Jadrová energia – Atómová Arktída

Autor: Marian Nanias | 15.4.2019 o 0:12 | (upravené 15.4.2019 o 6:49) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  334x

Záujem o Arktídu rastie! Hlavným dôvodom sú ropné objavy a okolité krajiny chcú svoj podiel morského dna pod arktickým územím. Jadrová energia aj tu zase hrá dôležitú rolu.

Jadrová energia – Atómová Arktída

Záujem o Arktídu rastie! Hlavným dôvodom sú ropné objavy a okolité krajiny chcú svoj podiel morského dna pod arktickým územím. Jadrová energia aj tu zase hrá dôležitú rolu.

Historické aspekty

Rusko si síce po stáročia nárokuje vody Arktídy, ale v skutočnosti bola Kanada prvou, ktorá v roku 1925 vyhlásila suverenitu nad rozsiahlymi oblasťami Arktídy. Až o rok (1926) ju nasledoval Sovietsky zväz, ktorý si vyžiadal oblasť siahajúcu od Murmanska, na východ po Čukský polostrov a na sever, smerom k severnému pólu vrátane mesta Mendelejev a masív Lomonosovovho hrebeňa. Keď neskôr vzniesli nároky na región aj ostatné krajiny bola nútená Organizácia Spojených národov zaviesť nejaké usmernenie týkajúce sa konkurenčných tvrdení. V roku 1999, ako súčasť rokovaní o morskom práve, prijala OSN Dohovor OSN o morskom práve (UNCLOS). O územných nárokoch konkurenčných strán sa malo rozhodnúť na základe pravidiel UNCLOS. Súčasný stav však ukazuje, že vymedzenie nebolo vyriešené definitívne. Súčasná vlna politickej a vojenskej činnosti v Arktíde vyplýva z globálneho otepľovania v regióne, ktoré otvára nové námorné koridory a pomaly umožňuje prístup k rozsiahlym zásobám ropy, zemného plynu a nerastov v Arktíde, ktoré boli v minulosti príliš ťažko dosiahnuteľné. V roku 2001, práve ako reakcia na tieto príležitosti, ktoré zmena klímy predstavuje, Rusko požiadalo OSN o rozšírenie svojho arktického územia na základe toho, že Lomonosovský hrebeň by mohol byť považovaný za rozšírenie sibírskeho kontinentálneho šelfu, a tým umožňuje Rusku rozšíriť svoj nárok v

regióne. V nasledujúcom roku Rusko poslalo expedície na podporu svojich tvrdení a v roku 2007 osadilo na morskom dne ruskú vlajku ako prejav svojho teritória. Okrem toho začalo Rusko v regióne program opätovnej militarizácie s obnovením a modernizovaním bývalých základní a budovaním nových. Rusko tiež modernizovalo svoju infraštruktúru prístavov v Murmansku (jeden z mála prístavov bez ľadu, v dôsledku vplyvu Golfského prúdu) ako domov pre nové ľadoborce, ktoré stavia. Ďalej tiež zmodernizovali už existujúce letecké základne s cieľom zlepšiť pokrytie Arktídy. Od roku 2015 si Rusko postavilo v regióne šesť nových základní, a to na pevnine ako aj na ostrovoch. Sú to letecké základne na ostrovoch Zeme Františka Jozefa, Severnaja Zemľja, Wrangelov Ostrov, Ostrov Kotelny a Novaja Zemľja. Na pevnine zmodernizovali svoje zariadenia v Šmidtovom Myse, vrátane prístavu a letiska. Ruské námorníctvo si navyše vytvorilo trvalú základňu na ostrove Kotelny a v roku 2016 slávnostne otvorilo nové zariadenia na ostrovoch Alexandrovova zem. Moskva nasadila na Novuju Zemľju a do prístavu Tiksi dva ďalekonosné systémy S-400, ako aj pluky s nízko-plošnými systémami Pancir-S1, ktoré ich chránia. Arktické základne boli tiež vyzbrojené nadzvukovými raketami P-800 Oniks. 99. arktická taktická skupina bola natrvalo nasadená na ostrove Kotelny a dve ďalšie formácie (200. nezávislá motostrelecká brigáda a 80. nezávislá motostrelecká brigáda) boli premenované na arktické brigády. Obidve formácie sú v Murmanskej oblasti a sú vybavené špeciálnymi dvojstupňovými traktormi, snežnými skútrami a inými vozidlami vrátane kĺbového koľajového vozidla DT-30P Víťaz.

Jadrové aktivity v Arktíde za posledných 50 rokov

Sovietský Zvaz - Ruská federácia

Jadrové skúšky - V Arktíde sa uskutočnilo množstvo jadrových výbuchov. Jedna z najväčších vojenských jadrových testovacích základní je na ostrove Novaja Zemľja, kde od roku 1955 do roku 1990 Sovietsky zväz odpálil 88 atmosférických, 29 podzemných a 3 podvodné jadrové zariadenia. Existujú tam tri hlavne skúšobné polygóny – „Čornaja guba“, „Matoškin šar“, a „Suchoj nos“. V princípe však testovacia plocha pokrýva viac ako polovicu ostrovov.  Tu bola odpálená aj zatiaľ najsilnejšia jadrová zbraň tzv. „Cár Bomba“.

Rusi skúšali aj takým spôsobom, že z kontinentu vypustili rakety s termonukleárnymi hlavicami na cieľové oblasti na Novuju Zemľju. Najväčší podzemný test v Novej Zemľji sa uskutočnil 12. septembra 1973 a zahŕňal štyri jadrové zariadenia s kapacitou 4,2 megaton. Napriek tomu, že je to oveľa menej

ako bola „Cár Bomba“ alebo iné atmosférické testy, výbuchy v podzemí viedli k tlakom porovnateľným s prírodnými zemetraseniami. V tomto prípade bola dosiahnutá seizmická magnitúda až 6,97 Richterovej stupnici, ktorá spustila lavínu s 80 miliónmi ton, ktorá zablokovala dva prúdy ľadovcov a vytvorila 2 km dlhé umelé jazero. Počas histórie jadrových testov bolo na Novej Zemľji uskutočnených až 224 jadrových detonácií. Posledný výbuch jadrovej skúšky bol v roku 1990, ale ruské Ministerstvo pre atómovú energiu uskutočnilo tam ešte na jeseň roku 1998 sériu podkritických jadrových experimentov. Mimo týchto ostrovov však do konca 80. rokov 20. storočia Rusi (resp. Sovieti) využívali jadrové bomby v širšej ruskej Arktíde aj na desiatky civilných „mierových jadrových výbuchov“ ktoré použili pre seizmické štúdie, baníctvo a pokusy uhasiť požiare na ropných poliach.

Jadrový cintorín a skládka rádioaktívnych odpadov - Počas studenej vojny ZSSR obrovské množstvo

jadrového odpadu jednoducho utopil v mori Kara (odhadovaných 17 000 kontajnerov a 19 rôznych plavidiel plných rádioaktívneho odpadu). Taktiež tam utopili 14 jadrových reaktorov, niektoré z nich aj s vyhoreným palivom, a iné formy rádioaktívneho odpadu nižšej úrovne vylievali rovno do mora. Mimochodom v tých časoch to isté s odpadmi robili často aj iné jadrové štáty, akurát že v iných častiach sveta. V regióne neďaleko poloostrova Kola je aj utopená Ruská jadrová ponorka K-27, a ďalšie sú Barentsovom mori (K-159) a Nórskom mori (K-278), a dnes už prakticky nikto nevie, čo ešte lemuje morské dno.

Okrem všetkého ruského jadrového materiálu, ktorý v súčasnosti hnije v arktických oblastiach, existujú na polostrove Kola aj jadrová elektráreň, zariadenia na údržbu jadrových ponoriek, atómových ľadoborcov, a súvisiace  výskumné stanice, a servis.

Jadrová elektráreň Kola - Jadrová elektráreň Kola, tiež známa ako Kolská JE, je postavená 12 km od mestečka Polarnije Zori, v Murmanskej oblasti v severozápadnej oblasti Ruska. S určitým zjednodušením by sa dalo povedať že je to JE ako JE V-1 a JE V-2 v Jaslovských Bohuniciach.

Prvé dva bloky (ktorých projekt bol identický s JE V-1 tj. reaktor VVER 440 verzia V-230, samozrejme okrem sekundárneho okruhu, ktorý bol československej výroby a dodávky), boli spustené do prevádzky v rokoch 1973 a 1974. Ďalšie dva reaktorové bloky sú analogické projekt ako JE V-2 tj. reaktor VVER 440 verzia V-213, a boli spustené do prevádzky v roku 1981 a 1984. Ako je známe, pôvodná projektová životnosť reaktorov V-230 bola 30 rokov a pôvodne mali byť odstavené v rokoch 2003 a 2004. Neodstavili ich dodnes. Namiesto toho bola reaktorom po rozsiahlom úsilí o zvýšenie bezpečnosti predĺžená prevádzková životnosť. Zvyšovanie bezpečnosti zahŕňalo približne 200 projektov na modernizáciu bezpečnostných systémov a tieto boli čiastočne financované aj vládami Nórska, Švédska, Fínska a USA. Ako irónia a ukážka rozhodovania „vyšších miest“ je, že prvé predĺženie životnosti starších blokov JE Kola bolo vydané v lete 2003, takmer presne po tom, ako bol bývalý námestník ministra pre atómovú energiu Andrej Malyšev vymenovaný za šéfa ruského jadrového dozoru Gosatomnadzor. Malyšev vymenil vo funkcii Jurija Višnevského, ktorý bol otvoreným kritikom bývalého ministerstva pre atómovú energiu, neskôr známeho ako Federálna agentúra pre atómovú energiu, alebo teraz Rosatom. Kolská JE dodáva približne polovicu elektrickej energie pre Murmanskú oblasť. V roku 2016 boli zverejnené plány na výstavbu nového bloku (VVER-600) do roku 2030. VVER-600 (V-498) by mala byť menšia verzia súčasného nového ruského projektu VVER-1200, určená pre menšie regióny a trhy.

Jadrové majáky - Pozdĺž pobrežia Arktídy boli (a zrejme dodnes sú) inštalované majáky s jadrovými zdrojmi. Dôvod je jednoduchý – práve pozdĺž pobrežia Arktídy  prepravuje množstvo nákladných lodí tovar medzi vzdialenými východnými a  západnými regiónmi. A na podporu tejto dopravy okolo pobrežia postavili niečo vyše 900 majákov. Väčšina z nich je napájaná izotopovými batériami, pretože v týchto studených a vzdialených miestach je ťažké udržiavať bežné chemické batérie. Vo vnútri izotopovej batérie je vysoko rádioaktívny materiál Stroncium-90, s intenzitou 1,4 Terabecquerel (360 000 Curie). V tak odľahlých a v podstate neobývaných pustatinách to nie je problém, ale ak by ste boli cca  2 m od takejto batérie, budete vystavený vysokému gama žiareniu. Zaujímavou vlastnosťou (vlastne výhodou) je, že ak je okolitá teplota nižšia, jej efektívnosť výroby energie sa zlepší. Samozrejme, že kvôli vysokému vyžarovaniu z batérie by mali byť prísne regulované zákonom. V týchto oblastiach však tieto nebezpečné batérie nepodliehajú žiadnym predpisom. Boli zaznamenané aj niekoľké incidenty v dôsledku nesprávneho zaobchádzania. Napríklad v roku 1991 v blízkosti ústia rieky Kondraševky do takéhoto majáka obsahujúceho izotopovú batériu narazil opitý miestny traktorista.

No a samozrejme - Atómové ľadoborce resp. ľadoborce s jadrovým pohonom - Atómový ľadoborec je loď postavená pre vody pokryté ľadom, a doteraz jediný kto ich stavia a vlastní je Rusko. Sú určené predovšetkým na pomoc lodnej doprave pozdĺž severnej morskej cesty v zamrznutých arktických vodných cestách severne nad Sibírou.

Takéto ľadoborce sú omnoho silnejšie ako tie, ktoré majú dieselové motory, už nehovoriac o výhode jadrového paliva, ktoré robí loď dlhodobo nezávislou. Počas zimy dosahuje ľad pozdĺž severnej morskej cesty hrúbku až 2 metre, a v centrálnych častiach Severného ľadového oceánu aj viac (2,5 metra je priemer). Atómové ľadoborce lámu takýto ľad bez problémov rýchlosťou cca 20 km/h, a vo vodách bez ľadu dosahujú dvojnásobnú rýchlosť. Rusko má tri druhy atómových ľadoborcov – „Arktika“, ktorých postavilo šesť, - „Tajmir“, ktorých postavilo dva, a nový projektovaný typ „22220“, z ktorého chce postaviť tri. Prvý z nich, nesúci meno „Lenin“, postavený už v roku 1959 bol v roku 1989 vyradený, a dnes slúži ako múzeum.

Používané boli rôzne jadrové reaktory. Prvý bol - OK-150, na lodi boli tri (triplet), a každý mal výkon 90 MWt. Reaktor OK-150 (bol vnímaný ako prvá generácia) bol typu VVER resp. PWR, a ako jadrové palivo používal 5 % obohatený urán vo forme palivových článkov z keramického oxidu uraničitého (UO2). Po ňom nasledoval jadrový reaktor - OK-900, ktorý už mal výkon 159 MWt, a na lodi boli inštalované dva ako dvojičky. Ďalší variant bol vylepšený reaktor z predchádzajúceho – OK-900A, s výkonom 171 MWt, a tiež bol používaný v tandeme „dvojičiek“. Aj to je typ VVER, resp. PWR, ale používa jadrová palivo až 90 % obohatený urán vo forme palivových článkov z kovovej zliatiny uránu a zirkónia. A ešte ďalšie dva typy používaných jadrových reaktorov na atómových ľadoborcoch boli (sú) -  KLT-40 a – KLT-40M, ich výkony sú 135 a 171 MWt. Oba sú už používané na lodi sólo. Reaktory KLT sú tlakovodné (VVER resp. PWR) s používaním obohateného jadrového paliva od 30 do 40 percent, alebo 90 percentné obohatenie.

Mimochodom na atómovom ľadoborci Lenin sa vo februári 1965 stala nehoda typu LOCA (strata chladiva), keď boli všetky tri reaktory v režime výmeny paliva. Toto je jediným bežne známy incident registrovaný na ruskej lodi s jadrovým pohonom pre civilné použitie. Pravdepodobne v dôsledku chyby operátora vytiekla z druhého reaktora voda ešte pred odstránením vyhoreného paliva. V dôsledku zostatkového výkonu a nedostatočného chladenia došlo k zvýšeniu teploty paliva a roztaveniu a/alebo deformácii viacerých palivových článkov. Po nehode bolo možné odstrániť iba 94 palivových článkov, zatiaľ čo so zvyšnými 125 nebolo možné hýbať. Poškodené palivo muselo byť odstránené vložením celej aktívnej zóna reaktora so špeciálne vyrobeného ochranného koša. Po havárii boli všetky tri reaktory OK-150 nahradené dvoma rektormi OK-900.

Atómové ľadoborce sú pre Rusko mimoriadne dôležité, pretože v podstate skoro polovica najvážnejšieho nerastného – minerálneho a energetického bohatstva Ruska sa nachádza práve v jeho severských teritóriách, a práve atómové ľadoborce zabezpečujú až 80 percent pilotáže pre možnosť plávania aj ostatných lodí.  

Posledné roky sú pre záujemcov pomocou ruského atómového ľadoborca dokonca organizované aj komerčné výlety priamo na Severný pól. Túto možnosť využil pred rokmi aj sám kapitán ľadoborca, ktorý si dal na cestu nalodiť aj svoje staré zhrdzavené Žiguli, a po návrate ho spolu s certifikátom, že to bol prvý a zatiaľ jediný automobil na severnom póle predal americkému zberateľovi raritných automobilov za mastnú sumu.

Spojené štáty ameriké (USA)

Havária bombardéra s jadrovými bombami na palube - Americký stratosférový bombardér B-52G  nesúci štyri jadrové bomby (presnejšie vodíkové Mark 28F1), 21. januára 1968 v dôsledku ľudskej chyby narazil na morský ľad v priestoroch Wolstenholme Fjord v severozápadnom rohu Grónska, ktoré je súčasťou Dánskeho kráľovstva. Bombardér mal volací znak HOBO 28.

Jeden z členov posádky si vylepšil sedadlo vankúšom umiestneným do priestoru pred vykurovaním, v dôsledku čoho vznikol požiar. Dym tak rýchlo zhustol, že sa posádka musela vystreliť z lietadla. Bolo to asi 15 km od leteckej základne Thule - najsevernejšej vojenskej základne Ameriky, asi 1500 km severne od polárneho kruhu. Grónsko má pre USA (presnejšie pre armádu) mimoriadny strategický význam, (pretože je skoro presne na polovici  medzi Washingtonom D.C. a Moskvou), - až natoľko, že USA v roku 1946 požiadali Dánsko o jeho kúpu (neúspešne).

Napriek tomu Dánsko, ktoré je silný spojenec USA, umožnilo americkej armáde prevádzkovať v Thule leteckú základňu. Havária vážne narušila vzťah USA s Dánskom, pretože politika bezjadrovej zóny v Dánsku (1957) zakazovala prítomnosť akýchkoľvek jadrových zbraní v Dánsku alebo na jeho území. Havária v Thule odhalila, že USA v skutočnosti bežne lietali s jadrovými bombami nad Grónskom, a jeden z týchto (de facto) nezákonných letov rádioaktívne kontaminoval ich fjord. Rádioaktivita skutočne unikla, pretože jadrové hlavice boli porušené, ale našťastie nedošlo k žiadnej jadrovej detonácii.

Projekt „Iceworm“ a „Camp Century“ - To že Američania mali v arktickej zóne (v Dánsku) aj ďalšie obrovské jadrové aktivity, bolo dlhé desaťročia hlbokým tajomstvom. Prišlo sa na to až v januári 1995 počas vyšetrovania dánskeho inštitútu pre zahraničnú politiku (DUPI) vo väzbe na objasnenie používania a skladovania jadrových zbraní v Grónsku.

Vyšetrovanie nariadil parlament Dánskeho kráľovstva po zverejnení predtým utajovaných informácií o havárii Thule Air Base B-52G v roku 1968, ktorá odporovala predchádzajúcim tvrdeniam dánskej vlády. Vtedy po revízii interných vládnych dokumentov odhalili, že dánsky premiér H.C. Hansen v skutočnosti dal svoj tichý súhlas USA s lietaním jadrových zbraní do Thule. Projekt „Iceworm“ bol kódovým označením pre prísne tajný program americkej armády počas studenej vojny, ktorého cieľom bolo vybudovať sieť mobilných jadrových rakiet pod grónskym ľadovým štítom. Mal to byť systém tunelov s dĺžkou až 4000 kilometrov, na rozmiestnenie až 600 jadrových rakiet, ktoré by v prípade jadrovej vojny z tohto bodu ľahko dosiahli Sovietsky zväz. Lokality rakiet by boli ukryté pod grónskym ľadovcom a mali sa pravidelne meniť. Kým projekt Iceworm bol tajný, plány pre jeho tylové zabezpečenie tzv. „Camp Century“, kde bola aj jadrová elektráreň ako energetický zdroj boli zo strany USA prerokované a schválené aj s Dánskym kráľovstvom.

„Oficiálnym cieľom“ Camp Century, ako ho vysvetľovalo ministerstvo obrany USA dánskym vládnym predstaviteľom v roku 1960, bolo otestovať rôzne konštrukčné techniky v arktických podmienkach, preskúmať praktické problémy s polo-mobilným jadrovým reaktorom, ako aj podporiť vedecké pokusy na ľadovci. Celkovo bolo vyrezaných 21 zákopov a pokrytých klenutými strechami, v ktorých boli postavené prefabrikované budovy. Tunely s celkovou dĺžkou 3 km obsahovali nemocnicu, obchod, divadlo a aj kostol. Celkový počet obyvateľov bol okolo 200. Od roku 1960 až do roku 1963 bola dodávka elektriny zabezpečovaná prostredníctvom prvého mobilného-prenosného jadrového reaktora na svete, označeného PM-2A a navrhnutého pre americkú armádu spoločnosťou Alco.  Voda bola získavaná roztápaním ľadovca ale aj testovaná, či neobsahuje závadné baktérie, ako napríklad mor. Plány základne boli grandiózne - podľa dánskych dokumentov (z roku 1997), bol projekt nazývaný aj ako "Strategická hodnota ľadovca Grónska". Ak by bol projekt plne dokončený, mal by pokrývať plochu až 130 000 km2!, čo je približne trojnásobok veľkosti Dánska. Podlahy základne by boli o 8,5 m pod povrchom, pričom odpaľovacie rampy rakiet by boli ešte hlbšie a klastre stredísk na odpálenie rakiet mali byť od seba vzdialené 6,4 km. Každý rok mali byť vykopané nové tunely, aby boli do piatich rokov vybudované tisíce palebných pozícií, medzi ktorými sa malo časovo točiť niekoľko stoviek rakiet. Armáda USA tam mala v úmysle nasadiť skrátenú dvojstupňovú verziu rakety Minuteman, variant, ktorý bol navrhnutý pod menom „Iceman“. Po troch rokov po vyrezaní základne do ľadu však geológovia zistili, že na rozdiel od predpokladov, sa základný ľadovec sa pohybuje oveľa rýchlejšie, ako sa očakávalo. Napriek svojej zdanlivej stabilite a domnienke, že ľadové pokrytie je konštantné, v skutočnosti sa pomaly pohybovalo a šírilo sa smerom od stredu základne. Toto spôsobilo, že tunely a zákopy sa zužovali, ich steny sa deformovali a vydúvali, čo nakoniec viedlo v niektorých prípadoch až k zrúteniu stropu. V polovici roku 1962 klesol napríklad strop v reaktorovej miestnosti (v Camp Century) a musel byť opäť zdvihnutý o 1,5 m! Keďže bola situácia dlhodobo neudržateľná, evakuovali základňu v roku 1965 a jadrový generátor bol odstránený. Projekt „Iceworm“ bol zrušený a „Camp Century“ definitívne zatvorený v roku 1966. Projekt však poskytol cenné vedecké informácie a umožnil vedcom prístup k takým oblastiam ktoré predtým nemali k dispozícii a ktoré dodnes klimatológovia stále používajú. V súčasnosti sa zbytky základne pri roztápaní ľadovcov pomaly začínajú vynárať na povrch a infraštruktúra tábora, ako aj všetky zostávajúce biologické, chemické a rádioaktívne odpady môžu potenciálne narušiť blízke ekosystémy. 

Jadrové zbrane v Arktíde môžu byť problémom, pretože nuklearizácia a militarizácia v Arktíde preniká cez teoretické hranice a má hmatateľné účinky aj na medzinárodnú, štátnu a dokonca až na individuálnu úroveň bezpečnosti. Zvýšená aktivita dvoch jadrových veľmocí - USA a Ruskej federácie, ktoré spolu vlastnia 95% jadrových zbraní na svete - sa zbieha v Arktíde a robia si navzájom konkurenčné nároky. Hoci arktické štáty neustále zdôrazňujú svoju túžbu zachovať prostredie spolupráce, niektoré z nich boli nakoniec nútené prehlásiť, že v prípade potreby budú brániť svoje národné záujmy v regióne. Podľa Jayanthy Dhanapala, bývalej námestníčky generálnej tajomníčky OSN pre otázky odzbrojenia, „ak nebudú vyriešené konkurenčné nároky USA a Ruska spolu s nárokmi iných spojeneckých krajín NATO - Kanady, Dánska, Islandu a Nórska - mohlo by to dokonca viesť aj k hrozbe použitia aj jadrových zbraní“.

Rusko zvyšuje svoju prítomnosť a vplyv aj v Arktíde – čo je pochopiteľné, veď je to oblasť kde tiež mizne ľad, a to otvára nové príležitosti pre prepravné cesty a dobývanie nerastných zdrojov uhľovodíkov s odhadovanou výškou až 1 bilión US dolárov. Budúcim otvorením dvoch hlavných námorných trás, trasy Severného mora a severozápadnej cesty, sa potenciál hospodárskej súťaže prudko zvyšuje, najmä medzi ôsmimi členmi arktickej rady: Kanadou, Dánskom, Nórskom, Islandom, Fínskom, Švédskom, Ruskom, a USA. Rusko sa etablovalo v Arktíde dosť agresívne. Obnovilo strategické bombardovacie lety pozdĺž nórskeho pobrežia a trvalú prítomnosť v Arktíde jej Severnej flotily, ktorá má domovské prístavy na polostrove Kola, čo sú viditeľnými prejavmi tohto trendu. Niektorí odborníci nazývajú politickú stratégiu Moskvy ako „železnú päsť v zamatovej rukavici“. Rusko taktiež robí skúšobné streľby v blízkosti severného pólu, pravidelné plavby jadrových ponoriek v regióne a rozširuje aj aktivity pozemných síl. Putin vo svojich ambíciách, najmä od druhého prezidentského obdobia opakovane zdôrazňuje dôležitosť tohto regiónu v domácej a aj zahraničnej politike Ruska. Nielenže rétoricky robil teatrálne prejavy o ochrane národných záujmov, ale po nich skutočne nasledovali aj reálne kroky na zlepšenie postavenia Ruska v Arktíde. Ruské jadrové odstrašovanie, hlavne cez ich jadrové zbrane na mori, sa stali významnými aktivitami a vo svojej vojenskej stratégii majú vysokú prioritu práve aj pre Arktídu, kde to bolo uskutočnené súčasne so zvýšeným globálnym zameraním na energetický potenciál regiónu. Dominancia ruskej militarizácie a nuklearizácie v Arktíde je už cítiť aj na medzinárodnej úrovni.

Severná morská cesta - Dôležitým aspektom otvorenia regiónu v dôsledku zmeny klímy bolo zníženie

ľadovej pokrývky Arktických morí, čo umožňuje tranzit ľadoborcov (a za nimi) komerčných lodí z Európy do Ázie. To znižuje čas plavby a umožňuje dodávku arktickej ropy, plynu a nerastov zákazníkom v oboch regiónoch. Neodškriepiteľným faktom je, že sa Rusi o túto možnosť zaujímali už veľmi dávno a veľmi dlho.

 

 

Rozvoj severnej morskej cesty je samozrejme dôležitý, ale pre rastúci záujem o Arktídu okrajový. Hlavnou príčinou novej pozornosti Ruska voči kontrole tohto regiónu sú veľké nálezy podmorskej ropy a zemného plynu, ktoré pritiahli pozornosť veľkých svetových ropných spoločností.

Ropné objavy v Arktíde sú centrom záujmu krajín, ako Rusko, Nórsko, Spojené štáty americké, Kanada a Dánsko, ktoré pochopiteľne chcú podiel morského dna pod arktickým územím o ktorom sa podľa údajov US Geological Survey, , predpokladá, že obsahuje až 30% svetových nevyužitých zdrojov plynu. Ruské ropné a plynárenské spoločnosti už aj predtým sústredili svoje aktivity na rozvoj zdrojov Sibíri a Arktických morí. Napriek obrovskému množstvu ropy a plynu v regióne jeho hospodársky úspech z klimatických ani politických dôvodov ani zďaleka nie je vyriešený. Ruské arktické ropné projekty trpia kolapsom svetovej ceny ropy a sankcií uvalených na Rusov v dôsledku invázie na Krym. Ale je to do značnej miery aj cena keď zahrnieme prepravné a dodacie náklady. Vzhľadom na to, že sa klíma otepľuje, ťažba plynu sa stáva stále viac a viac dostupnou, pretože vďaka globálnemu otepľovaniu a ústupu ľadovca z Arktídy to uľahčuje a zatraktívňuje prístup k morským ložiskám permafrostu. Takže všetky ropné spoločnosti a krajiny, ktoré majú prístup k Arktíde, bojujú za práva preskúmať tento región pre komerčné využitie rozsiahlych zásob.

Ohrozenie využívania nerastných zdrojov v Arktíde - Rusi majú aj vlastný dôvod oveľa viac sa obávať využívania týchto nerastných zdrojov a prípadných zásahov od „nepriateľských krajín“. Problém je v tom, že ako sa Arktída otepľuje, vytvára to podmienky pre masívny únik emisií metánu pod morom a sub-permafrostu. A to už malo vážny dopad, najmä na polostrove Jamal. S globálnym otepľovaním sa permafrost topí a dochádza k veľkému úniku metánového plynu do atmosféry. V roku 2014 výskumníci objavili na polostrove obrovský kráter s priemerom 60 metrov spôsobený explóziou nahromadeného metánu kvôli otepľovaniu. A čoskoro nato našli mnoho menších podobných. Výskumní pracovníci z Nórskeho centra hydrátov arktických plynov (CAGE) veria, že tento proces je tvorený procesom nazývaným geotermálny tok tepla; - sibírsky permafrost, ktorý siaha až k morskému dnu Karského mora, časti Severného ľadového oceánu medzi polostrovom Jamal a Novou Zemľjou, bol roztopený. A podľa CAGE: „sa Permafrost rozmrazuje z dvoch strán… keďže je vnútrajšok Zeme teplý, ohrieva permafrost aj zdola nahor. Nazýva sa to geotermálny tepelný tok a deje sa po celý čas, bez ohľadu na ľudský vplyv.

Jadrová energia sa stáva pre arktickú kolonizáciu a udržateľnosť kritickou - Pre mnohých by mohol byť severovýchodný prechod cez Arktídu raz v budúcnosti akýmsi „severným Suezským prieplavom“.

Zatiaľ čo mrazivé ľadové vody takéto sny historicky dlhodobo „mrazili“, nedávny pokrok v oblasti jadrovej technológie by mohol konečne uvoľniť plný hospodársky potenciál kedysi nedostupných oblastí. Nedá sa povedať že by o tieto oblasti severu nebol dostatok záujmu. Už v minulom októbri (2018) vláda USA pod Trumpovým vedením schválila projekt na extrakciu ropy pod Beaufortovým morom, hoci ich nakoniec roztápajúci sa ľad od tej doby prinútil zmeniť tieto plány. Ten istý roztápajúci sa ľad, ktorý na jednej strane vyvoláva veľké environmentálne problémy, vytvára zároveň ďalšie možnosti: a medzi nimi aj nádejné vyhliadky na dramaticky skrátené námorné trasy medzi Európou a Áziou, ktoré by mohli skrátiť časy prepravy až o dva týždne v porovnaní s prechodom Suezským prieplavom. Tieto skrátené cestovné časy sa premietajú jednak do úspor vo výške 40% nákladov na palivo a dopravu, ale aj zároveň znižujú emisie CO2 až o neuveriteľných 52 %!

Aj Putin má svoje plány na kolonizáciu Arktídy. - Ruský prezident Vladimír Putin predstavil minulý týždeň v utorok na Medzinárodnom arktickom fóre v Petrohrade, na ktorom sa zúčastnili aj lídri Fínska, Islandu, Nórska a Švédska ambiciózny program na stálu ruskú prítomnosť v Arktíde vrátane vybudovania nových prístavov a inej nutnej infraštruktúry, ako aj rozšírenia flotily jadrových ľadoborcov.  Putin tam vyhlásil, že Rusko plánuje až štvornásobne zvýšiť prepravu nákladu cez severnú arktickú námornú trasu, a to z 20 miliónov metrických ton (v minulom roku) na 80 miliónov ton v roku 2025. Tvrdí, že „Je to realistická, dobre vypočítaná a konkrétna úloha“!

Nová jadrová flotila ľadoborcov a nové prístavy - Do roku 2035 by podľa ruského prezidenta malo mať Rusko až 13 ťažkých ľadoborcov, z čoho by väčšina (až deväť) mala byť na jadrový pohon. Pre zabezpečenie zvýšenia prepravy tovaru severnou morkou trasou však budú potrebovať aj nové prístavy, a tie plánujú vybudovať na oboch stranách arktickej námornej cesty, tj. na západe v Murmansku na polostrove Kola a na ďalekom východe v Petropavlovsku-Kamčatskom na polostrove Kamčatka. Keďže plánujú modernizovať a rozšíriť pozdĺž tejto trasy aj ďalšie prístavy a infraštruktúru, Rusi v tejto súvislosti  ponúkajú aj zahraničným spoločnostiam možnosť spoluinvestovania do projektov.

Miesto nerastného bohatstva – bude to mierová kolonizácia, alebo miesto potenciálneho vojenského konfliktu ?

Treba pripomenúť, že ide o svetové teritórium - región, o ktorom sa predpokladá, že ukrýva až jednu štvrtinu ropy a plynu na Zemi ! A klimatické zmeny zeme, ktoré spôsobujú že sa polárny ľad zmenšuje poskytnú nové doteraz nepoznané možnosti a príležitosti na prieskum a následné čerpanie zdrojov ako aj nové námorné trasy.

Vzhľadom k strategickému významu týchto bohatých nerastných zdrojov sa všetky zainteresované (susedské) krajiny teda : - Rusko, - USA, - Kanada, Nórsko a - Dánsko snažia presadzovať svoju vlastnú legálnu jurisdikciu nad adekvátnymi podelenými časťami Arktídy. Ruská armáda prepracovala a zmodernizovala množstvo svojich vojenských základní zo sovietskej éry v tomto polárnom regióne.

Každý zo štátov chce chrániť svoje národné záujmy - Aj ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov na Medzinárodnom arktickom fóre potvrdil, že ruské vojenské nasadenie v Arktíde má chrániť ich národné záujmy. Povedal, že «vzhľadom na vojensko-politickú situáciu v blízkosti našich hraníc, potrebujeme zabezpečiť aj nutnú obrannú spôsobilosť “ a upresnenil, že Rusi vnímajú nedávne cvičenie NATO, ktoré bolo v Nórsku, ako fakticky otvorene namierené proti nim (Rusku).

Naopak, nórska premiérka Erna Solberg, ktorá sa na fóre zúčastnila, zdôraznila potrebu rešpektovať medzinárodné právo a poznamenala, že « Arktická rada » predstavuje v prvom rade kľúčový priestor pre dialóg. Povedala, že „Počúvame, že Arktída je opisovaná ako « horúca geopolitická pôda », my to však tak nevidíme, a skôr vnímame Arktídu ako oblasť mieru a stability“ ! Ale zároveň podčiarkla, že by sa to nemalo považovať za samozrejmosť. Pretože je to výsledkom politických rozhodnutí ako aj praktickej spolupráce medzi arktickými štátmi. V podstate aj ďalší západní predstavitelia, ktorí vystúpili na Medzinárodnom arktickom fóre, zdôraznili potrebu, aby sa všetky krajiny regióne najviac zamerali na oblasti spoločného záujmu, a to niekedy aj napriek vzájomným rozdielnym postojom.

Ako to však bude, ukáže budúcnosť.....

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Je Threema komunikačná platforma pre ľudí so zlým svedomím? (video)

Reportér denníka SME hovoí o Threeme aj o Kočnerovi.

Komentár šéfredaktorky

Nemôžu zo seba vyvrátiť Kočnera ako pokazené jedlo

Kočner nie je fikcia, nie je vymyslená Marvelovská figúrka.


Už ste čítali?