Jadrová energia – Sovietske jadrové zbrane v čase politickej nestability.

Autor: Marian Nanias | 20.7.2020 o 7:19 | Karma článku: 3,75 | Prečítané:  706x

Jadrové zbrane sú nielen odstrašujúcim prostriedkom, ale aj strašným nebezpečenstvom.  Pokiaľ sa krajina, ktorá ich vlastní dostane do politickej krízy, môže to skončiť aj katastrofou.

Jadrová energia – Sovietske jadrové zbrane v čase politickej nestability.

Jadrové zbrane sú nielen odstrašujúcim prostriedkom, ale aj strašným nebezpečenstvom.  Pokiaľ sa krajina, ktorá ich vlastní dostane do politickej krízy, môže to skončiť aj katastrofou.

V posledných desaťročiach došlo k nárastu jadrových nebezpečenstiev. Arzenály pre výrobu či získanie jadrový zbraní boli rozširované a podporované v Indii a Pakistane a zdá sa, že aj Čína ide tým smerom. Severná Kórea taktiež prekročila „jadrový prah“ a zdá sa, že Irán je na tej istej ceste. Boli objavené aj ďalšie donedávna neznáme - a nelegálne - jadrové programy: v Iraku v roku 1991, v Iráne v roku 2002, v Líbyi v roku 2003 a v Sýrii v roku 2007. Boli odhalené aj pakistanské a severokórejské jadrové transfery technológií. A ukázalo sa že Al-Káida a ďalšie džihádistické skupiny prejavili záujem o prístup k jadrovým zbraniam a materiálom a v niektorých prípadoch boli napadnuté jadrové zariadenia v Pakistane.

Historických príkladov, a zákulisných drám, keď došlo k takýmto situáciám je viacero, aj keď sa vo všeobecnosti utajujú.  Napríklad v Číne bola na vrchole kultúrnej revolúcie odpálená jadrová strela s dlhým doletom aj s nukleárnou hlavicou. Počas prevratu v Alžírsku v r. 1961 explodovalo francúzske skúšobné jadrové zariadenie. Keď sa zrútila Sovietska ríša, z Azerbajdžanu museli streľbou rozohnať dav aby mohli odštartovať lietadlá s naloženými jadrovými zbraňami na ruské teritórium, aby sa k nim nedostali teroristi.

Nejde tu prioritne iba o Sovietov (ZSSR), pretože (a to je málo známe) – až štyri štáty z deviatich, ktoré vyrábali jadrové zbrane, prešli vážnymi politickými krízami, ktoré mohli mať (a vlastne aj mali) vplyv na jadrovú bezpečnosť a/alebo na kontrolu použitia jadrových zbraní. Je to teda takmer 50 percent, čo je strašné číslo!

Takže ako to teda vtedy bolo, keď padol v ZSSR komunizmus?

Tak ako mnohých ani len nenapadlo, že ZSSR raz môže skolabovať a prestať existovať, asi by nikto počas studenej vojny ani len nepomyslel na to, že sovietske vedenie by mohlo stratiť kontrolu nad svojím jadrovým arzenálom. Takáto výstredná predstava bola proste absurdná. Veď dokonca aj vtedy, keď už ZSSR upadal do hlbokej hospodárskej krízy a politických nepokojov, práve sovietske jadrové sily tam zostávali jedným nesporným ostrovom stability.

Ale ani tento ostrov nemohol zostať imúnny.

Problém bol aj v tom, že ZSSR malo svoje taktické jadrové zbrane nasadené úplne vo svojich všetkých 15 republikách Sovietskeho zväzu. Naopak strategické jadrové zbrane boli sústredené okrem Ruska v troch republíkých (Bielorusko, Kazachstan a Ukrajina). Lenže samotný rozmer - teda počet týchto nasadení bol tak vážny, že keeby jednoducho zostali na teritóriách "nových štátov" - urobili by z nich (Ukrajinu a Kazachstan) tretie a štvrté jadrové mocnosti na svete (!), z ktorých každá by mala viac jadrových hlavíc ako Čína, Francúzsko a Spojené kráľovstvo dohromady!

Práve vtedy, keď krajina prechádzala zložitým sociálno-ekonomickým prechodom a nakoniec sa rozpadla, nastali najmenej tri situácie počas relatívne krátkeho obdobia od začiatku roka 1990 do polovice roku 1992, keď sa kontrola jadrových zbraní vykĺzla z vládnej moci! Na druhej strane je potrebné uznať, že systém kontroly nad jadrovými zbraňami a materiálmi bol posledným, ktorý podľahol všeobecnému chaosu, že chaos to ovplyvnil menej ako v iných oblastiach ako aj to, že kontrola bola obnovená skôr ako inde.

Všetky tri situácie nastali za zreteľne odlišných okolností a predstavovali zreteľne odlišné typy straty kontroly. Každý prípad si vyžadoval aj iný čas: v rokoch 1990 a 1991 to bolo sotva niekoľko dní, ale v roku 1992 sa udalosti postupne vyvíjali v priebehu niekoľkých mesiacov.

Vlastníctvo jadrových zbraní sa zvyčajne spája s medzinárodným vplyvom, politickou mocou, a bezpečnosťou – a preto sa aj mnohí pýtajú, či toľko energie, nutného zaistenia bezpečnosti ako aj zodpovednosť  za jadrové zbrane ktoré padnú na ich vlastníka, - že či to bremeno vôbec stojí za to. Pretože medzi zodpovednosť patrí aj udržiavanie kontroly nad všetkým tým, čo súvisí s jadrovými zbraňami - samotnými zbraňami, raketami, lietadlami, riadiacimi vozidlami, štiepnymi a inými súvisiacimi materiálmi, technológiami atď.

Stratu kontroly nad jadrovými zbraňami a súvisiacimi technológiami možno rozdeliť do dvoch kategórií:

          Strata fyzickej kontroly: - riziko že jadrové zbrane môžu padnúť do nesprávnych rúk:

  • Najzreteľnejším problémom je vtedy uchvátenie jadrových zbraní nejakými mimovládnymi subjektmi, ako sú teroristické skupiny alebo pochybné politické zoskupenia; a 
  • prípadný rozpad jadrového štátu, (tak ako sa to stalo v ZSSR v roku 1991) a ktorý by sa mohol v budúcnosti stať iným jadrovým, či nejadrovým štátom. V takom prípade totiž nie je vždy jasné, kto má právo vlastniť a kontrolovať jadrové zbrane.
  • A asi najnebezpečnejším dôsledkom rozpadu jadrového štátu je „sloboda“ umožňujúca zložkám vojenského a civilného personálu vo fyzickej kontrole nad jadrovými zbraňami, kde je zvyčajne posledná bariéra oddanosť (lojálnosť).
  •  
  • Strata kontroly nad možnosťou použitia jadrových zbraní:
  •  
  • Tu je riziko, že prvky štátneho mechanizmu s konečným právom a zodpovednosťou za používanie jadrových zbraní (napríklad hlava štátu) môžu stratiť tieto výhradné práva:
  • Napríklad zmena systému velenia a riadenia, keď predtým oprávnení rozhodovať už nemôžu vydať príkaz.
  • Tento scenár je nebezpečný hlavne tým, že oprávnenie na použitie môže prejsť do nesprávnych rúk;
  • Resp. rozdelenie systému velenia a riadenia: keď naopak dôstojníci, ktorí priamo riadia a kontrolujú zbrane, získajú schopnosť ich použitia bez riadnej sankcie „zvrchu“;
  • ako aj prienik (či vniknutie) do systému velenia a riadenia neoprávnenými osobami.

Od januára 1990 do mája 1992 sa Sovietsky zväz / Rusko stretli najmenej so štyrmi z piatich typov straty kontroly. Stalo sa to v troch samostatných krízach:

Január 1990: Boli hlásené pokusy z Azerbajdžanu politického hnutia „Ľudový Front“ (čo bolo mimovládne opozičné a nacionalistické hnutie, ktoré sa objavilo v Sovietskom zväze na konci 80. rokov), využiť násilné udalosti v Baku počas ktorých sa chceli zmocniť jadrových zbraní.

