Jadrová energia – pokračovanie v prvotinách
Tragické udalosti na Slovensku v nedávnej minulosti, ktoré vyústili do masovej nespokojnosti obyvateľstva a následne politických zmien až na vládnej úrovni spôsobili že som dočasne prestal blogovať o histórii jadrovej energie a energetiky.
Písal som (a píšem) prevažne o histórii, teda o tom čo sa už stalo, a zdalo sa mi akosi nepatričné ponúkať takéto témy čitateľom v čase keď sa na Slovensku čerstvá história zrejme aj účasťou viacerých čitateľov práve tvorila.
Čas plynie a mnoho sa zmenilo, (aj keď stále pravdepodobne nie ešte dosť) a čitatelia sa čiastočne zaujímajú aj o iné, nie iba výsostne politicko-spoločenské oblasti.
Ukážkou bol záujem a aj diskusia k článku o prvej Rusmi vyrobenej plávajúcej jadrovej elektrárni, ktorá nesie hrdé meno ich známeho vedca - akademika Michaila Lomonosova.
Mimochodom plávajúca jadrová elektráreň s malým výkonom „Akademik Lomonosov”:
Rusi majú pre tento typ skratku PATES-MM (Plavučaja atomnaja teplo-elektrostancia malej moščnosti) , je 144 metrov dlhá a široká 30 metrov, ale s výškou iba 10 metrov, z pohľadu lodnej konštrukcie je to vlastne bárka, teda vlečné plavidlo, pretože sa očakáva, že zostane ukotvené počas väčšiny prevádzky, čo znamená, že je nehospodárne udržiavať vlastný pohonný systém lode. Váži 21,500 ton a posádku tvorí 69 pracovníkov. Na výrobu elektrickej energie je osadená dvomi vylepšenými – modifikovanými reaktormi KLT-40s, s výkonom 70 MWe resp. 300 MWt. Reaktory boli navrhnuté konštruktérskou projektnou spoločnosťou OKBM Afrikantov spoločne s Výskumným a vývojovým inštitútom Atomenergoprojekt v Nižnom Novgorode. Reaktorové nádoby vyrobili v Ižorských závodoch, a turbo-generátory v Turbínovom závode v Kaluge.
Pôvodné reaktory KLT-40 a KLT-40M sú reaktory používané na ľadoborcoch triedy Tajmyr (KLT-40M, 171 MW) a LASH Sevmorpuť (KLT-40, 135 MW). Sú to tlako-vodné reaktory (VVER-PWR), ktoré majú palivo s obohatením od 30-40% až do 90%. Variant reaktora KLT-40S, ktorý je použitý tu tiež používa obohatený urán, ale s nízkym obohatením 14,1%, aby spĺňal medzinárodné normy jadrovej bezpečnosti a záruky nerozširovania jadrových zbraní.
Je to projekt pre autonómne, nízko kapacitné, plávajúce jadrové elektrárne, ktoré (a to je dôležité) majú byť hromadne vyrábané v lodeniciach, následne dovybavené jadrovým palivom a potom dovlečené do cieľových prístavov miest a obcí, ktoré majú deficit elektrickej energie v dôsledku industrializácie.
Environmentálne skupiny sa obávajú, že tieto elektrárne by mohli byť ohrozené terorizmom než pozemné JE. Rusko to odmieta, a stavia na tom, že má viac ako 50 rokov skúseností s prevádzkou flotily ľadoborcov s jadrovým pohonom, ktoré sa používajú aj na vedecké expedície a expedície v oblasti arktického cestovného ruchu.
Projekt je skutočne pozoruhodný.
Plávajúce elektrárne je potrebné dopĺňať iba každé tri roky, pričom je spočítané, že ušetria až 200 000 ton uhlia a 100 000 ton ropného oleja. Reaktory majú plánovanú životnosť 40 rokov a každých 12 rokov bude celá bárka odtiahnutá „domov“ a prepracovaná v doku prístaviska, kde bola postavená. Výrobca garantuje zabezpečenie likvidácie jadrového odpadu a údržbu zabezpečuje infraštruktúra ruského jadrového priemyslu. A preto sa v mieste, kde elektráreň bude vyrábať iba energiu, neočakávajú žiadne stopy z ožiarenia, či rádioaktívnych odpadov.
Ako to však často v histórii môžeme pozorovať, aj toto unikátne použitie nie je v skutočnosti historicky prvé, takýto projekt je už známy ako americký MH-1A.
To bola v skutočnosti prvá plávajúca jadrová elektráreň, pomenovaná po generálovi Sturgisovi. Tlakový vodný reaktor bol zabudovaný do prepracovanej lodi “Liberty”, v rámci série reaktorov v americkom programe “Army Nuclear Power”, ktorého cieľom bolo vyvinúť malé jadrové reaktory na výrobu elektrických a vesmírnych reaktorov, a vykurovať energiou primárne na vzdialených, relatívne neprístupných miestach.
Po vývoji v roku 1967 bola MH-1A odvlečená do pásmu Panamského prieplavu, kde od októbra 1968 do roku 1975 dodávala elektrickú energiu s výkonom 10 MW. Jej demontáž začala v roku 2014. Reaktor na Sturgise bol tlakovodný s jednou cirkulačnou slučkou v 350-tonovej nádobe s palivom nízkeho obohatenia (4% až 7% 235U).
Teda v čom je prvenstvo Rusov?
V tom, že projekt Rosatomu je prvou masovo vyrábanou plávajúcou jadrovou elektrárňou. Pôvodný plán bol vyrobiť najmenej sedem plavidiel už do roku 2015.
Prvotné plávajúce jadrové elektrárne sa plánujú používať hlavne v ruskej Arktíde. Päť z nich bude využívať spoločnosť Gazprom na ťažbu ropy a zemného plynu na mori a na operácie na polostrovoch Kola a Jamal. Medzi ďalšie miesta patrí Dudinka na polostrove Tajmyr, Vilyučinsk na polostrove Kamčatka a Pevek na polostrove Čukotka. V roku 2007 podpísala Rosatom dohodu s republikou Sacha o vybudovaní plávajúceho závodu pre svoje severné časti s použitím menších reaktorov ABV.
Podľa Rosatomu už 15 krajín vrátane Číny, Indonézie, Malajzie, Alžírska, Namíbie, Kapverdy a Argentíny prejavilo záujem o kúpu takéhoto zariadenia. Dôvod je veľmi jednoduchý a logický, odhaduje sa, že až 75% svetovej populácie žije v okruhu 100 míľ (cca 150 km) od prístavných miest.
Ale hlavný dôvod pokračovania seriálu o prvotinách v jadrovej energie, či energetike, nie je pojednanie o plávajúcich jadrových elektrárňach, ale práve dnešné výročie spustenia prvej jadrovej elektrárni na svete.
A to je v samostatnom blogu-článku.
Prajem zaujímavé čítanie.
