Jadrová energia – Koniec II. Svetovej vojny a použitie atómových bômb (B)

Autor: Marian Nanias | 12.5.2020 o 9:06 | Karma článku: 3,24 | Prečítané:  831x

Použitie atómových bômb na konci II. Svetovej vojny bolo a stále je kontroverzná téma pre politikov, historikov ako aj bežných občanov. Ako to bolo naozaj? Pohľad do archívov...... druhý diel.

Toto je druhý diel pokračovania článku, ktorý ak ste ho ešte nečítali môžete nájsť a si prečítať tu:

https://nanias.blog.sme.sk/c/535665/jadrova-energia-koniec-ii-svetovej-vojny-a-pouzitie-atomovych-bomb-a.html 

6. júna 1945 - V memorande Harrisona, špeciálneho asistenta Stimsona v záležitostiach týkajúcich sa projektu Manhattan, Arneson zaznamenal rozhodnutie na schôdze dočasného výboru vrátane kritéria cieľa a útokubez predchádzajúceho upozornenia“.

6. júna 19455 - Stimson a Truman mali stretnutie o tom, ako by mali riešiť konflikt s francúzskym prezidentom DeGaulleom o pohybe francúzskych síl na talianskom území. (Truman nakoniec prerušil vojenskú pomoc Francúzsku s cieľom prinútiť Francúzov, aby sa stiahli).

Ako je zrejmé z diskusie, Stimson rozhodne nemal rád de Gaulla, ktorého považoval za „psychopatického“. Konverzácia čoskoro prešla na atómovú bombu s diskusiou o plánoch informovať Sovietov, ale až po úspešnom teste. Obaja sa zhodli na tom, že možnosť „jadrového partnerstva “s Moskvou bude závisieť od„ quid pro quos “:„ tj. od urovnania poľských, rumunských, juhoslovanských a mančúrskych problémov “. Stimson pochyboval o zameraní na mestá a o zabíjaní civilistov prostredníctvom bombardovania v oblasti z dôvodu jeho dopadu na reputáciu USA, ako aj na problém s hľadaním cieľov pre atómovú bombu. Neskôr toto Barton Bernstein použil ako na ďalší dôkaz vplyvu „staršej morálky“ na Stimsona.

12. júna 1945 - Fyzici Leo Szilárd a James Franck, nositeľ Nobelovej ceny, boli členmi štábu v  „MetLab - Hutníckom laboratóriu“ na Univerzite of Chicago, ktoré bolo tajné nazvanie časti programu Manhattan ako projekt na výrobu paliva pre atómovú bombu.

Szilárd aj keď sa snažil, sa nezúčastňoval na operatívnych prácach na bombe lebo ho generál Groves držal pod prísnym dohľadom, ale riaditeľ laboratória Met Lab Arthur Compton považoval Szilárda za užitočné mať pri sebe. Franck predsedal výboru o dlhodobých dôsledkoch bomby, kde v diskusii boli hlavnými prispievateľmi boli Szilard a Eugene Rabinowitch, ktorý vypracoval správu, ktorá odmietla prekvapivý útok na Japonsko a namiesto toho odporučil demonštráciu bomby na „púšti alebo na  pustom ostrove. “

Tvrdili, že jadrové zbrane „budú brať seriózne najneskôr po našej prvej demonštrácii existencie jadrových zbraní“. Výbor považoval medzinárodnú kontrolu za alternatívu, ale upozorňovali, že táto možnosť by bola ťažká, keby USA použili najprv túto zbraň na vojenské účely. Compton vyjadril pochybnosti o odporúčaniach, ale vyzval Stimsona, aby správu preštudoval. Martin Sherwin argumentoval, že Franckov výbor zdieľa dôležitý predpoklad s Trumanom a jeho okolím, že „atómový útok proti Japonsku by „Rusov šokoval“ - ale vyvodil si o dopade takého šoku úplne iné závery.

13. júna 1945 – V memorande úradujúceho ministra zahraničných vecí Josepha Grewa prezidentovi tento píše (bol predtým veľvyslanec v Japonsku, a mal rozsiahle znalosti o japonskej politike a kultúre) o svojom postoji k koncepcii bezpodmienečnej kapitulácie. Považoval za nevyhnutné, aby USA vyhlásili svoj zámer zachovať inštitúciu cisára. V memorande prezidentovi Trumanovi, vysvetlil, že „ak nie je možné objasniť naše zámery“ týkajúce sa postavenia cisára „bude to určite predĺženie vojny a bude to stáť veľké množstvo ľudských životov“.

