Jadrová energia – Narazila po Fukušime aj v Japonsku kosa na kameň?

Autor: Marian Nanias | 29.4.2019 o 0:05 | Karma článku: 1,34 | Prečítané:  526x

Tri japonské jadrové spoločnosti chceli skúsiť aplikovať svoje staré osvedčené triky, ale zdá sa že tento krát tvrdo narazili na odpor nového japonského jadrového dozoru!

Jadrová energia – Narazila po Fukušime aj v Japonsku kosa na kameň?

Niektoré japonské jadrové spoločnosti chceli skúsiť aplikovať svoje staré osvedčené triky, ale zdá sa že tento krát tvrdo narazili na odpor!

To že jednou z príčin nehôd na jadrovej elektrárni Fukušima Dai-iči bol nepriamo aj neefektívny a nedostatočné silný japonský jadrový dozor je medzi profesionálmi v jadrovej energetike dostatočne známe.

Mimochodom Fukušima znamená miesto, kde sú JE postavené, a „Dai-či“ je v preklade „číslo-1“. Existuje aj JE Fukušima Dai-ni, čo je samozrejme jej sesterská elektráreň čislo-2. Teda dali by sa v našom ponímaní písať aj ako JE Fukušima I. a Fukušima II. Aj na JE Dai-ni sú všetky štyri reaktory varné, typu BWR-5 s elektrickým výkonom po 1 100 MWe, reaktory pre bloky č. 1 a 3 boli dodané spoločnosťou Toshiba a pre bloky č. 2 a 4 spoločnosťou Hitachi.

JE Dai-ni vydržala nápor pre jej lepšie umiestnenie, ako aj doslova heroické úsilie zamestnancov, ktorí natiahli provizórne káble na umožnenie chladenia.   

Vo Fukušime odhalili a preukázali tri nezávislé vyšetrovacie tímy koreňové príčiny katastrofy okrem iných aj v zlej politike jadrového dozoru vo väzbe na „sieť korupcie, tajných dohôd a nepotizmu, tj. protekcie a rodinkárstva“. Namiesto presadzovania verejného záujmu boli ochotní „prižmúriť očko“, vo svojej snahe si ochrániť ich potenciálne budúce postavenie v jadrovom priemysle. Práve pracovné pozície v TEPCO ako najväčšej japonskej elektroenergetickej spoločnosti boli pre nich (ako neskorších dôchodcov) najžiadanejšie. Žiaľ, ako sa ukázalo, bolo typické, že "najvyšší predstavitelia pracovali v TEPCO, zatiaľ čo tí z nižších hodností skončili na menších pozíciách." V japončine majú pre tieto hrozné praktiky dokonca aj špeciálny názov – „Amakudari“ (v preklade „zostup z neba“), v ktorom vyšší štátni úradníci  akceptujú vysoko platené pracovné miesta práve v tých spoločnostiach, na ktoré predtým dohliadali. Samozrejme že japonský jadrový dozor nebol v tom úplne sám, a jednoznačne časť viny za tieto tolerované praktiky nesú aj predošlé japonské vlády. Práve ona (vláda) mala principiálne vnímať čo sa v jadrovom dozore deje a zabezpečiť jeho nezávislosť od jadrového priemyslu. Bolo to však skoro presne naopak – vtedajší japonský jadrový dozor bol niečo ako paralelná monitorovacia agentúra, ktorej názory neboli vždy brané striktne prísne a v podstate jadrový priemysel podporovala.

Keď bola po Fukušimskej nehode zriadená „Nezávislá vyšetrovacia komisia jadrovej havárie vo Fukušime (NAIIC)“, ktorá bola mimochodom bola prvou nezávislou vyšetrovacou komisiou v 66-ročnej histórii japonskej ústavnej vlády,  napísal jej predseda, emeritný profesor Tokijskej univerzity Kijoši Kurokawa, že Fukušima "nemôže byť považovaná za prírodnú katastrofu"! Jeho názor je, že to bola katastrofa spôsobená človekom, ktorá sa mohla a mala predvídať a mohlo sa jej zabrániť. Komisia vo svojej správe uvádza, že taktiež jej účinky mohli byť zmiernené efektívnejšími príkazmi, ale chýbala zodpovednosť za ochranu ľudských životov a spoločnosti. „Nielenže nedodržali, ale zradili právo národa na bezpečnosť pred jadrovými haváriami“.

