reklama

Jadrová energia – Čo ďalej (po Černobyle)? - Príprava prvého celosvetového stretnutia.

Po Černobyľskej tragédii si profesionáli v jadrovom priemysle uvedomili že ak chcú aby jadrová energetika prežila, musia sa spojiť v rámci celého sveta. Ale to nebolo zase také jednoduché.....

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Jadrová energia – Čo ďalej po Černobyle? Príprava historicky úplne prvého celosvetového stretnutia

Po Černobyľskej tragédii si profesionáli v jadrovom priemysle uvedomili že ak chcú aby jadrová energetika prežila, musia sa v rámci celého sveta spojiť! A to zase nebolo také jednoduché.....

Cesta z Černobyľu do nájdenia súhlasných stanovísk a založenia celosvetovej asociácie prevádzkovateľov jadrových elektrární nebola vôbec jednoduchá. Bolo nutné prekonať mnoho prekážok a nielen nájsť spoločný základ, ale aj presvedčiť všetkých že to bude každému z nich na osoh.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Prvotná cesta viedla cez USA a Francúzsko.

Budova INPO v Atlante
Budova INPO v Atlante 

Počiatočný impulz na celosvetovú reakciu pochádzal z amerického Inštitútu jadrových elektrární (INPO) v Atlante (štát Georgia). Ako sme tu v bloku v staršom článku už spomenuli, INPO bolo založené v roku 1979 americkým verejnoprospešným priemyslom v dôsledku havárie na JE Three Mile Island a je mimovládnou súkromnou organizáciou, ktorá sa snaží podporiť najvyššiu úroveň bezpečnosti a spoľahlivosti prevádzky komerčných (hlavne amerických) jadrových elektrární.

INPO hneď vo svojej fáze formovania zistilo, že je veľmi ťažké prekonať neochotu priemyslu zdieľať prevádzkové informácie, najmä ak by to odhalilo akúkoľvek slabosť JE, a všeobecnú opozíciu proti prevádzkovaniu JE. Okrem toho sa to členom najprv zdalo, ako ďalšie (možno zbytočné) navýšenie kontrol, úrovne skúmania, či kontroly prevádzkovej bezpečnosti a výkonnosti nad rámec ich oficiálneho jadrového dozoru USA (US Nuclear Regulatory Commission).

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ale ako sa organizácia (INPO) formovala, preukázala sa mimoriadne prospešná hodnota partnerských hodnotení (Peer Reviews), výcvik a školenia operátorov a tiež výmena prevádzkových skúseností v prevencii nehôd a zlepšovaní výkonnosti JE. Prevádzkovatelia JE si uvedomili, že popri štátnej kontrole, ktorá má veľmi často represívny charakter, vzájomná otvorená partnerská kontrola je dôležitým prostriedkom pre odhalenie slabých miest na všetkých stupňoch života a prevádzky elektrárne, lebo je založená (a to je mimoriadne dôležité) na vzájomnej dôvere a zachovávaní dôvernosti zistených problémov, ktoré je možné odstrániť a popri tom aj neadresne s nimi zoznámiť ostatných prevádzkovateľov - kolegov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Väčšina amerických energetických spoločností prevádzkujúcich JE prišla na to, že byť členom INPO je vlastne veľmi dobrá investícia. Do roku 1986 sa už tento koncept samokontroly a zlepšovania ukázal tak význačne účinný že získal širokú podporu nielen zo strany jadrového priemyselného odvetvia, ale aj od samotného jadrového dozoru USA. Vysokí predstavitelia INPO, vedení predsedom a generálnym riaditeľom Dr Zackom T. Patem (ktorý bol mimochodom kedysi osobným asistentom a blízkym spolupracovníkom nám už známeho amerického admirála Rickovera, „otca jadrovej americkej flotily“), a prezidentom Williamom S. Lee III (na obrázku vľavo) okamžite rozpoznali historické paralely medzi haváriami na JE Three Mile Island a JE Černobyľ a verili, že model INPO, alebo jeho modifikovaná verzia by mohli byť uplatniteľné aj na globálnej celosvetovej úrovni.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nebolo to však vôbec jednoduché! Veď ešte len nedávno zúrila naplno Studená vojna medzi Východom a Západom.

INPO však už malo svoje vlastné určité skúsenosti.

V podstate dosť krátko po svojom založení INPO preskúmalo možné pričlenenie aj zahraničných (neamerických energetických spoločností) pod svoje krídla, a dúfali, že využiju ešte viac a efektívnejšie svoje operačné znalosti a skúsenosti práve aj prostredníctvom programu medzinárodných účastníkov.

Prvou zahraničnou spoločnosťou, ktorá sa pripojila k INPO, bola francúzska spoločnosť Électricité de France (EDF) v apríli 1981. A do konca roka 1983 program medzinárodných účastníkov INPO (IPP) už zahŕňal jadrové elektrárne z 15 krajín v Severnej Amerike, Európe a Ázii, ktoré tvorili až polovicu svetových jadrových operátorov mimo Sovietskeho bloku.

Preto sa veľmi skoro po havárii v JE Černobyľ, už máji 1986 (!) správna rada INPO rozhodla vytvoriť dve skupiny - jednu z predstavenstva INPO a druhú z IPP - na preskúmanie, ako najlepšie reagovať na Černobyl.

Dr. Zack Pate
Dr. Zack Pate 

Dr. Pate požiadal Billa Leeho, ktorý bol pri vytváraní INPO a predsedal správnej rade, aby zvážila vhodnú reakciu na Černobyľ. Lee zase veril, že riešením by mohlo byť otvorenie IPP pre všetkých a jeho výbor sa snažil nejakým spôsobom prispôsobiť možnosť prilákania ďalších zahraničných prevádzkovateľov jadrových elektrárni do INPO. Ale Pate si však vôbec nebol istý, či sa európski alebo ázijskí operátori pripoja k tejto iniciatíve (pod vedením USA). Ako sa neskôr ukázalo, jeho postoj bol veľmi prezieravý, a na úspech bolo potrebné použiť „istý psychologický trik“. Dr. Pate preto požiadal Stanleyho J Andersona, amerického Rear-Admirála na dôchodku, ktorý viedol medzinárodný program INPO, aby spolupracoval s novým predsedom IPP Andrewom Clarkom z Veľkej Británie (CEGB) ako aj s predchádzajúcim predsedom IPP Thomasom Eckeredom, Švédom, ktorý sa práve pripojil k INPO s jasnou konkrétnou úlohou - otvoriť kanceláriu INPO v Londýne, vytvoriť medzinárodný poradný výbor pre účastníkov (IPAC) a preskúmať ďalšie možnosti.

Pre uľahčenie a plnenie zadanej úlohy si Clarke a Eckered si najali dalsich troch členov IPP - Juana Eibenschutza, riaditeľa mexickej komisie Federal de Electricidad (CFE) a podpredsedu IPAC; - Borisa Saitcevskijho, ktorý bol zástupcom spoločnosti EDF na Medzinárodnej únii výrobcov a distribútorov energií - európskej aliancie (UNIPEDE), a - H Chua z Tchaj-wanskej energetickej spoločnosti, aby im poskytli širokú škálu názorov z celosvetového hľadiska. 

Eibenschutz, ktorý bol dobre známy v medzinárodnom spoločenstve, pochádzal síce z relatívne „malého jadrového programu“. Ale to bola jeho veľká výhoda, pretože jeho úlohou bolo práve zdôrazniť, že akákoľvek nová (aj malá) organizácia môže byť užitočná, že to nie je "len pre veľkých hráčov", a teda aj pre malé jadrové programy po celom svete a že by mali podporovať iniciatívu.

Saitcevskyj, (malý a drsný chlap, ktorý neváhal uraziť iných v Plánovacom výbore IPP tým, že presadzoval tvrdo aj svoje osobné názory a ambície), bol užitočný pre svoje personálne spojenia (jeho predkovia, ako vidieť aj podľa priezviska pochádzali zo Sovietskeho zväzu) smerom na ZSSR.

Ale Chu, ako sa skoro ukázalo, bol žiaľ vážne chorý a umrel skôr, ako výbor predložil svoje odporúčanie.

Eckered bol hlboko presvedčený o vážnosti záväzku INPO v podpore medzinárodnej spolupráce. Clarkova skupina sa však postavila proti Leeovej a to s odôvodnením (vlastne inými slovami potvrdením obáv Dr Pateho), že tie energetické spoločnosti, ktoré sa ešte nezapojili do spolupráce s INPO, to už pravdepodobne ani neurobia, a to "jednoducho z akéhokoľvek dôvodu, alebo priamo povedané, práve preto, že nechcú s Američanmi vôbec spolupracovať, resp. byť nimi dokonca vedení (inými slovami ovládaní.)" Stručne povedané, záver bol, že to nemôže existovať na jednoduchom rozšírení INPO, ani vytvorení medzinárodného INPO!

Nesmie a nemôže to byť iba americká organizácia! Musel existovať iný medzinárodnejší prístup, ktorý však bolo treba najprv nájsť. Lee a jeho podvýbor nakoniec ustúpili a súhlasili.

Výsledkom týchto a ďalších diskusií bolo zorganizovať stretnutie medzinárodných riadiacich pracovníkov v oblasti jadrových technológií (INUEM) niekde inde, než v USA, aby sa "zaoberali metódami zlepšovania spolupráce medzi jadrovými prevádzkovými organizáciami na celom svete".

Rozhodnutie v USA úzko súviselo v tom čase so súbežnými diskusiami v Paríži.

Pierre Delaporte
Pierre Delaporte 

EDF, energetický gigant s najväčšou úrovňou výroby elektrickej energie z jadrových elektrární, bol značne otrasený haváriou v Černobyle a diskutoval o možnostiach reakcie aj bez toho, aby sa usiloval o jednotný medzinárodný postup. Pierre Tanguy, zástupca spoločnosti EDF v spoločnosti IPAC, informoval o rozhovoroch v Atlante a o možnosti sponzorovania stretnutia v Paríži. 

Remy Carle
Remy Carle 

Vedúci predstavitelia, vrátane predsedu EDF Pierra Delaporte, zástupcu riaditeľa Rémy Carle a Jacquesa Leclercqa, výkonného viceprezidenta pre výrobu a prenos, nielen prijali túto myšlienku, ale čoskoro ju vnímali ako svoju vlastnú. Na jeseň roku 1986 sa preto následne Leclercq stretol s Pateom a zmienil sa o myšlienke zorganizovania stretnutia v EDF v Paríži. Pate nemohol byť viac potešený. 

Medzi oboma stranami bol prijatý všeobecný akčný plán na stretnutie svetových spoločností prevádzkujúcich jadrové elektrárne na úrovni riaditeľov v Paríži v nasledujúcom roku.

Pierre Tanguy
Pierre Tanguy 

Paríž mal okrem toho, že je jedným z najatraktívnejších miest na svete, niekoľko ďalších výhod. Letecké spojenie je pohodlné z drvivej väčšiny častí sveta. A asi by bolo ťažšie nájsť menej neutrálne miesto kdekoľvek inde v Európe ako toto miesto prijateľné aj pre Sovietov, ktorých účasť každý považoval za úplne nevyhnutnú pre úspech budúcej organizácie.

A EDF sa okrem toho ponúkla že pokryje úplne všetky náklady na stretnutie! 

Táto ponuka bola rozhodujúca, pretože umožnila organizátorom pozvať ľudí z celého sveta bez toho, aby museli čokoľvek platiť, či ubytovanie ako aj cestovné výdavky, čím bolo oveľa pravdepodobnejšie, že sa všetci pozvaní zúčastnia. INPO prisľúbilo pomoc s personálom a inými zdrojmi organizovať stretnutie, ale inak chcelo zostať v pozadí. Plánovacia skupina pripravila text „dohody“.

Cieľom stretnutia bolo, aby pre jadrový priemysel, ktorý havária v Černobyle smrteľne ohrozila, mohli prevádzkovatelia JE vytvoriť usmernenia na obnovenie dôvery v komerčné využívanie jadrovej energie a umožnenie oživenia priemyslu tým, že vytvoria novú organizačnú štruktúru, ktorá umožní novú éru jadra, silne podporenú na úrovni medzinárodnej spolupráce. Aby však výrobcovia jadrového priemyslu a prevádzkovatelia JE mohli „vstať z popola“ po katastrofe, museli by sa poučiť z oboch (dovtedy najväčších) havárií na JE Three Mile a Černobyl, a zaviesť reformy potrebné na to, aby sa jadrová energia stala bezpečnejšou a prijateľnejšou na celom svete. 

Bolo to symbolické - Paríž, ktorý je tiež nazývaný aj ako „mesto svetla“, mal hostiť tých, ktorí na celom svete vyrábajú elektrickú energiu, ktorá pomáha osvetľovať množstvo veľkomiest po celom svete.

Nebolo to však zas také jednoduché. Veď organizátori čelili aj veľkému problému, ako je dlhodobé plánovanie stretnutia najvyšších svetových riadiacich pracovníkov v oblasti jadrovej energie, ktorí majú svoje diáre plné organizovaných stretnutí už na roky dopredu. Práve z tohto dôvodu, že výkonní pracovníci sú príliš zaneprázdnení, aby trávili veľa času na stretnutí, (a to aj v Paríži), naplánovali iba dva dni rokovaní (zasadnutí), aby to bolo reálne. Znamenalo by to však, že väčšina rozhodnutí mala byť dosiahnutá konsenzom o širšom akčnom pláne ešte pred tým ako sa delegáti všetci stretnú, aby sa mohlo pokročiť k novej organizácii. A to bol dalsi problém, veď v tom čase v tomto odvetví, ktoré dovtedy veľmi zriedka podporovalo komunikáciu alebo spoluprácu, neexistoval ešte ani žiadny jediny globálny zoznam úplne všetkých organizácií prevádzkujúcich jadrové elektrárne na svete!

Ďalším problémom bola identifikácia tých pravých správnych vedúcich manažérov. Hoci vedúci pracovníci v jadrovej energetike v Severnej Amerike, Západnej Európe a tých krajinách, ktoré sa pripojili k IPAC, mohli byť v podstate celkom ľahko identifikovateľní, existovali veľké rozdiely, pokiaľ ide o identifikáciu jednotlivcov v Latinskej Amerike, Východnej Európe a častiach Ázie. Nielenže organizátori nevedeli v niektorých prípadoch, ktorá entita prevádzkuje tie ktoré jadrové elektrárne vo svete, nevedeli ani mená vrcholných, či špičkových výkonných manažérov, o ktorých stáli, aby sa zúčastnili na stretnutí v Paríži. Jeden z organizátorov v tom čase spomínal, že "nevedeli sme, vo viac ako polovici prípadov prevádzkovateľov jadrových elektrární na svete, komu vôbec mám vlastne napísať." A tak začala ťažká práca s cieľom určiť, kto by mal byť do Paríža pozvaný. Našťastie personál plánovacieho výboru na organizáciu stretnutia v Paríži z INPO mal dostatočné skúsenosti „ako na to“, boli silne motivovaní, a aj finančná podpora pomohla aby sa to podarilo.

Rear Admiral
Rear Admiral  

Dr. Pate pridelil úlohu Andersonovi, riaditeľovi medzinárodných operácií v INPO, vrátane IPAC, aby tento proces začal. Anderson, hoci bol Rear-Admirál (na dôchodku), bol mierny, tichý a veľmi kultivovaný muž. Ako o ňom povedal jeden jeho kolega "Ak ste ho videli v dave, mohli by ste si ho ľahko nevšimnúť." Ale tento prvý pohľad bol veľmi klamlivý. Bol to muž činu, jeho spôsoby boli veľmi efektívne a účinné. "On nikdy nekričal, pretože nikdy nepotreboval kričať“. Ak Stan (Anderson) niečo povedal, ľudia počúvali. Jeho slovo malo váhu a bolo autoritou. Anderson bol veľmi dôležitý pre fungovanie Plánovacieho výboru.

Anderson si vzal na pomoc k sebe Georga Hutchersona, absolventa americkej námornej akadémie a bývalého dôstojníka z atómovej ponorky, aby svojim kolegom mohol odovzdávať aj praktické technické znalosti. Ten bol rodákom z Richmondu vo Virgínii, a po tom, ako opustil námorníctvo pracoval na vládnych jadrových zariadeniach v západnej časti USA a svoju prácu v INPO videl ako príležitosť a spôsob, ako sa vrátiť späť na Východ. Koncom roku 1986 sa Hutcherson presťahoval do Atlanty, a jeho prvou úlohou bolo vytipovať mená prevádzkovateľov, ktorí mali byť pozvaní z východnej Európy. Čoskoro sa pridal k Thomasovi Eckeredovi (tiež členovi Plánovacieho výboru), ktorý sa v januári 1987 presťahoval už do Londýna a otvoril tam kanceláriu INPO. Toto nové (Európske) zastupiteľské mini-centrum INPO poskytovalo ďalšiu podporu pre nadchádzajúcu organizačnú schôdzu v Paríži. Počas prvých mesiacov bola kancelária umiestnená na prízemí domu kde aj bývali, a kvôli štrajkom komunikačných pracovníkov nemali niekoľko mesiacov dokonca ani žiadny telefón a iba vo večerných hodinách (keď bolo v USA ráno) telefonovali z niekoľkých okolitých typických Londýnskych červených telefónnych kabín do USA. Nakoniec problém vyriešili zakúpením jedného z prvých mobilných telefónov, ktoré sa vtedy objavili. Po niekoľkých mesiacoch sa zastúpenie INPO presťahovalo do Kensingtonu, Chelsea Chambers č.262a na Fulham Road.

Chelsea Chambers
Chelsea Chambers 

Bola to bývalá budova cirkevnej správy, prestavaná švédskou spoločnosťou na malé kancelárie. INPO z nich obsadila dve, kde s kolegami iných organizácií zdieľali spoločne nielen fax ale aj sekretárku. Nový prenajatý priestor mal však už telefónne linky a čoskoro aj prístup k verejnej dátovej sieti.

Thomas Eckered bol pôvodom letecký inžinier a pracoval predtým u švédskeho výrobcu lietadiel Saab. Ovládal niekoľko jazykov a opustil Saab pre švédsku diplomatickú zahraničnú službu v Organizácii pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) v Paríži, kde pracoval s množstvom európskych spoločností. Toto bolo vhodné podhubie, ktoré zahŕňalo jazykové a diplomatické zručnosti a v INPO uverili, že je to ten správny muž, práve potrebný pre úlohu, ktorá pred nimi stála. Nemýlili sa. Vzhľadom k tomu, že letecký a jadrový priemysel majú k sebe v mnohom veľmi blízko, bol Eckered osobne presvedčený o správnosti presadzovania jadrovej bezpečnosti. Vychádzalo to z toho, že po havárii na JE Three Mile Island aj sami Švédi doma vytvorili svoju organizáciu podobnú INPO, ktorú nazvali RKS, kde presadzovali spoluprácu prevádzkovateľov jadrových zariadení. A ako riaditeľ RKS Eckered aktívne presadzoval pripojenie k IPAC. Koncom roka 1986 sa však RKS spojila s inou organizáciou a Eckereda v podstate vyhodili, a dočasne sa ocitol bez práce. A vtedy Dr. Pate využil túto príležitosť pre zamestnanie Eckereda v novo otvorenej kancelárii INPO v Európe. On bol jediný neamerický zamestnanec INPO a veril, že jeho pôsobenie v Londýne bolo vždy určené ako podpora pre medzinárodné koordinačné centrum. V lete 1987 Hutcherson, (ktorý ešte pracoval v plánovacom výbore z Atlanty), už bol na ceste do Londýna, aby sa pripojil k tímu.

Treťou osobou veľmi dôležitou pre plánovací výbor bol Andrew Clarke, ktorý nastúpil po Eckeredovi ako predseda IPAC. Ako sme už spomenuli, práve Clarke pomohol pri formovaní smerovania, keď pracovná skupina INPO prijala jeho koncepciu ako novú medzinárodnú organizáciu, a nie iba ako rozšírené INPO. Clarke bol rodený Londýnčan, narodený v r. 1945, keď vojna v Európe končila. Clarke bol mimoradne nadaný, s rýchlym úsudkom, artikulovaným jazykom a mal organizačný talent. Bol aj výborným psychológom. Vyštudoval aplikovanú matematiku na Cambridge University a nastúpil do Britskej CEGB (Central Electricity Generating Board), Centrálnej Elektrárenskej Rady, ktorá bola vytvorená ešte v roku 1957 pre energetické zásobovanie Anglicka a Walesu. V januári 1987 už Clarke predsedal prvému stretnutiu plánovacej komisie v Londýne. Pre INPO bol úplne ideálnou voľbou – výborne a efektívne riadil stretnutia. A jeho šéf, výkonný riaditeľ CEGB Lord Walter Marshall (ešte sa k nemu vrátime), podporil myšlienku medzinárodnej organizácie a umožnil Clarkovi, aby sa tomu venoval.

Všetci traja, Hutcherson, Eckered a Clarke usilovne pracovali niekoľko mesiacov na plánovaní stretnutia v Paríži. S pomocou INPO, UNIPEDE, Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu (MAAE) a britských veľvyslanectiev na celom svete sa im nakoniec podarilo zostaviť zoznam (pozvaných) najdôležitejších vedúcich pracovníkov jadrových operátorov z 31 krajín.

Prvoradým kľúčovým momentom k úspešnému vytvoreniu novo navrhovanej organizácie bolo presvedčiť všetkých svetových prevádzkovateľov jadrovej energetiky, aby sa zasadnutia v Paríži určite zúčastnili! Znamenalo to však odložiť nabok národné a medzištátne súperenie a dovtedajšiu nedôveru k dosiahnutie spoločného cieľa, ktoré by priniesol všetkým zúčastnením v budúcnosti spoločný úžitok!

Lenže v skutočnosti bolo viacero európskych jadrových prevádzkovateľov s INPO nespokojných, (čiastočne preto, že bolo americké) a čiastočne preto, lebo verili, že americké normy nie sú dostatočne náročné, a že jadrové elektrárne v západnej Európe fungujú efektívnejšie a bezpečnejšie ako JE v USA. Okrem toho, že sa bránili Američanom, ako si spomenul jeden z účastníkov, "medzi ostatnými európskymi energetickými spoločnosťami a spoločnosťou EDF, ktorú považovali za agresívnu, existovala veľká konkurencia", a teda brali to tak, že "Ak EDF hovorí, že je to správne, tak to musí byť vlastne nesprávne“! Museli sme to prekonať. " A okrem riešenia vzájomnej žiarlivosti a nepriateľstva medzi západnými prevádzkovateľmi chceli budovať novú životaschopnú organizáciu, kde nutne museli zabezpečiť účasť aj vedúcich predstaviteľov ZSSR a japonských jadrových elektrární. Z dôvodu Černobyľa bola sovietska účasť samozrejme absolútne rozhodujúca pre úspech akejkoľvek medzinárodnej spoločnosti pre jadrovú bezpečnosť. Okrem toho, že bol zvyšok sveta znepokojený rozdielmi medzi RBMK a západnými JE, bola reakcia Európy viac kritickejšia ako konštruktívna, pretože o novo hlásanej Glasnosti v ZSSR stále nebolo isté ako dopadne. A ako Clarke spomínal, "vôbec nebolo zrejmé, či to Rusi akceptujú a vstúpia do organizácie založenej Západom, a či to vôbec bude fungovať".

To isté platilo pre Japoncov. Pred haváriou v Černobyle sa japonské jadrové elektrárne nezúčastňovali v žiadnej medzinárodnej organizácii. Po vytvorení japonského Centrálneho výskumného inštitútu pre energetiku (CRIEPI), modelovaného na Inštitúte pre výskum elektrickej energie v USA, Japonci síce vstúpili aj do IPP, určili si aj inžiniera pre prácu v INPO a poslali svojho zástupcu do IPAC, ale zostalo to viac menej formálne, bez akejkoľvek skutočne hlbšej medzinárodnej angažovanosti.

Na druhej strane bolo INPO s tradíciou, kde JE už boli súčasťou ich reťaze, ktorá však bola len taká silná ako jej najslabší článok, takže sa rýchlo usilovalo o dialóg so Sovietskym zväzom. Čoskoro po Černobyle začali predstavitelia INPO diskutovať so sovietskymi predstaviteľmi o možnosti pripojiť sa k organizácii INPO, alebo aby zlepšili bezpečnosť jadrových reaktorov. 

Akademik Velichov
Akademik Velichov 

V novembri 1986 predstavitelia INPO Bill Lee a Stan Anderson odcestovali do Ríma, kde sa stretli s profesorom Evgenijom Velichovom, známym sovietskym fyzikom, ktorý neskôr viedol Kurčatovský inštitút, a stal sa aj šéfom Ruskej Akadémie vied, ale žiaľ z tohto stretnutia sa nič nové nepodarilo presadiť. Preto sa na úlohu „presviedčania Sovietov“ Londýnska plánovacia skupina rozhodla vyhnúť priamej angažovanosti Američanov a priblížiť sa k sovietskym predstaviteľom ináč, a to prostredníctvom dvoch európskych organizácií, s ktorými boli oboznámení a v kontakte, MAAE a UNIPEDE.

Napriek tomu, že hlavná aktivita MAAE sa týka nešírenia jadrových zbraní, ďalšia, aj keď menšia funkcia je oblasť inšpekcií jadrových elektrární na celom svete prostredníctvom programu OSART. V tom čase MAAE ročne robila priemerne dve návštevy (kontroly} OSART, a Sovieti spolupracovali s MAAE veľmi dobre a boli s jej kontrolu spokojní, a preto bolo pre plánovací výbor úlohou presvedčiť aby aj MAAE podporila navrhovanú iniciatívu.

Lenže, práve jedna z prirodzených prekážok mohli byť {a aj boli} vedúci zamestnanci MAAE (IAEA), z ktorých viacerí od začiatku považovali myšlienku novej medzinárodnej organizácie za svoje ohrozenie a postavili sa proti nej. Aby získali dôveryhodnosť rokovať so sovietskymi krajinami a zároveň ubezpečiť MAAE, že novo vytváraná organizácia nebude ohrozovať operácie MAAE, a nebude ani jej konkurentom, Eckered a Clarke odišli do Viedne, aby sa porozprávali s generálnym riaditeľom MAAE Dr. Hansom Blixom. 

Hans Blinx
Hans Blinx 

Eckered sa osobne poznal s Blixom, ešte z čias, keď bol Blix švédskym ministrom zahraničných vecí a keď so svojej stranou podporil jadrovú energiu vo Švédsku aj po nehode TMI. Okrem toho bol Blix prvý predstaviteľ Západu, ktorý bol pozvaný do Černobyľu a osobne videl dopad a rozsah škôd. 

Na rozdiel od svojich zamestnancov, Blix okamžite videl výhody novej medzinárodnej organizácie. 

Povedal Eckeredovi a Clarkovi, že nemá síce prostriedky na rozšírenie programu OSART a je nepravdepodobné, že mu to v budúcnosti podarí. "Ale ak by to mohli elektrárenské spoločnosti urobiť samé, a my by sme mohli mať (potom) k výsledkom (aspoň) nejaký čiastočný prístup" povedal, "budem môcť povedať medzinárodnému spoločenstvu, a presvedčiť ich, že podporujeme túto užitočnú činnosť." Na tomto základe sa Blix (a MAAE) stali dôležitými spojencami a ich súhlas zmiernilo obavy o účasti zo strany Sovietskeho zväzu.

UNIPEDE tiež ponúkol Rusom otvorené dvere. So sídlom v Paríži UNIPEDE, predovšetkým vyvíjal činnosť na zdieľanie informácií, využívajúc svoje členstvo v dodávateľskom reťazci elektrickej energie v celej Európe a Ázii a nedávno pritiahla záujem aj prevádzkovateľov jadrovej energie čiastočne kvôli svojmu vzťahu s EDF. Práve ich zástupca a riaditeľ jej riadiaceho výboru bol (už tu spomínaný) Boris Saitcevskij, ktorého rodina emigrovala zo Sovietskeho zväzu do Francúzska pred mnohými rokmi. Saitcevskij hovoril plynule rusky a vybudoval si silné väzby na sovietov prostredníctvom UNIPEDE; a teraz zase často dochádzal do Londýna pomôcť so sovietskymi konexiami.

No a na usporiadanie vzťahov s predstaviteľmi japonských vedúcich pracovníkov sa organizátori domnievali, že identifikovali toho pravého, kto by to mohol urobiť – a to bol lord Walter Marshall z Goringu, šéf Britskej CEGB a muž s medzinárodným postavením v oblasti jadrovej energie.

Lord Marshall of Goering
Lord Marshall of Goering 

Marshall bol vysoko uznávaným a široko známym jadrovým vedcom, ktorý slúžil ako predseda AEA UK, kde sa v tejto funkcii spriatelil s mnohými vrcholovými predstaviteľmi japonskej jadrovej komunity. Jeho názor mal v Japonsku veľký vplyv. Japonci veľmi rešpektovali Marshallov intelekt, technické znalosti a vedecké úspechy a primerane tomu s ním aj zaobchádzali. Raz povedal položartom-polovážne svojmu poradcovi, že "so mnou zaobchádzajú v Japonsku tak, ako by som chcel, aby so mnou mali zaobchádzať doma." 

Ale keď ho Clarke oslovil, a navrhol mu by sa aj osobne zapojil do novej medzinárodnej organizácie, Marshall odmietol.

Odpovedal, že môže podporiť tento koncept, ale pochopil aké ťažkosti sú súvisiace s vytváraním a fungovaním novej medzinárodnej organizácie. Podľa jeho vnímania sa nechcel osobne angažovať v niečom, o čom si myslel, že by mohlo zlyhať. Na naliehanie Dr. Pateho a Leeho z INPO, ktorí si uvedomovali, že žiadny Američan (v tom čase) nemôže viesť novo vytváranú medzinárodnú organizáciu (aby sa to podarilo), sa Clarke opätovne vrátil k Marshallovi, a požiadal ho, aby predsedal na stretnutí v Paríži. 

Marshall opäť odpovedal, že nechce byť spojený s niečím, čo je odsúdené na zlyhanie.

"Som z toho trochu sklamaný," odpovedal mu Clarke, a pokračoval "Čo im poviem všetkým tým ľuďom z Ameriky, z Francúzska, a aj z Japonska, ktorí povedali, že Vy ste tá jediná osoba na svete, ktorá by to mohla doviesť k úspechu? No čo sa dá robiť? Budem sa musieť vrátiť a povedať im všetkým, že to nechcete..... " 

Takáto odozva sa však zrejme priamo dotkla Marshallovho ega, pretože na to (ako Clarke spomína) zareagoval: "Tak teda, ak si naozaj všetci myslia, že som jediný, kto by to mal urobiť, asi by som to potom naozaj mal urobiť ja, či nie?" S Marshallovou účasťou by to Japonci pravdepodobne akceptovali a zúčastnili sa. Usporiadatelia dúfali, že keď bude viesť stretnutie, taká osobnosť, akou Marshall skutočne bol, s medzinárodnou prestížou a slávou, že už jeho samotné meno môže prilákať aj ostatných účastníkov najvyššej úrovne.

Koncom marca 1987 dostali vedúci pracovníci jadrových zariadení na celom svete vo viac ako 30 krajinách pozvánky na konferenciu v Paríži. Pomocou spojenia MAAE a UNIPEDE s cieľom vtiahnuť aj teritórium Sovietskeho vplyvu na stretnutie v Paríži boli pozvánky podpísané Clarkom a a aj Saitcevským, ktorí zastupovali IPAC a UNIPEDE / EDF.

Clarke bol s výsledkami spokojný - Marshall bude predsedať, Blix bude rečniť a EDF to všetko zaplatí!

Listy boli adresované a poslané všetkým prevádzkovateľom jadrových elektrární, a takmer všetci aj odpovedali.

V júni poslal Marshall všetkým pozvaným druhý osobný list, opisujúc, ako vedúci predstavitelia môžu pracovať spoločne a požiadal ich o akékoľvek nápady, ktorými chcú prispieť. Odpoveď bola podľa Marshalla "veľmi pozitívna, ako jasná známka toho, že je na túto schôdzku vybraný správny čas a tiež jasný signál, že existuje všeobecné želanie založiť novú organizáciu." Mal pravdu v oboch prípadoch. 

Napriek tomu sa ešte objavilo pár problémov. Šéf juhoafrickej jadrovej spoločnosti Eskom - Ian McRae, nemohol cestovať na juhoafrický pas kvôli reakcii ostatných štátov na politiku apartheidu tejto krajiny. Nakoniec to vyriešili tak, že McRae bude cestovať na stretnutie na svoj britský pas, ale počas konferencie nemôže vystúpiť. Druhý problém sa týkal Číny a Taiwanu. Ako podmienku účasti Číňania trvali na tom, aby bol Taiwan uvedený ako „Taiwan, Čína“ - nielen ako „Taiwan“. Bolo to preto, že Francúzi chceli, aby mali účastníci svoje národné vlajky pred ich miestami. Organizátori vyriešili túto dilemu tým, že povedali, že ide stretnutie o vedúcich predstaviteľov spoločností a nie Štátov, takže Taiwan Power a Čínska národná jadrová spoločnosť súhlasili s účasťou ako elektrárenské spoločnosti, a nie ako štátne spoločnosti. A myšlienka vlajok na stoloch bola v tichosti urýchlene zabudnutá.......

Minister N. Lukonin
Minister N. Lukonin 

Najzávažnejším problémom (ako sa aj čakalo) však bola účasť Sovietov, ktorí na pozvanie (zatiaľ, vôbec) neodpovedali. 

Východné Nemecko, Československo a Bulharsko svorne ako verní druhovia ZSSR oznámili Clarkovi, že sa nezúčastnia, a Sovieti stále mlčali. 

Nakoniec iba asi tri týždne predtým, ako sa všetci vedúci predstavitelia jadrových elektrárenských spoločností vo svete zhromaždili v Paríži, Saitcevskyj telefonoval a povedal, že delegácia vedená Nikolajom Lukoninom, sovietskym ministrom jadrovej energetiky, sa zúčastní a s potešením na stretnutí aj vystúpi. 

A východní Nemci, Bulhari a Čechoslováci opäť „zrazili opätky“ a prehlásili, že prídu tiež.

S veľkým úľavou sa komisia ponáhľala vymenovať nového rečníka v programe.

Všetko bolo pripravené, Paríž čakal.....

A o zasadnutí sa dozviete v novom článku nabudúce.....

Marian Nanias

Marian Nanias

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  236
  •  | 
  • Páči sa:  482x

Jadrovy inzinier ktory prezil cely svoj profesionalny zivot v jadrovej energetike na roznych pracovnych postoch, od prevadzkovania jadrovej elektrarne az po ovplyvnovanie energetickej politiky na urovni EU. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu