Jadrová energia – Koniec II. Svetovej vojny a použitie atómových bômb. (D)

Autor: Marian Nanias | 14.5.2020 o 6:06 | Karma článku: 3,34 | Prečítané:  343x

Použitie atómových bômb na konci II. Svetovej vojny bolo a stále je kontroverzná téma pre politikov, historikov ako aj bežných občanov. Ako to bolo naozaj? Pohľad do archívov......štvrtá posledná časť.

Toto je štrvrtá, posledná časť článku. Ak ste ešte nečítali článok od začiatku, tak si môžete jeho prvú časť prečítať tu:

https://nanias.blog.sme.sk/c/535665/jadrova-energia-koniec-ii-svetovej-vojny-a-pouzitie-atomovych-bomb-a.html 

A druhú časť tu:

https://nanias.blog.sme.sk/c/535666/jadrova-energia-koniec-ii-svetovej-vojny-a-pouzitie-atomovych-bomb-b.html

A tretiu časť tu:

https://nanias.blog.sme.sk/c/535668/jadrova-energia-koniec-ii-svetovej-vojny-a-pouzitie-atomovych-bomb-c.html

Dokumenty 72A-C: Atómový útok na Nagasaki: - Hlavným (pôvodným) cieľom druhého atómového útoku bola Kokura, ktorá mala veľkú výzbroj arzenálu a munície, ale rôzne problémy vylúčili mesto z vtedajšieho bombardovania; a preto namiesto toho posádka B-29, ktorá niesla bombu „Fat Man“, letela k náhradnému cieľu, ktorý bol Nagasaki.

Z neskorších tajných kódovaných správ o misii vyplýva, že bombový útok na Nagasaki okamžite zabil najmenej 39 000 ľudí, pričom neskôr zomreli aj ďalší. Podľa Franka „skutočný počet úmrtí v dôsledku atómových bômb nebude nikdy známy“, ale „obrovské množstvo“ sa pohybuje niekde medzi 100 000 a 200 000 ľuďmi. Neskôr Barton J. Bernstein a Martin Sherwin tvrdili, že ak by vedúci predstavitelia politiky vo Washingtone udržali prísnu kontrolu nad dodávkou bomby namiesto toho, aby rozhodnutie nechali  na generálovi Grovesovi, tak by sa asi útoku na Nagasaki dalo vyhnúť. A že by vraj bola kombinácia prvej atómovej bomby a sovietskeho vyhlásenia vojny Japonsku stačila na kapituláciu Tokia. Naproti tomu Maddox tvrdí, že Nagasaki bolo nevyhnutné, aby japonskí „jastraby tvrdej línie“ nemohli „minimalizovať prvú explóziu“ alebo ju inak zneužiť.

Smerom k (Japonskej) kapitulácii

9. Augusta 1945 - Do niekoľkých dní po bombovom útoku na Hirošimu americká vojenská spravodajská služba zachytila japonské správy o zničení mesta. Podľa „svedectva očitých svedkov (a odhadov, ktoré počuli)… ... čo sa týka bombového útoku na Hirošimu“: „Sa obete odhadujú na 100 000 osôb.“

Memorandum Hošina o cisárovom „posvätnom rozhodnutí [go-seidan]“, 9. - 10. augusta 1945 - Napriek bombovému útoku na Hirošimu, sovietskej vojnovej deklarácii a rastúcim obavám z domácej nestability nemohol japonský kabinet (ktorého rozhodnutia vyžadovali jednomyseľnosť) stále nájsť konsenzus o prijatí Postupimskej deklarácie. Členovia Najvyššej vojnovej rady – tzv. „Veľká šesťka“ - chceli odpovedať na Postupim tak, aby zahŕňal aspoň štyri podmienky (napr. žiadna okupácia! ,  dobrovoľné odzbrojenie); a boli ochotní bojovať až do konca. Strana hľadajúca mierovú cestu však obratne manévrovala, aby prelomila patovú situáciu hlavne presvedčením neochotného cisára, aby zasiahol. Podľa Hasegawu sa Hirohito ho presvedčili, že ide o zachovanie monarchie (cisárstva). Neskôr večer 9. augusta sa preto cisár a jeho poradcovia stretli v bombovom bunkri cisárskeho paláca.

Zenshiro Hoshina, vyšší námorný štátny úradník, sa zúčastnil na konferencii a pripravil podrobnú správu. Počas predsedníctva predsedu vlády Suzukiho mal každý z ministrov príležitosť vyjadriť svoje názory priamo cisárovi Hirohito. Zatiaľ čo minister armády Anami mlčky hrozil štátnym prevratom („občianska vojna“), cisár prijal väčšinový názor, že odpoveď na Postupimskú deklaráciu by mala obsahovať iba jednu podmienku, a nie štyri, ktoré požaduje „veľká šestka“. Avšak podmienka, ktorú Hirohito prijal, nebola podmienkou, ktorú na konferenciu priniesol minister zahraničia Togo. V stávke bolo vymedzenie „kokutai“ tj. (národná politika). Togov návrh by bol vo všeobecnosti v súlade s ústavnou monarchiou, pretože definoval kokutai úzko ako cisára a cisársku domácnosť.

Hirohito však prijal návrh extrémistického nacionalistu Kiichira Hiranumu, ktorý vychádzal z prevládajúcich pochopení kokutai: ako „mýtická predstava“, že cisár je živým bohom. "Bolo to potvrdenie cisárových teokratických síl, nezaťažených akýmkoľvek zákonom, založeným na šintoistických bohoch v staroveku a úplne nezlučiteľné s ústavnou monarchiou." Japonská reakcia na Postupimskú deklaráciu bola teda proti „akejkoľvek požiadavke, ktorá by bola na ujmu výsad jeho Veličenstva ako suverénneho vládcu“. Lenže to sa ukázalo pre Trumanovu administratívu ako neprijateľné!

10. Augusta 1945 - Prvá japonská kapitulačná ponuka bola zachytená krátko pred jej vysielaním v Tokiu. Toto vydanie diplomatického zhrnutia zahŕňa aj správu Toga o jeho oznámení o sovietskom vyhlásení vojny, správach o sovietskych vojenských operáciách na Ďalekom východe a o zastavení francúzskej diplomatickej prepravy. Úplný preklad ponuky na odovzdanie bol rozoslaný samostatne. Preklady sa však líšia, ale vyjadrujú dôležitý bod, ktorý bránil prijatiu ponuky zo strany USA: Pre Tokio je podmienkou, že spojenci nevytvoria „požiadavky, ktoré by poškodzovali výsady Jeho Veličenstva ako suverénneho vládcu“.

10. augusta 1945 – Poznámky v denníku Henryho Wallace - Minister obchodu (a bývalý viceprezident) Henry Wallace poskytuje podrobnú správu o stretnutí vlády, kde Truman a jeho poradcovia diskutovali o ponuke japonskej kapitulácie, vstupe Ruska do Manžúrie a verejnej mienke o „tvrdých“ podmienkach kapitulácie. V situácii keď je Japonsko blízko kapitulácie si presadil Truman prezidentskú kontrolu a nariadil zastavenie atómových bombových útokov. Barton J. Bernstein neskôr poukazuje na Trumanove poznámky a komentár o „všetkých tých deťoch“, že nakoniec uznal, že bomba spôsobila masové ľudské straty a že cieľ nebol výlučne iba vojenský.

10. - 11. augusta 1945 – Poznámky v diáre Roberta P. Meiklejohna - Meiklejohn píše o tom, ako sa spolu s ostatnými na moskovskom veľvyslanectve dozvedeli o bombovom útoku na Nagasaki z bulletinu OWI. Záznamy z 10. a 11. augusta pokrývajú diskusiu na veľvyslanectve o rozhlasovom vysielaní, v ktorej sa uvádza, že Japonsko by sa vzdalo, pokiaľ to nebude mať vplyv na štatút cisára. Harriman vraj tvrdil, že „odovzdanie je už v obálke“ kvôli ustanoveniu Postupimskej deklarácie, ale že Japonci si mohli „zvoliť vlastnú formu vlády, ktorá by pravdepodobne zahŕňala cisára“. Ďalej že „jedinou alternatívou cisára je komunizmus“, čo znamená, že oficiálna úloha cisára bola nevyhnutná na zachovanie sociálnej stability a zabránenie sociálnej revolúcii.

10. - 11. augusta 1945 – Poznámky v diáre ministra Stimsona správa o udalostiach z 10. augusta sa zamerala na diskusiu o odpovedi Japoncov, najmä na otázku cisára. Odpoveď USA, ktorá bola vypracovaná v priebehu dňa, túto poznámku výslovne neodmietla, ale navrhovala, aby bola akákoľvek predstava o „výsadách“ cisára nahradená predstavou, že všetci Japonci by boli „podriadení najvyššiemu veliteľovi Spojeneckých síl.“ Tento jazyk bol tak dostatočne nejednoznačný, aby umožnil japonským obyvateľom, keď ich Hirohito vyzve, aby uverili, že sa sami môžu rozhodnúť o budúcej úlohe cisára. Stimson s tým súhlasil, pretože veril, že rýchla odpoveď Japoncom by umožnila USA „dostať (japonskú) vlasť do amerických rúk skôr, ako by si Rusi mohli uplatniť akýkoľvek podstatný nárok na okupáciu a pomoc pri ovládnutí“. Ak by nóta obsahovala osobitné ustanovenie pre ústavnú monarchiu, tvrdil neskôr Hasegawa, „zobralo by sa vietor z plachiet“ vojenskej frakcie a Japonsko by sa mohlo vzdať o niekoľko dní skôr, 11. alebo 12. augusta namiesto 14. augusta.

10-11 August 1945 – Poznámky z denníka Waltera Browna - Brown spomína Byrnesovu informáciu o stretnutí v Bielom dome z 10. augusta o japonskej mierovej ponuke, čo sa trochu líši od poznámok v Stimsonovom denníku. Podľa toho, čo Byrnes povedal Brownovi, Truman, Stimson a Leahy vraj uprednostnili prijatie japonskej nóty, ale Byrnes namietal, že USA by „mali ísť„ nie ďalej, ako sme boli ochotní ísť v Postupime. “ Stimson vo svojom stretnutí poznamenal, že Byrnesove obavy („znepokojené a úzkostné“) týkajúce sa japonskej noty naznačujú, že on (Stimson) uprednostnil prijatie, ale debatu nepovažoval tak vyhranenú ako Browns.

10. augusta 1945 – Od Generála L. R. Grovesa veliteľovi štábu George C. Marshallovi -  Zatiaľ čo Groves už plánoval (v závislosti od počasia) niekedy po 17. auguste použitie tretej atómovej zbrane, Marshallova poznámka k tomuto memorandu ukazuje, že sa riadil pokynmi Trumana, aby zastavil jadrové útoky: „(Atómová bomba) Nesmie byť zhodená na Japonsko bez výslovného vyjadrenia a splnomocnenia prezidenta.“

10. augusta 1945 - Memorandum o konverzácii, „Japonské kapitulačné rokovania“ – dokumenty ambasádora USA v ZSSR W. Averella Harrimana – Počas večere sa medzi Harrimanom, britským veľvyslancom Kerrom a sovietskym ministrom zahraničných vecí Molotovom diskutovalo „O prípadnej kapitulácii Japonska“, (diskusia sa pretiahla až do dvoch hodín ráno). V priebehu rozhovoru dostal Harriman správu z Washingtonu, ktorá obsahovala navrhovanú odpoveď USA a žiadosť o sovietsku podporu odpovede. Po veľkom nátlaku Harrimana sa Sovieti k odpovedi prihlásili, ale nie skôr, kým si navzájom nevysvetlili názory nad kontrolou Japonska - či by nemala mať aj tam Moskva svojho najvyššieho veliteľa. To bolo vlastne začiatok americko-sovietskych „ťahaníc“ kvôli okupačným opatreniam pre Japonsko.

12. Augusta 1945 – Poznámky z diára admirála Tagakiho - Keďže rôzne vládne frakcie smerovali k tomu, ako reagovať na Byrnesovu poznámku, ministri námorníctva Yonai a admirál Tagaki diskutovali o najnovšom vývoji. Yonai bol naštvaný, že náčelník štábu Yoshijiro Umezu a hlavný námorný dôstojník Suemu Toyada poslali cisárovi memorandum, v ktorom tvrdia, že prijatie nóty Brynesa by „znesvätilo dôstojnosť cisára“ a urobilo z Japonska prakticky „otrokársky národ“. Cisár prenasledoval Umezua a Toyodu za vyvodenie unáhlených záverov; v tom mal podporu Yonaia, ktorý ich odsúdil. Ako Yonai vysvetlil Tagaki, konfrontoval aj námorného vicepremiéra Takijira Onishi, aby sa ubezpečil, že sa riadil akýmkoľvek rozhodnutím cisára. Yonai sa ubezpečil, že Takagi rozumel dôvodom ukončenia vojny a prečo veril, že atómová bomba a sovietske vyhlásenie vojny Japonsku by uľahčili kapituláciu.

12. augusta 1945 - Memorandum od generálmajora Claytona Bissella, zástupcu náčelníka štábu G-2, pre náčelníka štábu „Odhad situácie v Japonsku na nasledujúcich 30 dní“, - Nie je celkom isté, že sa kapitulácia blíži, armádne spravodajské služby nevylučujú možnosť, že by sa Tokio pokúsilo „pretiahnuť rokovania“ alebo odmietnuť Byrnesov návrh a budú pokračovať v boji. Ak sa Japonci rozhodnú pokračovať v boji, G-2 sa domnieva, že „Atómové bomby nebudú mať v nasledujúcich 30 dňoch rozhodujúci účinok.“ A preto Richard Frank zdôraznil, že tento a ďalšie dokumenty naznačujú, že najvyššie velenie si nie je také isté, či sa Japonsko dostalo do bodu, že sa skutočne chce vzdať!

13. Augusta 1945 - Schôdza (Japonského) kabinetu k odpovedi pre štyri Veľmoci – Byrnesova nóta nezmenila patovú situáciu v japonskom kabinete. Zmienka o diskusiách vlády z 13. augusta, ktorú pripravil minister informácií Toshiro Shimamura, vykázala rovnaké rozdiely ako predtým. Anami a niekoľko ďalších ministrov naďalej tvrdili, že Spojenci ohrozujú kokutai a že stanovenie štyroch podmienok (žiadna okupácia atď.) neznamená, že vojna bude pokračovať (inými slovami že vojna sa skončí). Napriek tomu Anami tvrdil: „Stále máme určité právo ako aj moc bojovať.“ Suzuki, ktorý ticho spolupracoval s mierovou stranou, vyhlásil, že spojenecké podmienky sú prijateľné, pretože dali „matnú nádej v tme“ na zachovanie cisára. Na konci stretnutia oznámil, že sa ohlási Hirohitovi a požiada ho, aby urobil ďalší „Posvätné rozhodnutie“. Medzitým už viacerí dôstojníci armády naplánovali štátny prevrat, aby zmarili plány na kapituláciu.

13. augusta 1945 - Prepis telefónneho rozhovoru medzi generálom Hullom a plukovníkom Seamanom - 1325 - Zatiaľ čo Truman zrušil príkaz na použitie jadrových bômb, vojna ešte nebola ukončená a existovala neistota ohľadom japonských ďalších krokov. Generál John E. Hull (šéf personálu pre operačnú divíziu vojnového oddelenia) so zodpovednosťou za plánovanie vojnových operácií a jeden zo spolupracovníkov Grovesa ,

Plukovník LE Seeman, naďalej uvažovali o ďalšom použití jadrových zbraní a vzťahu k možnej invázii do Japonska. Ako vysvetlil Hull, „nemali by sme sa sústreďovať na (iné) ciele, ale na tie ktoré budú najväčšou pomocou pri invázii, tj. na priemysel, morálku, psychológiu atď.“ Seaman súhlasil a diskutovali o taktike „Bližšie k taktickému použitiu,“ ktorá by sa mohla použiť napríklad aj na pristátie na pláži. V článkoch z roku 1991, Barton Bernstein a Marc Gallicchio použili tento a ďalší dôkaz na rozvinutie argumentu, že koncepcie taktického využívania jadrových zbraní sa prvýkrát objavili už na konci druhej svetovej vojny.

13. Augusta 1945 – Zachytené a dekódované (v rámci „Magic“) dôležité informácie o jednotkách v japonskej armáde, ktoré sa nechceli vzdať, (sú zrejmé z odpočúvaných správ z 12. a 13. augusta). Znela v nich ochota radšej akceptovať „zničenie armády a námorníctva“ namiesto kapitulácie, čo nakoniec bola inšpirácia pre vojenský prevrat, ktorý sa odohral ale zlyhal v noci zo 14. augusta.

14. augusta 1945 - Druhé „Posvätné rozhodnutie“ Japonského cisára –

Časť najvyšších japonských vládnych činiteľov naklonený mierovému urovnaniu, vystrašená rýchlym presunom sovietskych síl do Mandžúrie a z  obavy armádneho puču, spustila plán na presvedčenie Hirohita, aby sa stretol s vládnym kabinetom, a „veľkou šestkou“ na vyriešenie patovej situácie.

Japonsko už deň meškalo v reakcii na Byrnesovu nótu a Hirohito súhlasil s rýchlym rozhodnutím. O 10:50 hod. sa stretli v podzemnom bunkre v jeho paláci. Zápis z jednania robil riaditeľ informácií Shimomura, a vyjadruje v ňom drámu príležitosti (ako aj jeho záujem presunúť vinu za debakel na armádu). Po tom ako dal Suzuki najprv príležitosť predložiť svoje argumenty proti prijatiu Byrnesovej nóty zástancom vojenského riešenia - Umeda, Toyoda a Anami - požiadal samotného cisára aby vystúpil. Hirohito požiadal vedenie, aby prijalo nótu, a tvrdil, že pokračovanie vojny by premenilo národ na „popol“. Hirohitove vyjadrenia o „znášaní neznesiteľného“ a jeho smútku nad vojnovými stratami a utrpením predznamenali a jeho vyjadrenia, ktorý použil vo svojom verejnom oznámení neskôr na nasledujúci deň. Podľa Bixa „Hirohitov jazyk ho pomohol premeniť z vojnového na mierového vodcu, z chladného panovníka na človeka, ktorý sa staral o svoj ľud“, ale „čo ho asi najviac motivovalo ... bola jeho túžba zachrániť politicky splnomocnenie trónu (samého so sebou). “

Hirohito povedal, že nahrá zvukový záznam jeho oznámenia o kapitulácii, aby to počul celý národ.

14. augusta 1945- Telegram amerického veľvyslanectva č. 5599 americkému Ministerstvu zahraničných vecí - Keďže ešte stále nebolo oznámené o kapitulácii Japoncov, prezident Truman bol presvedčený, že bude asi pravdepodobne potrebné ďalšie atómové bombardovanie. Po stretnutí v Bielom dome (14. augusta), britský minister John Balfour informoval, že Truman „smutne poznamenal, že teraz nemá inú alternatívu, než nariadiť, aby bola zhodená atómová bomba na Tokio“. Toto myslenie bolo pravdepodobne emocionálne vyvolané úzkosťou a neistotou. Truman očividne neuvažoval o tom, že by Tokio malo byť zničené bombardovaním, a bol si vedomý, že atómové bombardovanie by zabilo aj cisára, čo by veľmi skomplikovalo kapituláciu. Okrem toho možno ani nevedel, že tretia bomba bola stále v ešte v USA a že nebude ešte takmer týždeň k dispozícii. Ako sa však ukázalo, o niekoľko hodín neskôr, o 16:05, Biely dom dostal oznámenie o kapitulácii Japoncov.

Pokus o vojenský prevrat.

Ten večer sa dôstojníci armády pokúsili zmocniť sa cisárovho paláca a nájsť Hirohitovu nahrávku, ale puč zlyhal.

Ráno nasledujúceho dňa spáchal generál Anami samovraždu.

Taktiež ráno 15. augusta Hirohito dal odvysielať svoju reč japonskému národu (hoci nikdy nepoužil slovo „kapitulácia“).

O niekoľko týždňov neskôr, 2. septembra 1945 na americkej vojnovej lodi Missouri zakotvenej v Tokijskom prístave, podpísali japonskí predstavitelia kapitulačné dokumenty.

Vojna sa skončila.

 

 

Čo si o tom všetkom Truman myslel?

Prezident Truman hovoril o atómových bombových útokoch vo svojom príhovore na výročnej večeri klubu Gridiron 15. decembra 1945, ktorú usporiadali šéfovia kancelárií a ďalšie vedúce osobnosti organizácií tlačových médií. Povedal v preklade asi toto:

„Viete, najhoršie rozhodnutie, aké som kedy musel urobiť, bolo moje rozhodnutie v Postupime. Nemalo to nič spoločné s Ruskom, Britániou alebo Nemeckom. Bolo to rozhodnutie vypustiť najstrašnejšiu zo všetkých deštruktívnych zbraní pri masovom zabíjaní ľudí. Minister vojny, pán Stimson, a ja sme toto rozhodnutie zvážili s najväčšou pokorou a modlitbou. Ale prezident sa musel rozhodnúť. Bolo to tak, že štvrť milióna výkvetu našej mladej generácie stála za pár japonských miest, a stále si myslím, že to tak je. Ale nemohol som si pomôcť, ale nemyslieť na nevyhnutnosť vymazania žien a detí a civilistov. Dali sme im však spravodlivé varovanie a požiadali sme ich, aby prestali. Vybrali sme niekoľko miest, v ktorých bola práca pre hlavné odvetvia vojnového priemyslu, a tam sme zhodili bomby. Rusko sa tiež poponáhľalo a vojna sa skončila. “

Kto sa chce začítať, a pozrieť si elektronické kópie dokumentov, fotografie, či iný komentár (samozrejme v anglickom jazyku) tak to nájde tu:

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Haščák strávil noc za mrežami. Môže tam pobudnúť dlhšie

Po zásahu sa vzdal výkonných funkcií v Pente. Ostáva spolumajiteľom.


Už ste čítali?