reklama

Jadrová energia – Bude Irán nová svetová jadrová veľmoc? Prvá časť.

Podľa nadpisov v médiách a akcií amerického prezidenta Trumpa sa táto otázka zrejme zdá byť aktuálna a namieste. Ale ako je to naozaj?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Jadrová energia – Bude Irán nová svetová jadrová veľmoc?

Podľa mnohých nadpisov v svetových médiách a akcií amerického prezidenta Trumpa sa táto otázka zrejme zdá byť aktuálna a namieste.

Na to aby sme na ňu mohli odpovedať a odpoveď pochopiť sa však budeme musieť vrátiť do histórie. Dôvody preto sú jednoduché. Nie každý z čitateľov totiž podrobne sleduje medzinárodné politické dianie (zvlášť keď to nie je blízko jeho domova), resp. nie každý čitateľ pozná podrobne aj históriu jadrovej energetiky v celosvetovom merítku a niektoré z informácií možno našich čitateľov prekvapia.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Skrátka jadrová energia a Irán je skutočne dlhý historický príbeh. 

  • Irán je dôležitý celosvetový partner:

Niektoré veľmi stručné (ale zároveň veľmi dôležité) fakty:

  • Napriek tomu že Irán (bývalá Perzia, dnes oficiálne „Iránska Islamská republika“) je moslimská krajina, Iránci nie sú Arabi!

  • Iránci (Peržania) sú veľmi hrdý národ, ktorí patria medzi najstaršie národy na svete, kde už v štvrtom tisícročí pred narodením Krista existovalo civilizované kráľovstvo Elamite (keď v našich končinách behali asi ešte iba vlci a medvede). 

  • Irán je obrovská krajina (s teritóriom cca 37 percent ako má celá Európska Únia dokopy, pre lepšie predstavenie = Irán je iba o niečo menší ako Nemecko, Francúzsko, Taliansko a Španielsko dokopy!).

  • V 18 storočí patril Irán medzi najmocnejšie štáty na svete.

  • Irán je svetová energetická veľmoc

  • Irán má druhé najväčšie (po Rusku) potvrdené zdroje plynu na svete (15 percent celosvetových zdrojov), a je tretím najväčším vývozcom plynu na svete (po Indonézii a Rusku)!

  • Irán má štvrté celosvetové miesto v zásobách ropy (10 percent celosvetových zdrojov), a v rámci OPECu je Irán druhý najväčší celosvetový vývozca ropy. 

  • V roku 2009 Irán už spustil do prevádzky aj veľkú slnečnú elektráreň.

  • Irán je v rámci sveta tretia krajina, ktorá si sama vybudovala a spustila do prevádzky GTL technológiu (tj. konvertovanie plynu do tekutej formy).

Hlavné celosvetové trasy ropy
Hlavné celosvetové trasy ropy 
  • Irán teritoriálne „sedí na krku“ Hormuzského prielivu. Tento prieliv-prieplav medzi Perzským a Ománskym zálivom, ktorý je jediný prechod z Perzského zálivu do otvoreného oceánu je jedným z najdôležitejších strategických bodov na svete. V tomto bode sa stretajú – Irán, Spojené arabské emiráty a Musandam z Ománu. V najužšom priereze má prieliv iba 39 km, a prechádza ním cca 20% svetovej ropy, čím sa stáva veľmi dôležitým strategickým miestom pre medzinárodný obchod. V prípade jeho zablokovania (napríklad potopením lodí) okamžite astronomicky vzrastie na dlhé roky benzín a nafta na celom svete!

Hormuzský prieliv
Hormuzský prieliv 
  • Irán a jadrová energia:

Aj keď to mnohých čitateľov prekvapí, faktom je, že Irán v rámci jadrového programu spolupracuje na medzinárodnej úrovni už vyše pol storočia!

Z dnešného pohľadu paradoxne – práve s pomocou USA, ako súčasť programu „Atómy za mier“ dostal darom od nich prvý jadrový reaktor už v 50. rokoch minulého storočia.

V roku 1967 vzniklo Centrum jadrového výskumu v Teheráne, ktoré riadi Iránska organizácia pre atómovú energiu (AEOI). Výskumné centrum bolo vybavené 5 MW jadrovým výskumným reaktorom (dodaným z USA), ktorý mal vysoko obohatený urán ako svoje palivo.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V roku 1968 Irán podpísal Zmluvu o nešírení jadrových zbraní (NPT) a ratifikoval ju v roku 1970, čím sa na iránsky jadrový program vzťahovala kontrola MAAE. V roku 1970 Iránsky šach schválil plán na výstavbu až 23 jadrových elektrární (!) do roku 2000. V marci 1974 keď boli problémy s ropou, prehlásil šach, že: "Ropa je ušľachtilý materiál, príliš cenná na to, aby sme ho spaľovali ... a predpokladáme, že čo najskôr vyrobíme 23 GW elektrickej energie z jadrových elektrární." Americké a európske spoločnosti sa pokúšali obchodovať v Iráne, a v reklame zo sedemdesiatych rokov amerických jadrových energetických spoločností, bol iránsky jadrový program často ako marketingový nástroj.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Jadrové zariadenia Iránu
Jadrové zariadenia Iránu 
  • Jadrová elektráreň Bušéhr

Nemecká spoločnosť Kraftwerk Union AG, spoločný podnik Siemens AG a AEG-Telefunken začala v roku 1975 po podpise kontraktu 6 miliárd USD výstavbu jadrovej elektrárne s tlakovodnými reaktormi s výkonom 1 196 MWe. Projekt blokov, ktorých bol subdodávateľom spoločnosť ThyssenKrupp AG, bol založený na filozofii konštrukcie Konvoi Kernkraftwerk, a bloky mali byt prakticky identické s druhým reaktorovým blokom nemeckej JE Biblis. Prvý blok mal byť dokončený v roku 1980 a druhý v roku 1981. Spoločnosť Kraftwerk bola z kontraktu nadšená, pretože podľa ich vtedajšieho vyjadrenia: "Aby sme plne využívali kapacitu našich jadrových elektrární, musíme mať aspoň tri zákazky ročne na dodávku do zahraničia, keďže USA už majú väčšinu zvyšku Európy, takže sa musíme sústrediť na tretí svet. "

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Rozostavaná JE Bušéhr
Rozostavaná JE Bušéhr 

JE Bušéhr - Revolúcia a následne Iracko-Iránska vojna.

V rokoch 1984 – 1988 boli počas vojny reaktory poškodené viacerými irackými leteckými útokmi. V roku 1984 Kraftwerk Union urobila predbežné posúdenie, či by mohla pokračovať v práci na projekte, ale odmietli to robiť počas pokračovania iránsko-irackej vojny.

JE Bušéhr - Pokračovanie práce na JE ruskou spoločnosťou Atomstrojexport

Po vojne v roku 1990 sa Irán začal opäť zaoberal hľadaním partnerov pre svoj jadrový program; avšak kvôli radikálne odlišnej politickej klíme a represívnym ekonomickým sankciám v USA už existoval iba zúžený výber. Predbežná ruská a iránska medzivládna dohoda pre dostavbu a prevádzku dvoch reaktorových blokov v JE Bušéhr bola podpísaná 25. augusta 1992. Finálna zmluva medzi Iránom a ruským ministerstvom pre atómovú energiu (Minatomom) bola podpísaná 8. januára 1995. Ruský hlavný dodávateľ projektu Atomstrojexport dodá a nainštaluje tlakovodný reaktor V-320 (915 MWe) VVER-1000 do existujúcich budov JE Bušéhr s plánovaným uvedením do prevádzky očakávaným v roku 2001.

JE Bušéhr - Ťažkosti pri dokončovaní JE

Projekt jadrovej elektrárne Bušéhr je považovaný za unikátny a to z hľadiska technológie, ako aj politického prostredia a náročného fyzického podnebia. Finančné problémy, inflácia a potreba integrácie nemeckej a ruskej technológie spôsobili, že projekt bol pre všetkých účastníkov ťažký. Po rozpade Sovietskeho zväzu ruská vláda ukončila poskytovanie svojich dotácií dodávateľom, ktorí budovali elektrárne pre zahraničných zákazníkov, čím sa Atomstrojexport dostal do finančných ťažkostí. Ďalšou prekážkou bol nedostatok ruských inžinierov a technikov s vhodnými skúsenosťami, pretože v tom čase už posledná jadrová elektráreň vybudovaná v Sovietskom zväze bol posledný – šiesty reaktorový blok na Záporožskej JE (na Ukrajine), a aj preto boli ukrajinskí odborníci vyzvaní spolupracovať s Rusmi v Iráne potom, čo dokončili prácu doma. Zmluva z roku 1995 s Iránom stanovovala, aj podiel stavebných a inštalačných prác vyhradený pre iránskych subdodávateľov. Ale tieto spoločnosti neboli vôbec skúsené a zapojili sa do pôvodného nemeckého projektu len minimálne, čo viedlo k tomu, že by to malo oneskorenie tri roky. V dôsledku toho Minatom v roku 1998 presadil dohodu, že Atomstrojexport dokončí prvý reaktor sám. Dohodu podpísali 29. augusta 1998 ako dodatok k hlavnej zmluve. Extrémne horúce a vlhké podnebie v oblasti Bušéhr vďaka blízkosti oceánu s významným množstvom soľného roztoku vo vzduchu predstavovalo osobitnú výzvu pre výstavbu. V takýchto podmienkach môže začať hrdzavieť dokonca aj nehrdzavejúca oceľ a musela byť vyvinutá špeciálna lakovacia technológia na ochranu aj konštrukčných prvkov stanice. V lete môžu teploty dosiahnuť v Bušéhri až 50°C, a zatiaľ čo nemecké spoločnosti pracovali na mieste, domáci pracovníci mali vo svojich zmluvách špeciálnu klauzulu, ktorá im umožnila prestať pracovať počas letných horúčav. Nemeckí inžinieri zanechali celkovo 80 000 kusov zariadení a konštrukčných prvkov, ale s malou resp. žiadnou technickou dokumentáciou. Iránska strana spočiatku trvala na tom, že nemecký hardvér musí byť integrovaný do ruského dizajnu VVER-1000, ale Nemecko im už odmietlo pomôcť pri výstavbe, a to najmä z politických dôvodov, pretože Irán bol pod embargom na komponenty jadrových elektrární. Preto bolo rozhodnuté o prehodnotení existujúceho zariadenia ktoré by bolo možné využiť ruskou stranou. Dodatok k zmluve o výstavbe z roku 1998 priniesol konečnú hodnotu projektu na niečo viac ako 1 miliardu dolárov. Keďže neskôr táto suma nebola upravená o infláciu, tak to skoro malo za následok že sa zastavia práce, vzhľadom k nedostatku financovania.

JE Bušéhr - Revidovaná zmluva

V reakcii na americký a európsky tlak na Rusko bola v septembri 2006 dosiahnutá nová revidovaná dohoda, v rámci ktorej mali začať dodávky jadrového paliva do JE Bušéhr v marci 2007 a v septembri 2007 konečne naštartovať blok. Lenže z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov museli bo februári 2007 práce na lokalite utlmiť, a spoločnosť Atomstrojexport znížila počet zamestnancov pracujúcich na tejto lokalite z 3000 na 800. Atomstrojexport dokonca uvažoval o odstúpení od projektu.

Nakoniec sa však dosiahla dohoda, podľa ktorej Iránci budú kompenzovať rastúce náklady na vybavenie a inžinierske práce po tom, ako reaktor nabehne. V zložitej a napätej medzinárodnej situácii a zhoršenej finančnej doma, sa strany navzájom obviňovali. Vysoký iránsky jadrový predstaviteľ tvrdil, že to práve Rusi zámerne odďaľovali a politizovali projekt pod európskym a americkým tlakom. Pred revíziou zmluvy bola cena približne tretina súčasnej ceny, niečo cez 1 miliardu dolárov, čo odrážalo podmienky roku pôvodnej zmluvy a tiež že bol prvý post-sovietsky jadrový vývozný projekt. Zvýšené náklady na materiál ako aj výkyvy mien spôsobili, že dokončenie JE za takúto cenu bolo zložité. Podľa ruských obranných zdrojov, Washington až do roku 2005 vyvíjal značný diplomatický tlak na Rusko, aby projekt zastavil, pretože americké úrady ho považovali za dôkaz nepriamej ruskej podpory údajného iránskeho programu jadrových zbraní. Bolo to vidieť aj cez iné vplyvy, ako sa USA pokúšali presvedčiť ostatné krajiny, aby zakazovali účasť svojich spoločností. Napríklad ukrajinská energetická spoločnosť Turboatom mala dodávať turbíny, ale po návšteve americkej ministerky zahraničných vecí Madeleine Albrightovej v Kyjeve 6. marca 1998 dohodu zrušila. USA boli tiež nespokojné s projektom v roku 2005, čiastočne kvôli dohode podpísanej Moskvou a Teheránom, podľa ktorej bude vyhorené palivo z JE posielané späť do Ruska.

Dokončenie JE Bušéhr

V roku 2007 Rusko definitívne rozhodlo o dokončení JE Bušéhr a v decembri 2007 začalo dodávku jadrového paliva na lokalitu. 20. januára 2008 už dorazila štvrtá ruská dodávka jadrového paliva, a 85 ton jadrového paliva bolo odovzdaných do JE. V marci 2009 vedúci ruskej štátnej jadrovej energetickej spoločnosti Rosatom, Sergej Kirijenko, oznámil, že Rusko dokončilo výstavbu závodu. Po oznámení boli samozrejme vykonané celé série testov pred spustením, a 22. septembra 2009 bolo oznámené, že prvý reaktor je na 96% kompletný a konečné testovanie by sa začne v blízkej budúcnosti, čo začali na začiatku októbra. 13. augusta 2010 Rusi oznámili, že 21. augusta začnú zavážanie čerstvého jadrového paliva do jadrového reaktora, a tak sa aj stalo.

Na slávnostnom ceremoniáli iránsky jadrový šéf Alki Akbar Salahei povedal: "Napriek všetkým nátlakom, sankciám a ťažkostiam zo strany západných krajín sme teraz svedkami spustenia najväčšieho symbolu mierových jadrových aktivít Iránu." Napriek tomu, že sa v minulosti západné vlády postavili proti tomuto projektu, už nemali žiadne námietky voči preukázateľne mierovým aspektom iránskeho jadrového programu, akým je Bušéhr, a dokonca aj hovorca amerického ministerstva zahraničných vecí Darby Holladay uviedol, že sa USA domnievajú, že reaktor je určený na výrobu civilnej jadrovej energie a nepovažuje ho za riziko šírenia jadrových zbraní, pokiaľ Rusi zodpovedajú za palivo. Reaktorový blok zatiaľ prevádzkovali ruskí špecialisti. Rusko tiež poskytuje jadrové palivo pre zariadenie a vyhorené palivo je poslané späť do Ruska. Je plánované, že JE Bušéhr dodá približne 2% plánovanej spotreby elektrickej energie v Iráne.

JE Bušéhr - Prvé MKV a pripojenie do siete

JE Bušéhr v prevádzke
JE Bušéhr v prevádzke 

Reaktor prvého bloku JE Bušéhr dosiahol prvú kontrolovanú trvalú jadrovú štiepnu reakciu o 11:12 hod. 8. mája 2011.

Do energetickej národnej elektrickej siete Iránu bol reaktorový blok po prvý krát pripojený 3. septembra 2011 a oficiálne sa inaugurácia uskutočnila 12. septembra. V čase inaugurácie mal reaktorový blok výkon cca 40%.

Podľa podmienok dohody medzi Ruskom a Iránom schválenej aj MAAE bude Rusko zodpovedné za prevádzku závodu, dodávku jadrového paliva a nakladanie s vyhoretým palivom počas nasledujúcich dvoch alebo troch rokov pred tým, ako prejde pod úplnú kontrolu Iránu.

30. augusta o 18:47 miestneho času bol prvý reaktorový blok JE Bušéhr vyvedený na plný 100%-ný výkon svojej výrobnej kapacity, a v septembri 2013 začala komerčná prevádzka.

JE Bušéhr - Úspešné pokračovanie do budúcnosti

11. novembra 2014 podpísali Irán a Rusko dohodu o vybudovaní ďalších dvoch nových jadrových reaktorov v lokalite Bušéhr s prípadnou možnosťou až ďalších šiestich na ďalších miestach. Ruská štátna organizácia pre atómovú energiu Rosatom preto už začala s prípravou dvoch blokov jadrovej elektrárne VVER-1000 s kombinovanou kapacitou 2100 MWe v septembri 2016, a 14. marca 2017 formálne začala výstavba. Reaktorové bloky č. 2 a 3 plánujú ukončiť v rokoch 2024 a 2026.

  • Iné oblasti Iránskeho jadrového programu:

Ako sme už spomenuli Irán je veľmi bohatá krajina na prírodné suroviny.

Irán s približne iba 1% svetovej populácie vlastní viac ako 7% svetových zásob nerastných surovín! Je jedným z najvýznamnejších producentov nerastných surovín na svete. Ťažba v Iráne je však stále nedostatočne rozvinutá z viacerých dôvodov a produkcia minerálov prispieva k HDP krajiny iba o 0,6%, ak počítame aj ďalšie odvetvia súvisiace s baníctvom sú to stále iba štyri percentá (k roku 2005) a mnoho z jeho bohatstva stále nie je dostatočne čerpané.

Nerastné zásoby Iránu
Nerastné zásoby Iránu 

Okrem uhlia, železa, bauxitu, hliníka, zlata, deviatimi najväčšími zásobami mede na svete, úplne najväčšími zásobami zinku na svete, jedenástimi najväčšími zásobami olova, a iných nerastov má Irán aj desiate najväčšie zásoby uránu na svete!

Ťažba Uránu v Iráne

Prieskum uránových zdrojov v Iráne začal už od roku 1935, ale systematický prieskum uránu s použitím vysoko technických metód na vyhľadávanie uránu v celej krajine bol robený až od roku 1974. Od roku 1988 Irán údajne otvoril až 10 uránových baní, vrátane uránovej bane Saghand v provincii Yazd, ale aj v iných nešpecifikovaných miestach v Khorassan, Sistan va Baluchestan a provinciách Hormozgan, Bandar-e-Abbas a Badar-e-Lengeh pozdĺž Perzského zálivu. V roku 1989 potvrdili, že objavené zásoby prekročili 5 000 ton. Uránové zdroje Iránu sú však nie považované za dostatočne bohaté z hľadiska obsahu uránovej rudy. Výsledky prieskumu potvrdili isté rezervy okolo 3 000 ton uránu ale podľa zistených prieskumov vo viac ako 350 anomálií by očakávané zdroje Iránu mohli byť v rozmedzí 20 000 až 30 000 ton U3O8 v celej krajine. Teda domáce zásoby Iránu by mohli byť dostatočné na to, aby dodávali suroviny pre ich vlastné jadrové elektrárne v budúcnosti. V poslednom období dokonca Irán tvrdí, že našli ešte ďalšie veľmi sľubné zásoby a že nová ťažba uránu sa má začať v novootvorenej bani v centrálnej provincii Yazd.

Iránske uránové bane
Iránske uránové bane 

Niektorí západní analytici však naopak už predtým tvrdili, že Irán sa blíži k vyčerpaniu ich zásob - a že ťažba na domácom trhu nie je nákladovo efektívna.

V americkej správe publikovanej v roku 2013 dokonca uvádzajú, že nedostatok a nízka kvalita iránskych zdrojov uránu ho prinútili "spoliehať sa na externé zdroje prírodného a spracovaného uránu". A že "Napriek tvrdeniam iránskych vodcov o opaku, odhadované zásoby uránu Iránu nie sú dostatočné na to, aby pokryli plánovaný jadrový program." Irán to opakovane popiera a tvrdí, že správy o tom že sa snaží dovážať urán z Kazachstanu a Zimbabwe nie sú pravdivé.

Pokračovanie v druhej časti....

Marian Nanias

Marian Nanias

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  236
  •  | 
  • Páči sa:  482x

Jadrovy inzinier ktory prezil cely svoj profesionalny zivot v jadrovej energetike na roznych pracovnych postoch, od prevadzkovania jadrovej elektrarne az po ovplyvnovanie energetickej politiky na urovni EU. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu