Jadrová energia – Ruský-Američan – Plukovník Paš - Dôstojník kontrarozviedky v atómovom programe.
Dnes je v Moskve oneskorená (kvôli Coronavírusu) vojenská slávnostná prehliadka k 75. výročiu ukončenia II. Svetovej vojny. Tak Vám ponúkam príbeh k výročiu ukončenia II. Svetovej vojny.
USA je imigrantská krajina v ktorej našli svoje útočište ľudia prakticky z každého národa. Obohatili americkú vedu, kultúru a celkove spoločnosť. Výsledky však priťahovali aj tých čo ich chceli získať bez zbytočných úsilí. Ale taktiež aj tých čo tomu bránili. Bolo a je to tak aj medzi USA a Ruskom, či bývalým Sovietskym Zväzom. Väčšina obyvateľ nemá ani len predstavu ako tieto dve mocné krajiny spolu v skutočnosti úzko spolupracovali a v mnohých oblastiach aj spolupracujú. Ale to nie je zvyčajne téma pre verejnosť, pokiaľ to nevyhovuje politickej reklame.
Tak to bolo aj v minulosti. Historické revolučné roky okolo roku 1917 prinútili mnohých vzdelaných a talentovaných Rusov emigrovať. A talenty sa nestratia, naopak „prebijú sa“ v ťažkých podmienkach zvyčajne kdekoľvek. Nebolo to ináč aj v „Novom svete“, ako niekedy USA v tých časoch nazývali. Napríklad, keď v apríli 1945 prezident Franklin Roosevelt utrpel mozgovú príhodu, na ktorú zomrel, bola svedkom jeho posledných slov ruská aristokratka a umelkyňa Elizaveta Šumatová, ktorá nestihla dokončiť jeho portrét. Vrtuľníky, ktoré sa stali symbolom vojny vo Vietname, vymyslel monarchista Igor Sikorsky. A cez televíziu, ktorú vytvoril Vladimir Zvorykin, sledovali občania USA svoj úspech - pristátie na Mesiaci, pričom možno popíjali kalifornské víno, ktoré tam produkoval ďalší rusko-americký vinár Andrey Čelisčev. Medzi týmito dvoma krajinami sa tiahlo a aj tiahne oveľa viac „spojovacích vlákien“, ako si myslíme.
Aj v atómovej , jadrovej oblasti to bolo podobné. Boli tam aj „Rusi“, ktorí boli vtiahnutí do špiónovania a ukradnutia jadrových tajomstiev pre Sovietov, ako aj „Rusi“, ktorí naopak takýmto činnostiam bránili. Náš dnešný hrdina článku je jeden z nich:
Študent, Bielogvardejec, Športovec
Jednou z najzáhadnejších postáv ako Američan s ruským pôvodom je Boris Fedorovič Paškovsky, známy skôr ako „plukovník Paš“ (po anglicky Colonel Pash, z ktorého (pôvodne školského učiteľa) sa stal dôstojník americkej kontrarozviedky, a ktorý dokonca zohral dôležité úlohy pri získavaní nemeckých atómových tajomstiev, ale aj chránení tých amerických.
Jeho otec Fedor (Theodore) Paškovsky, mladý absolvent Kyjevskej teologickej akadémie pricestoval do USA v roku 1895, aby ako mladý kňaz pomáhal pravoslávnej misii v San Franciscu, kde sa čoskoro stretol s Ellou Dabovičovou, cez rodičov pôvodom z Čiernej Hory, ale už narodenou v Kalifornii. Manželstvo bolo šťastné a 20. júna 1900 sa im narodil chlapec, ktorému dali meno Boris. Vyrastal vo viacjazyčnom prostredí, od detstva ovládal ruštinu, srbčinu a angličtinu (neskôr k nim pridal nemčinu a francúzštinu). Ako päť ročný už miništroval v katedrále Najsvätejšej Trojice v San Franciscu. Jeho nasledujúca kariéra však už nebola zďaleka náboženská.
A tak ako bol jeho otec nakoniec predurčený stať sa metropolitom celej Ameriky a Kanady, jeho syn sa naopak nakoniec nepriamo podieľal na jadrovom programe USA.
V roku 1913 sa celá rodina vrátila do Ruska a v septembri toho istého roku Boris už študoval na 12. Moskovskom gymnáziu. Kvôli vojne, ktorá krátko na to vypukla jeho otec odišiel ako vojenský kňaz slúžiť do 52. pešej divízii. Boris v roku 1916 dobrovoľne nasledoval svojho otca, ale americký pas mu neumožnil prisahať vernosť „cudzej krajine“; a údajne podľa niektorých správ musel požiadať o zvláštne povolenie - tak či onak, americké občianstvo sa mu podarilo zachovať. Od augusta 1916 do mája 1917 slúžil Paškovsky v 52. delostreleckej brigáde a zúčastnil sa ostrých bitiek.
V snahe o sebarealizáciu sa Boris pripojil ku kresťanskej asociácii Ruskej mládeže (YMCA), kde pomáhal ako prekladateľ a asistent. Pochopiteľne, že sa tam dostal cez svojho otca, ktorý sa zoznámil s aktivitami YMCA ešte v USA. Samozrejme, že v takejto rodine boľševický puč nemal šancu získať sympatie, a už v septembri 1918 boli otec a syn (mama Borisovi zomrela o rok skôr) už v Simferopole, kde Boris pokračoval v gymnáziu, ktoré ukončil 31. marca 1919. V jeho „osvedčení“ sú väčšinou štvorky (teda po našom dvojky), ale v „zákone Božom, jurisprudencii a geografii“ má päťky (teda vlastne po našom jednotky).
Boris nasledoval príklad otca, a dobrovoľne sa rozhodol bojovať za krajinu svojich predkov. Od februára 1920 slúžil ako 1. poddôstojník 1.na krížniku „Generál Kornilov“. Tak ako v štúdiách, aj v bojoch proti boľševikom bol usilovný a nebojácny; za to mu bol na príkaz veliteľa Čiernomorskej flotily z 12. marca udelený kríž 4. sv. Juraja 4. stupňa. Koncom mája bol prevelený do americkej misie Červeného kríža v Sevastopole – kde sa opäť ukázali užitočné jeho jazykové znalosti.
V čase, keď sa Boris oženil s mladou Lydiou Ivanovou, už začala Bielogvardejská hviezda zapadať. Tragédia a hrôzy Krymskej evakuácie ktoré prežil na vlastnej koži keď odchádzal z lode Červeného kríža zostala pre Paškovského, navždy ako strašný zážitok, ktorý sa mu neustále vracal. Vždy sa mu vynárali smútiace tváre tisícov ľudí, stratené nádeje a pocit hrôzy tých, ktorí sa tlačili na mólo v nádeji, že chytia poslednú loď. To sa už nestalo, pretože už žiadna ďalšia nebola.
Podľa Paškovského pre tých, ktorým sa podarilo odplávať s Wrangelom zostali preto po mnoho rokov len snahy o pomstu a návrat domov. Spojenia na YMCA priviedli Paškovských do Berlína, kde v decembri Boris začal pracovať ako učiteľ. V júni 1921 pôsobil vo Wünsdorfe ako učiteľ na polytechnickej škole inžinierov a mechanikov. Tam sa im narodil aj syn Edgar. Boris sa snažil a pracoval aj v YMCA a zároveň ako učiteľ na nemeckej škole aby zabezpečil rodinu. Ale ani to nestačilo, a pobyt v Nemecku bol nakoniec krátky: povojnová devastácia a hyperinflácia prinútili celu mladú rodinku k návratu do USA.
Od novembra 1922 Boris študoval na YMCA College v Springfielde, ktorú úspešne absolvoval v júni 1924 ako učiteľ (telesnej výchovy) s bakalárskym vzdelaním. Našiel si prácu v Chicagu, kde sa pri prihlasovaní už premenoval. Skrátil si svoje priezvisko na jednoduché „Pash“, teda Paš. Ale ani v Chicagu sa rodina dlho nezdržala, už v zime 1925 sa „Pashovci“ presťahovali úplne na západ do Los Angeles, kde Boris začal pracovať na strednej škole ako učiteľ telesnej výchovy. V júni 1925 opäť pokračuje v štúdiu na Univerzite v Južnej Kalifornii na magisterský program. Tentokrát mu to trvalo dlho – štúdium sa pretiahlo až do roku 1934, ale medzitým Boris prešiel do novej školy v Hollywoode, kde získal prestížne miesto šéfa atletického oddelenia. Tu sa už začali jeho napojenia na americkú armádu. V roku 1930 ho povolali do rezervy, odprisahal a dostal hodnosť podporučíka. Americké úrady pochopiteľne brali do úvahy je lingvistické schopnosti ako aj schopnosť porozumenia cudzím kultúram; a preto v prípade mobilizácie dostal rozkaz pracovať vo vojenských spravodajských službách. V septembri 1935 bol Pash povýšený na poručíka, a znalosť ruštiny a angličtiny potvrdil získaním osvedčenia prekladateľa v roku 1939. Nakoniec obhájil aj svoju diplomovú prácu.
V marci 1940, po vypuknutí druhej svetovej vojny, Boris aj s rodinou stále žil v Los Angeles a už bol kapitánom v zálohe. V máji bol povolaný k dispozícii 9. armádnemu zboru so sídlom v Presidiu neďaleko San Francisca. V júni absolvoval mesačný výcvik a okamžite na jeden rok odvedený do armády. V marci 1941 mu to s jeho súhlasom predlžujú o ďalší rok. V decembri USA vstúpili do svetovej vojny a Pash bol presunutý z 9. zboru do sídla Západného vojenského obvodu a 4. armády. Pash sa tak stal jedným z ôsmich asistentov zástupcu náčelníka štábu pre spravodajské služby. V jeho kariére začína úplne nová etapa.
Naokolo samí nepriatelia.
Po Pearl Harbour, začalo vrchné velenie diskutovať o prípadnom možnom uväznení Japoncov-Američanov. Aj kapitán Pash sa zúčastnil stretnutí na túto tému, ktoré sa konali v polovici decembra. Ale keď uplynie niekoľko desaťročí – tak mu to pripomenú! Medzitým mu vojna poskytla stabilný rast v hodnosti - vo februári 1942 bol povýšený na majora a už v septembri toho istého roku - prevzal funkciu veliteľa kontrarozviedky vojenského obvodu. V októbri už hovorí na konferencii, hovorí o problémoch, ktorým čelí jeho podriadené oddelenie, a o nebezpečenstvách podvratnej práce nepriateľa. Koncom októbra nastáva u neho ďalší skok v kariére: - Pash sa stáva podplukovníkom.
Súčasne sa začína jeho čulé „cestovné obdobie“. Koncom novembra odišiel Pash na Aljašku do Juneau, kde je tak úspešný, že za túto cestu bude neskôr vyznamenaný. Na základe fragmentárnych informácií možno dospieť k záveru, že miestne vojenské velenie sa okrem iného podieľalo na niečom takom, čo je v dokumentoch opisované vágne, ako „ruské záležitosti“. Pash sa tam zaručil za niektorých ruských emigrantov, ktorí sa neskôr stali špiónmi a boli poslaní k Aleutom (a cez nich k Čukčom).
Pash sa pravidelne vracal k otázke internovaných Japoncov. V decembri sa v tejto veci obrátil na osobitného agenta FBI a v januári 1943 sa zúčastnil krátkej diskusie o návrhu použiť japonských utečencov na vytvorenie vojenských máp Japonska. Túto myšlienku neskôr zavrhli z dôvodu možného rizika úniku. Celú jar, časť leta a jesene 1943, Pash cestoval po Amerike: oficiálne záležitosti zahŕňali nekonečné brífingy, správy z terénu, prejavy a stretnutia. Existovali však aj ďalšie zaujímavé činnosti: napríklad pri jednej z plavieb sa stretol so svojím tajným agentom v Kalifornii, ktorý pracoval na mólach v Mexiku, a bol tiež poverený nadviazaním kontaktu s kanadskou kontrarozviedkou. Američania zhromažďovali údaje o miestach možného nepriateľského pristátia a snažili sa predvídať možné kroky Japonska.
Napriek lietaniu po celej krajine si Paš našiel čas trestať „nepriateľov ľudu“ aj na miestach ich trvalého pobytu. Major John Lansdale, ktorý bude čoskoro plukovníkom zodpovedným za bezpečnosť v projekte Manhattan, sa stretol s Pašom začiatkom roku 1943. Vojenské spravodajské služby v tom čase spolupracovali s FBI: inštitúcie sa obávali situácie v San Franciscu a Berkeley, ktoré vnímali ako „centrá komunistickej činnosti“. Paš zapôsobil na majora: nenávidel amerických komunistov a dokonale poznal celú ich organizáciu (vďaka svojej tajnej sieti rozšírenej po celom západnom pobreží). „Červení“ boli pod dohľadom, ich domy a miesta návštevy boli zaplavené špeciálnym vybavením. Všetky informácie prichádzali do nenápadného domu v Aucklande, kde sa Paš osobne zúčastnil na „inštalácii telefónneho spínača“ v suteréne. Mimochodom, Lansdale nebol jediný na ktorého Paš ako šéf kontrarozviedkou zapôsobil. Aj vedúci Projektu Manhattan, generál Leslie Groves, pripomenul, že ho Paš ohromil svojou bohatou erudíciou a energiou. Ale iný emigrant Georgy Kistyakovsky, ktorý sa tiež podieľal na vytvorení americkej jadrovej bomby, zase vyjadril svoje pocity inak: „Bláznivý Rus, krajný pravičiar, taký akýsi druh aktivistu z Ku Klux Klanu – to bol tento Boris Pash“.
V marci 1943 Lansdale odovzdal Pašovi memorandum, v ktorom ho informoval o možnom vniknutí sovietskych agentov do laboratória ožarovania na University of Berkeley. Pašovo podozrenie hneď padlo na bývalých študentov miestneho „fantastu“, profesora fyziky Roberta Oppenheimera. Oppenheimerovi neverili už ani predtým: FBI sledovala všetky jeho kontakty už dva roky. A bolo známe že budúci tvorca jadrovej bomby, podobne ako jeho priatelia, skutočne sympatizoval s ľavičiarmi. Podľa Lansdala ich však politické názory profesora ako také nezaujímali, ale potenciálny únik bol veľmi znepokojujúci. Bolo preto nevyhnutné zistiť, akú úlohu tam zohráva samotný „Oppy“ pri spornom prepletení možných bezpečnostných hrozieb (z pohľadu úniku informácií) – ako jedna z ústredných osobností zapojených do projektu Manhattan.
Podstata problému, ktorú vtedy ešte príslušníci kontrarozviedky nevedeli, spočívala v tom, že na večierku pri odchode Oppenheimera v Los Alamos začiatkom roku 1943 sa k nemu obrátil jeho priateľ Haakon Chevalier, profesor francúzskej literatúry so špecifickým návrhom.
Britský fyzik George Eltenton, ktorý predtým žil v ZSSR a bol presvedčený komunista, chcel byť jeho priateľom a zdieľať navzájom tajomstvá: profesor bol tak poslaný, aby ho presvedčil. Oppenheimer bol z toho však tak vystrašený že neodpovedal osem mesiacov. A až v júni nakoniec navštívil svoju milenku Jean Frances Tatlockovú, členku Komunistickej strany USA (ktorá bola pochopiteľne tiež odpočúvaná) aby sa s ňou prišiel rozlúčiť. Paš síce začal niečo tušiť, ale tieto podrobnosti ešte nemohol poznať a stretnutie len zvýšilo jeho podozrenie.
Mimochodom, stretnutie bolo posledné: Jean spáchala samovraždu o šesť mesiacov neskôr.
29. júna 1943 poslal Pash svojim nadriadeným správu, v ktorej uviedol, že Oppenheimer „môže byť spojený s komunistickou stranou“. K popisu problému boli priložené tri riešenia: skorá výmena Oppenheimera; zrýchlená príprava jeho zástupcu a až potom jeho nahradenie; stretnutie fyzika s generálom Grovesom vo Washingtone, počas ktorého bude podozrivému naznačené, že „štát vie všetko“. Paš na tom trval; vedel, že „Oppy“ je príliš ambiciózny na to, aby hazardoval cieľ svojho života - kariéru vedca, kvôli nejakej politike. Správa však nemala požadovaný účinok: Groves sa v júli stretol s „Oppym“, po ktorom však nariadil odstrániť všetky podozrenia na neho.