14. júna 1945 – V memorande od náčelníka štábu Marshalla ministrovi vojny, o pripomienkach k ukončeniu japonskej vojny píše George A. Lincoln v komentári (k ďalšiemu memorandu Herberta Hoovera), že prediskutovali vojnové ciele, ako aj návrhy (na uchovanie si tváre) pre Japonsko o povahe navrhovanej deklarácie japonskej vlády vrátane problému definovania „bezpodmienečnej kapitulácie“. Lincoln argumentoval proti pozmeneniu pôvodného navrhnutého konceptu bezpodmienečnej kapitulácie, pretože: ak je „formulovaný tak, aby to vyvolalo vyjednávanie“, videl riziká v možnom predĺžení vojny alebo snahe o „kompromisný mier“. J. Samuel Walker neskôr k tomu poznamenal, že tieto riziká pomáhajú vysvetliť, prečo vyšší (japonskí) úradníci neboli ochotní upraviť požiadavku na bezpodmienečnej kapitulácii.

16. júna 1945 – V memorande J. R. Oppenheimera pod názvom „Odporúčania týkajúce sa okamžitého použitia jadrových zbraní“, adresovanom Stimsonovi, a kolegom vo vedeckom poradnom paneli informuje o tom že Arthur Compton, Ernest O. Lawrence a Enrico Fermi - mlčky nesúhlasili so správou vedcov z „Met Lab“, a že sa zasadzujú za včasné vojenské použitie, ale nie skôr, ako budú o atómovom projekte informovaní kľúčoví spojenci s cieľom začať dialóg o tom, „ako môžeme spolupracovať na tom, aby tento vývoj prispel k zlepšeniu medzinárodných vzťahov“.

18. júna 1945 - Po ničivej bitke o ostrov Okinawa diskutovali Truman a vojenskí velitelia o tom, čo bude potrebné na zabezpečenie kapitulácie Japonska. V diskusii sa ukázalo, že Japonsko nie je pripravené kapitulovať.

Marshall veril, že by si to vyžadovalo vstup Sovietskeho zväzu do vojny (s Japonskom) a inváziu do Kjúšú, dokonca naznačil, že vstup do Sovietov by mohol byť „rozhodujúcim krokom, ktorý ich (Japoncov) privedie ku kapitulácii“. Truman a náčelníci štábov preskúmali plány vyslania vojsk na Kjúšú 1. novembra, čo bolo podľa Marshalla nevyhnutné, pretože vzdušná sila nebola rozhodujúca. Veril, že obete nebudú väčšie ako straty spôsobené bitkou o Luzon, tj. okolo 31 000. Čiastočne to poukazuje na diskusiu o atómovej bombe (spomenuté ako „niektoré ďalšie záležitosti“), ale žiadne dokumenty nezverejňujú túto časť stretnutia. Záznam z tohto stretnutia sa objavil v zložitej diskusii o odhadoch obetí spôsobených možnou inváziou do Japonska. Zatiaľ čo povojnové opodstatnenie bomby naznačovalo, že invázia do Japonska mohla spôsobiť veľmi vysoké straty na životoch (mŕtvych, zranených alebo nezvestných), od stotisíc po milión, historici rázne diskutovali o rozsahu, v akom boli odhady nafúknuté.

Podľa povojnových spomienok a rozhovoroch McCloya počas tohto stretnutia on vyzdvihol možnosť likvidácie vojny zaručením zachovania cisára, aj keď ako ústavného panovníka. Navrhoval, že ak sa Tokio nepodarí presvedčiť, aby Spojené štáty odhalili tajomstvo atómovej bomby, a tak zaistili bezpodmienečnú kapituláciu Japonska. Kým McCloy neskôr pripomenul, že Truman o to prejavil záujem, zároveň povedal, že minister zahraničných vecí Byrnes návrh „prehliadol“ kvôli jeho opozícii voči akýmkoľvek „dohodám“ s Japoncami. Podľa poznámok Forrest Pogue však Truman požiadal McCloya, či má nejaké pripomienky, čím fakticky otvoril diskusiu aj o použití jadrových zbraní položením priamej otázky „Prečo nepoužiť bombu?“

