Jadrová energia – Pravda a výmysly v seriále HBO "Černobyľ”.

Autor: Marian Nanias | 2.8.2019 o 7:45 | (upravené 2.8.2019 o 11:41) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  4639x

Lož a klamstvá môžu veľmi ľahko a jednoducho nahradiť a pochovať pravdu, keď ju skryjú pod betón skutočne kvalitnej režijnej, hereckej a kameramanskej práce - o nič horšie ako sú pochované ruiny 4. bloku JE Černobyľ.

Úvodný článok k tejto prílohe si môžete pozrieť tu:

https://nanias.blog.sme.sk/c/513665/jadrova-energia-nekrutte-tigrovi-chvostom-alebo-poznamky-k-serialu-hbo-cernobyl.html

Pravda a výmysly v seriále HBO Černobyľ”

Ako veľmi trefne podotkol jeden z diskutujúcich k tomuto seriálu na Web stránke:

„Lož a klamstvá môžu veľmi ľahko a jednoducho nahradiť a pochovať pravdu, keď ju skryjú pod betón skutočne kvalitnej režijnej, hereckej a kameramanskej práce - o nič horšie ako sú pochované ruiny 4. bloku Černobyľskej jadrovej elektrárne v Sarkofágu ...“

Tak pekne od začiatku:

 

  • Po dvoch rokoch v predvečer výročia katastrofy, keď akademik Legasov dobrovoľne odíde z tohto sveta, nie je pravdou že skrýval nahrané pásky od agentov KGB. Tieto záznamy neboli tajné, zo zvukových záznamov boli prepísané, a aj vtedy čiastočne zverejnené, a dnes si ich ktokoľvek môže prečítať. Veď by aj bolo nelogické ich skrývať: napríklad jedna z nahrávok je záznamom rozhovoru s novinárom Adamovičom, druhá je odporúčanie pre kolegov z Kurčatovho inštitútu, kde  diktuje tézy zovšeobecneného vedeckého článku o príčinách a dôsledkoch Černobyľskej katastrofy. Pre Legasova ich skrývanie nemalo zmysel. Pre scenár áno, oveľa dramatickejšie to bude vyzerať že sovietsky vedec zdrvený váhou pravdy o tom, čo sa stalo, chce túto pravdu odovzdať ľuďom, a obísť oficiálne miesta, ktoré sa snažia túto pravdu skrývať. Prepisy jeho nahrávok sú na internete dostupné online. Pri ich používaní však treba byť opatrnejší, pretože jeho (Legasovova) dcéra v rozhovore s novinami Moskovskij Komsomolec upozornila na to, že dnes na internete je aj niekoľko falošných verzií zvukových pások jej otca. 

 

  • Áno, je pravda že si akademik Legasov vzal na druhé výročie černobyľskej havárie život sám. Ale prečo, to sa už presne nikdy nedozvieme, môžeme to však odhadnúť. Legasov vôbec nebol tým čo sa dnes nazýva „whistle-blover“ a čo je dnes veľmi podporované (často aspoň naoko). Aj on bol jedným z mocných vtedajšieho systému a pracoval (resp. musel, keď v ňom chcel uspieť) podľa oficiálnych línií strany a vlády. Počas prvého zasadnutia v MAAE vo Viedni, viac menej všetko zvalili na operatívny personál a vedenie JE. Projektantov, konštruktérov a vedcov (včítane jeho samého veď bol prvým námestníkom generálneho riaditeľa jadrového inštitútu)  ochránili, pretože tí boli v tom čase (ako tvorcovia vojenského jadrového arzenálu ZSSR) nedotknuteľní! Ale zároveň bol vo Viedni predsa len prinútený poodkryť viac z vtedajších jadrových tajomstiev ZSSR ako sa neskôr tým najvyšším páčilo, čím sa dostal do nemilosti. Nedostal očakávané vyznamenanie (zo zoznamu ho vyškrtol sám Gorbačov), jeho kolegovia vo vedeckej spoločnosti sa od neho odvrátili, pretože ho vnímali ako zradcu, a nakoniec ho ani nezvolili do tej akademickej pozície, kde bol vopred očakávaným a jasným favoritom. Jeho vnútorné cítenie možno dobre vystihuje jeho obšírny článok pod názvom „Odo dnes k zajtrajšku“, ktorý bol uverejnený v Pravde 5. októbra 1987 - šesť mesiacov pred jeho smrťou. Tento článok však nehovorí ani slovo o jadrovej havárii v Černobyle a obsahuje len jeho myšlienky o problémoch prechodu z priemyselnej spoločnosti na technologickú spoločnosť: „Získavame teraz množstvo zreteľných pohľadov o úžasných technických a inštitucionálnych úspechov spolu s hospodárskymi a organizačnými opatreniami, ktoré sú úplne (však) neprijateľné a sú v rozpore so zdravým rozumom.“ Toto všetko možno úplne stačilo na to aby sám so svojim špatným svedomím a temným pohľadom do budúcnosti zúčtoval, ktovie....   

 

  • Vedenie štátu a vedúcej politickej strany (v ZSSR) veľmi dobre vedelo o skutočných príčinách havárie na 4. reaktorovom bloku JE Černobyľ. Je to opísané v prísne tajnom dokumente č. 20-34, 10 UP,86g zo 14. júla 1986 jednohlasne odsúhlasenom všetkými prítomnými pod vedením M. Gorbačova (tj. už dva a pol mesiaca po havárii)! V dokumente sú zreteľne označené technické bezpečnostné nedostatky reaktorov RBMK, ako aj konštatácia nedostatočnej informovanosti a kontroly zo strany oboch ministerstiev (energetiky a stredného strojárenstva), ako aj veľmi tvrdá kritika jadrového dozoru!

Pre lepšie porovnanie časového vnímania akcií = Zasadnutie medzinárodného fóra v MAAE vo Viedni, týkajúce sa Černobyľskej havárii bolo v priebehu 25.-29. augusta 1986. Tu predstavitelia ZSSR tvrdili, že prvopríčinou havárie bola mimoriadne málo pravdepodobná súhra porušení predpisov a prevádzkového režimu, ktoré urobili operátori. A súd nad obžalovanými z havárie bol až o rok neskôr - od 7. do 29. júla 1987 (!).

  • Jeden z hlavných protagonistov – dalo by sa povedať „anti-hrdina“ zástupca hlavného inžiniera pre prevádzku  Anatolij Djatľov je tu vykreslený naozaj ako tyran, despota, kariérista, ktorý bol ľahostajný k životom ľudí. Filmový Djatľov je presvedčený že reaktor je neporušený, a že ho treba chladiť vodou. Potláča všetky pochybnosti a tím, ktorí s ním nesúhlasia hrozí odvetnými opatreniami, a potom sa skrýva v bezpečnom bunkri civilnej ochrany, kde intriguje a pokúša sa obviňovať iných, a odkiaľ je na konci prvej série hospitalizovaný s príznakmi akútnej choroby z ožiarenia. Bežný divák to asi nepostrehne, ale znajúci veci sa pýta – odkiaľ mohol Djatľov "chytiť" takú veľkú dávku, ak sa správal tak, ako je to uvedené vo filme? Áno, skutočný Djatľov bol aj podľa spomienok svojich  spolupracovníkov v realite tvrdý, dominantný a dokonca asi aj despotický človek. Ale určite neutiekol hneď do bunkru! Naopak, spolu so zvyškom pracovníkov zo svojej pozícii urobil všetko potrebné na lokalizáciu nehody. Je ale pravdou, že v podstate jeho funkciou bolo len zabezpečiť, aby urobili všetko, čo bolo potrebné.
  • Taktiež je prakticky nemožné, že pracovníci JE sa tam motali „ako zombie“, ako to robia vo filme. Tak to na smenách JE nefunguje – tam je polovojenský režim, a každý z nich jasne vie, čo má robiť, a to aj napriek ťažkostiam a určitým rizikám.
  • To že Djatľov poslal Kudrjavtceva a Proskurjakova ručne zasunúť havarijné tyče do reaktora, (aby mali záruku odstavenia), sa skutočne stalo. Ale to sa už vtedy nedalo splniť, pretože riadiaci systém reaktora bol spolu s ním už zničený, ale oni to ešte nevedeli. Tento moment vo filme je zobrazený asi takmer presne. Ale aj v tej epizóde sú nezmysly – Keď po ceste Kudrjavtsev a Proskurjakov stretnú Pavla Palamarčuka, nesúceho „spáleného“ Vladimíra Šašenoka (vo filme nie sú menovaní, ale podľa všetkých okolností, a zápisov z havárie je to o nich) tak žiadajú Palamarčuka, aby im ukázal, ako sa dostať do reaktora, a on vo filme  len tak položí zraneného (umierajúceho?) kolegu na zem a ide s nimi! A tam ešte navyše potom dostane najsilnejšiu dávku žiarenia a na inej scéne už smutne sedí na zemi, vypýta si zafajčiť cigaretu a povie svojmu kolegovi, že „všetkému je koniec“. Je to totálny nezmysel. Nikto! Ešte raz opakujem nikto(!) by sa takto nesprával, že by kolegu v danej situácii ponechal len tak a išiel iným ukazovať cestu, nehovoriac už o tom, že Kudrjavtsev a Proskurjakov boli z prevádzky daného bloku, nepotrebovali žiadneho sprievodcu z dodávateľskej firmy, pretože JE poznali oveľa lepšie ako Palamarčuk. A Palamarčuk samozrejme v realite, nenechal Šašenka len tak niekde opusteného, ale doniesol ho najprv na blokovú dozorňu 4. bloku, a potom na lekársku pohotovosť až do ambulancie. A mimochodom neurobil to sám, ale spolu s kolegom, dozimetristom Gorbačenkom. A obaja potom ešte následne obchádzajú stanicu a snažia sa určiť úroveň žiarenia, ale neúspešne pretože mali slabý dozimeter. A potom keď aj oni dostali silné dávky sú odvezení do nemocnice. Obaja prežijú, hoci Palamarčuk dostal asi dve letálne dávky žiarenia. Tie problémy s dozimetrami vo filme sú takmer pravdivé.
  • Ďalším „anti-hrdinom“ je vo filme znázornený Alexander Akimov - zmenový inžinier JE zmeny číslo 4. Vo filme je to slabý, zbabelý, náchylný k vplyvu iných, nerozhodný, a neschopný človek urobiť ani krok bez príkazu alebo hrozby Djatľova. Skutočný Akimov samozrejme taký vôbec nebol! Bol to skúsený, odvážny, rázny a sebavedomý profesionál. Áno, je pravdou že vtedy (25. a 26. apríla) Akimov urobil veľa chýb, čo ho nakoniec dokonca stálo aj jeho život, taktiež ako aj iných ľudí. Jedným z takýchto jeho chýb bolo nesprávne zhodnotenie situácie a považovanie že jadrový reaktor je stále ešte celý, a snaha ho zachrániť. Rozhodne to však nebol zbabelec ani handra, na takéto funkcie ako je zmenový inžinier JE sú vyberaní tí najlepší! Nakoniec si vo filme vlastne protirečia o Akimovi scenáristi sami – ukazujú ho že sa panicky zo strachu o svoju vlastnú kožu bojí nadriadeného, ale osobne ide po kolená v rádioaktívnej vode odomknúť ventily na potrubiach núdzových chladiacich systémov reaktora - to bude jeho smrť! Takže, nemá strach zo smrti, ale neodvažuje sa protirečiť svojmu iba administratívnemu nadriadenému (pretože na zmene predsa šéfom on!) ???

Za celý svoj dostatočne dlhý profesionálny život v jadrovej energetike som sa nestretol nikdy a nikde vo svete (a videl a hodnotil som dosť JE v rôznych štátoch na rôznych kontinentoch) aby pozíciu zmenového inžiniera zastával slaboch! To jednoducho nejde, tá funkcia je niečo ako kapitán na ponorke, kým je v službe nemá iného pána nad sebou – ľudovo povedané, keď je v službe - je to „Boh otec, Boh syn a Boh duch svätý“.

  • Taktiež je vymyslená scéna, kde Djatľov nariadil Akimovovi, aby zavolal zamestnancov ostatných zmien na JE, ale najprv odmieta, a potom až pod vplyvom Djatľovových hrozieb ustúpi. Je to nezmysel, pretože privolanie personálu iných zmien v prípade aj menšej nehody, a nie tejto úrovne je úplne štandardná akcia na ktorejkoľvek JE. A je to úplne pochopiteľné, pretože na takú prácu, ktorá je pred nimi je potrebný každý človek, ale s náležitými vedomosťami a zručnosťami, a tu sa ľudia rýchlo z únavy, stresu, a žiarenia rýchlo opotrebujú.
  • Pri popise príznakov ľudí s ožiarením, sú vo filme vcelku veľmi presní - chuť kovu v ústach, nevoľnosť a samozrejme vracanie. Taktiež aj dôsledky radiačného poškodenia hornej vrstvy pokožky. A aj tu (asi pre dramatičnosť) ukazujú aj očividné nezmysly, keď napríklad hasič zdvíhajúci kúsok grafitu z reaktora, kričí po pár minútach z bolesti „spôsobenej žiarením“! Tak to v skutočnosti nefunguje - aplikované radiačné popáleniny sa objavia až po 1-3 dňoch.
  • Jedna z najtraumatickejších scén filmu je, keď riaditeľ JE Brjuchanov posiela zástupcu hlavného inžiniera prevádzky Anatolija Sitnikova na strechu 4. bloku, aby posúdil stupeň zničenia a Sitnikov údajne odmieta (?!). A potom ho  Brjuchanov doslova pod samopalom prinúti keď je Sitnikov sprevádzaný na strechu vojakom (odkiaľ by sa tam v takejto situácii na JE vôbec vzal?!). Samozrejme, že v skutočnosti tam nebol žiadny vojak, a ani nebol potrebný. Sitnikov bol skúsený jadrový odborník a veľmi dobre chápal, že nie je a nemôže byť dôležitejšou úlohou ako určenie skutočného stavu vecí. Sám obchádza celý blok, vylezie na strechu budovy špeciálnej chemickej úpravy vody, a odtiaľ sa pozerá priamo do skolabovaného reaktora. Po obdržaní smrtiacej dávky sa vracia s jednoznačnou správou, ktorá je že reaktor je zničený. Ale Sitnikovi neveria! Mimochodom, keby tam s ním bol nejaký vojak tak ten by bol umrel samozrejme tiež, veď by bol dostal takú istú dávku... Ale pre umelecký efekt je to dobré – naznačuje to že v ZSSR boli všetky hrdinské činy spáchané výlučne pod havňou samopalu, čo je pochopiteľne absurdné!
  • Scéna kde zasadá mestský výbor Pripjati v podzemnom bunkri jadrovej elektrárne je úplná naivita, ukazujúca neznalosť pomerov jadrovej energetiky, alebo zlý úmysel. Také niečo sa na JE nikdy nemôže stať ani teoreticky.
  • Ďalší technický nezmysel – počas zasadnutia výboru v bunkri, keď jeden z prítomných hovorí že v meste svieti vzduch, na čo vo filme Djatľov odpovedá že je to Čerenkovovo žiarenie, ktoré je pozorované pri každom úniku žiarenia. Je to poprekrúcané. Faktom je že z reaktora vystupovalo žiarenie a aj svetelný efekt vysoko do oblohy. Ale to nebolo Čerenkovovo žiarenie. Čerenkovovo žiarenie je optický efekt podobný zvukovému tresku keď lietadlo dosiahne rýchlosť zvuku. Je to stav keď v hustejších  transparentných médiách (napríklad vo vode) prechádzajú vysoko-energetické častice relatívnou (opakujem a zdôrazňujem – relatívnou) rýchlosťou, ktorá je v tom médiu vyššia ako rýchlosť svetla! Vtedy môžeme pozorovať takúto luminiscenciu, napríklad v chladiacej kvapaline prevádzkovaného, či čerstvo odstaveného reaktora, alebo v chladiacom bazéne vyhoretého jadrového paliva kde to skutočne svieti pod vplyvom emitovaných neutrónov.Vypadá to podobne ako neónové svetlo. Na takej funkcii, ktorú Djatľov zastával musel mať dostatočné znalosti o tom, čo to Čerenkovovo žiarenie je, a preto je jednoducho nemožné aby povedal taký technický nezmysel.

 

  • Taktiež spočiatku neexistovali žiadne príkazy na uzatvorenie mesta, čo potvrdzuje banálna skutočnosť, že mnohí obyvatelia, najmä majitelia vlastných áut, v ten istý deň úspešne Pripjať opustili a vôbec nikto ich nezastavil. Presnejšie zastavili sa sami, keďže boli zvedaví, a išli práve smerom k JE a najviac kontaminovaným oblastiam. Samotný Legasov o tom hovorí vo svojich zápisoch, keď sa sťažuje „že nemali vtedy ešte čas nainštalovať dozimetrické a umývacie miesta, a mnohí tí čo odišli, rozviezli na autách a na sebe so sebou rádioaktívnu "špinu" po celom ZSSR....“
  • Úplne nepravdivo sú opisované aj viaceré scény týkajúce sa evakuácie Pripjati. Prvá scéna je už na začiatku pri telefonáte podpredsedu Rady ministrov ZSSR Ščerbinu akademikovi Legasovovi. Ten sa ho tam hneď snaží presvedčiť aby urobili núdzovú evakuáciu. Nie je to pravda. Legasov vo svojich zápisoch podrobne opisuje okolnosti, za ktorých sa o nehode na Černobyľskej JE dozvedel. Stalo sa to na zasadnutí výboru v Kurčatovskom inštitúte, kde on bol námestníkom riaditeľa. Takmer okamžite pol inštruovaní, ihneď odišiel k dispozícii vládnej komisie a odletel do Pripjati. Na základe čoho by vtedy mohol Legasov (vo filme) hovoriť o potrebe evakuácie? Veď mu práve povedali, že je reaktor neporušený, a rádioaktívna kontaminácia je mierna. Vtedy nemal žiadne iné informácie (okrem tajného šifrovaného kódu „1,2,3,4“, ktorý dostali špeciálnou vládnou linkou, na základe ktorých by mohol dospieť k tak dramatickým záverom!
  • Rozhodnutie o evakuácii bolo prijaté neskôr až priamo na mieste v Pripjati. Rozhodnutie Ščerbina nebolo až po tom ako zaregistrovali haváriu v zahraničí, ale deň predtým! Samotný Ščerbina (samozrejme pod vplyvom Legasova) sa o tom sám rozhodol, a to dokonca proti viacerým iným názorom! Legasov o tom doslova píše takto: „Lekári a špecialisti civilnej ochrany trvali na tom, že evakuácia nie je potrebná, ale fyzici, ktorí predpokladali, že sa situácia zhorší, verili, že evakuácia by sa mala vykonať. „26. apríla o 10. alebo o 11.00 hod. večer Boris Jevdokimovič (Ščerbina), ktorý si vypočul našu diskusiu, rozhodol o povinnej evakuácii.“! Oficiálna evakuácia začala 27.apríla 1986 o 14.00 hod. (tj. cca po 36-hodinách po katastrofe) Evakuovali približne 115 000 ľudí z Pripjati, ako aj okolitých miest a dedín. Obyvatelia boli informovaní, že to bude dočasné a že by mali zabaliť len dôležité dokumenty a veci, plus nejaké jedlo. Čoskoro potom je okolo Černobyľu zriadená zóna vylúčenia, ktorá zabraňuje ich návratu. Prví v zahraničí to zaregistrovali na JE Fosmark vo Švédsku. Dotyčný pán (Cliff Robinson) na to doslova spomína pre rádio „Radio Sweden“ vo svojom dome v Uppsale takto: „Pracoval som ako chemik v JE Forsmark, pár hodín severne od Štokholmu. Bolo to bolo skoro ráno, v pondelok ráno 28. apríla 1986, a dával som si raňajky v závodnej kaviarni. Odišiel som na toalety, na hranici kontrolovanej a nekontrolovanej zóny, aby som si po raňajkách umyl zuby. Cestou späť do šatne som musel prejsť detektorom žiarenia. Alarm začal pípať, tak som ho vypol a zapol. "Bolo to tak zvláštne, pretože som predtým vôbec nebol v kontrolovanej oblasti!" Prešiel ešte niekoľkokrát a po tretí krát, alarm nezhasol. On a jeden z pracovníkov, ktorí monitorovali detektor, si mysleli, že ide o chybu a že detektor potrebuje len nejaké úpravy. Robinson odišiel a venoval sa svojim povinnostiam, ale keď sa vrátil, spomína, že na detektore čakala dlhá línia pracovníkov. Nikto nemohol prejsť, pretože alarm stále pípal. Nakoniec si Robinson požičal topánku od jedného z ľudí a vzal ju do laboratória, kde ju položil na germániový detektor. "A potom som videl niečo, na čo nikdy nezabudnem, topánka bola vysoko kontaminovaná, a videl som, že toto spektrum rastie veľmi rýchlo. Bolo to úžasné, pretože tam bolo veľa rádioaktívnych prvkov, ktoré sme normálne nikdy nevideli v chladiacej vode na Forsmarku." „Nejasne si pamätám, že som mal nejakú predstavu, že niekde asi explodovaná jadrová bomba“. Zavolal svojho šéfa, ktorý už o tom vedel, a ten ho požiadal, aby dvakrát skontroloval ventilačné komíny JE a zistil, či je možné, že je žiarenie z ich JE Forsmark. „Na Forsmarku nič nenaznačovalo žiadnu poruchu alebo problém, bolo to len preto, že bolo veľmi silne kontaminované vonkajšie okolie“. „Pamätám si, že som bol veľmi stresovaný a všetko čo som robil, bolo akoby to bolo veľmi spomalené.“ Americkí oficiálni predstavitelia dostali prvý pohľad na devastáciu spôsobenú katastrofou v Černobyle cez svoje špionážne satelity podrobné fotografie 29. apríla 1986.
  • Pre tých, ktorí poznali pomery v ZSSR, ale aj v iných komunisticko – socialistických krajinách musí byť úplne smiešne ukazovanie, že na súde je jedným zo svedkov podpredseda rady ministrov(!) – teda tretí, či štvrtý najvplyvnejší človek v štáte. Samozrejme že je to nezmysel. Áno, aj on by sa mohol v tých časoch na súde objaviť, ale v inej pozícii. A to vtedy, keby stratil dôveru vládnej strany, a keby ho potrebovali odsúdiť ako zradcu národa (to z histórie predsa poznáme), ale to čo je vo filme je iba fantázia ľudí ktorí ten systém dôsledne nepoznali.
  • Mimochodom práve tento predstaviteľ „tvrdej a rozhodnej ruky straníckeho a štátneho aparátu“ Boris Ščerbina je tiež vo filme ukázaný nepravdivo. Áno, bol to „aparátčik“, či „papáláš“, a keď to bolo potrebné či nutné, samozrejme že použil aj on prostriedky nie príliš najjemnejšie. Pracoval však pre budúcnosť, dovolenku si bral len zriedka, ale častobol pri spúšťaní nových projektov. Bol náročný, zriedka chválil a keď bolo tak potrebné tak trestal prísne. Ale zase keď chválil, tak aj kráľovsky odmeňoval. V ruskom priemysle sa hovorí o „škole Ščerbina“, a stovky ľudí sa považujú za jeho študentov a sú mu vďační. Ale nikto z nich sa nemôže pochváliť, že bol s ním príliš na „krátkej nohe“. Pretože práve Boris Jevdokimovič Ščerbina bol na hony iný ako bolo množstvo jeho kolegov. Napríklad na rozdiel od filmu, on v reálnom živote vôbec nepil alkohol a nikdy nefajčil! Ščerbina neholdoval poľovníctvu, nechodil na ryby. Jeho záľubami boli knihy, vedecké články a občas šach ... Pochádzal z ukrajinského Debalceva (kde sa dnes bojuje) a po návrate z Fínsko-Sovietskej vojny (kam sa dobrovoľne prihlásil ako mladý chlapec) rástol vo zväzáckych a straníckych funkciách, až ho v 50-tich rokoch poslali na Sibír, kde ako sa hovorí dnes na Slovensku „nič nie je“, ale kde on spoločne s inými (ale pod jeho vedením) nielen zabezpečil dôkladný prieskum prírodných zdrojov ale aj vybudovanie potrebnej infraštruktúry na ich dôkladné využitie. Podľa jeho spolupracovníkov bola jednou z jeho typických čŕt práve schopnosť prijímať uvážené rozhodnutia so snahou preniknúť hlboko do jadra problému. Práve jemu sa podarilo presadiť uplatnenie  vytvorenia kvalitatívne nového priemyslu na výstavbu plynovodov. Počas obdobia keď bol Ščerbina ministrom výstavby ropného a zemného plynu vybudovali celú sieť plynovodov a ropovodov zo Sibíri do západnej časti ZSSR a odtiaľ do zahraničia. Presadil automatizáciu dobývacích polí a ich údržbu na rotačnej báze. A čo je najdôležitejšie, dĺžku hlavných ropovodov zdvojnásobnili a ročné tempo vývoja ropných a plynových polí sa zvýšilo niekoľkokrát, čo umožnilo ZSSR v tom čase zaujať prvé miesto vo výrobe ropy a zemného plynu na svete. Okrem iného spustil do prevádzky plynovod Urengoj-Pomary-Užhorod, voči ktorému vtedy mimochodom USA dali embargo, ale nedokázali ho zastaviť. Dá sa povedať že ruská ekonomika dodnes žije z toho čo bolo vybudované pod vedením Ščerbinu. A nakoniec, Černobyľ ešte ani „nestačil vychladnúť“, keď bol Ščerbina poslaný riešiť ďalšiu vážnu katastrofu -  decembrové zemetrasenie v Arménsku, kde zahynulo vyše 50 tisíc ľudí a vyše pol milióna ľudí prišlo o bývanie. Ščerbinu označujú mnohí ako mimoriadne schopného suverénneho manažéra, štátnika, a zároveň sa sťažujú, že takýchto ľudí už nemajú. Ščerbina samozrejme dostal vyznamenanie za svoju činnosť aj poctu „hrdinu socialistickej práce“, ale aj v bežnom živote ho ľudia berú za naozajstného hrdinu dodnes nielen v Rusku, ale aj na Ukrajine a v Arménsku. Ščerbina bol v minulosti kritizovaný za svoj výrok, ktorý padol pri jeho rozhodovaní o hromadnej evakuácii, že „Panika je horšia ako žiarenie“. Ale ako ukazuje história či už z Černobyľu ale hlavne z posledných analýz katastrofy z japonskej JE Fukušima Dai-iči, mal z určitého pohľadu aj pravdu!
  • Havária vrtuľníka zobrazená v druhej epizóde sa skutočne udiala, ale neskôr a za úplne odlišných okolností, keď vrtuľník havaroval po zrážke s jedným z troch žeriavov, ktoré boli použité až na stavbu sarkofágu.
  • Zobrazenie hospitalizácie hasiča Ignatenka v Moskve v porovnaní so spomienkami jeho manželky (ktoré sú k dispozícii na internete online) je napríklad oproti skutočnosti z nemocnice vo filme pridaná sivá stena!? Pričom Ľudmila Ignatenko povedala spisovateľke Svetlane Alexievičovej, že z nemocničnej izby jej muža bol skutočne pekný výhľad na Moskvu. Načo je toto dobré? Aby sa zvýšil psychologický pocit skľúčenosti a strach? Alebo aby bol pocit že nemocnice v ZSSR boli ako kasárne?
  • Čo sa týka vystúpenia akademika Legasova a priznania projektovej chyby na súde v Černobyle, tak to je taktiež absolútny výmysel! Po prvé – Legasov (analogicky ako Ščerbina) na tom súde vôbec nebol! A po druhé – na tom súde žiadna projektová chyba nebola spomenutá ani náhodou. Vďaka statočnosti jedného z účastníkov (N.V.Karpan), ktorý tam tajne prepašoval magnetofón a celý priebeh nahral existuje dnes doslovné znenie (v ruskom jazyku) čo na súde odznelo. Materiály boli preložené aj do anglického jazyka, a sú dnes bežne od r. 2001 na internete voľne dostupné.

Z nich napríklad vyplýva že:

  • Odborníci vystupujúci v podstate ako akýsi svedkovia proti obžalovaným neboli traja (ako je to vo filme) ale v skutočnosti ich bolo jedenásť! A boli to:
  •  V.V.Dolgov z MFEI,
  • V.N.Krušelnickij z Gosatomnadzoru,
  • L.I. Martinovčenko, inšektor z JE Kursk
  •  E.V.Minajev z Gosstroj
  •  V.I.Mičan z NIKIIET
  •  F.S.Nešumov z Gosstroj
  •  B.I.Nigmatulin z VNIIAES
  •  A.N.Procenko z IAE
  •  V.I.Solonin z Moskovskej technickej univerzity
  •  I.A.Stenbok z NIKIIET, a
  •  V.V.Chromov z MIFI

 

  • Taktiež počet obvinených bol iný ako je vo filme (3), v skutočnosti bolo obvinených šesť ľudí, pričom ďalší (operátori a zmenový inžinier) neboli obvinení z dôvodu že medzitým umreli. Obvinení boli:
  • V.P.Brjuchanov, riaditeľ JE Černobyľ
  • N.M.Fomin, hlavný inžinier JE Černobyľ
  • A.S.Djatľov, zástupca hlavného inžiniera JE Černobyľ
  • A.P.Kovalenko, vedúci reaktorového oddelenia
  • U.A.Lauškin, inšpektor štátneho jadrového dozoru
  • B.V.Rogozkin, zmenový inžinier JE

     

 

  • Taktiež počas zasadnutia súdu neboli zo strany obvinených žiadne vykrikovania (ako je to vo filme, že „nechajte ho povedať, on niečo vie“ a pod. Naopak, všetci obvinení, okrem inšpektora jadrového dozoru svoju vinu priznávali, a dokonca nevznášali ani námietky na svoju obranu vtedy a tam kde mohli a mali (fakticky existovali právne fakty, ktoré boli pozitívne na ich obranu).
  • Teda žiadne prekvapujúce prehlásenie akademika Legasova na súde (ako je to vo filme), ale naopak - stále nepriznanie úplne všetkých skutočných príčin aj doma aj v zahraničí. Zasadnutie medzinárodného fóra v MAAE vo Viedni, týkajúce sa Černobyľskej havárii bolo v priebehu 25.-29. augusta 1986. Výsledky z neho sú všeobecne známe ako Správa č. 75 z pracovnej skupiny INSAG. INSAG (The International Nuclear Safety Group) je skupina expertov s vysokým stupňom kompetencií v oblasti jadrovej bezpečnosti. Je to zoskupenie ľudí pracujúcich v jadrovom dozore, technických podporných organizáciách, výskumných a akademických inštitúcií, ako aj z jadrového priemyslu, pričom svoje výsledky predkladá priamo generálnemu riaditeľovi MAAE. Bola to v tom čase v podstate novovytvorená inštitúcia MAAE a fungovala od r. 1985. Aj preto je jej prvá Správa o Černobyle a reaktore RBMK-1000 z r. 1986, je všeobecne známa ako INSAG-1. V ňom je „prvo-príčinou havárie mimoriadne málo pravdepodobná súhra porušení predpisov a prevádzkového režimu, ktoré urobili operátori“. Ale v úplne pôvodnej navrhovanej verzii je táto konštatácia iná! Pôvodný navrhovaný text je nasledovný - „Prvo-príčinou havárie je mimoriadne málo pravdepodobná súhra porušení predpisov a prevádzkového režimu, ktoré urobili operátori, pri ktorom sa prejavili nedostatky v konštrukcii reaktora ako aj havarijno-regulačných kaziet “. A práve táto druhá časť (ktorá ukazuje na spoluzodpovednosť konštruktérov a projektantov) je v oficiálnej publikovanej verzii vynechaná!
  • Až v novej verzii Správy MAAE o príčinách Černobyľskej tragédie známej ako INSAG-7 Sovieti navrhli a publikovali aj na obranu operátorov pasáž  o grafitových koncoch havarijných kaziet a nízkom výkone s poznámkou, že „operátori nemali, resp. mali malú skúsenosť riadenia (reaktora) v takýchto podmienkach“. INSAG-7 bol publikovaný v r. 1992.
  • A o skutočných počtoch mŕtvych či postihnutých nemá vôbec zmysel diskutovať a písať, to by bola „nekonečná story“, pretože keď niekto nechce počuť pravdu, a brať do úvahy fakty, vtedy diskusia konči a nastáva anarchia a fantazírovanie......
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Ak sa potvrdia väzby Jankovskej na Kočnera, Gál tajomníčku odvolá

V prípade, Smer bude na Jankovskej zotrvaní trvať, Gál zváži svoje pôsobenie na ministerstve.


Už ste čítali?