Jadrová energia – Švédsky tajný program atómovej bomby.

Autor: Marian Nanias | 6.5.2020 o 9:05 | (upravené 6.5.2020 o 10:41) Karma článku: 3,33 | Prečítané:  746x

Prekvapení? Zrejme nie ste sami. Áno – neutrálne Švédsko je krajina ktorá úspešne prevádzkuje jadrové elektrárne pre mierové účely, ale k jadrovej zbrani mala v minulosti veľmi blízko.

Jadrová energia – Švédsky program atómovej bomby.

Prekvapení? Zrejme nie ste sami. Áno – neutrálne Švédsko je krajina ktorá úspešne prevádzkuje jadrové elektrárne pre mierové účely, ale k jadrovej zbrani mala v minulosti veľmi blízko.

V súčasnosti na svete existuje veľmi obmedzený „Jadrový Klub“ deviatich krajín, medzi ktoré patria USA, Rusko, Spojené kráľovstvo, Francúzsko, Čína, India, Pakistan, Izrael a Severná Kórea. Nemecko je jedným z krajín, ktoré sú schopné vyvíjať jadrové zbrane, zatiaľ čo Južná Afrika tieto zbrane predtým mala, ale ich sama zlikvidovala. Bývalé sovietske republiky Bielorusko, Kazachstan a Ukrajina tiež vrátili svoje jadrové zbrane späť do Ruska.

Jeden zo štátov, ktorý v súčasnosti nemá jadrové zbrane - ale mal rozbehnutý jadrový zbrojný program – je neutrálne Švédsko. Škandinávsky štát, ktorý bol aktívny v sérii vojen v 17. a 18. storočí, ale od roku 1814 sa už aktívne nezúčastnil žiadnej vojny. V oboch svetových vojnách zostal neutrálny a voči nacistickému Nemecku zaujal čo najviac nekonfrontačný postoj. , Počas studenej vojny zostala neutrálny a dokonca aj po vstupe do EÚ sa rozhodli pre svoju vojenskú politiku „neangažovania“.

Stručný úvod:

Švédsko vyrába pre seba asi 40% elektrickej energie z jadrových reaktorov.

V roku 1980 sa bohužiaľ vláda prijala politické rozhodnutie aby bolo využívanie jadrovej energie pre výrobu elektrickej energie ukončené. V júni 2010 švédsky parlament hlasoval za zrušenie tejto politiky. Následná energetická politika z roku 1997 však umožnila desiatim reaktorom pracovať dlhšie, ako sa predpokladalo v politike postupného vyraďovania z roku 1980, ale vyústila aj do predčasného zatvorenia dvoj blokovej elektrárne (1200 MWe).  K zvyšným desiatim reaktorom sa následne pridalo v stúpacom množstve asi 1600 MWe. V roku 2015 sa rozhodlo o uzavretí štyroch starších reaktorov do roku 2020, čím z energetickej siete zmizlo 2,7 GWe. Švédsko malo protijadrovú drakonickú daň, ktorá diskriminuje jadrovú energiu - približne 0,75 EUR / kWh, čo predstavuje asi jednu tretinu prevádzkových nákladov na jadrovú energiu. Naproti tomu sú vietor a biomasa dotované asi trikrát. Nakoniec však bola v roku 2016 daň znížená k roku 2019 bola úplne zrušená. V minulosti dochádzalo k paradoxnej – úplne bizarnej situácii. Švédsko odstavilo svoje jadrové bloky ktoré boli na pobreží oproti Dánsku. Následne museli z Dánska kupovať elektrickú energiu z jej fosílnej elektrárne (ktorá je prakticky na druhej strane morského prielivu oproti odstaveným švédsky jadrovým blokom) pričom vietor fúkal z Dánska na Švédsko všetky vypúšťané spaliny....

Približná Švédska energetická bilancia (rok 2017)

Celková výroba: 164.3 TWh, Celková spotreba: 127.3 TWh, takže čistý export je19.0 TWh. Dovoz a vývoz elektrickej energie sa líši v závislosti od ročného obdobia, pričom hlavné prepojenia má Švédsko s Fínskom, Nórskom a Dánskom. Rozdelenie výroby elektrickej energie (energetický mix): 65.7 TWh - (40%) jadrová energia; 65.2 TWh - (40%) voda; 17.6 TWh - (11%) vietor; 13.8 TWh - (8%) biopalivá a odpady; a iba 1.8 TWh - (1%) z klasických zdrojov (spaľovania uhlia a nafty). Energetická spotreba na hlavu obyvateľstva: 12,600 kWh. Historicky bol dovoz a vývoz elektrickej energie vo Švédsku viac menej vyrovnaný s miernym malým exportom (miernym importom z Nórska a miernym exportom do Fínska). Napríklad v roku 2005, ktorý bol dobrým rokom vodné elektrárne vyviezli cca 7 miliárd kWh, najmä do Fínska a Dánska, zatiaľ čo v roku 2006 – kedy bolo sucho, doviezli z Nórska cca 6 miliárd kWh. Vo Švédsku fungujú v energetickom sektore tri hlavné spoločnosti - Vattenfall AB, ktorá je štátnou spoločnosťou, a súkromné spoločnosti - E.ON Sweden AB a - Fortum Oy (ktorá je ale väčšinovo vlastnená fínskou vládou).

Je všeobecne známe, že Švédsko bola a aj je mimoriadne úspešná priemyselne vyspelá krajina. K tomu samozrejme nutne potrebovala a potrebuje dostatok elektrickej energie. Do konca 60. rokov 20. storočia bola na podporu priemyselného rastu Švédska využívaná hlavne vodná elektrina. V roku 1965 rozhodli o doplnení k využívaniu vodných elektrární aj jadrovú energiu. Bolo to ovplyvnené (tak ako aj v iných štátoch) obavami z cien ropy a aby bola zvýšená štátna, národná bezpečnosť energetického zásobovania. Ropné šoky vo svete zo začiatku 70. rokov 20. storočia, keď Švédsko záviselo od ropy približne jednou pätinou dopytu po elektrickej energii a elektrina sa zvyšovala o 7% ročne túto politiku iba posilnili! V polovici 70. rokov sa však jadrová energia stala politickým problémom a vtedy schválili právne predpisy (1977) s cieľom zabezpečiť správne nakladanie s odpadmi. To poskytlo základ pre vedúce postavenie Švédska vo svete v oblasti riadenia vyboreného jadrového paliva (najmä pre krajiny, ktoré ho nespracovávajú).

Začiatky a priebeh švédskeho jadrového programu

Organizáciu pre výskum atómovej energie „AB Atomenergi“ zriadila švédska vláda už v roku 1947. Prvý experimentálny jadrový reaktor v krajine „R1“, bol uvedený do prevádzky v roku 1954. V roku 1956 prijali program na ďalší vývoj jadrovej energie. Atomenergi spustila do prevádzky dva skúšobné reaktory (R2) s výkonom 50 MWt, a v roku 1960 ďalší reaktor (R2-0) s už vyšším výkonom 1 MWt neďaleko Nyköpingu. Tieto reaktory boli prevádzkované spoločnosťou Studsvik AB a boli odstavené až v polovici roku 2005. Na ich uvedenie do kľudu bola zazmluvnená spoločnosť Areva. V roku 1964 Atomenergi a Vattenfall postavili malý (65 MWt a 10MWe) ťažko-vodný reaktor Ågesta na dodávku tepla a elektriny pre Štokholm. Pracoval až do roku 1974. Obe organizácie potom začali s výstavbou väčšieho ťažkého vodného reaktora R4 Marviken (140 MWe) od spoločnosti ASEA, ale projekt bol prerušený tesne pred zavážaním jadrového paliva. V roku 1966 konzorcium pod vedením Sydkraft (OKG AB) objednalo od ASEA varný jadrový reaktorový blok (BWR) s výkonom 460 MWe ako budúcu JE Oskarshamn 1. Bol to prvý ľahkovodný varný jadrový reaktor, ktorý bol postavený v Západnej Európe bez licencie amerických výrobcov a dodávateľov. Spustený do prevádzky bol v roku 1972. V roku 1968 objednal Vattenfall dodávku ďalších reaktorových blokov a to pre JE Ringhals 1 - 750 MWe varný reaktor (BWR) od ASEA a pre JE Ringhals 2, tlakovodný reaktor (PWR) 800 MWe od Westinghouse, aby mohli priamo v prevádzkovaní porovnať technológie pre ktoré by sa neskôr rozhodli. Na tomto základe boli potom v JE Ringhals postavené dva ďalšie bloky PWR. V roku 1969 OKG objednala dodávku reaktorového bloku pre JE Oskarshamn 2 a Sydkraft objednala pre Barsebäck 1 a 2, všetko od spoločnosti ASEA Atom. V sedemdesiatych rokoch Vattenfall spolupracoval s ďalšími spoločnosťami na výstavbe jadrovej elektrárne Forsmark.

Prevádzkované jadrové bloky:

JE Ringhals-1 (BWR, 881 MWe), Ringhals-3 (PWR, 1062 MWe), Ringhals-4 (PWR, 1130 MWe), Forsmark-1 (BWR, 990 MWE), Forsmark-2 (BWR, 1118 MWe), Forsmak-3 (BWR, 1172 MWe), a Oskarshamn-3 (BWR, 1400 MWe).

Vyradené, odstavené jadrové bloky:

Švédsko má odstavených šesť energetických jadrových reaktorov - Ågesta, Marviken, Barsebäck 1 a 2 a Oskarshamn 1 a 2, spolu s ďalšími tromi výskumnými reaktormi - R1, R2 a R2-0 v lokalite Nyköping Studsvik.

Začiatky politiky získania vlastnej jadrovej zbrane

Prečo si vlastne Švédsko želalo mať jadrový arzenál?

Jedným z faktorov je to, že na rozdiel od susedného Nórska a Dánska malo Švédsko blízko k Sovietskemu zväzu, ale jeho politika neutrality znamenala, že nie je členom NATO, a teda nie je chránený pod jadrovým plášťom USA. Švédsko proste chcelo byť s vlastnou obranou sebestačné.

Existoval však aj druhý dôvod.

Druhým dôvodom bolo udržanie švédskeho výskumu v medzinárodnom kontexte na pozadí vedeckej diskusie o šírení jadrových zbraní. Tu bolo Švédsko vedecky a z hľadiska jadrovej technológie považované za vyspelú krajinu, krajinu, ktorá sa síce zdržala výroby jadrových zbraní, aj keď bola považovaná za technicky schopnú to urobiť. V medzinárodnej diskusii bolo všeobecne akceptované, že Švédsko dosiahlo latentnú schopnosť začať konkrétne prípravy výroby jadrových zbraní už koncom 50. rokov 20. storočia.

Trošku sa tu zastavme...

Termín „latentná schopnosť vyrábať jadrové zbrane“ spôsobilosť znamená, že krajina dosiahla schopnosť začať program jadrových zbraní. Je pravda, že rôzne krajiny môžu potrebovať viac alebo menej času na výrobu prvej jadrovej bomby. Preto tu je prepojenie aj na stupeň jadrovej infraštruktúry na výrobu jadrových zbraní. Na základe toho je „túžba vyrábať“ (záujem o výrobu) jadrovú zbraň jasne odlíšená od „spôsobilosti“. Teda v skutočnosti z pohľadu hodnotenia je dôležitejšie sa zameriavať na latentnú schopnosť, ako či štát vykonal jadrový test, pretože latentná spôsobilosť ešte nemusí viesť k tomu, že krajina skutočne jadrové zbrane získa. Pozitívnym dôsledkom je, že z pohľadu uplatňovania medzinárodnej kontroly nerozširovania jadrových zbraní je potom možné zabrániť čoraz väčšiemu počtu štátov získať jadrové zbrane bez toho, aby sa im bola odoprená príležitosť rozvíjať svoje jadrové odborné znalosti. Čitatelia budú asi prekvapení, ale faktom je, že napríklad už v roku 1982 bolo skonštatované, že až 35 (!) krajín dosiahlo túto latentnú spôsobilosť vyrábať jadrové zbrane a že v dnešných dňoch je to zrejme pravdepodobne ďaleko viac štátov. Kľúčovou otázkou však je samozrejme: prečo sa niektoré štáty rozhodnú prejsť od latentnej schopnosti k operačnej spôsobilosti, inými slovami k výrobe jadrových zbraní? Ale to je už skôr oblasť pre iný článok....

Švédsky výskumný ústav národnej obrany (FOA) začal skúmať možnosti výroby jadrových zbraní hneď krátko po atómovom bombardovaní Japonska.

Súviselo to so švédskou politikou neangažovanosti; politici a vojenskí velitelia tvrdili, že Švédsko potrebuje silnú obranu vybavenú jadrovými zbraňami, aby podporilo svoju neutrálnu politiku.