25. júna 1945 - Arneson zhrnul kľúčové rozhodnutia prijaté na schôdzi dočasného výboru 21. júna vrátane odporúčania, aby prezident Truman využil nadchádzajúcu konferenciu spojeneckých vodcov na informovanie Stalina o atómovom projekte. Výbor tiež potvrdil predchádzajúce odporúčania týkajúce sa použitia bomby pri „najskoršej príležitosti“ proti „dvojitým cieľom“. Arneson okrem toho zahrnul odporúčanie výboru na zrušenie druhej časti dohody z Quebecu z roku 1944, v ktorej sa ustanovilo, že Spojené štáty ani Veľká Británia nebudú bombu používať „proti tretím stranám bez vzájomného súhlasu“. Prvému použitiu bomby by teda predchádzal súhlas o rozhodnutí o použití jadrovej zbrane.

26. júna 1945 - Pripomínajúc Stimsonovi aj námietky niektorých vedcov z Manhattanu k vojenskému použitiu bomby, Harrison zhrnul základné argumenty Franckovej správy. Jedným z odporúčaní zdieľaných mnohými vedcami, či už túto správu podporili alebo nie, bolo, aby USA informovali Stalina o bombe skôr, ako bude použitá. Dočasný výbor bol v súlade s týmto návrhom z dôvodu, že sovietska dôvera bude nevyhnutná na to, aby sa v oblasti atómovej energie umožnila povojnová spolupráca.

29. júna 1945 - McCloy bol vo výbore, ktorý pracoval na texte vyhlásenia pre Japonsko, ktoré by mali podpísať hlavy štátov na nadchádzajúcej konferencii v Postupime. Ako poznamenal, najspornejšou otázkou bolo, či by vyhlásenie malo obsahovať odkaz o zachovaní pozície cisára: „Môže to mať (vážne) domáce dôsledky, ale tí, ktorí zrejme vedia o Japonsku najviac, mali pocit, že by to bola veľmi nízka pravdepodobnosť akceptovania. "

29. júna 1945 - Načasovanie navrhovanej požiadavky na Japonskú kapituláciu - tento dokument bol pripravený už niekoľko týždňov pred konferenciou v Postupime, keď vyšší úradníci začali dokončovať text vyhlásenia, ktoré by tam vydali Truman, Churchill a Chiang. Bolo odporučené vydať vyhlásenie „tesne predtým, ako program bombardovania [proti Japonsku] dosiahne svoj vrchol“. Okrem tohto návrhu Stimson alebo niekto z jeho bezprostredných spolupracovníkov tam dopísal „S1“ (čo bol kód atómovej bomby), z čoho vyplýva, že atómové bombardovanie japonských miest bolo pre otázku načasovania veľmi dôležité.

2. júla 1945 - Stimsonovo memorandum prezidentovi „Navrhovaný program pre Japonsko“ - Stimson predložil prezidentovi Trumanovi návrh, že spolupracoval s kolegami na vojnovom oddelení vrátane McCloyho, Marshalla a Grewa. Návrh bol charakterizovaný ako „najkomplexnejší pokus ktoréhokoľvek amerického tvorcu politiky o využitie diplomacie“ s cieľom skrátiť vojnu v Tichomorí. Stimson mal na mysli „starostlivo načasované varovanie“ vydané pred inváziou do Japonska. Medzi kľúčové prvky Stimsonovho argumentu patrila jeho domnienka, že „Japonsko je náchylné k rozumu“ a že „Japonec by sa mohol ešte viac prikláňať k kapitulácii“, ak „nevylúčime ústavnú monarchiu za súčasnej dynastie“. Možnosť „sovietskeho útoku“ by bola podľa neho súčasťou „hrozby“. A ako súčasť správy o hrozbe sa Stimson zmienil o „nevyhnutnosti a úplnosti zničenia“, ktoré by Japonsko mohlo utrpieť, nedal však jasne najavo, či by sa (im) pred použitím atómovej bomby mali objasniť bezpodmienečné podmienky kapitulácie. Truman prečítal Stimsonov návrh, ktorý povedal, že je „silný“, ale zatiaľ sa nezaviazal k žiadnym  podrobnostiam, napr. o pozícii cisára.

6. júla 1945 – Zasadnutie náčelníkov štábov – Hodnotenie nepriateľskej situácie – V prehľade japonských schopností a zámerov videli ich hospodárstvo a spoločnosť pod „obrovským tlakom“; „Pozemná zložka japonských ozbrojených síl však zostávala najväčším vojenským bohatstvom Japonska.“ Alperovitz vidí v tomto odhade vyhlásenia o vplyve vstupu Sovietov do vojny a možnosti podmienečnej kapitulácie, ktorá zahŕňa prežitie cisára ako inštitúcie, ako ďalší dôkaz toho, že politici videli aj alternatívy k použitiu jadrových zbraní. Naproti tomu Richard Frank berie na vedomie tento odhad podmienok kapitulovania japonskej armády v odhade: „Aby bolo odovzdanie prijateľné pre japonskú armádu, bolo by potrebné, aby vojenskí vodcovia verili, že by to nezahŕňalo diskreditáciu tradície bojovníka a že umožnilo by to konečné oživenie armády v Japonsku. “ A Frank zároveň pochopiteľne tvrdí, že toto by bolo úplne „neprijateľné pre každého spojeneckého tvorcu politiky“. (Myslí sa víťazov).

10. júla 1945Sovieti vedeli o jadrovej skúške USA – ZSSR - List šéfa štátnej bezpečnosti V. Merkulova adresovaný ľudovému komisárovi pre vnútorné záležitosti L. P. Berijovi - Tento list z 10. júla 1945 je príkladom sovietskeho úsilia zhromažďovať dôverné informácie o projekte Manhattan, hoci nie všetky podrobnosti boli presné.

Merkulov uviedol, že USA naplánovali skúšku jadrového zariadenia na ten istý deň, aj keď skutočný test sa uskutočnil o 6 dní neskôr. Podľa Merkulova sa vyrábali dva typy bômb – jedna s „prvkom 49“ (plutónium) a druhá s uránom U- 235.  Sovietsky zdroj uviedol, že hmotnosť zariadenia bola 3 tony a predpovedal výbušný výnos 5 kiloton. Táto hodnota bola založená na podhodnotení vedcov projektu Manhattan: skutočný výnos testovacieho zariadenia bol 20 kiloton. Ako je uvádzané v poznámkach L.D. Rjabeva, je možné, že kópia tohto listu Beria skončila v dokumentoch Stalina. To, že v Berijovom archíve chýbajú originálny, naznačuje, že ich mohol odovzdať Stalinovi skôr, ako odišiel na Postupimskú konferenciu.

12. júla 1945 - Japonské hľadanie sovietskej pomoci - Americké vojenské spravodajské služby začali rutinne dešifrovať zachytenú káblovú dopravu japonského ministerstva zahraničných vecí pod „Purpurovým“ krycím kódom už od začiatku septembra 1940. Dekódované správy boli súhrnne známe ako „Magic“. Národná bezpečnostná agentúra uchovávala „magické“ diplomatické a vojenské správy utajované mnoho rokov a celú sériu od roku 1942 do augusta 1945 uvoľnila (odtajnila) až začiatkom 90. rokov.

Výťah správy „Magic“ z 12. júla 1945 obsahuje informáciu o kódovom telegrame  japonského ministra zahraničia Shigenoriho Toga veľvyslancovi Naotake Sato v Moskve týkajúcu sa rozhodnutia cisára hľadať sovietsku pomoc pri ukončení vojny. Keďže Tokio nevedelo, že sa Sovieti svojim spojencom už zaviazali vyhlásiť vojnu Japonsku, niekoľko týždňov sa bezvýsledne pokúšali využiť túto možnosť.

Práve rozkódované „Magic“ od polovice júla priviedlo neskôr k argumentu Alperovitza, podľa ktorého Truman a jeho poradcovia uznali, že ak spojenci prejavia väčšiu flexibilitu v požiadavke na bezpodmienečnú kapituláciu, je cisár pripravený tiež kapitulovať,. Tento bod je ústredným bodom Alperovitzovej tézy, podľa ktorej najvyšší predstavitelia USA uznali tzv. „dvojstupňovú logiku“: teda že uľahčenie  bezpodmienečnej kapitulácie a sovietske vyhlásenie vojny by stačili na to, aby Japonsko kapitulovalo aj bez použitia bomby.

13. júla 1945 - Deň po nahlásení správy od Togo navrhol šéf vojenskej spravodajskej služby Weckerling niekoľko možných vysvetlení japonskej diplomatickej iniciatívy. Robert J. Maddox citoval tento dokument na podporu svojho argumentu, že najvyšší predstavitelia USA uznali, že Japonsko nebolo blízko kapitulovať, pretože sa pokúšalo „odvrátiť porážku“. V podrobnej analýze tohto dokumentu Tsuyoshi Hasegawa, ktorý je tiež skeptický voči tvrdeniam, tvrdí, že každá z troch možností navrhnutých Weckerlingom „obsahovala prvok pravdy, ale žiadna nebola úplne správna“. Napríklad že „vládnuca klika“, ktorá síce podporovala mierové kroky, sa ale nesnažila „odvrátiť porážku“, a naopak hľadala sovietsku pomoc na ukončenie vojny. 

Deň po tom, čo Sato uvažoval o sovietskej mediácii, Togo požiadal veľvyslanca, aby navštívil sovietskeho ministra zahraničných vecí Vjačeslava Molotova a povedal mu o „súkromnom úmysle cisára vyslať kniežaťa Konoje ako osobitného vyslanca“ do Moskvy. Lenže skomplikovalo sa to tým, že predtým, ako Sogo túto správu dostal, sa už s Molotovom stretol v inej veci.

16. júla 1945 – Telegram ministra - V predvečer konferencie v Postupime obsahoval návrh vyhlásenia ministerstva zahraničia USA vyjadrenie pre Japonsko modifikáciu bezpodmienečnej kapitulácie sľub, že cisár zostane. Keď sa o tom bývalý minister zahraničných vecí Cordell Hull dozvedel, Byrnesovi predniesol svoje námietky a uviedol, že by bolo lepšie počkať na „vyvrcholenie spojeneckých bombových útokov a vstup Ruska do vojny“. Byrnes bol už naklonený odmietnuť túto časť návrhu, ale Hullov argument, ho posilnl v jeho rozhodnutí.

16. júla 1945 - List Stimsona Byrnesovi s priložením memoranda pre prezidenta s názvom „Vojna s Japonskom“ – Minister Stimson sa snažil nájsť spôsoby, ako „varovať Japonsko, aby sa vzdalo“, a toto bol tiež pokus Stimsona pred Postupimskou konferenciou presvedčiť Trumana a Byrnesa, aby súhlasili s vydaním varovania Japonsku pred použitím bomby. Varovanie by vychádzalo z návrhu kapitulácie ktorý obsahoval aj časť o cisárovi. Pravdepodobne by mohlo byť takéto objasnené varovanie vydané pred použitím bomby; Keby Japonci v boji naďalej bojovali, „mali by už potom znášať plnú silu našich nových zbraní“ a „skutočný vstup Rusov do vojny by sa dal vysvetliť iba ako „vážnejšie“ varovanie.“ Ako neskôr tvrdil Malloy, Stimson bol motivovaný obavami z použitia bomby proti civilistom a mestám, ale jeho posledný návrh sa v Postupime stretol od Byrnes a ďalších s odporom.

17. júla 1945 - „Petícia adresovaná prezidentovi Spojených štátov od R. E. Lappa, Leo Szilárda a kol.“, - V predvečer Postupimskej konferencie rozposlal Leo Szilard petíciu ako súčasť konečného úsilia odradiť politikov a vojakov od vojenského použitia atómovej bomby, ktorú podpísalo cca 68 vedcov projektu Manhattan, najmä fyzikov a biológov (kópie s podpismi sú v archívnom spise), petícia však výslovne neodmietla vojenské použitie, ale vnáša otázky týkajúce sa pretekov v zbrojení, ktoré by vojenské použitie mohlo podnietiť, a žiada prezidenta Trumana, aby zverejnil podrobné podmienky pre kapituláciu Japoncov. Lenže Truman, ktorý už bol vtedy na ceste do Európy, petíciu nikdy nevidel.

Ďalšia dekódovaná správa od Toga pre Sata ukazuje, že japonský minister zahraničných vecí odmietol bezpodmienečnú kapituláciu a že sa cisár „nepýtal pri ruskej pomoci na nič podobné, ako na bezpodmienečnú kapituláciu“. Mimochodom, v dekódovaných správach „Magic“ v rámci diplomatických vzťahov je zachytený omnoho širší rozsah; okrem iného napríklad zahŕňa aj preklady zachytených francúzskych správ!

17. júla1945Jadrová skúška Trinity - Harrisonov telegram ministrovi vojny - V značne povznesenej správe od Harrisona k Stimsonovi sa uvádzal úspech testu Trinity o plutóniovej implóznej zbrani. Poeticky tam opisuje, že „Svetlo z výbuchu bolo možné vidieť „odtiaľto [Washington, DC] až po ranč Stimsona na Long Islande - 250 míľ ďaleko“ a bolo také hlasné, že Harrison počul „výkriky“ z Washingtonu, DC na „moju farmu“ [v Upperville, VA, 50 míľ ďaleko]“.

18. júla 1945 - Memorandum generála L. R. Grovesa ministrovi vojny, - „Test“ – Generál Groves pripravil pre Stimsona, ktorý bol vtedy v Postupime, podrobný popis testu Trinity.

20. júla 1945 – Už v roku 1944 minister námorníctva Mitsumasa Yonai nariadil kontradmirálovi Sokičimu Takagimu „ísť na nemocenskú dovolenku“, aby mohol podniknúť tajnú misiu s cieľom nájsť spôsob ukončenia vojny.

Tagaki sa to snažil nájsť najprv uprostred japonských úradníkov obrany, štátnych zamestnancov ale aj  akademických pracovníkov , a dospel k záveru, že na konci (vojny) bude musieť cisár „preniesť svoje rozhodnutie na armádu a vládu“. Takagi podrobne opisoval svoje činnosti, z ktorých časť bola v denníku, druhú časť mal na indexových kartách.

Reprodukovaný materiál dáva zmysel o pokuse ministra zahraničných vecí Toga zabezpečiť sovietsku mediáciu. Použil to v argumentoch Hasegawa, keď citoval aj ďalšie dokumenty, ktoré poukazujú na nemožnosť japonskej vlády dohodnúť sa na „konkrétnych“ návrhoch pre rokovanie o ukončení vojny.

Posledný bod pojednáva aj o japonských kontaktoch so zástupcami Úradu pre strategické služby (OSS) vo Švajčiarsku. Je tam odkaz na „náš kontakt“ ktorý je zrejme Pers Jacobbson z Bank of International Settlements, ktorý bol v kontakte s japonskými zástupcami, ako aj na Gera von Gävernitz, zo štábu vedúceho stanice OSS Allena Dullesa, ale s neoficiálnym krytím. Kontakty však nikdy neprerástli do užšej formy a Dulles nikdy nedostal povzbudenie ich viac pestovať.

Postupimská konferencia

Niekoľko rokov po Trumanovej smrti sa v jeho osobných listinách objavil Trumanov ručne písaný denník, ktorý si robil počas Postupimskej konferencie. Pre lepšiu predstavu je tu uvádzané vydanie od Bartona Bernsteina, ale naskenované verzie rukopisu Trumana je si možné prečítať na webovej stránke knižnice Truman (16. júla a 17. - 30. júla).

Záznamy v denníku sa týkajú 16., 17., 18., 20., 25., 26. a 30. júla a zahŕňajú Trumanove premýšľanie o mnohých otázkach a vývoji, vrátane jeho reakcií na Churchilla a Stalina, atómovú bombu a ako by to malo pokračovať, možný dopad bombardovania a sovietske vyhlásenie vojny na Japonsko a jeho rozhodnutie povedať Stalinovi o bombe. Truman, vnímajúc tlak zo strany Stimsona, zaznamenal svoje rozhodnutie vypustiť z cieľového zoznamu atómovej bomby „staré hlavné mesto“ Japonska (Kjótsky protokol). Barton Bernstein a Richard Frank okrem iného neskôr tvrdili, že tvrdenie Trumana, že atómové ciele boli „vojenské ciele“, naznačovalo, že buď nerozumel sile nových zbraní, alebo sa jednoducho nechal oklamať o povahe týchto cieľov. Ďalšie vyhlásenie - “Fini Japs when that [Soviet entry] comes about“ - bolo tiež predmetom kontroverzie nad tým, či to znamená, že Truman si myslel, že je možné, že vojna by sa mohla skončiť bez invázie do Japonska.

Záznamy Stimsona v jeho denníku počas Postupimskej konferencie

od 16. do 25. júla 1945 - Stimson „nie vždy počul to čo počul Truman“, ale historici často jeho denník z Postupimskej konferencii citovali. Tam Stimson sledoval vývoj S-1 (tj. atómovú bombu), vrátane správ o jej úspešnom prvom teste a o možnostiach o ich použití proti Japonsku. Keď Truman dostal podrobnú správu o teste, Stimson uviedol, že „prezidenta to ohromne naladilo“ a že „mu to poskytlo úplne nový pocit dôvery“. To, či to znamenalo, že sa Truman pripravoval na konfrontáciu so Stalinom ohľadom východnej Európy a ďalšími záležitosťami, bolo tiež predmetom diskusie. Dôležitou otázkou, ktorú Stimson na žiadosť Trumana prediskutoval s Marshallom, bolo to, či je potrebný sovietsky vstup do vojny na zabezpečenie kapitulácie Tokia. Marshall si nebol istý, či to tak je, aj keď Stimson v súkromí veril, že atómová bomba poskytne dostatok (preukázanej) sily na kapituláciu. Toto neskôr citovali všetky strany sporu o tom, či sa Truman snažil zabrániť Sovietom pred vyhlásením vojny (Japonsku). Na stretnutí 24. augusta, Stimson uviedol dôvody, pre ktoré bolo Kjóto vyradené z atómového zoznamu cieľov: zničenie tohto mesta by spôsobilo (Japoncom) takú „horkosť“, že by sa mohlo stať nemožným „zmieriť Japoncov s nami v tejto oblasti“ ako s Rusmi. “ Stimson sa márne snažil zachovať text v Postupimskej deklarácii, ktorého cieľom bolo ubezpečiť Japoncov o „pokračovaní ich dynastie“, ale dostal od Trumana uistenie, že takúto protihodnotu bude možné vyjadriť neskôr diplomatickou cestou. Hasegawa tvrdí, že Truman si uvedomil, že Japonci odmietnu požiadavku bezpodmienečnej kapitulácie bez výhrady vo vzťahu k ústavnej monarchii a že preto vlastne „potreboval japonské odmietnutie na odôvodnenie použitia atómovej bomby“.

Poznámky Waltera J. Browna z Postupimskej konferencii - Walter Brown, slúžil ako osobitný tajomník ministra zahraničných vecí Byrnesa, uchovával denník, ktorý poskytoval značné podrobnosti o postupujúcej konferencii v Londýne a rastúce obavy o sovietsku politiku medzi poprednými predstaviteľmi USA. Tento dokument je verziou jeho ručne napísaného originálu (ktorý Brownova rodina poskytla Clemson University). To, že medzi týmito dvoma zdrojmi môže byť rozdiel, je zrejmé z niektorých záznamov; napríklad v zápise z 18. júla 1945 Brown napísal: „Aj keď som vedel o atómovej bombe, keď som písal tieto poznámky, neodvážil som sa ich napísať do svojej knihy.“

Takže je to potrebné vnímať, a je pravdou, že historici sa neskôr snažili využiť informácie z (tohto) denníka na podporu rôznych interpretácií. Napríklad Bernstein cituje záznamy z 20. a 24. júla s cieľom, že „americkí vodcovia nepovažovali vstup Sovietov za náhradu za bombu“, alebo že „by bola taká mocná a sovietska prítomnosť v Mandžúrii tak vojensky významná, že vlastne sovietsky zásah do vojny nebol skutočne potrebný.“ Frank poukazuje na diskusiu o záujme Japonska o sovietsku diplomatickú pomoc (z 3. augusta) ako o zásadný dôkaz toho, že admirál Leahy zdieľal informácie „Magic“ s prezidentom Trumanom. A teda tiež tvrdí, že Truman a jeho kolegovia netušili, čo stojí za japonskými mierovými krokmi, iba to že Suzuki vyhlásil, že „bude ignorovať“ Postupimskú deklaráciu. Alperovitz však práve 3. august považuje za dôkaz, ktorý „dôrazne naznačuje“, že Truman videl aj alternatívy k použitiu bomby.

Pokračovanie v ďalšej časti - zajtra....

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Haščák strávil noc za mrežami. Môže tam pobudnúť dlhšie

Po zásahu sa vzdal výkonných funkcií v Pente. Ostáva spolumajiteľom.


Už ste čítali?