Jadrová energia – História objavenia atómového jadra.

Autor: Marian Nanias | 26.6.2020 o 6:09 | Karma článku: 4,46 | Prečítané:  330x

Jadrová energia, jadrové zbrane, jadrové krmivo, či jadrové finančné operácie. Samé jadro.... Odkiaľ to jadro vlastne je? A čo to vlastne je to „Atómové jadro“?

Jadrová energia – História objavenia atómového jadra.

Jadrová energia, jadrové zbrane, jadrové krmivo, či jadrové finančné operácie. Samé jadro.... Odkiaľ to jadro vlastne je? A čo to vlastne je to „Atómové jadro“?

Z pohľadu etymológie pochádza termín „jadro“ ako také z latinského slova „nucleus“, ktoré znamená v preklade „orech“, a je to tiež to isté, čo vnímame aj v slovenčine doslova ako to „jadierko“, ktoré nájdeme vo vodnatom druhu ovocia (napríklad v broskyni). Pravdepodobne po prvý krát tento termín použil už v roku 1844 Michael Faraday na označenie „centrálneho bodu atómu“.

Moderný atómový význam jadra (atómu) navrhol v máji v roku 1912, Ernest Rutherford, ktorý vlastne to „jadro atómu“ v roku 1911 objavil. Ale nešlo to tak hladko ako by sa mohlo zdať, a aj prijatie samotného termínu „jadro“ do atómovej teórie nebolo okamžité.

Napríklad ešte v roku 1916 Gilbert N. Lewis vo svojom slávnom článku „Atóm a molekula“ neuviedol, že „atóm“ sa skladá z „nucleus“, ale z „kernelu“ (čo je zase iné označenie jadra) a vonkajšieho atómu alebo ináč „obalu“. Príbeh atómového jadra je zaujímavý aj sám o sebe.....

Čo znamená objav na úrovni „neviditeľného“ atómu?

Geografický objav zvyčajne znamená, že človek vidí nejaké miesto prvýkrát. Môže však byť rovnaké zistenie pre oblasť, ktorá je pred našimi očami skrytá? Veď v tomto prípade sme ako ľudia „s našou zmyslovou výbavou“ úbohí, a cez naše zmysly človek atóm vidieť nemôže!

Príbeh, ktorý sa odohrával v Rutherfordovom laboratóriu na univerzite v Manchestri, sa dotýkal mnohých ľudí, a zahŕňa frustrácie, nekonečné opakovania, neúspechy ale na konci aj triumfy. Vyžadovalo to tvrdú prácu, riešenie zmätkov, ale predovšetkým inšpiráciu a vytrvalosť.

Katódové lúče.

V druhej polovici devätnásteho storočia, keďže nebola ešte dobre známa podstata elektrického prúdu, prebiehalo vo vedeckých kruhoch intenzívne štúdium elektrických a magnetických javov.

V roku 1859 objavil nemecký fyzik Julius Plucker katódové lúče, ktoré vznikajú keď pripojíme elektrické napätie z batérie ku elektródam výbojovej trubice, v ktorej je silne znížený tlak. Pokusmi zistil, že tieto lúče vyletujú zo zápornej katódy, ionizujú plyny, vyvolávajú svetielkovanie a zahrievanie látky, pričom mu roztáčali malý ľahký mlynček, prenikali tenkým hliníkovým plieškom a odchyľovali sa v elektrickom a magnetickom poli ako záporne nabité častice.

Röntgenové žiarenie

Nemecký fyzik Wilhelm Conrad Röntgen neskôr v roku 1895 zistil že pri dopade na anódu vyvolávajú tieto záporne nabité častice žiarenie, ktoré bolo nazvané po ňom, teda „röntgenové“ žiarenie (mimochodom Röntgen  sa stal úplne prvý nositeľ prvej Nobelovej ceny za fyziku z roku 1901)

Hypotéza o elektróne.

