Jadrová energia – Prísne tajný, strategický energetický objekt v Tatrách

Autor: Marian Nanias | 8.9.2018 o 6:25 | Karma článku: 5,57 | Prečítané:  2133x

To že v Prahe bol centrálny energetický dispečing bývalej CDO je vcelku známe. Ale to že existoval aj záložný dispečing na prípad vojny je známe už asi menej, ak vôbec.

Jadrová energia – Prísne tajný, strategický energetický objekt v Tatrách

To že v Prahe bol centrálny energetický dispečing bývalej CDO je vcelku známe. Ale to že existoval aj záložný na prípad vojny je známe už asi menej, ak vôbec.

Je všeobecne známe (dnes už historicky), že RVHP - Rada vzájomnej hospodárskej pomoci bola hospodárskym zoskupením socialistických krajín a jej pôvodný cieľ bola pomoc v rozvoji členských štátov. Samozrejme, že zároveň bola aj nástrojom k presadeniu strategických záujmov  ZSSR a k riešeniu problémov spojených s plánovaným hospodárstvom. Malo to viesť k urýchleniu hospodárskeho a technického pokroku, k zvýšeniu  produktivity práce a vzostupu životnej úrovne. Všetko malo fungovať na princípe rovnosti. Zaostalejšie krajiny využívali pomoc vyspelejších, a žili tak v podstate na ich úkor.

Československo patrilo medzi zakladajúcich členov, ktorí RVHP založili v r. 1949 v Moskve. Koncom 50. rokov bola stále viac presadzovaná úzka spolupráca v oblasti výroby, a RVHP dala podnet k vybudovaniu viacerých strategických stavieb ako aj k vzájomnému prepojeniu energetických sústav.

Prvé kroky medzinárodnej spolupráce v elektro-energetike - linky 100 a 220 kV:

Prvá paralelná spolupráca elektrizačnej sústavy Slovenska (v rámci elektrizačnej sústavy ČSR) sa uskutočnila s elektrizačnou sústavou Maďarska v r.1952 na úrovni sietí 110 kV Nové Zámky - Kisigmánd. V r.1954 sa zahájila prevádzka 2x100 kV Bystričany - Vác. Na základe zvyšujúcich sa nárokov na medzinárodnú spoluprácu a tranzit elektrickej energie bolo v r.1954 vedenie Bystričany - Vác predĺžené do 220 kV rozvodne Zugló a prepojené na 220 kV sústavu.

V rámci rozvoja spolupráce medzi elektrizačnými sústavami jednotlivých štátov boli prepojené 220 kV vedeniami elektrizačné sústavy Poľska, bývalej ČSR a vtedajšej NDR. Prepojenie sústav vedeniami 220 kV bolo v r.1963 rozšírené o väzbu na bývalý ZSSR (Lemešany - Mukačevo).

Prepojená energetická sústava (PES) a Centrálna dispečerská organizácia (CDO)

Vzájomné vzťahy v dodávkach elektrickej energie a prevádzke prepojených sústav riešili jednotlivé štátne dispečingy najprv dvojstrannými dohodami. Rozširovaním prepojenej sústavy a nárastom objemu výmen si prevádzkové režimy však vynútili potrebu spoločného riadiaceho orgánu prepojenej energetickej sústavy (PES).

Preto po dohode v rade RVHP uzatvorili zúčastnené štáty 25 februára 1962 Centrálnu dispečerskú organizáciu (CDO) so sídlom v Prahe. 

CDO bola účelová organizácia členských štátov. Činnosť CDO pozostávala v sledovaní dodržiavania dvojstranných dohôd v dodávkach elektriny a dodržiavaní výsledného salda na území jednotlivých štátov. Sledovala toky tranzitov energie a riešila havarijné a rozpadové situácie v sústave a významnú úlohu zohrávala aj na úseku režimovej prípravy prevádzky.

Nárast spotreby elektrickej energie – linky 400 kV

Prudký nárast spotreby elektrickej energie v jednotlivých štátoch PES si vyžiadal budovať prenosovú sústavu s napätím 400 kV. Prvé prepojenie 400 kV bolo prevádzkované z Mukačeva (bývalý ZSSR) do Lemešian v r.1965.

