Jadrová energia – Tajné radiačné skúšky na ľuďoch.....

Autor: Marian Nanias | 30.4.2020 o 6:37 | Karma článku: 2,86 | Prečítané:  492x

Predstavte si situáciu: Bez vedomia pacientov im lekári dajú injekciou do tela vysoko rádioaktívne smrteľne nebezpečné médium, že čo to s nimi urobí? Konšpirácia? Nie, história ukazuje, že pravda!

Jadrová energia – Tajné radiačné skúšky na ľuďoch.....

Skúste si predstaviť situáciu: S požehnaním štátu bez vedomia pacientov im lekári dajú injekciou do tela vysoko rádioaktívne smrteľne nebezpečné médium, že čo to s nimi urobí? Konšpirácia? Nie, história ukazuje, že pravda!

Žijeme v divnom svete.

Odmietame to čo je pre nás užitočné, a podporujeme to čo  jednoznačne ohrozuje naše životy. Teda, hlavne politici.

Tí v snahe udržať tie politické strany ktoré  reprezentujú pri moci (čítaj pri tučných korytách...) sú ochotní ignorovať alebo presadzovať odstavovanie civilných jadrových elektrární, ktoré sú pod prísnou jurisdikciou a bezpečnostnými kontrolami, a zároveň ponechávať bez povšimnutia jadrové zbrane, ba dokonca ešte vydeľovať peniaze na ich vylepšovanie a modernizáciu.

Každoročne v marci, či apríli sa „prebudia“ protijadroví aktivisti, pripomínajúc si nehody na Fukušime, či Černobyle. Pisateľ tohto článku bol očitým svedkom ako po Európskom parlamente v Bruseli v takomto čase behali ako šašovia zástupcovia „zelených“ s čiernou rakvou oblečení do fašiangových kostýmov kostlivcov, samozrejme čo bolo najhlavnejšie – za natáčania televízie. A celý ďalší rok resp. do volieb, potom zase mohli tichučko driemať.

Ale existuje aj iné výročie, a to omnoho desivejšie – desiateho apríla 1945 bol americký černoch Ebb Cade bez jeho vedomia účastníkom lekárskeho experimentu, keď mu tajne podali injekciu 4,7 mikrogramov plutónia v Oak Ridge, v štáte Tennessee. Experiment bol (vopred odsúhlasený

príslušnými autoritami) a vykonaný pod dohľadom Dr. Harolda Hodgeho. Väčšina okolitých pacientov si myslela, že to bola „iba ďalšia injekcia“, ale v skutočnosti dostal dostatok rádioaktívneho materiálu, ktorý stačil na vyvolanie stav ohrozujúci jeho život!  

Pred pár článkami som sľúbil čitateľom, že im napíšem o tom, ako „zhumpľovali“ skúšky jadrových zbraní celú našu planétu aj s priamymi následkami na ľudí.

Ale predtým Vám ponúkam tieto informácie, ktoré Vás asi zaujmú.

Ešte dokonca predtým ako bola úplne prvá atómová bomba na svete zostrojená a odskúšaná, už na nevinných civilistoch (samozrejme že bez ich vedomia) skúšali čo tie novo vytvorené rádioaktívne prvky urobia s ľudským telom....

Human Product No.: .... Ľudský výsledok číslo to a to....

Áno, predpokladáte správne, takto si ich označovali. Ale poďme po poriadku...

Príliš neznáme riziká

O americkom projekte Manhattan sme už písali, a samozrejme že okrem iných vecí sa v ňom vedci museli vysporiadať aj s nedávno objavenými prvkami, dovtedy iba tušenými, ktorých účinky na zdravie boli v podstate neznáme! Bolo to úplne pochopiteľné a aj oprávnené pretože nielen oni sami ale aj ich podriadení s nimi či chceli, alebo nie museli pracovať a teda museli sa snažiť pochopiť biochemické účinky plutónia alebo uránu, či iných prvkov. Na druhej strane práve to čoho sa museli strániť a obávať potrebovali zistiť, že ako to bude pôsobiť na nepriateľa, proti ktorému boli bomby pripravované.

Zodpovední vedúci projektu Manhattan pochopili naliehavosť nutného merania dopadu žiarenia na svojich pracovníkov a v roku 1942 zriadili „odbor zdravotníctva“. Robert Stone, riaditeľ zdravotného laboratória počas vojny, v roku 1943napísal: „Nikdy predtým nebolo tak veľké množstvo jednotlivcov vystavených toľkému žiareniu.“

A najvyšší šéf Generál Leslie Groves, v roku 1942 preto do projektu prijal doktora Stafforda Warrena, rádiológa z Univerzity of Rochester, ktorý bol priekopníkom v mnohých oblastiach v rádiológii. Okrem iného on (Dr.Warren) vlastne vynašiel mamografiu, ktorá dodnes zachraňuje milióny žien pred rakovinou prsníka. Hlavnou oficiálnou úlohou bola ochrana zdravia pracovníkov projektu, ochrana verejnosti pred akýmikoľvek rizikami vyplývajúcimi z fungovania projektu a štúdium rizík žiarenia s následným cieľom stanoviť tolerantné (dovolené) dávky ožiarenia, a v prípade ožiarenia aj navrhnúť metódy možnej liečby. Odbor bol rozdelený do štyroch sekcií: - lekárskej,  - sekcie zdravotnej fyziky, - sekcie biologického výskumu, a - vojenskej sekcie.

Zadané úlohy boli intenzívne riešené v spolupráci aj ďalšími laboratóriami po celých USA, kde taktiež začali vedci prakticky nepretržite pracovať, aby pochopili tieto nebezpečenstvá. Údaje získavali odoberaním vzoriek z nástrojov, vzoriek krvi a moču a fyziologických vyšetrení. Radiačné experimenty uskutočňovali v Chicagu, Berkeley a Rochesteri v laboratóriách na zvieratách.

Ale zvieratá ako vzorky nestačia

Lekárski odborníci sa však zhodli na tom, že tieto informácie na stanovenie radiačných usmernení pre pracovníkov nepostačujú. V správe laboratórií z Los Alamos, (ktorá bola uverejnená ale až v roku 1962), sa uvádza: „Zdá sa preto nevyhnutné určiť zadržiavanie a vylučovanie plutónia u obmedzeného počtu určených pacientov.“

Uplatnený „nový prístup“

Koncom roku 1944 lekársky tím projektu Manhattan na čele s Staffordom Warrenom dospel k záveru, že je nevyhnutne potrebný aj kontrolovaný, riadený experiment aj na ľuďoch!

Prišli s návrhom injekčne vstreknúť rádioaktívne prvky, vrátane polónia, plutónia a uránu, do civilistov, pacientov po celej krajine.

V rozmedzí medzi aprílom 1945 a júlom 1947 bolo injekčne podané osemnástim ľuďom plutónium, šiestim ľuďom urán, piatim ľuďom  polónium a najmenej jednému aj amerícium.

Experimenty boli uskutočňované v pridružených nemocniciach k projektu Manhattan a to v Rochesteru (štát New York); v Oak Ridge, (Tennessee); v Chicagu, (Illinois); a v San Franciscu, (California).

Materiály potom používali na rôzne experimenty. Napríklad cieľom testov s plutóniom bolo určiť, ako bude prebiehať vylučovanie (na odhad množstva zostávajúceho plutónia v exponovanom ľudskom tele). Vedci potrebovali zistiť  ako sa dá určiť, koľko rádioaktívneho materiálu ešte zostalo v tele a na ako dlho. Vzorky pacientov boli po analýzach v pridružených laboratóriách v blízkosti nemocníc odoslané do Los Alamos, aby ich preskúmal biomedicínsky výskumný tím vedený Dr. Wrightom Langhamom. Na konci procesu bola vzorka vysušená, spopolnená a nakoniec rozpustená v kyseline.

Pri testovaní s uránom (kde ho lekári injekčne podali šiestim ľuďom) bol hlavný cieľ zistiť minimálnu dávku, ktorá spôsobí zistiteľné poškodenie obličiek. Toto bol experimentálny prístup jasne určený na vyvolanie škodlivej reakcie u ľudí.