Na konci júla toho istého roku sa Pašova kariéra dokonca nakrátko skrížila so životom budúceho nositeľa Nobelovej ceny, spisovateľa klasickej americkej prózy Johna Steinbecka. Vo februári 1943 začala FBI diskutovať o otázke, či by mali dovoliť slávnemu spisovateľovi, ktorý je známy sympatiami k ZSSR, aby prešiel vojenskou previerkou – on sám totiž o to požiadal. Vojenská spravodajská služba armády rozhodla že napriek láske k ľavici je to správny americký patriot a čestný muž, a že teda Steinbeck je úplne spoľahlivý. Údaje prišli na stôl k Pašovi, ktorý ako vedúci kontrarozviedky však kategoricky nesúhlasil so svojimi kolegami. Vzhľadom na „závažné pochybnosti o lojalite subjektu“ k štátu a vojenským záležitostiam, Pash odporučil, aby mu previerku nedali. Ale vtedy už bol (od 27. júla 1943) dva mesiace Steinbeck v Európe ako vojnový korešpondent.
V zápale svojej práce sa Paš príliš netrápil so spôsobmi svojej práce. Napríklad navrhoval možnosť získať špeciálnu loď, na ktorú by boli násilne dopravení všetci „komunisti“ pracujúci v jadrovom laboratóriu a podozriví z „úniku“ informácií. Potom na lodi mali byť zadržaní a „dôkladne vypočúvaní“. V reakcii na to bolo Borisovi povedané, že ide o porušenie zákona, pretože takéto svedectvo „priznania“ nebude na súde platné. Medzitým to nemohol vydržať Oppenheimer. V auguste 1943, keď vyšlo najavo, že kontrarozviedka sprísňuje slučku okolo neho, rozhodol sa proaktívne a sám informoval „vševidúce oko“ osobne Pašu o návrhu Eltentona. Avšak počas výsluch u Pašu 25. augusta sa Oppenheimer pokúsil zachrániť svojho priateľa Chevaliera, a opísal tento príbeh skresleným spôsobom: podľa neho „nejaký sprostredkovateľ“ údajne prišiel k trom vedcom a zbieral informácie o tajnom projekte. Odmietol dať mená, a odvolával sa že nechce priviesť nevinných ľudí do podozrenia. Výsledkom bolo, že v septembri poslal Paš Grovesovi ďalšiu správu. Profesorove informácie boli pochopiteľne, mierne povedané, podozrivé. Podľa Paša Oppy pochopil, do akej miery už hustnú mraky okolo neho, a aby odvrátil podozrenia zo seba, tak si jednoducho príbeh s Eltentonom vymyslel. Podľa Paša to však znamenalo iba jednu ale dôležitú vec: profesorovi by sa nemalo dôverovať! Oppy nikdy nezistil, že kvôli jeho snahe zachrániť priateľa rozviedka začala intenzívne hľadať neexistujúcu špionážnu sieť, a kapitán de Silva, ktorý bol zodpovedný za bezpečnosť v Los Alamos, všeobecne veril, že profesor pracoval pre Moskvu a Američanov vodil za nos. Aj keď sa neskôr ukázalo, že na Oppyho sa iba „vrhá tieň z plotu z prútia“, obavy boli opodstatnené. V tom istom roku 1943 sa totiž Sovieti prostredníctvom ideologického komunistu Clarence Hiskeyho úspešne dostali do hutníckeho laboratória na univerzite v Chicagu, ktoré bolo tiež súčasťou projektu Manhattan, z ktorého získali cenné technické informácie. A na jar 1944 už americká vojenská spravodajská služba Hiskeyho pri prenose tajných dokumentov moskovským agentom zadržala.
Po vylodení spojencov v septembri 1943 v Taliansku, sa Groves rozhodol zostaviť tím vedcov, ktorí by s podporou armády mohli komplexne zhodnotiť nemecký jadrový potenciál. Pplk. Paš, známy ako fanatik svojho remesla, bol vymenovaný za vedúceho tejto misie, s kódovým názvom „Alsos“. Hovorí sa, že generál Groves až neskôr zistil, že anglický preklad tohto gréckeho slova „Ieró Alsos“ znamenajúci „posvätný háj“ bol v dobrom súlade s jeho priezviskom „Sacred Grove“- a bol s touto „náhodnou skutočnosťou“ veľmi nespokojný.
Lovci lebiek
V správach o sovietskych agentoch zachytených Američanmi je Paš zmienený v marci 1944: zo získaných údajov vyplýva, že odišiel do Iránu koncom decembra predchádzajúceho roka. V skutočnosti Paš v decembri 1943 prišiel do Talianska v rámci misie so 14 ľuďmi. Američania, ktorí sa vtedy aktívne zaujímali o nemecký jadrový program, rýchlo zistili, že nacisti dali prednosť len tým obranným projektom, ktoré priniesli bezpodmienečný a okamžitý výsledok. Talianski vedci, s ktorými Pašovi kolegovia uskutočnili sériu rozhovorov, tiež potvrdili, že Nemci vo svojom výskume príliš nepostupovali. Ale Američania týmto informáciám úplne neverili, a tak misia pokračovala - Groves dostal podrobnú správu – a rozhodli sa, že (Taliansko) bude hodnotené za „určite dobrý začiatok“, hoci konkrétne výsledky jej práce boli spočiatku malé. Do konca februára 1944 bola práca Alsos v Taliansku ukončená.
Jar 1944 už v USA začali pripravovať ďalšiu etapu jadrového programu. Paš lietal do Washingtonu a Londýna, kde získal podporu vyšších kruhov v námorníctve a spravodajských službách. Koncom júna po páde Ríma tam Paš okamžite prišiel a znova vypočúval talianskych vedcov. V tom čase sa misie zúčastnilo už 60 ľudí, pretože Paš aktívne doplňoval svoj „súbor“. Jedným z novoprijatých ľudí bol holandský emigrant, fyzik Samuel Goudsmit, ktorý vo svojich spomienkach opísal Paša ako bezproblémového profesionála a majstra psychologickej práce s ľuďmi - všetci jeho podriadení mu boli osobne lojálni.
V auguste 1944 Pašove „špeciálne atómové jednotky“ vstúpili do Paríža po postupujúcej americkej armáde. V septembri a októbri sa tím presunul najskôr do Belgicka a potom do južného Francúzska, kde zhromaždil najcennejšie údaje, ktoré ustupujúci Nemci zanechali. Bolo teda možné zistiť, že v Oene neďaleko Antverp sa nachádza miesto na spracovanie uránu a neskôr prišla informácia, že uránová ruda bola spracovávaná aj v Toulouse. Práca nebola ľahká: relatívne slabo ozbrojení účastníci misie, niekedy stačili uchytiť cenné materiály priamo z pred nosa Nemcov, pretože často predbiehali postupujúci predvoj svojej (americkej) armády, ale pritom upadali do ozbrojených stretov. Celkové množstvo zachytenej uránovej rudy bolo v tom čase 31 ton. Do konca novembra vstúpila skupina Alsos do Štrasburgu: objavili sa informácie o tom, že tam niekde existujú nemeckí nukleárni fyzici. Väčšinu z nich sa podarilo zajať čo bolo „super“, ale ako sa ukázalo, ešte cennejšia bola dokumentácia ukazujúca kam sa až dostali. Ako to neskôr opisovali, študovali dokumenty pri sviečkach dva dni, až kým ich nerozboleli oči. Výsledok bol jasný, že Nemci nemali atómovú bombu a v blízkej budúcnosti ju ani nemohli vytvoriť!
Mohlo by sa zdať, že človek mohol vydýchnuť, ale posledných šesť mesiacov vojny bolo najintenzívnejších. Vymedzovacie čiary už boli jasne vyznačené a Američania nechceli, aby ani vzácne materiály - a predovšetkým ani múdre hlavy - nepadli do ruských rúk „doteraz spojencov“. Po prekročení Rýna koncom februára 1945 sa Pašov tím pripojil k mobilným prieskumným skupinám s cieľom urýchliť tento proces a prakticky vstúpiť do miest spolu s armádou. Preteky sa netýkali iba Sovietov, ktorí mali tiež zálusk na nemeckých jadrových vedcov, ale aj Francúzov: Američania, ktorí predstihli postupujúce jednotky generála de Gaulla a často konali za frontom, rýchlo prehľadávali všetko, k čomu sa mohli dostať. Nieslo to kódový názov „Aquatoria“. V apríli získali informácie o tom, že skupina vedcov sa skrýva v nemeckom poľnom laboratóriu v Hechingene. Keď sa Paš hnal dopredu, a začal plánovať operáciu rýchleho pristátia a ihneď začal aktívny výcvik, Goudsmit nezdieľal taký istý názor a cez svoje kontakty sa mu Pašov plán podarilo zastaviť. To mu nikdy Paš nikdy neodpustil, hoci sa neskôr stali blízkymi priateľmi. Vedcov musel brať „obvyklým“ spôsobom. 17. apríla sa tímu Alsos podarilo zachytiť 1100 ton uránovej rudy v soľných baniach neďaleko Stasfurtu.
Začiatkom mája sa snažili zajať nemeckého laureáta Nobelovej ceny Wernera Heisenberga. Paš prišiel do Urfelda so šiestimi spolubojovníkmi. Po meste sa rozšírili zvesti o tom, že prišiel americký plukovník, a k nim hneď prišli dvaja anglicky hovoriaci dôstojníci SS: vojna sa prehrala, chceli sa vzdať čestne spolu s niekoľkými stovkami svojich vojakov za predpokladu, že celý pluk prejde pod velenie plukovníka. Paš si s nimi zahrával a na mape ukázal, kam priviesť nasledujúce ráno ľudí. Jeden z jeho pobočníkov však celú vec zmaril, keď mu argumentoval, že ako môžu prijať toľko väzňov, keď ich je len sedem? O hodinu neskôr museli nešťastní Američania rýchlo opustiť mesto.
Kostolné šachy
31. októbra boli účastníci Alsos stiahnutí z Európy a 10. decembra Paš napísal svoju záverečnú správu. Podľa jeho odhadov to bol úplný úspech: vykonali celkom 22 operácií, zachytili bohaté trofeje a pre rôzne inštitúcie bolo napísaných asi 400 vedeckých správ. Po celú dobu misia stratila iba jedného človeka, ktorý zomrel pri nehode 8. mája 1945. V decembri bol Paš vyznamenaný medailou „Za vynikajúcu službu“ - druhé najstaršie ocenenie americkej armády. Iróniu je, že z neznámeho dôvodu ju fyzicky dostal až v roku 1963. Briti však už v auguste 1945 odmenili Paša Rádom Britského impéria 4. stupňa.
Medzi Pašove špeciálne „trofeje“ patrilo desať nemeckých fyzikov vrátane laureátov Nobelovej ceny Wernera Heisenberga, Otta Hahna a Maxa von Laue, ktorí boli Britskými úradmi na rok internovaní. Napriek spolupráci oboch krajín sa po vojne každá mocnosť snažila udržať si cenné „mozgy“ pre seba. Angloamerické partnerstvo v jadrových otázkach bolo následne oslabené v roku 1946, keď USA schválili zákon o jadrovej energii, ktorý zakazoval zdieľanie technických informácií tohto druhu.
Medzitým sa Paš rozhodol vrátiť do civilného života a 19. decembra 1945 demobilizoval z aktívnej služby, a vrátil sa k učiteľovaniu. Ale dlho mu to nevydržalo.
Už v polovici roku 1946 je Paš v Tokiu, kde pracuje v ústredí generála Douglasa MacArthura ako vedúci odboru zahraničných vzťahov, kde pomáhal náčelníkovi americkej spravodajskej služby v hlavnom velení, generálmajorovi Charlesovi Willoughbymu, ktorého MacArthur žartom nazýval „krotkým fašistom“.
Rovnako ako v Európe, nielen ZSSR ale aj USA súťažili aj v porazenom Japonsku o právo ovládať miestnu politiku pomocou rôznych pák. V marci 1946 sa japonská pravoslávna cirkev rozhodla znovu zjednotiť s moskovským patriarchátom a miestneho biskupa Nikolaja prijal patriarcha Alexej I. Ale už v nasledujúcom mesiaci japonská cirkevná rada náhle prepustila Nikolaja z funkcie a namiesto toho zavolala biskupa z „americkej metropoly“. Kľúčovú úlohu zohral Paš, ktorého otec bol v tom čase metropolita pravoslávnej cirkvi v Amerike. Bol to on, kto presvedčil japonskú pravoslávnu vládu, že by sa nemali orientovať na Moskvu, ale na Washington; jeho otec mu pomohol „vybrať si praktického“ kandidáta. Využívajúc svoje oficiálne postavenie, Paš osobne informoval o tomto probléme MacArthura a zabezpečil jeho plnú podporu. Keď sa Moskva v novembri pokúsila napraviť situáciu, už bolo neskoro. V decembri už nebolo vyslancom ruskej pravoslávnej cirkvi dovolené vstúpiť do krajiny vychádzajúceho slnka a 6. januára 1947 prišiel do Tokia americký biskup Benjamin (Basalyga). A už 7. januára mal svoju prvú bohoslužbu, na ktorej bol Paš medzi mnohými veriacimi. 9. januára, dva dni po prvom kázaní nového biskupa, sa na holandskom veľvyslanectve konala recepcia, na ktorej sa Paš stretol so svojim dlhoročným známym, generálporučíkom Kuzmom Derevjanko, ktorý zastupoval ZSSR v Rade Únie pre Japonsko. Rôzne názory ruského emigranta a sovietskeho veliteľa boli dobre známe; ale okrem toho niekedy medzi sebou hrávali šach. Derevjanko, ktorý si toho zimného dňa s ním potriasol rukou, verejne vyhlásil: „Môj dobrý priateľ, plukovník Paš, ma zase porazil. Samozrejme, ako viete, hovorím o šachu. “ Boris mu odvetil: „Uisťujem vás, páni, že vo všetkých ostatných prípadoch to bola oficiálna nevyhnutnosť.“ Túto partiu (nielen šachu samozrejme) Derevjanko jednoznačne prehral....
Temné záležitosti
Posledné obdobie aktívnej kariéry Paša je mimoriadne ťažké študovať: časť dokumentácie je stále utajená, časť je zničená alebo jednoducho nedostupná.
Boris Paš sa do Európy vrátil na jar 1949. V tom čase už niekoľko rokov prebiehala tajná operácia „PaperClip - kancelárska sponka“, ktorá bola niečo ako pokračovanie misie „Alsos“: bývalé vedecké nacistické „mozgy“ boli prevážané do USA, kde začali pracovať pre Američanov a ich špinavá minulosť keď to bolo potrebné, bola retušovaná. Autori, ktorí o tejto histórii písali, tvrdili, že Paš sa zúčastnil aj tohto programu.
Od roku 1948 do roku 1951 pôsobil ako vojenský zástupca pri CIA. Počas tejto doby mal na starosti kontroverzný program CIA s názvom PB-7, ktorý bol vytvorený na riešenie tzv. „mokrých vecí“, ako sú únosy a atentáty. Dôkazy o tom, že by aj on niekedy vykonával niečo z toho neexistujú o čom svedčil pred vyšetrovacím výborom v roku 1975. Od roku 1952 do roku 1953 pôsobil ako plánovací dôstojník špeciálnych síl v USA v Rakúsku. Jeho konečné posty boli späť v USA, ako zástupca vedúceho štábu spravodajských služieb šiestej armády v rokoch 1953 až 1956 a v kancelárii zástupného ministra obrany pre riadené strely vo Washingtone, DC, od roku 1956 do jeho odchodu z armády v roku 1957.
Po odchode z armády sa Pash stal šéfom východoeurópskej a ZSSR divízie Quartermaster Technology Intelligence Agency. V roku 1961 prešiel do zahraničného vedecko-technického centra armády Spojených štátov. V júni 1963 odišiel zo štátnej služby.
Boris Paš (Pash) resp. Boris Fedorovič Paškovsky sa dožil úctyhodného roku 95 rokov. Zomrel 11. mája 1995 v Greenbrae v Kalifornii a bol pochovaný na srbskom cintoríne v Colme.
