Jadrová energia – Sovietske jadrové zbrane v čase politickej nestability - časť č. 3

Autor: Marian Nanias | 22.7.2020 o 6:51 | Karma článku: 3,36 | Prečítané:  563x

Ako to bolo v Kazachstane? Veď Kazachstan zdedil po rozpade ZSSR štvrtý najvačší arzenál jadrových zbraní na svete, zabudnutá neodpálená jadrová nálož, tajné operácie s jadrovým materiálom. 

Jadrová energia – Sovietske jadrové zbrane v čase politickej nestability - časť č. 3

Jadrové zbrane sú nielen odstrašujúcim prostriedkom, ale aj strašným nebezpečenstvom.  Pokiaľ sa krajina, ktorá ich vlastní dostane do politickej krízy, môže to skončiť aj katastrofou.

V Kazachstane to bolo ináč ...

Aj keď Rusko a Ukrajina čoraz viac bojovali o osud sovietskych jadrových zbraní, v Alma-ate zostalo o tom ticho, ale zdalo sa, že Nursultan Nazarbajev, prvý prezident Kazachstanu, veľmi pozorne sledoval udalosti, ktoré sa u susedov odohrávajú.

Aj keď bol Nazarbajev „starý aparátčik a politická líška“, ani pre neho to nebolo také úplne jednoduché. Predtým bol dlhodobým miestnym predsedom vlády. Podporoval ruského prezidenta Borisa Jeľcina proti pokusu o prevrat v auguste 1991 proti starým sovietskym tvrdých štruktúram. Nazarbajev bol však dosť blízko aj Michailovi Gorbačovovi, a to až natoľko, že mu ten ponúkol post viceprezidenta Sovietskeho zväzu; čo však Nazarbajev odmietol. Nakoniec v prvých prezidentských voľbách v Kazachstane, ktoré sa konali 1. decembra, v ktorých kandidoval iba on sám získal 95% hlasov. 21. decembra podpísal Alma-Atský protokol, ktorým sa Kazachstan stal členom Spoločenstva nezávislých štátov. Najvyšší soviet vymenoval Nazarbajeva prvým kazašským prezidentom. Spolu s funkciou však dostal do daru aj „Danajské“ dedičstvo - Kazachstan zdedil od Sovietskeho zväzu štvrté najväčšie zásoby jadrových zbraní na svete!

Kazachstan zdedil od ZSSR Semipalatinsk - miesto jadrových skúšok, ktoré bolo vytvorené v roku 1948 špeciálne na testovanie prvej sovietskej atómovej bomby.

Bolo to druhé najväčšie jadrové skúšobné miesto na Zemi. 

Od roku 1949 do roku 1989 tam bolo vykonaných najmenej 468 jadrových skúšok, v ktorých bolo odpálených najmenej 616 jadrových a termonukleárnych zariadení, vrátane 125 atmosférických (26 na zemi, 91 vo vzduchu, 8 vo vysokých nadmorských výškach); 343 výbuchov jadrových skúšok v podzemí (z toho 215 v štôlňach a 128 v studniach).

Uskutočnili sa tam aj desiatky hydro-jadrových a hydrodynamických skúšok (tzv. „NCR“ - neúplné reťazové reakcie). Celková sila jadrových nábojov testovaných v období od roku 1949 do roku 1963 v Semipalatinsku bola 2500-krát vyššia ako sila atómovej bomby, ktorá dopadla na Hirošimu. Rádioaktívne oblaky 55 vzdušných a pozemných výbuchov a plynné frakcie zo 169 podzemných testov prekročili ohraničené skúšobné teritórium. Zvlášť týchto 224 výbuchov spôsobilo rádioaktívne znečistenie východnej časti Kazachstanu.

Okrem toho je Kazachstan veľmi bohatý na urán, veď skoro 9 percent svetových rezerv uránu je práve v Kazachstane. Jadrové palivo pre jadrové elektrárne v celom ZSSR ako aj palivové tyče pre výskumné reaktory sa vyrábali z uránu vyťaženého v Kazachstane.

Navyše v tom čase mal Kazachstan ešte neďaleko Aktau v oblasti Mangystau v prevádzke unikátnu jadrová elektráreň, s rýchlym množivým reaktorom (chladeným sodíkom) BN-350. (Táto bola až neskôr, po 26 rokoch prevádzky odstavená v júni 1999 a v roku 2001 vyradená z prevádzky).

Elektráreň mala okrem toho že bola pilotným projektom spojeným s výskumom aj ďalšie dve úlohy – odsoľovanie morskej vody (na pitnú), a aj výrobu elektrickej energie, ktorej výkon (MWe) bol však kvôli odsoľovaniu znížený. No a v rámci „mierového atómového programu“ mal Kazachstan celý komplex fyzikálnych  ústavov vybavených moderným zariadením, vedeckých centier, ako aj vysokých škôl , a nakoniec Národné jadrové centrum (NNC), ktoré prevádzkovalo tri výskumné reaktory.

Nestrážený jadrový materiál.

Sovietsky zväz oficiálne vykonal na Semipalatinsku svoj posledný jadrový test 12. februára v roku 1989. 30. mája 1989 predkladá Nazarbajev otázku uzavretia Semipalatinsku ako jadrového testovacieho miesta na Kongrese ľudových poslancov ZSSR; 9. júna Politbyro Ústredného výboru KSSZ zvážilo otázku „O situácii v Kazašskej SSR vo vzťahu k podzemným jadrovým výbuchom v jadrovom testovacom mieste Semipalatinsk.“ 19. októbra 1989 však došlo k ďalšej explózii. Následne Najvyššia rada Kazašskej SSR prijala rezolúciu o škodlivých účinkoch testov na verejné zdravie a vyzvala Najvyššiu radu a Radu ministrov ZSSR so žiadosťou o uzatvorenie miesta jadrových skúšok. Rada ministrov Únie navrhla, aby kazašský vodca uzavrel 1. januára 1993 polygón ale aby ešte bolo vykonaných ďalších deväť jadrových skúšok v období rokov 1990 - 1992. V reakcii na toto ultimátum na prvom zasadnutí 12. zvolania Najvyššej rady Kazašskej SSR v máji 1990, ktorému Nazarbajev predsedal, požiadal vládu ZSSR, aby zastavila testovanie. Počas týchto rokov sa konali aj rôzne medzinárodné fóra a akcie proti jadrovým výbuchom.

Až nakoniec, 29. augusta 1991, Nazarbajev urobil historické rozhodnutie, ktoré znamenalo oficiálne ukončenie možnosti jadrových skúšok na teritóriu Kazachstanu.

A následne neskôr 13. decembra 1993 Najvyššia rada Kazachstanu ratifikovala Zmluvu o nešírení jadrových zbraní (NPT).

Testovacie miesto jadrových zbraní ponechané len tak...

Po páde Sovietskeho zväzu v roku 1991 bolo teritórium Semipalatinska ako testovacie miesto jadrových zbraní zanedbané a v podstate ponechané len tak, pričom išlo o veľmi rozsiahlu lokalitu. V tuneloch a vrtných dierach zostal ešte prakticky nestrážený štiepny materiál, ktorý mohol byť ľahko ukradnutý a padnúť do rúk potenciálnym teroristom. Kazachstan prechádzal obdobím veľkej neistoty a ocitol sa v hospodárskej tiesni. Stovky kilometrov medenej kabeláže a železničných koľajníc, ktoré križovali testovacie miesto, poskytovali návnadu mnohým Kazachom, ktorí tam kedysi pracovali, a teda boli oboznámení so situáciou a snažili sa využiť situáciu pre hľadanie vhodného kovu na predaj do šrotu. V mnohých prípadoch sa v šachtách dostali až k nestráženému štiepnemu materiálu, veď na kazašskom území vtedy zostalo zo sovietskej éry vyše 10 000 kg vysoko obohateného Uránu (HEU), a cca 3 000 kg zvyškov Plutónia!

Tajné operácie transferu jadrového materiálu.

Keď sa o tomto probléme dozvedeli v USA, senátori Nunn a Lugar vynaložili úsilie na presvedčenie prezidentov USA a Kazachstanu pre odstránenie potenciálnej hrozby.

Prvou akciou bol "Projekt Safír", čo bola úspešná tajná operácia vlády USA z roku 1994 v spolupráci s vládou Kazachstanu. V sklade v metalurgickom závode Ulba mimo mesta Ust-Kamenogorsk sa nachádzalo 1 322 libier (600 kg) uránu obohateného na 90 percent! pre sovietske ponorky triedy Alfa. Po rozpustení Sovietskeho zväzu bolo palivo zle zdokumentované a nezabezpečené a hrozilo, že sa bude predané teroristom. Po mesiacoch prípravy bolo v októbri 1994 vybraných skúsených 29 mužov a 2 ženy na túto tajnú misiu.

Prezident USA Bill Clinton 7. októbra podpísal tajný príkaz na jej vykonanie, a 3 americké vojenské lietadá C-5 odleteli zo základne Dover do Kazachstanu. Tím celé dni a noci nepretržite od 14. októbra do 11. novembra 12 hodín balil urán (sedem rôznych typov prevedenia uránu, z ktorých niektoré boli naviazané toxickým berýliom). Projekt bol prísne utajený. V sklade našli 1032 kontajnerov, ktoré prebalili do 448 prepravných kontajnerov. Počasie im neprialo, bolo to ako v dobrodružnom filme, kamióny zapadajúce na ceste, ktoré boli rozbahnené od dažďov. Nakoniec boli lietadlá naložené a za 20 hodín nepretržitého letu (najdlhší let pre C-5 v histórii USA) pristáli v USA v Delaware. 23. novembra 1994 oficiálne oznámila Clintonova administratíva, že bol nebezpečný urán odstránený.

Ďalej do roku 2000 Kazachstan a Spojené štáty uzavreli a zapečatili v Semipalatinsku 181 skúšobných tunelov a 13 skúšobných šácht. Aj keď toto úsilie pomohlo zmierniť problém, úplne ho nevyriešilo ho, pretože časť plutónia vo vnútri tunelov ešte zostala. Napriek počiatočnej vzájomnej nedôvere sa neskôr podarila spolupráca medzi  ruskými, kazašskými a americkými vedcami, čo nakoniec vyústili do série tajných operácií, pod kódmi: „Groundhog, Matchbox, Nomad a Golden Eagle“.

Spočiatku bola spolupráca medzi USA a Ruskom pomalá; Nedôvera zo studenej vojny zostala. Problémy sa nesústreďovali na operácie, ale na samotné plutónium. Rusi podozrievali Američanov, že akciu využijú na špionáž o ruských jadrových zbraniach. Okrem toho mali obavy, že USA z procesu odskočia skôr, ako to bude možné dokončiť. Nakoniec Rusi uprednostnili jednoduché zabezpečenie plutónia na mieste, zatiaľ čo Američania uprednostnili jeho návrat do Ruska. Rusi uprednostňovali postupný proces, v ktorom by sa určila jedna oblasť a až potom sa malo začať v ďalších oblastiach. Naopak, kazašskí predstavitelia, ktorí boli hlboko znepokojení zhoršovaním životného prostredia spojeným s programom sovietskeho jadrového testovania, boli veľmi dychtiví čím skôr projekt začať.

Možno by to bolo aj zostalo v slepej uličke, keby už predtým neexistovala dlhodobá vedecká spolupráca, ešte zo začiatku konca studenej vojny. Práve tieto vzťahy na vedeckej pracovnej úrovni vytvorili základ dôvery, ktorý sa nakoniec prepracoval až na úroveň politickú!

Informácia o tomto projekte nebola náročky príliš publikovaná až do roku 2012, keď počas Samitu o jadrovej bezpečnosti v Soule v Južnej Kórei stáli spolu vedľa seba prezident USA Obama, prezident Kazachstanu Nazarbajev a ruský prezident Medvedev a oznámili ukončenie 17-ročnej operácie. Neskôr v roku 2012 sa v Semipalatinsku stretli ďalší oficiálni predstavitelia z Kazachstanu, USA a Ruska a odklepli kamenný obelisk s lakonickým nadpisom: „Svet sa stal bezpečnejší.“ Celý projekt začal ešte v roku 1996, za bývalého prezidenta USA Billa Clintona. USA investovali do projektu 219 miliónov dolárov, Briti doložili 4 milióny dolárov a Kazachstan tiež prispel určitým financovaním. Pri hodnotení, zaznelo, že táto „cena je veľmi, veľmi nízka v porovnaní s nákladmi na to, čo by sa mohlo stať, ak by zlí ľudia dostali tento materiál do svojich rúk!

„Zabudnutá“ jadrová nálož v štôlni, pripravená na odpálenie.

S Kazachstanom (Semipalatinskom) je spojená aj ďalšia až neuveriteľná história.

Posledný jadrový test bol v Semipalatinsku uskutočnený 12. februára v roku 1989. Ale ZSSR pripravoval ďalšiu svoju skúšku, a všetky prípravy k tomu potrebné boli aj vykonané. A ako to bolo v tom čase v zmysle tajných predpisov robené, informáciu o tom dostali „iba tí, ktorí to naozaj nutne potrebovali“. A nejaká miestna politická elita (ako ich vtedy nazývali lokálna „verchuška“) do tohto zoznamu nespadala. A to sa týkalo aj Nazarbajeva, ktorý sa medzitým stal prezidentom Kazachstanu, a ktorý o tejto tajnej operácii nemal ani potuchy. Skrátka ako to neskôr opisuje vo svojich spomienkach jeden zo zodpovedných pracovníkov V.G. Smirnov – v podzemnej štôlni č. 108K, bola ešte v roku 1991 uložená a plne pripravená jadrová nálož na odpálenie a vykonanie plánovanej jadrovej skúšky.  Z rôznych dôvodov (hlavne politickej turbulencie) však test nebol vykonaný a preto nálož „zakonzervovali“ a odovzdali pod prísnu ochranu vnútorných vojsk. Medzitým čerstvý prezident Kazachstanu Nazarbajev oficiálne prehlásil Kazachstan za nejadrový štát so zákazom pokračovania jadrových skúšok na svojom teritóriu.

Nastala bizarná úplne unikátna situácia. V nejadrovom štáte s platným zákazom jadrových skúšok bola uložená pripravená jadrová nálož (ktorá sa prakticky nedala odstrániť) pripravená k odpáleniu! Bola to doslova patová situácia, ktorú však bolo čo najskôr treba vyriešiť.   

24. marca 1994 podpísali vlády Ruska a Kazachstanu o tom špeciálnu dohodu. Koordináciami prác bol poverený A.N. Ščerbina (nejedná sa o Ščerbinu, ktorý koordinoval havárie na Černobyle a v Arménsku). Odborným špecialistom velili jadroví experti B.A. Andrusejko a G.P. Zirjanov. Bol to veľmi zložitý projekt, do ktorého boli vtiahnutí špecialisti z viacerých tajných konštrukčných a vedeckých inštitúcií (KB-1, NIO-12, NIO-4, NKO-6). 31. mája 1995 bola nakoniec jadrová nálož priamo v štôlni 108K zničená pomocou chemickej výbušniny tak, aby bolo úplne zamedzené možnosti jadrovej explózii. Hneď na druhý deň po zničení jadrovej nálože miesto skontrolovala medzinárodná misia jadrových expertov z USA, Veľkej Británii a Japonska, aby sa presvedčili, že práce boli vykonané kvalitne a s dostatočnou bezpečnostnou zárukou.    

Po rozpade ZSSR v Kazachstane okrem toho navyše zdedili:

  • 38 divízií strategických raketových síl v regióne Akmola čo zahŕňalo odpaľovacia silá (v počte približne 60);
  • 57 raketovú divíziu vo východnom Kazachstane - tiež 60 mín a 8 veliacich stanovísk;
  • v oblasti Semipalatinska bola založená 79. letecká divízia so 40 strategickými bombardérmi, ktoré boli vyzbrojené raketami;
  • 14 jadrových šácht - v oblasti Kyzylorda;
  • 12 jadrových šácht - v oblasti testovacieho miesta Semipalatinsk;

Po sovietskom kolapse bolo prevezených z teritória Kazachstanu do Ruska až 1 410 jadrových hlavíc, pričom časť z nich dokonca ilegálne, iba na priame príkazy vojenských veliteľov, bez vedomia ministerstva v Moskve (kde totiž sedeli aj takí, čo chceli vidieť Kazachstan ako jadrovú veľmoc).  

Celkovo bolo v Kazachstane inštalovaných 148 šácht pre medzikontinentálne balistické strely; z toho bolo 104 rakiet R-36M UTTH, čo sú legendárne rakety „Satan“ (balistické rakety s oddeliteľnými jadrovými hlavicami). Raketa Satan je desivá aj na pohľad, nie nadarmo sa tak aj volá, skutočne niečo diabolské: - je až 34 metrov dlhá (pre prirovnanie vysoká, cca ako kostolná veža) a jej priemer je 3 metre!

Mimochodom jej názov „Satan“ má zaujímavý príbeh: Raketa bola pokrytá tmavou čiernou vrstvou chrániacou proti teplu, čim získala vylepšené vlastnosti z hľadiska presnosti, pripravenosti k boju, a má extrému ničivú schopnosť – nesie viacnásobnú hlavicu s desiatimi jednotkami, so zvýšenou ochranou pred faktormi jadrového výbuchu. Odpaľovacia jednotka bola robustná - vydržala výdrž sto kilogramov na štvorcový centimeter, raketa hravo prekonala zónu vzdušného jadrového výbuchu. Keď raketa „vstúpila“ do zóny jadrového výbuchu, citlivé senzory, ktoré merali neutrónové a gama žiarenie - rôzne faktory výbuchu, vypli riadiaci systém. Motory naďalej pracovali, ale riadiaci systém bol stabilizovaný. A potom hneď ako raketa opustila nebezpečnú zónu, senzory opäť zapli riadiaci systém, analyzovali prejdenú vzdialenosť a priviedli raketu na požadovanú dráhu. Rakety Statan nielen že úspešne absolvovali letové testy, ale práve v Semipalatinsku vykonali špeciálne testy, kde skontrolovali vplyv jadrového výbuchu na riadiaci systém. Komplex bol tak kvalitný, že mal  záruku na 15 rokov!  A názov Satan? Aby raketa mohla prejsť oblakom prachu, ktorý vznikol po jadrovej explózii, bola pokrytá tepelne ochranným čiernym povlakom. A keď raketa vyletela zo šachty, najmä v lúčoch vychádzajúceho slnka proti modrej oblohe, vyzerala tak hrozivo, akoby to bol čierny blesk. Sovieti pôvodne premýšľali o názvoch „Vojvodca, resp. Ikarus“, ale Američania prišli s názvom "Satan", a tak to napokon aj zostalo.

Ťažké rozhodovanie.

Ako neskôr prezident Nazarbajev sám povedal v rozhovore s japonskou spoločnosťou NHK Broadcasting Corporation a Kjóodo Cušin News Agency, že rozhodnutie nebolo vôbec jednoduché. Pripomenul pokušenie, s ktorým musí krajina bojovať, aby sa vzdala jadrového arzenálu, pretože aj tam u nich v Kazachstane sa našli takí, ktorí chceli pre krajinu udržať „jadrový štatút“.

Veď v prvom rade by to bol vlastný jadrový arzenál a je ťažké nesúhlasiť, že je účinným nástrojom na odradenie potenciálnych ambícií potenciálneho protivníka. Už samotná prítomnosť kazašských jadrových rakiet by odradila každého agresora.

Po druhé, arzenál by kompenzoval nevyváženosť vojenského potenciálu v oblasti konvenčných zbraní a veľkosť ozbrojených síl - a toto tvrdenie bolo logické aj pre toto ťažké obdobie.

Po tretie, všeobecne sa šírila téza o tom, že samotné jadrové zbrane poskytnú Kazachstanu štatút regionálnej superveľmoci.

Po štvrté, zdôraznil by sa veľký význam udržiavania jadrového komplexu pre rozvoj vedeckého a technického potenciálu, základnej a aplikovanej vedy.

Po piate, bol navrhnutý veľmi lákavý nápad - znížiť potenciál na objem dostatočný na odstrašenie jadrových zbraní. A po neskoršiu dobu 20-30 rokov, sa neponáhľať s rozhodnutím o riešení tohto problému....

Navyše Nursultan Nazarbajev zdôraznil, že "Jadrový výber Kazachstanu po páde ZSSR bol zvolený za mimoriadne zložitých podmienok", „Veď stačí pripomenúť, že v podstate sa územie Kazachstanu nachádza v Ázii, a väčšina našej  populácie vyznáva islam. Museli sme sa vysporiadať s celým radom poradcov, ktorí na nás naliehali, aby sme si zachovali jadrové zbrane, sľubujúc významnú finančnú podporu a medzinárodnú „prestíž“ ako prvú a jedinú moslimskú krajinu s jadrovými zbraňami.“!

Pri sledovaní jadrového odzbrojovania na Ukrajine Nazarbajev zvolil vyčkávanie. Keby Ukrajina zostala jadrovou, asi by ju Kazachstan mohol nasledovať; A keby to zlyhalo, bez väčších argumentov by zrejme Kazachstan odovzdal jadrové zbrane. Ale nakoniec, Kazachstan nemohol čakať večne. Začiatkom mája 1992, čo bolo zjavne ovplyvnené nedávnou návštevou Kravčuka vo Washingtone, Nazarbajev zdôraznil: „Náš sused Čína má jadrové zbrane, náš sused Rusko má jadrové zbrane. A niektorí ruskí politici majú dokonca na Kazachstan teritoriálne nároky. V Číne existujú čínske učebnice, ktoré tvrdia, že časť Sibíre a Kazachstanu patria do Číny. Akú reakciu teda za týchto okolností očakávate od Kazachstanu?“

Krátko nato sa Nazarbajev pokúsil zadržať sovietske strategické rakety v Kazachstane, ale so štatútom ruskej vojenskej základne. Jeľcin dokonca nechal v tomto zmysle podpísať aj spoločné vyhlásenie, ale Moskva musela nakoniec na nátlak USA dokument zrušiť, pretože boli obavy, že by takýto krok podkopal citlivé manévrovanie okolo osudu jadrových zbraní na Ukrajine. Výber Kazachstanu v prospech toho, aby mali na svojom území ruskú jadrovú základňu, namiesto aby zostali jadrovou veľmocou, bol jasne diktovaný prakticky neexistenciou nutnej infraštruktúry na údržbu a výrobu jadrových zbraní a ich nosičov.

Potom Ukrajina, Kazachstan a Bielorusko vydali 11. apríla 1992 spoločné vyhlásenie, v ktorom prehlásili, že spolu s Ruskom sú zákonnými dedičmi aktív Sovietskeho zväzu vrátane vlastníctva jadrových zbraní. To jasne naznačovalo, že tieto tri krajiny hľadali spoločnú reč voči Rusku (a do istej miery aj voči USA), aby využili jadrové zbrane, ktoré zostali na ich území po rozpade Sovietskeho zväzu. Toto vyhlásenie však určite neznamenalo nárok na kontrolu nad týmito zbraňami, ale posilnilo pozíciu týchto štátov (najmä Ukrajiny), ktoré sa pohrávali s takou perspektívou. Ich trend bol jasný - jadrové zbrane považovali niektoré rozvíjajúce sa vlády prinajmenšom za hodnotný prínos, a boli pripravení preskúmať možnosti, ako to využiť.

Existuje niekoľko dôvodov, prečo sa táto „hra“ nestala násilnou a bola vyriešená nielen s primeraným stupňom úspechu ale aj v primeranom čase.

  • Prvým dôvodom bola pevná pozícia USA! Spojené štáty veľmi skoro na začiatku „hry“ jasne poukázali na to, že členstvo každého nového nezávislého štátu (s výnimkou Ruska), bude v Zmluve o nešírení jadrových zbraní (NPT) ako nejadrového štátu, čo bolo zároveň kritériom, podľa ktorého by Washington posudzoval správanie daného štátu.
  • Po druhé, v období pred formálnym rozpadom Sovietskeho zväzu a počas neho mali novo nezávislé štáty s jadrovými zbraňami na svojich územiach pocit, že musia zachovať dekórum odzbrojenia a nešírenia zbraní. Preto rýchlo uzavreli sériu dohôd o budúcnosti jadrových zbraní a napriek mnohým nedostatkom týchto dohôd a následným pokusom o ich revidovanie pomohli tieto dohody poskytnúť rámec pre následné rokovania a politické hry. Niektoré štáty (najmä Kazachstan a Ukrajina) navyše použili vo svojich krajinách protivojnový sentiment na upevnenie podpory verejnosti za nezávislosť a preto ich neskôr nemohli tak ľahko revidovať.
  • Po tretie, táto „hra“ bola ovplyvnená dostupnosťou technologickej a priemyselnej infraštruktúry. Preto v prípade Kazachstanu bol jadrový štatút jednoducho vylúčený. Ukrajina mala niektoré prvky infraštruktúry potrebné pre jadrový štát, ale jej dokončenie by bolo veľmi drahé a aj  časovo náročné a keďže Ukrajina čelila takému silnému odporu z iných štátov (najmä z USA), že sa o to ani nepokúsila.

Rozpad Sovietskeho zväzu, ktorý bol výsledkom oslabenia politickej autority, (takmer) zničil reťazec jadrového velenia a riadenia a dal armáde príležitosť zvoliť si svoju lojálnosť a oddanosť.

Armáda získava neoprávnené možnosti....

Rozpad ústrednej autority centrálnych inštitútií v Sovietskom zväze – a vznik niekoľkých nezávislých štátov namiesto jedného štátu viedol k nevyhnutnej konkurencii týchto štátov o legitimitu, lojalitu obyvateľstva a atribútov štátnosti – vytvorilo to právne a psychologické vákuum pre sovietsku armádu. V snahe o hladký prechod nové štáty vytvorili umelú štruktúru s názvom Spoločné ozbrojené sily spoločenstva (JAFC). Do JAFC boli zahrnuté všetky časti Sovietskych ozbrojených síl, ktoré neboli okamžite „sprivatizované“ ako na Ukrajine, a Strategické sily spoločenstva - súčasť JAFC, ktorá bola zodpovedná za jadrové zbrane. Niektoré štáty (najmä Ukrajina) sa však snažili skôr kontrolovať všetky vojenské štruktúry na svojom území, ako sa vzdať neštátnej autority, ktorá bola všeobecne (oprávnene) podozrivá, že je predovšetkým lojálna voči Moskve! (Toto sa  mimochodom potvrdilo aj v neskorších rokoch vo vojenskom konflikte medzi Ukrajinou a Ruskom prostredníctvom východných odtrhujúcich sa časti). 

Okamžitým dôsledkom tohto prechodu bola neistota v reťazci velenia a riadenia jadrových zbraní.

Konečnú právomoc na použitie jadrových zbraní získal prezident Ruska Jeľcin, ktorý „zdedil“ prenosnú riadiacu jednotku od Gorbačova a mal koordinovať použitie jadrových zbraní s hlavami ďalších troch post-sovietskych štátov, ktoré mali na svojich územiach jadrové zbrane, prostredníctvom špeciálneho (konferenčného) telefonického spojenia. Títo traja vodcovia však už nemohli zabrániť Jeľcinovi spustiť jadrový úder, či už s použitím jadrových zbraní rozmiestnených v samotnom Rusku alebo aj jadrových zbraní rozmiestnených na ich územiach. V dôsledku toho Ukrajina, ktorá sa usilovala o úplnú štátnosť, hovorila o odseknutí pôvodných reťazcov velenia a inštalácie nových systémov, ktoré by Jeľcinovi odmietli možnosť vydať rozkazy na štart jadrových zbraní na ukrajinskom území.

Systém, ktorý nakoniec zostal po rozpade Sovietskeho zväzu, bol pod najvyššou rozhodovacou autoritou síce jedinečný, ale nefunkčný a nakoniec aj nebezpečný, pretože nad vojenskými veliteľmi nebola politická autorita. JAFC sa vlastne stala polo-autonómnou organizáciou, ktorá podliehala súčasne všetkým hlavám štátov (vlád) Spoločenstva nezávislých štátov (SNŠ) - a pokiaľ ide o jadrové zbrane, aj štyrom hlavám štátov - čo v praxi znamenalo, že nepodliehali nikomu! Ako sa hovorí, namiesto „spoločnej zodpovednosti“ bola z toho nakoniec „všeobecná nezodpovednosť“. Treba si tu uvedomiť, že Jevgenij Šapošnikov, najvyšší veliteľ JAFC a jeho vedúci štábu zdedili dve prenosné riadiace jednotky, ktoré predtým patrili sovietskym vojenským vodcom!

Za určitých okolností (nefunkčnosť Jeľcinovej jednotky) vlastne mohli získať úplnú kontrolu nad jadrovými zbraňami!

S úzkym spojením medzi ruskou vládou a vysokým velením JAFC novo vytvorené nezávislé štáty, najmä Ukrajina silne nesúhlasili, a ruskému vedeniu to vyhovovalo, ale aj tam boli určité výhrady.

Aj keď Šapošnikov dokazoval  svoju lojalitu Jeľcinovi na každom kroku a konal, najmä v prvých mesiacoch po rozpade Sovietskeho zväzu, ako de facto ruský minister obrany, JAFC aktívne zasahovalo do politiky a rozhodovania SNŠ. Napríklad efektívne monopolizovalo proces prípravy dohôd o všetkých vojenských záležitostiach v rámci SNŠ; vlády dostali návrhy nových dohôd len pár dní pred ich rokovaním a v skutočnosti nemali čas na ich riadne preskúmanie. Politickí vodcovia zriedka prešli do jemnejších detailov, takže vojenské velenie malo vo vojenskej politike veľkú voľnosť. Návrhy čoraz častejšie zahŕňali Šapošnikova ako spolu-podpisovateľa spolu s hlavami štátov. Napríklad návrh dohody medzi Ruskom a Ukrajinou o strategických silách pod jedným velením bol nazvaný „Dohoda medzi Ruskou federáciou, Ukrajinou a Vysokým velením Spoločných ozbrojených síl Spoločenstva o rozdelení funkcií operačnej a administratívnej kontroly nad strategickými silami nachádzajúcimi sa na území Ukrajiny “! Dohodu mali podpísať Jeľcin, Kravčuk a Šapošnikov!

V lete 1992 sa Šapošnikov dokonca pokúsil stať sa hlasujúcim členom Rady pre kolektívnu bezpečnosť (orgán, ktorý pozostával iba z hláv štátov alebo vlád). To by bolo mohlo dokončiť proces transformácie armády na takmer suverénny subjekt, ktorý nepodlieha žiadnej politickej autorite.

Ďalšou oblasťou, v ktorej civilné orgány strácali kontrolu nad armádou, boli ekonomické náklady. Dokonca aj pre Rusko, ktoré znášalo väčšinu výdavkov na obranu v SNŠ. Druhým štátom, ktorý tratil obrovské peniaze na armádu, bola Ukrajina, a tá túto moc prakticky stratila. Valerij Šimko, člen Bezpečnostnej rady sa sťažoval, že vysoké velenie JAFC odmietlo parlamentnú kontrolu výdavkov a očakáva „slepé schválenie“ všetkých svojich žiadostí. V dôsledku toho boli skutočné výdavky na ozbrojené sily v prvom štvrťroku 1992 až o 60 až 65 percent vyššie ako pôvodne pridelené rozpočtové prostriedky - jediná kategória rozpočtu, kde sa to stalo!

Začiatkom roku 1992 bolo možné vidieť ešte zlovestnejšie náznaky: Armáda rýchlo presadzovala svoju vlastnú politickú úlohu. V posledných mesiacoch Sovietskeho zväzu sa objavili zhromaždenia dôstojníkov v jednotlivých jednotkách zastrešujúcej organizácie tzv. „Celoarmádna konferencia“ – čo bola nezávislá organizácia, pôvodne vytvorená ako vojenský odborový zväz, ale ktorá rýchlo prevzala politickú úlohu. V organizácii dominovala najvyššia úroveň vojenskej elity (generáli a vyšší dôstojníci). Ešte viac znepokojujúce boli asociované konferencie so zhromaždeniami JAFC: Riadenie a zhromaždenia Celoarmádnej konferencie boli pod dohľadom úradníka JAFC, generálmajora N. Stoliarovova, bývalého dôstojníka KGB. Jeho zástupca Alexander Zjuškevič povedal, že politici by si mali byť vedomí, že „nemôžu robiť rozhodnutia, ktoré ovplyvňujú životy [vojakov] bez ohľadu na ich názor.“ A samozrejme, výkonné zložky zhromaždení ako aj koordinačný výbor, boli financované z rozpočtu JAFC.

Jednoznačné upozornenie na riziká Celoarmádnej konferencie bolo v januári 1992, keď požadovala, aby pred delegátmi vystúpili všetci novo nezávislí predstavitelia štátov (v tom čase sa v Moskve konalo stretnutie 11 hláv štátov SNŠ). Ukázali sa tam však iba Jeľcin a Nazarbajev, a konferencia sa takmer vymkla spod kontroly.

Šapošnikovovi sa to podarilo upokojiť, ale iba na úkor sľubu boja za zachovanie zjednotených sovietskych ozbrojených síl. Hovorca koordinačného výboru tesne pred samitom v Minsku vo februári 1992 vyhlásil, že ak by lídri SNŠ nesplnili ich požiadavky, „armáda prevezme veci do vlastných rúk“! Vo februári 1992 Šapošnikov súhlasil s tým, aby veliaci dôstojníci jednotiek predsedali zhromaždeniam dôstojníkov. Tým sa dokončila transformácia bývalého vojenského odborového zväzu na nezávislú politickú silu a zhromaždenia poskytovali alternatívnu štruktúru velenia a kontroly.

Aj pre ruských vodcov to už bola zjavne neudržateľná situácia!

Jeľcin bol síce čiastočne pripravený to tolerovať, ale iba za podmienky, že si zachová kontrolu nad všetkými sovietskymi ozbrojenými silami alebo aspoň nad všetkými jadrovými zbraňami.

Keď sa ukázalo, že JAFC túto úlohu nemôže splniť, nasledoval príklad Ukrajiny a v máji 1992 vytvoril ruské ozbrojené sily a v máji ruské ministerstvo obrany. Čo je ale dôležitejšie, v marci 1992 už boli všetky mobilné kontrolné jednotky pre jadrové zbrane zabezpečené v rukách tých ruských úradníkov, ktorí boli podriadení výlučne prezidentovi Ruska! Politické aktivity armády sa novému ruskému ministerstvu obrany podarilo obmedziť až koncom roku 1992.

Skúsenosti s rozpadom Sovietskeho zväzu naznačujú, že vlády, či už ide o vlády nových štátov alebo pôvodné, nutne nemusia prijímať konečné rozhodnutia! Podmienky neistej politickej autority dávajú armáde de facto moc zvoliť si lojalitu a mohli by ju (armádu) v extrémnom prípade urobiť nezávislým politickým hráčom! A práve jadrové zbrane môžu zohrávať úlohu najvyššej ceny, ktorú by mohla armáda odovzdať jednej alebo druhej vláde výmenou za rôzne výhody. Túto moc mohli mať nielen najvyššie úrovne vojenského velenia, ale aj na nižšej jednotkovej úrovni; Jediným obmedzenie je zamedziť prístup k väzbám na svojvoľné konanie!

Rozsiahly presun jadrových zbraní za podmienok politickej neistoty, relatívnej nezávislosti armády a konkurencie medzi novými vládami môže mať za následok dokonca aj stratu jadrových zbraní.

V rokoch 1990-1991 prebiehalo masívne premiestnenie taktických jadrových zbraní usporiadaným spôsobom, aj keď v značnom zhone. Systém kontroly a účtovníctva stále fungoval relatívne dobre: A aj keď sa krajina (ZSSR) ako celok zhoršovala a niekedy prechádzala až do úplného chaosu, vojenská mašinéria, najmä prvky spojené s jadrovými zbraňami, naďalej fungovala v primeranom slede.

V roku 1992 však bola situácia už úplne iná. Sťahovanie jadrových zbraní bolo unáhlené, niekedy zle organizované a zle zvládnuté; fyzická kontrola nad jadrovými zbraňami bola občas v rôznych rukách a účtovníctvo nebolo dostatočné! Výsledkom bolo značné riziko, že niektoré nukleárne zbrane budú pri sťahovaní aj možno stratené, alebo odcudzené!

Pokračovanie v budúcom článku....

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Komentár Petra Schutza

Európski ministri by mali začať vedrami popola na vlastné hlavy

Možnosť, že Orbán vrazí nohu medzi dvere, nie je iba teoretická.


Už ste čítali?