Jadrová energia – Prvý záblesk a prvé svetlo jadrovej éry – výročie testu Trinity.

Autor: Marian Nanias | 9.7.2020 o 15:19 | Karma článku: 2,97 | Prečítané:  413x

O týždeň 16. júla bude 75 výročie prvej jadrovej (atómovej) explózii vykonanej ľuďmi na zemeguli (1945).

Jadrová energia – Prvý záblesk a prvé svetlo jadrovej éry – výročie testu Trinity.

O týždeň 16. júla bude 75 výročie prvej jadrovej (atómovej) explózii vykonanej ľuďmi na zemeguli (1945).

Svetlo jadrového výbuchu je úplne unikátne a nepodobá sa ničomu čo existuje prirodzene na Zemi. Dôvodom je aj to, že úžasné teplo z jadrovej explózie v normálnych bežných podmienkach na Zemi neexistuje. Pred sedemdesiatimi piatimi rokmi, keď bola testovaná prvá atómová zbraň, tak to svetlo dokonca nazvali ako „kozmické svetlo“. Vlastne to má logiku, pretože kde inde, s výnimkou „vnútorností“ hviezd, siahajú teploty až do desiatok miliónov stupňov?

Ten prejav ktorý sa uvoľňuje pri jadrovej explózii je akosi podobný pľuzgierom, a trvá asi milióntinu sekundy, ktorá spôsobuje že svetlo je tak neobvyklé, že svojou silou hravo prepaľuje fotografický papier a zraňuje naše ľudské oči. Teplo je také obrovské, že sa vzduch v jeho okolí stáva žiarivým a prežarujúcim a nakoniec potom nepriehľadným; pretože sa jas na chvíľu skryje. A potom sa vzduchová vlna rozširuje radiálnym smerom von a uvoľňuje rýchlosťou zvuku svoju ničivú energiu, ktorá ničí domy, nemocnice, školy, mestá.

Tajný kód Trinity

Prvý test jadrovej explózia na svete dostal sugestívne vyvolávajúci kódový názov „Trinity“, aj keď sa zdá, že nikto úplne presne nevie prečo. Jedna teória hovorí, že Robert Oppenheimer, vedúci laboratória vlády USA v Los Alamos v Novom Mexiku, a vedecký pracovník projektu Manhattan, ktorý navrhol a postavil bombu, si vybral meno ako narážku na poéziu Johna Donne – „Holy Sonnet XIV: Batter My Heart, Three-Personed God”.

John Donne písal metafyzickú poéziu, a v tejto konkrétnej básni píše nasledovné verše, ktoré celkom dobre odrážajú nové zlomové okamžiky ľudstva, ktoré ho už navždy aj poznačia:

“Batter my heart, three-person'd God, for you
Rozbi moje srdce, trojjediný Boh, pretože ty
As yet but knock, breathe, shine, and seek to mend;
zatiaľ len klopeš, dýchaš, žiariš a snažíš sa opravovať;
That I may rise and stand, o'erthrow me, and bend
aby som mohol vstať a stáť, zhoď ma a
Your force to break, blow, burn, and make me new.
svojou silou ma zlom, udri, spáľ a vytvor nanovo.
I, like an usurp'd town to another due,
Ja, ako dobyté mesto, ktoré už patrí druhému,
Labor to admit you, but oh, to no end;
úporne sa snažím prijať ťa, ale bez výsledku;
Reason, your viceroy in me, me should defend,
rozum, tvoj miesto kráľ vo mne, by ma mal brániť,
But is captiv'd, and proves weak or untrue.
ale je zajatý a ukazuje sa slabý a falošný.
Yet dearly I love you, and would be lov'd fain,
Vrúcne ťa milujem a chcel by som byť milovaný,
But am betroth'd unto your enemy;
ale som zasnúbený s tvojím nepriateľom;
Divorce me, untie or break that knot again,
rozveď ma, rozviaž alebo roztrhni opäť ten uzol,
Take me to you, imprison me, for I,
zober ma k sebe, uväzni ma, lebo ja,
Except you enthrall me, never shall be free,
ak ma nezotročíš, nikdy nebudem slobodný,
Nor ever chaste, except you ravish me.
ani počestný, ak ma nespustošíš.“

Tieto verse začiatkom roku 1944 údajne ukázala Oppenheimerovi (predtým ako spáchala sebe vraždu) jeho bývalá milenka, Jeana Tatlocková, študentka na University of California, v Berkeley, keď tam bol “Oppy” profesor. Samotný Oppenheimer však  neskôr tvrdil, že si už nepamätá, odkiaľ to meno „Trinity“ prišlo.