Kaukaz sa stal začiatkom perestrojky ohniskom napätia a násilia; medzi ne patrí aj Azerbajdžan, ktorý zaznamenal veľké prepuknutie násilia už v roku 1988 (pogromy v Sumgaite). Ďalšie vzplanutie v Azerbajdžane prišlo v januári 1990 v hlavnom mesto republiky Baku. Opozíciu viedol tzv. „Ľudový front“  Azerbajdžanu; organizácie s rovnakým alebo podobným názvom sa objavili na území celého Sovietskeho zväzu v oblastiach, v ktorých dominuje neruské obyvateľstvo. (Patria sem nielen periférne územia Sovietskeho zväzu - konštituujúce republiky - ale aj autonómne oblasti samotnej Ruskej federácie.)

Počas udalostí v 90. rokoch sa Azerbajdžanský „Ľudový front“ pokúsil zmocniť kontroly nad jadrovými zbraňami uloženými na území tejto republiky. Podľa neoficiálnych údajov boli vtedy v Azerbajdžane štyri „mobilné technické jednotky“ s jadrovými zbraňami, ktoré boli pridelené na protivzdušnú obranu. Údajne boli v Azerbajdžan aj jadrové torpéda pre flotilu Kaspického mora.

Pokusy boli spáchané ázijskými nacionalistami bežne označovanými ako „Ľudový front“ - široká a skôr amorfná organizácia, z ktorých mnohí sa snažili získať nezávislosť Azerbajdžanu od Sovietskeho zväzu. Mnohí z nich boli islamisti. Treba tiež zdôrazniť, že formálni vedúci predstavitelia „Ľudového frontu“ nemali úplnú kontrolu nad výkonnými členmi a podskupinami. Zároveň však podľa všetkého existovalo v ĽF dobre organizované jadro, ktoré vykonávalo prípravné práce, ale vo veľkej miere zostávalo v tieni. Niektoré zdroje konkrétne poukazujú otvorene na nacionalistického radikála Nimeta Panachova, ktorý bol blízko tureckej islamskej organizácie „Šedí vlci“; ktorí sa smutne preslávili zorganizovaním pokusu o atentát na pápeža Jána Pavla II. Panachov na stretnutí v druhej polovici januára 1990 verejne prisľúbil prítomnému davu, že sa násilne zmocní sovietskych jadrových zbraní.

Informácie o udalostiach v Azerbajdžane sú dosť útržkovité, ale zjavne došlo k trom incidentom, pravdepodobne na dvoch miestach. Podľa známeho ruského novinára Michala Čodarenoka nacionalisti zaútočili na „mobilnú technickú jednotku“ v blízkosti Baku, ktorá patrila letectvu obrany. Podľa Čodarenoka bol veliteľ jednotky zajatý a došlo aj k prestrelke, ale útočníci sa nakoniec nezmocnili ani zariadení a ani jadrových zbraní. Jednotka sa údajne dokázala ubrániť len preto, že jej bolo vopred nariadené vykopať zákopy a prijať ďalšie obranné opatrenia. Ďalšie podrobnosti tohto príbehu zostávajú neznáme.

Ďalší incident sa uskutočnil na vojenskom letisku v blízkosti Baku, pri ktorom došlo k zjavnému pokusu o nelegálne zaistenie jadrových zbraní, ktoré boli už z Azerbajdžanu posielané spať do Ruska. Boli vyslané tri lietadlá bombardéri Tupolev Tu-22M3, aby prebrali jadrové zbrane na palubu a previezli ich na územie Ruska.  Keď sa už prvé lietadlo pripravovalo na odlet so zbraňami na palube, dav civilistov (väčšinou ženy, deti a starí muži) prenikli cez ohradenie letiska a postavili sa na dráhe, aby zabránili vzletu. Krátko potom dostala armáda informácie, že už k letisku sleduje niekoľko nákladných automobilov a autobusov s ozbrojenými mužmi.

Pracovníci základne boli istí, že pokus o oneskorenie vzletu bol začiatok operácie na zabavenie jadrových zbraní. Za týchto okolností sa kapitán prvého Tu-22M3, ktorý velil celej skupine, rozhodol použiť automatické delo namontované na bombardéri na vystrašenie davu. Podľa svedkov streľba z kanónu „urobila priekopu do pevného betónu, ktorá bola hlboká pol metra“. Ďalej začala obsluha strieľať bližšie k lietadlu, ale postupne dvíhala kanón tak, aby sa „priekopa“ posúvala smerom k davu. Civilisti zhromaždení na dráhe boli vystrašení a nakoniec rozptýlení. Potom, jedno po druhom lietadlá okamžite vzlietli aj s jadrovými zbraňami na palube.

Nakoniec existuje aj informácia, že došlo aj k útoku na bývalú sovietsku námornú základňu v Zuh, kde boli skladované jadrové zbrane - torpéda. Boje údajne trvali až 24 hodín, ale pokus o ich odcudzenie bol neúspešný. 

V týchto informáciách vzhľadom k ich utajovaniu existuje niekoľko neistôt. Po prvé, nie je jasné, či sa v Kaspickom mori alebo aspoň v Baku nachádzali jadrové torpéda – jadrové zbrane boli pridelené hlavne protileteckej obrane alebo letectvu, ale samozrejme že aj ponorkám (ale predovšetkým v Severnom mori a na Ďalekom východe). Sovietske jadrové zbrane boli pod kontrolou velenia 12. Generálneho riaditeľstva Ministerstva obrany ZSSR (Glavnoye Upravleniye Ministerstva Oborony, „GUMO“) a boli držané v špeciálne navrhnutých a vybudovaných skladovacích zariadeniach. Niektoré z nich sa nachádzali na vojenských základniach alebo v ich susedstve, niektoré sa však nachádzali v určitej vzdialenosti od nich. Je možné, že zbrane pre protivzdušnú obranu a námorníctvo boli držané na tom istom mieste. Nie je tiež jasné, či Tu-22M3 ktoré odvážali jadrové zbrane z Azerbajdžanu prepravovali všetky jadrové zbrane alebo len zbrane zo základne protivzdušnej obrany (opäť za predpokladu, že boli pridelené zbrane aj námorníctvu). Ak to tak je, potom nie je jasné, ako boli odobraté ďalšie zbrane a či došlo k nejakým incidentom. Keď v čase rozsiahlych populačných nepokojov a chaosu stratí politická autorita  kontrolu nad situáciou a keď sa bezpečnostné a vojenské štruktúry ocitnú v búrke udalostí, celkom efektívne sa môže dobre organizovaná skupina pokúsiť zhabať jadrovú zbraň s relatívnou beztrestnosťou. Takéto opatrenie bude ťažké predvídať s akoukoľvek prijateľnou mierou istoty a bežné bezpečnostné protokoly pravdepodobne zlyhajú. V takom prípade by medzi skupinou, ktorá sa pokúša o ukoristenie jadrovej zbrane stál v ceste k ich cieľu iba operatívny personál na mieste, ktorý má okamžitú kontrolu nad zbraňami.  Jediný správny, istý postup je odstránenie jadrových zbraní z daného teritória vopred, kým sa udalosti ešte nevymkli z rúk!

August 1991: Neúspešný štátny prevrat v Moskve. Po dobu 3 dní nebolo jasné, kto mal tri prenosné riadiace konzoly s kódmi na ovládanie jadrových zbraní; neskôr sa zistilo, že boli v rukách vodcov štátneho prevratu (a to vrátane aj osôb, ktoré ich nemali právo kontrolovať).

PREVRAT V ROKU 1991: DOBRODRUŽSTVO JADROVÉHO KUFRÍKA

Kontrola jadrových zbraní bola rozhodujúcim okrajovým aspektom pokusu o štátny prevrat v auguste 1991 - alebo presnejšie povedané - skôr bola okrajová pre sovietskych lídrov a bežné obyvateľstvo, hoci pre zahraničných lídrov mala prvoradý význam.

Hlavným príbehom je samozrejme to, že pokus o záchranu Sovietskeho zväzu uskutočnila skupina kľúčových predstaviteľov štátu - medzi ktorých patrili podpredseda, predseda vlády, minister obrany a predseda Sovietskej tajnej služby (KGB) – aby zabránili podpisu novej zmluvy o Únii. Vlastne to nakoniec iba urýchlilo proces rozpadu, ktorý sa už nedal zastaviť alebo pravdepodobne už nemal vôbec žiadny skutočný vplyv a Sovietsky zväz by sa bol do konca roka 2008 rozpadol tak či tak. Asi sa to už presne ani nikdy nedozvieme. Veď niektorí vodcovia štátneho prevratu dokonca tvrdili, že k prevratu vôbec nedošlo, a že im dal Michail Gorbačov či už implicitne alebo explicitne, jeho požehnanie.

Pokiaľ ide o kontrolu jadrových zbraní, príbeh je celkom jednoduchý: Prezident Sovietskeho zväzu (tiež veliteľ Sovietskych ozbrojených síl) stratil kontrolu nad jadrovými zbraňami krajiny na 3 dni.

Tento problém zahŕňal dva diskrétne kroky:

  • Po prvé, Gorbačovova chata (dača), kde trávil svoju dovolenku, bola odrezaná od všetkej komunikácie s vonkajším svetom.
  • Po druhé bola mu odobraná prenosná konzola riadiaceho systému spustenia „Kazbek“.

Rozhodnutie o prerušení komunikácie sa zjavne prijalo na stretnutí vedúcich predstaviteľov „Štátneho výboru pre stav núdze (GKČP)“ 17. augusta, hoci predbežné plány boli jasne vypracované už skôr. Komunikačné systémy boli vyradené, keď skupina vyslaná vodcami prevratu prišla k Gorbačovovej chate vo Forose (na Kryme). Podľa predsedu KGB Vladimíra Krjučkova sa tak podarilo zabrániť Gorbačovi v kontakte s Borisom Jeľcinom - ruským prezidentom a hlavným zástancom decentralizácie Sovietskeho zväzu - alebo s prezidentom Spojených štátov Georgom H. W. Bushom. Ako neskôr potvrdil sám Krjučkov, bola komunikácia prerušená pár minút predtým, ako tím ktorí predstavitelia prevratu poslali ku  Gorbačovovi prišli k nemu. Gorbačov stratil prístup k prenosnej konzole „Čeget“ okamžite po príchode skupiny GKČP na Foros a prerušila sa komunikácia.

Mimochodom „Čeget“ znamená v preklade „severný“, alebo „nachádzajúci sa v tieni“, a je to neoficiálny známy názov pre Kaukazské hory s vrcholmi Donguz-Orunbaš (3769 m), a v Azau-Gitče-Čeget-Karabaši (3461 m), južne od Elbrusu, obľúbenom turistickom stredisku a lyžiarskom stredisku. Je to v Kabardinskej republike Ruskej federácie, ktoré je slávne aj pre svoje lyžiarske „čierne trasy“.

Hoci dôstojníci „komunikačnej skupiny“ majú plniť výsostne iba prezidentove rozkazy, ich prístup k prezidentovi bol kontrolovaný ochrankou,  a v tomto prípade ochranka dostala rozkaz Gorbačova úplne izolovať! Podľa ich svedectva bola komunikácia prerušená o 16:32 hod. a o pár minút neskôr im ich veliteľ pozvaný ku armádnemu generálovi Valentinovi Varennikovi, ktorý bol jeden z členov GKČP a zároveň veliteľ pozemných síl, kde mu povedal aby z  absencie komunikácií nemali obavy. Situácia však pokračovala aj nasledujúci deň. Ráno 19. augusta sa minister obrany Dmitrij Jazov dozvedel, že Gorbačovov „Čeget“ je stále vo Forose a nariadil, aby bol ihneď dopravený do Moskvy. Plukovník Viktor Boldyrev, veliteľ jednotky zodpovednej za velenie a riadenie jadrových zbraní, odletel do Forosu (po získaní povolenia od KGB) a priviezol späť do Moskvy kufrík spoločne aj s „dôstojníkom komunikácií“. Do Moskvy prišli po 19:00. 19. augusta a potom zostal „jadrový kufrík“ na ministerstve obrany. Údajne sa z nej odstránili všetky informácie a konzola sa stala nefunkčnou.

Gorbačov (podľa jeho vyjadrení) tak opäť získal kontrolu nad svojím „jadrovým kufríkom“ až 21. augusta po návrate do Moskvy, približne 73 hodín po strate kontroly.

Prenosné konzoly „Čegety“ (boli uvedené do prevádzky v roku 1983) umožnili ich majiteľom vydať rozkaz na spustenie jadrových zbraní. Boli známe tri „Čegety“: Jeden patril počas sovietskeho času generálnemu tajomníkovi Komunistickej strany (neskôr prezidentovi Sovietskeho zväzu), druhý ministrovi obrany a tretí najvyššiemu veliteľovi ozbrojených síl.  „Čeget č. 1“ mal prioritu: - majiteľ bol informovaný o zvýšenej úrovni varovania po tom, čo systém včasného varovania zaregistroval spustenie amerických jadrových zbraní, mohol vydať príkaz na spustenie (vysielacie kódy odblokujúce zákaz štartu). Ostatné dve „Čegety“ mali trochu obmedzenú funkčnosť: Umožnili svojim majiteľom udržiavať kontakt s hlavným veliteľom, aby mu radili, ale  nedávali rozkazy na štart. Pre to aby aj z nich mohol byť vydaný rozkaz na štart, boli nutné byť splnené dve podmienky: - Po prvé, už bol vydaný predbežný príkaz (systém sa presunul do zvýšeného stavu výstrahy) a po druhé, Čeget č. 1“ zostal dlhší čas v nekomunikovanom stave. V takom prípade sa právomoc schváliť spustenie v systéme príkazov a riadenia jadrových zbraní presunula na ďalšiu úroveň.

Odobranie jadrového kufríka Gorbačovovi (alebo zabránenie v prístupe ku konzole) malo určite veľký symbolický význam. Čeget bol (je) vlastne najviditeľnejším, možno konečným symbolom najvyššieho politického postu v ZSSR (v Rusku); a jeho strata tak bola de facto prinútenie k rezignácii. Okrem toho to malo Gorbačovovi zabrániť, aby využil svoju autoritu na zavedenie zvýšenej úrovne varovania, čo mohol mať ako páku pre vyjednávanie voči GKČP.

Čo je najdôležitejšie, vodcovia prevratu získali úplný prístup k systému velenia a riadenia jadrových zbraní, čo im umožnilo zvýšiť úroveň pohotovosti a za určitých okolností vydať rozkaz na ich aktiváciu a štart jadrových zbraní. Nie je však úplne jasné, či by boli schopní aj rozkaz na spustenie bez útoku vydať, pretože v skutočnosti vlastne ani Gorbačovov Čeget fyzicky nevlastnili, a teda, systém velenia a riadenia jadrových zbraní ZSSR, od 16:30 hod. z 18. augusta až do večera 19. augusta, keď bola táto jednotka „v nekomunikácii“ bol zrejme nefunkčný.

Až potom, keď systém zaregistroval že Čeget hlavného veliteľa je nekomunikačný, ostatné dve konzoly Čeget, teda tie, ktoré kontroluje minister obrany a vedúci generálneho štábu, získali plnú funkčnosť. Jeden z týchto dvoch svoj Čeget jednoznačne aj použil, ale stále nie je známe, kto to presne urobil, či minister obrany Dmitrij Jazov alebo šéf generálneho štábu Michail Mojseev. Ale tu treba pripomenúť ešte ďalší fakt, a to že jeden z kľúčových vojenských veliteľov v oblasti kontroly jadrových vojsk, strategických raketových vojsk, vzdušné vojsk (ktoré riadili všetky vzduchom vypustené jadrové zbrane, dlhé aj taktické) ako aj v námorníctve (strategické a nestrategické jadrové zbrane) Jevgenij Šapošnikov otvorene odmietol prevrat a odmietol sa aj riadiť pokynmi GKČP. Na druhej strane, veliteľ pozemných jadrových zbraní krátkeho dosahu Valentin Varennikov, bol jedným z vodcov prevratu. Nie je známe nič o pozícii veliteľov v 12. GUMO, teda hlavného prvku vojenskej štruktúry v priamej fyzickej kontrole jadrových zbraní a zodpovednom za ich rozmiestňovanie do vojenských jednotiek. Sú ale náznaky, že prinajmenšom 12. GUMO nenapadol rozkazy ministra obrany, alebo vedúceho generálneho štábu.

Varujúce je, že kontrola Čegetov umožnila dvom najvyšším vojenským veliteľom obísť politikov, či iných veliteľov vojsk, a boli schopní (neobávajúc sa Gorbačova) vydať rozkaz na štart! Napríklad prostredníctvom zvýšenia úrovne varovania už mohli priamo zaslať signál USA ako aj Severoatlantickej aliancii (NATO), aby nezasahovali do diania v Sovietskom zväze s vysokou pravdepodobnosťou pochopenia, že nové vedenie ZSSR je „tvrdšie“ a menej náchylné robiť ústupky ako to robil Gorbačov. V každom prípade dával systém vojenským vodcom právomoc na účinné varovanie Západu od ich možného hypotetického rozhodnutia sa vyhrážať použitím sily, ak sa budú starať do vnútorných vecí ZSSR okolo politického prevratu.

A to sa aj skutočne stalo....

GKČP nariadil vyššiu úroveň pohotovosti pre jadrové vojská ráno 19. augusta, keď verejne oznámil, že moc sa dostala do rúk „pohotovostného výboru“. Stav vysokej pohotovosti pokračoval iba niekoľko hodín a bol znížený v polovici dňa 19. augusta, hoci sa ešte nevrátil na normálnu úroveň. Zvýšenie úrovne výstrahy bolo uskutočnené aj prostredníctvom priameho príkazu, ktorý obchádzal reťaz velenia. O tom ako to bolo sú dosť kusé informácie...., ale napríklad Igor Kudrin, riadiaci veliteľ jednej zo strategických jadrových ponoriek priznal, že všetky strategické ponorky severnej flotily boli 19. augusta varované a v tomto konkrétnom prípade (ponorky boli na svojich základniach) to znamenalo, že dokonca aj ponorky ktoré kotvili pri móle v prístave, boli pripravené na spustenie rakiet z povrchu. A sovietske strategické ponorky dostali možnosť spustiť rakety na varovanie pred prebiehajúcim útokom, aby tak kompenzovali relatívne malý počet hliadkujúcich ponoriek na mori.

Ďalší príbeh z prvého dňa prevratu je z leteckej základni pri Chabarovsku. Podľa vtedajšieho navigátora lietadla Su-24M v čase, keď sa oznámenie o prevrate vysielalo v sovietskej televízii (19. augusta o 7:00 v Moskve) bola v ich pluku  vyhlásená vysoká pohotovosť: Operatívny personál z 12. GUMO naložil jadrové zbrane na palubu lietadla, a posádkam bolo nariadené, aby boli pripravené na vzlietnutie do 1 hodiny. Posádky dostali tiež dve obálky. Jedna obálka mala kódy potrebné na odblokovanie jadrových zbraní - prvý krok v procese odblokovania už prebiehal keď boli zbrane preberané zo skladu, a posledný postup zapnutia by sa mal vykonať počas štartu a na lete k cieľu. Druhá obálka obsahovala informácie o cieli. Stav vysokého varovania pokračoval 1 hodinu a potom bol znížený na 4-hodinovú vzletovú pripravenosť. Príbeh z Chabarovska sa javí obzvlášť významný. Po prvé, dokazuje, že vodcovia prevratu skutočne nepotrebovali nielen súhlas ale ani spoluprácu veliteľov rôznych vojsk pri kontrole jadrových zbraní. Konkrétne, Šapošnikov, ktorý bol najotvorenejší a najhlasnejší oponent prevratu, tomu nemohol zabrániť: Rozkaz bol poslaný vyššími autoritami a nemohol ho napadnúť. To sa samozrejme dá očakávať od ostatných vojenských síl, vrátane taktických jadrových zbraní pridelených pozemným silám. Z tohto príbehu tiež jasne vyplýva, že nielen strategické sily, ale aj celý sovietsky jadrový arzenál bol vystavený vysokému ohrozeniu. Pravdepodobne to odrážalo extrémnu paranoju vodcov GKČP, ale jednoznačne to predstavovalo veľmi nebezpečnú situáciu. Nie je vôbec ťažké si predstaviť nepredvídané okolnosti, za ktorých by mohol byť krok protivníka interpretovaný ako provokácia a viesť k najzávažnejším následkom!

Čo bolo v tejto situácii „dobrodružstva jadrového kufríka“ veľmi vážne, je ľahkosť, s akou bol najvyšší veliteľ zbavený jednej z najdôležitejších atribútov  svojej moci a kontrola jadrových zbraní prešla na jeho podriadených, ktorí sa  rozhodli uskutočniť štátny prevrat. Vyžadovalo si to tajné dohody iba troch ľudí: Predsedu KGB (ktorý bol zodpovedný za bezpečnostné aspekty a komunikáciu generálneho tajomníka či prezidenta), ministra obrany a šéfa generálneho štábu, ktorí boli zodpovední za systém velenia a riadenia. jadrových zbraní. KGB mohol izolovať generálneho tajomníka a odrezať ho od všetkých foriem komunikácie; a armáda, (zatiaľ čo bol hlavný veliteľ mimo spojenia) mohla hravo prevziať úplnú kontrolu nad jadrovými vojskami.

Následky nedali dlho na seba čakať....

Prvá a najzreteľnejšia náprava bola prijatá takmer okamžite. V septembri 1991 zodpovednosť za bezpečnosť najvyšších lídrov bola KGB odobratá a bola pridelená novej samostatnej službe FSO, ktorá bola (a aj je)priamo podriadená prezidentovi (najskôr Sovietskeho zväzu, potom Ruska). Od 1991 až do rozpadu Sovietskeho zväzu mal ruský prezident svoju vlastnú bezpečnostnú službu, nezávislú od tej, ktorej bola kedysi zverená bezpečnosť Michala Gorbačova.

Ďalší krok sa uskutočnil 24. decembra 1991, iba niekoľko dní po formálnom zrušení Sovietskeho zväzu: Boris Jeľcin vytvoril novú Federálnu agentúru pre vládne komunikácie a informácie (FAPSI), špeciálnu službu zodpovednú za všetky vládne komunikácie, ktorá je podriadená priamo prezidentovi.

A tretí - kardinálny krok bol nasledoval zanedlho!

 

Ten už znamenal primay zánik KGB! 

KGB bola zrušená, a jej povinnosti boli rozelené na dve nové bezpečnostné agentúry, a to na Federálnu bezpečnostnú službu - FSB (pre Ruské teritórium), a vonkajšiu špionážnu agentúru - SVR.  

Odstránením KGB od bezpečnosti a komunikácií najvyšších lídrov a vytvorením nezávislých vládnych agentúr mohlo nové ruské vedenie ľahšie spávať, pretože ich vlastných strážcov a ich komunikáciu už viac neovládala jediná osoba.

 

Pokiaľ je však známe, systém riadenia a kontroly jadrových zbraní zostal neporušený.  

Vie sa že Jeľcin použil napríklad svoj Čeget v roku 1995 na monitorovanie spustenia nórskej výskumnej rakety, ktorá spustila poplach ruského systému včasného varovania. Okrem toho sa zdá, že udalosti v Sovietskom zväze v roku 1991 ilustrujú oveľa zásadnejší problém, ktorý je vo väčšej alebo menšej miere spojený so všetkými štátmi jadrových zbraní – a to zraniteľnosť systému velenia a riadenia jadrových zbraní voči pokusu o prevrat.  Požiadavky na takýto systém, ktoré vyplývajú z logiky jadrového odstrašovania, ho v zásade tiež vlastne vystavujú aj prípadnej sabotáži. Pretože aby bola zabezpečená politická kontrola a schopnosť varovať, musí byť systém jasne centralizovaný (jedna osoba, najvyšší politický – a zároveň vlastne ako najvyšší veliteľ, musí byť schopný sankcionovať spustenie zbraní), ale zároveň tiež musí zodpovedať za riziko straty svojej pozície (napr. zo zdravotných dôvodov) a musí zabezpečiť potom rovnaký výkon na iných úrovniach v systéme príkazov a riadenia. V dôsledku toho ruský systém zdedil tú istú nevýhodu: Akonáhle je prezident „vylúčený“, armáda preberá úplnú kontrolu nad jadrovými zbraňami. Skutočnosť, že predseda vlády má byť druhým veliteľom, znamená relatívne málo do tej miery, že v skutočnosti nemá prostriedky na výkon takýchto práv.

Pokračovanie v budúcom článku....

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Komentár Petra Schutza

Európski ministri by mali začať vedrami popola na vlastné hlavy

Možnosť, že Orbán vrazí nohu medzi dvere, nie je iba teoretická.


Už ste čítali?