Vedci sa v tom čase zhodli, že tieto nutné experimenty podporujú oblasť jadrovej fyziky a poskytujú praktický pohľad na kvantitatívne limity obsahu týchto prvkov v ľudskom tele.

Mimochodom model týkajúci sa telesnej záťaže s mierou krátkodobého vylučovania, známy ako model „Langham“ po doktorovi Wrightovi Langhamovi sa stále dodnes používa.

Pravdou je že vybrané „subjekty“, teda ľudia boli rôzni, nedostatočne vopred nejako selektovaní a aj následný výskum nebol často dôkladný. Odobrané vzorky boli pri preprave aj niekoľkokrát kontaminované alebo dokonca zničené.

Vzhľadom k posunu ľudskej spoločnosti sa však samozrejme odvtedy objavili nevyhnutne aj otázky týkajúce sa účinnosti a etiky experimentov na ľuďoch. A je taktiež pravdou, že v tom čase, keď sa toto dialo, sa navyše nevenovala náležitá (skôr by sa dalo napísať žiadna!) pozornosť príslušným etickým problémom.

Prísne Tajné“

Je len pochopiteľné, že sa od začiatku vykonávali tieto experimenty pod vysokým stupňom utajenia. Nielen pre samotnú oblasť (nikto na svete zatiaľ o tom nič nevedel) ale aj povaha experimentov bola veľmi kontroverzná, čo vytváralo rôzne prístupy priamo aj medzi vedcami projektu Manhattan.

So súhlasom jadrového dozoru...

V memorande americkej Komisie pre atómovú energiu (Atomic Energy Commission - AEC) z apríla 1947 sa odporúča, aby sa experimenty s ľuďmi nezverejňovali, pretože „by to mohlo mať nepriaznivý vplyv na verejnú mienku alebo (dokonca) viesť k súdnym sporom.“ Z tohto dôvodu a obáv boli výsledky tohto výskumu utajované. Keď AEC v roku 1947 čiastočne prebrala kompetencie projektu Manhattan, prístup k analogickým testom „zľahka zreformovali“ tak, aby vyžadovali v dokumentácii súhlas pacienta a „primeranú nádej“, že látka bude pre pacienta (asi) prospešná. Ale tieto pokyny prišli príliš neskoro a lekári pokračovali v odoberaní a skúmaní vzoriek od pôvodných tridsiatich pacientov (ktorí o tom vôbec nič nevedeli) bez toho, aby ich informovali prečo.

Human Product No.: .... Ľudský výsledok číslo to a to....

Je asi zrejmé, že tých cca 30 ľudí na ktorých urobili experimenty sa nikdy nedozvedeli o tom aké injekcie dostali. Historické záznamy skutočne dokazujú, že iba jeden z pacientov, ktorý dostal injekciu s plutóniom podpísal formulár súhlasu, ktorý však nevysvetľoval úplne lekársky postup alebo nejaké riziká. Čo sa týka ostatných „pacientov“ neexistuje žiadna dokumentácia o ich nejakom súhlase pre žiadne testy.

Je ťažké aj povedať, ako boli konkrétni „pacienti“ vybraní. Testy robili v podstate v nemocniciach po celej krajine; vek a pozadie každého z nich sa líšili. Niektorí mali rodinu a iní boli sami. Čo však záznamy jasne ukazujú, že všetci z nich boli civili a neboli pracovníkmi projektu Manhattan.

Aby sme porozumeli problematickej povahe tohto výskumu, možno je dôležité niektoré z týchto testovaných príbehov viac spoznať:

HP-12 - Ebb Cade bol prvý takýto testovaný človek. Bol to 53-ročný černoch,  miešač cementu. 24. marca 1945 bol účastníkom autonehody, kde utrpel zlomeniny  paže a nohy. Inak bol úplne zdravý. V priebehu nasledujúcich dvoch týždňov dostal kódové meno HP-12, čo znamenalo Human Product číslo dvanásť.

