Jadrová energia – A stal sa zázrak! – zrodenie WANO.

Autor: Marian Nanias | 20.12.2018 o 10:39 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  298x

15. mája 1989 v Moskve podpísali Chartu WANO všetci zástupcovia elektrárenských spoločností a jadrových elektrární na svete, včítane delegáta zo Slovenska. Zrodilo sa WANO! 

Jadrová energia – A stal sa zázrak! – zrodenie WANO.

17.12.2018 o 10:23 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  0x

15. mája 1989 v Moskve podpísali Chartu WANO všetci zástupcovia elektrárenských spoločností a jadrových elektrární na svete, včítane delegáta zo Slovenska. Zrodilo sa WANO! 

********

Po stretnutí v Paríži v nasledujúcich 18 mesiacoch, od októbra 1987 do jari 1989, riadiaci výbor a dočasný sekretariát plánovali podrobnosti o inauguračnom stretnutí navrhovanej medzinárodnej organizácie na základe uznesení predložených na stretnutí.

Lord Marshall, ktorý z Paríža vyšiel už ako jeho podporovateľ a vplyvný zástanca sa ponúkol, že bude predsedať riadiacemu výboru. Prvé stretnutie v decembri 1987 bolo v londýnskej kancelárii INPO, ktorá fungovala ako dočasný sekretariát výboru.

Výbor využíval tých istých zamestnancov, ktorí plánovali stretnutie v Paríži, teda Eckereda, Hutchersona a Clarka. Dočasný sekretariát čoskoro doplnili zástupcovia z Parížskeho a Atlantského centra - Bo Sunderson zo Švédska a Juan Hurtado zo Španielska. Eckered zistil, že vyslaní inžinieri z regionálnych centier sú veľmi cenní. Mali "špecifické“ detailné znalosti o reaktoroch v rôznych krajinách a vedeli o ich vlastných organizáciách a ľuďoch. Pomáhalo to, pretože kultúrne rozdiely medzi zúčastnenými krajinami značne sťažujú spoluprácu.

Štyri podvýbory označené ako odborné - expertné skupiny riadiacemu výboru pomáhali:

- Expertná skupina č. 1, s predsedom Svante Nymanom zo Švédska, sa zaoberala komunikáciou a otázkami databáz;

- Expertná skupina č. 2, ktorú viedol Paul Dozinel z Belgicka, mala určiť rozsah činností WANO;

- Expertná skupina č. 3, ktorej predsedal Nemec Werner Hlubek z RWE, sa zaoberala organizačnými a finančnými záležitosťami; a

- Expertná skupina č. 4, v čele s Borisom Sajitcevským, bola zodpovedná za plánovanie inauguračného stretnutia v Moskve na máj 1989.

Všetky expertné skupiny pracovali tak, aby do konca leta 1988 dali odporúčania Riadiacemu výboru.

Zamestnanci riadiaceho výboru čoskoro vyriešili jednu otvorenú otázku zo stretnutia v Paríži, a to oficiálny názov novej organizácie.

Napriek diskusii, žiadne z odporúčaní z Paríža nezodpovedala Marshallovým výrokom, o tom, že to bude "názov, ktorý bude okamžite odrážať obraz jadrových spoločností, ktoré spolupracujú"! Pôvodný koncept združenia prevádzkovateľov jadrových zariadení síce viedol k tomu, že by to mohla byť nejaká „Association of Nuclear Operators“ - Asociácia jadrových operátorov, teda v skratke „ANO“. Lenže ANO je odvodené z latinského slova „anus“, čo znamená to isté aj v španielčine a taliančine, teda po slovensky s prepáčením, ale jednoducho doslava -  „riť!“ A to jednoducho nebolo možné dopustiť. Skrátka, od tejto skratky sa rýchlo upustilo. Aby sa vyhlo odkazom na rôzne telesné časti, výbor na návrh Sajitcevského doplnil náhodne ako na skúšku slovo "Svet" – teda „World“. A akonáhle bol skusmo vytlačený hlavičkový papier s názvom Svetová asociácia jadrových operátorov alebo WANO (World Association of Nuclear Operators), tak sa im to zapáčilo, že ako spomenul Hutcherson, "to už bolo príliš ťažké vziať späť".

Aby sa zabránilo tomu, aby ktokoľvek ukradol, či zneužil logo, resp. meno WANO – hlavne napríklad nejaké protijadrové hnutie - výbor koncom roka 1988 zaregistroval spoločnosť v Spojenom kráľovstve, pričom Clarke bol uvedený ako predseda a Eckered ako tajomník. Následne sa meno WANO, ktoré už plnilo Marshallove požiadavky, objavilo v korešpondencii výboru, hlavičke dokumentov a nakoniec aj na štítku na dverách kancelárie na Fulhamovej ulici.

Teraz na chvíľu preskočím do budúcnosti, pretože mi to pripomenulo inú, ale v postate podobnú situáciu. - V čase, keď bol spúšťaný prvý reaktorový blok JE Mochovce do prevádzky som pracoval v Koordinačnom centre WANO v Londýne. Mochovce sa vtedy zrazu „objavili“ na celosvetovej mape jadrových elektrární ako nová, horúca novinka. Na rozdiel od Rusov, ktorí si všetky názvy a mená „sprznia“ do fonetickej ruštiny, na západe preferujú originálne pôvodné názvy a mená. Napríklad „Černobyľ“ je preferovane používaný ako „Chornobil“ odvodený z jeho pôvodného ukrajinského názvu. Tak aj JE Mochovce bolo (a je) prijímané v origináli. Problém však nastal s jeho čítaním. Tak ako sú Mochovce písané, sú v anglickom jazyku čítané ako „Močovce“! A uznáte, že to pre domácich Slovákov, či susedov Čechov neznie moc prívetivo. Tak sme vtedy poslali do celého sveta diskrétne ale nástojčivé odporúčanie aby „Mochovce“ boli preferovane vnímané v angličtine ako „Mokhovce“, aj s diplomaticky slušným vysvetlením, kde zlé vyslovovanie odpadá.    

V rámci príprav taktiež skončili aj ďalšie diskusie o tom, či by Koordinačné centrum WANO malo byť vo Viedni. Už zostal v uvažovaní iba Londýn, ktorý ako zdôraznil Eckered, mal priame lety z každého hlavného mesta vo všetkých krajinách s jadrovými reaktormi. Súbežne s prácou riadiaceho výboru sa začalo paralelné úsilie v každom regióne s cieľom mať už funkčné všetky centrá ešte pred inauguračným stretnutím. Na jar roku 1989 bol tento cieľ dosiahnutý.

Hoci existovala zjednocujúca myšlienka, jednotná misia a spoločné programy, každý región sa tak trochu líšil svojim riadením a pracovnými metódami.

  • Parížske stredisko priťahovalo členov predovšetkým zo západnej Európy, prijalo programy riadiaceho výboru a začalo svoju činnosť v januári 1989 s Jacquesom Burtheretom ako jeho prvým riaditeľom a zamestnancami z UNIPEDE.
  • V Tokiu poskytol CRIEPI kancelárske priestory a niekoľko japonských podnikov zapožičali zamestnancov. Na začiatku jari v roku 1988 Japonsko pozvalo ázijské krajiny s jadrovými elektrárňami na stretnutie v Tokiu. Energetické spoločnosti z Taiwanu, Kórey a Pakistanu sa zúčastnili; ale Čína a India nie. Začiatkom roka 1989 tieto krajiny začali tvoriť chartu (stanovy) a programy centra a centrum začalo pôsobiť v marci 1989. Prvým riaditeľom Tokijského centra bolo Kinji Hoshizawa, ktorému pomáhal malý inžiniersky personál.
  • V Moskve sa Dr. Armen Abagjan, generálny riaditeľ Ústredného výskumného inštitútu pre prevádzku jadrových elektrární (VNIIAES), aktívne ujal vedenia pri zakladaní centra v budove svojej organizácie na ulici Ferganskaya 25. Zúčastnil sa prvého stretnutia riadiaceho výboru v Londýne v decembri a bol veľkým obhajcom a podporovateľom jadrovej bezpečnosti. A Dr Boris Prušinsky, ktorý pomáhal zhromaždiť prvú skupinu vedcov, aby prišli do Černobyľu už ráno po nehode, sa následne stal prvým riaditeľom Moskovského centra. Centrum začalo svoju činnosť v apríli.
  • V americkej Atlante poskytlo INPO pre nové centrum WANO nielen priestory, ale aj personál. Takže na 75 Parkway začal v marci 1989 Stanislav Anderson, dovtedy riaditeľ medzinárodného programu INPO, pracovať vo funkcii prvého riaditeľa centra.

Koncom osemdesiatych rokov bola medzinárodná komunikácia nielen značne komplikovaná, ale aj vždy drahá. Internet sa síce už začal objavovať, ale len málo ľudí už vtedy rozpoznalo významné zmeny, ktoré by mohol priniesť. Pre fundamentálnu denno-dennú základnú prácu WANO - okamžitú výmenu prevádzkových informácií bola však takáto jednoduchá spájajúca komunikácia nevyhnutná!  INPO po havárii na JE Three Mile Island propagoval medzi svojimi členmi používanie komunikačných liniek na zdieľanie informácií a analýz nehôd (medzi elektrárenskými spoločnosťami a JE) prostredníctvom svojej vlastnej siete „Nuclear Network®“. Počas prvých rokov prevádzky Nuclear Network® poskytol viac než 125 veľmi hodnotných bezpečnostných odporúčaní pre členov INPO. Táto skúsenosť viedla spoločnosť INPO k bezplatnému ponúknutiu systému spoločnosti pre WANO.

Spočiatku to ale vyzeralo tak, že francúzski predstavitelia budú túto myšlienku blokovať. Ako ukážku svojej národnej hrdosti EDF navrhla, že by bolo lepšie spustiť systém, ktorý oni používajú na francúzskych počítačoch (Bull) namiesto IBM vyrobených v USA. Napriek tomu, že medzi francúzskymi a americkými predstaviteľmi ešte chvíľu trvalo napätie v tejto otázke, nakoniec sa aj táto otázka čoskoro vyriešila. Nikto si neželal „znovu objavovať koleso“, alebo zbytočne platiť za niečo, čo bolo možné získať zadarmo. A tak sa „Nuclear Network®“ stal prvotným komunikačným spojením medzi svetovými jadrovými zariadeniami. Otázkou však ešte stále bolo, či bude americký systém kompatibilný a použiteľný vo všetkých komunikačných nosičoch aj všade na svete. Američania si to síce mysleli, ale v skutočnosti tento systém nebol nikdy testovaný v žiadnej inej krajine ako v USA! 

V roku 1988 sa Hutcherson a Olle Nockert, švédsky pracovník RSU a člen expertnej skupiny č. 1, rozhodli ukázať pozitívny prínos a veľkú hodnotu Nuclear Network® potenciálnym členom WANO. Pricestovali do ruského inštitútu  VNIIAES (v tom čase stále pod prísnym polo-vojenským bezpečnostným režimom), ale zistili, že budova nemá žiadnu verejnú linku na prístup k dátam. Nockert sa pýtal na kontakt na sovietsku vládnu agentúru, ktorá sa zaoberala medzinárodnou komunikáciou, ale nikto z VNIIAES o tom nevedel, pretože ako si Hutcherson pripomenul neskôr, "v tom čase bolo všetko v Sovietskom zväze ešte hlboko utajované." Nockert však adresu na sovietsky štátny komunikačný ústav mal!

O dve hodiny neskôr boli spolu s Hutchersonom a kolegami z VNIIAES v aute idúcom cez Moskvu do komunikačného centra. Nockert vysvetlil, že chce použiť spojenie medzi ústavom a uzlom verejnej dátovej siete v Helsinkách. Ako si neskôr spomínal  Hutcherson: "Sedíme tam a po dobu asi 15 minút sa nič nedialo, žiadna odpoveď". „Ale potom zrazu prišla jedna dáma a v plynulej angličtine mi povedala: Poďte so mnou ". Usadili ho k terminálu a po piatich minútach bol pripojený k počítaču INPO v Atlante, z ktorého urobil aktívnu ukážku Nuclear Network®. Takéto rýchle a kvalitné spojenie za železnou oponou bolo nielen pre Hutchersona , ale aj pre ostatných mimoriadne príjemným prekvapením. Urobil rýchlu demonštráciu toho, čo Nuclear Network® poskytuje a rýchlo odišli predtým, ako by sa prípadne mohli vyskytnúť nejaké problémy. "Bolo to úžasné vidieť, že je to určite možné aj v Rusku." Demonštrácia "dokázala, že dokonca aj Východný blok by sa celý mohol pripojiť k našej Nuclear Network® v Atlante, čo znamenalo, že naozaj existoval reálny skutočný spôsob komunikácie. "Následne bola Nuclear Network® k dispozícii na skúšobnom základe už pred oficiálnym sformovaním WANO v roku 1989. Podľa Hutchersona táto rýchla demonštrácia bola pre budúcnosť WANO životne dôležitá! "Byť schopný komunikovať elektronicky – to bol kľúč k celému WANO."  Preukázaním hodnoty siete Nuclear Network® na jar roku 1988 bola práca Expertnej Groupy č. 1 z veľkej časti dokončená.

Expertná skupina č. 2 prevzala úlohu určiť, aký typ programov by malo WANO prijať. V Paríži delegáti súhlasili s tromi oblasťami výmenných činností: prevádzkovými skúsenosťami, vrátane hlásení o udalostiach (poruchách) a správ o analýze udalostí; osvedčených postupov; a technickú pomoc, ktorá zahŕňala workshopy, semináre a personálne výmeny. Američania tiež navrhovali ešte prevziať dva programy INPO. Jedným z nich boli prevádzkové ukazovatele JE, ktorý zahrňoval napríklad indikátor priemyselnej bezpečnosti, počty havarijných odstavení , tzv. "HO-jedničky", kolektívnu dávku ožiarenia, nútené výpadky a kapacitné faktory, ale keďže ešte o tom predbežne neexistoval žiadny konsenzus, tak bola myšlienka zatiaľ dočasne zrušená. Taktiež bol vylúčený program hodnotenia blokov JE, ktorý sa stretol s veľkými opozíciami zo strany spoločností mimo USA. Do apríla 1988 predstavila skupina expertov dve odporúčania Riadiacemu výboru. Riadiaci výbor nakoniec schválil odporúčania skupiny expertov č. 2 a potom požiadal, aby vypracovali politiku implementovania, teda pokyny pre každý program. Keď ich výbor schválil, boli detailnejšie už navrhnuté vykonávacie usmernenia, obsahujúce špecifiká pre každé centrum WANO.

V nasledujúcom roku sa opäť Dr. Pate a INPO pokúsili presadiť akceptovanie programu prevádzkových ukazovateľov do WANO a tesne pred zvolaním stretnutia v Moskve riadiaci výbor adekvátne upravili súbor ukazovateľov, ktoré vypracoval INPO, aby mohli byť prijateľné pre všetkých. Následne boli aj tieto pridané ako štvrtý program WANO. Dôležitým presvedčovacím faktorom bolo, že Expertná skupina č. 2 poukázala na vplyv úspechu INPO na navrhované programy WANO.

Expertná skupina č. 3 mala za úlohu vypracovať chartu a stanovy WANO. Mala tú výhodu, že už vychádzali z pôvodnej verzie charty, ktorú Eckered a Hutcherson pripravili ešte pred stretnutím v Paríži. IPAC ju tiež preskúmal, ale Dr. Pate, ktorý sa tiež pozrel na návrh dokumentu, im povedal, že je to predčasné a je to nutné odložiť, kým to riadiaci výbor neprekonzultuje so správnou radou. V tomto bode sa návrh stal východiskovým bodom pre rozvoj Charty WANO, ale regionálna decentralizácia WANO predstavovala prekážky vývoja a akceptovania jednotnej charty.

Problémom bolo, že súčasťou organizačnej štruktúry boli štyri regionálne centrá rozdelené finančne, jazykovo a aj  technicky, a každý z nich mal svoju vlastnú riadiacu radu. - Po prvé, ekonomické náklady boli budované regionálne. Centrá zhromažďovali svoje prevádzkové finančné prostriedky z pridružených (členských) spoločností a JE. Napriek tomu, že každé centrum prispelo malým množstvom prostriedkov do činnosti koordinačného centra, väčšina ich výdavkov bola v miestnej mene, čo bolo mimoriadne dôležité pre JE Sovietskeho zväzu a východného bloku založené na menovej hodnote rubľa. - Po druhé - zatiaľ čo spoločným jazykom WANO bola angličtina, regionálne centrá často (alebo aj väčšinou) vykonávali svoju činnosť v ruštine, francúzštine alebo japončine. - Po tretie - technológia reaktorov bola tiež rozhodujúcim faktorom pri rozhodovaní spoločnosti o pridružení k regionálnemu centru, čo je faktor, ktorý uznávali aj tí ktorí písali chartu.

Ďalej bol problém vo vyriešení rozhodovacieho procesu. Hlavnou otázkou bolo určenie hlasovacích práv - komu dať hlas? Zastrešujúcej organizácii, ako je INPO alebo EDF, alebo podľa počtu jadrových blokov, či celých JE v štáte, alebo podľa štátov? Bola tu zatiaľ nepísaná dobrovoľná gentlemanská dohoda, že INPO, hoci zastupuje všetky americké jadrové zariadenia, bude mať zatiaľ iba jeden hlas. Francúzska EDF s 54 jadrovými elektrárňami ocenila túto myšlienku a tiež akceptovala, že bude mať tiež iba jeden hlas. Japonci následne vytvorili organizáciu, ktorá dala deväť japonských spoločností pod jednu strešnú organizáciu, aby sa prispôsobili prístupu INPO a EDF.

Keď bola charta ukončená, hlasovanie sa uskutočňovalo na základe jednotlivých krajín. Jediným ústredným prvkom riadenia bola správna rada WANO, ktorú tvoria dvaja zástupcovia z každého regionálneho centra a predseda, teda celkovo deväť členov. Ako sa ukázalo, podľa Charty WANO jediným bodom, o ktorom všetci členovia hlasovali, je prezident, osoba zodpovedná za hosťovanie nasledujúceho dvojročného stretnutia. Začiatkom roku 1989 bolo všetko pre inauguračné stretnutie a oficiálne vytvorenie WANO pripravené.

Inauguračné stretnutie v Moskve bolo vyvrcholením práce.

Od Parížskeho stretnutia, za 18 mesiacov napriek tomu že všetko fungovalo iba prechodne a dočasne - dočasný sekretariát, expertné skupiny, riadiaci výbor, regionálne centrá - každý pod vlastnou chartou a s vlastnými zamestnancami a správnou radou,  bol výsledkom neuveriteľný, pozoruhodný konsenzus medzi medzinárodnými jadrovými energetickými spoločnosťami. Dalo by sa povedať – stal sa zázrak!

Ale chýbalo Koordinačné centrum, ktoré by zabezpečovalo efektívnu výmeny informácií medzi regionálnymi strediskami, ktoré chceli spravovať svoje vlastné záležitosti. Jeho úlohou by bolo zabezpečenie toho, aby sa informačné zdroje a odborné znalosti všetkých členov "plne využívali v prospech všetkých".

Eckered bol vymenovaný za prvého riaditeľa Koordinačného centra; Minister Lukonin slúžil ako prvý prezident WANO; a lord Marshall súhlasil, že bude  prvým predsedom správnej rady.

Marshall bol spokojný s tým, čo bolo dosiahnuté. Chválil, že "Bolo dohodnuté nájsť riešenia, a nie ťažkosti. Máme jednomyseľný cieľ, ktorý je zriedka videný dokonca aj v rámci jednej spoločnosti, a nie to medzi 150 spoločností zo všetkých kútov sveta“. "Všetko, čo bolo potrebné“, povedal Marshall, bolo pre" všetky jadrové zariadenia na svete " aby splnili svoj záväzok spolupracovať podpísaním charty WANO.

********

15. mája 1989 sa v Moskve uskutočnilo oficiálne podpísanie Charty všetkými zástupcami elektrárenských spoločností a jadrových elektrární, ako oficiálne ústredné potvrdenie záväzku priemyslu voči globálnej federácii na podporu bezpečnej jadrovej energie. Za Slovenské elektrárne ju podpísal Ing. Rudolf Kvetan, neskorší generálny riaditeľ Slovenských elektrární.

Nebolo to však zďaleka jediným úspechom tohto inauguračného stretnutia. Tajomstvo hlavného mesta ZSSR – Moskvy, ako aj krajiny dlhodobo skrytej za železnou oponou - Sovietskeho zväzu, tiež zvlášť priťahovalo delegátov. Mnohí účastníci neboli dovtedy nikdy v Moskve. Dokonca aj s počiatkami „perestrojky“ a „glasnosti“, stále nebolo jednoduchým procesom získanie víz, cestovanie do Sovietskeho zväzu a ďalej v rámci Sovietskeho zväzu a aj nájdenie vhodného ubytovania pre účastníkov. Okrem toho oficiálna sovietska cestovná kancelária Inturist stále direktívne riadila a kontrolovala  prístup a programy pre zahraničných návštevníkov. Objavili sa aj určité obavy najmä z americkej strany. S cieľom rozptýliť tieto obavy sa hostitelia rozhodli, že delegáti dostanú to najlepšie, čo v tom čase mohla Moskva poskytnúť. Bol to (na tie časy) veľkolepý areál „Sovincentrum“, skupina moderných výškových budov na pobreží rieky, ktorá obsahovala adekvátnu úroveň hotelových izieb, veľké sály a konferenčné haly, a vtedy slúžila ako medzinárodné obchodné centrum krajiny. 

V nedeľu, deň pred stretnutím, účastníci a ich hostia sa tešili prehliadke Moskvy a Kremľa. Večer delegáti nastúpili do autobusov, a s riadenou dopravou blokovanou iba pre nich, boli hladko prepravení počas dopravnej špičky v meste do divadla Boľšoj Teatr na baletné predstavenie. Počas inauguračného stretnutia bolo o manželky delegátov postarané ponukou celodňových prehliadok umeleckých múzeí, ako je Kuskovo múzeum keramiky, Puškinské múzeum výtvarného umenia a egyptológie, alebo na výlety mimo Moskvy do kláštorov Novodevičij, Zagorsk, Vladimir, či Suzdaľ, významných historických a architektonických skvostov  známych ako Zlatý kruh (okolo Moskvy). Samozrejme, že každý večer sa delegáti zúčastnili luxusných recepcií so stolmi plnými tradičných ruských pochúťok. Ako Lord Marshall o tom neskôr poznamenal, že v Spojenom kráľovstve podobná recepcia znamená iba niekoľko nápojov, ale v Moskve to znamenalo plnohodnotné jedlo, ktoré pokračovalo až dovtedy, kým sa neposkytne zmrzlina alebo po ukrajinsky „morošina“. Po skončení stretnutia, si mohli ešte účastníci zvoliť trojdňové technické prehliadky - do Leningradu na prehliadku mesta a jadrovej elektrárne pri Leningrade, ktorú kedysi riadil Lukonin, - alebo výlet do Kyjeva s prehliadkou Černobyľa a Pripjaťu, kde však mohli ubytovať len obmedzený počet turistov.

Stretnutie a zájazdy zmenili postoje k sovietskym kolegom v priemysle, a navyše umožnili účastníkom energetických spoločností sa aj priamo stretnúť a hovoriť s kolegami o spoločných problémoch, či už doma alebo v práci, na takej úrovni, ktorá sa nikdy predtým nevyskytla. Medziľudské vzťahy a spoločenské väzby, ktoré v INPO považovali za cenné pre amerických operátorov (prevádzkovateľov), sa začínali formovať na medzinárodnej úrovni počas jedál a počas recepcií. Dr. Pate zdôraznil toto spojenie a naliehal na úzke prepojenie medzi priateľmi, ktoré sa uskutočnili prostredníctvom siete WANO. "Jednou z kľúčových fráz v charte WANO," ako podčiarkol, je "povzbudzovanie komunikácie, porovnávania a priateľské súťaženie medzi jej členmi." Dôležité je, aby práca centier, programy WANO a pokračovanie dvojročných stretnutí podporovali túto interakciu a posilnili väzby medzi členmi.

Predtým, ako delegáti odišli na technické exkurzie, alebo sa vrátili domov, mali ešte posledný pracovný bod – a to dokončenie voľby nového prezidenta.

Zvolili si Američana Williama "Billa" Leeho, známeho kvalitného odborníka a vynikajúceho riadiaceho pracovníka, ktorý bol už pri vytváraní INPO. Bol zvolený aklamáciou, čo potvrdilo jeho osobnú celosvetovú povesť.

Jeho reč po zvolení bola však iná ako tie, ktoré na stretnutí odzneli skôr, čo boli väčšinou chvály pre tých, ktorí pripravovali konferenciu a neúnavné recitácie o jadrových programoch spoločností, alebo krajín. - Leeova reč bola niečo celkom iné, žiadne chvály, ale tvrdé požiadavky!  Tak ako bolo úlohou Marshalla ako predsedu spoznať, ale vyrovnávať rozdiely medzi delegátmi s cieľom dosiahnuť konsenzus, úlohou Leeho bolo túto dohodu otestovať.

"WANO nie je žiadna politická entita!" začal. "Naši členovia vyznávajú rozmanité filozofie a presvedčenia. Ale spoločne máme absolútnu závislosť na bezpečnom fungovaní jadrových elektrární. Musíme byť neustále opatrní, aby naše rozdiely nezabránili nášmu pokroku v oblasti bezpečnosti. Budeme musieť prekonať tradíciu nespolupráce!" Potom sa pustil do čerstvo novozvolených vodcov WANO, ako aj regionálnych riadiacich orgánov. "Áno, bol to vzrušujúci začiatok nielen pre to, čo sme tu urobili, ale ešte viac za to, čo očakávame." Naliehal na nich, aby nadviazali na toto nadšenie s cieľom zlepšiť bezpečnosť a spoľahlivosť. "Výkon jadrových elektrární sa zlepšuje," povedal, "ale len vtedy, keď vedúci predstavia konkrétne ciele a plán na splnenie týchto cieľov." Požiadal každé regionálne centrum, aby si stanovilo "kvantifikované ciele pre svoj výkon v danom regióne WANO, ktorý má byť splnený v najbližších dvoch rokoch", a to na základe štvrťročných míľnikov alebo meracích bodov. Riadiaca rada WANO by mala tieto ciele prehodnotiť a začleniť do dvojročného systému celkových cieľov, s ktorými sa podelí s členmi, "aby sme poznali konkrétny pokrok WANO, ktorý môžeme očakávať po jednotlivých rokoch", kedy predstavenstvo bude  informovať o svojich úspechoch počas ďalšieho Valného zhromaždenia WANO v americkej Atlante.

Jedným z konkrétnych cieľov, ktoré presadilo WANO, bolo dosiahnuť, aby z každej jadrovej elektrárne v Sovietskom zväze a vo východnej Európe tím pracovníkov navštívil kolegov na nejakej západnej jadrovej elektrárni. Uskutočnenie takejto výmeny sa stalo jedným z cieľov predsedníctva Leeho.

Ďalej Lee vyzval každého z delegátov, aby "pripravili svoju elektrárenskú spoločnosť, či jadrovú elektráreň na vzájomné zdieľanie informácií a prevádzkových skúseností" prostredníctvom komunikačnej siete WANO, ktorá spája každú elektráreň s jedným z regionálnych centier a všetky centrá navzájom. Lee varoval, že "Úspech WANO, bude závisieť od toho, ako dobre každý z nás využíva túto sieť. Príspevok spoločnosti WANO k vašej bezpečnosti bude závisieť od intenzity, ktorú použijete pri odosielaní a prijímaní dvoch funkcií – poslať a prijať. Ak vyriešite nejaký problém, nikto iný z vašich skúseností nezíska, pokiaľ ho nezdieľate, a naopak! " Jedným z kľúčov k úspechu, povedal Lee, bude efektívne využívanie informácií. "Zdieľanie informácií môže zabrániť nehode, a preto je to v našom vlastnom záujme." "A ako to budú ľudia posielať a prijímať závisí od Vás. To veľmi silne závisí od signálu, ktorý Vy osobne dáte vo svojom okolí, akonáhle prídete domov. Vy ste šéf! Ak každý z nás dáva tento silný signál, začiatok WANO závisí od tejto reality." Lee veril, že s úspechom v zdieľaní prevádzkových informácií by si členovia WANO vybudovali vzájomnú dôveru a profesionálny rešpekt, a silu a odvahu rozšíriť programy WANO, ako hodnotenia zariadení a indikátory prevádzky JE, ktoré napríklad INPO v minulosti považovalo za cenné. "WANO je naša nádej, ktorá sa zrodila z našej hanby – našej škody. Hanby a škody, aké už nikdy nechceme vidieť!“

Vyzývam Vás všetkých, aby ste sa zaviazali splniť úlohy v nasledujúcich mesiacoch. Musíme sa naučiť navzájom dôverovať a musíme na ňom tvrdo pracovať. „Je to na mne a Vás!" skonštatoval, "aby sa WANO stalo úspešným."

WANO začalo oficiálne fungovať ako jedinečná unikátna celosvetová organizácia s cieľom zvýšiť jadrovú bezpečnosť a spoľahlivosť všetkých jadrových elektrární na svete.

Pri kreovaní orgánov Moskovského regionálneho centra vyslali Slovenské elektrárne do Riadiaceho výboru Ing. Juraja Kmošenu, absolventa Fakulty Jadrovej a inžinierskej v Prahe, ktorý v elektrárni Bohunice pracoval od r. 1968 a prešiel rozhodujúcimi stupňami riadiacej práce. V tom čase bol námestníkom riaditeľa EBO pre jadrovú bezpečnosť, neskoršie aj riaditeľom elektrárne.

V marci 1990 poslali Slovenské elektrárne do Moskovského centra WANO svojho stáleho zástupcu – Ing. Jozefa Valoviča. Bol tiež absolventom jadrovej fakulty v Prahe, ovládal plynule hlavné svetové jazyky ako angličtina, ruština a francúzština, a čo bolo rovnako dôležité - ako jadrový technológ zaoberajúci sa výpočtami fyzikálnych parametrov reaktora A1

získal cennú odbornú skúsenosť aj v oblasti výpočtovej techniky. Po tom, čo pri fyzikálnom spúšťaní reaktora A1 priniesol pod pazuchou na blokovú dozorňu prvý stolný počítač Olivetti, si ho vyšší manažment s týmto nástrojom zapamätal, a keď bolo treba o pár rokov neskôr zavádzať počítače na riadenie technologických procesov na bloky JE V1, voľba padla na neho. 

Na obrázku vpravo je Ing. Valovič na blokovej dozorni A1 pri výpočte reaktivity pri prvom dosahovaní kritického stavu reaktora v noci z 23. na 24.  októbra 1972, vpravo sediaci námestník ministra ZSSR Petrosjanc.

Na obrázku vľavo je Ing. Valovič na fotke počas návštevy delegácie Černobylskej JE v elektrárni TMI v júni 1990 (zľava J. Valovič, R. Seltzer – viceprezident spoločnosti GPU, prevádzkovateľa TMI, - M. Sorokin – riaditeľ Černobylskej JE a A. Koncevoj, riaditeľ "Glav-ka" na Ministerstve energetiky ZSSR,  neskorší riaditeľ MC WANO).

Ing. Jozef Valovič bol vedúci odboru riadenia technologických procesov, a v Moskve nastúpil na svoju misiu ako námestník riaditeľa regionálneho centra WANO.  Svojím pôvodom z rešpektovaného Československa, pochopením ruskej duše a plynulým ovládaním ich jazyka, pomohol WANO prelomiť ľady nedôvery sovietskych manažérov ako aj radových pracovníkov a otvoriť ich svetu a aj svet pre nich. Ako som už spomínal v jednom zo svojich blogov, Ing. Valovič bol pre viacerých pracovníkov v tedajšej sovietskej jadrovej energetike úplne prvým cudzincom, s ktorým sa nielen vôbec osobne stretli, ale mohli si aj slobodne vymieňať odborné názory.    

Skrátka, stal sa zázrak.....

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?