Pochopiteľne že táto operácia bola prísne tajná, čo ale prinášalo problémy, pretože cieľom bolo vykonať explóziu, ktorú bolo možné počuť na sto kilometrov a záblesk z nej vidieť na dvesto. Ale ako udržať takéto divadlo v utajení a pred nechcenými svedkami? Oppenheimer a jeho kolegovia zvažovali preto viacero lokalít, medzi ktoré patrila púšť okolo dvesto kilometrov východne od Los Angeles, ostrov osemdesiat míľ juhozápadne od Santa Moniky ako aj séria pieskových pustatín vzdialených asi desať kilometrov od Texasu. Nakoniec si vybrali miesto omnoho bližšie, neďaleko Alamogordo v Novom Mexiku, na bombardovacej dráhe vzdušných síl americkej armády v údolí zvanom „Jornada del Muerto (Cesta mŕtvych)“, tiež „vhodné“ označenie na túto situáciu. Bolo to cca dvesto kilometrov od Albuquerque, Santa Fe a El Paso. Ale jednoduché to nebolo, pitnú a sladkú vodu museli dodávať z mesta vzdialeného štyridsať kilometrov. Na prepojenie miesta testu museli položiť šesť kilometrov kábla na telefónne spojenie. Ale paradoxne najdrahšia samostatná položka v rozpočte bola na výstavbu odolných prístreškov voči bombardovaniu, ktoré chránili viac ako dvesto päťdesiat pozorovateľov testu.

Oblasť bezprostredne okolo bombardovacieho pásma bola síce riedko osídlená, ale nedá sa povedať že úplne nevyužívaná. Najbližšie mesto bolo vzdialené necelých štyridsaťpäť kilometrov a najbližší obývaný ranč bol vzdialený len dvanásť kilometrov. Zdalo by sa že tie vzdialenosti boli aj dosť veľká (možno pre človeka), ale v žiadnom prípade nie pre svetlo alebo rádioaktívny oblak. (Jedna z neobvyklých finančných položiek skúšky Trinity sa týkala aj neskoršieho (po teste) získania viacerých desiatok kusov hovädzieho dobytka, ktoré boli ožiarené.

Armáda sa v prípade potreby pripravila aj na uvalenie stanného práva po skúške, pričom mala k dispozícii vojenskú silu sto šesťdesiatich mužov, aby zvládla akékoľvek evakuácie.

Fotografický film citlivý na rádioaktivitu bol uložený v okolitých mestách, aby poskytol „právne a medicínske“ dôkazy o kontaminácii v budúcnosti. Vybudovali stacionárne seizmografy v Tucsone, Denveri a Chihuahua v Mexiku aby mohli zistiť, ako ďaleko bolo možné detekovať explóziu.

Nepriaznivé podmienky

V plánovaný dátum testu 16. júla 1945, bolo zlé počasie. V oblasti sa preháňali  búrky, ktoré dvojnásobne zvyšovali nebezpečenstvo nielen dažďa, ale aj bleskov. Testovacia zbraň, ktorú eufemisticky volali ako „gadget (vecička)“, bola zmontovaná vo vnútri chatrče na sto metrovej vysokej oceľovej veži. Vyzerala ako „Frankenštejnova príšera“ z drôtov, skrutiek, výhybiek, výbušnín, rádioaktívnych materiálov a diagnostických zariadení ale bola aj dosť odolná, hrubá, aby ju bolo možné zapnúť aj v prípade okolo zúriacej búrky. (To sa im už raz stalo predtým, s modelom elektrického systému bomby.) Silný dážď alebo príliš veľa mrakov by mohlo spôsobiť ďalšie problémy - spontánnu rádioaktívnu búrku po výbuchu, nepredvídateľné zväčšenie výbuchovej vlny z vrstvy teplého vzduchu. Neskôr dokonca spočítali, že aj bez nutnosti nejakého mechanického alebo elektrického zlyhania stále existovala viac ako jedna z desiatich šancí, že „vecička“ nebude fungovať optimálne.

Vedci boli pripravení test zrušiť a čakať na lepšie počasie, keď sa našťastie o piatej ráno začali podmienky zlepšovať. O piatej hodine a desiatich minútach oznámili, že test pokračuje. O päť minút pol šiestej bola pri veži do vzduchu vystrelená raketa (svetlica) – ako päťminútové varovanie. Ďalšiu vystrelili o štyri minúty. A štyridsaťpäť sekúnd pred nulovou hodinou bol v kontrolnom bunkri zapnutý spínač, ktorý spustil automatizovaný časovač.

Tesne pred pol šiestou prebehol päť a pol kilometra cez púšť od bunkra k veži elektrický impulz, až k bombe. O sto miliónov sekundy vybuchla okolo jadra zariadenia séria tridsiatich dvoch nábojov, ktoré skomprimovali sféru plutónia vo vnútri z veľkosti pomaranča na malý citrus. A potom „vecička“ explodovala.

Generál Thomas Farrell, zástupca veliteľa projektu Manhattan, bol v čase, keď nastala explózia v kontrolnom bunkri s Oppenheimerom, a potom okamžite v hlásení napísal: "Celá krajina bola osvetlená spaľovacím svetlom s intenzitou mnohokrát väčšou intenzitou ako poludňajšieho slnka". „Bola to zlatá, fialová, purpurová, sivá a modrá. Osvetľovalo to každý vrchol, trhlinu a hrebeň blízkeho pohoria jasnosťou a krásou, ktorú nemožno opísať, ale je potrebné ju vnímať v predstavivosti. Bola to krása, o ktorej snívajú veľkí básnici, ale opisujú ju veľmi chudobnejšie a nedostatočne. “

Asi dvadsaťsedem kilometrov od veže vystúpil z automobilu fyzik z Berkeley a nositeľ Nobelovej ceny Ernest O. Lawrence neskôr o tom spomínal: "Akonáhle som položil nohu na zem, bol som obklopený teplým žiarivým žltým bielym svetlom - od tmy po žiarivé slnečné žiarenie v jednom okamihu".

James Conant, prezident Harvardskej univerzity, pozoroval explóziu z vyhliadkového miesta pre V.I.P., desať kilometrov od veže. Neskôr o tom napísal: "Nesmiernosť a ohavnosť svetla ma celkom ohromila" ,"Celá obloha bola zrazu plná bieleho svetla ako koniec sveta."

Test Trinity bol filmovaný výlučne v čierno bielej farbe a bez zvuku. V hlavnom zábere explózie ohnivá guľa stúpa pred kameramanom až mu vyjde zo záberu, pretože je očarený tým čo vidí, namiesto aby ju nasledoval. Písomné správy o teste, ktorých je veľa, sa zaoberajú tým, ako opísať skúsenosť, pre ktorú ešte nebola vyvinutá žiadna terminológia. Niektorí sa nakoniec dohodnú na tom, čo by sa stalo štandardným slovníkom. Luis Alvarez, fyzik a budúci účastník bombardovania v Hirošime, pozeral na Trinity zo vzduchu. Priradil oblak trosiek, ktorý stúpol do výšky vyše 9000 metrov za desať minút, k „padáku, ktorý bol vyhodený do vzduchu veľkým elektrickým ventilátorom,“ a zároveň poznamenal, že „sa veľmi podobal na veľký hríb."

Charles Thomas, viceprezident spoločnosti Monsanto, hlavný dodávateľ projektu na Manhattane, ktorý bol jeden z pozorovateľov to popísal: „Vyzeralo to ako obrovský hríb; stopkou boli tisíce ton piesku, ktoré boli pri výbuchu nasávané; horná časť hríbu bola kvitnúca ohnivá guľa“, "Pripomínalo mi to ako obrovský mozog, ktorého krivky sa neustále menili."

Asi mesiac pred testom vedci projektu Manhattan odhadli, že ich bomba poskytne ekvivalent asi sedemsto až päťtisíc ton TNT. Ako sa ukázalo, detonačná sila sa rovnala asi dvadsiatim tisíc ton TNT - štyrikrát väčšia ako očakávané maximum!

Svetlo bolo viditeľné ďaleko až do Amarillo v Texase, viac ako štyristo päťdesiat kilometrov na východ, na druhej strane pohoria. Rozbité okná boli hlásené aj v meste Silver City v Novom Mexiku asi dvesto deväťdesiat kilometrov na juhozápad.

Aj tu sa písomné zápisy podobajú. Thomas: „Dá sa bezpečne povedať, že toto je také hrozné, čo človek nikdy predtým nezažil.“ Lawrence: „Bol aj akýsi obmedzený potlesk, ale skôr tam bolo tiché zamumlanie hraničiace s úctou.“ Farrell: „Bol to silný, vytrvalý, úžasný rachot, ktorý (nás) varoval pred súdnym dňom a prinútil nás precítiť, že akí sme úbohí, aké maličkosti, ktoré sa rúhajú.“

Napriek tomu vojenská polícia v civile, ktorá sa nachádzala v blízkych mestách, informovala, že tí, ktorí videli svetlo, sa nechali presvedčiť s vysvetlením vlády, ktorým bolo, „že vybuchla skládka munície“.

Trinity bola iba prvou jadrovou detonáciou v lete roku 1945.

Ďalšie dve, začiatkom augusta, už boli namierené na Hirošimu a Nagasaki a zabili až štvrtinu milióna ľudí.

V októbri Norris Bradbury, nový riaditeľ Los Alamos, navrhol, aby USA vykonali „následné skúšky“. V memorande novej koordinačnej rade argumentoval, že sa potrebujú dostať k ďalším viacerým poznatkom o bombe dokonca prehlásil, že aj bez okamžitej nutnosti na vyrobenie takýchto zbraní na vojnu „by mohol byť ďalší test dokonca zábavný“.

Rok po skúške v Alamogorde sa začali nové na atole Bikini na Marshallových ostrovoch. Štvrtý (kódové nazvanie ABLE – 30 júna 1946 – 21 kT TNT), a piaty jadrový výbuch (kódové nazvanie BAKER – 24 júla 1946 – 21 kT TNT) bol uskutočnený na Bikinských ostrovoch v polovici roku 1946 ako súčasť americkej vojenskej operácie Crossroads.

Šiesty, siedmy a ôsmy jadrový výbuch boli súčasťou operácie Sandstone na tichomorskom ostrove Eniwetok a znamenali už prvé významné povojnové inovácie v konštrukcii jadrových zbraní. Týmto jadrovým skúškam (bombám) však už neboli pridelené žiadne „literárne názvy“. Volali ich jednoducho „X-ray“ – 14 apríla 1948 – 37 kT TNT, „Yoke“ – 30 apríla 1948 – 49 kT TNT a „Zebra“ – 14 mája 1948 – 18 kT TNT, boli naplánované a aj vykonané na rok 1948. Boli to písmená v abecede vojenských rádií – na vysvetlenie toho, kto bol skutočne pánom bômb!

Pretože už od okamihu, keď v rámci Projektu Manhattan úspešne vyrobili v USA prvú jadrovú zbraň - v skutočnosti vlastne ešte skôr – sa Američania obávali možnosti, že by mohli byť „tieto výbušniny“ rozšírené po celom svete. Dokonca sa domnievali, že by bolo dosť zlé aj to, keby nejaký „priateľský“ štát, ako je Británia alebo Francúzsko, oslabil americké dominantné postavenie rozvojom vlastnej jadrovej kapacity. A oveľa horšie by samozrejme bolo, keby tieto zbrane padli do rúk ich potenciálneho nepriateľa, ktorý by ich mohol ohroziť. A samozrejme v súvislosti s už vtedy začínajúcou studenou vojnou si vyžadovalo len malú predstavivosť, že by to nebol práve Sovietsky zväz. Ale tak sa aj presne stalo....

Deviata jadrová explózia 29. augusta 1949 bola prvou neamerickou detonáciou a to v púštiach Kazachstanu na testovacom mieste Semipalatinsk-21.

Táto deviata explózia, ktorú sovietski vedci nazvali po rusky „Pervaja Molnija“, čo je v preklade „Prvý blesk“, a Američania nazvali „Joe-1“, teda „Jozef prvý“ (ironicky ako poctu Stalinovi), bola prvá Sovietska atómová bomba. Oficiálne sa volala RDS-1, alebo aj ako „Izdeliye 501 (zariadenie 501)“. Výťažok bol tiež 22 kT TNT. Analogicky ako u Američanov aj tu výsledné údaje ukázali, že výbuch RDS bol až o 50% deštruktívnejší, ako pôvodne odhadovali jeho sovietski vedci a inžinieri. Do marca 1950 bolo dokončených ako pilotná séria päť zbraní RDS-1, a v decembri 1951 začali Sovieti už so sériovou výrobou.

Američania to zachytili.

Americké prieskumné lietadlá WB-29 boli vybavené špeciálnymi filtrami na zachytávanie atmosférického rádioaktívneho odpadu. 1. septembra 1949 letelo lietadlo z leteckej základne Misawa v Japonsku na leteckú základňu Eielson na Aljaške, a počas letu zozbieralo údaje, ktoré potom podrobili krížovej kontrole s údajmi z neskorších letov a zistili, že Sovietsky zväz účinne testoval jadrovú zbraň. Západné mocnosti boli prekvapené, pretože Americká spravodajská služba odhadovala, že Sovieti nebudú schopní vyrobiť atómovú zbraň až do roku 1953, zatiaľ čo u Britov to očakávali až do roku 1954. Aj tam sa pomýlili!

Briti boli tretí.

Prvá skúška britského atómového zariadenia je známa pod kódovým názvom „Operácia Hurikán“, Plutóniová bomba  bola odpálená 3. októbra 1952 v lagúne na ostrovoch Monte Bello v západnej Austrálii (Výťažok 25 kT TNT). A tým sa Británia po Spojených štátoch a Sovietskom zväze stala treťou jadrovou veľmocou.

Prvá úspešná sovietska jadrová explózia, nebola iba technickým experimentom, ktorý potvrdil schopnosť Sovietskeho zväzu stavať jadrové bomby; bola to rovnako zároveň medzinárodná udalosť, ktorá znamenala začiatok pretekov v zbrojení, na konci ktorých nakoniec viedla k šíreniu jadrových zbraní aj za hranicami týchto dvoch superveľmocí.

V roku 1963 tri (Spojené kráľovstvo, USA, Sovietsky zväz) zo štyroch jadrových štátov a mnoho nejadrových štátov podpísalo Zmluvu o obmedzenom testovaní, ktorá sa zaviazala zdržať sa testovania jadrových zbraní v atmosfére, pod vodou alebo vo vesmíre. Zmluva povolila podzemné jadrové testovanie. Francúzsko pokračovalo v atmosférickom testovaní až do roku 1974 a Čína pokračovala až do roku 1980. Ani jedna z nich nepodpísala zmluvu.

Posledné nadzemné detonácie sa uskutočnili v roku 1980 nad Lop Nurom, vyschnutým soľným jazerom v severozápadnej Číne.

Podzemné testy v Sovietskom zväze pokračovali až do roku 1990, Spojené kráľovstvo do roku 1991, v Spojených štátoch do roku 1992 (jeho posledný jadrový test) a do Číny a Francúzska až do roku 1996. Podpísaním Zmluvy o všeobecnom zákaze jadrových skúšok v roku 1996, tieto štáty sa zaviazali zastaviť všetky jadrové skúšky; zmluva zatiaľ nenadobudla platnosť z dôvodu, že ju 8 krajín neratifikovalo.

Do roku 1992 USA vykonala viac ako tisíc jadrových skúšok a ďalšie štáty - Čína, Francúzsko, Spojené kráľovstvo a Sovietsky zväz - sa pripojili k týmto nebezpečným pretekám (či šialenstvu?). A neskôr ešte ďalšie krajiny......

Nepodpísaní signatári India a Pakistan naposledy testovali jadrové zbrane v roku 1998.

Severná Kórea vykonala jadrové testy v rokoch 2006, 2009, 2013, 2016 a 2017. Posledný potvrdený jadrový test sa uskutočnil v septembri 2017 v Severnej Kórei.

Inými slovami, sme stále ešte ďaleko vzdialení od dňa, keď nebude môcť žiaden živý človek vidieť toto neobvykle svetlo „z prvej ruky“.

Test Trinity nám však zanechal aj stopy „z druhej ruky“.

Pretože „vecička“ explodovala tak blízko k zemi, ohnivá guľa vysávala nečistoty a zvyšky. Niektoré z nich sa roztopili a usadili sa späť, ochladili sa na rádioaktívne zelené sklo, ktoré bolo pomenované Trinititom, a niektoré z nich sa vznášali.

Minútové množstvo prachu skončilo v rieke asi tisíc kilometrov východne od Alamogordo, kde to bolo začiatkom augusta 1945 nasaté do mlynu a papierne, ktorá vyrábala obaly na foto-dosky pre Eastman Kodak.

V Kodaku ich používali na balenie niektorých priemyselných röntgenových filmov spoločnosti, ktoré, keď boli po odfotení nakoniec aj vyvolané, boli strakaté s tmavými škvrnami a špičkovými hviezdami – čo bol prejav konečnej expozície prvého svetla nového jadrového veku.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Komentár Petra Schutza

Európski ministri by mali začať vedrami popola na vlastné hlavy

Možnosť, že Orbán vrazí nohu medzi dvere, nie je iba teoretická.


Už ste čítali?