Takéto špatné dozorujúce a regulačné prostredie vysvetľuje, prečo boli niektoré riziká prevádzkovania jadrových energetických reaktorov v Japonsku  systematicky znižované a tak zle manažované až bola ohrozená prevádzková bezpečnosť.

Čo sa stalo v JE Fukušima Dai-iči?

JE Fukušima Dai-iči bola 11. marca 2011 zasiahnutá zemetrasením a následnými vlnami tsunami, ktorých následky viedli k roztaveniu aktívnych zón reaktorov, troch výbuchov vodíkových plynov a masívnemu úniku rádioaktívneho materiálu do krajiny, mora a vzduchu. Havária bola hodnotená v rámci medzinárodnej škály jadrových a rádiologických udalostí na úrovni 7 (ako ťažká). Vládou boli osobitne zriadené tri vyšetrovacie komisie nehody, a ich zistenia sú označované ako správa vlády, legislatívna správa, a správa TEPCO. Aj súkromné spoločnosti taktiež vytvorili dva vlastné vyšetrovacie výbory. Päť rôznych a na sebe nezávislých správ o vyšetrovaní vydaných týmito komisiami je, ako sa dá očakávať, v niektorých bodoch podobných ale na iných miestach aj odlišných na rozdiel od iných. Použiť iba jednu z týchto správ na jednoduchý opis toho, čo sa stalo, by mohlo viesť k rozporom a protichodným záverom.

Jasný opis príčiny nehody a poškodenia, ktoré spôsobila, je samozrejme nevyhnutný pre akúkoľvek logickú analýzu. Skúsime to veľmi zostručniť:

Príčiny nehody?

Kľúčová otázka je, že ktorá bola primárna, priama príčina nehody: bol to seizmický pohyb alebo vlna tsunami?

Je to dôležité, pretože odpoveď ukazuje, či boli vládne nariadenia, založené na hypotetických scenároch pre seizmické udalosti, vzhľadom na tvrdú realitu skutočne dostačujúce a že či energetická spoločnosť verne dodržiavala tieto požiadavky predpisov. Určenie príčiny môže mať tiež významný vplyv na ekonomiku výroby jadrovej energie. Výpočty nákladov sa zvyčajne uvádzajú na podporu tvrdenia, že jadrová energia je podstatne lacnejšia ako iné zdroje energie. Mohlo by to však byť preto, lebo výpočty predpokladajú úroveň bezpečnosti, ktorá sa v praxi ukázala ako nedostatočná na zabránenie vážnej nehode. Aj v tomto prípade by sa po žiadostiach o jasnú identifikáciu príčiny nehody riskovalo zapletenie do konfliktných záujmov.

Stručne povedané, správa TEPCO dospela k záveru, že seizmický pohyb bol v očakávanom rozsahu pokrytom protiopatreniami, kým tsunami nebola. Tvrdenie spoločnosti nastoľuje otázku spravodlivosti v súvislosti s odhadom, ktorá by sa mohla považovať za konflikt záujmov, pretože spoločnosť TEPCO by mohla znížiť svoju zodpovednosť za nehodu tým, že otrasy zo zemetrasenia boli v rámci očakávaného rozsahu. Príčinou škôd na reaktoroch je teda skôr to, že rozsah následného tsunami bolo mimo očakávania. Takýto prístup je čiastočne umožnený vládnymi usmerneniami pre návrh jadrových reaktorov. Podľa japonského jadrového dozoru (Komisie pre jadrovú bezpečnosť (NSC), ktorá bola zodpovedná za vládne nariadenia v oblasti jadrovej energetiky do septembra 2012), zariadenia jadrového reaktora „musia byť navrhnuté tak, aby ich bezpečnostné funkcie odolali silám vyvolaným seizmickým pohybom, u ktorých sa dá očakávať, že sa vyskytnú, aj keď je to možné veľmi zriedkavo, čo by ich malo značný vplyv počas prevádzky “(NSC, 2006). Okrem toho NSC definovala „aktívnu vadu, ktorá sa má vziať do úvahy“ ako chybu, za ktorú nemožno poprieť činnosť po neskorom pleistocéne, a uviedla, že takúto chybu možno identifikovať na základe toho, či by mohlo dôjsť k premiestneniu alebo deformácii, ktorú spôsobila (pozorované v stratách z posledného interglaciálneho obdobia alebo na príslušnom geomorfologickom povrchu). Tieto body naznačujú že regulačné pravidlá NSC týkajúce sa zemetrasení boli konkrétne a podrobné. Žiaľ naopak, regulačné pravidlá NSC týkajúce sa tsunami boli relatívne abstraktné a otvorené (rôznej) interpretácii. V pravidlách sa uvádza, že zariadenia s jadrovými reaktormi musia byť navrhnuté tak, aby ich bezpečnostné funkcie neboli významne ovplyvnené tsunami, ktoré by sa dalo očakávať, že sa počas prevádzky vyskytne, aj keď veľmi zriedka; ale NSC však nestanovil kritériá hodnotenia „významného dopadu“. Výsledkom je, že pripisovanie havárie na JE Fukušima Dai-iči tsunami, a nie zemetrasením, uľahčilo spoločnosti TEPCO, aby si vyžiadala zníženie svojej zodpovednosti.

