Jadrová energia – Vianočný príbeh o objavení štiepenia atómového jadra

Autor: Marian Nanias | 16.12.2019 o 7:05 | Karma článku: 1,18 | Prečítané:  359x

Príbeh starý 80 rokov, ale mnoho z neho platí aj dnes.......Strach z vojny, ultrapravicové politické strany v parlamente, násilie v uliciach, rasistické útoky, nútené migrácie, znevažovanie žien, vedecký objav....

Jadrová energia – Vianočný príbeh o objavení štiepenia atómového jadra

Je to príbeh starý 80 rokov, ale mnoho z neho platí aj dnes.......

Strach z vojny, ultrapravicové politické strany v parlamente, násilie v uliciach, rasistické útoky, nútené migrácie, znevažovanie žien, ale aj prevratný vedecký objav, kde nakoniec Nobelovu cenu dostáva nie ten úplne pravý….

December 1938: Objavenie štiepenia atómového jadra

V decembri 1938 fyzici Lisa Meitnerová a Otto Frisch urobili počas vianočných sviatkov prekvapivý objav, ktorý okamžite spôsobil v jadrovej fyzike doslova revolúciu a na svojom konci vedie k atómovej bombe. Meitnerová a Frisch sa pokúsili vysvetliť záhadné zistenie, ktoré urobil nukleárny chemik Otto Hahn v Berlíne, a uvedomili si, že prišli k poznaniu, že sa deje niečo, čo sa predtým považovalo za nemožné: že sa jadro uránu rozdelilo na dve časti.

Elise Meitnerová sa narodila vo Viedni v roku 1878 v židovskej rodine vyššej strednej triedy ako tretia z ôsmich detí. Jej otec Philipp Meitner bol jedným z prvých židovských právnikov v Rakúsku. Elise si neformálne skrátila meno na Lise. V dospelosti konvertovala na kresťanstvo a prijala luteránstvo. Pokrstená bola v roku 1908. Bola od malička mimoriadne talentovaná a usilovná. Už od svojich 8 rokov, si pod vankúšom schovávala poznámkový blok so svojimi záznamami. Priťahovala ju hlavne matematika a veda. Najprv študovala farby olejových škvŕn, ich tenkých vrstiev a odrazeného svetla.

Ženy nemajú čo študovať, majú byť v kuchyni s vareškou....

V čase jej mladosti dievčatá a ženy nemohli vo Viedni bežne študovať vo verejných školách, ale Meitner bola kvôli podpore rodičov schopná dosiahnuť čiastočne súkromné vzdelanie a v roku 1901 ukončila skúškou „externe Matura“ na „Akademisches Gymnasium“. Pokračovala v štúdiu na Viedenskej univerzite (vo fyzike) a štúdium brala veľmi vážne. Ale, keďže si nebola istá, či chce študovať viac  matematiku alebo fyziku, zúčastňovala sa (ak sa to časovo dalo) prednášok v obidvoch oblastiach štúdia, pričom jej spolužiaci tvrdili, že si „zapisovala viac poznámok ako bežní študenti“. Stala sa historicky druhou ženou, ktorá získala (ako 27 ročná) na Viedenskej univerzite doktorát (jej dizertačná práca bola na tému „vedenie tepla v nehomogénnom prostredí“).

Pomoc iným stať sa slávnym.....

Pri štúdiu lúčov alfa častíc pri pokusoch s kolimátormi a kovovými fóliami zistila, že rozptyl narastá vo väzbe na atómovú hmotu.

Táto informácia pomohla neskôr Ernestovi Rutherfordovi k návrhu jeho modelu atómu, ktorý bol uverejnený v Physikalische Zeitschrift z 29. júna 1907. 

To bol prvý (ale nie posledný) prípad v živote Lisy Meitner, keď jej intuícia a hlboké znalosti pomohli iným sa stať slávnym.....

A aj keď získala doktorát, pretože bola „iba žena“, mala v tom čase vo Viedni obmedzené možnosti a najpravdepodobnejšia pozícia pre ňu pripadala byť učiteľkou. Ale jej „dokonca ponúkli aj inú možnosť“ – a to pracovať v továrni na plynové lampy.

Prvá emigrácia.....

Nasrdená to odmietla, a povzbudená otcom s jeho finančnou podporou, odišla v roku 1907 do Berlína hľadať si uplatnenie v oblasti výskumu.

Ženy vo výskume? Neslýchané...

Našla ho vo Friedrich-Wilhelms-Universität v Berlíne, kde jej slávny fyzik Max Planck „dokonca dovolil“ zúčastniť sa jeho prednášok, čo bolo aj od Plancka v tom čase neobvyklé gesto, pretože dovtedy odmietol každú ženu, ktorá sa o to vôbec pokúsila. Po roku navštevovania Planckových prednášok a uznaní jej talentu a pracovitosti sa Meitnerová stala Planckovou asistentkou.

U Plancka v priebehu prvých rokov spolupracovala aj s chemikom Ottom Hahnom. Na začiatku pracovného partnerstva s Hahnom však musela Meitnerová celý rok pracovať v provizórnych priestoroch kde predtým pracovali tesári, a prístup bol vedľajším bočným vchodom. Bolo to preto, lebo v tých časoch univerzita ešte ženy oficiálne neprijímala.

S Hahnom spolu objavili neskôr aj niekoľko nových izotopov. Meitner bola plachá, fyzicky drobné šťúple žieňa, ale so silnou neoblomnou vôľou a predsavzatiami. 

Keď boli spolu s Ottom Hahnon, vypadalo to ako dvojica obra a trpaslíka. Čoskoro sa však z nich stali priatelia a blízky spolupracovníci. V roku 1909 publikovala Meitner dva dokumenty o Beta žiarení. S Hahnom tiež objavila a vyvinula metódu fyzickej separácie známu ako rádioaktívny spätný ráz.

V roku 1911 bol v Nemecku s cieľom propagovať prírodné vedy založený Kaiser Wilhelm Gesellschaft (KWG), ktorý cez Kaiser-Wilhelm-Institute (KWI) zastrešoval výskumné inštitúcie formálne nezávislé od štátu a jeho správnych orgánov. Pracovný tím Hahn-Meitnerová tam o rok získal miesto.

Dobrovoľná zdravotná sestra na fronte...

Počas prvej svetovej vojny sa Meitnerová dobrovoľne prihlásila ako zdravotná sestra k röntgenu do rakúskej armády.

Po návrate do Berlína sa stala vedúcou oddelenia fyziky na KWI, kde robila výskum v jadrovej fyzike, a v roku 1917 spolu s Hahnom objavili prvý dlhotrvajúci izotop prvku Protaktínium, za ktorý jej Berlínska akadémia vied udelila Leibnizovu medailu.

Konečne vlastné oddelenie na univerzite....

V tom istom roku jej konečne na Chemickom ústave KWI dali aj oddelenie fyziky.

Opäť žne vavríny niekto iný.....

V roku 1922 objavila príčinu emisie elektrónov z povrchov atómov s typickým „podpisom“ energetických úrovní, ktoré sa stalo neskôr známe ako tzv. „Augerov efekt“. Opäť niekto iný zožal vavríny....(pretože francúzsky vedec Pierre August Auger, o ňom publikoval o rok neskôr v roku 1923).

Prvá profesorka na univerzite....

V roku 1926 sa Meitner stala úplne prvou ženou v Nemecku, ktorá nastúpila na univeerzite v Berlíne na post riadneho profesora fyziky. 

Ešte počas pobytu v KWI si Meitnerová usilovne dopisovala s Jamesom Chadwickom v Cavendish Laboratory v Cambridge. A keď sa Chadwick a ďalší pokúšali dokázať existenciu neutrónu, tak im Meitnerová poslala Polónium pre jeho experimenty. Chadwick síce potreboval na svoje experimenty viac materiálu (ktoré potom získal z americkej nemocnice v Baltimore), ale zostal Meitnerovej navždy vďačný. Neskôr dokonca povedal, že bol „celkom presvedčený, že by [Meitnerová] určite objavila neutrón, keby mala také možnosti, napríklad žijúc v Cavendish v tých rokoch ako ja“.

V roku 1930 Meitnerová spolu s Maďarom Leó Szilárdom prednášala a viedla semináre o jadrovej fyzike a chémii. 

 

Po objavení neutrónov na začiatku 30. rokov celosvetová vedecká komunita špekulovala, že by asi bolo možné v laboratóriu vytvoriť aj prvky ťažšie ako urán (atómové číslo 92).

Kto to dokáže?

Vo vedeckom svete začalo horúčkovité súťaženie – kto to dokáže ako prvý na svete!

Vedecké tímy pod vedením Ernesta Rutherforda v Británii, Irène Joliot-Curie vo Francúzsku, Enrico Fermi v Taliansku a Meitnerovej s Hahnom v Berlíne sa úprimne snažili o čistú vedu, pretože v tom čase všetci zainteresovaní verili, že išlo o abstraktný výskum a možnosť mať tú česť získať Nobelovu cenu.

 

 

Vtedy ešte nikto ani len netušil, že tento výskum vyvrcholí jadrovými zbraňami.

Nacisti pri moci....

Keď prišiel v roku 1933 k moci Adolf Hitler, Meitnerová bola stále vedúca oddelenia fyziky na KWI.

Hoci bola chránená rakúskym občianstvom, všetci ostatní židovskí vedci vrátane Szilárda, Fritza Habera, jej synovca Otta Frischa a mnoho ďalších významných osobností boli prepustení alebo nútení rezignovať zo svojich funkcií. 

Väčšina z nich z Nemecka urýchlene emigrovala. Meitnerová však spočiatku nijako nereagovala a ešte viac sa pohrúžila do svojej práce.

Druhá emigrácia....

Po nemeckom Anschlusse Rakúska v marci 1938 sa jej situácia však zhoršila.

A preto s priamou podporou Otta Hahna a pomocou holandských fyzikov Dirka Costera a Adriaana Fokkera 13. júla 1938 Meitnerová odišla do Holandska.

Bola prinútená cestovať inkognito až na holandskú hranicu, kde Coster úspešne presvedčil nemeckých imigračných úradníkov, že má povolenie vycestovať do Holandska.

Dosiahla bezpečie, ale bola prakticky úplne bez akéhokoľvek majetku. Neskôr to opisovala, že navždy opustila Nemecko s 10 nemeckými markami v kabelke. Ako prejav skutočného priateľstva jej však pred odchodom Otto Hahn dal vzácny diamantový prsteň, ktorý zdedil po svojej matke, aby to v prípade potreby použila ako úplatok pohraničnej stráže. Nakoniec to nebolo potrebné, a prsteň neskôr nosila Meitnerovej synovcova manželka.

Problémy nekončia...

Ale na univerzite v holandskom Groningene jej menovanie však neprešlo a preto bola vynútená (s pomocou Evy von Bahrovej a Carla Wilhelma Oseena) odísť do švédskeho Štokholmu, kde nakoniec nastúpila na miesto v laboratóriu Manne Siegbahna.

Ani tu to nebolo hneď také jasné. Siegbahn bol totiž dobre známy svojimi  predsudkami voči ženám vo vede. Ale nakoniec ju akceptoval. 

Vo Švédsku nadviazala pracovný vzťah s Nielsom Bohrom, ktorý medzi Kodaňou a Štokholmom pravidelne cestoval.

Taktiež usilovne pokračovala v korešpondencii s Hahnom a ďalšími nemeckými vedcami.

Štiepenie atómového jadra.....

10. novembra 1938 sa v Kodani pri príležitosti prednášky Hahna v Niels Bohrovom inštitúte stretli Hahn, Bohr, Meitnerová a Frisch. Neskôr si o svojich názoroch vymenili aj niekoľko listov.

Hahn a jeho asistent Fritz Strassmann uskutočnili vo svojom laboratóriu v Berlíne-Dahlem v decembri zložité experimenty, kde získali dôkazy o možnom štiepení jadra. Ich korešpondencia aj dnes ukazuje, že Hahn už vtedy uznal, že „štiepenie“ môže byť jediným vysvetlením prítomnosti Bária (spočiatku nazval tento proces „prasknutím“ Uránu), a napísal o tomto pozoruhodnom závere Meitnerovej.

Teoreticky bola táto možnosť, tj. že by sa jadrá uránu mohli rozpadnúť pod bombardovaním neutrónmi, navrhovaná už aj pred tým, napríklad nemeckou chemičkou Idou Noddackovou v roku 1934. (Mimochodom Ida Noddack bola trikrát nominovaná na Nobelovu cenu za chémiu, pretože objavila Rénium a Masúrium. A taktiež spolu s manželom boli opakovane nominovaní na Nobelovu cenu v rokoch 1932, 1933, 1935 a 1937 – všetko však neúspešne...)

Vianočné intermezzo...

Počas vianočných sviatkov mala Meitnerová návštevu svojho synovca Otta Frischa, fyzika, ktorý pracoval v Kodani v inštitúte Nielsa Bohra.

Mietnerová s ním o Hahnovom liste samozrejme hovorila.

Obaja vedeli, že Hahn je vynikajúci chemik a neurobil chybu, ale výsledky nedávali zmysel.

Išli na prechádzku po zasneženej krajine, aby sa o tom v kľude porozprávali, Frisch na lyžiach, Meitnerová pešo.

Zastavili sa pri pni, aby urobili nejaké výpočty. Tam Meitnerová ukázala na kvapku kvapaliny, a navrhla použiť tento geometrický priestorový model (podľa modelu, ktorý predtým už navrhol ruský fyzik George Gamow a ktorý aj Bohr ďalej propagoval).

Frisch, ktorý mal lepšiu predstavivosť o veciach, nakreslil do snehu schémy ukazujúce, ako by sa jadro uránu mohlo po zasiahnutí neutrónom predĺžiť, ako kvapka vody, potom zúžiť v strede a nakoniec rozdeliť na dve kvapky.

Pasuje to....

Frisch a Meitnerová diskutovali že po rozdelení by mohli tieto dve kvapky mať pôsobením ich vzájomného elektrického odporu vysokú energiu, a  predpokladali že by to mohlo byť asi 200 MeV.

Ale odkiaľ pochádza táto energia?

Meitnerová navrhla, že tieto dve dcérske jadrá by boli menej masívne ako pôvodné uránové jadro asi o jednu pätinu hmotnosti protónu, ktorý pri uplatnení Einsteinovho slávneho vzorca E = mc2, dosiahne práve 200 MeV.

Úplne to zapasovalo - všetko to sedí......

Frisch po vianočnej večeri zo Švédska odcestoval, a ďalej na tom spoločne pracovali konzultujúc sa telefonovaním na veľké vzdialenosti.

Frisch krátko na to hovoril s Bohrom, ktorý potom priniesol správu o objavení štiepenia do Ameriky, kde sa to okamžite stretlo s obrovským záujmom.

Meitnerová a Frisch boli prví(!), ktorí boli výlučne vopred informovaní Hahnom, ktorí použitím modelu atómového jadra ako „kvapky kvapaliny“ úplne jasne a zreteľne vysvetlili teóriu toho, ako by sa jadro atómu mohlo rozdeliť (rozštiepiť) na menšie časti: jadro Uránu sa rozdelilo, aby vytvorilo napr. Bárium a Kryptón, sprevádzané emisiou niekoľkých neutrónov a veľkým množstvom energie (ktorá zodpovedá strate hmotnosti).

V skutočnosti však pri štiepení vzniká viacero dvojíc ľahších prvkov, ale Kryptón a Bárium majú najvyššiu početnosť (pravdepodobnosť vzniku)  v tomto procese. 

Meitnerová s Frischom tým aj objavili dôvod, prečo neexistujú v prírode žiadne iné stabilné prvky, v ktorých by bol v jadre dostatočný počet protónov na to, aby pri náraze „neutrónového projektilu“ prevládlo elektrické odpudzovanie kladne nabitých protónov nad príťažlivými jadrovými silami pôsobiacimi medzi protónmi a neutrónmi.

Veľmi silné  príťažlivé sily pôsobiace medzi nukleónmi v jadre totiž klesajú s treťou mocninou vzdialenosti medzi nukleónmi, zatiaľ čo slabšie elektrické odpudivé sily klesajú s druhou mocninou ich vzdialenosti a teda pomalšie, takže pri určitej veľkosti jadra (od počtu protónov 92) sa tieto sily už vyrovnávajú. V prírode sa bežne tzv. transurány nevyskytujú, ale vznikajú napr. v jadrovom reaktore v dôsledku „neštiepneho“ záchytu neutrónov v jadre Uránu. Malou výnimkou je „prírodný reaktor“ v Gabune, v ktorom vzhľadom na vyššie prirodzené zastúpenie U235 a jeho blízkosti na povrchu terénu, pri nahromadení sa vody na povrchu prebiehala krátkodobo štiepna reakcia a vytvorili sa tam niektoré transurány ako Neptúnium a Plutónium, ktoré môžeme aj dnes v tamojšej rude nájsť.

A obaja si uvedomili, že Einsteinova slávna rovnica E = mc2 vysvetľuje zdroj obrovského uvoľňovania energie v jadrovom štiepení premenou rozdielu pokojovej hmoty nukleónov na kinetickú energiu, ktorá sa všeobecne označuje ako premena hmoty na energiu (pokojová hmotnosť nukleónov pri prvkoch s menším počtom nukleónov je nižšia ako u Uránu).

Publikovanie Bohra v decembri 1938 vyvolalo búrlivú diskusiu vo vedeckom svete. Bohr však v komentári poukazoval na skutočnosť, že množstvo energie uvoľnenej pri bombardovaní atómov Uránu bolo oveľa väčšie, ako sa predpokladalo vo výpočtoch založených na štiepiteľnom jadre.

Chémia alebo fyzika?

Meitnerová spolu s Frischom však neskôr potvrdili, že objav je hodnotený výlučne z pohľadu chémie, a keďže Hahn je chemik, nebol ochotný pripustiť (či vysvetliť) proces štiepenia správnym spôsobom z pohľadu fyziky!

Ale vavríny sa Meitnerová z hlavy Hahna vôbec nechystala vziať a v neskoršom ocenení Lise Meitner doslova napísala, že: „Objav štiepenia jadra ktoré urobili Otto Hahn a Fritz Strassmann otvoril novú éru ľudskej histórie. Zdá sa mi, že veda, ktorá stojí za týmto objavom, je taká pozoruhodná (aj tým), že bola dosiahnutá čisto chemickými prostriedkami.“ Zopakovala to aj neskôr: A v rozhovore pre západonemeckú televíziu (ARD, 8. marca 1959) Meitnerová povedala: „Otto Hahn a Fritz Strassmann to dokázali výnimočne dobrou chémiou, fantasticky dobrou chémiou, ktorá bola omnoho ďalej ako v tom čase dokázal niekto iný. Američania sa to naučili neskôr. Ale v tom čase boli Hahn a Strassmann skutočne jediní, ktorí to dokázali. A to preto, že boli taký výborní chemici. Nejako sa im skutočne podarilo použiť chémiu na objavenie a preukázanie fyzikálneho procesu.“

Fritz Strassmann bol natoľko slušný a korektný, že priznal ich "chybu", a v tej istej relácii odpovedal: „Profesorka Meitnerová uviedla, že úspech možno pripísať chémii. Musím urobiť malú opravu. Chémia iba izolovala jednotlivé látky, ale presne ich neidentifikovala. Stalo sa to metódou profesora Hahna. Jemu prináleží toto miesto, kde leží jeho úspech.“

Autori experimentu Hahn a Strassmann zaslali rukopis svojho prvého príspevku do Naturwissenschaften v decembri 1938, kde uviedli, že zistili a identifikovali po bombardovaní Uránu neutrónmi prvok Bárium, súčasne Hahn oznámil svoje výsledky niekoľkými listami výlučne Meitnerovej a dokonca o tom neinformoval ani nikoho z fyzikov vo vlastnom ústave.

Vo svojej druhej publikácii o dôkazoch Bária (Naturwissenschaften, 10. februára 1939) Hahn a Strassmann prvýkrát použili názov Uranspaltung (štiepenie Uránu) a predpovedali existenciu a počas procesu štiepenia aj uvoľnenie ďalších neutrónov (čo bolo neskôr aj dokázané) reťazovou reakciou Frédérica Joliota a jeho tímu.

Meitnerová a Frisch však boli úplne tí prví, ktorí správne interpretovali Hahnove a Strassmannove výsledky ako štiepenie atómového jadra, čo je pojem, ktorý razil Frisch, a publikovali svoj príspevok v Nature. Frisch to opakovane experimentálne potvrdil 13. januára 1939.

Tri vedecké správy, ktoré prebudili vedecký svet...

Tieto tri správy, prvá publikácia Hahn-Strassmanna zo 6. januára 1939, druhá publikácia Hahn-Strassmanna z 10. februára 1939 a publikácia Frischa-Meitnerovej z 11. februára 1939, mali elektrizujúce účinky na vedeckú komunitu.

Pretože však existovala možnosť, že štiepenie by sa mohlo použiť ako zbraň, a keďže znalosti boli v nemeckých rukách, Leo Szilárd, Edward Teller a Eugene Wigner prešli  do ofenzívy a presvedčili celosvetovú vedeckú celebritu Alberta Einsteina, aby napísal prezidentovi Franklinovi D. Rooseveltovi varovný list.

 

 

V roku 1940 Frisch a Rudolf Peierls vypracovali

memorandum Frisch – Peierls, v ktorom sa prvýkrát stanovilo, ako by mohla vzniknúť atómová explózia, čo nakoniec viedlo v roku 1942 k vytvoreniu amerického projektu Manhattan.

 

 

Meitnerová odmietla ponuku na prácu na projekte v Los Alamos a vyhlásila, že „nebudem mať nič spoločné s bombou!“

Aj neskôr svoj postoj zopakovala a povedala, že „Hirošima ju prekvapila a že ľutuje, že bomba musela byť vôbec vynájdená. “

Nobelova cena za rozštiepenie atómového jadra

15. novembra 1945 Kráľovská švédska akadémia vied oznámila, že Hahnovi bola udelená Nobelova cena za chémiu z roku 1944 za „jeho objav štiepenia ťažkých atómových jadier“.

V tom čase Meitnerová v liste napísala: „Hahn si určite úplne zaslúži Nobelovu cenu za chémiu. O tom niet pochýb. Myslím si, že Otto Robert Frisch a ja sme prispeli niečím nevýznamným k objasneniu procesu uránu – ako štiepenie vzniká a že produkuje toľko energie, ale to bolo pre Hahna veľmi vzdialené.“

V podobnom duchu neskôr dodal aj bývalý asistent Hahna a Meitnerovej, Carl Friedrich von Weizsäcker, že "Hahn si určite zaslúži Nobelovu cenu. On by si Nobelovu cenu zaslúžil aj bez toho, že by tento objav neurobil. Pretože každý musí uznať, že rozštiepenie atómového jadra si Nobelovu cenu zaslúži.“ 

Hahnova nominácia na Nobelovu cenu bola dlho očakávaná. Nakoniec obaja (aj Meitnerová) boli nominovaní za ceny chémie a fyziky niekoľkokrát ešte pred objavením jadrového štiepenia.

V roku 1945 sa však výbor vo Švédsku, ktorý vyberal Nobelovu cenu za chémiu pre vojnový rok 1944, rozhodol udeliť túto cenu výlučne Hahnovi.

Prečo nie aj ona?

Keď boli v 90. rokoch zverejnené dlho zapečatené záznamy z rokovaní Nobelovej komisie a komplexná biografia Meitnerovej, ktorú v roku 1996 uverejnila Ruth Lewin Sime, využili médiá toto odtajnenie na opätovné posúdenie Meitnerovej vtedajšieho vylúčenia.

V článku z roku 1997 v časopise Physics Today, Sime a jej kolegovia Elisabeth Crawford a Mark Walker písali: „Zdá sa, že Lise Meitnerová nezdieľala cenu z roku 1944, pretože štruktúra Nobelových komisií bola nevhodná na hodnotenie interdisciplinárnej práce, pretože členovia chemického výboru neboli schopní alebo ochotní posúdiť jej príspevok spravodlivo a pretože švédski vedci sa počas vojny spoliehali na svoju vlastnú obmedzenú odbornosť. Vylúčenie Meitnerovej z ocenenia chémie teda zrejme možno zhrnúť ako zmes interdisciplinárneho skreslenia , politickej biedy, neznalosti ale aj zhonu.

Po vojne....

V roku 1947 Meitnerová opustila Siegbahnov ústav a pokračovala vo výskume v novom laboratóriu, ktoré pre ňu vytvorila Švédska komisia pre atómovú energiu v Kráľovskom technologickom inštitúte. Tu mala post profesora a financovanie kryté Radou pre atómový výskum. V roku 1949 získala konečne švédske občianstvo. Aktívne pôsobila aj vo Švédskom inštitúte pre výskum národnej obrany (FOA) a Kráľovskom technologickom inštitúte v Štokholme, kde mala laboratórium a zúčastnila sa na výskume prvého švédskeho jadrového reaktora R1.

Opäť na návšteve v Nemecku

Po vojne v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch Meitnerová opätovne navštívila Nemecko a bola s Hahnom a jeho rodinou pri viacerých príležitostiach, najmä 8. marca 1959, aby oslávila 80. narodeniny Hahna v Göttingene.

Aj Hahn vo svojich spomienkach, ktoré boli uverejnené krátko po jeho smrti v roku 1968, napísal, že on a Meitnerová zostali celoživotnými blízkymi priateľmi.  Napriek tomu, že ich priateľstvo bolo plné pokusov, a komplikácií hlavne pre ňu, aké málokto zažil, Meitnerová nikdy nepovedala o Hahnovi nič zlé.

Tretia emigrácia.....

V roku 1960 odišla do dôchodku a presťahovala sa do Veľkej Británie, kde žila väčšina jej príbuzných, a tam pokračovala v práci na čiastočný úväzok a prednášala.

Pri ceste do USA v roku 1964 dostala infarkt, z ktorého sa však zotavila. Kvôli jej zdravotému stavu prezident USA Johnson poslal Glenna Seaborga (objaviteľa Plutónia) do britského Cambridge, aby jej osobne odovzdal cenu Enrica Fermiho.

 

Profesorka Lise Meitnerová umrela v spánku 27. októbra 1968 vo veku 89 rokov.

 

 

Bola mnoho krát rôzne ocenená, ale nie Nobelovou cenou, ktorú Hahn získal v roku 1944. Oficiálne nebola nikdy uznaná pre jej dôležitú úlohu pri objavovaní štiepenia atómového jadra.

Jej synovec Frisch (s ktorým robila jadrové pokusy) navrhol nápis ktorý je na jej náhrobnom  kameni, a ktorý znie: „Lise Meitner: fyzička, ktorá nikdy nestratila svoju ľudskosť.“

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?