Jadrová energia – Európska atómová dilema – Atómky, alebo bomby? - 2

Autor: Marian Nanias | 9.3.2020 o 5:51 | (upravené 9.3.2020 o 11:27) Karma článku: 2,37 | Prečítané:  318x

V Európskej únii je jadrová energia najväčším zdrojom nízko-uhlíkovej elektriny. Jej podiel je až 45,93 %, napriek tomu je vylúčená z financovania "Zelenou dohodou". Ale atómové bomby v Európe politikom nevadia!

Toto je pokračovanie prvej časti článku. Ak si ju chcete prečítať, tak ju nájdete tu: 

 

Európa (resp. EÚ) je z hľadiska jadrovej energie (jadrového priemyslu) úplne unikátna.

EÚ má k dispozícii nielen celú škálu jadrového reťazca (od prieskumu, baní, spracovania uránu, obohacovania uránu, výroby jadrového paliva, projektovania JE, stavania, spúšťania ako aj prevádzkovania JE, ich odstavovania a uvádzania do kľudu, atď. až po prepracovávanie vyhoreného jadrového paliva s jeho uskladňovaním, a teritórium EÚ patrí aj k najhustejšie využívaným z pohľadu jadrovej energie.

Teritórium Európy je zároveň z pohľadu jadrovej energie najhustejšie nasýtené z celého sveta!

Komerčné jadrové elektrárne (vačšinou používané na výrobu elektrickej energie).

Jadrová elektráreň (JE) je tepelná elektráreň, v ktorej je zdrojom tepla jadrový reaktor. Ako je typické pre tepelné elektrárne, teplo sa používa na výrobu pary, ktorá poháňa parnú turbínu pripojenú k generátoru, ktorý následne produkuje elektrinu. Všetky JE vo svete sú podriadené veľmi prísnym dozorom daného štátu ako aj Medzinárodnej agentúre pre atómovú energiu.  Jadrové elektrárne sú prevažne prevádzkované v základnom zaťažení (na plný výkon), pretože je nevýhodné pre ne rýchlo meniť výkon. Jadrové palivo predstavuje iba výrazne malú časť výrobných nákladov! V súčasnosti je vo svete v prevádzke 442 veľkých komerčných jadrových reaktorov (na výrobu elektrickej energie). Z toho je v „západnej“ Európe v prevádzke 108 jadrových reaktorov a v „strednej a východnej“ Európe je 73 reaktorov, teda spolu až 41 percent všetkých komerčných jadrových reaktorov je v Európe!

Poznámka autora: - Do východnej Európy sa geograficky ráta aj európska časť Ruskej federácie.

V databáze Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu (MAAE) vo Viedni je 841 výskumných jadrových reaktorov. Výskumné reaktory majú široké využitie, vrátane analýzy a testovania materiálov a výroby rádioizotopov. Ich schopnosti sa uplatňujú v mnohých oblastiach, v jadrovom priemysle, ako aj vo výskume jadrovej syntézy, environmentálnej vede, vývoji pokročilých materiálov, dizajne liekov a nukleárnej medicíne. Z celkového počtu 841 je k dnešku v prevádzke už iba 220 výskumných jadrových reaktorov. Z toho ich je v Európe 95 ! Z toho je v „západnej“ Európe v prevádzke 23 výskumných jadrových reaktorov a v „strednej a východnej“ Európe je 72 reaktorov, teda spolu až 43 percent všetkých výskumných jadrových reaktorov je v Európe!

Jadrové zbrane.

Jadrové zbrane sú najnebezpečnejšie zbrane na Zemi. Stačí uplne jedna bomba na zničenie celého mesta, potenciálne usmrtiť milióny ľudí a dlhodobými katastrofickými účinkami ohroziť prírodné prostredie a životy budúcich generácií. Nebezpečenstvá z týchto zbraní vyplývajú z ich samotnej existencie. Aj keď boli jadrové zbrane zatiaľ použíté vo vojne iba dvakrát - pri bombových útokoch na Hirošimu a Nagasaki v roku 1945 - v dnešnom svete v súčasnosti ešte stále zostalo asi 14 500 a ich počet opať narastá. Doteraz bolo s nimi vykonané vyše 2 000 jadrových skúšok.