A ešte viac – Linky 750 kV

Nárast požiadaviek vtedajších východoeurópskych štátov RVHP na dovoz elektrickej energie zo ZSSR vyvolal potrebu budovania silného spojenia ZSSR s PES. Preto okrem budovania 400 kV prenosových sietí bolo v r.1979 v spoločnej investícii týchto štátov vybudované 750 kV vedenie Vinica - Zapadoukrajinskaja - Albertirsa (Maďarsko). V nadväznosti na budovanie tohto vedenia bol vybudovaný druhý 400 kV prepoj elektrizačnej sústavy Slovenska do Maďarska v úseku Levice - Göd - Albertirsa. Druhý medzisystémový spoj 750 kV bol vybudovaný z jadrovej elektrárne Chmelnickaja do Poľska (Rzeszow) a uvedený do prevádzky v r.1985.

PES nestačí držať krok s vývojom:

Stúpajúce zaťaženie, prenášané výkony, zaostávanie investičnej výstavby za potrebami a z toho plynúce nedostatočné rezervy regulačného výkonu sa samozrejme muselo prejaviť aj na kvalite prevádzky PES. V porovnaní s ostatnými sústavami vo svete v PES existovala vyššia poruchovosť výrobných zariadení. Nakoniec bola (následkom ekonomických a politických zmien v stredoeurópskom regióne) prepojená energetická sústava PES CDO postupne delená na jednotlivé časti až prestala byť funkčná.

Historická spolupráca so Západom:

Dokonca už od r.1956 existovala spolupráca so štátmi západnej Európy na úrovni elektrizačnej sústavy ČSR. Boli to zvyčajne iba sezónne výmeny elektrickej energie formou vydelených výrobných zdrojov do elektrizačnej sústavy Rakúska resp. výmeny energie cez jednosmerné spojky (napríklad Dürnrohr ; Etzenricht).

Novodobá spolupráca s UCPTE:

Obrat v spolupráci so sústavou UCPTE nastal pochopiteľne až po r.1990. Nárast zaťaženia a nerovnováha, ktoré vznikali v bilancii medzi spotrebou a výrobou (elektrickej energie), ale aj optimalizácia prevádzkovania zdrojov si jednoducho vynútili jednotlivé národné (štátne) elektrizačné sústavy hľadať lepšie možnosti vzájomnej spolupráce s najbližšími okolitými sústavami.

Vytvorenie CENTREL:

11. októbra 1992 bola vytvorená sústava CENTREL (dnes by sme mohli povedať štátov V4), v ktorej boli elektrizačné sústavy Poľska, Česka, Maďarska a Slovenska s cieľom spoločného postupu na pripojenie týchto sústav k západoeurópskej sústave UCPTE. Pre všetky jednotlivé sústavy bol vypracovaný zástupcami západoeurópskych spoločností podrobný súbor odporúčaní a navrhovaných opatrení tzv. "Massnamenkatalog" pre možné pripojenie k UCPTE.

Sústava po rozdelení federácie:

Slovenský energetický dispečing (SED) v Žiline prebral funkciu štátneho energetického dispečingu Slovenskej republiky, keď sa spoločné riadenie elektrizačnej sústavy Česka a elektrizačnej sústavy Slovenska rozdelilo, čo sa stalo (ale nie ako žart), práve 1. apríla 1994. "Katalóg opatrení" bol rýchlym tempom realizovaný. Nebolo to zas také jednoduché a ľahké ako sa to teraz píše. Bolo to množstvo technických, hospodárskych ako aj organizačných opatrení, nevyhnutných k pripojeniu sa k sústave UCPTE (primárna a sekundárna regulácia výkonu generátorov, udržiavanie výkonovej rezervy, udržiavanie U a Q na požadovanej úrovni, opatrenia proti veľkým poruchám atď.). Nakoniec bola elektrizačná sústava Slovenska v rámci celého bloku CENTREL synchrónne pripojená k sústave UCPTE 18 októbra 1995 do skúšobnej prevádzky.

Neskorší vývoj:

Prvého októbra 1996 bolo uvedené ako samostatný regulačný a zúčtovací blok UCPTE do prevádzky riadiace a zúčtovacie centrum CENTREL EACC vo Varšave. 30. septembra 1997 bola ukončená a vyhodnotená už dvojročná skúšobná paralelná prevádzka CENTREL - UCPTE. Všetko bol splnené tak ako bolo požadované, a tak nič nebránilo tomu, aby jednotliví členovia CENTREL dali ku dňu 1. októbra 1997 prihlášky na plnohodnotné členstvo v UCPTE. Všetci boli aj prijatí....

A čo keď........ bude vojna?

