reklama

Jadrová energia – Prezident Carter a americký program rýchlych reaktorov.

Aj prezident USA, Jimmy Carter bol tiež jeden z Rickoverových mužov, bol jasný podporovateľ bezpečnej jadrovej energie, ale aj veľký odporca rozširovania jadrových zbraní!

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Jadrová energia – Prezident Carter a americký program rýchlych reaktorov.

Aj prezident USA, Jimmy Carter bol tiež jeden z Rickoverových mužov, bol jasný podporovateľ bezpečnej jadrovej energie, ale aj veľký odporca rozširovania jadrových zbraní!

Ešte aj dnes je hlavným zdrojom mechanickej (a tým pádom aj elektrickej) energie teplo zo spaľovania fosílnych palív – plynu, ropy a uhlia. Jadrová energia, ktorá využíva obrovské zásoby uránu a tória na svete rozširuje náš energetický potenciál. Rozvoj a využitie množivých (rýchlych) reaktorov nám môže poskytnúť ešte väčšie množstvo energie a skutočne radikálne rozšíriť využitie energie.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Fantazmagória či nezmysel? Nie, je to naozaj možné....

Najrozšírenejšími reaktormi sú ľahkovodné, vodou chladené, spaľujúce urán obohatený o 3-4% U-235. Po spotrebovaní efektívnej energie (za tri roky alebo viac) je vyhorené palivo z reaktora vyvezené. Vtedy obsahuje veľmi rádioaktívne produkty štiepenia, a okrem iných prvkov cca menej ako 1% U-235 a 1 až 2% plutónium. Pri vyvážaní vyhoreného paliva však viac ako 40% energie vychádza zo štiepenia atómov plutónia a zvyšok je z uránu. Ideálne by teda bolo, keby bolo plutónium využívané ako palivo v množivých reaktoroch, pretože by to bolo omnoho efektívnejšie spáliť a tiež by bola možnosť vytvoriť dokonca viac paliva než sme spotrebovali. Recyklácia paliva obsahujúceho plutónium z bežných reaktorov sa považovala za základný krok pred komerčnými množivými reaktormi.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ale až tak zase jednoduché to nebolo a nie je.

Zatiaľ čo energetická komunita vníma množivé reaktory ako nevyhnutnú súčasť dlhodobého mixu dodávok energie, dochádza v iných spoločenských vrstvách k výrazným nezhodám. Environmentálne skupiny ich vždy považovali za nebezpečenstvo. Okrem obavy k celosvetovej degradácii životného prostredia vzrastala aj obava z otvorenia nových rizík pre šírenie jadrových zbraní.

Nádeje, sny a realita

Nádej alchymistov na premenu základných kovov na zlato, Columbovo hľadanie nového sveta - sny autorov nekonečného trvalého pohybu - túžba bratov Wrightov lietať ...., Kdekoľvek sa pozrieme do histórie, človek sa vždy pokúšal obrátiť svoje nádeje a sny na realitu. Niektoré snahy zlyhali, zatiaľ čo niektoré boli omnoho úspešnejšie za ich pôvodnou nádejou vynálezcu; iné, aj keď boli zrejme zlyhania, viedli k lepšiemu pochopeniu prírodných zákonov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Príroda prináša niektoré svoje tajomstvá nášmu skúmaniu často s neochotou, ktorá ale nakoniec vedie k vyšším úrovniam vedeckého skúmania a možného porozumenia z našej strany. Takouto oblasťou výskumu je aj myšlienka tzv. „množivého (rýchleho) reaktora“, ktorý je stále v podvedomí energetikov, a v rozsiahlom vývoji vedcov po celom svete. Podstatou záujmu o tento typ reaktora je nenahraditeľná potreba elektrickej energie pre domácnosti, pre rýchlo sa rozvíjajúci priemysel, ktorý podporuje rastúcu populáciu na svete.

Rýchly (množivý) jadrový reaktor

Nech sa to zdá pre laikov akokoľvek čudné a snáď aj nepochopiteľné – množivý (rýchly) jadrový reaktor ja taký, ktorý produkuje viac jadrového paliva ako ho spotrebováva. Jadrový „množivý“ reaktor, alebo jednoducho „rýchly reaktor“, je kategóriou jadrového reaktora, v ktorom je kontrolovaná štiepna reťazová reakcia podporovaná tzv. „rýchlymi“ neutrónmi, na rozdiel od tzv. „tepelných“ neutrónov vyskytujúcich sa a používaných v "bežných" jadrových reaktoroch. Definícia rýchlych, či tepelných neutrónov vychádza z ich tepelno-energetického spektra. Dôležité je tiež, že takýto reaktor nepotrebuje žiadny moderátor neutrónov, ale musí používať palivo, ktoré je relatívne bohaté na štiepny materiál v porovnaní s palivom, ktoré je potrebné pre tepelný jadrový reaktor. Nie je to žiadna fikcia – také jadrové reaktory fungujú už mnoho rokov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Samozrejme, že rýchle jadrové reaktory majú aj svoje špecifiká, mnohé výhody, ale aj nedostatky. 

V návrhu z roku 2008 o systéme zachovania vedomostí rýchlych reaktorov z MAAE sa uvádza, že: „za posledných 15 rokov došlo k stagnácii vo vývoji rýchlych reaktorov v priemyselných krajinách, ktoré boli predtým zapojené do intenzívneho rozvoja tejto oblasti. Všetky štúdie o rýchlych reaktoroch boli zastavené v krajinách ako Nemecko, Taliansko, Spojené kráľovstvo a USA a jediná oblasť žiaľ, kde to ešte pokračuje súvisí s ich vyradením z prevádzky. Mnohí špecialisti, ktorí sa podieľali na štúdiách a rozvojových prácach v tejto oblasti v týchto krajinách, už odišli do dôchodku alebo sú blízko k dôchodku. V krajinách, ako je Francúzsko, Japonsko a Ruská federácia, ktoré stále aktívne pokračujú v rozvoji technológie rýchlych reaktorov, sa situácia ešte zhoršuje nedostatkom mladých vedcov a inžinierov v tejto oblasti jadrovej energetiky. Fakticky prevádzkuje dnes rýchle reaktory iba Ruská Federácia. Čo je však nádejné, je že budúcnosť a plány jadrovej energetiky s nimi rátajú - je to nová generácia IV. , kde zo šiestich typov technológií sú štyri práve rýchle reaktory. 

V Amerike tí ktorí tomu nie úplne rozumejú obviňujú zo zastavenia rýchlych reaktorov prezidenta Cartera, že to vraj zastavil kvôli havárii na JE Three Mile Island-2. Nie je to tak!

Áno, USA boli pioniermi aj v tejto oblasti. Prví skonštruovali, postavili a aj prevádzkovali viacero rýchlych jadrových reaktorov. Skonštruovanie jadrového reaktora s plutóniom, ktorý by mohol produkovať viac jadrového paliva, než spotrebuje ("tzv. množivý alebo aj „rýchly“ reaktor"), bol prvýkrát diskutovaný a aj použitý počas druhej svetovej vojny v USA v programe atómovej bomby. V nasledujúcich dvoch desaťročiach, Sovietsky zväz, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, Francúzsko, Nemecko, Japonsko a India nasledovala USA pri budovaní národných programov reaktorov na získavanie plutónia, zatiaľ čo Belgicko, Taliansko a Holandsko vstúpili do francúzskeho a nemeckého programu ako partneri. Dovolím si to ešte znova zopakovať, pretože je to dôležité - vo všetkých týchto programoch bola hlavná hnacia sila nádej na riešenie dlhodobého problému s dodávkami energie pomocou jadrovej energie. Množivé (rýchle) reaktory ponúkajú spôsob, ako zabrániť prípadnému potenciálnemu nedostatku lacného uránu, ktorý je potrebný v iných typoch reaktorov.

Americké rýchle (množivé) jadrové reaktory:

Ešte v roku 1945 Enrico Fermi povedal: "Krajina, ktorá prvá vyvinie množivý jadrový reaktor, bude mať obrovskú konkurenčnú výhodu v atómovej energii."

Úplne prvý americký rýchly bol reaktor s pôvabným, tajomným menom – „Clementine”. To bolo kódové nazvanie prvého rýchleho jadrového reaktora na svete, ktorý bol čisto experimentálny. Maximálny výkon mal 25 kW a ako palivo mal plutónium, a chladený bol tekutou ortuťou. Postavený bol v Los Alamos National Laboratory v štáte Nové Mexiko. Clementine navrhli a postavili v rokoch 1945–1946. Prvú kritičnosť dosiahol v roku 1946 a plný výkon v roku 1949. Jeho tajomné romantické meno pochádza z populárnej pesničky "Oh My Darling, Clementine." To čo ho spája s pesničkou je, že reaktor bol tiež v hlbokom kaňone, a ešte že operátori reaktora mali 49 rokov. A kód 49 (sú posledné číslice z chemického elementu č. 94 je Plutónium, a ide o izotop 239) – a toto bolo zase kódové označenie v tom čase pre Plutónium. Primárnym cieľom reaktora Clementine bolo určenie jadrových vlastností materiálov pre výskum jadrových zbraní po projekte v Manhattan. V reaktore sa uskutočnilo množstvo ďalších experimentov vrátane skúmania uskutočniteľnosti civilných rýchlych reaktorov a merania prierezu neutrónov rôznych materiálov.

Prvý rýchly reaktor, už využívaný na elektrickú energiu, ako sme už o ňom tu v blogu kedysi písali bol EBR-1, s maličkou aktívnou zónou (tepelný výkon 1400 kW a cca 200 kW elektrickej energie. Palivo bol kvapalný kov (typ Liquid-Metal, Fast-Breeder Reactor - LMFBR). EBR-1 v Idago Falls bol odstavený v r. 1964. Nebol väčší ako futbalová lopta, ale mal obrovský úspech medzi vedcami, čím sa zaslúžil o to, že na poznatkoch získaných na EBR-1, boli navrhnuté a skonštruované dva ďalšie, väčšie rýchle reaktory - Experimental Breeder Reactor No 2 (EBR-2) v Idaho a reaktor pre Enrico Fermi Atomic Power Plant na brehu jazera Erie v Michigane. Oba reaktory sú typu LMFBR, pôvodne navrhované demonštrovať výrobu elektrickej energie, a rozšíriť vedecké poznanie. Fermi 1 bol tiež prototyp ktorý pracoval od 1957 až do 1972. EBR-2 bol zase prototype ako integrálny rýchly reaktor. V prevádzke bol od roku 1965 do 1995.

SEFOR (Southwest Experimental Fast Oxide Reactor) v Strickler (Washington County), bol hotový v r. 1969 pôvodne na skúšanie schopností rýchlych reaktorov na výrobu elektrickej energie. Odstavili ho v r. 1972, a University of Arkansas (UA) ho prevzala v r. 1975 a robila na ňom výskum až do r. 1986. SEFOR ako prvý skutočne reálne preukázal uskutočniteľnosť použitia plutónia ako paliva namiesto uránu, ale čo je bizarné, v skutočnosti nikdy nevyprodukoval žiadnu elektrickú energiu (napriek tomu , že v projekte bolo doslova napísané, že “SEFOR is designed to operate up to 20,000 kW,”). Experimenty, ktoré boli na ňom robené poslúžili až sedemnástym nezávislým súkromným spoločnostiam, dokonca včítane jednej zo Západného Nemecka (Gesellschaft für Kernforschung), pretože SEFOR bol podporovaný aj EURATOMom. Energia zo SEFORu zohrievala sodík, a následne bola cez radiátor vypúšťaná do atmosféry. Sodík ako chladivo mal výhodu nielen v tom, že bol účinnejší, ale aj že neabsorboval (oproti vode) toľko neutrónov.

Fast Flux Test Facility, 400 MWt, bezchybne fungovala od r. 1982 do 1992, v Hanforde (štát Washington). Bola to veľmi výkonná výskumná základňa, z ktorej získali mnoho údajov z testov a vo veľmi krátkom čase, výkon bol 400 kW. Reaktor bol tiež chladený kvapalným sodíkom a v reaktore bolo 9 špeciálnych komôr na testy. Napriek tomu že tento reaktor bol tiež rýchly, nebol používaný ako breeder, ale predovšetkým na testovanie palív a iných materiálov pre budúce rýchle reaktory.

Clinch River Breeder Reactor - Kde sa to zastavilo:

Clinch River Breeder Reactor (CRBR) - bol pôvodne koncipovaný ako hlavný krok smerom k vývoju technológie rýchleho, množivého jadrového reaktora, ako komerčne životaschopného na výrobu elektrickej energie v USA. V roku 1971 schválil americký prezident Richard Nixon túto technológiu ako najdôležitejšie úsilie v oblasti výskumu a vývoja. Projekt však bol od začiatku kontroverzný a ekonomické a politické úvahy nakoniec viedli k jeho zániku.

Reaktor mal mať už 1000 MWt, s čistým výkonom 350 MWe, a hrubým výkonom 380 MWe. Aktívna zóna bola koncipovaná zo 198 hexagonálnych palivových usporiadaní tak, aby tvorili valcovú geometriu s dvoma obohacovacími zónami. Vnútorné jadro by obsahovalo 18% plutónia a skladalo by sa z 108 palivových kaziet, a toto by to obklopené vonkajšou zónou, ktorá by pozostávala z 90 palivových kaziet z 24% plutónia na podporu rovnomernejšieho generovania energie. Aktívne palivo by bolo obklopené radiálnym “blanketom” pozostávajúcim zo 150 palivových kaziet podobného, ​​ale nie identického dizajnu obsahujúceho ochudobnený oxid uránu. Okrem blanket by tam ešte bolo 324 radiálnych štítových zostáv rovnakej šesťhrannej geometrie. Primárne (zelené) a sekundárne (zlaté) riadiace tyče mali zabezpečovať celkovú spoľahlivosť odstavenia zariadenia. Každý systém by obsahoval karbid bóru. Sekundárne tyče sa mali používať iba pre havarijné odstavenie.

Problémy projektu CRBR diskutované a rozhodujúce boli v troch oblastiach:

Prvý z problémov bolo pokračovanie eskalácie nákladov na projekt. V roku 1971 komisia pre atómovú energiu odhadla, že projekt bude stáť približne 400 miliónov dolárov. Súkromný priemysel sľúbil, že prispeje väčšinou nákladov na projekt (257 miliónov USD). V nasledujúcom roku však predpokladané náklady vyskočili na takmer 700 miliónov dolárov.

Ďalšou otázkou boli vysoké náklady na výstavbu a prevádzku rýchlych reaktorov na výrobu elektrickej energie. Odhadovalo sa, že náklady na výstavbu by mohli narásť až dvojnásobne oproti výstavbe konvenčného ľahkovodného jadrového reaktora s podobnou kapacitou. A americké elektrárenské spoločnosti sa zdráhali investovať do takej drahej technológie.

Tretím a asi politicky najvýznamnejším problémom bola otázka nešírenia jadrových zbraní. Obavy z možného šírenia jadrových zbraní sú vždy vážnou otázkou v programe komerčných rýchlych reaktorov, pretože táto technológia produkuje plutónium, ktoré by bolo potenciálne možné použiť na výrobu jadrových zbraní.

Aj prezident Jimmy Carter bol tiež jeden z Rickoverových mužov.

Pod Rickoverým velením, každý dôstojník, ktorý chcel slúžiť s ním, musel prejsť pohovorom, ktorý viedol a výsledok schvaľoval osobne admirál. Bolo to tisíce legendárnych pohovorov, za ktoré ho jedni obdivovali a tí ktorí pohoreli – nenávideli. Medzi nimi bol aj budúci prezident USA – ktorý požiadal o prijatie do služieb amerického jadrového námorníctva. Keď ho admirál prijímal ako mladého adepta do „svojich“ služieb, to bolo ich prvé stretnutie. Sedeli sami dvaja viac ako dve hodiny, a admirál nechal adepta vybrať akúkoľvek oblasť o ktorej by sa chcel baviť. Carter si na to spomína takto: „Opatrne som si vybral to, v čom som sa najlepšie cítil: - vtedajšiu situáciu, námorníctvo, muziku, literatúru, námornú taktiku, elektroniku, streľbu – ale admirál sa ma začal vypytovať sériu čím ďalej, tým ťažších otázok, práve v tých oblastiach, ktoré som si vybral. Po chvíli ma vo všetkých oblastiach nachytal, že aj v tom, čo som si vybral mám aj ešte nejaké medzery. Stále sa mi pozeral rovno do očí, a nikdy sa ani máčik neusmial. Bol som zaliaty studeným potom. Nakoniec sa ma spýtal otázku, kde som sa cítil, že ma konečne vykúpi. Opýtal sa: S akým prospechom si ukončil Námornú Akadémiu? A keďže som bol práve čerstvý absolvent už druhého ročníka (na univerzite), a akadémiu som ukončil s vynikajúcim hodnotením, hrdlo som vypol hrudník a odpovedal: "Vážený pane, skončil som päťdesiaty deviaty z 820-tich! Uvelebil som sa v kresle a čakal som gratulácie, ktoré však nikdy neprišli. Namiesto toho som od neho dostal otázku: “A snažil si a zo všetkých síl?’ Chcel som povedať, ‘Áno, pane,’ ale v tom okanžiku som si uvedomil pred kým stojím, a čo všetko sme sa v Akadémii o ňom učili, ale aj všeličo počuli…. Bolo to také jednoducho ľudské. Prehltol som, a povedal po pravde, ‘Nie pane, nie vždy som sa snažil zo všetkých síl.’ Dlho sa na mňa díval, a potom otočil stoličku, aby ukončil rozhovor. Spýtal sa poslednú otázku, na ktorú nikdy nemôžem zabudnúť – ale ani na ňu odpovedať. Povedal: "A prečo nie?" Chvíľu som tam sedel, potom som sa otriasol a pomaly opustil miestnosť.“

Napriek takejto ťažkej skúške, či skôr naopak - niet teda ani najmenších pochybností že Jimmi Carter bol vynikajúci námorný jadrový inžinier, výborne ovládajúci všetky potrebné vedomosti a chápajúci súvislosti. Carter ako najvyšší politik USA navštívil osobne havarovanú jadrovú elektráreň TMI, aby sa na vlastné oči presvedčil o skutočnosti.

Niektorí kritici práve toto využívajú a tvrdia že Carter ako prezident USA práve na základe havárii a po havárii na TMI-2 zastavil aj program rýchlych reaktorov v USA. Nie je to vôbec tak......!

Situácia v jadrovej energetike v svete v roku 1975:

USA celosvetovo viedla v počtoch a účinnosti jadrových elektrární. Chémia prepracovania jadrového cyklu bola počas vojny prispôsobená vojenskému, neskôr aj komerčnému palivovému cyklu a experimentálne množivé jadrové reaktory poskytli skúsenosti s návrhom a začatím výstavby demonštračnej JE na komerčnej báze. Európske krajiny, Rusko a Japonsko budujú jadrové elektrárne a hľadajú budúce možnosti pre rýchle reaktory. Ale v roku 1974 svet čelil aj veľmi vážnej energetickej kríze, kde dominoval ropný kartel na Blízkom Východe, ktorý určoval možnosti dodávok ako aj svetové ceny ropy.

Obava z rozširovania jadrových zbraní bola vždy predmetom vážnych diskusií, a uskutočnil sa rozsiahly výskum o ochrane plutónia pred zneužitím. Technológovia vedeli, že síce nemajú odpovede na každú možnú hrozbu, ale cítili akúsi istotu, že by mohli navrhnúť opatrenia proti možnému nebezpečenstvu. Klasické, staré myslenie bolo, že plutónium vybrané z komerčného reaktorového paliva sa nemôže použiť na výrobu jadrových zbraní. Lenže v skutočnosti konštruktéri jadrových zbraní a jadroví fyzici zistili, že je to fyzicky možné, aby takmer akákoľvek zmes izotopov plutónia mala jadrové výbušné vlastnosti. Samozrejme že táto teória bola prísne utajená, a USA v roku 1962 na testovacej stanici Nevada úspešne odpálili nálož vyrobenú z „reaktorového“ plutónia. Obavy špecialistov z agentúry pre kontrolu zbraní a odzbrojenie boli plne potvrdené. Aj keď v skutočnosti test z roku 1962 nebol rozhodujúci už samotná existencia možností ešte viac vyvolala obavy politických poradcov prezidenta USA Forda a kandidáta na prezidenta Cartera, ako s tým naložiť ďalej.

Čo bolo rozhodujúce, je že 17 mája 1974, India odskúšala svoju prvú atómovú nálož. Dokázala tak svetu, že sa môžu rovnať šiestim jadrovým krajinám. Navyše sa India odmietla pripojiť k Zmluve o nešírení jadrových zbraní a nazvala ju "diskriminačnou", pretože rozlišovala šesť krajín s jadrovými zbraňami a všetkých ostatných. India uviedla, že jej záujem v tejto oblasti je hlavne zameraný na masívne stavebné projekty, a nie o zbrane. Očakávala, že jej test ju automaticky urobí členom vybraného jadrového klubu. Nestalo sa to. Naopak bolo to odsúdenia hodné, doslova znechucujúce, pretože pôvodný jadrový materiál dostala India práve v programe "Atóm pre mier". Vlastne partnerov oklamala. USA a ostatní nechceli odmeniť žiadny národ „za takúto snahu“, pretože uvítanie Indie by ihneď iba potlačilo skutočný cieľ zabrániť ďalšiemu šíreniu jadrových zbraní.

India spôsobila búrlivé prehodnotenie možností rozširovania jadrových zbraní. Dodávateľské krajiny jadrových technológií si vytvorili tajnú skupinu. USA vyvíjali tlak na navrhované francúzske a nemecké jadrové dohody, ktoré by zahŕňali zariadenia na obohacovanie alebo opätovné spracovanie pre Pakistan, Južnú Kóreu, Taiwan a Brazíliu. Kongres začal pracovať na zákonoch, ktoré by sprísnili podmienky pre vývozy jadrových zbraní v USA. Administratíva prezidenta USA Forda vykonala svoju vlastnú tajnú štúdiu a päť dní pred prezidentskými voľbami v roku 1976 prezident Ford nariadil, aby sa zastavilo novo budované zariadenie na prepracovávanie vyhoretého jadrového paliva, kým nebudú vyriešené otázky týkajúce sa záruk a nešírenia. Samozrejme hlavným problémom bolo, že oddelené plutónium by poskytlo kľúčovú zložku pri výrobe atómovej bomby. Otázkou, ktorú bolo tiež potrebné riešiť, že či by sa malo povoliť opätovné prepracovanie iba v niektorých krajinách alebo kdekoľvek vo svete.

Prepracovateľská politika za prezidenta Cartera:

Prosím dobre si pozrite tento dátum - dňa 7. apríla 1977 (teda už skoro dva roky pred haváriou na JE Three Mile Island – 2, ktorá sa stala 28 marca 1979) prezident USA Jimmy Carter oznámil, že Spojené štáty na neurčito odkladajú opätovné prepracovanie vyhoretého jadrového paliva z reaktorov. Uviedol, že po rozsiahlom preskúmaní dospeli k záveru, že je to nevyhnutné na zníženie vážnej hrozby šírenia jadrových zbraní a týmto USA ukáže príklad, a bude podporovať ďalšie štáty, aby ich nasledovali.

Tým samozrejme Carter vyzval aj k neurčitému odkladu výstavby komerčných rýchlych reaktorov.

Fakt je, že Carter bol konzistentným protivníkom projektu River Clinch. V novembri 1977 vo vyhlásení vysvetľujúcom jeho veto návrhu zákona o povolení financovania na pokračovanie projektu Carter povedal, že bude "veľký a zbytočne drahý" a "keď bude dokončený, bude technicky zastaraný a ekonomicky náročný". Kongres však trval na tom, aby projekt napriek námietkami prezidenta pokračoval, a Carter opakovane odmietol. V prejave v roku 1979, po tom, čo Výbor pre vedu a techniku ​​(House Science and Technology Committee) hlasoval o pokračovaní v projekte nad opozíciou, povedal: "Množivý reaktor projektu Clinch je technologický dinosaurus. Je to strata viac ako 1-1 / 2 miliardy dolárov a to je útok na naše pokusy o kontrolu šírenia nebezpečných jadrových materiálov, ktorý sa v našej jadrovej politike blíži presne nesprávnym smerom ... Teraz nie je čas na zmenu postoja Ameriky k plutóniu. " Namiesto toho, aby investoval verejné zdroje do demonštračného projektu rýchleho reaktora, naliehal na zvýšenie bezpečnosti jestvujúcich jadrových technológií.

Fakt je že aj dnes mnohé dekády po tomto rozhodnutí, na rozdiel od iných JE vo svete, majú americké jadrové elektrárne svoje vyhoreté jadrové palivo uskladnené dočasne v bezpečných oceľovo-betónových kontajneroch na svojom teritóriu, tam kde aj vzniklo. 

Marian Nanias

Marian Nanias

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  236
  •  | 
  • Páči sa:  481x

Jadrovy inzinier ktory prezil cely svoj profesionalny zivot v jadrovej energetike na roznych pracovnych postoch, od prevadzkovania jadrovej elektrarne az po ovplyvnovanie energetickej politiky na urovni EU. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu