Jadrová energia – Prvé celosvetové stretnutie - Premier rendez-vous du monde à Paris

Autor: Marian Nanias | 17.12.2018 o 6:52 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  106x

Najvyšší predstavitelia všetkých elektrárenských spoločností jadrových elektrární sa stretli v pondelok ráno, 5. októbra 1987, v „Maison de la Chimie“ v Paríži - prvý krát v histórii!

Jadrová energia – Historicky úplne prvé celosvetové stretnutie - Premier rendez-vous du monde à Paris

********

Najvyšší predstavitelia elektrárenských spoločností s jadrovými elektrárňami sa stretli na otvorení zasadnutia v pondelok ráno, 5. októbra 1987, v „Maison de la Chimie“, teda v Dome chémie, veľkej budove na ulici Saint-Dominique s veľkým ruchom, ktorá má rozsiahle zasadacie miestnosti, ale aj príjemné záhrady pre neformálne diskusie počas prestávok.

Lord Marshall bol nadšený účasťou. Bolo zastúpených tridsať štátov, ktorí vyslali viac ako 130 delegátov, z toho 26 z USA, z ktorých 15 boli buď prezidentmi alebo generálnymi riaditeľmi ich spoločností.

Jeden z američanov, prezident a výkonný riaditeľ spoločnosti Southern California Edison, sa nezúčastnil kvôli zemetraseniu v Los Angeles, vysvetľoval  Marshall a zavtipkoval "Povedzte mu, že si nemyslím, že je to dosť dobrá výhovorka," čím naladil kolegiálny tón zasadania. Vybrúsený a skúsený rečník  Marshall si zaslúžil svoju úlohu vedenia zasadnutia, rýchlo prešiel agendou a zároveň zabezpečil účastníkov, že už splnili jednu zo svojich dôležitých úloh tým, že mu prostredníctvom svojich listov pomohli formovať obrysy, ktoré by mohla mať nová organizácia.

Marshall sa skutočne snažil, a bol skutočne vynikajúcim predsedajúcim konferencie, kde si veľmi pomáhal svojim zmyslom pre humor. Hneď zpočiatku si získal delegátov svojim prehlásením.

"Viete, požiadali ma, aby som bol predsedom tejto schôdze a ja mám skutočne dve vynikajúce kvalifikácie, ktoré ma robia tou správnou osobou" povedal delegátom. "Prvá z nich je, že nie som Francúz a druhá, že nie som ani Američan." Sála prepukla do smiechu.

Žarty nabok, ale v tomto mal Marshall skutočne pravdu.

Jeho úlohou ako predsedajúceho, bolo vtiahnuť delegátov do vnášania rôznych, čo najširších návrhov pre budúcu svetovú organizáciu na zvýšenie jadrovej bezpečnosti. Aby uspel, radil aby vedúci predstavitelia odložili nabok politiku a sústredili sa hlavne na potreby a požiadavky energetických spoločností. "Vôbec nemusíme tráviť čas diskutovať o tom, ČI by sme mali zlepšiť spoluprácu, ale mali by sme sa sústrediť na diskusiu o tom, AKO by sme to mali urobiť."

Je to možné urobiť!, Marshall sľúbil svojmu publiku, "bez zbytočného dupľovania už existujúcich snáh a bez byrokracie", upokojoval priateľov z MAAE a zástupcov s obmedzenými finančnými prostriedkami. "Uvedomte si, pripomenul Marshall riaditeľom, že hlavná zodpovednosť za jadrovú bezpečnosť leží na nás!"  "Toto stretnutie predstavuje a nám poskytuje jedinečnú príležitosť. Dúfam, že zajtra budeme všetci odchádzať s pocitom, že sme to naplno využili. "

V skutočnosti, veľkú časť základnej práce vykonal plánovací výbor už v mesiacoch pred zasadnutím. Výbor mnohé zo svojich základných myšlienok čerpal z skúseností s INPO, ako bezpečnostnej organizácie pre jadrový priemysel a to na báze rozsiahlej histórie prevádzky JE.

Dr. Pate a Lee zdôraznili dôležitosť osobnú angažovanosť najvyšších predstaviteľov, ak by mala organizácia uspieť.

INPO tiež zdôrazňovali vážnosť a hodnotu výmeny informácií a jej systému Nuclear Network®, čo bol program podobný tomu, ktorý v západnej Európe v menšom meradle vytvoril UNIPEDE, a tiež program návštev technickej výmeny a špeciálnej pomoci a analýz správ o jadrových zariadeniach s cieľom identifikovať potenciálne budúce nehody.

INPO taktiež priniesol pre účastníkov už vytlačené publikácie, obsahujúce výkonnostné ciele a kritériá, osvedčené postupy, oblasti zaškoľovania a akreditáciu operátorov ako aj to najdôležitejšie pre lídrov INPO - periodické peer review. Ale z opatrnosti, aj keď akékoľvek nápady by mohli byť prispôsobené, a prevzaté zo skúseností INPO, nikto z plánovačov sa nasilu nepokúšal zaviesť programy INPO do celosvetovej priemyselnej skupiny.

Akýkoľvek posun dopredu by totiž musel vyplynúť z úplného súhlasu, z konsenzu úplne všetkých strán a komunikácia už pred zasadnutím by bola musela obsahovať niektoré z týchto podkladov.

Hlavným cieľom stretnutia vrcholových predstaviteľov elektrárenských spoločností s jadrovými elektrárňami, ako to bolo načrtnuté v pozvánke, bolo "definovať mechanizmus združovania, spolupráce a angažovanosti medzi jadrovými elektrárňami na celom svete a preskúmať spôsoby, ako vytvoriť takýto mechanizmus. "

Pravdou zostáva, že v čase stretnutia, boli o tom všetci presvedčení, a už takmer všetci súhlasili, že je potrebná nejaká nová priemyselná organizácia a chceli riešiť jej základnú štruktúru.

Vo svojom úvodnom prejave Marshall podporil návrhy Výboru pre plánovanie, ktoré väčšina delegátov vo veľkej miere prijala, a to - spoločnú misiu na maximalizáciu bezpečnosti a spoľahlivosti prevádzky jadrových elektrární, - zriadenie štyroch regionálnych centier a malého centrálneho koordinačného úradu , a - vymenovanie riadiaceho výboru s cieľom definovať ďaľšie konkrétne úlohy, ktoré majú vykonané.

Posledné rozhodnutie, ktoré bolo ponechané už priamo na stretnutie - bol výber názvu - mena pre organizáciu.

Asi najdôležitejším novým prvkom, ktorá by mohla pomôcť zjednotiť celosvetovú organizáciu pre jadrové elektrárne bolo vytvorenie štyroch regionálnych centier a jedného ústredného koordinačného úradu.

Už na začiatku fázy plánovania sa totiž ukázalo, že práve nejaká quassi federálna, a nie centralizovaná štruktúra bola jediným spôsobom, ako bude možno získať širokú podporu. Silná centralizovaná štruktúra (ktorá je v INPO) mala mimo USA len niekoľko prívržencov.

Ale pre zjednotenie roztriešteného priemyslu, ktorý je  - rozdelený jazykmi rôznych  prevádzkovateľov, - typmi reaktorov, - politickým systémom, - ako aj - geografickou vzdialenosťou – dávala koncepcia regionálnych centier racionálny zmysel. Bolo to značne aj preto, lebo poskytovala určitý stupeň miestnej, regionálnej kontroly a istoty aj v domácom priemysle, ktorý sa po Černobyle ocitol pod extrémne nepriateľskými útokmi vláda a protijadrových aktivistov, ktorí v skutočnosti naozaj ohrozili jeho samotnú existenciu.

Hoci jadroví operátori na celom svete akceptovali myšlienku silnej jadrovej bezpečnosti, každá regionálna kultúra - západoeurópsky, americký, východný a japonsko-čínsky blok - mala vlastnú predstavu o tom, ako by sa to malo dosiahnuť, a následne často odmietala taký prístup k bezpečnosti, ktorý presadzujú ostatné kultúry.

Plánovací výbor vyberal preto veľmi opatrne a starostlivo.

Pôvodná myšlienka týchto štyroch centier bola opať duchovným dieťaťom múdrych pánov - Andersona a Clarkeho, ktorí videli, že "potrebujeme organizáciu, v ktorej existuje určitá miera individuálnej kontroly a výberu, a chceli by sme, aby určité skupiny cítili pocit vlastníctva! Potrebovali sme aj určitú čiastkovú koordináciu, a nie iba jeden centrálny smer, pre ktorý v tom čase veľa miest na svete ešte nebolo dostatočne pripravených"spomínal Clarke.

Bez poskytnutia veľkej miery miestnej autonómie by organizácia stratila širokú podporu a mohla skolabovať už na začiatku. Preto vo svojej schéme uznali štyri geografické a kultúrne regióny jadrovej energetiky, čím vytvorili voľnú alianciu, ktorá každému regiónu v rámci širšej konfederácie poskytla autonómiu a kontrolu.

Pre najvýhodnejšie využitie rozsiahlych skúseností INPO predpokladali jedno centrum v Atlante. Výbor očakával, že hlavne americké JE budú prirodzene gravitovať k Atlante, ale samozrejme že ľubovoľné JE môžu slobodne vstúpiť aj do ktoréhokoľvek centra alebo, ak by si to vybrali, aj do viac ako jedného.

V Paríži by bolo centrum, ktoré by predstavovalo záujmy jadrových operátorov v Západnej Európe.

Moskva bola navrhnutá ako tretie centrum zastrešujúce všetky sovietske reaktory vo Východnej Európe a Sovietskom zväze.

A v Ázii by sa otvorilo centrum v Tokiu, ako uznanie, že Japonci už boli veteránmi v prevádzke jadrových elektrární a ich praktiky by mohli slúžiť ako model pre tie národy v Ázii a subkontinentu, ktorí ešte len začali budovať JE.

A bolo tiež počítané s koordinačným centrom, ale bez riadiacich, či dozorných orgánov, navrhnuté tak, aby slúžilo vo veľkej miere ako informačné stredisko. Na zabezpečenie čo najširšieho súhlasu a prijatia bolo počítané s tým, aby regionálne centrá mali určitú organizačnú autonómiu a vlastnú regionálnu autoritu.

Aj napriek tomu, že všetky JE spájal rovnaký záujem s jadrovou bezpečnosťou, regióny nemali vždy spoločné riešenie. Táto štruktúra im však zabezpečovala, že všetky strany budú mať viac či menej rovnaký hlas a v budúcnosti budú mať vhodnú mieru sojej regionálnej kontroly.

Napriek sľubnému začiatku Marshall veľmi správne (už na samom začiatku, keď mu ponúkali spoluprácu) odhadoval, že nová globálna organizácia by predsa len mohla zlyhať. Dovtedy totiž historicky, všetky známe medzinárodné priemyselné organizácie boli vytvárané ako kartely, (napríklad v diamantovom a ropnom priemysle), ktoré podporovali hlavne cenové úpravy, a nie prevádzkovú bezpečnosť.

Bolo skutočne iba málo precedensov, ktoré by mohli byť brané do úvahy, a o ktoré by sa plánovacia komisia mohla oprieť.

Všetci súhlasili, že centralizovaný organizačný model INPO by nebol vhodný, bez ohľadu na to, aké skúsenosti by mohli byť využité z jeho skúsenosti po nehode na JE TMI. Komisia síce mohla načrtnúť štruktúru, ale konečný tvar musel vyplynúť z pripomienok delegátov v Paríži a v pokračujúcich nasledujúcich diskusiách. Navyše vôbec neexistovala záruka, že toto odvetvie, ktoré vlastne dovtedy nemalo skoro vôbec žiadnu históriu spolupráce, by sa mohlo aj dohodnúť, alebo ak to aj urobí, že ju bude aj úspešne realizovať.

Rozhodujúce boli listy, ktoré vrcholoví predstavitelia napísali Marshallovi pred stretnutím, v ktorých vyjadrili svoje obavy a predložili svoje návrhy, ale zároveň (a to bolo skutočne vážne a rozhodujúce) - po prvýkrát uviedli, že jadrový priemysel by mohol komunikovať v rámci celého sveta v tom, čo Marshall nazýval "“a spirit of cooperation" - teda "duchom spolupráce"!

Marshall veľmi šikovne manažoval na stretnutí delegátov prostredníctvom širokej diskusie s nádejou, že stretnutie dosiahne to čo naznačil, a úspešne (pre spokojnosť všetkých delegátov) prehlásil, že sa už ich listy sa stali veľkou časťou jeho myslenia. "Možno sú moje návrhy príliš ambiciózne," začal svoj prejav, "ale pri tvorbe týchto návrhov odrážam práve Vaše názory, ktoré ste mi poskytli."

Všetci sa zhodli na tom, že je veľmi potrebná nová spolupráca v jadrovom priemysle, ale bez vytvorenia zbytočnej byrokracie, "ktorá by duplikovala už existujúce závazky".

Ponúkol definíciu novej organizácie, na ktorej by sa prípadne všetci mohli dohodnúť: "Maximalizovať bezpečnosť prevádzky jadrových elektrární výmenou informácií, povzbudzovaním vzájomného porovnávania sa a stimulovaním brania si dobrých príkladov medzi spoločnosťami, ktoré prevádzkujú jadrové elektrárne." Bola to definícia, o ktorej Marshall veril, že poskytuje dostatočne široké krytie, aby ponúkla niečo pre všetkých.

Privítal myšlienku vytvorenia štyroch regionálnych centier a malého centrálneho centra na koordináciu "aktivít regionálnych centier", čím zmiernil obavy z neprijateľného modelu, že ústredie bude ovládať organizáciu.

Vyzval manažérov, aby ešte predtým, ako opustia Paríž zriadili Riadiaci výbor (Steering Committee), aby tým pomohli vytvoriť organizáciu a zadať ďalšie úlohy, ktoré bude treba čím skôr vykonať.

Nakoniec ich ešte požiadal, aby sa dohodli na názve novej organizácie - "ktorý bude jasne odrážať že jadrové elektrárne pracujú spoločne".

Ku koncu prvého pracovného dňa sa v diskusiách objavovali  hlavne dve témy: - spolupráca, -  a vzájomná ochota vymieňať si informácie medzi sebou v rámci celosvetovej jadrovej komunity.

Bolo to prekvapujúce, ale bez ohľadu na rozdiely sa výkonní vrcholoví predstavitelia spoločností dohodli, že existujú spoločné ciele a že "máme spoločnú zodpovednosť ako aj povinnosť pred jadrovou komunitou", aby sme ich dosiahli!

Takmer jednomyseľne sa energetické spoločnosti zhodli, že sa musia zjednotiť v duchu zvýšenia (jadrovej) bezpečnosti.

Organizátori si však boli vedomí toho, že účasť Sovietskeho zväzu bola pre úspech rozvíjajúcej sa organizácie mimoriadne dôležitá. Počas celého prvého dňa Sovieti prejavovali podporu, ale boli zatiaľ zdržanliví vo vzťahu k budúcnosti.

S potrebou dosiahnuť nasledujúci deň pozitívny posun, zástupcovia EDF a INPO vyzvali  Marshalla, aby presvedčil vedúceho sovietskej delegácie Nikolaja Lukonina o úplne kriticky dôležitom význame účasti a podpory ZSSR. 

Marshall sa celý večer staral o ministra Lukonina veľmi starostlivo. Francúzska EDF s cieľom ukázať Paríž v jeho najlepšom svetle, sponzoroval večernú plavbu na Seine pre delegátov spoločnú s večerou. Marshall usadil Lukonina vedľa seba, a celý večer počas veľkolepého jedla s lahodnými vínami a prekrásnymi pohľadmi na mesto, tak ako to môže iba Francúzsko  a Paríž mu Marshall do toho vysvetľoval, akí sú a budú Rusi dôležití, a ako je potrebné, aby boli aktívnou súčasťou novej organizácie. Bol skutočne presvedčivý! Hovoril o nutnej potrebe regionálneho centra v Moskve, čo zaručuje ideálne riešenie pre zvýšenie bezpečnosti reaktorov vo Východnej Európe pod Sovietskym vedením.

Marshall považoval sovietsku účasť dokonca tak zásadnú, že navrhol a zároveň požiadal Lukonina, aby ustanovujúce inauguračné stretnutie organizácie v nasledujúcom roku bolo organizované práve v Moskve!

Lukonin sa usmial a prikývol, ale človek si nemohol byť istý či to bolo iba slušnosťou, pretože v tých podmienkach spoločenskej večere nabola istota jasného prekladu a stupňa porozumenia. V každom prípade si však bolo treba uvedomiť, že žiadny sovietsky minister nedosiahol svoju vysokú pozíciu iba na to, aby predčasne zdvihol svoju ruku na súhlas (niekoho, a to ešte zo Západu)! Takže aj Marshall si uvedomil, že Lukonin bude musieť pred tým, ako urobí také dôležité rozhodnutie konzultovať Moskvu.

Večera skončila bezvadne, a na konci plavby sa všetci rozlúčili v srdečnej nálade. Marshall si počinal skvele; budúcnosť teraz ležala v rukách Lukonina.

A že to nebolo márne, Lukonin jednoznačne preukázal už nasledujúci deň.

Vo svojom vystúpení pred delegátmi konferencie Lukonin vysvetlil, že aj Sovieti  "musia urobiť všetko, čo je v ich silách, aby zlepšili svoje bezpečnostné výsledky“. Pokračoval, že „Podporujeme preto vytvorenie Únie pre bezpečné využívanie jadrovej energie ", ktorej hlavnou úlohou by bolo fórum pre" výmenu skúseností z prevádzkovania jadrových elektrární. Uvedomujeme si veľmi dobre, že práve bezpečná a spoľahlivá prevádzka jadrových elektrární na celom svete nám umožní obnoviť verejnú vieru v jadrovú energiu. " Jasne však vyjadril vôľu, že „že akákoľvek nová organizácia nebude duplikovať činnosti MAAE, ale bude s ňou "úzko spolupracovať". Prehlásil, že Sovietsky zväz podporuje regionálne centrá  v organizačnej štruktúre a že by uprednostnil malé koordinačné centrum so sídlom vo Viedni.

Sovietske naliehanie na Viedeň sa počas konferencie stalo bodom o ktorom sa začali ľudia okolo Marshalla obávať, či to bude ich tvrdá podmienka, ale Lukonin túto myšlienku odmietol. "V prípade iného miesta nemáme žiadne námietky," pokračoval, nech "o jeho mieste rozhodujú experti nominovaní rôznymi krajinami“. Marshall prehlásil, že to bolo „historické prehlásenie!“.

Lukonin ubezpečil delegátov, že Sovietsky zväz bude podporovať novú úniu, a  zaručí jej vytvorenie.

- Následne s podporou Sovietskej vlády už Marshall mohol vyjadriť svoju dôveru v budúcnosť.

- Blix zase ponúkol podporu od IAEA, a

- Pate sa už od začiatku zaviazal plne podporovať za INPO, a

- EDF a UNIPEDE tiež významne prispeli s poukázaním podpory.

Iba Japonsko sa stále vyhýbalo formálnemu záväzku voči organizácii alebo založeniu japonského regionálneho centra. Vedúci japonskej delegácie, Kenichiro Matsutani, hoci podporoval túto myšlienku, nič neprehlásil, kým sa nevyjadrili zástupcovia ZSSR.

- Tesne pred koncom konferencie však Matsutani akceptoval návrh "založiť ázijské centrum v Japonsku“, ale zároveň sucho prehlásil, že „Na tento účel očakávame aktívnu spoluprácu a účasť susedných krajín. To je všetko."

Aj keď to pre mnohých nebolo jasné, čo Japonci vlastne akceptovali, Marshall bol aj s týmto obmedzeným záväzkom spokojný a vyjadril svoje potešenie.

Nejasnosť japonskej odpovede však zrejme predpovedala budúce nedorozumenia.

Historické celosvetové stretnutie vrcholových predstaviteľov elektrárenských spoločností s jadrovými elektrárňami skončilo druhý deň pred obedom.

Nepochybne sa toho podarilo veľa, aj keď nie úplne všetko čo Marshall očkával, keď manažoval ako show toto stretnutie. Hoci sa nedosiahla úplná dohoda, najdôležitejšie bolo, že všetci delegáti vrátane zástupcov sovietskeho bloku uvítali a akceptovali myšlienku širokej medzinárodnej organizácie jadrového priemyslu na zlepšenie jadrovej bezpečnosti.

Po konferencii to bol práve minister Lukonin, ktorý podčiarkol jednomyseľnosť delegátov čakajúcim novinárom, ktorí boli pozvaní na informovanie verejnosti o konaní tohto historického stretnutia.

Povedal doslova, že "Musíme použiť všetky dostupné prostriedky na zlepšenie a maximalizáciu prevádzkovej úrovne našich jadrových elektrární; musíme absolútne dosiahnuť najvyššiu úroveň spoľahlivosti a bezpečnosti. Všetci účastníci sú v tomto bode jednomyseľní. "

Táto ukážka jednoty nebola zanedbateľná.

Okrem toho sa účastníci dohodli na zriadení štyroch regionálnych centier a koordinačného centra na dosiahnutie hlavného cieľa  - jadrovej bezpečnosti.

Dr. Pate, ktorý bol čiastočne zodpovedný za úspechy INPO, pochopil a ocenil vedenie stratnutia Marshallom. "Všetci sme dlžní lordovi Marshallovi," povedal Pate delegátom, "nielen za predsedníctvo, ale aj za rozsiahle úsilie, ktorým naplánoval stretnutie a konceptualizoval, ako budeme postupovať po stretnutí. My všetci sme obdarovaní jeho záujmom a vďační jeho veľkej múdrosti. " Ďalej vyzval delegátov, aby povzbudili a podporili Marshalla, aby "slúžil ako vyšší štátnik a usmerňoval iniciatívy, ktoré budú nasledovať po tomto stretnutí".

Marshall, ktorý kedysi spočiatku nesúhlasil so svojou účasťou, bol zrazu kľúčom k úspechu organizácie. Marshall Patemu žartovne povedal, že "obzvlášť sa mi páčili poznámky, kde ste povedali, že som super chlapík." A Marshall sa tak stal neoddeliteľnou súčasťou štruktúry nového združenia.

Napriek tomu, že po jeden a pod dni úvah, ešte stále nemali podchytený názov novej organizácie, podobne ako sa ešte nedohodli ani na mieste koordinačného centra.

Delegáti sa úmyselne vyhýbali používaniu pojmu "organizácia", "Sme obzvlášť nervózni v použití tohto slova" organizácia " vysvetlil Marshall. Lebo, "aj keď je to v skutočnosti organizácia, nezobrazuje ten správny výraz a myslím si, že by sme sa nemali báť to povedať, aby sme sa nedostali k nedorozumeniu."

Iní rečníci skúšali rôzne pojmy. Blix napríklad navrhol "Utility Association", aby ho odlíšil od vládou orientovanej MAAE. Leclercq navrhol  "Svetovú federáciou jadrových zariadení", hoci používal aj výraz "združenie". Lukonin navrhol pomenovať novú organizáciu buď "Únia pre bezpečnú jadrovú energiu" alebo "Inštitút pre prevádzkovanie jadrových elektrární". Bulharský delegát zase ponúkol "Radupre organizáciu práce regionálnych centier" čím zdôraznil hlavnú prevádzkovú úlohu centier. Tento návrh však Marshalla popudil, pretože on mal stále na mysli niečo v názve také, čo by "okamžite ukazovalo obraz jadrových elektrárenských spoločností pracujúcich spoločne". Napriek tomu, že návrh Bulharska nezískal žiadnu podporu, dal do pozornosti ideu nielen tých, ktorí podporovali suverénne regionálne centrá, ale aj tých ktorí verili, že je nutná aj určitá miera centralizácie na dosiahnutie myšlienky spoločnej spolupráce. Kompromis o vytvorení štyroch samostatných centier a  koordinačného centra bol rozhodujúci pre dosiahnutie konsenzu medzi jadrovými vedúcimi pracovníkmi a vytvorením organizácie.

Napokon, rozdiely medzi centrami by odhalili slabosť akejsi konfederácie, avšak toto bola hudba budúcnosti. Bez ohľadu na úroveň dohody v októbri 1987 si takmer všetci uvedomili, že je potrebné vynaložiť značné úsilie na vylepšenie podrobností programov a riadenia ešte pred inauguračným zasadnutím naplánovaným na rok 1989.

Dá sa jednoznačne povedať, že Marshall, INPO, EDF a zamestnanci Výboru pre plánovanie dosiahli veľmi veľa. Dali dokopy viac ako 125 vrcholových riadiacich pracovníkov z jadrových elektrární a spoločností zo všetkých krajín okrem dvoch, ktoré prevádzkovali jadrové elektrárne - Rumunsko a Pakistan, ktorí žiaľ chýbali. Napriek viacerým predchádzajúcim nevraživostiam, konkurencie a aj značnými politickými nevôľami, ktoré vychádzali ešte z druhej svetovej vojny a hlavne studenej vojny sa organizátorom podarilo nielen zvolať na spoločné jednanie, ale fakticky aj vytvoriť celosvetovú skupinu jadrového priemyslu. Nič také dovtedy neexistovalo! 

Okrem toho získali aj záväzky zo strany všetkých prevádzkovateľov jadrovej energetiky, ako aj MAAE, pre toto priemyselné združenie; dokončili návrh rezolúcie stanov a poslanie budúcej organizácie; zabezpečili dohodu o usporiadaní stretnutia s cieľom oficiálne formalizovať novú celosvetovú organizáciu v nasledujúcom roku.

Na záver stretnutia Marshall načrtol ďalšie kroky, ktoré považoval za potrebné s mnohými podrobnosťami, ktoré bolo ešte treba určiť, Marshallov prehľad bol síce na jednej strane modelom neurčitosti, ale na stane druhej aj výzvou k akcii. "To čo sa chystáme urobiť, je pokúsiť sa dosiahnuť harmonizáciu medzi nami [to čo robí EDF a UNIPEDE] , to čo sa deje v INPO, a tiež to čo sa deje v Moskve a Tokiu." Marshall zdôraznil a zpakoval body, na čom sa všetci zhodli:

  • Koordinačné centrum by malo byť malé, personál by nemal byť viac ako štyri osoby.
  • Pokiaľ ide o miesto koordinačného strediska – je to buď Londýn, alebo Viedeň – rozhodne sa v budúcnosti. "Mali by sme túto záležitosť dať zatiaľ nabok, kým sa budeme poznať trochu lepšie."
  • Medzitým Marshall informoval, že sa rozhodol využiť riadiaci výbor, rozšírenú verziu plánovacej komisie a tiež malú kanceláriu INPO v Londýne, aby pripravovali nutnú prácu.
  • Na záver opakovane požiadal sovietskych a japonských delegátov o ďalšiu pomoc.

Čo sa týkalo vyjadrených obáv Východných Nemcov – týkajúce sa obmedzenia výmeny informácií a spracovania údajov so Západom, čo bolo výsledkom vtedajšieho embarga na počítačový hardvér a softvér pre štáty Východného bloku – to pochopiteľne Marshall nemohol vyriešiť, ale povedal, že by mohla pomôcť  "skupina odborníkov", nech to prešetria. Marshall ako pragmatik, hneď pochopil problém. "Myslím, že by sme vyzerali trošku bláznivo, keby sme povedali, že chceme spolupracovať na medzinárodnej scéne a potom zrazu zistíme, že sme urobili taký výber počítačov a dátového formátu, ktorý je v praxi nepoužiteľný."

Hoci (Marshall) presunul mnohé organizačné detaily do budúcnosti, vo svojej reči efektívne presvedčil takmer všetkých delegátov, že zohrali rozhodujúcu úlohu pri vývoji a plánovaní novej organizácie. Počúval a zvažoval názory prakticky všetkých delegátov. Málokedy sa na svetovej scéne stane, že sa venuje taká pozornosť každému delegátovi ako to urobil on. Jednoducho bol skvelý. Iba potvrdil to, čo sa o ňom hovorilo -  bol dokonalým lídrom v budovaní širokého konsenzu. Ako „maestro“ formoval kakofóniu názorov delegátov do rozpoznateľnej melódie. Nebolo to ešte symfónia pretože zdedil orchester, ktorý ešte nikdy spolu nehral. Ale ako prvá skúška to bolo pre budúcnosť už výborné.

Ďalšie veľmi pozitívne znamenie prišlo od ministra Lukonina.

Na záver stretnutia oznámil, že Moskva bude veľmi rada hostiť ďalšiu ustanovujúcu konferenciu. Marshall a ďalší predstavitelia zo Západu boli prekvapení, že Sovietska delegácia mohla dostať povolenie od svojich nadriadených tak rýchlo, ale boli z ich rozhodnutia stretnúť sa v Moskve samozrejme nadšení.

Ako sa to stalo, sa dozvedeli takmer až o štvrť storočia, keď Lukonin raz v kuloároch povedal, že sa rozhodol sám (!), bez toho, aby v Moskve čokoľvek niekomu povedal. "Urobil som to z vlastnej iniciatívy," povedal. "Bolo dôležité, aby sme vytvorili takúto inštitúciu."

Napriek tomu bol vśak Lukonin stále sovietskym byrokratom a také odvážne rozhodnutie potrebovalo schválenie nadriadenými. Keď sa vrátil do Moskvy, (Lukonin) hľadal oficiálnu podporu pre svoj sľub, ktorý dal pred všetkými v Paríži. Zašiel za Borisom Ščerbinom, v tom čase podpredsedom Rady ministrov ZSSR. "Všetko som mu vysvetlil a povedal:" Ak sa mýlim môžeš ma odvolať a vyhodiť", ale Ščerbin mu odpovedal:" Nie sú na to žiadne dôvody. Máš úplnú pravdu." Moje rozhodnutie bolo podporené všetkými členmi vlády ZSSR vrátane predsedu Rady ministrov Nikolaja Ryžkova. "Po jadrovej elektrárni v Černobyle“, vysvetlil Lukonin, „sa musel aj Sovietsky jadrový energetický priemysel úplne otvoriť pre vonkajší svet“.

Moskva čakala na ustanovujúce inaugarčné zasadnutie  ......

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Mistrík odstúpil z prezidentského súboja, podporil Čaputovú

Mistríkovo rozhodnutie ocenil aj prezident Kiska a tiež podporil Čaputovú.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Toto by Čaputová nemala zahodiť

Po dvadsiatich rokoch môže prvé kolo vyhrať blok mimo Smeru a HZDS.

AUTO

Prichádza malé SUV Škoda Kamiq. Aké sú naše prvé dojmy?

Zaboduje priestorom aj bohatou výbavou.


Už ste čítali?