Jadrové zbrane v Európe

Britský jadrový arzenál je predpokladaný až do úrovne 200 jadrových hlavíc. Francúzsky jadrový arzenál obsahuje 300 jadrových hlavíc. V roku 2019 je predpokladané, že v Európe bolo okrem vlastných britských a francúzskych jadrových zbraní navyše v piatich štátoch NATO aj americké jadrové zbrane.Sú to Belgicko, Holandsko, Nemecko, Taliansko a Turecko, kde v šiestich vojenských základniach (Kleine Brogel, Volkel, Buchel, Aviano, Ghedi, a Ilcirlik) je skladovaných mnimálne 190 jadrových bômb!

Na európskom území má samozrejme umiestnené aj Rusko, ale nevieme presne koľko.

Ruská federácia má druhý najväčší strategický jadrový potenciál na svete a predstavuje významný taktický jadrový arzenál. Podľa zmluvy Nový START k novembru 2012 hlásila v rámci výmeny informácií 1 500 jednotiek nasadených jadrových hlavíc.</p><p>Čiastočne z pohľadu geografie by sme tu mohli doplniť aj Izraelský jadrový arzenál, čo je cca 90 jadrových hlavíc.

Čisto teoreticky (de iure) zdieľanie jadrových zbraní štátmi NATO vlastne porušuje články I a II medzinárodnej „Zmluvy o nešírení jadrových zbraní (NPT)“, ktoré explicitne zakazujú prevod a prijatie priamej alebo nepriamej kontroly nad jadrovými zbraňami. USA trvajú na tom, že jej vojsko kontroluje zbrane a že žiadny presun jadrových bômb alebo ich kontrola nie je určený „pokiaľ a nebude niekým prijaté rozhodnutie ísť do vojny, pri ktorej by NPT už nebola kontrolovateľná“, takže údajne nejde o porušenie NPT. V skutočnosti už samotný vojenský personál (piloti a ostatní zamestnanci) „nejadrových“ krajín NATO však praktizujú zaobchádzanie a dodávku jadrových bômb v USA a nevojenské bojové lietadlá boli prispôsobené tak, aby dodávali americké jadrové bomby včítane prenosu  technických informácií o jadrových zbraniach. A aj keď by sa argument USA mohol považovať za právne správny, zdá sa, že také mierové operácie sú v rozpore s cieľom ako aj duchom NPT. V podstate už boli údajne vykonané všetky prípravy na vedenie jadrovej vojny nejadrovými zbraňovými štátmi.

Sumárne teda môžeme skonštatovať, že na území Európy je 108 komerčných jadrových reaktorov, 95 výskumných jadrových reaktorov, ale spoločne minimálne aj okolo tisícky jadrových zbraní !

Taká vysoká koncentrácia jadrových zariadení nie je nikde na svete, a teda nie je žiadny logický dôvod (ani pre politikov) sa tváriť, že táto skutočnosť neexistuje!

Chceme sa podriadiť fanatickým odporcom jadrovej energie, ktorí úpenlivo a úporne bojujú akýmikoľvek prostriedkami za odstavenie jadrových elektrární, len aby sa cez tieto väčšinou falošné aktivity udržali pri politickej moci? Chceme aby v EÚ nezostali žiadne jadrové zariadenia (včítane reaktorov pre nukleárnu medicínu) a zostali sme aj v tejto oblasti ako rukojemníci v rukách iných?Čoho sa chceme teda vzdať, jadrových elektrární, alebo jadrových zbraní?

Veď je nad slnko jasnejšie že „železná lady“ Margaret Thatcher v minulosti odpovedala síce surovo, ale povedala realistickú pravdu na otázku ruského žurnalistu, keď sa jej opýtal, že kedy sa UK vzdá jadrových zbraní.... Odpovedala „Nikdy!, Pretože, keď ľudstvo raz už našlo recept ako jadrové zbrane skonštruovať, už ho nikdy nezabudne!“

Zatiaľ sa svojich hotových šiestich a jednej rozrobenej jadrovej zbrane dobrovoľne vzdala iba Juhoafrická Republika. Ale to bolo v špeciálnych podmienkach, keď boli politici rasistického režimu prinútení odovzdať vládu Africkému národnému kongresu, z obavy čo by s nimi ich „noví majitelia“ urobili. Preto v 90. rokoch minulého storočia juhoafrická vláda rozobrala a zničila všetky svoje jadrové zbrane, ako prvý (a pravdepodobne aj posledný) štát na svete, ktorý sa dobrovoľne vzdal všetkých jadrových zbraní, ktoré sám vyvinul.

Ale pre jadrové zbrane sú bezpodmienečne nutné aj jadrové reaktory a iné jadrové zariadenia, takže minimálne jadrové veľmoci si ich ponechajú.... A tým pádom ani tak často nastoľovaná laická otázka odporcami jadrovej energie o strašnom „rádioaktívnom odpade“, keď neberieme do úvahy seriózne vedecké riešenia, zostáva na celosvetovej úrovni nevyriešená. A keďže je to nielen komplikované, ale aj ekonomicky náročné, dá sa to čiastočne splatiť práve využívaním jadrovej energie pre mierové účely (pod kuratelou a záštitou niektorej z jadrových veľmocí).

Okrem toho sú väzby medzi jadrovou energiou pre mierové využívanie a rozširovaním jadrových zbraní sú vo všeobecnosti veľmi preceňované. V skutočnosti je to naopak. Na rozdiel od všeobecného laického tvrdenia, krajiny s mierovými programami jadrovej energie už historicky s väčšou nemajú záujmy nadobudnúť jadrové zbrane. Je to pochopiteľné aj z ďaleko väčšej medzinárodnej kontroly (MAAE), kde je včasné spravodajstvo a sankcie. Hoci programy jadrovej energie zvyšujú aj technickú schopnosť štátu vyvíjať jadrové zbrane, vytvárajú však mocné vyrovnávacie politické prekážky šírenia takýchto zbraní. Sú jednoducho zraniteľnejšie v súvislosti s zhromažďovaním spravodajských informácií ako aj verejným tlakom nešírenia a v prípade porušenia čelia takými vysokými sankciami, ktoré môžu dokonca až úplne ochromiť ich energetické programy. Politici by si mali uvedomiť iné, a to, že práve prípadný pokles jadrového priemyslu a riziko postupnej straty know-how teda vedomostí a zručností a narušením ekonomických podmienok, bude viest aj k narušeniu politických schopností a teda že EÚ budú na jadrovom trhu menej schopné využívať mierový obchod s jadrovými materiálmi a zariadeniami aj na podporu a presadzovanie noriem nešírenia jadrových zbraní!

Takže kam sa v Európe (či v EÚ) dostávame?

Budú krajiny (a my asi medzi nimi?), ktoré ovládajú jadrovú technológiu, ktoré v praxi dokázali bezpečné prevádzkovanie jadrových zariadení, ale budú kvôli politickým riešeniam prinútené od nej odísť? Príklady?</p><p>Na prvom mieste samozrejme Nemecko, ale neskôr aj Švajčiarsko, Belgicko, Holandsko či Švédsko. Taliani už odišli dávno a Španieli sa zatiaľ s tou myšlienkou pohrávajú. Pričom však všetky tieto krajiny budú v budúcnosti musieť znášať (aj nemalé ekonomické) dôsledky týchto aktivít, t.j. čím nahradia výrobu elektriny z jadra,  na ktoré od EÚ nedostanú už nič!</p><p>Dostaneme sa opäť do područia iba niektorých jadrových veľmocí (USA, Rusko, Čína), ktoré si budú v rámci monopolu môcť rozdeliť sféry vplyvu vo svete a diktovať svoje podmienky a to nielen politicko-mocensky, ale jednoducho aj v základných potrebách ľudstva, napríklad v oblasti nutnej zdravotníckej pomoci!

Veď dnes sa rádioizotopy v medicíne používajú na diagnostiku a liečbu rôznych chorôb, vrátane niektorých najdôležitejších chorôb, ako sú rakovina, kardiovaskulárne poruchy a poruchy mozgu.</div><p><strong>Viac ako 10000 nemocníc na celom svete používa rádioizotopy na diagnostiku alebo liečbu „in vivo“ približne 35 miliónov pacientov ročne, z toho 9 miliónov v Európe!

Technécium-99m (Tc-99m) je najrozšírenejším (diagnostickým) izotopom, a Európa je druhým najväčším spotrebiteľom Tc-99m, ktorý predstavuje viac ako 20% svetového trhu.

A mimo EÚ vo svete?

Na druhej strane, sú a budú krajiny v ktorých je už možno dnes z nášho európskeho pohľadu sporná úroveň demokracie, úroveň života bežného obyvateľstva, či politická stabilita. A tie prevádzkujú, alebo budú prevádzkovať aj jadrové elektrárne ale majú, alebo budú mať dokonca aj jadrové zbrane (India, Pakistan, Severná Kórea, v budúcnosti možno Irán).

A ako nás už história viackrát presvedčila, že nič nie je stopercentné, a že s určitými štatistickými následkami aj v tejto oblasti je nutné počítať – dôsledok bude, že budeme žiť vo väčšom strachu, vo väčšej neistote, a v budúcnosti, ktorú asi (ak to necháme na typy súčasných politikov) nebudeme vedieť ovplyvniť. 

Žiaľ, zdá sa že EÚ prostredníctvom čerstvo minulých ale asi aj súčasných vrcholových predstaviteľov stráca svoju bývalú rolu aj v iných medzinárodných záležitostiach. 

Ako príklad sú výsledky energetického projektu medzi Nemeckom a Ruskom (North Stream 2), či nedávny vývoj v Iráne a v Líbyi, ktorý žiaľ len ukazuje, že aj v zahraničnej politike sa viac preferuje a presadzuje pozícia jednotlivých členských štátov oproti jednotného postoja EÚ.

Lenže tu v jadrovej energetike sa rozchádzajú aj dvaja najväčší „kohúti na smetisku“ EÚ - Merkelová od jadra uteká ale Macron si ho podrží. 

Francúzsko považuje jadrové zbrane za základný kameň svojej obrannej stratégie a konečnej záruky svojich najdôležitejších záujmov. K tomu však samozrejme potrebuje komplexné podporné služby v rámci jadrovej energetiky, pretože bez toho by to nešlo! Macron už odsúhlasil nákladnú modernizáciou francúzskeho atómového arzenálu a v januári 2018 uviedol, že „(jadrové) odstrašenie je súčasťou našej histórie, súčasťou našej obrannej stratégie a tak aj zostane!“ Podľa zákona odsúhlaseného francúzskym parlamentom, sa na údržbu a modernizáciu francúzskeho jadrového arzenálu v rokoch 2019 až 2025 vynaloží približne 37 miliárd EUR – čo je približne 12,5 percenta celkového rozpočtu na obranu na týchto sedem rokov.

A čo na to Nemci, kde je verejná mienka hlboko protijadrová a téma zostáva do značnej miery tabu?Ako sa ukazuje, jadrové elektrárne nemeckým politikom vadia, ale jadrové zbrane nie!

Jeden z dôležitých predstaviteľov kresťanskej demokratickej únie od kancelárky Merkelovej, Johann Wadephul v rozhovore pre denník Tagesspiegel uviedol že kancelárka podporuje ideu aby EÚ vytvorila svoju vlastnú armádu jadrového odstrašovania, a uviedol, že Nemecko by malo „zvážiť spoluprácu s Francúzskom v oblasti jadrových zbraní“ a „malo by byť pripravené podieľať sa na jadrových odstrašovacích silách s vlastnými schopnosťami a prostriedkami“! Je teda vidieť, že názory o úlohe jadrových zbraní v európskych strategických ambíciách pri zabezpečení bezpečnostnej rovnováhy sa tiež menia, a to aj v takej krajine ako Nemecko (alebo je to iba nostalgický návrat?).

Každý zrejme vzhľadom na úroveň Nemecka uzná, že tento štát má bezpochyby technickú spôsobilosť vyrábať aj jadrové zbrane. Nemecko však podpísalo „Zmluvu o nešírení jadrových zbraní“ a taktiež Zmluvu „Dva plus štyri“. Ale – aktívne participuje na dojednaniach o zdieľaní jadrových zbraní s NATO, ako aj na dodávke jadrových zbraní zo Spojených štátov. V minulosti sa Nemecko veľmi aktívne „zahrávalo s myšlienkou“ mať vlastné jadrové zbrane.

Všeobecne je známe, že počas druhej svetovej vojny Nemecko uskutočnilo projekt vývoja jadrových zbraní, ktorý bol (našťastie) neúspešný a z obáv, že by mohol byť úspešný vlastne vznikol projekt Manhatan. Počas „studenej vojny“ boli v Nemecku rozmiestnené jadrové zbrane USA (v západnom Nemecku) a Sovietskeho zväzu (vo východnom Nemecku). A aj keď Nemecko „de iure“ nikdy nepatrilo medzi jadrové mocnosti, malo politický a vojenský záujem na rovnováhe jadrových kapacít.

Nie je už zase tak veľmi známe (a Nemci to pochopiteľne nikde nepropagujú) že po založení Euratomu (1957), Západné Nemecko dúfalo, že v rámci mierového využívania jadrovej energie sa spolu s Francúzskom a Talianskom rozvinie aj pre nich program jadrových zbraní. Dokonca k tomu podpísali aj vzájomnú tajnú zmluvu medzi Nemeckom, Francúzskom a Talianskom. Vtedajší západonemecký kancelár Konrád Adenauer povedal svojmu kabinetu, že „chce čo najrýchlejšie dosiahnuť prostredníctvom Euratomu šancu na výrobu vlastných jadrových zbraní“.

O rok na to (1958), keď sa Charles De Gaulle stal francúzskym prezidentom - Nemecko a Taliansko z projektu vývoja jadrových zbraní vylúčil a Euratom pokračoval už potom od roku 1967 ako Európska agentúra pre mierové využívanie jadrovej technológie, ktorá spadala (a dodnes spadá) pod inštitúcie Európskeho hospodárskeho spoločenstva (teraz EÚ). Ale Nemecko bolo vo vojenskej jadrovej politike aktívne aj potom. V roku 1977, po sovietskom nasadení nových rakiet SS-20 IRBM, zase západonemecký kancelár Helmut Schmidt vyjadril znepokojenie nad úrovňou jadrových síl NATO v porovnaní so sovietskymi silami. A opäť neskôr, už pod vedením Helmuta Kohla vyjadrila západonemecká vláda znepokojenie nad pokrokom v jadrovom zbrojení. Prečo? Nie, neboli to žiadne čisto humanistické protijadrové pozície, alebo obava z globálnej jadrovej vojny. Jednoducho urgovali NATO, USA a UK, aby hľadali obmedzenia strategických zbraní na veľké vzdialenosti ale zároveň zmodernizovali svoje zbrane krátkeho dosahu a taktické jadrové systémy! Inými slovami chcelo Nemecko odstrániť také systémy krátkeho dosahu, ktorých použitie na bojisku by zničilo nemecké územie. A tí druhí, „tam niekde ďalej“ ich už netrápili....

Ešte raz si to pripomeňme - územie Európy je najviac na svete koncentrovane prešpikované jadrovými zariadeniami a jadrovými zbraňami! A celkove je dnes na území Európy pravdepodobne cez tisíc jadrových zbraní....Francúzsky jadrový arzenál obsahuje približne 300 hlavíc, čo je počet, ktorý zostal v poslednom desaťročí stabilný. Takmer všetky tieto hlavice sú rozmiestnené alebo operačne dostupné na nasadenie v krátkom čase. Samozrejme že určitý menší počet hlavíc je navyše v plánovanej údržbe. Okrem toho prebiehajú aj významné modernizácie, hlavne pokiaľ ide o balistické strely, riadené strely, ponorky, lietadlá a jadrový priemyselný komplex. Britský (donedávna EÚ a stále člen NATO) jadrový arzenál pozostáva z operačne dostupných 120 jadrových hlavíc. Do polovice roku 2020 by mal celkový počet hlavíc dosiahnuť hodnotu maximálne 180, čo je v súlade so záväzkami stratégie obrany a bezpečnosti z roku 2010 (SDSR 2010). Ale je jasné že tento stav sa môže zmeniť, či už z dôvodu Brexitu, alebo na základe analýz medzinárodného bezpečnostného prostredia a krokov potenciálnych protivníkov. Približne od 150 do 190 amerických jadrových bômb typu B-61 je nasadených na šiestich základniach Severoatlantickej aliancie (NATO) v piatich európskych krajinách: Aviano a Ghedi, v Taliansku; Büchel, v Nemecku; Incirlik, v Turecku; Kleine Brogel, v Belgicku; a vo Volkel, v Holandsku. V období mieru sú však pod dozorom personálu vzdušných síl USA. Počas neúspešného pokusu o prevrat v Turecku v júli 2016 sa objavili obavy týkajúce sa bezpečnosti jadrových zbraní na tureckej základni Incirlik. Na konci roka 2017 sa dokonca objavili aj správy, ktoré naznačujú, že tieto zbrane mohli byť už „v tichosti stiahnuté“. Správy však oficiálne neboli potvrdené , a pred rokom bol Incirlik ešte stále súčasťou plánovaných modernizácií základní jadrových úložísk.

A jadrové zbrane inde vo svete?

V podstate deväť štátov - USA, Rusko, Spojené kráľovstvo, Francúzsko, Čína, India, Pakistan, Izrael a Kórejská ľudovodemokratická republika (KĽDR alebo Severná Kórea) – majú dokopy odhadom približne 14 465 jadrových zbraní, z ktorých býva cca 3750 operačne nasadených. A z nich takmer 2 000 je držaných v stave vysokej prevádzkovej pohotovosti. Je to strašné číslo, ale existuje aj nádej...</div><p>Celkovo je možné možno aj predpokladať, že zásoby jadrových hlavíc naďalej klesajú. Ale, je to najmä kvôli USA a Rusku, ktorých zásoby spoločne tvoria približne 92 percent svetových jadrových zbraní, a ktorí znižujú nasadené jadrové sily v súlade so Zmluvou o opatreniach na ďalšie znižovanie a obmedzovanie strategických útočných zbraní z roku 2010 (New START). Ale netreba to zase s optimizmom príliš preháňať, pretože USA a Rusko majú aj napriek zníženiu arzenálu svoje vlastné a to rozsiahle a drahé programy na nahradenie a modernizáciu svojich jadrových hlavíc, systémov dodávky rakiet a lietadiel ako aj zariadení na výrobu jadrových zbraní. Jadrový arzenál ostatných jadrových štátov je podstatne menší, ale u všetkých vyvíjajú alebo nasadzujú aj nové zbraňové systémy alebo už  oznámili svoj úmysel tak urobiť. A tiež sa predpokladá, že Čína, India, Severná Kórea a aj Pakistan rozširujú veľkosť svojich jadrových arzenálov.

Nuž prečo teda najvyšší predstavitelia EÚ ignorujú európsky jadrový priemysel?

Veď v európskom jadrovom priemysle pracuje viac ako 1,1 milióna ľudí a podľa štúdie spoločnosti Deloitte vytvára HDP viac ako pol bilióna eur. Pri pohľade do roku 2050 sa autori domnievajú, že priemysel by v priemere podporoval viac ako 1,3 milióna pracovných miest ročne a generoval by HDP vo výške 576 miliárd EUR ročne. Európska jadrová energetika nielen ponúka výhody z hľadiska eliminácie emisií uhlíka v energetickom sektore, ale zabezpečuje poskytnutie potrebných pracovných miest európskym občanom.</p></div><p>Prečo teda odklon od jadrovej energetiky tak ľahko následne schválili aj poslanci Európskeho parlamentu? Je to záhadné.

Prívrženci konšpirácií by mohli napríklad určite vytiahnuť a použiť špekulácie, spojené s personálnym obsadením kľúčových pozícií. Veď napríklad vedúci kabinetu (teda zodpovedný za stratégiu) podpredsedu Európskej komisie Fransa Timmermansa (ktorý je priamo zodpovedný za Green Deal) je nejaký Diederik Samson. Tento pán pracoval pre Greenpeace Netherlands od septembra 1995 do decembra 2001, a viedol niekoľko kampaní a projektov. Potom mu politici ponúkli prácu, popri ktorej ešte od augusta 2002 do januára 2003 stihol byť generálnym riaditeľom spoločnosti Echte Energie, malej spoločnosti zaoberajúcej sa obchodovaním so zelenou energiou. Samzrejme, že to mohlo zohrať nejakú rolu, ale určite nie kľúčovú. Veď tak vážne rozhodnutie nemôže byť závislé iba od nejakého osamelého úradníka.

Európska komisia vo svojom predstavení „Zelenej dohody“ a finančného prechodového mechanizmu k nej použila slogan, že „ No one is left behind, teda - Nikto nie je ponechaný  pozadu“! Pri takejto do očí bijúcej diskriminácii je to napľutie do očí jadrovému priemyslu, a všetkým pracovníkom, ktorí v ňom pracujú!

Veď skutočným „nenechaním nikoho pozadu“  naopak znamená ukončiť diskrimináciu vo všetkých jej formách a znížiť nerovnosti medzi vertikálnymi aj horizontálnymi skupinami. Kľúčom k „nenechať nikoho pozadu“ je stanovenie priorít a rýchle sledovanie akcií - známy ako progresívny univerzalizmus. Ak sa namiesto toho implementuje politika medzi vybranými skupinami najskôr a najhoršími skupinami neskôr (resp. vôbec), existujúca priepasť medzi nimi sa pravdepodobne zvýši. Okrem toho „Nenechanie nikoho pozadu“ ďaleko presahuje rámec antidiskriminačnej agendy; je to uznanie toho, že sú potrebné explicitné a proaktívne pokusy, aby sa zabezpečilo, že tie oblasti, ktorým by hrozilo, že zostanú pozadu, budú od začiatku zahrnuté.

Nie všetci predstavitelia EÚ nakoniec boli za....

Európsky hospodársky a sociálny výbor (EHSV), ktorý je poradným orgánom Európskej komisie a Európskeho parlamentu, (v ktorom mal autor tohto článku mimochodom aktívne pôsobiť ako pozorovateľ za Slovensko už dva roky pred našim vstupom do EÚ) vo svojom stanovisku k predloženej správe zistil, že program trvalo udržateľného rozvoja EÚ sa už príliš dlho považuje za viac environmentálny, čo vedie k nielen environmentálnym rozdielom, ale bude spôsobovať aj sociálne, hospodárske iné dimenzie problémov v trvalej udržateľnosti.

Je to podobné ako vo svete - uviedol spravodajca stanoviska EHSV Peter Schmidt „Nemôžeme dosiahnuť ciele trvalo udržateľného rozvoja bez riešenia sociálnych nerovností, keď 10% najbohatších domácností vlastní 50% celkového bohatstva - to nie je udržateľné! Potrebujeme politiky prerozdeľovania a nový model rastu, aby sme sa uistili, že „nikto nezostane pozadu“! Sociálne otázky a regionálna súdržnosť sa doteraz považovali skôr za samostatné oblasti politiky ako za skutočne neoddeliteľnú súčasť politiky udržateľnosti. Podľa EHSV je potrebný komplexnejší prístup, aby sa zabezpečilo, že prechod na udržateľné a uhlíkovo neutrálne hospodárstvo je len pre každého, znižuje sociálne nerovnosti a zohľadňuje najzraniteľnejšie skupiny v spoločnosti, ako aj najviac znevýhodnené regióny a územia v EÚ. Politiky by mali predovšetkým rozvíjať širšie chápanie „spravodlivého prechodu“  a na jeho podporu by mali v plnej miere vykonávať Európsky pilier sociálnych práv (EPSR), pričom by mali viesť k reformám redistribučných systémov, ako sú prispôsobené dane, sociálna ochrana a udržateľné a sociálne investície.</div><p>Ak "nikto nezostane pozadu", znamená to opätovné splnomocnenie čo najväčšieho počtu ľudí na aktívnu účasť na procese transformácie. Hoci spoločnosť bude mať úžitok ako celok, náklady a prínosy spojené s prechodom na trvalú udržateľnosť sa nebudú zdieľať rovnomerne bez politických zásahov, ktoré zabezpečia, že nikto nezostane pozadu. Dôležité je si uvedomiť, že transformácia k udržateľnosti „nemôže a nesmie byť uložená zhora; bude úspešná iba vtedy, ak bude založená na širokej podpore a aktívnej účasti všetkých“! Toto rozhodnutie trvale zasiahne aj budúce generácie. Musíme dať mládeži zmysluplný hlas a nechať ich rátať pri rozhodovaní o udržateľnosti, uviedol pán Schmidt. EHSV sa domnieva, že súčasný európsky politický rámec a hospodárstvo zatiaľ iba krátkodobo menia budúce generácie, a víta skutočnosť, že najmä mladí ľudia teraz jasne vyjadrujú svoje obavy, napr. prostredníctvom hnutia „Piatky do budúcnosti“.

EÚ bude mať dôveryhodnosť konať ako globálny líder v oblasti udržateľnosti iba vtedy, ak si Európa v tejto oblasti splní svoje úlohy a vezme každého občana, územie a región a všetky oblasti spolu s prechodom na udržateľné, uhlíkovo neutrálne hospodárstvo efektívne využívajúce zdroje (včítane jadrovej energie).

Prechod je jedinečnou príležitosťou rozvinúť výhľadovú víziu založenú na hodnotách solidarity a ľudských práv, sociálnej spravodlivosti a rovnosti, demokracie a účasti, podnikania a environmentálnej zodpovednosti, z čoho budú mať úžitok všetci.

To čo zatiaľ teraz európski politici urobili je veľká chyba, ktorá sa EÚ v budúcnosti vypomstí, pretože „nevyužitá šanca je čistá strata...“!

Vychádza mi z toho iba to, o čom som už viac krát vo svojich článkoch písal....

Politici sú „šprintéri“, ktorí sa prispôsobujú náladám voličskej základne a „pracovne bežia“ iba na „krátke trate“ pár rokov (od jedných volieb k druhým, reagujúc na v tom čase nálady voličov), kým energetici sú „maratónci“, veď časový rozvrh súčasného komerčného jadrového bloku (projekt, výstavba, prevádzka, a odstavenie) dosahuje či dokonca presahuje dokopy celé storočie!  

Niektorým čitateľom sa hádam môže zdať, že som teraz odbočil od svojej hlavnej nosnej témy – využívania jadrovej energie pre mierové účely a prešiel k jadrovým zbraniam.

Môže sa dokonca na prvý pohľad zdať, akoby to možno asi ani nemalo súvis. Nie je to tak. V budúcom článku si povieme o tom, že to nie je iba hrozba nejakej budúcej zničujúcej vojny, ale aké nám všetkým (celému ľudstvu) zanechali dedičstvo jadrové zbrane (!)a nie jadrové elektrárne (!)...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA MICHALA HAVRANA

Následky psychopatov zostanú aj po pandémii (píše Michal Havran)

Budú chcieť zneužiť vírus, aby nám vzali slobodu.

Sú rúška zbytočné? Názor už menia aj Nemci a Američania

V krajinách, kde nosia rúška, je boj proti koronavírusu úspešnejší.

KOMENTÁR PETRA SCHUTZA

Akt koaličnej lojality

Hromadný podpis koaličnej zmluvy je lepší ako vypnutie krajiny.


Už ste čítali?