Jadrová energia – Jadrový reaktor a Atómová bomba pre Hitlera - I. časť

Autor: Marian Nanias | 9.5.2019 o 14:51 | (upravené 28.5.2019 o 16:41) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  582x

Oslavujeme výročie ukončenia II. Svetovej vojny. Asi by bola dopadla ináč, keby boli Nemci spustili jadrový reaktor skôr ako Američania. V skutočnosti neboli od toho až tak ďaleko.

Jadrová energia – Jadrový reaktor a Atómová bomba pre Hitlera

Oslavujeme výročie ukončenia II. Svetovej vojny. Asi by bola dopadla ináč, keby boli Nemci spustili jadrový reaktor skôr ako Američania. V skutočnosti neboli od toho až tak ďaleko.

Mnoho ľudí (z nevedomosti) obviňuje Američanov, že vyvinuli a použili atómovú bombu, aj keď vraj vedeli, že Nacistické Nemecko nemohlo svoj jadrový program uskutočniť. Nie je to samozrejme pravda a aj posledné vedecké výsledky potvrdzujú, že Nemci boli v skutočnosti vývoja svojho jadrového programu ďalej ako sa bežne vníma.

Otázka, ako ďaleko sa Hitlerovské Nemecko dostalo vo vývoji atómovej zbrane, vždy nadchýnala nielen výskumníkov z histórie Tretej ríše, ale aj celého ľudstva. V tom čase, keď to bolo reálne na tejto dnes už hypotetickej odpovedi však závisel nielen výsledok druhej svetovej vojny, ale v podstate aj osud celého sveta. Preto nie je prekvapujúce, že spôsobil mnoho často kontroverzných diskusií, a aj k mnohým mylným predstavám, ktoré sa často vzájomne vylučovali.

Ako to teda bolo naozaj?

Strach z nacistickej nemeckej atómovej zbrane.

Práve obavy z nemeckého programu pre jadrové zbrane boli počiatočným motívom presadzovania jadrového programu v USA a v Spojenom kráľovstve.

Vedci ako napr. Leo Szilárd alebo Albert Einstein (európski emigranti židovského pôvodu), ktorí boli v Spojených štátoch, ako aj Otto Frisch a Rudolf Peierls, ktorí boli zase v Spojenom kráľovstve Veľkej Británie a Severného Írska, sa okrem iného silne obávali predstavy, že si nemeckí nacisti postavia svoju vlastnú atómovú bombu. Táto obava, že by nacisti mohli mať v rukách jadrovú bombu sa pre nich stala doslova posadnutosťou už od roku 1939. A alarmujúce správy sa začali potvrdzovať - ​​získané informácie jasne naznačili, že v jadrových pretekoch mali Nemci náskok. Preto spolu s urýchlením vývoja vlastnej atómovej bomby (a v skutočnosti s cieľom získať čas na jej vytvorenie) anglickí a americkí vodcovia zúfalo hľadali spôsob, ako zabrániť alebo aspoň dočasne oddialiť možné nasadenie nemeckých jadrových zbraní.

Nemecko v popredí jadrového výskumu.

Skutočnosť, že to bola Hitlerova ríša, ktorá bola lídrom vo vývoji atómových zbraní, nebola samozrejme vôbec prekvapujúca. Koniec koncov, práve Nemecko bolo kolískou výskumu aj v mnohých iných vedeckých oblastiach, ale aj jadrového štiepenia, ktoré v roku 1938 urobili chemici Otto Hahn a Franz Strassmann. Hoci nacistická politika zbavila Nemecko niektorých najlepších vedeckých géniov, pretože tí čo boli židovskej národnosti (napríklad Lisa Meitner a Otto Frisch boli nútení emigrovať) – ale značný počet vedcov, vrátane samotného Hahna, zostal vo svojej rodnej

krajine.

Medzi nimi bol vedúcou postavou Werner Heisenberg, nositeľ  Nobelovej ceny za fyziku (1932), ktorý mal nepochybne vysokú vedeckú autoritu. Heisenberg bol síce presvedčený nemecký nacionalista aj keď sa to tak jednoznačne neukazovalo; nechcel nechať poraziť Nemecko, ale tiež nechcel prispievať k Hitlerovmu politickému smeru. S vedomím vojenského potenciálu jadrovej fyziky zároveň nechcel, aby sa atómová bomba dostala do Hitlerových rúk. Ale takéto výčitky svedomia boli cudzie iným schopným nemeckým vedcom. Hoci im chýbala Heisenbergova medzinárodná sláva a jeho teoretická brilantnosť, Paul Hartek a Kurt Diebner boli schopní, vynaliezaví a odhodlaní uspieť v programe jadrových zbraní. Začiatkom roku 1939 poslal Hartek list nemeckému ministerstvu vojny, v ktorom opísal „výbušninu, ktorá je mnohonásobne silnejšia ako obyčajná výbušnina“, a predpovedal, že „krajina, ktorá ju prvýkrát použije, dostane oproti ostatným bezprecedentnú výhodu“! Nič lepšie si nacistickí vojenskí velitelia nemohli priať, a tak bolo zrno nešťastia zasiate do úrodnej pôdy politicko-vojenskej mašinérie. Inštitút fyziky cisára Wilhelma, nachádzajúci sa na Berlínskom predmestí Dahlem prevedený na kontrolu riadenia vojenských dodávok a Diebner sa stal vedúcim centra pre jadrový výskum. Hoci od Hahnových experimentov uplynulo o niečo viac ako rok, strategické perspektívy štiepenia jadra už boli zrejmé. Vojenské vedenie Tretej ríše sa o takéto správy nemohlo nezaujímať, ale nakoľko sa vtedy zaoberalo prípravami na útok na Poľsko, trvalo niekoľko mesiacov, kým sa začala realizovať táto nová myšlienka. Až 26. septembra 1939 sa konalo stretnutie v oddelení armádneho vyzbrojovania, na ktorom sa zúčastnili poprední fyzici krajiny okrem tých, ktorí boli vyhnaní nacistami z Nemecka za ich židovský pôvod. Vedci vyhlásili armáde, že jadrové zbrane sú skutočne možné a ich vytvorenie je nutné čo najskôr. Výsledkom stretnutia bol vypracovaný program aktivít, boli definované úlohy jednotlivých vedeckých skupín ako aj úplné oficiálne schválenie nemeckého „Uraniumprojekt“. Pre jeho realizáciu bola  zorganizovaná spolupráca viac ako 20 vedeckých inštitútov ríše, a na tejto téme začalo pracovať približne sto najväčších nemeckých fyzikov a teoretickým riaditeľom programu sa stal mladý 37-ročný vedec Werner Heisenberg. Znamenalo to že nacistická vláda oficiálne zaradila „Uránový projekt“ ako neoddeliteľnú súčasť vývoja vojenského významu. Vedeckým centrom projektu bol fyzikálny inštitút cisára Wilhelma. Fakulty fyziky a chémie na univerzitách v Hamburgu, Lipsku a Heidelbergu boli tiež spojené s vývojom projektu „Uranium“, a dohľad nad celým vedeckým výskumom v tomto projekte vykonával Erich Schumann, vedúci výskumného oddelenia Armádneho zbrojného oddelenia. Prevzal úlohu administratívneho riaditeľa skupiny, medzi ktoré patrili Heisenberg, Hahn, Weizsäcker a iní fyzici, ktorí začali stavať experimentálny reaktor na urán na vojenskom výcvikovom stredisku neďaleko Berlína. Takže nacistickí pohlavári veľmi vážne a so záujmom vzali na vedomie vyhliadky na vytvorenie novej zbrane s obrovskou deštruktívnou silou.

V rokoch 1940–1941 nemeckí fyzici vykonali základné teoretické a experimentálne štúdie potrebné na vybudovanie atómového reaktora s použitím uránu a „ťažkej vody“. Zistili, že jadrové explózie nemôžu byť postavené na uráne-238, ako sa predtým mylne domnievali, ale jeho vzácnym izotopom, uránom-235. Okrem toho, v lete 1940, Karl Weizsäcker teoreticky zistil, že urán-238 by mohol byť zdrojom nového prvku v jadrovom reaktore, ktorý má podobné vlastnosti ako urán-235. Takto Weizsäcker nezávisle objavil prvok, ktorý Američania neskôr nazvali Plutónium, a zdôvodnil jeho možnosť použitia ako výbušniny.

Teoretické úspechy fyzikov boli doplnené praktickou prácou. Do decembra 1940 bol postavený prvý experimentálny reaktor pod vedením V. Heisenberga. V tom čase firma „Auergesellschaft“ zvládla výrobu kovového uránu a do roku 1942 už mala v rukách vedcov už 2,5 tony. Zdalo sa, že pred vytvorením atómovej bomby fašistickému Nemecku zostalo iba niekoľko krokov! Žiadny štát v tom čase neprišiel tak blízko k tajomstvu výroby jadrových zbraní. Heisenberg spomínal: „V septembri 1941 sme videli cestu otvorenú pred nami. Viedla nás k atómovej bombe. “

Nemecko malo nielen vedecký potenciál, ale aj technické a finančné možnosti na vykonávanie jadrového výskumu. Okrem toho vedenie Tretej ríše efektívne využívalo aj zdroje ňou okupovaných krajín. Po zabraní Československa v roku 1939 sa uránové bane nachádzajúce sa v blízkosti Joachimsthalu (Jachymova) dostali do rúk nacistov. V máji 1940, Hitlerovci v Nórsku, kde bol v tom čase na svete jediný podnik na výrobu "ťažkej vody" v priemyselnom meradle ho jednoducho prevzali a plánovali túto ťažkú vodu použiť ako moderátor neutrónov v ich experimentálnom atómovom reaktore. V máji 1940 zhabali nacisti v Belgicku 1 200 ton uránového koncentrátu skladovaného v spracovateľskom závode. Bol to vzácny úspech, pretože to čo nacisti získali, bola polovica jeho svetovej zásoby! Urán bol v tom čase považovaný za deficit, jedným z jeho hlavných zdrojov bola belgická kolónia Kongo. Bol to práve tento konžský vysoko kvalitný rádioaktívny prvok, ktorý bol v rukách vedcov, ktorí sa zúčastnili na „projekte uránu“. Zaistené množstvo uránu by mohlo stačiť na roky práce a desiatky bômb. Takže výskum, zdroje ako aj organizácia práce boli postupne navzájom prepojené a nič im vtedy už nestálo v ceste k atómovej bombe.

Nemecko prvé na svete s vojenským atómovým programom.

Nemecko sa tak vtedy stalo jediným štátom na svete, ktorý mal silnú vojenskú organizáciu, ktorá sa úplne zaoberala vývojom atómových zbraní.

V nadväznosti na výskumný program navrhnutý mladým fyzikom Otto Hakselom, v nasledujúcich dvoch rokoch sa nemecký jadrový program s istotou posunul vpred, aj keď bez mimoriadne výrazných úspechov. Medzitým sa Heisenberg naďalej zapájal do základného výskumu a spolu s niektorými kolegami (napríklad Hahnom) údajne zdržiaval práce, plytval zdrojmi a potichu odrádzal vedcov tvrdením, že vytvorenie bomby bude možné len k budúcemu vojenskému konfliktu.

Počas roku 1942 však ovplyvnili nemecký atómový program dve udalosti.

Vo februári Hitler vymenoval Alberta Speera za ríšskeho ministra zbraní a streliva. Speer chcel samozrejme byť úspešný, získal Hitlerovu dôveru, a čo je najdôležitejšie, zaujímal sa aj o vojenský potenciál jadrovej fyziky. Ako nový minister sa zaujímal o predbežné správy šéfov zbrojných služieb armády a vzdušných síl, ktoré mali odznieť na konferencii vo februári.

Chcel osobne lepšie pochopiť stav programu a jasne definovať jeho budúce smerovanie a rozsah a preto chcel sám Speer osobne 

predsedať schôdzi.

Na nej mal Heisenberg predniesť správu o stave a vyhliadkach v oblasti jadrového výskumu, čo sa však už nestalo, pretože krátko pred týmto stretnutím Heisenbergovi explodovalo jadrové technické zariadenie v laboratóriu v Lipsku, keď uskutočňoval so svojim kolegom Georgom Robertom Döpelom experiment.

Mimochodom Döpel preukázal užitočnosť použitia ťažkej vody ako moderátora ešte v auguste 1940 vo výskumnom jadrovom reaktore („uranmaschine“ – tak Nemci vo svojom programe originálne nazývali jadrový reaktor) spolu s manželkou Klárou. Tá pôvodne študovala právo a pracovala ako právnička až do roku 1933, kedy vládol nacistický režim. V roku 1934 sa vydala za Döpela a zmenila študijný odbor na fyziku a pracovala s ním v Lipsku bez mzdy. Spolu uskutočnili experimenty s guľovou geometriou (duté guľôčky) uránu obklopeného ťažkou vodou. Skúšku „L-I“ urobili v auguste 1940 a „L-II“ o šesť mesiacov neskôr. Výsledky z pokusu „L-IV“ v prvej polovici roku 1942 ukázali, že sférická geometria, s piatimi metrickými tonami ťažkej vody a 10 metrickými tonami kovového uránu, by mohla udržať štiepnu reakciu. Takže v skutočnosti "Nemci boli prví fyzici na svete, s ich Lipským jadrovým reaktorom „L-IV“, ktorí dosiahli pozitívnu produkciu neutrónov." Výsledky uverejnili v článku Döpela, Döpelovej manželky a W. Heisenberga. Článok bol uverejnený na prvom mieste v Kernphysikalische Forschungsberichte (Výskumné správy v jadrovej fyzike), klasifikovanej internej spravodajskej publikácii Uranverein. V júni 1942 bol však Heisenbergerov a Döpelov „uranmaschine“ zničený detonáciu vyvolanej tvorbou vodíka.

Toto bola zrejme prvá nehoda na svete, ktoré zničili jadrové energetické zariadenie v dôsledku nesprávnej manipulácie s vodíkom.

Následkom nehody a neprítomnosti Heisenberga bolo, že na stretnutí so Speerom prezentovali hlavnú správu obhajcovia atómovej bomby Hartek a Diebner. Svojou prezentáciou zaujali nielen auditórium konferencie, hlavne vyhlásením, že bomba bude vyžadovať jadrové výbušné zariadenie iba o „veľkosti ananásu“, čim vzbudili pomerne veľký rozruch, a podnietili Speerovu predstavivosť a tým získali aj jeho plnú podporu. Speer sa o dva týždne nato snažil úporne presvedčiť Hitlera, a získal jeho súhlas na zvýšenie financovania programu a dať mu potrebnú prioritu. Ako neskôr sám Speer spomínal "Na niekoľko sekúnd fuhrer v tichosti zmrzol", potom na mňa pozrel, udrel päsťou na stôl a zvolal: "Toto je naša pomsta za Lübeck a Rostock!" Ale nakoniec to dopadlo inak – na stretnutí v Berlíne (v júli 1942) ríšsky minister Speer rozhodol, že práce budú z vojenského dozoru presunuté pod zodpovednosť civilného ríšskeho výskumu (riadenie nad Uranvereinom bolo presunuté z Heereswaffenamt do Reichsforschungsrat). Nacisti tu zrejme urobili osudovú voľbu: opustili vojenský atóm v prospech mierového atómu. Heisenberg a jeho tím mali odteraz pracovať na mierovom využívaní „uránového stroja“ a nie na atómovej bombe, ktorej získanie pred skončením nepriateľských akcií bolo považované za nereálne.

Nutnosť protiopatrenia

Britské a americké spravodajské organizácie rozoznali a pochopili príliš pozde  jadrovú hrozbu Nemecka. V auguste 1939 dostal prezident Spojených štátov amerických Franklin D. Roosevelt od Alberta Einsteina list, po ktorého prečítaní prezident vyhlásil svojmu vojenskému poradcovi: „Toto si vyžaduje konať!“ Ale zatiaľ jedinou odpoveďou bolo vytvorenie iného výboru, čoskoro ponoreného v americkej „byrokratickej bažine“. Ani druhý Einsteinov list v marci 1940 zjavne nemal žiadny účinok. Britskí vedci tiež varovali pred vývojom v Nemeckej ríši na základe ktorého britská vláda tiež vytvorila svoj vlastný výbor, ktorý síce predstavil presvedčivú správu o vojenskom potenciáli jadrového výskumu, ale veľa nových informácií neposkytol.

Na jar roku 1941 sa však spojenci už omnoho viac obávali jadrového rozvoja v Nemecku. Britský výbor, ktorý si bol vedomý pokroku vo svojom vlastnom výskume, ale nemal úplné informácie o úspechoch nepriateľského Nemecka, dospel k záveru, že: „Musíme uznať možnosť, že Nemci pracujú v tejto oblasti a môžu kedykoľvek dosiahnuť dôležité výsledky!“ Štúdia tohto problému bola zverená nemeckému emigrantovi Rudolfovi Peierlsovi, pracujúcemu pre direktoriát „Tube Alloys“. „Tube Alloys“ bol kódový názov programu výskumu a vývoja schváleného Spojeným kráľovstvom s účasťou Kanady na vývoj jadrových zbraní počas druhej svetovej vojny. Peierls mal k dispozícii získané spravodajské údaje, ktoré boli získané z rôznych zdrojov, a to z nórskych skupín odporu, kontaktovaných Úradom špeciálnych operácií ako aj od niekoľkých agentov tajnej služby SIS pôsobiacich vo Švédsku a Nemecku. Osobitnú úlohu zohrali správy agenta SIS známeho len ako „Herr Eckart“. Tento sa dostal priamo na vedeckú konferenciu, konanú v Nemecku vo februári 1942, na ktorej účastníci, vrátane Heisenberga, medzi sebou diskutovali o vojenskom aspekte jadrového výskumu. Peierls dospel k trom záverom:

  • Prvý a najdôležitejší bol, že Nemci zvažujú možnosť vytvorenia "uránovej bomby".
  • Druhým bolo, že majú veľký záujem o nórsku ťažkú ​​vodu.
  • A tretím, že kľúčovou postavou úspechu nemeckých nacistov v jadrovom výskume je sám Heisenberg. A preto sa ho neskôr dokonca pokúsili aj zabiť atentátom (čo sa však nakoniec nestalo)!

Dôležitý medzník – rok 1942

Približne do roku 1942 sa nemecké a americké jadrové projekty vyvíjali viac-menej paralelne, ale v polovici tohto roka došlo k zásadnej zmene.

USA po útoku na Pearl Harbour nakoniec vstúpili do II. svetovej vojny. Interná analýza v americkom „uránovom výbore“ ponúkla vedeniu záver, že USA má dostatok teoretických aj praktických zdrojov na vytvorenie jadrových zbraní počas súčasného konfliktu a jeho potenciálneho využitia. USA ako obrovská bohatá krajina bez boja na svojom území bola pri výbere prostriedkov na dosiahnutie tohto cieľa prakticky neobmedzená.

Nemecko bolo vo veľmi odlišných podmienkach. Hoci intelektuálny potenciál nemeckých vedcov približne zodpovedal americkému, iné zdroje boli neporovnateľné. Ukázalo sa, že straty na konci roku 1941 opakovane potvrdili, že koncepcia "blitzkrieg" je neúčinná, a doviedlo ich k pochopeniu, že vojna by mohla byť predĺžená, a jej výsledok dokonca nemusí byť zaručený. V týchto podmienkach, keď vojenské operácie na Východnom fronte odčerpávali čoraz viac finančných a ľudských zdrojov z ríše, nacistické vedenie prišlo k záveru, že vytvorenie (a ešte viac využitie) jadrových zbraní už počas druhej svetovej vojny zrejme nie je možné.

Paradoxne práve vtedy sa medzi vedcami v USA zväčšili obavy z nemeckej bomby. Toto, asi nie náhodne, je presne vtedy, keď sa Američania rozhodli urýchliť svoj jadrový program z výskumnej fázy do výrobnej fázy: keď sa ich práca zmenila z premýšľania o tom, či sú atómové bomby možné, na rozhodnutie sa ich skutočne snažiť zostrojiť. Práve to, že sa Američania stali presvedčenejšími, že sa atómové bomby dajú vybudovať v podstate aj krátkodobom horizonte, začali sa o to viac obávať, že ich Nemci skutočne stavali, a mohli by ich zostrojiť skôr ako oni, Američania.

Americký fyzik, Arthur Compton, nositeľ Nobelovej ceny a riaditeľ  metalurgického laboratória Chicagskej univerzity, napísal v lete roku 1942 niekoľko mimoriadne vášnivých poznámok, v ktorých naliehal na urýchlenie atómovej práce z veľkej časti z obáv z nemeckej bomby: - „Nedávno sme si uvedomili, že hrozba nemeckých štiepnych bômb je ešte hrozivejšia, než sme predpokladali… Ak Nemci vedia, čo vieme (my) - a neodvažujeme sa ich vedomosti odhadnúť - mali by na nás (už) v roku 1943 zhodiť jadrové štiepne bomby, (ešte) skôr ako budeme mať pripravené (naše) plánované bomby.“

Comptonove obavy sa zdajú byť skutočne úprimné a spočívajú na konzervatívnom predpoklade, že Nemci boli rovnako inteligentní ako Američania a rovnako si boli vedomí svojich možností. (A my dnes už z histórie vieme, že v skutočnosti si boli vedomí všetkých týchto možností aj v rovnakom čase! - ale Nemci posudzovali úsilie ťažšie a riskantnejšie ako Američania.) Pre Comptonove závery nie je známy žiadny iný dôvod (okrem vedeckého vnímania problému), keďže vtedy nemal prístup k spravodajským informáciám o nemeckom úsilí. Bol to jeho vlastný úsudok, a zdôvodnenie podpory pre zvýšené úsilie k cieľu, ktorým bolo urýchliť americký (atómový) bombový program. Compton nebol v týchto obavách vôbec sám; aj jeho ďalší kolegovia - Harold Urey, James Conant a Ernest Lawrence poukazovali na to, že americké úsilie bolo relatívne pomalé, a že Nemci mali a majú chytrých vedcov, ktorí by nemali byť podceňovaní.

A odvtedy – po rozhodnutí nemeckého ministra Speera, že práce budú z vojenského dozoru presunuté pod zodpovednosť civilného ríšskeho výskumu už išiel vývoj jadrových projektov v USA a Nemecku diametrálne protiľahlým smerom. USA každý mesiac zintenzívnili prácu na tejto téme, a Tretia ríša, naopak pokračovala čoraz pomalšie.

Leto 1943 bolo v II. Svetovej vojne prelomové. Hitlerove légie ustupovali takmer na všetkých frontoch a spojenci si už začali šepkať o štruktúre povojnového sveta. Na západnom fronte, Briti, Američania a kanadskí vojaci už obsadili Sicíliu a pripravovali sa na inváziu na Apeninský polostrov. Taliansko sa sotva držalo. V Rusku Červená armáda odrazila poslednú veľkú nemeckú letnú ofenzívu s kódovým označením „Citadela“ a začala svoju vlastnú masívnu protiofenzívu. A čo je najdôležitejšie, spojenci konečne dosiahli prelom v životne dôležitej bitke v Atlantiku. Nemci sa museli spoliehať už len na budúce úspechy vo vzdušnej vojne, ale ukázalo sa, že Luftwaffe nedokázalo zabrániť spojeneckým leteckým nájazdom na také veľké nemecké mestá ako napríklad Hamburg. Keď sa však prišla jeseň, začali sa v Londýne a Washingtone opäť objavovať spravodajské správy, ktoré tlmili očakávania rýchleho víťazstva. Tieto tvrdili, že ak Nemecko ešte nemá atómovú bombu, tak je veľmi blízko k jej vytvoreniu.

Chybné kroky Nemcov

Ako všade vo svete, cesta k novému nie je vždy iba cesta úspechov. A aj Nemci urobili chyby na svojej ceste v jadrovom programe. Skupina výskumníkov pod vedením Waltera Botheho dospela k nesprávnemu záveru, že grafit sa nemôže použiť ako moderátor v uránovom reaktore. Ale autorita Botheho bola taká vysoká, že sa nikto neodvážil spochybniť jeho závery a prekontrolovať výpočty. Preto sa museli vrátiť k pokusom s „ťažkou vodou“, ktorá bola ešte stále dovážaná z Nórska, nakoľko jej výroba v tepelných elektrárňach v Nemecku bola neprimerane nákladná.

Ďalšia nesprávna kalkulácia sa týkala separácie izotopov uránu. V Hamburgu sa to fyzici Hartek a Grotto neúspešne snažili dosiahnuť odstredením. Je prekvapujúce, že sa výskumníci nepokúšali použiť

inú metódu už vtedy vyvinutú nemeckým Gustavom Hertzom. Hertz bol nacistami zbavený prístupu k tajnej práci na výrobe atómovej bomby kvôli svojmu neárijskému pôvodu. Pravdepodobne preto bol spôsob tepelnej difúzie, ktorý Hertz navrhol, považovaný za „nehodný“ pre Tretiu ríšu.

Ale v dôsledku tohto rasistického opatrenia sa „Uranium Projekt“, úspešne rozvinutý už od roku 1939, začal už v roku 1941 vlastne spomaľovať. Nemci však z toho vtedy ešte nemali hlavy bolenie, pretože dovtedajšie úspechy vo vojne so Sovietskym zväzom vytvorili pre vodcov Hitlerovho Nemecka ilúziu rýchleho víťazstva, takže vytvorenie novej zbrane sa vtedy ešte nezdalo byť tak naliehavou záležitosťou. Takže už od roku 1941 sa práca na vytvorení atómovej bomby rozbiehala veľmi pomaly.

Útok na nórsky závod na výrobu ťažkej vody

Prvý pokus pre sabotáž v Nórsku, nazvaný „Operation Stranger“, sa uskutočnil v novembri 1942 a skončil neúspechom. Výsadkári pristáti pomocou klzákov, ale nakoniec 18 ľudí z 32 bolo zabitých, a zvyšných 14 dobrovoľníkov  zajali Nemci. Druhý pokus bol omnoho úspešnejší. „Operácia Gunnerside“ bola organizovaná podrobnejšie. Počas januára až februára 1943 bolo niekoľko skupín nasadených v Nórsku naraz za významnej pomoci a v dôsledku odvážneho útoku bojovníkov nórskeho odporu sa im podarilo preniknúť na Norsk Hydro, nainštalovať výbušné zariadenia a aj ich odpáliť. V noci 27. februára bol závod čiastočne zničený a výroba "ťažkej vody" bola na niekoľko mesiacov zastavená. Podľa počiatočných odhadov britských expertov mala spôsobená škoda  odstaviť nórske zariadenie z prevádzky aspoň na dva roky. Viac optimistickejší členovia direktoriátu Tube Allois dokonca dúfali, že pokusy Nemcov o vytvorenie bomby budú prerušené na dlhú dobu (ak nie dokonca zastavené).  Ale v apríli bol Otto Hahn pozvaný na sympózium v ​​Štokholme, kde sa stretol so svojou bývalou kolegyňou Lisou Meitnerovou. Hahn nepodliehal takým prísnym obmedzeniam ako ostatní členovia Dibnerovej skupiny, a jeho vedecká reputácia mu umožnila dostať sa na priamo stretnutie so Speerom, ktoré sa konalo 4. júna, a okrem toho mal medzi tými, ktorí pracovali na bombe, dosť blízkych priateľov. V aprílovej správe SIC zo Štokholmu sa uvádza, že: „Dr. O. Hahn je veľmi znepokojený a verí, že nacisti pokračujú v samovražednom úsilí vývoja uránovej bomby“. Informácie Hahna boli úplne presné a v auguste britská spravodajská služba musela informovať svojich amerických kolegov, že nórsky závod vo Vemorku opäť funguje na plný výkon.

Nakoniec v novembri 1943 uskutočnili Briti dve masívne bombardovanie objektu. V dôsledku toho sa Nemci rozhodli evakuovať svoje vybavenie a zvyšné zásoby ťažkej vody v Ríši, ale aj tu sa nórsky odpor odvážnym útokom, tam kde ho Nemci nečakali 20. februára 1944 pri prevoze potopili trajekty prepravujúce nádoby s ťažkou vodou.

Nacisti tak nakoniec stratili kľúčový prvok svojho jadrového programu čím bol dočasne vyradený.

 

 

Pokračovanie je v ďalšom článku....

Nájdete ho tu: https://nanias.blog.sme.sk/c/508630/jadrova-energia-jadrovy-reaktor-a-atomova-bomba-pre-hitlera-ii-cast.html

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Cynická obluda

Dokonalá synergia

Čítaš si Gorilu a cítiš nevoľno v žalúdku, závrate, alebo sa ti nebezpečne zvyšuje tlak? V Pente na to mysleli už dávno.


Už ste čítali?