Jadrová energia – Začiatky medzinárodnej kontroly – vznik MAAE

Autor: Marian Nanias | 3.7.2018 o 19:26 | (upravené 3.7.2018 o 21:51) Karma článku: 1,03 | Prečítané:  281x

Popri usilovnom zbrojení trvalo až 10 rokov diskusií, kým sa dohodli na vytvorení Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu (MAAE), ktorá má koncom mesiaca (29. júla) svoje 61 výročie jej ustanovenia. 

Jadrová energia – Začiatky medzinárodnej kontroly – vznik MAAE

Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu (MAAE), resp. International Atomic Energy Agency – IAEA, má koncom mesiaca (29. júla) svoje 61 výročie ustanovenia.

Prečo vlastne vznikla?

Bolo potrebné nájsť odpovede štátnikov na rušivé otázky vedcov ako reagovať na nový fenomén – zdroj dovtedy nebývalej sily, energie, plný nádejí ale aj hrozieb. Zvlášť vo vzťahu k pretrvávanému úsiliu zameranému na vývoj vhodnej štruktúry schopnej riešiť problémy budúcnosti. Využitie energie skrytej v jadre atómu na vychýlenie misky váh v druhej svetovej vojne bolo práve cieľom oboch strán. O snahe nacistického Nemecka získať jadrovú zbraň a o ich úspešnosti sa dlhú dobu iba špekulovalo. Po nedávnom otvorení tajných sovietskych archívov sa však ukázalo, že Hitler bol vo výrobe a k použitiu jadrovej zbrane omnoho bližšie, ako sa pôvodne predpokladalo. Vedci tu zohrali najdôležitejšie úlohy, títo pred vojnou a behom nej utiekli do USA, títo upozornili na jej možnosti, títo nakoniec aj atómovú bombu zostrojili. USA taktiež jadrovú zbraň ihneď použili, oficiálne (iba) pre rýchlejšie ukončenie vojny, v skutočnosti však taktiež s cieľom demonštrácie sily voči ZSSR.

Ešte raz, - boli to práve vedci, ktorí položili základ jadrovej fyzike, ktorí na vývoji jadrových zbraní pracovali, ale taktiež ktorí od samého začiatku upozorňovali na nebezpečenstvá spojené s jadrovými zbraňami. História ukazuje, že práve tu je treba vidieť nielen prvopočiatok závodov v jadrovom zbrojení ale taktiež snahu o jeho kontrolu a dosiahnutia  úplného jadrového odzbrojenia. Pretože v momente, kedy sa jadrové zbrane dostali do rúk politikov a vojenských veliteľov, už rozbehnutú mašinériu nebolo možné zastaviť, a zabrániť tak závodom v jadrovom zbrojení. 

Koncepcia medzinárodnej organizácie pre atómovú energiu bola navrhnutá s cieľom monitorovania používania dovtedy neznámej sily - jadrovej energie - na mierové účely, na vyriešenie problémov atómových zbraní, chrániť obyvateľstvo pred nebezpečenstvom žiarením a podporovať konštruktívny dialóg medzi Spojenými štátmi americkými a Sovietskym zväzom v snahe zabezpečiť mier a pokoj. Nebolo to však vôbec také jednoduché. Po prvých návrhoch, nasledovalo až 10 rokov diskusií a škriepok, ktoré však boli korunované v roku 1957 vytvorením nezávislej medzinárodnej organizácie, „Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu“.

Ako sa to stalo?

Ako vieme jadrové prvopočiatky – či prvá reťazová reakcia v experimentálnom reaktore pod futbalovým ihriskom Chicagského štadióna, alebo experimentálna explózia prvej atómovej bomby v Alamagordo, boli napriek obrovskému utajovaniu vo svojej podstate vlastne medzinárodným projektom, pretože v ňom spolu s americkými vedcami participovali aj anglickí, kanadskí, francúzski a talianski kolegovia. Už počas vojny mnohí vedci a po vojne aj vedúci predstavitelia dospeli k záveru, že je potrebné prehodnotiť úlohu jadrovej energie z medzinárodného pohľadu. Pomohol k tomu aj fakt, že v roku 1945 bola vytvorená úplne nová celosvetová Organizácia Spojených národov. Bolo teda logické, aby nová kontrolno-riadiaca štruktúra pôsobiaca pre mierové využitie jadrovej energie bola včlenená tam.

Vyjednávania a príprava vytvorenia MAAE

V polovici novembra 1945 sa britský premiér Attlee, a americký prezident Harry Truman dohodli na stretnutí, aby diskutovali o atómových dohodách počas vojny a kontrole nad atómovou energiou. V tom čase však atómová energia ešte nebola oficiálne formulovaná ich politikou, štátny tajomník James Byrnes požiadal Vannevar Busha, bývalého poradca pre vedu pod prezidentom Rooseveltom o návrhy. Bush ochotne súhlasil, pretože videl v tejto šťastnej príležitosti možnosť vyjadriť svoje nápady Trumanovej administratíve. Navrhol vyslať zástupcov USA a Veľkej Británie do Moskvy prediskutovať otázky vytvorenia novej agentúry v OSN, ktoré by sa zaoberali výmenou informácií o atómovej energie. Veril, že ak bude úspešný táto taktika by mohla veľmi úspešná v rámci medzinárodnej kontroly v systéme OSN. Prezident súhlasil a tieto myšlienky akceptované aj Spojeným kráľovstvom a Kanadou boli uvedené vo Washingtonskej deklarácii. Úspešne boli prijaté aj Sovietskym zväzom a vstúpili do histórie ako Moskovské komuniké z 27. Decembra 1945, ktoré navrhlo vytvorenie Komisie pre atómovú energiu pod hlavičkou OSN.

Komisia OSN pre atómovú energiu

Štátny tajomník USA požiadal o návrhy na medzinárodnú kontrolu. Výsledkom boli návrhy Achesona a Lilienthala dôležitých amerických štátnych úradníkov. Tieto zosumarizoval predstaviteľ USA v OSN Bernard Barucha, a navrhol vytvorenie medzinárodnej organizácie pre atómovú energiu, ktorá by zabezpečovala činnosť v danej oblasti. Sovieti návrh odmietli, a (čitateľom určite známy sovietsky predstaviteľ) Andrej Gromyko navrhol ich plán. Ten zas odmietla komisia. V podstate oba návrhy (USA a ZSSR) boli realisticky dosť naivné, a v ťažkých medzinárodných preniach nemali šancu prežiť. Baruchov plán v podstate predpokladal celosvetový monopol USA na ťažbu uránu a tória, rafinovanie rúd, vlastnenie materiálov a výstavbu a prevádzku zariadení potrebných na využívanie jadrovej energie. Chceli aby to bolo odobrené OSN, a USA mala dať informácie, ktorých doteraz bola jediným vlastníkom. To ale pre ZSSR bolo jasne za neprijateľné, (ako sa aj očakávalo). Naopak Stalinovo Rusko bolo hrdé na víťazstvo nad Nemcami, podozrievalo (nie bezdôvodne) západné mocností a bolo si vedomé toho, že v OSN by ho mohli prehlasovať. Dokonca spochybňovali, či išlo naozaj o legitímnu snahu dosiahnutia globálnej spolupráce v oblasti jadrovej kontroly. A takto to pokračovalo až do 29 júla 1948, kedy komisia prestala fakticky fungovať (formálne bola rozpustená až v r. 1952). Pripravila tri materiály pre Bezpečnostnú Radu OSN.

Eisenhowerova Iniciatíva: Atómy pre mier

Hoci preteky v jadrovom zbrojení pokračovali pred očami celého sveta, ďalšia diskusia o medzinárodných opatreniach na riešenie tohto závažného problému nebola. Vyskytla sa až 8. decembra 1953, keď na predsedníctve Valného zhromaždenia OSN americký prezident Eisenhower predložil program "Atómy pre mier", čo bola mimochodom jeho vlastná iniciatíva. Zlyhanie Baruchovho plánu a úplná slepá ulička v diskusii o odzbrojení prinútilo prezidenta k myšlienke možného úspechu skromnejších návrhov. Tento prejav bol dôležitou chvíľou v politických dejinách, pretože priniesol na verejnosť atómovú otázku, ktorá bola dovtedy ticho kvôli "národnej bezpečnosti" a žiadala celý svet, aby podporil jeho vyriešenie. Eisenhower bol odhodlaný vyriešiť "strašnú atómovú dilemu" tým, že otočí cestu, ktorým by "zázračná vynaliezavosť človeka nebola venovaná jeho smrti, ale zasvätená jeho životu". Ako zvyčajne, nie všetko sa úplne podarilo podľa predstáv, a paradoxne kvôli viere aby sa zabránilo jadrovej vojne, museli USA ostať ofenzívne, pripravené k jadrovej hrozbe, a analogicky sa ZSSR nevzdal svojich atómových zbraní. Program "Atómy pre mier" však otvoril jadrový výskum pre civilistov a krajiny, ktoré predtým nevlastnili jadrovú technológiu. Argument bola dohoda o nešírení zbraní na celom svete, a program umožnil vytvorenie predpisov pre využívanie jadrovej energie a prostredníctvom takýchto nariadení zastavil ďalšie krajiny od vývoja zbraní a súčasne im umožnil využívanie technológie na mierové pozitívne prostriedky.

"Atómy pre mier" vytvorili veľmi úspešne ideologické prostredie pre vytvorenie Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu a Zmluvu o nešírení jadrových zbraní, ale na druhej strane poskytli tiež politické krytie pre budovanie jadrových zbraní v USA a pokračovanie zbrojenia v studenej vojne. V rámci programov týkajúcich sa "Atómov za mier" USA vyviezli viac ako 25 ton vysoko obohateného uránu (HEU) do 30 krajín, väčšinou ako palivo výskumných reaktorov (ktoré v súčasnosti považujú za riziká terorizmu a sťahujú ho spať). Pod podobným programom vyviezol analogicky Sovietsky zväz viac ako 11 ton HEU. Tak či onak, „Atómy pre mier“ bola výborná myšlienka obmedzeného jadrového odzbrojenia, a návrhy boli (predbežne) s nadšením prijaté. Americký štátny tajomník John Foster Dulles, začal posielať nóty veľvyslancovi USSR vo Washingtone Zarubinovi a ministrovi zahraničných vecí, Molotovovi, o bilaterálnej diskusii. Prvý reálne významný však bol až v oznámení z 19. marca 1954, poslaný Sovietskeho zväzu, ktorý už obsahuje aj  opis navrhnutého postupu o agentúre pre atómovú energiu. Nakoniec aj ZSSR  v auguste 1955 súhlasil rokovať so Spojenými štátmi a inými krajinami o príprave návrhu štatútu agentúry. Vo februári 1956 vo Washingtone, začalo rokovanie 12 štátov. Pre USA tam existoval vážny problém, pretože ich zákon o atómovej energie (z roku 1946) zakazoval medzinárodnú spoluprácu v podobe Eisenhowerovho plánu. Nakoniec predseda Komisie pre atómovú energiu USA a jeho kolegovia navrhli dôležité zmeny a doplnenia zákona, ktoré to umožnilo implementovať. V auguste 1954 Kongres USA schválil tieto pozmeňujúce a doplňujúce návrhy a otvoril cestu plodnej medzinárodnej spolupráce.

Ženevská konferencia z roku 1955

O samotnej Ženevskej konferencii o mierovom využívaní atómovej energie by sa dal napísať aj celý článok. Nie je to však teraz potrebné, a sústredíme sa na jej výsledok. Konala sa v auguste 1955. Bola to v tom čase najvýznamnejšia konferencia pod záštitou Organizácie Spojených národov. Prednesených bolo viac ako 1000 vedeckých správ, a zúčastnilo sa jej viac ako 2000 delegátov zo 73 štátov. Ako unikát, tam bol vystavený so súhlasom úradu kantónu v Ženeve a administrácii OSN skutočný malý jadrový reaktor, vyrobený v Oak Ridge, Tennessee, USA, čo umožnilo tisícom ľudí po prvýkrát uvidieť prevádzkový jadrový reaktor. Zo sovietskej strany, vykonal veľký príspevok k úspechu konferencie s jeho pozitívnymi vyhláseniami a prejavenou túžbu spolupracovať akademik Skobelcin, člen vedeckého poradného výboru OSN, a vedúci sovietskej delegácie.

Sovietsko-americké – americko-sovietske diskusie

Bilaterálne diskusie medzi ZSSR a USA o cieľoch agentúry moc nepokročili. V roku 1955 však bol poslaný návrh a neformálnu diskusiu s Austráliou, Belgickom, Veľkou Britániou, Kanadou, Portugalsku, Francúzsku a Južnej Afrike. Štáty boli vybrané na základe pokroku, ktorý dosiahli v oblasti atómovej energie alebo v súvislosti so skutočnosťou, že sú výrobcami uránu alebo tória. Nakoniec v auguste 1955 aj Sovietsky zväz súhlasil s účasťou diskutovať o projekte. V tom istom mesiaci všetci členovia Organizácie Spojených národov dostali kópie návrhu agentúry a ponúknuť komentár.

A ako to vyzeralo v jadrovom zbrojení, kým sa veľmoci nevedeli dohodnúť?

V prvých rokoch po skončení druhej svetovej vojny boli Spojené štáty jediným "jadrovým štátom" na svete. Uskutočnili šesť atómových testov predtým, ako ZSSR vyvinul svoju prvú atómovú bombu (RDS-1), ktorú vyskúšal 29. augusta 1949. Ani jedna krajina však nemala na začiatku veľmi veľa atómových zbraní, a preto testovanie bolo pomerne zriedkavé. Vedenie USA predpokladalo, že ZSSR je veľmi vzdialený od dosiahnutia vlastnej bomby, a snažili sa z toho získať čo najväčší úžitok. Napríklad vyvíjali tlak na Stalina v takých otázkach, ako je Berlín a Československo. Ale Stalin v tejto situácii dospel k záveru, že „len kvôli tomu“, teda jadrovej výhode USA nebudú riskovať novú vojnu proti sovietskemu štátu. Medzitým v ZSSR aktívne rozvíjali vývoj svojej vlastnej atómovej bomby. Počas vojny bol výskum obmedzený kvôli nedostatku uránu, ale dodávky z východnej Európy (aj Československa) po vojne vyriešili tento problém. Okrem prvej atómovej bomby vyskúšanej 29. augusta 1949 v ZSSR do konca roka 1949 boli vyrobené dve ďalšie bomby RDS-1 a v roku 1950 deväť ďalších. Avšak všetky tieto bomby boli experimentálne, a ZSSR v tom čase nemal prakticky žiadne vhodné prostriedky na jej doručenie do bojového terča (tj. ďalekonosné bombardéry, či vhodné balistické rakety. V januári - februári 1951 boli vyrobené ďalšie štyri atómové bomby. Takže k 1. marcu 1951 mala ZSSR 15 atómových bômb typu RDS-1. Do konca roka 1951 bolo vyrobených celkom 29 atómových bômb RDS-1 vrátane prvých troch vyrobených.  so úspešnom teste 24. septembra 1951 nového typu "502-M" (RDS-2) začali do konca roka 1951 bomby typu RDS-2. K 1. januáru 1952 už mala ZSSR 35 atómových bômb, z ktorých 29 bolo RDS-1 a 6 RDS-2. Zasiahnuť s nimi USA však bolo možné čisto iba teoreticky. Na skladovanie a dlhodobé držanie atómových bômb v pohotovosti postupne vybudovali štyri utajené objekty: - na severe Krymu, - na západe Ukrajiny, - v Bielorusku, - a na severozápade Ruska. 18 októbra 1951 odkúšali sovieti lietadlo s atómovou bombou (RDS-3 s jadrová hlavica "501-M") na type Tu-4, ktoré boli po náročných testoch leteckej bomby RDS-3 prijaté do výzbroje v roku 1954.

Jadrové zbrojenie bežalo na plné obrátky.

Boli investované obrovské zdroje do zlepšovania kvality zbraní a zvyšovania ich počtu. Oba národy sa rýchlo pustili aj do vývoja termojadrových zbraní. USA odskúšali takéto zariadenie 1. novembra 1952. A opäť na ich zhrozenie a prekvapenie všetkých ZSSR uskutočnil termonukleárnu explóziu len o 8 mesiacov neskôr. Tu je potrebné zdôrazniť, že úplne nová sovietska vodíková bomba RDS-6c bola výlučne a úplne iba produktom ich vlastného dizajnu, keďže špionáž v Spojených štátoch nepriniesla žiadne výsledky. A čo je najdôležitejšie – výrazne predbehli američanov - bola to prvá bomba rozmerov bomby v lietadle a nie v rozmeroch budovy veľkosti dvojpodlažného domu, ako v USA. Pre možnosť útoku a použitia bômb bol vývoj nasmerovaný predovšetkým na strategické bombardéry. V tejto oblasti malo USA jasnú výhodu v náskoku, pretože začiatkom 50. rokov dostalo americké letectvo tryskové bombardéry B-47 a B-52, schopné hravo preniknúť do vzdušného priestoru ZSSR. V druhej polovici 50. rokov však ZSSR vyvinuli prvú medzikontinentálnu balistickú raketu (ICBM) R-7. To bol typ rakety, ktorý 4. októbra 1957 dodal do vesmíru aj prvý umelý zemský satelit – bolo ako sa hovorí „fifty – fifty“, pretože analogická prvá americká raketa bola spustená až 31. októbra 1959.

Nový partner na diskusiu.....

Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska testovalo svoje prvé jadrové zbrane v Austrálii na ostrovoch Montebello (Západná Austrália) a v Zakázanej oblasti Woomera (Južná Austrália). Prvá detonácia s kódovým označením Operation Hurricane bola 3. októbra 1952 v plytkej zátoke na ostrove Trimouille. Ďalšie dve testy sa uskutočnili na Montebello, pričom druhá z nich ("G2"), znamenala najväčšiu nukleárnu explóziu v Austrálii s výnosom 98 kiloton. Ďalších sedem jadrových testov sa uskutočnilo na Austrálskej pevnine v rokoch 1955 až 1963 v zakázanej oblasti Woomera. Prvé Britské vodíkové bomby boli testované počas operácie Grapple na ostrove Malden a Vianočnom ostrove v strednom Tichom oceáne. Operácia pozostávala z deviatich testov v rokoch 1957-1959, čím sa Spojené kráľovstvo zaradilo do „jadrového klubu“. A v nasledujúcich rokoch sa prihlásili o „členstvo v klube“ ďalšie krajiny.......

Konferencia "Dvanástich mocností"

Na 10. zasadnutí Valného zhromaždenia OSN bolo prijaté uznesenie, ktoré žiadalo naliehavosť ukončiť diskusiu k návrhu štatútu a doplnili krajiny o Brazíliu, Indiu, ZSSR a Československo. No a nakoniec potom až táto "pracovná skupina dvanástich mocností" sa skutočne stala aj hlavným autorom štatútu. Rokovanie bolo vo Washingtone 27. februára 1956. Prekvapujúco po toľkých rokoch, boli stretnutia vo Washingtone veľmi produktívne a v neobvykle srdečnej atmosfére. Zrejme tam zohrala aj situácia v personálnom obsadení účastníkov. V apríly 1956 konferencia 12-tich ukončila prácu s odsúhlasenými návrhmi.

Konferencia schvaľujúca chartu MAAE

Na 18-tom zasadnutí Washingtonskej konferencii v októbri 1956 predstavitelia tých 12-tich krajín sponzorovali a zorganizovali v sále Generálneho zhromaždenia OSN za účasti 81 krajín schválenie Charty MAAE. Plénum konferencii odsúhlasil aj niekoľko odporúčaní (napr. umiestnenie v Rakúskej Viedni). Po podpísaní a ratifikovaní charty členskými krajinami začala Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu (MAAE) existovať od 29 júla 1957.

 

Ďakujem Vám že ste vydržali čítať článok až do konca.

Cením si to a ak Vás táto téma stále zaujíma, mám pre Vás aj odmenu - v budúcom článku si povieme niečo o MAAE viac. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Lajčák hrozí kvôli migračnému paktu demisiou, Danko dokument odmieta

Šéf diplomacie priznal aj spor s expremiérom Ficom.

KOMENTÁR PETRA SCHUTZA

Lajčák sa prvýkrát za niečo postavil

Žeby Lajčák našiel hodnoty?

DOMOV

Okolo protestov sa objavujú spravodajské hry

Polícia prešetruje postup šéfa NAKA.


Už ste čítali?