Prvý krok smerom k švédskej jadrovej energetickej politike bol urobený v roku 1945, keď bol založený tzv. Atómový výbor („Atomkommittén, AC“) s cieľom vypracovať plány a uprednostniť alternatívy rozvoja jadrovej energie vo Švédsku. Iniciatíva na založenie AC prišla od armády, čo len dokazuje, že plány jadrových zbraní zohrávali dôležitú úlohu pri vytváraní „švédskej línie“. Na jeseň 1945 bolo na FOA už 150 zamestnancov. Len niečo málo cez štyri mesiace, sa stala otázka jadrových zbraní vo FOA jedným z cieľov, ktorými sa musela zaoberať. Zástupca najvyššieho veliteľa v rade FOA, Torsten Schmidt, 17. augusta 1945 požiadal o „vysvetlenie toho, čo by sa v súčasnosti mohlo vedieť o atómovej bombe“. V ten istý deň požiadal najvyšší veliteľ vlády vládu o financovanie výskumných, projekčných a experimentálnych aktivít. V žiadosti vôbec nespomenul žiadne jadrové zbrane, ale naopak uviedol, že požadované finančné prostriedky sa nemajú viazať na žiadne konkrétne predmety výskumu. Spolupráca medzi FOA a Atomenergi [AE] sa začala v roku 1949 s cieľom preskúmať možnosti výroby jadrových zbraní. Teoreticky by spoločnosť AE zodpovedala za civilný jadrový vývoj, zatiaľ čo FOA by mala byť zodpovedná za vojenské aspekty tejto novej technológie.

Prvý report

V decembri 1945 Torsten Magnusson (švédsky fyzik a generálny riaditeľ FOA) dokončil štúdiu „Rapport angaende atombomben, I“ (Správa o atómovej bombe, I), ktorá v mnohých ohľadoch predstavovala zhrnutie toho, čo bolo v tom čase vo Švédsku známe o návrhu a fungovaní jadrových zbraní., Magnusson diskutoval o výrobe jadrových zbraní, ako aj o ochrane proti nim. Vo svojej správe tvrdil, že ako štiepny materiál „v zariadení“ je plutónium lepšie ako urán. Za fiškálny rok 1946/47 požiadala FOA o 3,5 milióna SEK, čo parlament schválil. V žiadosti o tajné granty sa uvádza, že atómová bomba je naliehavou úlohou výskumu. Vláda vyčlenila na výskum využívania jadrovej energie 1,21 milióna SEK. Začiatkom roku 1946 uskutočnili niekoľko štúdií, okrem iného o tom, ako začať jadrové štiepenie (známe ako problém iniciácie) a produkcii ťažkej vody. V tom istom období bola na druhom oddelení pod Sigvardom Eklundom (neskorším generálnym riaditeľom MAAE od 1961 do 1981) zriadená špeciálna sekcia pre výskum jadrovej fyziky. Desať ľudí pracovalo na rôznych technických výpočtov a testov týkajúcich sa využívania jadrovej energie. Koncom mája Torsten Magnusson už mal zoznam prebiehajúcich výskumných projektov týkajúcich sa využívania jadrovej energie a dizajnu a účinkov jadrovej zbrane. Vtedy už na FOA robili pätnásť štúdií. O mesiac neskôr vo vedecko-výskumnej správe uvádza, že do výskumu jadrových zbraní sa zapojilo 27 výskumných pracovníkov z druhého oddelenia FOA a 27 externých výskumných pracovníkov.

Geologické expedície krátko po druhej svetovej vojne potvrdili, že švédske zásoby uránu hoci aj nízkej kvality robili Švédsko za jednu z najbohatších krajín západného sveta. Do roku 1948 vyvinuli vhodný spôsob a zorganizovali ťažbu uránu a v roku 1950 rozhodli, že v Kvarntorpe v Närke postavia zariadenie na ťažbu uránu s ročnou výrobnou kapacitou až päť ton, ktoré dokončili v roku 1953.

V roku 1952, prvý krát verejne prehlásil šéf velenia švédskych vzdušných síl Bengt Nordenskiold, že Švédsko by malo získať jadrové zbrane. Bolo to prvé oficiálne vyhlásenie k tejto otázke od najvyššieho vojenského dôstojníka.

Druhý report

Začiatkom roku 1953 bola dokončená druhá štúdia pod vedením Sigvarda Eklunda s názvom „Preliminar utredning av betingelserna pre framstallning av atombomber i Sverige“ (predbežné preskúmanie podmienok výroby atómových bômb vo Švédsku). Docent Eklund predtým pôsobil na katedre fyziky na FOA, ale od roku 1950 bol vedúcim výskumu v AB Atomenergi. V správe uviedol, že pokiaľ by boli realizované uvedené popísané (c správe) podmienky, výroba jadrových zbraní bude trvať 8 až 10 rokov. Zároveň ponúkal že je možné tento čas skrátiť o dva roky, ak by sa tempo prác viac zrýchlilo.

Ako sme už písali- v roku 1954 bol uvedený do prevádzky prvý švédsky reaktor R1.