Hovorí sa že energetika je chrbtová kosť hospodárstva štátu. Musí byť pripravená na všetky možné a nemožné scenáre. Je predsa nad slnko jasnejšie, že si predstavitelia RVHP a Varšavskej Zmluvy museli veľmi dobre uvedomovať, že keby bola vojna tak bude centrálny dispečing RVHP (CDO) v Prahe medzi prvými cieľmi, ktoré budú bombardované.

Takže? No jasné - treda vybudovať záložný dispečing pre prípad vojnového stavu!

V 70-80-tich rokoch budovali v Závažnej Porube "Stredisko preventívnej starostlivosti“ pre pracovníkov energetiky, prednostne pre tých, čo pracovali v Atómových elektrárňach Bohunice. A podzemie tohto objektu bolo ideálne na vyriešenie problému... A tak sa aj stalo.

Prísne tajný strategický objekt – záložný dispečing CDO v prípade vojny:

Výborne situovaný komplex, bol vynikajúco pozične a strategicky vybraný - relatívne v blízkosti okresného mesta Liptovský Mikuláš (iba 7 km). Bol v katastre obce Závažná Poruba, na konci doliny, kde sú aj ďalšie turistické chaty. Diaľnica D1 z Ružomberka do Popradu prakticky hraničí s obcou Závažná Poruba. Prístup do komplexu bol zabezpečený vybudovanou asfaltovou komunikáciou.

Zariadenie bolo umiestnené v atraktívnej tatranskej doline, priamo pod kopcami s ihličnatým porastom, a od neho sa doslova do všetkých strán rozbiehajú turistické chodníčky do lokálnych turistických destinácií. Peši na druhú stranu (cez kopček iba 1 km) v Liptovskom Jáne sú termálne kúpele a hotel Máj. Okrem toho iba necelých 800 m od strediska je najstrmšia lyžiarska zjazdovka na Slovensku - lyžiarske centrum Opalisko, a prípadne ďalšie možné turistické atrakcie - vodná nádrž Liptovská Mara (11 km), Štrbské pleso (49 km) ale aj dôležitý  ďalší strategický post - letisko Poprad (iba 53 km).

Nenápadný aj v tom, že bol každému na očiach.

„Hotel Bohunice“ – aj pod tým menom ho v Nízkych Tatrách poznali domáci.

Bolo to  v skutočnosti rekreačné zariadenie Slovenských elektrární, ktoré hlavne slúžilo (a také malo aj oficiálny názov) ako „Stredisko preventívnej starostlivosti“ pre pracovníkov energetiky, prednostne pre tých, čo pracovali v Atómových elektrárňach Bohunice. Na tú dobu bolo špičkovo vybavené.

Ponúkalo okrem možnosti ubytovania v 24 dvojlôžkových izbách s balkónom, 15 dvojlôžkových izbách s možnosťou príležitostného lôžka, 3 jednolôžkových izbách, ako aj 3 rodinných izbách a 3 apartmánoch s balkónom, ktoré zabezpečovali ubytovanie pre približne 150 hostí. Malo vlastnú reštauráciu s výbornou kuchyňou. Pre ubytovaných hostí, ale aj širokú verejnosť boli k dispozícii kvalitné rehabilitačné zariadenia (vodoliečba, elektroliečba a masáže), sauna, bazén, fitness, solárium, biliard, stolný tenis a hneď za hlavnou budovou aj vlastný tenisový kurt (k tomu sa ešte dostaneme). Každá z izieb mala vlastnú kúpeľňu, samostatné WC, TV so satelitnými programami, rádio a telefón. 

Treba tiež povedať, že stredisko malo vynikajúco zohraný kolektív na čele ktorého stál skutočne mimoriadne schopný manažér.

Pod zemou - úplne iný svet  – záložný dispečing CDO v prípade vojny:

No a v podzemnej časti hotela, ktoré (cez dvere typické pre protiatómové bunkre) plynule prechádzali do priestorov pod spomínané veľké tenisové kurty bol vybudovaný utajený strategický objekt – pre prípad vojnového stavu - záložné dispečerské centrum hlavného dispečingu CDO v Prahe.

Priestory boli veľké (cca 700 m2! - čo je na lepšie jednoduchšie porovnanie plocha cca siedmich troj izbových bytov dokopy!) a bolo tam úplne všetko, čo bolo (v tom čase) možné zohnať, čo bolo na taký objekt nevyhnutné a aj čo považovali za potrebné aby to bezproblémovo fungovalo.

To znamená – zmenšená kópia centrálneho dispečingu, všetky potrebné hardvérové vybavenia, spojenia, zariadenia pre vlastné energetické napájanie (dieselgenerátor, ktorého komín bol inštalovaný  a maskovaný v trvalom poste sedenia rozhodcu na tenisovom kurte), batérie, nezávislá jednotka očistky vzduchu, jednotka očistky vody, kapacity na spanie, veliteľské stanovisko, atď....  ale hlavne priame linky na energetické sústavy úplne všetkých štátov RVHP a Varšavskej Zmluvy. To znamená okrem CDO v Prahe, linky do ​ZSSRPoľskaMaďarskaRumunskaBulharska, a do NDR.

Slovenský James Bond z Liptova:

Samozrejme že taký objekt nemôže zostať bez dozoru. Každý deň tam slúžil pracovník energetiky Ján (priezvisko nie je až tak dôležité). Myslím, že býval v Liptovskom Mikuláši, takže to mal na skok. My sme ho medzi sebou volali „Janko“, alebo ešte krajšie „Janíčko“. Janko pracoval na ranných zmenách, ale keď to bolo nutné, tak samozrejme aj podľa potreby. Keď som tam chodieval, bol to v tom čase sympatický, inteligentný, štíhly muž okolo tridsiatky (teda dnes už zrejme na zaslúženom dôchodku). A ďalšia vlastnosť, ktorá mu „pomáhala“,  bola = že bol vyslovene fešák (k tomu sa ešte dostaneme).  

Práca, ktorú robil bola veľmi zodpovedná, síce tak trochu zvláštna (nikomu o tom nemohol otvorene hovoriť), bol tam prevažne skoro stále sám, ale nie až tak enormne náročná. Každý deň preveriť spojenia, merania, zapisovače, zásoby a funkcie, a v prípade potreby nahlásiť poruchu, aby to prišli (ak sa to nedalo jemu) odstrániť.

Takže nie sa čomu čudovať, že po všetkých splnených povinnostiach sa mu chcelo aj ľudskej spoločnosti, veď my ľudia sme predsa sociálne stvorenia. No ale kde ísť v chate na konci sveta? Jediná možnosť je ísť na túru (čo samozrejme nesmel), a druhá je ísť do krčmy, presnejšie do baru.....

Keďže som dlhé roky v Jaslovských Bohuniciach pracoval na operatívno-technických riadiacich funkciách, ktoré boli v prvej dôchodkovej kategórii, povinne sme sa museli chodiť do Závažnej Poruby „kurírovať“...., často sme sa mali možnosť stretnúť.  Janíčko bol sympaťák a príjemný spoločník.   

Spomínam si na dva rozhovory s ním:

V prvom hral „horského vodcu“. Zaľúbená dvojica českých turistov sa ho pýtala na turistický chodník od hotela na Poludnicu. (Poludnica, pre tých čo to nepoznajú, je mimochodom veľmi obľúbený bralnatý zalesnený vrch vysoký 1548 metrov, nachádzajúci sa nad Liptovom na konci rázsochy Krakovej hole. Má dva vrcholy, na severe „Prednú Poludnicu“ a na juhu vyšší vrchol „Zadnú Poludnicu“. Turisti ho vyhľadávajú, pretože z Prednej Poludnice je prekrásny výhľad na Liptovskú kotlinu s Liptovskou Marou, a zo Zadnej Poludnice je zase prekrásny výhľad na celú skupinu vrchov Nízkych Tatier od Chopka až po Veľký Bok.). 

Janíčko im podrobne vysvetľoval cestu, ako keby to čítal z knihy. Keď odišli, tak som sa ho opýtal: „Janko, počúvaj, Ty si im to poradil úplne ako horský vodca. Ale ja som bol na Poludnici mnoho krát, tá trasa ide ináč..... A on na to: „Nič si z toho nerob, ja som tam nikdy v živote nebol!“ A čo keď sa stratia?, pýtam sa ho. „Ale čo by sa stratili, veď je to jednoduché. Najprv musia ísť iba smerom navrch, ako sa len dá. A potom zase dole do doliny. Neboj sa nestratia sa, veď nikde inde nemôžu zísť len k nám, alebo do Iľanova, prípadne ak trošku poblúdia – no tak do Jánskej Doliny. „

Ale najväčšia a najobľúbenejšia oblasť Janíčkovho záujmu boli pekné osamelé turistky či rekreantky. A treba priznať že v tom bol aj veľmi úspešný. Mal to dobre „premakané“. Vo vhodnom čase v družnom rozhovore za barovým pultom, keď videl, že prišla „tá pravá chvíľka“, sa mierne naklonil k ušku vybranej a úplne pravdivo jej pošepkal: „Mohol by som Vám ukázať niečo, čo ste ešte nikdy v živote nevidela, máte záujem?“. No kto by odolal? Po zídení do tajuplného tmavého podzemia zažívali návštevníčky zázrak. Po šťuknutí vypínačom a rozsvietení svetiel to bol naozaj ohromujúci zážitok, pretože to na prvý pohľad vypadalo ako kozmické riadiace centrum vo vedecko-fantastických filmoch. Čo to robilo so ženskými srdcami neviem, ale Janíčko sa chválil že nezažil ani jeden neúspech. A ako končia „bondovky“, myslím každý vie, nehovoriac o tom, že vedľa boli stále pripravené čerstvo povlečené postele......

Fungovalo to takto výborne, ale nie navždy.  Po treťom (povinne na súde uznanom) mimomanželskom dieťati (a aj alimentoch), to Janíčkovu manželku nakoniec prestalo baviť a sa s ním rozviedla. Odvtedy už pri vychladenej vodke sedával viac zamyslený.

Ale najstrašnejší zážitok, ktorý tam zažil bol podľa jeho slov úplne iný. Z nejakých neznámych dôvodov musel slúžiť aj v noci na Silvestra na prelome rokov 1989-1990. A spomínal na to približne takto: „Človeče, a zrazu tak k polnoci sa rozbzučal ďalekopis a začala z neho chrliť rola papiera. Tak som to zdvihol a čítam: „Dobrý večer Ján tenaten, narodený vtedy a tam, bytom tam a tam, vy ste technická obsluha na utajovanom energetickom dispečingu v Závažnej Porube. Telefónne čísla do Vášho strediska sú tieto....., ďalekopis tento,   atď, a aj Vaša presná geografická poloha je (GPS lokalizácia) - N 49.040409, E 19.652636. Do Nového roku 1990 Vám prajeme veľa šťastia a pohody, a na konci meno aj s funkciu, a adresa jednej zo západných spravodajských služieb!“. Hovorí – „Skoro som spadol zo stoličky“. A ja sa ho pýtam, „A  čo si urobil?“. „No čo som mohol?, poslal som to hneď šéfom....“. A čo oni? „Povedali že sa poradia...“. A potom? „A čo potom, no čo som mohol robiť, veď to bola všetko pravda. Tak som si pre istotu otvoril fľašu vodky, veď nakoniec začal Nový Rok, nie?“.

RVHP končí:

Posledné zasadnutie RVHP bolo v Budapešti 28 júna 1991, a na ňom bolo dohodnuté že bude do 90 dní rozpustené. V Československu to bolo riešené podaním návrhu uznesenia (2 júla 1991) do Federálneho zhromaždenia  o zjednaní protokolu o zrušení Rady vzájomnej hospodárskej pomoci a 12 júla 1991 bolo znenie protokolu schválené.

Nový majiteľ – nové názory a poriadky:

Slovenské elektrárne boli v roku 2004 privatizované. Je pochopiteľné, že nový majoritný vlastník mal svoje vlastné predstavy o budúcom fungovaní spoločnosti. Medzi to patrilo, čo z pôvodného majetku v spoločnosti zostane a čo bude ponúknuté na odpredaj. A tak aj „Stredisko preventívnej starostlivosti“ pre pracovníkov energetiky, v ktorom sa za roky jeho existencie ročne úspešne zrekreovalo tisíce pracovníkov energetiky, a to nielen tých, čo pracovali v Atómových elektrárňach Bohunice bolo ponúknuté na odpredaj.

Medzitým zrejme bolo aj záložné dispečerské stredisko zdemontované, ako nikomu už nepotrebné, a to čo zostalo, bolo predávané zrejme spolu s celým objektom ako "mimoriadne veľké skladovacie možnosti". 

Odišlo do histórie spolu s RVHP ako aj s Varšavskou Zmluvou ktoré boli v roku 1991 rozpustené.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Hamšík vypadol z Ancelottiho zostavy, o odchode neuvažuje

Nerozumiem, odkiaľ tieto správy pochádzajú, odbil tvrdenia agent Petráš.

Blog Radovana Bránika

Synovia Detvy, Bytes a ďalší z kola von

Ľudia z pozadia firmy BYTES sa v obave z negatívnej publicity ozvali.


Už ste čítali?