Jadrová energia – Sovietske jadrové zbrane v čase politickej nestability. Časť č. 2
Jadrové zbrane sú nielen odstrašujúcim prostriedkom, ale aj strašným nebezpečenstvom. Pokiaľ sa krajina, ktorá ich vlastní dostane do politickej krízy, môže to skončiť aj katastrofou.
Jeseň 1991 - jar 1992: Rozpad Sovietskeho zväzu.
Štyri z 15 nových nezávislých štátov mali na svojich územiach jadrové zbrane a rozhodnutie o tom, že Rusko zostane jediným dedičom jadrového stavu Sovietskeho zväzu, trvalo niekoľko mesiacov. (Najmä Ukrajina sa zjavne zahrávala s myšlienkou „zostať jadrovou veľmocou“ až do mája 1992).
ROZPAD SOVIETSKEHO ZVAZU: HĽADANIE NOVÝCH GAZDOV JADROVÝCH ZBRANÍ
Rozpad štátu ktorý má jadrové zbrane predstavuje jedinečnú výzvu, práve pokiaľ ide o ich kontrolu.
V predchádzajúcich prípadoch sme opísali pokusy neoprávnených osôb alebo subjektov o prevzatie kontroly nad zbraňami alebo velením; predchádzanie takýmto situáciám je „normálnou“ hrozbou, na ktorú sú nakonfigurované všetky bezpečnostné služby a všetky nutné protokoly.
Politický rozpad krajiny je však niečo iné - zahŕňa prechod prevzatia zodpovedností: keď sa na určité obdobie stáva nejasným kto je ten pravý legitímny orgán, ktorému musia byť podriadení aj pracovníci, ktorí majú priamu kontrolu nad jadrovými zbraňami, a ktorého rozkazy musia následne dodržiavať.
To isté platí pre reťaz vojenského velenia: Nie je jasné, kto je na začiatku v poradí aby to bolo hneď legitímne. Výsledkom môže byť zvlášť nebezpečná situácia, keď si vojenský a civilný personál môže sám slobodne zvoliť koho bude poslúchať. A ešte horšie je, keď sa konkurenčné politické orgány snažia získať dôveru a lojalitu personálu zodpovedného za priamu kontrolu jadrových zbraní a reťazcov velenia, aby im mohli diktovať ich podmienky. Takéto obdobie relatívnej autonómie môže niekedy dokonca trvať aj značné množstvo času.
V prípade Sovietskeho zväzu to trvalo najmenej 6 mesiacov (od decembra 1991, keď bol Sovietsky zväz formálne rozpustený až k podpisu Lisabonského protokolu) a možno ešte dlhšie. (Dá sa tvrdiť, že toto obdobie sa začalo skôr na jeseň roku 1991 a skončilo sa v roku 1994, keď boli všetky jadrové zbrane prevezené z okolitých bývalých členských štátov do Ruska.)
Čo je „Lisabonský protokol“?
Je to doplnok k „Zmluve o znížení strategických zbraní z roku 1991“ je dokument podpísaný predstaviteľmi Ruska, Bieloruska, Ukrajiny a Kazachstanu, ktorý tieto štyri štáty uznáva ako nástupcov Zväzu sovietskych socialistických republík a všetky z nich preberajú záväzky Sovietskeho zväzu podľa zmluvy START I. Protokol bol podpísaný v portugalskom Lisabone 23. mája 1992.
Okrem jadrových zbraní tam však bolo zároveň dohodnuté riešenie zvýšenia jadrovej bezpečnosti sovietskych projektov jadrových elektrární v štátoch východnej Európy a v štátoch bývalého Sovietskeho zväzu, ktoré sa nazýva „Lisabonská Iniciatíva“.
Na „Lisabonskú iniciatívu“ boli tiež vydelené značné finančné prostriedky poskytnuté z USA a taktiež z EÚ. A čo je mimoriadne dôležité, v priamej medzinárodnej spolupráci s odborníkmi USA, západoeurópskych JE a zainteresovaných JE boli skutočne aj ciele v zvýšení jadrovej bezpečnosti na týchto JE dosiahnuté. Autor tohto článku mal tú česť nielen v týchto projektoch spolupracovať, ale bol zároveň aj spolupredseda v dvoch odborných pracovných skupinách.
Nakoniec ale možno predpokladať, že čím dlhšie je obdobie neistoty, tým väčšia je šanca, že všetky súťažiace politické orgány stratia kontrolu nad jadrovými zbraňami alebo si ju ponechajú iba formálne. A preto je najlepším a možno jediným správnym riešením zjednotenie zodpovednosti za jadrové zbrane, a ak je to možné, aj za štiepny materiál v jednej časti územia rozpadajúcej sa krajiny pod kontrolou jednej z konkurenčných politických skupín - budúcej vlády. V takomto prípade je možné zabezpečiť lojalitu personálu pri priamej kontrole jadrových zbraní a materiálov, pretože dôjde k priamemu prechodu moci z jednej vlády na druhú a obdobie neistoty bude minimálne.
Tak sa to sa stalo aj v Rusku: Keď Gorbačov formálne odišiel z funkcie prezidenta Sovietskeho zväzu, odovzdal svoju konzolu na kontrolu jadrových zbraní prezidentovi Ruska Jeľcinovi. Následne sa v Rusku nespochybňovalo Jeľcinovo právo kontrolovať jadrové zbrane, s výnimkou určitých obmedzení, ale ani vtedy situácia nikdy nedosiahla nebezpečné rozmery.
Kľúčovou výzvou bol osud jadrových zbraní a zariadení na ich „doručenie na cieľ“ teda rakiet a pod., ktoré zostali mimo Ruska.
Nasledujúce charakteristiky situácií týkajúcej sa rozpadu Sovietskeho zväzu si ale zaslúžia osobitnú pozornosť:
Sovietska vláda začala strácať kontrolu nad jadrovými zbraňami už mesiace pred skutočným rozpadom krajiny.
Hoci sa po neúspechu štátneho prevratu v auguste 1991 sovietska vláda vzchopila, necítila sa už tak dostatočne istá, aby mohla robiť niektoré dôležité rozhodnutia, najmä pokiaľ ide o jadrové zbrane. Toto sa ukázalo pri diskusii sovietskeho vedenia na iniciatívu prezidenta USA Georgea H. W. Busha zo septembra 1991. Hlavným dôvodom oznámenia USA o jednostrannom znížení taktických jadrových zbraní a zoznamu návrhov týkajúcich sa strategických zbraní bola práve snaha pomôcť sovietskemu vodcom konsolidovať jadrové zbrane na území Ruska. Najmä návrh na odstránenie viacnásobného použitia medzikontinentálnych balistických rakiet s viac ako jednou hlavicou by viedli k úplnému odstráneniu jadrových zbraní z Kazachstanu a k veľmi významnému zníženiu jadrových zbraní na Ukrajine. Sovietsky zväz síce priaznivo reagoval na americkú iniciatívu týkajúcu sa taktických jadrových zbraní, ale druhý návrh z rôznych dôvodov zamietol: Jeden z nich bol že sa to práve týkali väčšiny sovietskych strategických síl, a prijatie tohto návrhu by znamenalo obrovskú úlohu ( a mimoriadne náklady) ako aj reštrukturalizáciu vojsk.
Obavy USA týkajúce sa stále nejasnejšej kontroly sovietskych orgánov nad jadrovými zbraňami však zdieľali aj niektorí v Sovietskom zväze. Začiatkom októbra 1991 dvaja vedúci sovietski vedci, ktorí boli proaktívni v oblasti odzbrojenia, akademici Jevgenij Velichov a Jurij Ryžkov, poslali Gorbačovovi list, v ktorom ho vyzývali, aby využil túto príležitosť a stiahol jadrové zbrane do Ruska: Písali mu, že „Vývoj na Ukrajine alebo v Kazachstane je nepredvídateľný “, a že „sa nedá sa vylúčiť, že samotná skutočnosť, že na ich území sa nachádzajú jadrové zbrane, by mohla byť zneužitá ako nástroj politického vplyvu“.
Sovietske vládne inštitúcie sa druhýkrát zaoberali americkým návrhom a stále ho odmietali, tentoraz z iného dôvodu: Odborníci z ministerstva zahraničných vecí pochybovali o tom, že aj napriek americkému „krytiu“ by bolo stiahnutie jadrových zbraní z iných republík politicky uskutočniteľné. Doslova napísali, že „Americký návrh,“... „je v rozpore so známym postavením Kazachstanu, ktoré trvá na proporcionálnom znížení strategických útočných zbraní v Rusku a Kazachstane, a ešte viac na pozícii Ukrajiny, ktorá dokonca úplne odmieta akékoľvek kroky týkajúce sa jadrových zbraní na svojom území bez jej súhlasu.“
Bola to ironická a zároveň smutná situácia.
Na rozdiel od roku 1990, keď bola sovietska vláda schopná stiahnuť bez akejkoľvek debaty jadrové zbrane z problémových oblastí, teraz uverili, že stratili túto moc. Zatiaľ čo sa zdá, že všetky ostatné formy kontroly nad jadrovými zbraňami fungovali správne, jeden dôležitý prvok právomoci ústrednej vlády - právomoc určiť miesta, kde budú jadrové zbrane uložené a skladované sa pravdepodobne stratil. Či to tak bolo aj v skutočnosti sa už nikdy nedozvieme, pretože to nebolo nikdy „naostro“ odskúšané. Ale stačí už to, že kľúčové inštitúcie sovietskej vlády sa domnievali, že by nastali problémy.
Jadrové zbrane sa rýchlo stali prostriedkom politického zápasu medzi vládami rozvíjajúcich sa nových nezávislých štátov a sovietskeho vedenia.
V októbri 1991, niekoľko mesiacov pred rozpadom Sovietskeho zväzu, skupina expertov pripravila rozsiahly dokument, ktorý načrtáva budúcu politiku Ruskej federácie v súvislosti s jadrovými zbraňami. Jeľcin tento dokument schválil a mal sa stať usmernením ruskej vlády ešte stále v Sovietskom zväze. Dokument navrhoval sústrediť všetky sovietske jadrové zbrane na území Ruska; stiahnutie z Bieloruska a Ukrajiny bolo naplánované na rok 1993 a z Kazachstanu na rok 1996. Dokument tiež trval na úplnej konsolidácii výroby rakiet pre jadrové zbrane v Rusku, odstránení závislosti na obrannom priemysle v iných sovietskych republikách a dokonca aj v častiach Ruska s významnou úrovňou separatizmu: "Od polovice roku 1992 by sa mal ukončiť všetok výskum a vývoj vykonávaný hlavnými konštruktérmi mimo teritória Ruska. Toto opatrenie by malo v prvom rade ovplyvniť „NPO [NaučnoProizvodstvennoje Objededinenije alebo združenie pre vedu a výrobu] Južnoe“, závody v Dnepropetrovsku a Pavlograde a v prípade, že by sa zvýšili trendy dezintegrácie v Rusku, aj letecký komplex „Kazaň“ v Tatarstane."
Vzhľadom na realitu politického vývoja vplyvu v armáde (vplyv ruského vedenia na vzostupe a vplyv sovietskeho vedenia na rýchlom poklese) vlastne už tieto návrhy skutočne znamenali presun kontroly jadrových zbraní zo sovietskej vlády do rúk ruskej vtedy vlastne iba regionálnej vlády.
Na rozdiel od Ruska venovala Ukrajina v tomto období jadrovým zbraniam malú pozornosť. 24. októbra ukrajinský parlament (Najvyššia rada) prijal vyhlásenie, v ktorom potvrdil vyhlásenie o budúcom nejadrovom štatúte krajiny z roku 1991 a uviedol, že prítomnosť jadrových zbraní na jeho území je „dočasná“. Vo vyhlásení sa však uvádza, že Ukrajina sa usilovala o kontrolu nad nepoužitím jadrových zbraní z ich územia a že všetky jadrové zbrane nachádzajúce sa na jeho území by mali byť odstránené. Táto veta naznačovala, že nakladanie s jadrovými zbraňami si bude vyžadovať rokovania a nemalo by byť ponechané iba na uváženie ústredného orgánu (v tom čase ešte stále Sovietskeho zväzu).
Politikom je ťažko odolať lákaniu jadrových zbraní.
Vzhľadom na príležitosť sa nové nezávislé štáty snažili kontrolovať toľko jadrových zbraní, koľko by si len mohli dovoliť, aj keď pôvodne zamýšľali inak.
Napriek tomu, že ukrajinská verejnosť odmietla svoj jadrový štatút krajiny, vývoj na Ukrajine bol čoraz zložitejší. Čím bližšie sa republika priblížila k úplnej nezávislosti, tým sa zdalo, že sú pre nich jadrové zbrane atraktívnejšie. Na jeseň roku 1991 Centrum operačných a strategických štúdií (COSS) novovytvoreného Hlavného štábu ukrajinských ozbrojených síl vykonalo hĺbkovú štúdiu zameranú na dve otázky: - Mohli by sa jadrové zbrane na Ukrajine použiť na odradenie Ruska, a - mohla by Ukrajina prevziať kontrolu nad týmito zbraňami?
Odbornú podporu poskytol Národný inštitút strategických štúdií v Dnepropetrovsku.
Výsledky štúdie neboli pre priaznivcov Ukrajiny ako jadrovej veľmoci povzbudivé.
Dospeli k záveru, že strategické jadrové zbrane (ktoré vlastnili) boli príliš silné a prakticky nemohli zasiahnuť bližšie územie (na Východ, teda Rusko) ako Ural; Moskva a ďalšie kľúčové politické a vojenské ciele v európskej časti Ruska boli teda mimo dosahu. Dokonca aj táto úloha by si vyžadovala presmerovanie rakiet, čo bolo nemožné bez úplného prepracovania všetkých systémov velenia a riadenia, ako aj získania údajov pre nové zacielenie. V tom čase (koncom roka 1991 a začiatkom roku 1992), boli totiž všetky ich jadrové zbrane namierené proti USA. O použití taktických jadrových zbraní sa očividne ani vážne neuvažovalo - a v skutočnosti pri zániku Sovietskeho zväzu sa Ukrajina v priebehu niekoľkých mesiacov rýchlo dohodla na ich presunutí do Ruska.
Stiahnutie bolo ukončené v máji 1992.
Pokiaľ ide o schopnosť Ukrajiny prevziať kontrolu nad jadrovými zbraňami, bola štúdia optimistickejšia. Dospeli k záveru, že je to v zásade možné. Aj ruská armáda súhlasila s týmto zistením: Podľa odborníkov na strategické raketové sily by mohla Ukrajina prevziať operačnú kontrolu nad jadrovými zbraňami už za 9 mesiacov. Práce vykonali v „Chartrone“, výskumnom ústave v Charkove, špecializovanom na vývoj kontrolných a poradenských systémov pre vesmírne a vojenské programy, a pokračovali v nich asi až do konca roku 1992. Napriek týmto (relatívne) optimistickým zisteniam štúdia odporúčala že by sa Ukrajina nemala pokúšať získať jadrový štatút. Odporúčanie bolo založené na komplexnom hodnotení programov, ktoré by sa boli museli implementovať na podporu jadrového štatútu, vrátane schopnosti vyrábať jadrové zbrane, udržiavať zbrane ako aj rakety atď. Celkovo je zrejmé, že ešte pred získaním formálnej nezávislosti politickí vodcovia na Ukrajine vážne uvažovali o udržaní jadrového štatútu, ale vojenskí a technickí experti ich od toho odradili, keď im preukázali, že takýto krok je prakticky nemožný z technických a finančných dôvodov.
Napriek tomu ešte v decembri 1991 Charkovský fyzikálny a technologický inštitút, ktorý sa podieľal na výskume jadrových zbraní od začiatku sovietskeho jadrového programu, na svoju požiadavku dostal z Arzamasu-16 (v súčasnosti známy ako Sarov), kde je jedna z dvoch základných laboratórií sovietskych jadrových zbraní, potrebné príručky na údržbu a renováciu jadrových zbraní. Bolo to preto, lebo Ukrajina nebola počas prechodného obdobia formálne klasifikovaná a ani vnímaná ako iná (tretia, cudzia) krajina, a žiadosť Charkova sa v Sarove zjavne považovala za rutinnú. Napriek odporúčaniam študijnej skupiny a politickým vyhláseniam sa otázka jadrového štatútu Ukrajiny tak ľahko nevyriešila. Je ťažké s dostatočnou istotou povedať, či sa ukrajinská vláda pokúsila použiť jadrové zbrane na svojom území ako „pákový efekt“, alebo či politickí vodcovia sa naďalej zabávali myšlienku získania jadrového štatútu krajiny.
Už 23. februára 1992 prezident Ukrajiny Leonid Kravčuk (mimochodom bývalý riaditeľ závodu na výrobu rakiet) nariadil prerušenie sťahovania taktických jadrových zbraní z Ukrajiny, čo však bolo zverejnené až o dva týždne neskôr 12. marca. Oficiálnym zdôvodnením bolo, že v prípade porušenia dohody z Minska a Almaty by nemohla vlastne Ukrajina ani sledovať ich odvoz. Moskva si to však vysvetľovala inak: A to tak, že Ukrajina skúša reakcie Ruska a USA na možnosť udržania si jadrových zbraní Ukrajinou; inak by bolo možné uskutočniť konzultácie čo najskôr.
Ukrajinský prezident Kravčuk vydal 5. apríla 1992 ďalší dekrét č. 209, ktorým splnomocnil ministra obrany na prevzatie všetkých strategických síl na území Ukrajiny pod jeho administratívne velenie. Tento dekrét bol v rozpore s dohodami medzi hlavami novo nezávislých štátov z decembra 1991, ktorými boli všetky strategické vojská bývalého Sovietskeho zväzu podriadené veleniu Spoločných ozbrojených síl spoločenstva (JAFC). Toto nariadenie mohlo byť reakciou na konfliktný príkaz vysokého velenia JAFC, pretože zatiaľ čo všetok personál JAFC mal zložiť prísahu lojality voči Spoločenstvu ako celku, veliteľ JAFC Jevgenij Šapošnikov nariadil všetkým jednotkám na území Ruska zložiť prísahu Rusku a telegram s týmto rozkazom bol poslaný (údajne omylom) aj veliteľstvu na Ukrajinu. Okrem toho generál Michail Baškirov, ktorý v rokoch 1991 - 1992 velil rozdeleniu ťažkých bombardérov v Uzine (na Ukrajine, neďaleko od Bielej Cerkvy), uviedol, že vo februári mu bolo nariadené premiestniť všetky ťažké bombardéry do Ruska; čo Baškirov odmietol vykonať.
V polovici februára asi polovica príslušníkov divízie v Uzine zložila prísahu Ukrajine. Do konca apríla zložili prísahu Ukrajine dôstojníci všetkých jednotiek strategických síl na Ukrajine. Prechod jednotiek SRF a strategických leteckých síl zo štruktúry Soviet / JAFC na ukrajinskú národnú armádu umožnil Kyjevu priamu administratívnu a operačnú kontrolu nad raketami schopnými niesť jadrové hlavice, ale zatiaľ nie priamo nad jadrovými zbraňami.
Tá síce zatiaľ zostala stále pod kontrolou jednotiek podriadených 12. GUMO v Moskve, ale už nie nadlho.
V máji 1992 ďalší pracovníci (teraz už dvoch skladovacích jednotiek jadrových zbraní) umiestnených na leteckých základniach zložili prísahu voči Ukrajine, čím Ukrajina fakticky získala fyzickú kontrolu nad niektorými jadrovými zbraňami. Na rozdiel od personálu obsluhujúceho vozidlá a rakety, si však personál skladovacích zariadení v akceptovaní lojality k Ukrajine vyžadoval omnoho dlhšie obdobie a tento proces bol dokončený až v roku 1993.
Fyzická kontrola jadrových zbraní z Ukrajiny de facto priviedla k divnej situácii, že novo vytvorený štát Ukrajina ako nejadrová veľmoc mala vlastne nad jadrovými zbraňami fyzickú kontrolu! Jediným prvkom úplnej kontroly, ktorý mu ešte chýbala, boli kódy potrebné na odblokovanie zbraní, ale boli informácie, že na tom Ukrajinci tiež pracovali. Letecké hlavice riadených rakiet (ALCM) údajne však neobsahovali nutné informácie o zacielení (podľa ruského vojenského žargónu tzv. „cesta letu nula“), ktoré boli odstránené na príkaz 12. GUMO pred presunom personálu na Ukrajinu.
Je ťažké s konečnou platnosťou povedať, či sa tieto udalosti na Ukrajine dajú klasifikovať ako strata kontroly nad jadrovými zbraňami, pretože tieto zbrane skončili vlastne v rukách oficiálne uznaného štátu. Na druhej strane bola Ukrajina všeobecne považovaná (jej vedenie to oficiálne vyhlásilo) za nejadrový štát, v ktorom sa jadrové zbrane nachádzali iba dočasne. Dôvodom tejto nepríjemnej situácie, ktorá sa objavila v polovici roku 1992, bol unáhlený a zle koncipovaný proces rozpadu Sovietskeho zväzu: Vedúci predstavitelia uzavreli iba veľmi všeobecné a nepresné formulácie dohôd a o mnohých kľúčových otázkach sa vôbec nerokovalo. Zdá sa že najviac „zdravého rozumu“ sa prejavilo v riadení a velení 12. GUMO Ruského Ministerstva obrany, ktoré včasnými bezpečnostnými opatreniami zabránilo možné zneužitie jadrových zbraní.
Ostatné post-sovietske štáty s jadrovými zbraňami na svojom území zažili podobnú „príťažlivosť“ k jadrovým zbraniam, aj keď v oveľa menšej miere ako na Ukrajine.
Napríklad Bielorusko, ktoré na začiatku preukázalo odhodlanie zbaviť sa jadrových zbraní na svojom území čo najskôr, začalo tiež prejavovať náznaky, že by mohlo chcieť prehodnotiť svoje predchádzajúce rozhodnutie. V apríli 1992 napríklad požiadal nový bieloruský minister obrany Pavel Kozlovski od Západu odškodnenie a bezpečnostné záruky výmenou za zrieknutie sa jadrových zbraní. Zároveň urobil prezident Stanislav Šuškjevič na stretnutí s veliteľmi vojsk nasadených v Bielorusku bezprecedentné vyhlásenie o tom, že „pokiaľ ide o bezpečnosť krajiny, má pocit istoty, pretože vie o tom, že má za sebou jadrové zbrane“. Zmena postoja v Bielorusku sa však nakoniec obmedzila iba na niekoľko politických vyhlásení a bola pravdepodobne ovplyvnená výsledkom ktorý videla na Ukrajine.
V Kazachstane to bolo ináč, ale o tom si povieme až v budúcom článku....
