zabezpečila ich rýchla montáž.

Treba však uviesť dva dôležité aspekty:

Po prvé, zjavne sa neuskutočnil žiadny pokus porovnávať záznamy so skutočnými zbraňami, až kým Lebeď v roku 1996 nenariadil zriadenie osobitnej komisie. Lebeď si teda minimálne za toto zaslúži uznanie.

Po druhé, šanca na stratu zbraní počas unáhleného a zle organizovaného (zo zrejmých dôvodov) stiahnutia do Ruska existovala.

Ale ak sa podobná situácia zopakuje v inom prípade, a na inom mieste, jadrové zbrane by sa skutočne aj „mohli stratiť“.

Rozhodnutie o odstránení jadrových zbraní z Azerbajdžanu bolo očividne urobené v zhone a pod značným stresom, ale vyvolalo následne aj celoplošné stiahnutie jadrových zbraní z takmer všetkých novo-konštituujúcich sa bývalých republík Sovietskeho zväzu. Proces pokračoval počas celého roka 1990 a pravdepodobne do začiatku roka 1991. Je ťažké zistiť, kedy bola táto úloha dokončená, ale existujú dôvody domnievať sa, že do jari 1991 zostali taktické jadrové zbrane iba v Rusku, Bielorusku, Kazachstane a na Ukrajine, v republikách, v ktorých boli tiež nasadené aj strategické jadrové zbrane.

V každom prípade do konca roku 1991, keď USA navrhli zníženie taktických jadrových zbraní na uľahčenie konsolidácie jadrových zbraní bolo ich stiahnutie na územie Ruska ukončené.

Bol to obrovský záväzok, ktorý bol mimochodom uskutočnený v takmer úplnom utajení.

Stiahnutie malo za následok aj konsolidáciu jadrových zbraní na menšom počte úložísk. Zbrane stiahnuté z republík boli umiestnené do existujúcich úložísk a okrem toho boli ukladané hlavne, aj keď nie výlučne, do tzv. „Zariadení-S“ - do centrálnych úložísk, ktoré boli chránené, obsluhované a opevnené omnoho lepšie ako pridružené úložiská vo vojenských jednotkách. To určite pomohlo zaistiť bezpečnosť jadrových zbraní, keď Sovietsky zväz vstúpil do posledných mesiacov svojej existencie ako aj počas búrlivého obdobia prvých rokov po jeho rozbití.

Negatívnym aspektom unáhleného sťahovania jadrových zbraní z roku 1990 a ďalších z Bieloruska, Kazachstanu a Ukrajiny v rokoch 1992-96 boli účtovné protokoly. Podľa rozhovorov s vtedy aktívnymi dôstojníkmi s aktívnymi povinnosťami a odchádzajúcimi do dôchodku v prvej polovici 90. rokov bolo vedenie účtovníctva často neštandardné.

Tento nedostatok viedol ku koncu deväťdesiatych rokov k mnohým problémom.

Navyše, výber cieľových úložísk bol často takmer náhodný - často to boli jednoducho tie, ktoré boli najbližšie k pôvodnému miestu alebo ktoré mali voľné kapacity.

Plánovanie bolo obetované rýchlosti stiahnutia.

To ale spôsobilo v niektorých zariadeniach bezpečnostné problémy, pretože počet hlavíc prekročil maximálne povolené množstvo a personál mal problémy s udržiavaním vnútorného kontrolovaného pásma.

Tento problém bol vyriešený až o 15 rokov neskôr, keď bol (podľa údajov zverejnených 12. GUMO) znížený počet taktických jadrových zbraní o tri štvrtiny.

Pokračovanie v budúcom článku.....

Marian Nanias

Marian Nanias

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  236
  •  | 
  • Páči sa:  481x

Jadrovy inzinier ktory prezil cely svoj profesionalny zivot v jadrovej energetike na roznych pracovnych postoch, od prevadzkovania jadrovej elektrarne az po ovplyvnovanie energetickej politiky na urovni EU. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu