Toto je pokračovanie článku - tretia (záverečná) časť.
Predchádzajúcu časť článku si môžete prečítať tu: https://nanias.blog.sme.sk/c/502178/jadrova-energia-bude-iran-nova-svetova-jadrova-velmoc-druha-cast.html
Iránsko – Americké vzájomné vzťahy
Vzťahy medzi Iránom a USA začali v polovici-konca devätnásteho storočia. Spočiatku, zatiaľ čo bol Irán bol veľmi nedôverčivý a (oprávnene) opatrný voči britským a ruským koloniálnym záujmom, bolo USA v Iráne považované za dôveryhodnejšiu zahraničnú moc a Američania Arthur Millspaugh a Morgan Shuster boli dokonca menovaní v tej dobe generálnymi pokladníkmi Iránskeho šacha. Počas druhej svetovej vojny bol Irán napadnutý aj zo strany UK ako aj Sovietskeho zväzu (obe krajiny v tom čase spojenci USA), ale vzťahy boli po vojne pozitívne až do neskorších rokov vlády Mohameda Mosaddegha, ktorý bol zvrhnutý prevratom zorganizovaným spoločne britskou MI6 a americkou CIA. Briti sa pomstili Mosaddeghovi za znárodnenie iránskeho naftového priemyslu kde mali väčšinu britské firmy, kdežto USA sa do toho dali zatiahnuť s obavy pred možným prienikom vplyvu ZSSR. Po ňom nasledovala éra veľmi blízkej aliancie a priateľstva medzi režimom Šacha Mohammada Reza Pahlaviho a vládou Spojených štátov amerických. Počas tejto doby bol Irán jedným z najbližších spojencov Spojených štátov!
Po iránskej revolúcii v roku 1979 však tieto vzájomné vzťahy boli dramaticky zmenené až na nenávisť. Od roku 1980 nemajú Irán a Spojené štáty žiadne formálne diplomatické vzťahy. A od roku 1995 majú Spojené štáty embargo na obchodovanie s Iránom. Na to prečo sa ich vzájomné vzťahy zmenili sa názory líšia. Iránske vysvetlenia vychádzajú podľa nich z prirodzeného a nevyhnutného konfliktu medzi islamskou revolúciou na jednej strane a vnímanou americkou aroganciou a túžbou USA po globálnej hegemónii. Iné vysvetlenia to opisujú ako potrebu iránskej vlády pre cudzieho - vonkajšieho strašiaka, ako zámienka pre domáce represie proti prodemokratickým silám a zaviazanie lojality vlády k svojej domovine.
Mimochodom medzištátne vzťahy podobné „ľúbim-nenávidím“ nie sú žiadnym prekvapením a v histórii ich môžeme vidieť mnoho. Je to podobné ako v ľudských vzťahoch, kde sa často dotyčný, ktorý bol najprv obdivovaný, potom milovaný nakoniec dostane do pozície nenávideného. Tak to môžeme podobne vidieť aj v historických peripetiách = Nemecko-Rusko, Francúzsko-Nemecko, Veľká Británia-Francúzsko, Sovietsky Zväz-USA, a podobne....
Kontrola z MAAE
V roku 1992 Irán vyzval inšpektorov MAAE, aby navštívili všetky miesta a zariadenia, o ktoré požiadali. Generálny riaditeľ MAAE Hans Blix následne uviedol, že všetky pozorované činnosti sú v súlade s mierovým využívaním atómovej energie! , pričom inšpekcie MAAE zahŕňali aj vopred neohlásené zariadenia a projekt Iránskej ťažby uránu v Saghande.
V tom istom roku argentínski predstavitelia oznámili, že zrušili pod tlakom Spojených štátov predaj Iránu civilných jadrových zariadení v hodnote 18 miliónov dolárov.
V roku 1996 opäť USA prejavili nesúhlas s Iránskym jadrovým programom, a presvedčili Čínsku ľudovú republiku, aby odstúpili od zmluvy o výstavbe zariadenia na konverziu uránu.
Číňania však Iráncom plány poskytli, pričom sa so súhlasom a kontrolu MAAE a Iránci sa rozhodli pokračovať v práci na programe. Generálny riaditeľ MAAE Mohamed El Baradei dokonca stavbu osobne aj navštívil.
Začiatok medzinárodných problémov a nesúhlasu MAAE
V roku 2003 MAAE prvýkrát uviedla, že Iránska správa nezodpovedá ich požiadavkám, a že nenahlásili správne informácie o obohacovaní a opätovnom spracovaní paliva.
Irán prehlásil, že jeho jadrový program je mierový, a obohacujú urán na menej ako 5%, čo je v súlade pre civilný program. Ďalej sa bránil, že bol nútený uchýliť sa k utajovaniu po tom, čo tlak USA spôsobil, že niekoľko jeho jadrových zmlúv so zahraničnými vládami stroskotalo. Po tom, ako Rada guvernérov MAAE uviedla, že Irán nedodržal dohodu o bezpečnostných zárukách požadovali, aby Irán pozastavil svoju činnosť v oblasti jadrového obohacovania, zatiaľ čo iránsky prezident tvrdil, že sankcie sú "nezákonné" presadzované „arogantnými veľmocami" a že Irán sa rozhodol pokračovať vo svojom mierovom jadrovom programe prostredníctvom "primeranej právnej cesty" cez MAAE.
Vyšetrovanie MAAE:
Po verejných obvineniach týkajúcich sa jadrových aktivít Iránu, ktoré neboli ohlásené, začala MAAE vyšetrovanie, s výsledkom (november 2003), že Irán systematicky neplnil svoje záväzky vyplývajúce z dohody o zárukách v rámci Zmluvy o nešírení jadrových zbraní, v oznamovaní týchto činností MAAE.
Rada guvernérov MAAE odložila formálne zistenie nedodržania predpisov do septembra 2005 a nahlásila to vo februári 2006 Bezpečnostnej rade OSN. Táto žiadala, aby Irán pozastavil svoje programy obohacovania, a po tom, čo Irán odmietol tak urobiť, Rada uložila sankcie. Správa Kongresu USA z mája 2009 navrhuje aby "USA a Európska Únia pri následných v rokovaniach s Iránom držali líniu, že podvod Iránu znamená, že stratili právo na obohacovanie (uránu)."
Ako výmenu za pozastavenie svojho programu obohacovania bolo Iránu ponúknuté "dlhodobé komplexné opatrenie, ktoré by umožnilo rozvoj vzťahov a spolupráce s Iránom založené na vzájomnom rešpekte a vytvorení medzinárodnej dôvery vo výlučne mierový charakter iránskeho jadrového programu." Irán sa však dôsledne odmietal vzdať, pričom tvrdil, že ten program je potrebný iba pre jeho energetickú bezpečnosť, a že takéto "dlhodobé dohody" sú vo svojej podstate nespoľahlivé a zbavili by ho jeho suverénneho neodňateľného práva na mierové využívanie jadrovej technológie.
Po sporných iránskych prezidentských voľbách v júni 2009 Irán najprv súhlasil s dohodou o zásobách nízko obohateného uránu ako náhradu pre lekársky výskumný reaktor, ale potom od dohody uskočil.
Mimochodom pozícia Iránu našla veľké pochopenie medzi štátmi „Hnutia nezúčastnených krajín“, ktoré vyjadrili svoje znepokojenie nad možnou monopolizáciou výroby jadrového paliva.
Ústupky zo strany Iránu
Aby znížil obavy, že je jeho program na obohacovanie môže byť odklonený od mierového využitia, Irán ponúkol ďalšie obmedzenia, dokonca sám navrhol a súhlasil že ratifikuje „Dodatkový Protokol“, s cieľom umožniť prísnejšiu kontrolu MAAE prevádzky zariadenia na obohacovanie uránu v Natanze ako nadnárodného palivového centra za účasti zahraničných zástupcov, že sa zriekne opätovného spracovania plutónia a okamžite zastaví implementáciu všetkého obohateného uránu do reaktorových palivových článkov. Táto vcelku veľkorysá Iránska ponuka na otvorenie sa programu na obohacovanie uránu za účasti zahraničných súkromných a aj verejných subjektov odrážala návrhy expertnej komisie MAAE pre zníženie rizika. Viacerí mimovládni odborníci aj z USA chválili tento prístup, ale oficiálna línia USA bola, že Irán musí splniť všetky požiadavky Bezpečnostnej rady OSN a pozastaviť svoj obohacovací program.
Irán však nesúhlasil!
A tak Bezpečnostná rada OSN schválila až osem rezolúcií o Iráne: - Rezolúcia č. 1696 (31. júl 2006) požadovala, aby Irán pozastavil svoju činnosť zameranú na obohacovanie uránu, - Rezolúcia 1737 (23. december 2006) uložila sankcie po tom, čo Irán odmietol pozastaviť svoje činnosti súvisiace s obohacovaním, požiadal Irán o spoluprácu s MAAE, - Rezolúcia 1747 (24. marca 2007) rozšírila zoznam sankcionovaných iránskych subjektov, - Rezolúcia 1803 (3. marca 2008) tieto sankcie rozšírila na ďalšie osoby a subjekty, - Rezolúcia 1835 (27. septembra 2008) opätovne potvrdila predchádzajúce štyri rezolúcie, - Rezolúcia 1929 (9. júna 2010) uložila Irán úplné zbrojné embargo, zakázala Iránu akúkoľvek činnosť súvisiacu s balistickými raketami, povolila inšpekciu a zabavenie zásielok porušujúcich tieto obmedzenia a rozšírila zmrazenie aktív na iránsky Revolučný strážny zbor (IRGC) (IRISL) pričom vytvorila skupinu expertov (ktorej mandát bol trikrát predĺžený uznesením z roku 1984 (8. júna 2011), rezolúciou 2049 (7. júna 2012) a rezolúciou č. 2105 (5. júna 2013)).
Keďže sa zdalo, že sa to nepohne z miesta, nastúpili diplomati a začali vyjednávať.
Vyjednávanie E3/EU-Irán
Od leta 2003 začali tzv. rokovania „E3 / EÚ – Irán“ o jadrových otázkach, s cieľom nájsť rovnováhu medzi túžbou Iránu získať pre seba možnosť obohacovania uránu pri zabezpečení medzinárodných záruk spoločenstva proti prípadnému vývoju programu jadrových zbraní. Žiaľ, ako sa neskôr potvrdilo, bol to pokus viac ako naivný, a E3 (tj. Nemecko, Francúzsko a UK) a neskôr E3 / EÚ (teda plus predstaviteľ EÚ Javier Solana) vstúpili do rokovaní s Iránom bez jasnej stratégie alebo možných alternatívnych výsledkov, pričom sa sústredili iba na "získanie toho, čo chcú".
Mimochodom v tejto veci je veľmi zaujímavá účasť Nemecka.
Pozícia Nemecka v rokovaniach s Iránom bola zaujímavá, pretože to bola jediná krajina z E3, ktorá nemá jadrové zbrane a preto sa mohlo zdať, že by mohla zohrať medzičlánok v pozícii iránskej kritiky "dvojitej normy". Nemecko mohlo pomôcť pri jednaní aj preto, lebo je jedným z kľúčových obchodných partnerov Iránu, a dokonca Iránsky jadrový program závisí aj od nemeckých výrobkov a služieb. Žiaľ, nepodarilo sa to a naopak, vstup Nemecka do rokovaní dokonca vytvoril verejné trenie s dvoma ďalšími krajinami z tria. Ďalším dôležitým aspektom týkajúcim sa nemeckej úlohy pri rokovaniach bolo, že to nie je členská krajina stáleho člena Bezpečnostnej rady OSN aj keď sa o to všemožne snažila. Skrátka celé vyjednávanie sa dá stručne nazvať neúspechom.
Vyjednávanie E5+1/EU-Irán
V júni 2006 sa k trom krajinám EÚ-3, ktoré od roku 2003 rokovali s Iránom pripojili aj Čína, Rusko a Spojené štáty, aby ponúkli ďalší návrh na komplexné rokovania s Iránom. Dovtedy Bezpečnostná rada OSN prijala šesť rezolúcií v reakcii na iránsky jadrový program. Prvé uznesenie č. 1696 bolo prijaté v júli 2006, v nasledujúcich troch rokoch došlo k prijatiu troch ďalších uznesení, # 1737 v decembri 2006, # 1747 v marci 2007 a # 1803 v marci 2008. Rezolúcia Bezpečnostnej rady OSN č. 1835, prijatá v septembri 2008, prehodnotila požiadavky Bezpečnostnej rady z uznesenia č. 1696 z roku 2006, ale bez uloženia ďalších sankcií. A v poslednej rezolúcii Bezpečnostnej rady č. 1929, prijatej v júni 2010, došlo k rozšíreniu sankcií voči Iránu z dôvodu nedostatočnej spolupráce a pokračujúcej činnosti súvisiacej s obohacovaním uránu a opätovným prepracovávaním paliva.
Spoločný komplexný akčný plán (JCPOA), známy bežne ako iránska jadrová dohoda alebo dohoda s Iránom, (v Iráne je známy pod skratkou BARJAM), je založený na spoločnom komplexnom akčnom pláne programu dosiahnutom vo Viedni 14. júla 2015 medzi Iránom, a P5 + 1 (päť stálych členov Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov - Čína, Francúzsko, Rusko, Spojené kráľovstvo, Spojené štáty plus Nemecko) a Európskej únie. Podľa tohto protokolu sa Irán zaviazal na odstránení zásob stredne obohateného uránu, znížil zásoby nízko obohateného uránu o 98% a na 13 rokov znížil počet svojich odstrediviek približne o dve tretiny.
V nasledujúcich 15 rokoch Irán bude obohacovať urán iba do 3,67 %. Irán sa tiež zaviazal, že v rovnakom čase nevybuduje žiadne nové zariadenia na výrobu ťažkej vody. Činnosti týkajúce sa obohacovania uránu budú obmedzené na jediný typ používajúcich centrifúg prvej generácie počas 10 rokov. S cieľom monitorovania a overovania, či Irán dodržiava dohodu, bude mať MAAE umožnený pravidelný prístup ku všetkým iránskym jadrovým zariadeniam.
Na druhej strane je v dohode ustanovenie, že Irán bude mať za preukázateľné dodržiavanie svojich záväzkov úľavy od jadrových sankcií v USA, Európskej únii a Bezpečnostnej rade Organizácie spojených národov.
Inšpektori MAAE strávia v Iráne zhruba 3 000 kalendárnych dní ročne, inštalujú pečate proti falšovaniu a zhromažďujú fotografie z kamier, meracie údaje a dokumenty na ďalšiu analýzu.
Riaditeľ MAAE Yukiya Amano (v marci 2018) uviedol, že organizácia overila, že Irán plní svoje záväzky týkajúce sa jadrových zbraní!
Dokonca aj americké spravodajské služby tvrdia, že Irán nerobí žiadnr aktivity k získaniu atómovej bomby. Zdá sa teda, že by sme mohli by sme byť spokojní, ale......
30. apríla 2018 Spojené štáty a Izrael oficiálne uviedli, že Irán neposkytol MAAE žiadny program skrytých jadrových zbraní, ktorý bol potrebný v dohode z roku 2015.
Prezident USA Donald Trump oznámil 8. mája 2018 že USA ruší svoj súhlas s dohodou JCPOA.
Pre všetkých to bol šok, a chceli JCPOA zachovať. Preto po stiahnutí sa USA, EÚ prijala 7. augusta 2018 aktualizovaný štatút blokovania s cieľom zrušiť sankcie USA voči krajinám obchodujúcim s Iránom. V novembri 2018 boli sankcie USA obnovené, s cieľom prinútiť Irán, aby dramaticky zmenil svoju politiku vrátane podpory militantných skupín v regióne a svojho rozvoja balistických rakiet.
Keď prezident Trump, odstúpil z iránskej jadrovej dohody, ktorá bola dosiahnutá po dvoch rokoch podrobných a niekedy zbytočne zdĺhavých rokovaní a priviedla k obmedzeniu jadrového programu Iránu nikdy netvrdil že ju Irán nedodržiava. On (Trump) však jednoducho nikdy neskrýval svoje opovrhnutie voči dohode ešte pred svojim zvolením za prezidenta, a v podstate iba plní svoj sľub, ktorý dal vtedy svojim voličom.
Tvrdí že k takejto dohode nikdy nemalo dôjsť! V skutočnosti má čiastočne pravdu.
Ale napriek tomu jeho politické šaškovanie, podporované v tomto ohľade izraelským premiérom skôr poslúžilo vo verejnosti viac žiaľ na zakrytie skutočných nedostatkov v dohode, ktoré existujú a o ktorých sa dokonca aj európski partneri zhodujú, že by ich bolo skôr či neskôr opäť riešiť.
Keď sa odpútame na okamih od teatrálneho Trumpa, uvidíme, že samotné riešenie dohody bolo založené na dvoch žiaľ falošných predpokladoch.
Prvý je ten, že dohoda je skôr konečným dokumentom, ako fázou prebiehajúceho procesu. Dohoda, tak ako je štruktúrovaná je v podstate opatrenie na budovanie dôvery; na proces, ktorý sa má testovať, potvrdzovať a cez vzájomnú kultiváciu budovať. To platí v podstate pre každú z diplomatických zmlúv, ktoré zvyčajne obsahujú nejednoznačnosti, ktoré sa vyjasňujú a napĺňajú počas a po implementácii dohody. JCPOA obsahuje arbitrážny mechanizmus na riešenie takýchto prípadov, avšak ten je tak nastavený, že aj hovoriť o dodatočnej dohode môže byť sprevádzané s obavami. Dôsledkom zvyčajne samozrejme je, že prípadné nezhody sa ponechajú na vypršanie a proces, ktorého cieľom bolo vybudovanie dôvery, vlastne v skutočne slúži na jeho oslabenie.
Druhým chybným predpokladom je tendencia vidieť iránsky jadrový program ako príčinu, namiesto širšieho symptómu politického nesúhlasu medzi USA a Iránom, ktorý má svoje korene v histórii.
Zamerajme sa skôr na konkrétne otázky, než na všeobecné, a vyhnime sa širším politickým otázkam. Z pohľadu samotnej dohody existujú nedostatky na oboch stranách, ktoré by sa mali riešiť a zlepšiť, hoci prirodzene každá strana má tendenciu sústrediť sa na nedostatky partnera. Západné mocnosti, predovšetkým USA sa okrem iného sústredili na oblasť raketovej technológie, ktorá však žiaľ bola zámerne(!), dalo by až povedať bezohľadne vágna. Druhá oblasť, ktorá napĺňa nadpisy v novinách, je to, čo je známe ako "Sunset Clauses - Doložky o skončení platnosti".
Tvrdenie, že Irán skutočne súhlasil s trvalým stavom, že nebude mať jadrové zbrane, je ilúzia, a v tejto veci je neopodstatnená, keďže sa to týka IBA dodržiavania Zmluvy o nešírení jadrových zbraní, a nie JCPOA, ktorá je samozrejme opatrením na budovanie dôvery časovo obmedzená a zaoberá sa skôr praktickými opatreniami než zámermi (Iránu) do budúcnosti.
Už predošlý prezident USA Obama už sám pripustil, že keď skončí platnosť tejto dohody, Irán za krátky čas môže vybudovať svoj jadrový vojenský potenciál.
Problém sa akútne prejavil na základe vyjadreného zámeru Iránu, že má vlastný vypracovaný obohacovací jadrový program v priemyselnom meradle, čo je ambicióznosť, ktorý stavia západ do nepredstaviteľnej polohy, a ktorá si vyžaduje ďalšie rokovania a dodatočnú dohodu. Napriek tomu Irán oznámil, že považuje túto ich pozíciu za porušujúcu JCPOA.
Pokiaľ ide o Irán, tak ten samozrejme trpel v dôsledku uvalených sankcií. Vinili za to pochopiteľne americký Biely dom, ale skutočné príčiny sú viac štrukturálnejšie ako politické. Nie najmenších pochýb o tom, že iránsky prezident Hassan Rouhani politicky predal súhlas s dohodou na uvoľnenie sankcií, ktoré sa však týkali iba sankcií v jadrovej oblasti a mnohé veci ponechali nedotknuté. Iránci na svoju biedu zatiaľ nedokázali presadiť svoj prístup k americkým bankám a americkým finančným trhom, čo je strategická chyba na oboch stranách, pretože vážne obmedzuje schopnosť bánk pracovať s Iránom. Absurdita situácie sa veľmi jasne ukázala počas posledného roka prezidenta Obamu, keď sa ministerstvo zahraničných vecí USA snažilo preklenúť tento problém, čo bolo vzápätí okamžite blokované americkou US Treasury.
Riešením toho všetkého samozrejme by bolo nie odstúpiť od dohody, ako to robí Trump, ale posilniť ju riešením nedostatkov.
Ale smutná pravda je, že z dôvodov účelnosti neexistuje politická vôľa na oboch stranách.
Zatiaľ čo Rouhani vystupuje v pozícii súhlasu v súvislosti s plnením JCPOA, záujmy iránskeho najvyššieho vodcu Aliho Chameneího sa nachádzajú úplne inde. Pre neho, je dôležité aby rozbil medzinárodnú koalíciu a odhalil neplodnosť spolupráce Iránu s USA aj v oblasti JCPOA.
Celá táto medzinárodná maškaráda však tiež maskuje oveľa vážnejší problém a to je zlý stav iránskeho hospodárstva.
A v tom je Rouhani spoluvinník. Pri vyhováraní sa so všetkým na JCPOA Rouhani zanedbával riešenie veľmi reálnych štrukturálnych slabých stránok iránskeho hospodárstva, ktoré sa mu dnes vracajú ako bumerang. Takže s pokračovaním problémov a prebiehajúcimi diskusiami o zmluve JCPOA sa môže ukázať že to naozaj bude spoločne súvisieť aj so skutočnou domácou krízou, ktorej Irán čelí, pretože ekonomické sankcie reálne fingujú a sú za tie dlhé roky bolestne citeľné.
Hrubý domáci produkt založený na HDP na obyvateľa podľa parity kúpnej sily (PPP podľa údajov Svetovej banky k roku 2017) bol v Iráne napriek jeho ohromnému bohatstvu na 61. mieste s iba 20 950 USD, oproti napríklad Spojeným arabským emirátom, ktoré sú na 6. mieste s príjmom 73 879 USD, či Kuvajtom ktorý je na 7. mieste s príjmom 71 943 USD. Pre lepšie porovnanie a pochopenie čitateľmi že v akej mizérii sa Irán nachádza - naše maličké a chudobné Slovensko je v tomto hodnotení na 38. mieste s hodnotou 32 111 USD.
Moc peňazí a sankcií funguje
Najvýznamnejším faktorom v terajšom Iránskom postoji a plánoch musí byť ekonomika a hospodárnosť. Keďže sankcie v USA boli opätovne uložené v novembri (2018), môžeme vidieť dve veci:
Po prvé, zatiaľ čo sankcie v USA sú účinné, nie sú také účinné ako predchádzajúce mnohostranné opatrenia (ak kvôli inému postoju EÚ).
Po druhé, pre Irán by boli citeľné ekonomické a hospodárske dôsledky v prípade že by aj Irán opustil a prestal plniť dohodu.
Iránsky predaj ropy a úsilie Európy obísť americké sankcie podporujú tieto závery. Hrozba amerických sankcií spôsobila prudký pokles iránskeho vývozu ropy: z 2,4 milióna barelov denne (bpd) v máji na približne 1,25 milióna bpd v novembri. Vývoz sa však pravdepodobne začiatkom tohto roka odrazí na 1,5 milióna bpd, čím sa celkový pokles zníži. Washington ukázal prekvapujúcu mieru flexibility voči obavám z domácich cien benzínu a vydal výnimky, ktoré umožňujú ôsmim krajinám pokračovať v kúpe iránskej ropy.
Ale situácia pre Irán je veľmi ďaleko od ideálu.
Irán musí predávať ropu so zľavou, platiť za prepravu a poistenie a znášať aj náklady na skladovanie. Jeho výnosy sú uzatvorené na osobitných účtoch (escrow) v nákupných krajinách. Objem predávanej ropy je však stále ešte značný - a dosť vysoko nad 1 milión bpd, čo je pravdepodobne psychologický a finančný únosný prah Teheránu. Ak by však Irán porušil alebo odstúpil od JCPOA, tento predaj by určite ohrozil. Ak by Irán prestal dodržiavať dohodu tak by zrejme jeho najvýznamnejší kupci ako je Japonsko a Južná Kórea pravdepodobne zastavili nákupy. A takáto strata by bola v súčasnosti pre Teherán neprijateľná!
Podobná logika platí aj pre Európu.
Francúzsko, Nemecko a Spojené kráľovstvo spolupracujú s Európskou úniou na vytvorení platobného mechanizmu na obchádzanie amerických sankcií. To čo pripravujú, zvláštny spôsob prevodov, ktoré môže poskytnúť spoločnostiam a bankám kanál pre legálny a humanitárny obchod s Iránom. Vytvorenie transferu pre humanitárne tovary bude v nasledujúcich mesiacoch pre Irán čoraz dôležitejšie, pretože sa tam situácia opäť zhoršuje. Ale aj napriek nesúhlasu s rozhodnutím Trumpa by Európske krajiny s najväčšou pravdepodobnosťou zrušili toto prepojenie, ak by Irán prestal dodržiavať JCPOA.
Časy úzkosti.
V roku 1946 anglický básnik W. H. Auden napísal báseň „The Age of Anxiety“, teda „Časy úzkosti“. V básni je kombinovaná beznádej a všeobecný strach až úzkosť z budúcnosti. Auden tak reagoval na obrovské krviprelievanie a malé ponaučenia z následkov druhej svetovej vojny, ako aj (vtedy) nedávnym použitím úplne novej atómovej zbrane hromadného ničenia. Pre Audena a ďalších, ktorí žili v tieni atómovej bomby, bola budúcnosť neistá, plná strachu a nebezpečia.
Dnes, viac ako päť desaťročí od začiatku jadrového veku, sme aj my v tom istom stave – keď sa zamyslíme – vlastne žijeme vo veku úzkosti, kde sa veľmi rýchlo môže stať, že bude život chudobný, ošklivý, brutálny a asi aj krátky. Žijeme žiaľ v čase, kde mnohé krajiny môžu považovať jadrové zbrane nie ako hrozbu zničenia civilizácie, ale skôr za užitočné, a dokonca aj ako dôležité nástroje na zachovanie bezpečnosti!
V takejto situácii a prostredí nárast negatívnych udalostí môže spôsobiť, že sa krajiny dostanú do hlbokého rozpoloženia a rozhodovania na získanie nezávislého jadrového arzenálu. Napríklad aj jeden nový účastník „jadrového klubu“ by mohol spôsobiť snahu o opakovanie podobnej reakcie iných v danom regióne, (napríklad na Blízkom východe alebo na severovýchode Ázie). Dokonca podľa posledných vyjadrení viacerých nezodpovedných politikov (príkladom môže poslúžiť premiérka UK Teresa May) aj použitie chemických a biologických zbraní by mohlo znamenať ako revanš použitie jadrovej zbrane.
Smutné vyhliadky na svet s jadrovými zbraňami tiež urýchľujú aj krajiny superveľmoci, ktoré majú a vidia jadrové zbrane ako odstrašujúci prostriedok. Možno ale najviac znepokojujúce, dokonca najviac strašné je ale šírenie seba-presvedčenia, a zvyšovania si sebadôvery prehlasovaním – že aj tak „to všetci robia"!
Za týchto a ďalších ľahko predvídateľných okolností keď sú predchádzajúce sľuby zdržanlivosti v jadrovej oblasti vlastne verejne porušované a nedodržiavané, to môže spustiť reakcie nasledovania, pretože sa ukazuje že aj tie krajiny, ktoré mali byť strážcom sa vlastne cez svoje firmy sa podieľali na jadrovom vyzbrojovaní. Potom už zostáva iba to známe „ Le bateau coulait : c'était le sauve-qui-peut“ – Loď sa topí, zachráň sa kto môžeš!
V prípade použitia takejto stratégie „hedgingu“ to umožní štátu pomaličky postupne a potichu zvyšovať svoju jadrovú spôsobilosť a skrátiť obdobie svojej najväčšej strategickej zraniteľnosti, teda - čas medzi rozhodnutím o nadobudnutí jadrových zbraní a skutočným držaním použiteľného jadrového arzenálu. Štáty, ktoré prijmú tento prístup, môžu zostať v takejto nejednoznačnej polohe (presne ako dnes Irán) nielen niekoľko mesiacov, ale dokonca rokov, čakajúc na to pravé politické rozhodnutie, aby ho preskočili!
Inými slovami, tak či onak sa pomaly, ale iste približujeme k „Tipping point“ (teda "bodu sklzu") odkiaľ niet návratu, kde sa môžu mnohé krajiny rozhodnúť o získavaní jadrového arzenálu, čo by spôsobilo epidémiu ich rozšírenia. Ak bude pokračovať súčasný trend šírenia jadrových zbraní, v nasledujúcom období (desaťročia?) môže možno už existovať viac deklarovaných štátov s jadrovými zbraňami, štátov s nedeklarovanými jadrovými zbraňami a tiež viac štátov, ktoré vyvíjajú jadrové zbrane viac a rýchlejšie ako kedykoľvek predtým. Veď je známe, že už bývalý prezident USA John F. Kennedy mal nočnú moru videnia sveta s pätnástimi, dvadsiatimi alebo dokonca dvadsiatimi piatimi jadrovými veľmocami.
Keď (vtedajší) riaditeľ CIA George Tenet svedčil 11. februára 2003 pred senátom USA (Select Intelligence Committee) prehlásil, že "Túžba po jadrových zbraniach je na vzostupe. Ďalšie krajiny sa môžu rozhodnúť, že budú chcieť jadrové zbrane, pretože je jasné, že ich susedia a regionálni rivali už tak robia. "Domino teória" dvadsiateho prvého storočia môže byť jadrová. "
A dokonca niektorí akademickí teoretici tvrdia, že práveže "Viac môže byť lepšie", pretože bude existovať lepšia vzájomná kontrola a vzájomné zdržiavanie.
V rámci tejto neistoty sa úloha USA v „jadrovej budúcnosti“ stáva ešte dôležitejšou. Vedenie vo Washingtone v oblasti režimu nešírenia a jeho úsiliu zabrániť šíreniu jadrových zbraní bude pre úspech rozhodujúce.
Ale to nie je nič nové, naopak toto všetko je známa pravda už od začiatku jadrového veku a pravdepodobne sa tak čoskoro ani nezmení. Ale spôsob akým to funguje dnes - pod vedením súčasného prezidenta Trumpa však žiaľ nedáva príliš mnoho optimizmu pre nájdenie širokej medzinárodnej dohody naprieč celým svetom.
Napriek tomu sú výzvy obrovské a úspech zďaleka nie je istý. Prípadné zlyhanie vytvorí nové kontúry medzinárodného systému po celé desaťročia dopredu a podkope bezpečnosť krajín po celom svete.
Ak sa však Spojené štáty nebudú schopné dohodnúť so svojimi doterajšími partnermi na efektívnej aliancii, nebudú schopné si zachovať pri vyjednávaní múdrosť silného, odhodlanie a trpezlivosť, aby zabránili vzniku jadrového prelomu, potom môžeme znovu čeliť v budúcnosti iným časom – môže nás čakat "The Age of Anxiety" - doba úzkosti a mizérie.
Aká je teda odpoveď na otázku v nadpise?
Žiaľ medzinárodná komunita nebola a nie je schopná zabrániť aby Irán postupne získal a budoval svoj vlastný jadrový program. Naopak, ešte sama mu v tom potajomky pomáhala predávaním zariadenia a technológií pre dvojité využitie za dobre mastné ceny.
Trvalo to príliš dlho a nechali Irán zájsť vo tomto procese príliš ďaleko, odkiaľ Iránu cestu naspať bráni okrem iného aj jeho vlastná hrdosť!
Áno - Irán sa stane ďalšou jadrovou veľmocou, ktorá bude mať svoje jadrové zbrane.
Kedy sa to stane, je iba otázkou času, a stane sa to vtedy, keď to bude pre Irán najvýhodnejšie a celosvetové spoločenstvo pokiaľ nebude chcieť bojovať vo vojne sa s tým bude musieť zmieriť.