Na základe týchto a podobných pokusov vyslovil už v roku 1897 vo svojej prednáške v Britskom Kráľovskom Inštitúte anglický fyzik Joseph John Thomson (tiež neskôr  nositeľ Nobelovej ceny za rok 1906) hypotézu o elektróne. Dokázal, že katódové lúče sú vlastne prúdom rýchlo letiacich záporne nabitých častíc – „elektrónov“. Pôvodom pochádza slovo elektrón z gréckeho slova ηλεκτρόνιο znamenajúceho jantár – už v staroveku totiž zistili, že keď sa trie jantárová tyč kusom látky vzniká v nej akási „elektrónová sila“, ktorá priťahuje, alebo odpudzuje nejaké drobné ľahké látky (vlasy, papier a pod. Dospel k názoru, že tieto elektróny sa musia uvoľňovať z atómov tvoriacich katódu.

Neskôr boli zistené aj ďalšie zdroje elektrónov – napr. elektróny sa uvoľňujú pri dopade svetla na záporne nabitú zinkovú doštičku (tzv. fotoefekt), z rozžeraveného kovového drôtika, pri rádioaktívnom rozpade, a pod. Thomson potom na základe odchyľovania elektrónov v elektrickom a magnetickom poli určil aj merný náboj elektrónu, tj. pomer elektrického náboja elektrónu a jeho hmotnosti. Podobnou oblasťou sa v roku 1910 zaoberal aj americký fyzik Robert Andrews Millikan (Nobelova cena za rok 1923) (tzv. Millikanov pokus – zmeranie veľkosti elektrónového náboja pozorovaním pohybu nabitých kvapôčiek v elektrickom poli kondenzátora).

Predstavy o atóme pred objavením jeho jadra.

Pred objavením atómového jadra bola medzi vedcami populárna predstava a zobrazovanie atómu ako nejakého „slivkového pudingu“, ale v zmysle anglického výrazu pre puding, teda v našom ponímaní niečo ako koláč. Elektróny nesúce záporné elektrické náboje boli objavené v roku 1896 a predpokladalo sa, že tieto nabité častice sa pohybujú vo vnútri nejakej magmy pozitívnych nábojov, ktorých povaha a usporiadanie boli neznáme.

Vtedy si ešte vôbec nikto  nepredstavoval atóm v takom modernom ponímaní, ako ho poznáme dnes, a ktorý navrhol Niels Bohr až v roku 1913 (v podstate pozostávajúci „z vákua“ so všetkými pozitívnymi nábojmi sústredenými v malom jadre a zápornými elektrónmi obiehajúcich okolo neho).

Ernest Rutherford bol synom anglického farmára pôvodom z Essexu, ktorý emigroval na  Nový Zéland, aby „mal šancu slušne farmárčiť a vychovať veľa detí“. Ernest bol nadaný žiak, študoval na Havelock School a potom na Nelson College a získal štipendium na Canterbury College v University of New Zealand. Bol tam známy nielen ako častý diskutér ale aj ako úspešný hráč ragby. Po získaní diplomov BA, MA a BSc a po dvojročnom výskume počas ktorého vymyslel novú formu rádiového prijímača, získal od Kráľovskej komisie výskumné štipendium a odcestoval do Anglicka na University of Cambridge, kde pokračoval v Cavendish Laboratory.

A ako sa ukáže neskôr, Kráľovská komisia rozhodla veľmi múdro. Rutherford bol jeden z prvých, ktorí sa tam dostali aj keď nemali tituly z Cambridge. Naskytla sa mu možnosť robiť výskum priamo pod vedením J. J. Thomsona, čo  pochopiteľne vzbudilo žiarlivosť u konzervatívnejších členov študentského bratstva. S Thomsonovým povzbudením sa Rutherfordovi podarilo zachytiť rádiové vlny na vzdialenosť pol míle a myslel si že získal svetový rekord vo vzdialenosti, v ktorej by sa dali zistiť elektromagnetické vlny.

K svojmu prekvapeniu v roku 1896, keď na stretnutí Britskej Asociácie predstavil svoje výsledky, zistil, že ho už v tom predbehol niekto iný, menom Guglielmo Marconi. V roku 1898 Thomson odporučil Rutherforda na pozíciu profesora na McGill University v Montreale v Kanade. Mal tam nahradiť Hugha Longbourne Callendar, ktorý odtiaľ z miesta profesora a vedúceho katedry fyziky prechádzal do Cambridge. Rutherford bol prijatý, a v roku 1900 sa tiež oženil s Máriou Georginou Newtonovou, s ktorou začal chodiť ešte pred odchodom z Nového Zélandu.

V roku 1901 získal Rutherford na univerzite New Zealand titul DrSc, a o šesť rokov (1907) sa vrátil do Británie, aby sa stal vedúcim katedry fyziky na Victoria University v Manchestri.

Medzitým Phillip Lenard, nemecký fyzik pôvodom z Uhorska, teda náš rodák z Prešporku/Bratislavy - (Philipp Eduard Anton von Lenard), (pôvodným rodným menom Lénárd Fülöp Eduárd Antal);študoval vlastnosti katódových lúčov pri prechode cez hmotu (nositeľ Nobelovej ceny za fyziku v roku 1905 za prácu na katódových lúčoch a objavenie mnohých ich vlastností).

Lenard v roku 1903 bombardoval atómy rôznych látok katódovými lúčmi a všimol si, že prešli atómami, akoby na svojej trajektórii nenašli takmer nič!

Zhrnul svoje pozorovania tvrdením, že v atómovej mierke „je tuhá látka priehľadná“ a poznamenal si pre seba, že „priestor, ktorý zaberá jeden kubický meter tuhej platiny, je tak prázdny ako priestor medzi hviezdami a zemou“.

Vráťme sa teraz k Rutherfordovi, ktorý prišiel do Manchesteru v lete roku 1907, pár mesiacov pred začiatkom univerzitného obdobia.

Bol menovaný profesorom fyziky po Arthurovi Schusterovi, ktorý vo veku 56 rokov odišiel do dôchodku. Schuster bol schopný riadiaci pracovník, a pre katedru fyziky postavil budovu s moderným vybavením. Schuster ešte predtým prijal do svojho laboratória Hansa Geigera, hlavne kvôli jeho experimentálnym schopnostiam.

Rutherford teda vstúpil do stredu sveta fyziky.

A mal pri tom všetkom aj šťastie v tom že sa k nemu pridalo viacero mimoriadne talentovaných a schopných vedcov – fyzikov. Neprišiel však s prázdnymi rukami. V hlave mal mnoho otázok, ktoré mal v pláne skúmať. Medzi nimi boli nedoriešené veci okolo rozpadov rádia, tória, atď., Ale veľkú časť tejto práce už začal prenechávať kolegom (Boltwoodovi, Hahnovi a Soddymu). Rutherford postupne venoval svoju pozornosť viac na alfa, beta a gama lúče a na to, čo by mohli odhaliť o atóme.

V praktickej rovine to znamenalo, že pomaličky už rádio-chémiu prenechával  iným a obracal sa viac k fyzike.

Rutherford a Hans Geiger v rokoch 1907 a 1908 úzko spolupracovali na detekcii a meraní alfa častíc. Keď chceli použiť častice na výskum atómu, museli sa o nich a ich správaní najskôr dozvedieť čo najviac. Rutherford sa o to pokúšal už predtým v McGill, ale neúspešne. O rok neskôr s Geigerom uspeli dvoma metódami pozorovania alfa častíc. Prvý spôsob zahŕňal počítanie scintilácií – zábleskov vyvolaných alfa časticami na tenkej vrstve sulfidu zinočnatého, ktoré pozorovali cez mikroskop. Tieto scintilácie pozorovali a počítali pod rôznymi uhlami rozptylu. Vyvinuli tiež zariadenie s pracovným názvom „elektromer“, ktorý by mohol demonštrovať priechod jednotlivej častice α veľkému publiku. Tento prístroj sa postupne vyvinul na dobre známy „Geigerov počítač“.  Bol to čiastočne vákuovaný kovový valec s drôtom v strede. Medzi valcom a drôtom bolo dostatočne vysoké napätie, a keď tam  cez tenké sľudové okno „vlietli“ alfa častice, tieto častice sa zrážali s plynmi a produkovali plynné ióny. Tieto sa potom zrazili s inými molekulami a vytvorili viac iónov atď. Každá alfa častica produkovala kaskádu iónov. Geiger a Rutherford o týchto metódach a ich použití publikovali niekoľko článkov v rokoch 1908 a 1909.

Hoci Rutherford mal už v roku 1906 podozrenie, že častice alfa sú vlastne  atómami hélia zbavenými elektrónov, hľadal pre to jednoznačný dôkaz. Len jeden druh experimentu a tiež len jeden druh detektora mu nestačil. Chcel viac dôkazov. Rutherford preto požadoval „veľké napätie“ a veľké elektromagnety na odklonenie alfa častíc, ale pre túto metódu nemali vtedy ešte dosť finančných prostriedkov na zhotovenie veľkého vodou chladeného magnetu.

Nobelova Cena

Za prácu na McGillovej univerzite získal v roku 1908  Nobelovu cenu za chémiu. Dokázal, že rádioaktivita je spontánny rozpad atómu. Pre zistenie podstaty alfa častice študovali emitované svetlo v uzavretej  sklenenej skúmavke, hermeticky zavarenej, ktoré aktivovali elektrickou iskrou. Študovali emitované svetlo v spektroskope a zistili, že je totožné so spektrom hélia. Rutherford vlastne objavil jadrovú podstatu atómov.  Pri bombardovaní dusíka alfa časticami zmenil  dusík  na kyslík a dá sa povedať, že bol prvým úspešným „alchymistom“ na svete:  N7/14 + He2/4 = O8/16 + 2 častice

Počas spolupráce s Nielsom Bohrom (ktorý zistil, že elektróny sa pohybujú na špecifických energetických hladinách okolo jadra) Rutherford uvažoval o existencii neutrónov, ktoré by istým spôsobom kompenzovali odpudivý efekt kladných nábojov protónov v jadre.

Predpokladal, že by medzi neutrónom a protónom musela byť príťažlivá – jadrová sila a pôsobením tejto príťažlivej jadrovej sily sa zabraňuje rozpadu jadra. Počas prejavu pri preberaní Nobelovej ceny uviedol, že tieto alfa častice a teda atómy hélia sú dvojnásobne ionizované. Prehlásenie vyvolalo medzi vedcami „bombu“, pretože toto jeho zistenie bolo výsledkom jeho najnovších meraní vykonaných úplne tesne pred cestou do Švédska. Rutherford v ďalšom pokračoval vo výskume vlastností rádioaktívneho žiarenia. V jeho zozname experimentov, ktoré mal vykonať po návrate zo Štokholmu, mal zaznamenanú aj difúziu alfa častíc, čo znamená, že ho zaujímalo ako a prečo sa vychyľujú pri prechode hmotou.

Na jeseň roku 1908 sa začala nová dôležitá séria výskumov.

Geiger študoval prechod lúčov alfa častíc cez zlato a iné kovové fólie. Pomocou nových detekčných techník meral, do akej miery boli tieto lúče rozptýlené atómami vo fólii. Geiger chcel, aby Ernest Marsden, ktorý bol vynikajúci 19-ročný študent pomáhal pri týchto experimentoch a navrhol to Rutherfordovi. A pretože aj sám Rutherford často tlačil študentov tretieho ročníka už do výskumu a tvrdil, že je to najlepší spôsob, ako sa učiť o fyzike, okamžite súhlasil. Geiger a Marsden začali disperziou s malým uhlom a skúšali rôzne hrúbky fólií, hľadali matematické vzťahy medzi disperziou a hrúbkou fólie alebo počtom prejdených atómov.

Rutherford študoval rozptyl alfa častíc na zlatom terči a starostlivo meral uhly, pod ktorými sa rozptýlila väčšina častíc. Požiadal svojho mladého asistenta Ernesta Marsdena, aby zistil, či alfa častice neboli rozptýlené pod  veľkými uhlami a či sa niektoré odrazili od atómov  tenkej zlatej fólie. Marsden mal sedieť v tmavej miestnosti, počkať, kým sa jeho oči prispôsobia temnote, a potom trpezlivo počítať drobné záblesky žltkastého svetla, v priemere viac ako jeden za sekundu. Výsledky ho prekvapili a oznámil to Rutherfordovi.

A tu si historické poznámky vzájomne odporujú, pretože zásluhu na tom kto to prvý povedal Rutherfordovi si pripisuje aj Geiger aj Marsden. Ale v podstate je to vlastne už teraz jedno. Rutherford v pamätiach píše „Pamätám si ... neskôr Geiger prišiel ku mne s veľkým vzrušením a povedal: „Boli sme schopní dosiahnuť, aby sa niektoré -častice vrátili dozadu ...“ Bola to tá celkom najúžasnejšia udalosť, ktorá sa mi kedy stala v mojom živote!“ Rutherford pripravil s nimi správu z tohto výskumu, ktorú publikovali v máji 1909. Navyše Rutherford začal premýšľať o tom aký model atómu s toho možno odvodiť. Svoje úvahy o dva roky neskôr publikoval ako teóriu atómu.

Rutherford sa pokúsil zladiť výsledky meraní rozptylu s rôznymi atómovými modelmi, najmä s modelom J.J. Thomsona, v ktorom bola pozitívna elektrina považovaná za rovnomerne rozptýlenú v celej sfére atómu. V zime 1910 - 1911 Rutherford vypracoval základnú myšlienku atómu s „nabitým stredom“. Geiger a Marsden to naznačili ešte vo svojom článku z roku 1909: „Ak sa vezme do úvahy vysoká rýchlosť a hmotnosť alfa častíc, zdá sa prekvapujúce, že niektoré alfa častice, ako experiment ukazuje, sa môžu otočiť vo vrstve 6 x 10-5 cm zlata pod uhlom 90 ° a ešte viac. Na dosiahnutie podobného účinku magnetickým poľom by bolo potrebné enormné pole.“ Rutherford teda dospel k záveru, že takúto pozoruhodnú odchýlku v ceste mohutnej nabitej častice je možné dosiahnuť iba vtedy, ak sa väčšina hmotnosti, povedzme, atómu zlata a väčšiny jeho náboja sústredí vo veľmi malom centrálnom teliesku. (Poznámka autora článku: Ale ani vtedy v roku 1911 to Rutherford ešte nenazval „jadro“).

Prvé verejné vyhlásenie Rutherforda o jadrovej teórii sa uskutočnilo na stretnutí Manchesterskej literárnej a filozofickej spoločnosti kde pozval mladých študentov, aby sa toho zúčastnili. Takto si na to spomína jeden zo študentov, James Chadwick, (britský fyzik, ktorý neskôr získal Nobelovu cenu za fyziku v roku 1935 za objav neutrónov) : „Povedal, že by nám chcel povedať niekoľko zaujímavých vecí, a že si myslí, že by sme ich mali počuť. Nevedeli sme, o čom to v tom čase bolo. Starší ľudia v laboratóriu samozrejme vedeli, veď robili s Geigerom a Marsdenom experimenty. Ale Rutherford by nikdy nič verejne nepredniesol, pokiaľ by nemal pre to seriózne dôvody. Na stretnutí nám povedal o experimentálnych dôkazoch nového pohľadu na štruktúru atómu, ktoré získali Geiger a Marsden. Myslím že už na základe jeho prác z McGillovej univerzity bol presvedčený, že alfa častice sú atómy hélia, ale o tom nikdy nehovoril, pokiaľ nemal na o tom jednoznačné dôkazy“

Rutherford sa zaoberal aj možnosťou, že nabité centrum je negatívne. Dnes to asi znie čudne, ale nie je to tak nezmyselné. Od Thomsonovho modelu sa to príliš nelíšilo. Po druhé, pretože Rutherford vedel, že alfa častice nesú dvojitý plusový náboj, myslel si, že by to mohlo fungovať rovnako ako Slnko pri kométe, ktorá okolo neho obieha. Rotovala by alfa častica okolo a späť k svojmu zdroju. Uvažoval tiež aj o takmer zabudnutom modeli, ktorý navrhol japonský fyzik Hantaro Nagaoka – tzv. saturnský model. V rokoch 1910 a 1911 boli Nagaoka a Rutherford v kontakte a Rutherford sa zmienil o Nagaokovom modele „centrálneho telesa priťahujúceho hmotné okolie ako prstence rotujúcich elektrónov“. Konečným výsledkom v Rutherfordovom dokumente však bolo oznámenie, že či už bol atóm diskom alebo guľou a či centrálny náboj bol kladný alebo záporný, výpočty by to neovplyvnilo (lebo atóm je navonok neutrálny).

Rutherford uvažoval o tom ako zmerať charakter centrálneho náboja. Absorpcia beta častíc by mala byť iná s negatívnym stredom v porovnaní s pozitívnym. A pozitívne centrum by tiež vysvetlilo veľkú rýchlosť, ktorú alfa častice dosahujú počas emisie z rádioaktívnych prvkov. Ale toto všetko boli iba predbežné úvahy. Geiger a Marsden systematicky testovali Rutherfordovuj hypotézu centrálneho náboja. 

Než mohol Rutherford zvolať: „Teraz viem, ako atóm vyzerá!“, Marsden a Geiger museli pripraviť, vykonať a spočítať viac ako 2 milióny ťažko viditeľných scintilácií (zábleskov) alfa častíc! 

K obrázku napravo je potrebné upozorniť, že vzdialenosti (rozmery) nie sú v mierke. Keby sme si napríklad predstavili, źe priemer toho ružového sférického obalu (dráhy elektrónov) je veľký ako napríklad budova starého národného divadla v Bratislave, tak jadro v atóme (teda tá modrá gulička) bude ako jedno jediné maličké zrnko maku v centre divadla! Nie, nepomýlili ste sa, prečítali ste to úplne správne!  

Ich prvá veľká publikácia výsledkov vyšla v nemčine v zborníku Viedenskej akadémie vied (Sitzungberichte der Wiener Akademie der Wissenschaften) v roku 1912. Po tejto 30-stranovej verzii nasledovala v roku 1913 v anglickom časopise Philosophical Magazine: „Zákony deflexie alfa častíc pod veľkými uhlami“, ale anglická verzia je známejšia. Mierne rozdiely medzi oboma viedli jedného historika k tomu, aby naznačil, že Rutherford sa až po auguste 1912 rozhodol v prospech pozitívne nabitého centra (Trenn, 1974). Rutherfordovi ďalší členovia tímu, najmä Charles Galton Darwin, H.G.J. Moseley a Niels Bohr tiež figurovali ako spolupracovníci v konečnom navrhnutí Rutherfordovho modelu atómového jadra.

1. svetová vojna úplne prerušila prácu v Rutherfordovom oddelení v Manchestri. Bohr sa vrátil do Dánska. Marsden prijal profesúru na Novom Zélande. Moseley zomrel v bitke pri Gallipoli. James Chadwick, ktorý pracoval s Geigerom na Technickej univerzite v Berlíne, keď vypukla vojna, strávil niekoľko rokov internovaný v tábore Ruhleben pre vojnových zajatcov. Iní študenti išli do vojny a Rutherford venoval značnú energiu mobilizácii vedy pre vojnové úsilie a konkrétne proti ponorkovým technikám.

Vidíme teda, že Rutherford neprišiel k odvážnemu nápadu – o atómovom jadre - okamžite, ale prišiel k nemu postupne tým, že posudzoval problém z mnohých strán.

Na záver si zopakujme stručne podstatu Rutherfordovho experimentu:

Keď teda Rutherfordovi študenti Hans Geiger a Ernest Marsden bombardovali veľmi tenkú zlatú fóliu alfa časticami, zistili, že malá časť (len 1 z 8 000) týchto častíc sa odklonila pod veľkým uhlom, akoby sa odrazila od ťažkej prekážky.

Pre väčšiu názornosť si pripomeňme odrazy biliardovej gule od steny a od stojacej gule.

– a) pri stene sa guľa odrazí naspäť a teda - pre hmotnostný pomer (A = 4 oproti A = 197) alfa častica, ktorá sa odrazí od atómu zlata (na ľavom obrázku) pri uhle 150 °, stratí iba malú časť svojej energie - ktorú dáva zlatému jadru - čo jej umožňuje vyletieť zo zlatej fólie aj naspäť.

b) pri guli sa prvá guľa zastaví a druhá guľa prevezme jej hybnosť. A teda – jadro dusíka (A=14) má hmotnosť porovnateľnú s hmotnosťou alfa častice a potom novovzniknuté jadro kyslíka prevezme väčšiu časť energie alfa častice.

Muselo to byť fantastické, keď si uvedomíme, že na základe spočítania scintilácií/zábleskov v tme pri rôznych uhloch, ktoré boli viditeľné dokonca aj voľným okom mohol Rutherford, v spolupráci s Geigerom a Marsdenom dospieť k tak prevratnému objavu. Neskôr Rutherford povedal vetu/prirovnanie, ktorá sa preslávilo:  „predstavte si ako keby ste vystrelili 38 cm granát (15 palcový) na kúsok hodvábneho papiera a granát by sa odrazil a zasiahol naspať vás“.

Až po roku štúdia výsledkov našli vysvetlenie: „atómový kladný náboj je v pevnom a kompaktnom jadre“. Toto jadro sústreďuje takmer celú hmotu atómu, ale zaberá iba stotinu milióntiny jeho objemu. A atóm je takmer na sto percent prázdny.

Objav jadra následne priviedol Nielsa Bohrna na teoretické znázornenie atómu.

 

Počas prvej svetovej vojny Rutherford pracoval na prísne tajnom projekte, ktorý riešil praktické problémy detekcie ponoriek sonarom. V roku 1914 bol Rutherford bol povýšený do rytierskeho stavu, v roku 1925 mu bol udelený rád za zásluhy a v roku 1931 mu bol udelený titul barón Rutherford z Nelsonu z Cambridge v County of Cambridge. Žil v zaslúženej sláve, jeho tvár sa objavila na novozélandskej stodolárovej bankovke a aj na poštových známkach viacerých štátov - Sovietskeho zväzu, Kanady, Švédska a Nového Zélandu. V roku 1997 bol na jeho počesť pomenovaný chemický prvok Rutherfordium. A taktiež po ňom boli pomenované aj krátery na Mesiaci a Marse. Asteroid bol pomenovaný podľa miesta jeho narodenia.

Zomrel 19. októbra 1937 vo veku 66 rokov na hlúpu zhodu náhod, pretože podcenil herniu ktorú predtým dostal (po páde z rebríka v záhrade *)), a urgentný chirurgický zákrok už prišiel neskoro.

*) Jeden z našich múdrych predchodcov, ktorý v r. 1968 z Československa emigroval a neskôr pôsobil na McGill University v Montreale, priateľ môjho kolegu a kamaráta (Ing. Jozefa Valoviča), mu pri jeho návšteve Rutherfordovej pracovne v Montreale prízvukoval – „Jozef, nikdy po šesťdesiatke už nelez na rebrík v záhrade, pozri ako dopadol Rutherford...!“☺

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Komentár Petra Schutza

Európski ministri by mali začať vedrami popola na vlastné hlavy

Možnosť, že Orbán vrazí nohu medzi dvere, nie je iba teoretická.


Už ste čítali?