10. apríla 1945 podal Dr. Joseph Howland Cadeovi plutóniovú dávku 4,7 mikrogramov, pokiaľ čakal na chirurgickú operáciu - nastavenia svojich zlomených kostí. Na základe tohto testu bola potom v rokoch 1943-1945 prijatá ako maximálna možná telesná záťaž (MPBB) plutónia 5 mikrogramov (na základe limitov prijatých pre rádium). Cade nebol vtedy prakticky vôbec  na svoje zranenia paže a nôh liečený až do 15. apríla, teda až do piatich dní po injekcii, aby mu mohli lekári vyňať vzorky kostí na test! Do toho zahrnuli aj vytrhnutie je 15 (!) zubov, ktoré boli následne odoslané Dr. Langhamovi do Los Alamos. Čo je zaujímavé, že sa z dobovej dokumentácie a historických archívov nedá vôbec zistiť, či Cade trpel nejakým legitímnym zubným kazom. Krátko po napravení kostí do správnej pozície bol Cade náhle prepustený z nemocnice. Neskôr sa z Tennessee odsťahoval a zomrel na zlyhanie srdca 13. apríla 1953, až osem rokov po podanej injekcii plutónia. Neskôr, na základe experimentov na zvieratách lekári dospeli k záveru, že keďže plutónium zostalo v kosti dlhšie ako rádium, by sa mala MPBB skutočne stanoviť na 1 mikrogram. Vtedajšia Cadeova dávka bola takmer päťnásobkom tohto limitu.

HP-3 - Eda Schultz Charltonová, bola 49-ročná žena, prijatá do nemocnice Strong Memorial Hospital v Rochesteri 2. novembra 1945 kvôli neobvyklému opuchu. Dali ju na oddelenie E-3, pod vedením Dr. Samuel Bassett. O tri týždne neskôr dostala injekciu plutónia 4,9 mikrogramov. Pochopiteľne že v jej nemocničných záznamoch nie je o tom ani najmenšia zmienka, je to iba v tajných správach o projekte Manhattan.

Rozhodnutie o utajovaní a rozdielnych experimentálnych poznámkach urobil sám Stafford Warren, čo je potvrdené v liste Wrighta Langhama z roku 1946 Samuelovi Bassettovi. Charltonová bola prepustená 20. decembra 1945; ale lekári ju naďalej posielali na röntgen, pričom bedlivo uschovávali snímky ako aj vzorky tkanív ktoré jej odoberali na štúdie. 8. júna 1953 jej pri prieskumnej operácii „akože rakoviny“ vyoperovali rebro a analyzovali na plutónium. Charltonová bola pravidelne hospitalizovaná až do svojej smrti zástavou srdca v roku 1983, takmer štyridsať rokov po injekcii. Jej prípad je záhadný aj preto, že nikdy nebola oficiálne diagnostikovaná ako nevyliečiteľne chorá! V správach sa uvádza, že došlo k chybe v jej diagnóze, ale nie je vôbec jasné, prečo bola presunutá na časť pod vedením Bassetta. Ale jej pravidelný metabolizmus však poskytoval ideálnu prípadovú štúdiu na výskum toho, ako zdraví ľudia vylučujú plutónium.

CAL-1 - Albert Stevens bol prvý pacient, ktorý dostal dávku plutónia zase v Kalifornii. Bol to 58-ročný maliar domácností, ktorý bol pri vyšetrení v Nemocnici na kalifornskej univerzite v San Franciscu (UCSF) omylom diagnostikovaný so smrteľnou fázou rakoviny žalúdka. Lekári mu dávali maximálne šesť mesiacov. Lekári vo výskumnej skupine Josepha Hamiltona v Berkeley pripravili plutónium-238, izotop, ktorý je 276-krát rádioaktívnejší ako plutónium-239, a preto je monitorovanie ľahšie merateľné. 14. mája 1945, mesiac po injekcii podanej Ebbovi Cademu dostal bez akéhokoľvek upozornenia takú dávku plutónia, ktoré považovali vedci Hamiltonovom laboratóriu za „karcinogénnu“.  O niekoľko dní neskôr ho vzali na operáciu, aby mu odstránili časti orgánov. Po otvorení však zistili, že vred, ktorý pôvodne diagnostikovali ako rakovinu, bol iba benígny (nezhubný) nádor. Lekári pokračovali v jeho monitorovaní aj potom, ako ho prepustili z nemocnici, ale  bez toho, aby mu poskytli akékoľvek vysvetlenie. Ani Stevens a ani jeho rodina neboli nikdy informovaní, že nemal rakovinu. Zomrel v roku 1966 na zlyhanie srdca, po 21 rokov po vstupe do nemocnice kde mu dali plutóniovú injekciu.

CAL-2 - Simeon Shaw bol štvorročný chlapec, ktorý trpel rakovinou kostí. Do americkej nemocnice UCSF lietali s matkou vo vojenskom lietadle z Austrálie, kde bol pod dohľadom lekárov. Do Kalifornie prišiel v apríli 1946. Po prijatí bol od matky odlúčený, ktorá mala ale povolené pravidelné návštevy. Simeon tiež dostal injekciu plutónia pod dohľadom Josepha Hamiltona a v priebehu mesiaca bol prepustený z nemocnice. Vrátil sa do Austrálie a nikdy sa do USA nevrátil, pretože o osem mesiacov neskôr zomrel.

CAL-3 - Elmer Allen, bol tridsaťšesťročný černošský vrátnik, trpiaci rakovinou kostí. V júli 1947 mu na Univerzity of California injekčne podali plutónium. V jeho lekárskom zázname je už poznámka, ktorú podpísali dvaja lekári, v ktorej sa uvádza, že „pacientovi bola vysvetlená experimentálna povaha eperimentu,  ktorý súhlasil s postupom“ a že „pacient bol v úplne orientovanej a rozumnej mysli“. Z poznámky však nie je jasné, či lekári pri vysvetľovaní experimentálnej povahy postupu lekárovi povedali pacientovi aj o potenciálnych účinkoch injekcie,(ako to už vtedy bolo vyžadované), alebo či injekcia mala, či nemala zdravotný prínos pre pacienta. Allen žil do roku 1991. Podľa lekárskeho záznamu z roku 1995, bola pri biopsii jeho nádoru určená patologická diagnóza chondrosarkómu, typu malígneho kostného nádoru. UCSF uvádza, že pacienti s týmto typom nádoru „často prežívajú mnoho rokov po diagnóze, ak dôjde k úplnému vyrezaniu primárneho nádoru“. Toto zistenie patológie naznačuje, že pán Allen bol vlastne človekom dlhodobo prežívajúcim rakovinou. Poznámka v jeho zázname pacientov zaznamenala, že nádor bol „malígny, ale pomaly rastúci a neskoro asi bude metastázovať. Prognóza je preto mierne dobrá“.

Päťdesiatpäťročná žena s rakovinou dostala 5. januára 1948 na kalifornskej univerzite injekciu zirkónia. Záznam o pacientke v tomto prípade nebol nájdený, ani neexistujú žiadne ďalšie dokumenty, ktoré by tvrdili, že sa tento experiment uskutočnil v súlade už s vtedajšími požiadavkami. Vie sa však úplne jasne, že injekcia zirkónia nemôže byť prospešná pre samotnú osobu. AEC preskúmala tajnú správu o injekcii zirkónia s ohľadom na vzťahy s verejnosťou a zodpovednosť a v auguste toho istého roku napísala: "Tento dokument by nemal byť odtajnený ako všeobecná lekárska publikácia pretože by bolo veľmi ťažké prepísať ho prijateľným spôsobom." Bola to reakcia na memorandum od Alberta H. Hollanda, Jr., lekárskeho poradcu v Oak Ridge, v ktorom uvádza, že obavy z prepisovania sa týkajú vzťahov s verejnosťou a skutočnosti, že správa „konkrétne zahŕňa experimentálne humánne liečivá“ (??).

Zainteresovaní lekári vedeli, že tieto uplatňované postupy nemali žiadne terapeutické prínosy a z dlhodobého hľadiska by boli škodlivé, ak by pacienti žili dlhšie. Experimenty na ľuďoch však odôvodňovali tvrdením, že pacienti boli nevyliečiteľne chorí; to však nebolo vo všetkých prípadoch pravda! Dopustili sa opakovaných chýb v diagnostike, v postupe, v dokumentácii ako aj v samotnom výskume, čo nakoniec spochybnilo účinnosť samotných experimentov.

Experimenty s ľuďmi počas studenej vojny

Experimenty s ľuďmi pokračovali aj počas studenej vojny. Existovali aj iné projekty v USA, kde tiež neinformovali pacientov o zdravotných rizikách týchto experimentov.

Projekt Boston - vstrekovanie uránu

Ľudské experimenty uskutočňované na meranie vylučovania a distribúcie materiálov pre atómové zbrane sa nekončili poslednou injekciou na Kalifornskej univerzite. Pokračovali experimentami injekciami uránu do ľudského tela v Bostone od roku 1953 do roku 1957 v Massachusetts General Hospital (MGH) ako súčasť projektu spolupráce medzi nemocnicou a divíziou fyziky zdravia National Laboratory v Oak Ridge. Jedenástim pacientom bolo injekčne podané urán, a údaje získané od troch z týchto osôb neboli nikdy zverejnené. Oficiálnym cieľom vraj bolo získanie lepších údajov na vypracovanie bezpečnostných noriem pre profesionálnych pracovníkov v jadrovom priemysle.

Hľadanie pozitívneho riešenia

Ale projekt v Bostone zahŕňal aj druhý cieľ – a to hľadanie vhodného rádioizotopu, ktorý by sa lokalizoval v určitom type mozgového nádoru - tzv. Glioblastómoch - a zničil by ho, keď by bol aktivovaný lúčom neutrónov. To bol dlhodobý výskumný záujem; v tom čase boli tieto nádory ešte nie úplne jasne diagnostikovateľné a boli žiaľ stopercentne fatálne a ešte neexistovala účinná liečba. Tento výskum zahŕňal v priebehu rokov veľa rádioizotopov, najmä izotopy bóru a fosforu.

Napríklad koncom štyridsiatych a päťdesiatych rokov minulého storočia vo Fernald School (Massachusetts), (škola pre deti so zdravotným postihnutím), boli deti vystavené podobným testom podávaním rádioaktívneho železa a vápnika. Ich rodičia neboli o úplnosti týchto experimentov vôbec informovaní. V rokoch 1953-1957 napríklad uskutočnili v Národnom laboratóriu v Oak Ridge experimenty s injekciou uránu u jedenástich pacientov (vo Všeobecnej nemocnici v Massachusetts) ako súčasť ich pokračujúceho výskumu. Vedci následne z tohto experimentu zistili, že pôvodné prípustné úrovne boli príliš vysoké, pretože sa urán lokalizoval v ľudských obličkách oveľa rýchlejšie, ako sa pôvodne predpokladalo. Napriek výsledku tohto experimentu však pracovné normy pre urán v žiadnych laboratóriách vtedy nezmenili.

Ďalší rozsiahly, dokonca federálne sponzorovaný výskum sa uskutočnil na väzňoch vo štátnych väzeniach vo Washingtone a Oregone a na tehotných ženách (!) na univerzite vo Vanderbilt. Podobne ako injekcie u ľudí v rokoch 1945-1947, tieto experimenty využili zraniteľné populácie, ktorým neboli poskytnuté dostatočné podrobnosti na poskytnutie informovaného súhlasu.

Bostonský projekt priniesol aj také údaje o distribúcii uránu v ľudskom tele, ktoré neposkytli predchádzajúce štúdie o uráne v projekte Manhattan. Získané údaje naznačili, že urán, prinajmenšom v dávkových hladinách použitých v bostonskom projekte, sa lokalizoval v ľudskej obličke vo vyšších koncentráciách, ako predpovedali údaje u malých zvieratách, a preto maximálne prípustné hladiny uránu vo vode a vzduchu môžu byť nebezpečné. Odporúčania z bostonského projektu týkajúce sa konzervatívnejších pracovných noriem však zjavne neboli dodržané. Akceptované profesijné úrovne uránu sa v priebehu rokov napriek zisteniam z Bostonského projektu stali menej konzervatívnymi.

Žiaľ nádej, že sa urán dostatočne lokalizuje v mozgových nádoroch, aby sa potenciálne terapeuticky využil, nebola naplnená.

V rozhovore z roku 1995 uviedol vedúci oddelenia fyziky zdravia ORNL v čase bostonského projektu Karl Morgan, že projekt bol nakoniec prerušený v roku 1957 z dôvodu obáv fyzického zdravia: povedal, že cítil, že pacienti dostávali veľmi vysoké dávky uránu, ktoré potvrdili ich údaje - čo znamená, že údaje, ktoré zhromaždili [v ORNL] pri stanovovaní prípustných dávok - by boli veľmi škodlivé! A teda okamžite zrušil ich účasť v programe, lebo im boli zrejme podané dávky, ktoré boli mnohokrát vyššie ako prípustné na zaťaženie tela.

Ale nekritizujme iba Američanov

Aj sovietsky jadrový program zahŕňal rozsiahle experimenty s ľuďmi, najmä vrátane jadrového cvičenia Totskoje z roku 1954 a experimentov uskutočňovaných v Semipalatinsku (1949-1989). Podľa publikovaných správ bolo asi 45 000 ľudí, najmä sovietskych vojakov, úmyselne vystavených v roku 1954 žiareniu z atómovej bomby, ktorá bola dvakrát tak silnejšia, ako tá, ktorú zhodili Američania na Hirošimu. Predpokladá sa (pretože presné informácie buď neexistujú, alebo neboli ešte publikované), že tisíce ľudí zomreli bezprostredne po cvičení a v nasledujúcich rokoch. Pilot ktorý letel s bombou v dostal leukémiu a jeho druhý pilot dostal rakovinu kostí.

Od roku 1950 sa na rôznych úrovniach programu zúčastnilo okolo 700 000 účastníkov, z ktorých polovica boli väzni v Gulagu využívaní na experimenty s rádioaktivitou, ako aj na prieskum rádioaktívnych rúd.

Bábätká a mŕtve telá používané v jadrových experimentoch

Britské noviny napríklad tiež informovali o tom, že z nemocníc v Austrálii, Kanade, Hongkongu, Južnej Amerike, Veľkej Británii a USA bolo od 50. do 70. rokov minulého storočia poslaných okolo 6 000 mŕtvo narodených detí a mŕtvych detí (bez povolenia rodičov) na použitie v jadrových experimentoch. Podľa správ amerického Ministerstva energetiky DoE boli použité mŕtve telá a niektoré časti tiel na testy na monitorovanie hladín rádioaktivity prvku Strocium-90 u ľudí. V reakcii na tieto správy austrálska vláda začala vyšetrovanie.... Britský denník Observer napríklad uviedol, že aj britskí vedci tiež uskutočňovali testy na deťoch vyslaných z Hongkongu a výskum sa ukončil až v 70. rokoch 20. storočia. Aj na to hovorca vlády Hongkongu oznámil, že jeho krajina bude tieto správy preverovať......

Čo k tomu na záver?

Áno, je jasné že „každé víťazstvo niečo stojí“.

Aj spoznávanie nových vecí sa vo vede nezaobíde bez rizík a niekedy aj nevyhnutných obetí, ľudských nevynímajúc.

Ale implementovanie jedovatých substancií do ľudského tela bez vedomia dotyčných, bez akéhokoľvek upozornenia na nebezpečenstvo ohrozenia zdravia a života je nielen cynizmus, ale doknca aj po vylúčení etických stránok doslova a do písmena odsúdenia hodný trestný čin!

Ale ako nám história dokazuje, politici sú to bez škrupúľ schopní odobriť.  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Patakyová: Po voľbách som očakávala zmenu (rozhovor)

Ombudsmanka odmieta, že by sa sexuálnym menšinám venovala nadpriemerne.

Dobré ráno

Dobré ráno: Včela má byť chránený druh

Včely ohrozujú najmä pesticídy a otepľovanie.


Už ste čítali?