V roku 1956 – po získaní znalostí uviedli do prevádzky z čisto technického hľadiska techniku získavania plutónia z vyhoretého jadrového paliva. Ale komplexný program jadrových zbraní bol ešte ďaleko. V Nauste na severe Švédska vykonali odpaľovacie testy, aby preskúmali účinky skúšobnej explózie, s čim pokračovali aj v nasledujúcom roku, ale v palebnom areáli armádnej správy v Marme v kraji Uppland.

Štúdia z roku 1957

Štúdia sa zameriavala okrem iného na „dvojúčelové reaktory“ (použité na  energetické ciele, ako aj zbraňové plutónium) a tiež alternatívne iba na plutónium na zbrane. Štúdia potvrdila Eklundove závery (že výroba jadrových zbraní bude trvať 8 až 10 rokov, s možnosťou skrátenia o dva roky). Odporúčala  na dosiahnutie cieľov podniknúť niekoľko krokov naraz, ako zahájiť intenzívnejší výskum v oblasti navrhovania a prevádzkovania jadrových zbraní, so zapojením externých odborníkov, zvýšiť výrobu uránu aj vo Švédsku, tiež preskúmať možnosť dovozu uránu a ťažkej vody z USA bez výhrad vo forme obmedzenia jeho použitia. A ak by dovoz nebol možný, Švédsko by malo rýchlo začať s vlastnou výrobou.

Počas fiškálneho roka 1958/59 dokončili laboratórium plutónia včítane uzavretých ochranných boxov pre prácu s toxickými látkami plutónia. Navyše už otestovali aj špeciálnu vákuová pec, umožňujúcu odlievanie kovového plutónia.

Testy kritičnosti

V písomnom oznámení zo 16. mája 1958 požiadala FOA o povolenie spolu s AE vykonať štúdiu zameranú na plánovanie a vykonávanie experimentov kritickosti, ktoré boli dôležité pri dosahovaní funkčného a účinného jadrového výbušného zariadenia. Za výskum mala byť zodpovedná AE, ktorá by zahŕňala aj vybavenie a služby. Tieto experimenty však nakoniec už nebolo nikdy potrebné urobiť, pretože požadované informácie boli poskytnuté na Ženevskej konferencii v roku 1958. Navyše, keď vtedy spustili do prevádzky aj nový počítač IBM 7090, ktorý bol v tom čase považovaný za najmocnejší, tak sa stali potrebné výpočty na predpokladané výsledky omnoho dosiahnuteľnejšie.

Keďže svoj základný výskum jadrových zbraní začalo Švédsko koncom štyridsiatych rokov, po dlhšej dobe k roku 1960 už pred nimi (vo Švédsku) vyvstala otázka, či by mali vyvinúť jadrovú zbraň sami, alebo atómovú kapacitu získať inak.

V máji 1961 pracovná skupina najvyššieho vojenského veliteľa dokončila svoj návrh s názvom „Svenska karnstridsmedel“ (švédske jadrové zbrane). Tento dokument tiež slúžil ako základ možnej prezentácie politickým orgánom s rozhodovacou právomocou a za možný otvorený dokument o otázke jadrových zbraní. Východiskovým bodom bolo zachovanie slobody konania v rámci ochranného výskumu a príprava príprav zameraných na výrobu (jadrových zbraní). Okrem iného pojednával o rôznych možných možnostiach reaktora. Teoreticky dostupné možnosti boli reaktory Agesta; Marviken a reaktor vyrobený špeciálne na tento účel. Ak by boli napríklad palivové články v reaktore Agesta menené dvakrát častejšie, ako je obvyklé, bolo možné získať od roku 1963 ročne 18 až 20 kg plutónia ročne. Táto suma znamenala dostatočné množstvo pre dve atómové bomby ročne. Tieto plány však obsahovali dilemu, pretože investície do závodu na prepracovanie vo Švédsku by bolo veľmi nákladné a technicky zložité. Diskutovali aj o alternatíve s Belgickom, pretože v roku 1963 tam plánovali vybudovať závodu na prepracovanie.

Vo februári 1962 bola dokončená dôležitá správa

Správa bola najdôkladnejšou doteraz vykonanou štúdiou. Okrem riešenia predpokladov na navrhovanie jadrových zbraní, vrátane taktických a strategických úvah, obsahovala aj oblasť škodlivých účinkov jadrovej vojny a problém nosičov (jadrových) zbraní. Správy poukazovala že vojenská hodnota švédskych jadrových zbraní bude významná, a že bude zvýšený potenciál Švédska odolávať hrozbám, ako aj postavenie krajiny v rokovacích situáciách bude výrazne posilnené.

Bez vonkajšej pomoci, najmä vo forme návrhov zbraní a povolenia na nákup západného vybavenia, by bol tento proces nákladný a zdĺhavý a počas prechodného obdobia by mohol viesť aj k zneužitiu zdrojov na tento účel, ktoré by sa mohli použiť inak, napríklad modernizáciou svojich existujúcich síl s cieľom udržať si svoju mocenskú pozíciu.

Ak by sa bolo Švédsko rozhodlo získať jadrové zbrane, Dánsko a Nórsko by prípadne mohli byť vyzvaní, aby akceptovali jadrové hlavice v rámci NATO. Členstvo Švédska v NATO teda pre západnú obranu nebolo nevyhnutné.

Prispelo by to k celkovej obrannej sile západných veľmocí, a Švédsko by modernizovalo svoje obranné postavenie a tiež zaviedlo systémy včasného varovania, vzdušnej kontroly a zdokonalené zbrane (bez jadrových hlavíc), ktoré sú zlučiteľné a komplementárne s tými, ktoré by plánovali pre inštaláciu na území susedných amerických spojencov. Faktom totiž je, že práve tieto tri škandinávske národy (okrem Švajčiarska), a hlavne Švédsko, mali najrozvinutejšie programy civilnej obrany v slobodnom západnom svete. V každom z týchto štátov bolo (je) povinné začlenenie úkrytov (bunkrov) do výstavby nových budov a registrácia na povinnosti civilnej obrany vyžadované zákonom. Civilnú obranu vo Švédsku a Nórsku charakterizujú pre obyvateľstvo a priemysel veľké hlboké úkryty (protiatómové bunkre) v skalných formáciách a v Dánsku je rozsiahly program na ochranu pred deštrukciou (závalmi).

Politické rozhodnutia

Zatiaľ čo diskusia o švédskych jadrových zbraniach mala predtým skôr hypotetický prvok, časom sa stala čoraz konkrétnejšou a časť politického vedenia štátu sa stavala pre vojenský program jadrových zbraní negatívnejšie. Oficiálne (neverejne) Švédska vláda posudzovala prípravy jadrovej energie všeobecne prvýkrát v novembri 1955 a 23. novembra 1955 sa osobitne zaoberala zvlášť otázkou švédskych jadrových zbraní. Minister obrany Torsten Nilsson zdôraznil dôležitosť moderných zbraní pre ozbrojené sily. Vtedajší premiér Tage Erlander alibisticky odmietol zaujať pozíciu (!) , zatiaľ čo minister zahraničných vecí Östen Undén, minister financií Gunnar Sträng a v neposlednom rade Ulla Lindstrom s celou Ligou sociálnych demokratov žien boli silne proti. Ale nesúhlas bol veľmi figliarsky potlačený! Aby vhodne zmanipulovali parlament, a umožnila mu (parlamentu) rozhodnúť navrhli sa dva programy - program „L“ (Loading program), použiteľný, ak by parlament súhlasil s programom jadrových zbraní, a program „S“ (Security program), ak by parlament povedal, že nie. Keďže debata o tejto otázke spôsobila problémy (pre sociálnych demokratov) bol Parlamentu predložený (a následne ním schválený) iba program „S“. Vláda odsúhlasila ďalšie výskumné práce v oblasti jadrových zbraní, taktiež aj obrannú pozíciu a nakoniec aj pokračovanie na projektovanie švédskej atómovej bomby. V ďalšom bola zabezpečená možnosť získania a zlepšenia znalostí konštrukcie jadrových zbraní. Konečné riešenie pozície ozbrojených síl pri získavaní jadrových zbraní bolo prijaté na jeseň roku 1957, keď bola zverejnená nová politika, „Supreme Commander-57 [OB-57]“. Podľa nej mali byť švédske ozbrojené sily vybavené jadrovými zbraňami do desiatich rokov! Vojenskí velitelia jednoducho vyhlásili, že švédska obrana bez vlastných jadrových zbraní by nebola dôveryhodná.

V rokoch 1959-1964 bola vládna dohoda o vojenskom programe podporovaná. Otázky švédskych jadrových zbraní „postúpením študijnej skupine“ na predloženie argumentov k rozhodnutiam boli oneskorené, až kým nestratili svoju aktuálnosť. V roku 1961 pripravila FOA už konkrétnu dokumentáciu o návrhu švédskych jadrových zbraní, ktorá si však vyžadovala akvizíciu plutónia. Na extrakciu plutónia zo švédskeho uránu bolo uvažované použitie jadrového reaktora R4. Vedci, ktorí pracovali v programe, ale neboli vojaci chceli uprednostniť úplne iný typ reaktora, čo by však bolo znamenalo, že sa budú musieť jadrové štiepne materiály dovážať z USA, čo automaticky znamenalo podriadenosť kontroly zo Spojených štátov.

Vývoj pokračoval a do 50. rokov 20. storočia dosiahli Švédi bod zvratu, keď sa mohlo (a bolo pre pokračovanie aj potrebné) uskutočniť podzemné testovanie.

V roku 1962 skupina pre jadrové zariadenie, tajná kontrolná komisia, vydala štúdiu, v ktorej potvrdili, že jadrové zbrane sa majú používať nielen na účely vyvolania rozsiahlej devastácie, ale môžu byť použité aj v menšom rozsahu. Správa dodala, že švédske jadrové zbrane tak zostávajú reálne uskutočniteľnou možnosťou.

Štúdia spoločnosti AE o možnostiach reaktorov bola dokončená v marci 1964. Kalkulácie nákladov na prevádzku reaktora zahŕňali aj výstavbu nevyhnutnej palivovej továrne a závodu na prepracovanie. Plánovali, že všetky tieto závody budú postavené v Sannas v Bohuslane, na juhozápade Švédska.

Návrh na švédske jadrové zbrane bol schválený najvyšším vojenským veliteľom pod názvom „PM rörandekärnladdningsfrågan i ÖB-65“ (Memorandum týkajúce sa zabezpečenia jadrového zariadenia v ÖB-65). Memorandum obsahovalo výpočet nákladov na program jadrových zbraní zahŕňajúci 100 jadrových (výbušných) zbraní (vrátane nosičov zbraní, nákladov na testovanie a vývoj). Celkové náklady sa odhadovali na 1 950 miliónov SEK. V základných informáciách pre vedúcich zamestnancov, z 15. až 16. marca 1965, sa uvádza, že by sa mal byť uplatňovaný prístup „konať slobodne“ na podporu neskoršieho rozhodnutia o nákupe jadrových zbraní. Čas medzi rozhodnutím,  výrobou a získaním (jadrových zbraní) sa odhadoval na 5,5 roka.

FOA vykonávala rozšírený jadrový výskum až do roku 1968. Dovtedy mali päť hlavných správ o výsledkoch a technických podmienkach, 1948, 1953, 1955, 1957 a 1965, ktoré spoločne rozšírili švédske know-how na výrobu jadrových zbraní.

Nakoniec však nový hlavný veliteľ, Torsten Rapp, investície do švédskeho vojenského reaktora zrušil a švédska výroba uránu na zbrane teda už nebola možná.

Okrem iného sa totiž ukázalo, že plány načrtnuté v štúdiách skupiny pre získanie jadrových zariadení boli v praxi ťažko realizovateľné.

Pri prijímaní zbrojného programu v rámci rozvoja civilnej jadrovej energie by boli technické aj finančné ťažkosti.

Vláda v rozpočtových návrhoch na rok 1966 tvrdila, že nebolo možné vyhovieť žiadosti FOA. Toto rozhodnutie v praxi znamenalo, že sa od švédskych plánov na získanie jadrových zbraní upustilo.

Švédsky Zákon o obrane z roku 1968 už tvrdil, že nie je v záujme Švédska získavať jadrové zbrane. Národný parlament, Riksdag, aktívne zakázal výskum a vývoj (VaV) jadrových zbraní a že akýkoľvek výskum sa mal robiť iba s cieľom obrany proti jadrovému útoku. Parlament schválil taký návrh zákona, čím sa z programu bezpečnostnej politiky vytratila možnosť „slobody konania“.

Plány jadrových zbraní boli fakticky zrušené v roku 1968, keď Švédsko podpísalo Zmluvu o nešírení jadrových zbraní (NPT). A tieto plány vlastné úplne zmizli 9. januára 1970, keď Švédsko NPT ratifikovalo.

Sociálni demokrati začali prejavovať jasný nesúhlas v otázke švédskych vojenských jadrových zbraní a namiesto toho uprednostnili program civilnej jadrovej energetiky.

Vládou kontrolovaná spoločnosť AB Atomenergi (AE), ktorá dominovala „švédskej línii“, bola rozpustená v roku 1968 a jej zdroje boli prevedené na novú súkromnú spoločnosť ASEA-ATOM, ktorú vlastní švédska nadnárodná spoločnosť ASEA. V bielej knihe „Svensk atomenergipolitik“ z roku 1970 (Švédska politika atómovej energie), minister priemyslu Krister Wickman zhrnul skúsenosti krajiny s rozvojom jadrovej energie. Písal, že od vytvorenia vládnej spoločnosti AB Atomenergi uplynulo 22 rokov, zodpovedných za švédsky výskum a vývoj jadrovej energie založenej na technológii ťažkej vody, v ktorej by sa používal domáci urán. Tento obrovský a kapitálovo náročný projekt sa nazýval „Švédska línia“ pre svoju ambíciu dosiahnuť nezávislosť v oblasti jadrovej energie. Táto švédska línia bola zrušená a nahradená technológiou ľahko-vodných reaktorov, ktorá začala dominovať na jadrovom trhu vo Švédsku a na celom svete už od začiatku 60. rokov minulého storočia.

Iba pol roka do bomby?

Novinár Larsson, tvrdil vo svojom článku, že v roku 1965 existovali už všetky predpoklady k tomu, aby bola prvá švédska jadrová zbraň hotová, a že bolo potrebných už iba ďalších šesť mesiacov - ak by parlament povedal áno.

Nie, v prvom rade nezávislosť!

Asi to tak celkom nie je, pretože Olof Forssberg, v tom čase vedúci právneho sekretariátu na ministerstve obrany poskytol iné objasnenie švédskeho vojenského jadrového programu: „Ich hlavným motívom bolo získať také vedomosti o jadrových zbraniach, aké sú potrebné pre taktiku a ochranu pred nimi. Dôležitým sekundárnym motívom do roku 1968 bolo zachovanie slobody Švédska vyrábať svoje vlastné jadrové zbrane. (Švédsky) Parlament vedel, že výskum zahŕňal niektoré aspekty návrhu (jadrových zbraní), a to aj po rozhodnutí z roku 1958.“

Kam sa teda so svojim výskumom jadrových zbraní FOA dostala?

Záverečná štúdia bola veľmi ďalekosiahla a diskutovala o rôznych technických riešeniach týkajúcich sa výberu jadrových zbraní. Štúdia z roku 1959 počítala, že prvá (švédska) jadrová zbraň by mohla byť pripravená v roku 1966. Ale oneskorenie v civilnom programe jadrovej energie viedlo k tomu že tento dátum bol nútene presunutý až do roku 1972. Podobne ako rozhodnutie parlamentu v júli 1958, aj Výbor Rady pre sociálnodemokratickú stranu zastával názor, že budúca bezpečnostná politika by mala určiť, či by Švédsko malo alebo nemalo získať jadrové zbrane. Správa odporučila rozšíriť výskum v oblasti ochrany, pretože nebolo možné jednoznačne vymedziť aspekty ochrany a aspekty výroby jadrovej zbrane: „takéto objasnenie by sa malo uviesť v usmerneniach vydaných vládou pre prácu výskumných ústavov. Prípadné pochybnosti by mali byť predložené jeho veličenstvu (švédskemu kráľovi) na jeho rozhodnutie!“

Diplomatický jazyk

Počas celého švédskeho vojenského jadrového programu bola komunikácia na verejnosti veľmi delikátna. Ani Vláda ani obranné sily nikdy oficiálne nevyjadrili želanie, aby Švédsko v tomto období získalo jadrové zbrane. Cieľom programu a uskutočneného výskumu bolo získať čo najviac poznatkov a skúseností v oblasti jadrovej energie. Pokiaľ ide konkrétne o jadrové zbrane, je možné povedať, že zámerom bolo uskutočniť výskum v oblasti ochrany proti nim. Už na samom začiatku v decembri 1945 Torsten Magnusson rozlišoval medzi výskumom ochrany a výskumom dizajnu.

Poslednú bodku za ich (švédskym) jadrovým programom oznámil 27. marca 2012 Carl Bildt, švédsky minister zahraničných vecí, na samite o jadrovej bezpečnosti v Soule keď vyhlásil: „Chcel by som oznámiť nedávne odvezenie extrahovaného , separovaného plutónia zo Švédska. V priebehu posledných dvoch rokov sme spolu s USA spolupracovali na bezpečnom a bezpečnom stabilizovaní, zabalení a preprave separovaného plutónia, ktoré sme stále mali, do Spojených štátov.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Haščák strávil noc za mrežami. Môže tam pobudnúť dlhšie

Po zásahu sa vzdal výkonných funkcií v Pente. Ostáva spolumajiteľom.


Už ste čítali?