Japonsko, je jedna z krajín najviac postihnutých zemetrasením, ale zároveň sa radí na tretie miesto z hľadiska počtu inštalovaných reaktorov. Samozrejme, že lokality JE boli preverované geológmi, ktorí mapovali možné aktívne poruchy v lokalite a okolo nej. Tiež je jasné, že aj takéto vedecké výskumy môžu byť v konflikte záujmov, najmä ak by mali nejaký skutočne vážny vplyv na stanovenie bezpečnosti prípadnej JE. Pretože elektrárenské spoločnosti majú tendenciu neochotné akceptovať takéto zistenia, pretože znamenajú, že JE tam nemôže byť postavené, alebo že JE už existujúce na mieste musí byť vyradené z prevádzky. Na druhej strane, tsunami sú zriedkavé udalosti, prinajmenšom vo vzťahu k zemetraseniam, a nie je veľa dôkazov, na ktorých by sa dali a mohli zakladať seriózne predpovede. Druhý aspekt je, že každá komerčná jadrová elektráreň v Japonsku je umiestnená na pobreží (chladenie, transport). Prirodzene, existujú bezpečnostné normy určené na ochranu pred tsunami spôsobenými zemetrasením a nevyhnutne odrážajú niektoré predpoklady mierky (výška vlny a výška rozbehu), ale ako som už písal, zatiaľ čo pre odolnosť voči seizmickým otrasom boli vyvinuté veľmi špecifické normy, pre odolnosť voči vlnám tsunami existuje len veľmi málo konkrétnych noriem.

Japonský jadrový dozor pri Fukušime teda zlyhal minimálne v dvoch oblastiach, ktoré sa preniesli do systémových príčin havárie vo Fukušime Daiichi:

1. - Zlyhanie interdisciplinárnej komunikácie

Prvým je „zlyhanie“ interdisciplinárnej komunikácie. Havária vo Fukušime Daiichi dala jasne najavo, že pri vykonávaní protiopatrení proti tsunami došlo k veľkému oneskoreniu. Prečo by teda Japonsko nedokázalo uplatniť potrebné opatrenia proti tsunami? V Japonsku došlo k oneskoreniu v podnikaní krokov zameraných nielen na tsunami, ale aj na seizmické riziká. V prvom desaťročí tohto storočia však zaznamenalo určitý pokrok v protiopatreniach v zemetrasení. V septembri 2006 Komisia pre jadrovú bezpečnosť v Japonsku (NSC) revidovala Regulačnú príručku pre posudzovanie seizmického dizajnu zariadení jadrových reaktorov v súlade s výsledkami päťročnej štúdie podvýboru pre revíziu seizmického dizajnu Agentúry pre jadrovú a priemyselnú bezpečnosť (NISA), ktorá bola zriadená v rámci NSC v júli 2001, a poverila prevádzkovateľov jadrových zariadení, aby vyhodnotili seizmickú bezpečnosť existujúcich jadrových zariadení (tzv. spätné kontroly) a preskúmali jej zistenia. Okrem toho, zemetrasenie Chūetsu-oki v júli 2007, ktoré otriaslo jadrovou elektrárňou Kashiwazaki-Kariwa s maximálnymi seizmickými zrýchleniami presahujúcimi úrovne predpokladané v projekte, zdôraznilo takéto úsilie ešte naliehavejším.

Nešlo to však hladko. Existovala najmä komunikačná priepasť medzi odbornou komunitou v oblasti bezpečnosti jadrových reaktorov, ktorá pozostávala najmä z tých, ktorí pôsobili v oblasti inžinierstva, a opatrení pre rezistencie zemetrasení, ktorí boli z vedeckej oblasti. Pokiaľ ide o opatrenia týkajúce sa tsunami, Japonsko reagovalo iba postupne. Napríklad podvýbor pre hodnotenie tsunami Japonskej spoločnosti stavebných inžinierov (JSCE) uverejnil vo februári 2002 svoju „Metódu hodnotenia tsunami pre jadrové elektrárne v Japonsku“. Základnou koncepciou tejto metódy hodnotenia bolo vyhodnotenie projektovanej hladiny vody na základe analýza záznamov o historickej tsunami a niektorých výpočtoch s variabilitou parametrov. Všetky energetické spoločnosti, ktoré mali jadrové elektrárne v Japonsku, navrhli na základe tejto metódy posudzovania dobrovoľné protiopatrenia proti tsunami. Ako ste si iste všimli, slovo dobrovoľné je podčiarknuté, a nie je to vôbec náhoda! Žiaľ, japonská jadrová komunita však nebola taktiež schopná začleniť rýchly vedecký pokrok do chápania tsunami. Napríklad v auguste 2002 centrálny Výbor pre výskum zemetrasení, vedený najmä vedeckými výskumníkmi, poukázal na možnosť zemetrasení sústredených v oblasti hraničného oceánu v oblasti platní, ktoré môžu byť silnejšie ako historické zemetrasenia. Okrem toho, nové simulačné metódy v kombinácii so sedimentologickými štúdiami priniesli niekoľko nových poznatkov o zemetrasení Jōgan z 869 spomenutých v spoľahlivých historických záznamoch. Na základe týchto zistení niektorí odborníci na tsunami odhadli už nové možné úrovne tsunami v pobrežnej oblasti Fukušima, ktoré boli vyššie ako predchádzajúce predpovede. Takýto pokrok vo výskume tsunami síce spôsobil neistotu predpovedí v komunite expertov, ale uznanie tejto neistoty však nebolo posunuté komunite jadrovej bezpečnosti.

Okrem toho sa v revidovanom regulačnom návode na posudzovanie seizmického dizajnu zariadení jadrových reaktorov, tscunami považujú za súčasť „sprievodných javov“ zemetrasení napriek tvrdeniu niektorých členov podvýboru, že by si tsunami v procese revízie vyžadovali osobitnú pozornosť. Revidovaná príručka má len nejednoznačné ustanovenia o tsunami: „Bezpečnostné funkcie zariadení nesmú byť významne ovplyvnené tsunami, ktoré by sa dali primerane predpokladať, že zasiahnu veľmi nízku pravdepodobnosť v servisnom období zariadení“.

Keďže Spoločenstvo prijalo niektoré opatrenia na boj proti seizmickým rizikám, kladie veľký dôraz aj na riziká tsunami. Japonská organizácia pre jadrovú energetickú bezpečnosť (JNES), jedna z organizácií technickej podpory v Japonsku, v decembri 2010 zverejnila výsledky štúdie o pravdepodobnostnom hodnotení bezpečnosti tsunami (PSA) v decembri 2010 tesne pred nehodou vo Fukušime Dai-ichi. Táto štúdia ukazuje, že úrovne tsunami nad určitou výškou môžu spôsobiť vysokú pravdepodobnosť havárie s tavením aktívnej zóny reaktora.

Výsledky týchto štúdií však neboli oznámené regulačnému orgánu, NISA!

Z uvedeného môžeme vidieť, že nedostatočná interdisciplinárna komunikácia bola jedným zo základných faktorov oneskorenia pri prijímaní opatrení proti rizikám tsunami. Pri využívaní komplexného technologického systému, akým je napríklad jadrová technológia, sme povinní rozvíjať povedomie o trendoch v širokej škále oblastí nových vedomostí. A zrejme (aj keď je to pre nás asi veľmi prekvapujúce) treba zároveň podotknúť, že relevantným inštitúciám vtedy v Japonsku chýbala akási sofistikovaná metóda, ktorá by bola dokázala neustále monitorovať, či zisťovať najnovšie výsledky v rôznych expertných komunitách. Dá sa teda očakávať, že v tomto prípade ide o jednu zo základných funkcií očakávaných od nového japonského jadrového dozoru.

2. „Zlyhanie“ v dobrovoľnom bezpečnostnom úsilí JE

Dobrovoľné aktivity vo vylepšovaní nie sú ničím novým a vzácnym. Sú známe aj z histórie a pozná ich aj moderný manažment, či dokonca aj požiadavky ISO. Dajú sa (pri dobrej spolupráci) s nimi získať veľké výhody a úspechy a často neočakávané časové úspory. A to ako v uplatnení pre jednotlivcov, malé skupiny, či veľké firmy a spoločnosti. Musí to však byť rozumne regulované, a práve tým druhým zlyhaním bývalého jadrového dozoru Japonska je oblasť "príliš voľného" umožnenia dobrovoľného úsilia súkromných jadrových spoločností.

Japonský jadrový dozor mal príliš veľkú tendenciu sa spoliehať na dobrovoľné bezpečnostné úsilie prevádzkovateľov JE. Inštitucionálne usporiadanie dozorných orgánov v ktorom sa NISA nachádzala pod Ministerstvom hospodárstva, obchodu a priemyslu (METI), bol až „príliš dobre“ prispôsobený takýmto atribútom „kontroly a regulácie“. Japonsko (síce oneskorene), ale zaviedlo svoj systém riadenia ťažkých havárií v roku 1992. V rámci regulačného systému jadrovej bezpečnosti však opatrenia v oblasti riadenia havárií boli v zásade považované za dobrovoľné úsilie, a nie ako  právne požiadavky, ktoré majú vykonávať prevádzkovatelia JE. Okrem toho bolo v Japonsku rozhodnuté (v súlade s názormi a úmyslom prevádzkovateľov JE), že pravdepodobnostné bezpečnostné hodnotenia (PSA - Probability Safety Assessment), ktoré poskytujú základ pre riadenie havárií, že obmedzia ich rozsah na interné udalosti a vylúčia vonkajšie udalosti vrátane zemetrasení. Bol to odraz obáv prevádzkovateľov v tom, či bude verejnosť akceptovať oblasti umiestnenia JE, ako aj možné nové technické (čítaj následne finančné!) výzvy spojené s hodnotením externých udalostí.

Dobrovoľné opatrenia na zvládanie ťažkých havárií však podliehali neformálnemu hodnoteniu zo strany regulačného orgánu v periodickom hodnotení bezpečnosti (PSR), ktoré je jednou z podmienok zabezpečenia činností kvality, ktoré prevádzkovatelia JE dobrovoľne vykonávajú každých 10 rokov. Prostredníctvom tohto neformálneho hodnotenia manažment ťažkých havárií postupne rozšíril svoj rozsah pôsobnosti aj na externé udalosti, ako sú požiare. A skutočne sa dá povedať, že takéto dobrovoľné úsilie o bezpečnosť bolo do určitej miery účinné! Keď však NISA po tom, ako prepukli niektoré škandály utajovania o prasklinách v TEPCO v roku 2002 urobila PSR povinným (ako požiadavku prevádzkových bezpečnostných predpisov), žiaľ (NISA) stále ešte ponechala záležitosti týkajúce sa PSA ako dobrovoľné činnosti údajne z dôvodu nedostatočných technických znalostí (na vykonávanie PSA). V dôsledku toho NISA už potom fakticky ani neformálne nehodnotila manažment ťažkých havárií a rozšírenie pôsobnosti PSA bolo zastavené.

To sa dá považovať za veľmi vážny negatívny účinok inštitucionalizácie dobrovoľného úsilia prevádzkovateľov JE v oblasti bezpečnosti!

Na druhej strane, prevádzkovatelia prijali dobrovoľné opatrenia aj proti rizikám tsunami!

Bol to práve elektroenergetický priemysel, ktorý podporil sériu štúdií JSCE o technológiách posudzovania tsunami. Energetické spoločnosti tiež prejavili svoje obavy z nových simulačných štúdií o tsunami Jōgan a snažili sa nájsť protiopatrenia tým, že nadviazali kontakt s výskumníkmi na tomto projekte.

Skutočným problémom sa však ukázalo, že takéto dobrovoľné úsilie bolo až príliš pomalé, aby zabránilo tejto nehode spôsobenej zemetrasením a tsunami. Okrem toho je možné predpokladať aj to, že oneskorenie reakcií na nehody bolo spôsobené aj okolnosťou, že pre prevádzkovateľa JE bolo zrejme ťažké (ak nie nemožné) dobrovoľne otvoriť takýto problém bez informovania a účasti vlády. Vzhľadom na tieto skutočnosti môžeme dospieť k záveru, že vo vzťahu k takým vážnym oblastiam ako je jadrová bezpečnosť a prípadné aplikácie konvenčných metód dobrovoľného úsilia o jej zvyšovanie či udržanie zrejme logicky existujú určité reálne obmedzenia. Neznamená to však nevyhnutne, že prísny úradný regulačný systém (akýsi „byrokratický šimeľ“) by mohol byť úplne efektívne účinný. Aj tu, čo sa týka napríklad rizík tsunami (ale vo všeobecnosti to platí aj v iných medziodvetvových oblastiach), nie je to práve  (alebo iba) odvetvie elektroenergetiky, kde by mal dozor vydať pokyn a poveriť (v našom prípade to bolo JSCE) vypracovaním štúdií o technológiách posudzovania tsunami (čo sa nestalo).

Práve jadrový dozor by mal mať neustále na zreteli (a venovať viac pozornosti) najnovším zisteniam a výsledkom vo všetkých príbuzných oblastiach týkajúcich sa prevádzkovania JE (a žiadať ich racionálnu aplikáciu od prevádzkovateľov)!

Ponaučenie a nové požiadavky na nový japonský jadrový dozor.

Na základe poučenia minimálne z týchto dvoch zlyhaní je pre skutočné zabezpečenie jadrovej bezpečnosti ako najvyššej priority, možné naformulovať nové nutné požiadavky na jadrový dozor:

A) Posilnenie nezávislosti jadrového dozoru!

Po prvé, ako mnohí tvrdia, je potrebné posilniť nezávislosť orgánu jadrového dozoru. Ak jednou z príčin (tejto nehody) bol postoj jadrového dozoru ako regulačného orgánu ponechať dobrovoľné bezpečnostné úsilie na priemysel, tak je tento argument plne odôvodnený. Okrem toho, pokiaľ táto nehoda a reakcie na ňu podkopali dôveru v jadrové dozory ako regulačné orgány, zabezpečenie ich nezávislosti je úplne nevyhnutnou požiadavkou na obnovenie dôvery verejnosti!

Keď incident úniku žiarenia z lode Mutsu (v septembri 1974) zvýšil nedôveru verejnosti, bolo inštitucionálne umiestnenie kontroly atómovej energie  preskúmané. Práve z tohto dôsledku bol zriadený NSC (v roku 1978) a v Japonsku bol zavedený (inštitucionalizovaný) tzv. Systém dvojitej kontroly: priamy dozor a regulácia prevádzkovateľov JE vládnymi agentúrami (bývalé ministerstvo medzinárodného obchodu a priemyslu - METI), a dohľad/audit týchto agentúr zo strany NSC na zabezpečenie vysoko dôveryhodnej jadrovej bezpečnosti. V januári 2001 bola v rámci METI NISA nanovo zriadená ako „osobitný orgán“ a to pri Agentúre pre prírodné zdroje a energetiku v reakcii na kritickú haváriu JCO (september 1999). Touto reformou získal japonský jadrový dozor pre jadrovú bezpečnosť „určitý“ stupeň nezávislosti od Agentúry pre prírodné zdroje a energetiku, ktorá je poverená podporou mierového využívania jadrovej energie v Japonsku.

Tieto pokusy o zabezpečenie nezávislosti japonského jadrového dozoru v oblasti jadrovej bezpečnosti však koexistovali s tendenciami závisiacimi od dobrovoľného úsilia prevádzkovateľov o bezpečnosť a posilňovali spoluprácu a koordináciu s prevádzkovateľmi JE. Tieto „zavedené“ spôsoby mali nesporne aj určité výhody, ako napríklad flexibilitu a úspory ekonomických nákladov. Napriek tomu v prípade krízového riadenia ťažkých havárií, ako je havária vo Fukušime Dai-ichi, takéto spôsoby dozoru a regulácie jadrovej bezpečnosti jasne spôsobili oneskorenia pri prijímaní opatrení z dôvodu nejasného rozdelenia úloh medzi prevádzkovateľmi a jadrovým dozorom ako regulačným orgánom.

Nakoniec až úplne nový japonský Úrad jadrového dozoru zriadený ako nezávislá komisia s rozhodovacou právomocou v roku 2012 splnil túto požiadavku nezávislosti!

B) Zabezpečenie integračných schopností jadrového dozoru

Po druhé, niektorí odborníci tvrdia, že je nevyhnutné, aby jadrový dozor ako regulačný orgán zabezpečil aj integračné schopnosti v oblasti jadrovej bezpečnosti. Tvrdia, že hoci nezávislosť je pre regulačný orgán dôležitá, nevyžaduje sa len inštitucionálna nezávislosť, ale aj integračná expertíza na zabezpečenie podstatnej autonómie. V skutočnosti môžeme povedať, že americký jadrový dozor (NRC – Nuclear Regulatory Commission) má svoju integračnú expertíznu kapacitu, ktorá komplexne vykonáva jurisdikciu v oblasti jadrovej bezpečnosti, bezpečnosti a ochrany pred nešírením zbraní a má približne 3000 zamestnancov. Podobne je to aj vo Francúzsku (L’Autorité de Sûreté Nucléaire - ASN) udržiava tieto tri oblasti pod svojou kontrolou úplne komplexným spôsobom. Samozrejme, že nikto nespochybňuje že zabezpečenie spôsobilosti v oblasti regulácie jadrovej bezpečnosti je aj v Japonsku určite  dôležitou otázkou. Po kritickej nehode v súvislosti s JCO a reorganizácii vládnych ministerstiev v rámci administratívnych reforiem Hashimoto bola aj NISA posilnená a v roku 2003 bola založená v rámci agentúry NISA spoločnosť JNES s niekoľkými funkciami prenesenými z niektorých spoločností verejného záujmu. Tieto agentúry nabrali zamestnancov (aj od výrobcov) s cieľom získať technické odborné znalosti. NSC ďalej po havárii JCO posilnila aj svoje funkcie sekretariátu ako inštitúcie. Napriek týmto snahám, aj NISA, aj JNES ako aj NSC čelia spoločnej výzve problému zabezpečenia a rozvoja svojich ľudských zdrojov. Pretože byť dobrým prevádzovateľom, či výrobcom, byť vynikajúcim expertom v určitej oblasti vôbec neznamená automaticky, že ten človek bude aj dobrým a zručným inšpektorom či odborníkom aj na reguláciu oblastí, v ktorých predtým pracoval, či sa nimi zaoberal na inej pozícii.

A kde je tá kosa, čo narazila na kameň?

Pred pár dňami tri japonské elektrárenské spoločnosti, ktoré prevádzkujú päť jadrových elektrární v západnom a juhozápadnom Japonsku, požiadali o predĺženie ich termínov, pretože očakávajú oneskorenia pri dokončení krokov boja proti terorizmu, ktoré sú potrebné na základe prísnejších nariadení zavedených v roku 2013 po jadrovej nehode vo Fukušime Dai-ichi. Sú to spoločnosť Kyushu Electric Power Co., Kansai Electric Power Co. a Shikoku Electric Power Co., ktoré sa snažili odložiť svoje päťročné lehoty o jeden až tri roky, pričom „dôležité“ dôvody ktoré uviedli, boli ako je napríklad „potreba vykonať rozsiahle stavebné práce“.

Je to neuveriteľné! Doslova celý svet, všetky elektrárenské spoločnosti na svete boli vynútené prehodnotiť a vykonať množstvo vážnych a aj finančne náročných bezpečnostných opatrení (pretože Fukušima!) a v Japonsku niektorí vedúci pracovníci (či elektrárenské spoločnosti ako také) si to chcú zľahčiť, či „pustiť to do stratena“.  

Prevádzkovatelia jadrových elektrární sú povinní vybudovať zariadenia, ktoré môžu ochladzovať a udržať reaktory vo vychladenom stave pomocou diaľkového ovládania a zabrániť hromadnému uvoľňovaniu rádioaktívnych materiálov, ak sú jednotky terčom teroristického útoku, napríklad aj z lietadiel, ktoré do nich narazia. Prevádzkovatelia JE musia zriadiť takéto zariadenia do piatich rokov po tom, čo dozorný orgán pre jadrovú bezpečnosť už schválil ich  podrobné plány výstavby elektrární.

Niekoľko spoločností sa snažilo vzoprieť a varovali, že tieto kritériá nebudú spĺňať.

Reakcia japonského jadrového dozoru:

Japonský jadrový dozor však v minulú stredu rozhodol, že nenechá tieto energetické spoločnosti prevádzkovať reaktory, ak nedokážu nainštalovať dostatočné protiteroristické opatrenia v určených stanovených termínoch.

Rozhodnutie Úradu pre jadrovú reguláciu prišlo po tom, čo spoločnosti dozoru oznámili, že opatrenia nebudú včas na ich desiatich jadrových reaktorov implementované.

Japonský jadrový dozor však ich žiadosti o predĺženie termínov odmietol!

Jadrový dozor po schôdzi v stredu vyhlásil, že už nebude tlačiť na spoločnosti na dodržanie konečného termínu, ako tomu bolo v minulosti. Oficiálny predstaviteľ dozoru povedal: „Nie je potrebné (pre nich) predĺžiť lehotu, a ak to prevádzkovatelia nesplnia musí byť jadrový reaktor jednoducho odstavený z prevádzky“! Dodal, že aj niekoľkým ďalším jadrovým reaktorom tiež hrozí, že budú odstavené. Prvý by mohol byť jadrový reaktor v JE Sendai v Kjúšú, ak spoločnosť Kyushu Electric Power nedokončí prácu do termínu nasledujúceho marca. Po reaktore č. 1 v JE v Sendai je na rade jadrový reaktor na druhom bloku v máji 2020. Na schôdzi jadrového dozoru v stredu jeden z jeho komisárov povedal: „Nenaplnenie plánovaného harmonogramu stavebných prác nebolo spôsobené žiadnou prírodnou katastrofou“ takže nie je žiaden dôvod predĺžiť lehoty. "Nemôžeme prehliadnuť prevádzku jadrových zariadení, keď sa stanú nezlučiteľnými s dodržiavaním noriem!" zdôraznil aj predseda japonského jadrového dozoru Toyoshi Fuketa.

Pred katastrofou vo Fukušime Japonsko vyrábalo z jadrovej energie približne na 30% elektrickej energie. Po kríze to však kleslo na menej ako 2 percentá, pretože boli úplne všetky jadrové reaktory zastavené pre bezpečnostné kontroly, pričom mnohé z nich už potom nemohli obnoviť svoju prevádzku podľa nových prísnejších pravidiel. Pomer sa od tej doby trochu zmenil, ale stále hodnota zostáva pod 10 % kvôli zdĺhavému procesu prísnych bezpečnostných kontrol práve zo strany nového japonského jadrového dozoru.

Okamžitý ekonomický efekt

Akonáhle sa informácia o pokuse elektrárenských spoločností nesplniť prísne požiadavky dozoru, a neústupnej pozície japonského jadrového dozoru (s pohrozením odstavenia jadrových reaktorov) dostala na verejnosť, burzové akcie všetkých troch spoločností sa zrútili - Kansai Electric klesol o 7,8 percenta, Kyushu Electric klesol o 5,3 percenta a Shikoku Electric klesol o 5 percent.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?